Rozsudok Judgement was issued on Monday, June 22, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/163/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511201243
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2511201243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek

senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Iveta Jankovičová v právnej veci navrhovateľa: F. H.-K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XX H. B., K. X W., F., Veľká Británia, zastúpený: Nagy & Partners, so sídlom
s.r.o., Športová 470/11, Galanta, IČO: 36 869 341, proti odporcovi: Slovenská republika konajúca
prostredníctvom 1. LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská
Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpený: JUDr. Ján Majling, s.r.o., so sídlom Palárikova 14, Bratislava,
IČO: 35 960 728 a konajúca prostredníctvom 2. Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36,
Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie odporcu v časti o náhrade trov

konania a na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 10C/16/2011-123
zo dňa 5. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 83,89 eura do 3
dní po právoplatnosti rozsudku, k rukám právneho zástupcu odporcu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa po doplnení návrhu
zo dňa 09.01.2013 (č.l. 99) domáhal určenia, že do dedičstva po nebohom Dr. F. K., nar. XX.XX.XXXX

a zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bytom XX F. Q. B., B., C., Veľká Británia, patria nehnuteľnosti
parc. reg. „E“ pôvodne zapísané v PK vložke č. 144, nachádzajúce sa v k. ú. E., a to p.č. 398 (roľa)
o výmere 139.327 m2, p. č. 402/2 (roľa) o výmere 12.9713 m2, p. č. 418 (lúka) o výmere 228.487
m2, p. č. 420 (pasienok) o výmere 6.445 m2; nehnuteľnosti pôvodne zapísané v PK vložke č. 372,
nachádzajúcesavk.ú.A.,atop.č.982(lesnépozemky)ovýmere24.047m2,p.č.984(lesnépozemky)
o výmere 2.463 m2, p. č. 991 (orná pôda) o výmere 221.314 m2, p. č. 999 (orná pôda) o výmere 791
m2 (súd ďalej parcely označoval ako sporné nehnuteľnosti). Pri rozhodovaní súd aplikoval ustanovenia

§ 80 písm. c) O.s.p., § 26, § 28, § 29, 31 zák. č. 329/1920 Sb., zákona náhradového, § 2 ods. 2, §
3 ods. 1, § 6 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že predmetom sporu je
určenie, že do dedičstva po poručiteľovi (otcovi navrhovateľa) patria presne špecifikované nehnuteľnosti
v návrhu. Navrhovateľ odvodzuje nárok k sporným nehnuteľnostiam od zápisu v pozemkovo knižných
vložkách (ďalej len PK) č. 372, č. 144, v ktorých bol jeho otec Dr. F. K. vedený ako vlastník až do
roku 2006. Nehnuteľnosti neboli konfiškované. Navrhovateľ sa nároku domáha voči odporcovi v 1. rade,
lebo v súčasnosti je vedený ako vlastník sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. A. a voči

odporcovi v 2. rade z dôvodu, že tento je v súčasnosti vedený ako vlastník sporných nehnuteľností
nachádzajúcich sa v k. ú. E.. V oboch prípadoch ide o nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom bol v minulosti
Dr. F. K.. Súd sa ako s otázkou predbežnou, vysporiadal s naliehavým právnym záujmom na určení,
ktorého sa navrhovateľ návrhom domáhal. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ideo posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva
žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva
konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie. Naliehavý právny záujem

je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez
tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu,
pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov (rozsudok NS
SR sp. zn. 5Cdo 31/2011 z 06.12.2012). Súd vychádzal z toho, že procesná povinnosť preukázať, že v
čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje

navrhovateľa. Pokiaľ chce teda navrhovateľ osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej
strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a
k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je a na druhej strane vysvetliť,
že práve podaný návrh je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. Navrhovateľ naliehavý
právny záujem odôvodnil tým, že ešte v roku 2006 bol jeho otec uvádzaný ako vlastník sporných
parciel a taktiež tým, že sporné nehnuteľnosti neboli zákone jeho otcovi skonfiškované. Súd mal

preukázané, že právny predchodca navrhovateľa Dr. F. K. býval v minulosti v býv. Československu, mal
československé štátne občianstvo, ale od roku 1947 mal britské občianstvo. V roku 1948 už býval a
pracoval ako lekár vo Veľkej Británii. V tomto období bol v bývalom Československu evidovaný ako
vlastník nehnuteľností v k. ú. E., evidované v PK vložke č. 144, parc. č. 398, 402/2, 418, 420 a v k. ú.
A. evidované v PK vložke č. 372: parc. č. 982, 984, 991, 999. Navrhovateľ, tiež britský občan, býva vo

Veľkej Británii a nehnuteľnosti evidované vo vlastníctve jeho otca nikdy neobhospodaroval. Navrhovateľ
bol k 26.7.2010 ešte ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX,XXX. Na PK vložke č. 144
je ako posledný zápis vlastníctva otca navrhovateľa uvádzaný 10.02.1947 a následne je pod B 23
uvedené, že Povereníctvo zamýšľa tento majetok prevziať a je predmetom revízie podľa z. č. 142/47
Sb. v znení z. č. 44/48 Sb. Na PK vložke č. 372 je vlastníctvo otca navrhovateľa uvádzané pod B.1 pri

dátume 05.01.1939 a ako posledné pod B.12 je uvedená poznámka Povereníctva, že zamýšľa majetok
prevziať a že majetok je predmetom revízie podľa z. č. 142/47 Sb. v znení z. č. 44/48 Sb. Súd mal ďalej
preukázané, že navrhovateľ je jediným dedičom po svojom otcovi. Súd mal preukázané, že v minulosti
došlo ku konfiškácii nehnuteľností otca navrhovateľa, následne boli pridelené pozemky konkrétnym
osobám, ktoré sa neskôr vzdali pozemkov a približne od sedemdesiatych rokov sporné pozemky reálne

má v držbe, užíva ich a obhospodaruje štát. Čiže právne vzťahy navrhovateľa (resp. jeho právneho
predchodcu) k sporným nehnuteľnostiam boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými desiatkami
rokov (je to už viac ako 60 rokov ak vychádzame z poznámky na PK vložkách v roku 1948) a nie dnes a
nestalisaneistými,taknaopakprostredníctvomžalobynaurčenievlastníckehoprávaaspochybňovaním
aktov, na základe ktorých právo navrhovateľa zaniklo, nie je určovacia žaloba nástrojom prevencie,

ale v skutočnosti smeruje k narušeniu právnej istoty na strane terajších vlastníkov, odporcov v 1. a 2.
rade (rozsudok NS ČR sp. zn. 31 Cdo 154/2006 z 15.10.2008). Na základe uvedeného súd ustálil,
že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal naliehavý právny záujem na žiadanom
určení, preto aj z tohto dôvodu súd návrh zamietol. Vzhľadom na charakter sporu sa súd vyporiadal
aj s ďalšími pre toto konanie podstatnými spornými skutočnosťami. Z hľadiska historického sa proces

pozemkových reforiem členil do niekoľkých etáp realizovaných konkrétnymi zákonmi. Prvá pozemková
reforma začala v roku 1919 zákonom č. 215/1919 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového
(záborový zákon). Pokračovaním prvej pozemkovej reformy je tzv. revízia prvej pozemkovej reformy
upravená(z.č.142/1947Sb.orevisiprvnípozemkovéreformy),ktoráobmedzovalarozsahstatkárskeho
vlastníctva na 150 ha pôdy a 250 ha všetkej pôdy bez výnimiek. Pôda sa mala prideliť bezzemkom a

maloroľníkom, vychádzalo sa zo záborového zákona a náhradového zákona (z. č. 329/1920 Sb.). Súd
sa ďalej vyporiadal s ďalšou otázkou, či sporné nehnuteľnosti (zapísané v PK vložkách č. 144 a č.
372, ktorých prechod do vlastníctva štátu upravoval zákon č. 142/1947 Sb.), mohli prejsť do vlastníctva
štátu zo zákona v období platnosti intabulačnej zásady i bez zápisu do pozemkovej knihy, alebo či
bol nevyhnutný vklad vlastníckeho práva. Odporca v 1. rade totiž okrem iného (ako alternatívny

titul nadobudnutia vlastníctva uvádzali vydržanie) odôvodňoval prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam
na štát prevzatím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb. bez potreby vkladu vlastníckeho práva.
Súd vychádzal z obsahu právnych predpisov o revízii prvej pozemkovej reformy v celom jej systéme
(predovšetkým zo z. č. 142/1947 Sb., náhradového zákona a záborového zákona, zákona č. 90/1947
Sb.ovykonaníknihovnéhoporiadkustránkonfiškovanéhonepriateľskéhomajetkuaoúpraveniektorých

právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelený majetok). Na základe ustanovení zákona č. 142/1947
Sb. sa tak na konanie o prevzatí nehnuteľností, ktoré sa stali opäť zabranými, vzťahovali primerane
predpisy záborového zákona a na prevzatie primerane ustanovenia náhradového zákona. Odporcovia
v 1. a 2. rade preukázali predloženými listinami, že bol dodržaný postup pri revízii pozemkov v k.ú. E.zapísané v PK vložke č. 144 a v k.ú. A. zapísané na PK vložke č. 372 v zmysle zákona č. 142/1947 Sb.
Navrhovateľ namietal, že pri revízii pozemkov nebolo vydané rozhodnutie príslušným orgánom v zmysle
§ 2 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb., Povereníctvom poľnohospodárstva a pozemkovej reformy ( ďalej

Povereníctvo). Z obsahu predmetného rozhodnutia ( v spise je na čl. 163) súd zistil, že rozhodnutie o
výsledku revízie z 17.06.1948 vydalo Ministerstvo zemědelstva na základe uznesenia revíznej komisie z
17.06.1948. Vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 2 veta prvá z. č. 142/1947 Sb. za bodkočiarkou má súd
za to, že rozhodnutie bolo vydané Ministerstvom zemědelstva ako oprávneným orgánom. Súd k tomuto
záveru dospel z dôvodu, lebo zo znenia citovaného paragrafu vyplýva, že rozhodnutie o výsledku revízie

vydáva (prísluší) ministerstvu zemědelství, na Slovensku zásadne Povereníctvu poľnohospodárstva a
pozemkovej reformy a ministerstvo zemědelství rozhoduje podľa uznesenia reviznej komisie. Z obsahu
listinných dôkazov založených v spise mal súd ďalej preukázané, že úkony smerujúce k revízii boli
robené práve prostredníctvom tohto Povereníctva. Z obsahu výkazu č. 330 (č. l. 187 spisu) z roku
1948 vyplýva, že Dr. K. sa ponechalo 50 ha a bolo zahájené prídelové pokračovanie. Súd vyvodil,
že poznámka: „tieto nehnuteľnosti zamýšľa prevziať Povereníctvo pôdohospod. a pozem. ref. a tento

majetok je predmetom revízie podľa zák. č. 142/1947 Sb. v znení zák. č. 44/1948 Sb.“ bola zapísaná na
PKvložkuč.144dňa28.06.1948(podB23)anaPKvložkuč.372dňa28.6.1948,znamenalazamýšľané
prevzatie nehnuteľností. Zápis bol zrealizovaný na základe pozemkovoknižnej žiadosti Povereníctva
z 25.06.1948 (čl. 243) doručenej Okresnému súdu v Hlohovci. Ako posledný vlastník nehnuteľností
na týchto vložkách bol vedený právny predchodca navrhovateľa, Dr. F. K.. Poznámka zamýšľaného

prevzatia pôsobí ako poznámka zamýšľaného odpísania nehnuteľností. Navrhovateľ nepreukázal súdu,
že by jeho právny predchodca ako pôvodný vlastník nehnuteľností po zapísaní poznámky uplatnil svoje
právo podľa § 3 zákona náhradového, preto súd vychádzajúc z § 31 zákona náhradového dospel k
záveru, že po uplynutí 30 dní od výkonu poznámky zamýšľaného prevzatia sa už nemožno domáhať
žalobou uznania vlastníckeho práva k prevzatým nehnuteľnostiam ani voči štátu, ani voči osobám,

ktorým boli nehnuteľnosti pridelené. Toto je ďalší dôvod, pre ktorý súd návrh zamietol. Záborový zákon
v § 5 uvádzal, že zabraním nadobudla Československá republika právo zabraný majetok preberať a
prideľovať. Povereníctvo rozhodnutím z 13.7.1948 zahájilo prídelové pokračovanie podľa z. č. 142/1947
Sb. v znení z. č. 44/1948 Sb. na pozemkovom majetku podrobenom revízii Dr. F. K., ktorý je v k.ú. E.,
A., K.. S.. Odporcovia listinnými dôkazmi (výkaz č. l. 330 na č. l. 187) preukázali, že pred skutočným

prevzatím bola daná v zmysle § 12 a nasl. náhradového zákona dňa 1.10.1948 výpoveď osobám, ktoré
hospodárili na pozemkoch v k. ú. E. a k. ú. A. vedené vo vlastníctve Dr. F. K.. Súd mal preukázané,
že Československá republika majetok Dr. F. K. prevzala (nehnuteľnosti v k.ú. E. a A.) a zároveň ich
odovzdal prídelcom. Súd mal ďalej z doložených listinných dôkazov preukázané, že v rámci prídelového
konania boli na základe konečného prídelového plánu z 27.8.1952 pridelené nehnuteľnosti v k. ú.

A. prídelcom: A. M. s manželkou, M. (M.) Z. s manželkou, F. Q. s Z., S. L. s manželkou, S. Z. s
manželkou. Z obsahu Soznamu prídelcov na revíznom majetku v k. ú. E. (býv. vlastník Dr. F. K.
a spol.) súd zistil, že tieto pozemky v PK vložke č. 144 boli odovzdané 39 prídelcom. Prídelci boli
povinní osobne hospodáriť na tomto majetku, ale keďže bolo zistené hospodárenie socialistickým
sektorom, vyššie uvedení prídelci sa prideleného majetku zriekli a pozemky ostali vo vlastníctve

štátu na základe rozhodnutí Okresného národného výboru - odbor vodného hospodárstva a pre veci
poľnohospodárstva a lesníctva v Trnave, z 13.12.1967 pozemky v k. ú. A. a pozemky v k. ú. E. na
základe rozhodnutí tohto orgánu zo dňa 04.01.1965 a 11.01.1965. Štát po prevzatí nehnuteľností ich
pridelil tretím osobám a preto nebolo potrebné v zmysle § 26 zákona náhradového podať návrh na
vklad vlastníckeho práva na československý štát, postupovalo sa podľa § 28 zákona náhradového.

Súd sa ďalej vyporiadal s ustanovením § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb., na ktorý sa v rámci obrany
odvolával odporca v 1. rade. Súd výkladom § 6 ods. 1 veta prvá, druhá zákona č. 142/1947 Sb. dospel
k záveru, že vlastníctvo zabraného pozemkového majetku sa v povojnovej dobe nadobúdalo už tým,
že nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal na nej hospodáriť. Podstatnou je držba
faktická a nie až držba knihová. I napriek tomu, že v rokoch 1947 - 1948 platil ešte intabulačný princíp,

práve ustálením slovného spojenia v citovanom ustanovení („prevzatím prechádzajú nehnuteľnosti do
vlastníctva štátu“) sa zaviedlo zákonné nadobudnutie vlastníctva, ak nehnuteľnosť preberá štát. Takýto
výklad súd aplikoval i na tento konkrétny prejednávaný prípad a sporné nehnuteľnosti uvádzané v
návrhu. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy (či do príslušnej správy katastra)
boli už len vykonaním knihovného poriadku. Vykonanie knihovného poriadku bol proces, ktorým bol

vykonaný súlad so skutočným stavom. Pokiaľ sa štát alebo orgán, ktorý v mene štátu zabranú pôdu
prevzal do vlastníctva, nepostaral o vykonanie knihovného poriadku v pozemkovej knihe alebo o zápis
vlastníckehoprávaštátuihneď,respektívevôbec,boltak,resp.jezapísanýakovlastníkstáletensubjekt,
ktorý vlastnil zabraný majetok pred jeho prechodom na štát. Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nieje v katastri zapísané tam, kde bola v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia
ale neznamená, že štát sa vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal. Rozhodujúca je tu okolnosť, že
štát nehnuteľnosti fakticky prevzal, čo bol i v rámci tohto konania dokazovaním preukázané. Súd pri

vykladaní obsahu § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. vychádzal podporne z § 32 ods. 2 doplneného do
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
s účinnosťou od 1. júla 1993 v Českej republike. Týmto ustanovením sa v ČR odstránili výkladové
rozpory a bolo ustálené, že za okamih prechodu vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu postupom
podľa zákona č. 142/1947 Zb. sa považuje deň faktického prevzatia nehnuteľnosti štátom alebo inou

právnickou osobou. Súd vychádzal z toho, že súčasná Slovenská republika a Česká republika existovali
v minulosti ako Československá republika a za existencie tejto republiky vstúpil do platnosti a účinnosti
i zákon č. 229/1991 Zb. aplikovateľný na pozemky v oboch krajinách. A keďže bol v ČR doplnený do
zákona č. 142/1947 Sb. § 32 ods. 2, je toto ustanovenie použiteľné i na pomery na Slovensku. Na
podporu svojich záverov sa súd odvoláva i na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 180/2009 riešiaci obdobný
problém (ohľadom výkladu § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb.), ktorý bol síce zrušený nálezom ÚS SR

sp. zn. IV. ÚS 294/2012, ale nález sa konkrétne nezaoberal výkladom tohto § 6 ods. 1 resp. nezaujal k
nemu iný názor. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že k prechodu vlastníctva
k nehnuteľnostiam na štát za platnosti intabulačného princípu došlo už faktickým prevzatím sporných
nehnuteľností bez skutočného zápisu vkladu vlastníckeho práva. Toto je posledným dôvodom, pre ktorý
súd považuje návrh za nedôvodný a preto ho i zamietol celom rozsahu. Keďže si súd ustálil vlastníctvo

odporcov k pozemkom uvádzaným v návrhu už s odkazom na § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb.,
nezaoberal sa už tým, či je dôvodné tvrdenie odporcov o nadobudnutí vlastníctva k sporným pozemkom
titulom vydržania. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi
konajúcemu prostredníctvom Lesov - Slovenská republika, š.p. priznal náhradu trov konania v celkovej
výške 2.098 eur, pričom vychádzal pri vyčíslení výšky odmeny za 1 úkon právnej služby z § 11 ods. 1

písm. a) cit vyhlášky. Jedna trinástina výpočtového základu bola v roku 2012 vo výške 58,69 eura a v
roku 2013 v sume 60,07 eura. Súd v rozsudku trovy konania presne špecifikoval v súlade s jednotlivými
uplatnenými úkonmi právnej služby.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu z

dôvodu, že súd nedostatočne a nesprávne vyhodnotil predložené a vykonané dôkazy, nedostatočne sa
vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, následne dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
a nesprávne rozhodol vo veci. Odôvodnenie rozhodnutia v niektorých častiach považoval navrhovateľ
za zmätočné, pričom súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a argumentmi uvedenými
navrhovateľom. Súd mal preukázané, že mal byť dodržaný postup pri konfiškácii majetku právneho

predchodcu navrhovateľa, keď uvádza, že odporca preukázal predloženými listinami, že bol dodržaný
postupprirevíziipozemkovk.ú.E.zapísanévPKvložkeč.144avk.ú.A.,zapísané naPKvložkeč.372
v zmysle zák. č. 142/1947 Sb. Navrhovateľovi nie je zrejmé, ako k takému záveru súd dospel, keď podľa
názoru navrhovateľa presne a jasne stanovené podmienky revízie prvej pozemkovej reformy stanovené
zákonom č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy dodržané neboli a teda ani nemohlo dôjsť k

revízii. Vychádzajúc zo zápisov na príslušných pozemkovo knižných vložkách, tak ku konfiškácii majetku
právneho predchodcu navrhovateľa malo dôjsť na základe zákona č. 142/1947 Sb., revízneho zákona,
a to konkrétne podľa § 1 ods. 3. Po citácii uvedeného ustanovenia navrhovateľ ďalej poukazuje na
to, že v revíznom zákone je presne uvedený základný postup revízie, konfiškácie ako aj kompetencie
jednotlivých orgánov v rámci konfiškácie. V § 2 sa uvádza, aké rozhodnutia môžu byť predmetom

revízie a ktorý orgán je oprávnený o takejto revízii rozhodnúť. V konaní z predložených dokumentov
je zrejmé, že z podmienok uvedených v revíznom zákonne neboli dodržané nižšie uvedené podmienky
zákonnej konfiškácie a teda nemohlo dôjsť ku konfiškácii majetku právneho predchodcu navrhovateľa
podľa revízneho zákona a to ani v takej dobe, aká vtedy bola, t. j. v dobe, keď boli potláčané základné
ľudské práva a slobody vrátane práva na majetok. Predmetné rozhodnutie o revízii nebolo vydané

na to príslušným orgánom, teda Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pričom
táto podmienka je zásadná. Navrhovateľovi nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že ministerstvo
zemědelstvi mohlo konať namiesto Povereníctva poľnohospodárstva na základe vyššie uvedeného. V
predmetnej citácii § 2 ods. 2 z. č. 142/1947 Sb. je uvedený pravý opak tohto tvrdenia súdu, keď v
revíznom zákone je stanovené, že na Slovensku je v danej veci príslušné na konanie Povereníctvo

poľnohospodárstva a pozemkovej reformy. Ďalej z predloženej dokumentácie síce vyplýva nejaký súpis
nehnuteľného majetku právneho predchodcu navrhovateľa, avšak ani z jedného rozhodnutia, hoci aj
nezákonného nie je zrejmé, ktorého nehnuteľného majetku sa má konfiškácia konkrétne týkať, dokonca
rôzne súpisy obsahujú rôzne výmery, ako ani to, že či a v akej výmere sa právnemu predchodcovinavrhovateľa v súlade s revíznym zákonom ponechala výmera vo výške 50 hektárov tvoriacich ktoré
parcely. S touto skutočnosťou sa súd vôbec nevysporiadal, ani videl v tom žiaden rozpor a na druhej
strane tvrdí, že bol dodržaný postup pri súpise nehnuteľností. Z daného je zrejmé, že nebola dodržaná

ani podmienka príslušnosti správneho orgánu, ani podmienka zostávajúcej výmery pre osobu, ktorej
sa mal konfiškovať majetok, nehovoriac o neurčitosti parciel, ktoré mali byť postihnuté predloženými
rozhodnutiami. Ďalšou podmienkou prevodu vlastníckeho práva na štát bola v tom čase podmienka
zápisu vlastníckeho práva do príslušnej evidencie nehnuteľností, t. j. až zápisom vlastníckeho práva sa
nadobúdalo vlastnícke právo, nie na základe rozhodnutia správneho orgánu, a už vôbec nie na základe

nezákonného rozhodnutia, nie na základe súpisu majetku, nie na základe zápisu poznámky do evidencie
nehnuteľností, t. j. výlučne len na základe zápisu vlastníckeho práva nového vlastníka a to sa nestalo.
Čiže ani z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k zákonnej konfiškácii, resp. prevodu vlastníckeho práva na štát.
Súd na jednej strane síce konštatuje, že v rokoch 1947 - 1948 platil intabulačný princíp, avšak vzápätí
hneď uvádza dôvody, prečo sa tento intabulačný princíp nevzťahuje na nadobúdanie vlastníckeho práva
štátom. Súd ďalej uvádza, že samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nie je v katastri zapísané tam,

kde bola v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia ale neznamená, že štát sa
vlastníkom zábranných nehnuteľnosti nestal. Súd na podporu svojich tvrdení uvádza ustanovenie § 6
ods. 1 revízneho zákona, avšak podľa názoru navrhovateľa v prípade vlastníctva právneho predchodcu
navrhovateľa sa nejedná o „zbytkový statok“ a teda ani toto ustanovenie sa nedá aplikovať na tento
prípad. Podmienka zápisu nadobudnutia vlastníckeho práva do príslušnej evidencie nehnuteľností je

zrejmá aj zo zákona č. 329/1920 Sb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok (zákon náhradový),
ktorý z procesného hľadiska upravoval postup pri revízii prvej pozemkovej reformy. Náhradový zákon
v § 26 prvá a tretia veta a § 29 uvádza, že vlastnícke právo sa nadobúda až zápisom do evidencie
nehnuteľností. Takýto návrh ani následný vklad vlastníckeho práva uskutočnený nebol, t. j. nemohlo
dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na štát. Odporca síce uviedol, že v súlade s § 28 náhradového

zákona nebola potreba zapísať vlastnícke právo priamo na štát, keďže malo dôjsť k prídelom, čo by však
znamenalo, že malo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva prídelcov, avšak ani to sa nestalo, t.j. vlastnícke
právo z právneho predchodcu navrhovateľa neprešlo a to ani na štát ani na prídelcov. Súd sa na podporu
svojichzáverov odvolávalnarozsudokNSSRsp.zn.4Cdo180/2009riešiaciobdobnýproblémohľadom
výkladu § 6 ods. 1 z. č. 142/1947 Sb., ktorý bol síce zrušený nálezom ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 294/2012,

ale nález sa konkrétne nezaoberal výkladom tohto § 6 ods. 1 resp. nezaujal k nemu právny názor.
Dané konštatovanie súdu je zmätočné, nakoľko na jednej strane sa odvoláva na určité rozhodnutie,
avšak vzápätí konštatuje, že bolo Ústavným súdom SR zrušené. Je pravdou, že konanie ešte nie je
právoplatneskončenéapodľanázorunavrhovateľa,aksúdchcelpodporiťsvojou argumentáciuzávermi
tohto konania, tak mal počkať do právoplatného skončenia veci. Odporca dokonca navrhoval súdu, aby

zvážil prerušenie konania do právoplatného skončenia vyššieho vedenej veci, nakoľko jej závery by sa
mohli aplikovať na toto súdne konanie. Súd sa nevysporiadal ani s argumentáciou navrhovateľa, ktorou
sa odvolával na rozhodnutie ÚS SR č. IV. ÚS 294/2012-69 zo 07.02.2013. Ide o rozhodnutie ÚS SR,
ktorým bolo zrušené rozhodnutie NS SR č. k. 4Cdo 180/2009, t. j. na to, na ktoré sa súd odvoláva.
Súd podaný návrh zamietol aj z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu. Jediným dôvodom,

pre ktorý podľa súdu tu nie je naliehavý právny záujem je tá skutočnosť, že určité úkony sa mali udiať
v dávnejšej minulosti. Z toho má vyplývať záver, že ak by sa tie úkony udiali prednedávnom, tak by
naliehavý právny záujem daný bol. Ak by navrhovateľ prijal takúto argumentáciu, tak akékoľvek úkony
uskutočnené v rozpore s právom, ktoré sa udiali v minulosti, by nebolo možné napadnúť len preto,
lebo sa stali už dávno, hoci v rozpore so zákonom. V prípade navrhovateľa sa právne vzťahy nestali

neistými v dávnej minulosti, ale nedávno, v roku 2010, pričom ešte v roku 2008 jeho právny predchodca
bol uvedený ako vlastník sporných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností. Navrhovateľ až do tejto
doby nemal dôvod pochybovať, resp. byť v neistote, či jeho otec bol vlastníkom sporných nehnuteľností.
Okrem toho sporné nehnuteľnosti sú v súčasnosti de facto vo vlastníctve štátu a aj v minulosti po
údajnej konfiškácii mali sporné nehnuteľnosti patriť štátu, takže v konečnom dôsledku sa jedná o ten

istý subjekt, ktorý nezákonne nadobudol sporné nehnuteľnosti, čiže nemožno tu hovoriť o narušení
právnej istoty súčasných vlastníkov po dlhej dobe. V súvislosti s existenciou naliehavého právneho
záujmu navrhovateľ poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 36/1999. S prihliadnutím na vyššie
uvedené právny predchodca navrhovateľa nikdy neprestal byť vlastníkom žalovaných nehnuteľností a
z toho dôvodu by tieto mali patriť do jeho pozostalosti a byť predmetom dedičského konania. Z vyššie

uvedených dôvodov považuje navrhovateľ návrh za opodstatnený a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a odporcu zaviaže na náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania.Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania podal odvolanie odporca konajúci
prostredníctvom Lesov SR a prostredníctvom právneho zástupcu. Odporca si ako úspešný účastník
konania uplatnil v zákonom stanovenej lehote trovy konania vo výške 6.851,51 eura, ktoré pozostávali z

jedenástich úkonov právnej služby vo výške 5.645,86 eura, cestovných nákladov 431,96 eura, náhrady
za stratu času 715,98 eura, hotových výdavkov 57,75 eura. Súd správne priznal náhradu trov právneho
zastúpenia za 11 úkonov právnej služby, avšak nesprávne určil tarifnú hodnotu úkonu v zmysle vyhlášky
655/2004 Z.z. Cestovné náklady, náhrada za stratu času a hotové výdavky boli súdom priznané v
správnej výške. Súd priznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia, avšak pri určení hodnoty

právneho úkonu mal súd za to, že hodnota úkonu pre určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
sa určí v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ako 1/13 výpočtového základu, pričom svoju právnu úvahu
odvodil analogicky od právnej úpravy platnej pre určenie súdneho poplatku. Podľa názoru odporcu
vychádza záver súdu z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnej aplikácie právneho
predpisu. Poukázal na § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky, poukázal
na súdnu prax, na nález Ústavného súdu I.ÚS 119/2012 - 24 z ktorého je zrejmé, že v sporoch o

určenie vlastníckeho práva sa má vychádzať z ceny predmetu konania. Poukázal na to, že na uvedenú
súdnu prax reagovala aj ostatná novela vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. a to konkrétne § 10 ods. 2,
ktorá odstránila výkladový rozpor pre uplatnenie tarifnej odmeny v prípadoch, keď predmetom sporu
je určenie vlastníckeho práva k veci. Preto priamo v uvedenom ustanovení zákonodarca zakotvil, že
za cenu práva sa považuje hodnota pohľadávky, hodnota záväzku, hodnota veci, o ktorej vlastníctvo

sa vedie spor, alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. Odporca predložil pri vyčíslení trov
konania výpis z účtovnej evidencie o účtovnej hodnote predmetu sporu (hoci by mohol pri vyčíslení trov
konania vychádzať z vyššej a to trhovej ceny nehnuteľnosti). O správnosti výpisu účtovnej evidencie o
účtovnej hodnote predmetu sporu odporcu ako základu pre určenie hodnoty predmetu sporu nemožno
mať pochybnosti, nakoľko vedenie účtovníctva odporcu ako štátneho podniku podlieha vládnemu auditu

podľa § 35 a ods. 1 písm. f) z. č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite. Tarifná hodnota
jedného úkonu právnej služby tak mala byť súdom priznaná vo výške 419,94 eura a súd mal vychádzať z
hodnoty veci v evidencii odporcu vo výške 25.947,89 eura. Vzhľadom na uvedené odporca navrhol, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu a zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 6.851,55 eura. Zároveň si odporca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo

výške 112, 23 eura.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca konajúci prostredníctvom Lesov SR, š.p. prostredníctvom
právneho zástupcu, podaním doručeným súdu 20.03.2014. Vo vyjadrení uviedol, že sa bude vyjadrovať
iba k pozemkom, ktoré s ním bezprostredne v tomto konaní súvisia a nebude sa venovať spornej

pozemkov v katastrálnom území E.. Navrhovateľ odvádza svoje vlastnícke právo od zápisu v PK
vložke číslo 372 a domnieva sa, že nehnuteľnosti neboli v zmysle vtedajších právnych predpisov v
roku 1948 platne skonfiškované a teda má za to, že právny predchodca navrhovateľa bol ku dňu ich
smrti vlastníkom. Odporca jednak uvádza, že navrhovateľom žalovaný petit je nevykonateľný, nakoľko
uvedené parcely, tak ako sú definované v žalobnom návrhu už neexistujú. Najdôležitejšou obsahovou

náležitosťou návrhu je petit. V ňom navrhovateľ uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť,
resp. ako by mal znieť výrok rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany
a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho
výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje
presnosť a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Navrhovateľ však žiada určiť vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam, ktoré v stave, v akom boli kedysi zapísané v príslušných PK vložkách už
toho času neexistujú a nie sú evidované v katastri nehnuteľností, t. j. prípadný nárok navrhovateľa
ani v prípade úspechu by nebolo možné vykonať. Na túto skutočnosť poukazuje sám navrhovateľ v
návrhu, kde uvádza, ktoré konkrétne parcely boli včlenené do parciel registra C, pre katastrálne územie
A., avšak napriek tomu naformuloval s tým nesúladiaci petit. Súd nemal v tomto smere poučovaciu

povinnosť. Ak by súd poučil žalobcu ohľadne naformulovania správneho petitu žaloby a teda vymedzil
inak predmet tohto konania, takéto poučenie by presiahlo poučovaciu povinnosť podľa § 5 O.s.p. a bolo
by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania (uznesenie NS SR z 20.12.2011 sp. zn. 6 Cdo
125/2011). Odporca zotrváva na stanovisku, že v súlade s rozsudkom NS ČR sp. zn. 31 Cdo 154/2006
z 15.10.2008 nemá navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosť patrí dedičstva po

jeho právnom predchodcovi. Súd mal preukázané, že tak navrhovateľ ako aj jeho právny predchodca žili
od štyridsiatych rokov od 20. storočia na území Veľkej Británie. Z vykonaného dokazovanie je zrejmé, že
na nehnuteľnostiach nikdy nehospodárili a nemali záujem ich užívať, počas šesťdesiatych rokov sa nikdy
o vlastníctvo ani neusilovali. Podanou žalobou teda navrhovateľ neodstraňuje, ale navodzuje nový stavprávnej neistoty. Naviac je nutné konštatovať, že osvedčením o dedičstve 6D 713/2008, Dnot. 3/2009
boli parcely číslo 982 a 984 lesné pozemky, a 991, 999 orná pôda PK vložky A., vtedy zapísané na LV č.
XXX v dedičskom konaní prejednané, preto na určení, že nehnuteľnosť patrí dedičstva (tak ako to žiadal

navrhovateľ v zmene návrhu zo dňa 09.01.2013) nemá navrhovateľ absolútne žiaden právny záujem.
Výsledkom žaloby o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva je nastávajúce konanie o dedičstve.
Tam, kde takéto konanie o dedičstve už prebehlo, je žaloba o určenie, že nehnuteľnosť patrí dedičstva
bez právneho významu a navrhovateľ by sa mal v takom prípade skôr domáhať, že on sám je vlastníkom
nehnuteľností. Preto odhliadnuc od skutočnosti, že sa navrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva

k neexistujúcim parcelám, v žalobe absentuje akýkoľvek naliehavý právny záujem na určení, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva. Odporca zotrváva na stanovisku, že právny predchodca navrhovateľa
nebol od určitej doby vlastníkom predmetných nehnuteľností, teda parciel pôvodne evidovaných ako
parcely v k. ú. A.. Z doposiaľ predložených podkladov je zrejmé, že v zmysle postupu podľa zák. č.
142/1947 Sb. o revízií prvej pozemkovej reformy existoval zámer prevziať nehnuteľnosti štátom a to
vrátane predmetných parciel, keďže táto skutočnosť bola vyznačená v príslušnej PK vložke číslo 372 pre

k.ú.A..TátoskutočnosťbolavyznačenávpríslušnejPKvložkepoznámkouozamýšľanomprevzatí.Hoci
v čase zápisu poznámky o zamýšľanom prevzatí 28.06.1948 do PK vložky platil intabulačný princíp, táto
povinnosť sa na uvedené nehnuteľnosti nevzťahovala, nakoľko prebiehalo prídelové konanie. Prídelové
konanie bolo zavŕšené až v roku 1952, kedy intabulačný princíp bol už prelomený, preto nadobudnutie
vlastníckeho práva prídelcami nebránil ani fakt, že v príslušnej PK vložke nebolo ich vlastnícke právo

zapísané. Počnúc 01.01.1951, kedy nadobudol účinnosť Občiansky zákonník, zanikla na území dnešnej
SR platnosť intabulačnej zásady. Z podkladov získaných odporcom je zrejmé, že v rámci uvedeného
prídelovéhopostupudošlokprevzatiunehnuteľnostíštátom,ktorénehnuteľnostibolivrámciprídelového
konania a návrhu prídelového plánu pridelené tretím osobám, pričom všetky nehnuteľnosti boli v
predložených listinných dokladoch riadne špecifikované (viď konečný prídelový plán z 27.08.1952),

čím odporca vyvracia námietku navrhovateľa o neurčitosti listinných dokladov. Prídelové listiny sú
v zmysle ustálenej judikatúry slovenských súdov považované za listiny preukazujúce nadobudnutie
vlastníckeho práva originálnym spôsobom. Originálne, t. j. pôvodné vlastníctvo sa nadobúda zo zákona
alebo na základe rozhodnutia štátneho orgánu. Nakoľko nadobudnutie vlastníckeho práva výmerom nie
je odvodeným spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, t.j. nemožno ho odvádzať od existencie či

neexistencievlastníckehoprávapredchodcu,alejeoriginálnymnadobudnutímvlastníckehoprávaateda
nezávislýmodvlastníckehoprávapredchodcu,t.j.jenezávislýmodskutočnosti,čidošlo,alebonedošlok
zákonnej konfiškácii majetku. Odporca poukázal na judikatúru, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 123/2003,
rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 110/2000, a ďalšie. Aj keď súd mal preukázané, na základe iných
právnych skutočností, že právny predchodca navrhovateľa nebol vlastníkom nehnuteľností, odporca

z opatrnosti opätovne uvádza, že pokiaľ by aj bol právny predchodca ku dňu svojej smrti vlastníkom
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, z odporcom získaných podkladov je zrejmé, že vyššie
uvedení prídelci ako oprávnení vlastníci na predmetných parcelách v zmysle prídelu nepracovali a
tieto boli v užívaní štátu, nakoľko prídelci sa pôdy písomne vzdali v prospech československého štátu.
Táto skutočnosť je nesporná minimálne od roku 1967, kedy došlo k oficiálnemu odňatiu prídelov týmto

osobám rozhodnutiami ONV v Trnave. Minimálne od roku 1967 tak preukázateľne československý
štát užíva a obhospodaruje nehnuteľnosti v presvedčení, že je oprávneným vlastníkom uvedených
pozemkov. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol odporca rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a
priznať odporcovi /náhradu trov odvolacieho konania vo výške 625,81 eura.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami, účastníkmi konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustný odvolací dôvod
(§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné a boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu v danom prípade je určenie, že právny predchodca
navrhovateľa, Dr. F. K., nar. XX.XX.XXXX a zomrelý XX.XX.XXXX bol vlastníkom v návrhu
špecifikovaných nehnuteľností v k.ú. E. s v k.ú. A. (ďalej len sporné nehnuteľnosti). Navrhovateľ

tvrdil, že jeho právny predchodca bol vlastníkom všetkých sporných nehnuteľností do 20.07.2009, kedy
všetky nehnuteľnosti nadobudol navrhovateľ na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve sp. zn.
6D 713/2008, Dnot. 3/2009 zo dňa 20.07.2009, vydaného notárom, Miroslavom Kupcom. Navrhovateľ
všetky nadobudnuté nehnuteľnosti daroval darovacou zmluvou zo dňa 04.12.2009 Nadácii Vidéo, so
sídlom v Bratislave. Správa katastra Hlohovec vklad vlastníckeho práva v prospech obdarovaného

(nadácie) zamietla z dôvodu, že k nehnuteľnostiam (ktoré boli predmetom darovania a ku ktorým
bolo vlastnícke právo navrhovateľa potvrdené odsvedčením o dedičstve) nadobudol vlastnícke právo
odporca. Navrhovateľ ďalej argumentoval tým, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam jeho
právneho predchodcu nikdy nezaniklo konfiškáciou v roku 1947, pretože o konfiškácii nerozhodol
oprávnený orgán v súlade s vtedy platnými predpismi, rozhodnutie nemalo podstatné náležitosti,
neobsahovalo špecifikáciu konfiškovaných parciel, preto sa na takéto rozhodnutie musí hľadieť ako na

neexistujúce. Navyše vlastnícke právo sporných nehnuteľností v roku 1947 neprešlo na štát, pretože štát
nebol v podstate až do rokov 2009-2010 zapísaný ako vlastník nehnuteľností v evidencii nehnuteľností.
Štát ako nevlastník nemohol potom spornými nehnuteľnosťami disponovať, nemohol ich poskytovať
prídelcom a následne ich nemohol od nich nadobudnúť a vydržať.

Súd prvého stupňa návrh zamietol z rôznych dôvodov a okrem iného aj z dôvodu, že navrhovateľ nemá
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, t.j. že jeho právny predchodca bol v čase smrti
vlastníkomspornýchnehnuteľností.Odvolacísúdsastotožňujesprávnymzáveromsúduprvéhostupňa,
že navrhovateľ na žiadanom určení nemá naliehavý právny záujem, t.j. žaloba nespĺňa predpoklad
podľa § 80 písm. c) O.s.p. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je na daný prípad aplikovateľný rozsudok

NS ČR 31 Cdo/154/2006, ako na to poukázal súd prvého stupňa. Je pravdou, že tento rozsudok sa
týka aj spornej otázky či je možné uplatniť určovacou žalobou vlastnícke právo k nehnuteľnosti podľa
všeobecných právnych predpisov ak sa nárok mohol uplatniť podľa reštitučných predpisov, o čo v
prejednávanej veci nejde, pretože je možné súhlasiť s názorom navrhovateľa, že v jeho prípade si
nemohol nárok uplatniť podľa reštitučných predpisov, keďže až do roku 2009 - 2010 bol stále ako vlastník

zapísaný v evidencii nehnuteľností právny predchodca navrhovateľa, resp. navrhovateľ. Len poznámka
v PK vložkách o zamýšľanej konfiškácii nehnuteľností navrhovateľa zrejme neoprávňovala podať žalobu
o určenie vlastníckeho práva na základe reštitučných predpisov.

Skutočnosť, že sa navrhovateľ domáha určenia, že jeho právny predchodca bol vlastníkom sporných

nehnuteľností ku dňu svojej smrti znamená, že v prípade, ak by sa žalobe vyhovelo, nasledovalo by
dedičské konanie a po právoplatnom skončení dedičského konania by sa dediči, v tomto prípade jediný
dedič, navrhovateľ stal vlastníkom sporných nehnuteľností (po zápise vlastníckeho práva do katastra).
Účastníkom dedičského konania by však nebol odporca, jeho by takéto rozhodnutie nezaväzovalo
a preto takéto rozhodnutie by viedlo len k zápisu ďalšieho vlastníka k sporným nehnuteľnostiam

v evidencii nehnuteľností, čím by vznikol dôvod pre nový spor o určenie vlastníctva k rovnakému
predmetu konania, ako je v tomto prejednávanom prípade. Navyše súd už nemôže určiť, že právny
predchodca navrhovateľa bol v čase smrti vlastníkom sporných nehnuteľností, pretože ako už súd hore
uviedol, po takomto rozhodnutí by malo nasledovať dedičské konanie, v ktorom by sa mali prejednať
sporné nehnuteľnosti. Sporné nehnuteľnosti už však prejednané v dedičskom konaní boli a výsledkom

tohto konania je osvedčenie o dedičstve 6D 713/2008, Dnot 3/2009, právoplatné 20.07.2009, vydané
Miroslavom Kupcom, notárom. Samotný navrhovateľ tento dôkaz založil do spisu (č.l. 9) súčasne s
návrhom. Už vydané rozhodnutie v dedičskom konaní, ktoré sa týka tých istých účastníkov, rovnakého
predmetu konania a skutkových okolností nadobudnutia dedičstva bránia tomu, aby znova prebehlo
dedičské konanie. Navrhovateľ už bol dokonca ako vlastník istý čas, v rokoch 2009 - 2010 zapísaný

ako vlastník sporných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností. Z uvedených dôvodov preto navrhovateľ
nemôže mať naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

Ak súd zistí, že navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na žiadanom určení, nie je jeho povinnosťou
sa zaoberať vecou samou a hodnotiť dôkazy vykonané počas dokazovania, ale môže aj len na

základe tohto jediného dôvodu žalobu zamietnuť. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne ajasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

V danom prípade nebola opodstatnená ani námietka odporcu vyjadrená v jeho odvolaní týkajúca sa
právneho posúdenia priznanej náhrady trov konania v súvislosti s určením výšky základnej sadzby
tarifnej odmeny za úkon právnej služby. Súd správne aplikoval pri určovaní výšky základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby § 11 ods. 1 písm. a) a nie § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004
Z.z., ako to navrhol odporca. Nešlo totiž o žalobu o určenie vlastníckeho práva v tom zmysle, že by sa

navrhovateľ na základe rozsudku (a následného zápisu vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností),
v prípade, ak by súd jeho žalobe vyhovel, stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Len v takýchto
prípadoch je možné postupovať pri priznávaní náhrady trov konania podľa návrhu odporcu. Ak však
navrhovateľ navrhoval určiť, že jeho právny predchodca bol v čase smrti vlastníkom nehnuteľností, v
prípade, ak by súd jeho návrhu vyhovel, rozsudkom by sa len deklarovalo, že predmet sporu patrí do
dedičstva a nasledovalo by dedičské konanie, po ukončení ktorého by mohol byť navrhovateľ zapísaný

do evidencie nehnuteľností a nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. V prejednávanej veci
nešlo o spor, predmetom ktorého by bolo určenie vlastníckeho práva k veci tak, ako to má na mysli ust.
§ 10 ods. 2 citovanej vyhlášky.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V prejednávanej veci bolo odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nesprávne označil v
úvodnej časti rozsudku odporcu. Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania správne domáhal určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam proti vlastníkovi, ktorý je zapísaný ako vlastník v príslušnej

evidencii nehnuteľností. V žalobách proti štátu je potrebné označiť odporcu Slovenskú republiku (štát)
a táto môže byť len jediným odporcom. Následne prichádza do úvahy, že za štát bude konať viacero
orgánov, ako v tomto prípade, ktoré sporné nehnuteľnosti spravujú, čo vyplýva z listov vlastníctva, kde sú
sporné nehnuteľnosti evidované (vlastník nehnuteľností SR, v správe Lesov SR š.p. a Fondu národného
majetku) . V takom prípade bude vhodné označiť číslom len jednotlivé orgány, prostredníctvom ktorých

štát koná, aby bolo možné zjednodušiť a sprehľadniť odôvodnenie rozhodnutia. Z dôvodu, že v
prejednávanej veci mohol byť označený len jeden odporca (pretože existuje len jedna Slovenská
republika), súd potom priznáva náhradu trov konania len odporcovi a z odôvodnenia rozsudku bude
zrejmé, ktorému orgánu, konajúcemu za odporcu je navrhovateľ povinný zaplatiť náhradu trov konania.
Označenie odporcu a orgánov, ktoré za odporcu konali v prejednávanej veci nemalo vplyv na správnosť

rozhodnutia vo veci samej.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní procesne úspešnému odporcovi priznal
uplatnené právo na náhradu trov odvolacieho konania 83,89 eura, trov právneho zastúpenia, za jeden

úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu 20.3.2014 á 61, 87 eura + 1x náhrada hotových výdavkov
á 8,04 eura + 20 % DPH 13,98 eura, podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 15 písm. a), § 18 ods. 3 vyhlášky č.
655/2004 Z.z. Trovy konania je navrhovateľ povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu Lesov SR š.p.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.