Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/454/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3612205619
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3612205619.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Partizánske č. k. 4C/63/2012-84 zo dňa 27. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu vo všetkých veciach spojených do
veci pod sp.zn. 4C/63/2012, pôvodne vedených na Okresnom súde Partizánske pod sp.zn. 4C/63/2012,
5C/71/2012, 5C/75/2012, 5C/79/2012, 5C/86/2012, 5C/87/2012, 5C/93/2012, 6C/71/2012, 6C/74/2012,
6C/82/2012, 6C/88/2012, 6C/90/2012, 6C/92/2012, 6C/94/2012, 6C/96/2012, ktorými sa žalobca
domáhal náhrady majetkových škôd a nemajetkových ujm, ktoré mali vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Partizánske v exekučných konaniach, pričom nesprávny úradný postup

spočíval v tom, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Uznesením č.k. 4C/63/2012-42 zo dňa 17.12.2013 súd prvého stupňa spojil na
spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Partizánske pod sp.zn. 4C/63/2012, 5C/71/2012,
5C/75/2012, 5C/79/2012, 5C/86/2012, 5C/87/2012, 5C/93/2012, 6C/71/2012, 6C/74/2012, 6C/82/2012,
6C/88/2012, 6C/90/2012, 6C/92/2012, 6C/94/2012, 6C/96/2012 do spoločného konania, ktoré sa bude
viesť pod sp.zn. 4C/63/2012. Žaloby v týchto konaniach žalobca označil žaloby ISTINA RS.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 27.1.2014, navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal
na to, že žaloba je zmätočná, žalobca poukazoval na konkrétne dôkazy, žiadne dôkazy však sám
nepredložil. Uviedol, že nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Žalobca nepodnikol žiadne
kroky pre odstránenie neželaného stavu v prieťahoch v konaní. Mal za to, že žaloba je
podaná predčasne, keď neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej
žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne
prerokovaný. Uviedol, že žalobca podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody 23.4.2012, pričom už dňa 27.9.2012 boli súdu doručené všetky žaloby v spojenej veci. K postupu
súdu žalovaný uviedol, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučný titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. Od 1.6.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedenéexekučné tituly neplatí. Uviedol, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonania exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje

osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Poukázal na to, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody, ktorá
mala vzniknúť z existencie prieťahov v súdnom konaní, by súd mohol vychádzať len vtedy,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenie sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, príp. v

právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti. Posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu
vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia v rozhodnutí, ktorým súd žiadosť zamietol, nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli
viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Lehota 15 dní sa týka prípadu, keď súd
poverí exekútora vykonaním exekúcie. Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre

preukázanie toho, čoho sa domáha, nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie
nároku navrhovateľa na súde. Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul, napríklad podaním návrhu

nazačatiekonania,resp.platobnýmrozkazom,čonevykonalasvojounečinnosťousámprispelksituácii,
ktorú v žalobách namieta. Žalobca nepreukázal vznik škody, jej výšku ani príčinnú súvislosť.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčinyanásledkunemožnotvrdiť,žeškodavzniklapostupomokresnéhosúdu. Žalovanýpovažoval
za nesprávnu úvahu žalobcu vychádzať z 20% z istiny a príslušenstva pri uplatnení nemajetkovej ujmy

z dôvodu, že nie je podložená akýmkoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. V závere
vyjadrenia poukázal žalovaný na to, že práve praktiky žalobcu sú vnímané verejnosťou negatívne, boli
predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom
dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov
na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalovaný považuje konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca zaujal k vyjadreniu žalovaného písomné stanovisko, v ktorom uviedol, že síce § 44 ods. 2
Exekučné poriadku uvádza, že súd vydá poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, ale z dikcie však nevyhnutne vyplýva, že súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie

poverenianavykonanieexekúciealebonávrhunavykonanieexekúcieaostatnýchpodkladovvlehote15
dníadospieť kjednoznačnémuzáveru,čipoverenievydáalebonevydá.Súdmusírozhodovací
proces uskutočniť v zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok. Tiež poukázal na
to, že podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie
povinností orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote i

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobca uviedol, že sa domáha náhrady škody
a nemajetkovej ujmy na podklade nesprávneho úradného postupu spočívajúcom vo vykonaní úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok a uviedol, že exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu prekročil
svoju právomoc, keď prekročil zákonom limitovaný okruh otázok, ktoré je exekučný súd oprávnený

preskúmať. Exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti
istinyatobezsplneniazákonnýchpodmienoknatakýtopostup.Ďalejuviedol,že vzmyslerozhodnutí
Súdneho dvora Európskej únie má exekučný súd postupovať vždy s dodržaním procesných zásad
spravodlivého súdneho konania. Podmienkou uskutočnenia posúdenia aplikovateľnosti neprijateľnej
zmluvnej podmienky zo strany exekučného súdu je upozornenie spotrebiteľa na zamýšľaný postup a

preverenie jeho vôle. To sa v danej veci nestalo a súd rozhodoval s použitím princípu ex offo bez
vypočutia strán, v tom spočíva nesprávnosť úradného postupu. K predbežného prerokovaniu nároku
uviedol, že nárok na náhradu škody bol predbežne prerokovaný, čo preukazuje podaním žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku, čo potvrdzuje žalovaný aj v obsahu svojho vyjadrenia. K otázke
preukázania majetkovej škody uviedol, že preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich

nesprávny úradný postup súdu, pričom nie je možné reálne predpokladať, že nesprávny úradný postup
súdu nemal na majetok a aktivity žalobcu žiaden vplyv. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných
aktivitách zamestnancov žalobcu, v administratívnych postupoch žalobcu v smere zvýšenia objemu
prác a postupov a v hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov na pokrytiezvýšeného objemu prác. Dôsledkom je zníženie majetku žalobcu. K nemajetkovej ujmy v peniazoch
uviedol, že aj v prípade Comingersoll S.A. v. Portugalsko ECtHR nebolo vylúčené, že aj pri obchodnej
spoločnosti môže vzniknúť aj iná ako peňažná škoda, volajúca po finančnom odškodnení. Iná ako

peňažná škoda môže v prípade obchodnej spoločnosti obsahovať objektívne aj subjektívne prvky, medzi
nepatrípovesťpodniku,neistotavplánovanírozhodnutí,ktorémôžeprijať,ťažkostispôsobenésamotnej
správe podniku a v menšej miere úzkosť a nepríjemnosti, ktorým sú vystavení členovia
riadiacich orgánov spoločnosti. V závere uviedol, že exekučný súd postupoval nesprávne, ak porušil
v exekučnom konaní pri aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách jej záväznú interpretáciu vykonanú Súdnym dvorom Európskej únie a
nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke.

Súd prvého stupňa pripojil exekučné spisy Okresného súdu Partizánske vo všetkých spojených veciach.
Na prejednanie veci v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil pojednávanie na deň 27.2.2014, na ktorom
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.

Vychádzal zo zistení, že zo spisu sp.zn. 4Er/291/2011vyplýva, že žiadosť o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie bola podaná 23.5.2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia bolo
súdom vydané dňa 24.5.2011, jeden deň po podaní žiadosti o vydanie poverenia, preto tvrdenie žalobcu
o nedodržaní 15 dňovej lehoty je nepravdivé; že zo spisu sp.zn. 4Er/202/2010 vyplýva, že žiadosť o
vydaniepoverenianavykonanieexekúciebolapodanádňa23.4.2010,uznesenie ozamietnutížiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia v časti o vymoženie úroku z omeškania prevyšujúcu
zákonnú výšku úroku z omeškania bolo vydané dňa 26.4.2010, tretí deň po podaní žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a zároveň bolo vydané súdom poverenie č.
5305 013964 dňa 26.4.2010, pričom exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky oprávneného,
jej zákonného príslušenstva a trov exekučného konania, preto tvrdenia žalobcu o nedodržaní 15 dňovej

lehoty je nepravdivé, v exekučnej veci došlo k vymoženiu nároku žalobcu, čím žalobcovi žiadna škoda
nemohla vzniknúť; že zo spisu sp.zn. 4Er/474/2011 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola podaná dňa 2.8.2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu bolo súdom vydané dňa 3.8.2011, jeden deň
po podaní žiadosti súdneho exekútora, tvrdenie žalobcu o nedodržaní 15 dňovej lehoty je nepravdivé,

na vydané uznesenie sa táto lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 3Er/587/2010 vyplýva, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 25.11.2010, uznesenie o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia bolo súdom vydané dňa 21.12.2010, na vydané uznesenie sa 15 dňová
lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 6Er/8/2011 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola podaná dňa 14.1.2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia bolo súdom vydané dňa 18.1.2011, na vydané uznesenie sa 15 dňová lehota nevzťahuje; že
zo spisu sp.zn. 3Er/586/2011 vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola podaná
dňa 13.9.2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia bolo vydané
dňa 14.9.2011, na vydané uznesenie sa 15 dňová lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 3Er/240/2011
vyplýva, že žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná dňa 28.4.2011, uznesenie

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo vydané dňa 2.5.2011, na vydané
uznesenie sa 15 dňová lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 2Er/625/2010 vyplýva, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná dňa 22.12.2010, uznesenie o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 9.2.2011, na
vydané uznesenie sa 15 dňová lehota nevzťahuje, vzhľadom na náročnosť rozhodnutia a zabezpečenia

podkladov na rozhodnutie bolo rozhodnutie vydané v primeranej lehote bez prieťahov; že zo spisu
sp.zn. 2Er/620/2010 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná dňa
22.9.2010, uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo vydané dňa
28.12.2010, na vydané uznesenie sa 15 dňová lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 5Er/354/2011
vyplýva, že žiadosť o udelenia poverenia o vykonanie exekúcie bola podaná dňa 13.6.2011, uznesenie

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia bola vydané dňa 14.6.2011, deň po
podaní žiadosti, na vydané uznesenie sa 15 dňová lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 2Er/163/2011
vyplýva, že žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná 25.3.2011,
uznesenieozamietnutížiadostiovydaniepovereniabolovydané28.3.2011,tridnipopodanížiadosti,na
vydané uznesenie sa 15 dňová lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 2Er/609/2010 vyplýva, že žiadosť

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná 9.12.2010, uznesenie o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia bolo vydané dňa 30.12.2010, v primeranej lehote, na vydané uznesenie sa
15 dňová lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 5Er/44/2011 vyplýva, že žiadosť o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie bola podaná 8.2.2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora oudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolovydanédňa10.2.2011,dodvochdníodpodaniažiadosti,
na vydané uznesenie sa 15 dňová lehota nevzťahuje; že zo spisu sp.zn. 5Er/347/2011vyplýva, že
žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 8.6.2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia bolo vydané dňa 9.6.2011, jeden deň po podaní žiadosti ; že zo spisu sp.zn.
4Er/521/2011 vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola
podaná dňa 17.8.2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 19.8.2011, do dvoch dní po podaní žiadosti.

Na základe vykonaného dokazovania a za aplikácie § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), d) a i), § 44
ods. 1, 2 Exekučného poriadku účinných v čase začatia exekučných konaní, dospel súd prvého stupňa
v spojenej veci k záveru, že žaloby vo všetkých spojených veciach sú v celom rozsahu nedôvodné, a
preto tieto v spojenej veci zamietol.

K námietke žalovaného, že žalobca podal žalobu predčasne, súd prvého stupňa uviedol, že žalobca
sa na žalovaného obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom
podal žalobu na súd skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď žaloba
bola podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o žalobe už bolo zrejmé,

že žalovaný neuznal nárok žalobcu a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo
aj z vyjadrenia žalovaného. V čase rozhodovania súdu 6-mesačná lehota uplynula a preto žalobu už
nemožno považovať za predčasne podanú.

Žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v

zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne
právo žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup
a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom
ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Súd prvého stupňa v tomto prípade neskúmal, či prišlo k
prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu

a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Z hľadiska posúdenia lehoty
na rozhodnutie súd prvého stupňa zistil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v
primeranej lehote a vo väčšine prípadov krátko po podaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie t.j. pred uplynutím 15 dňovej lehoty. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z.
bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie na základe vykonateľných

rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ako exekučných titulov. Až neskôr
bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu je rozhodcovský rozsudok exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 1.6.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola

nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa
za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
podľa ktorého k novele účinnej od 1.6.2010 k zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie. Zákon č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania

začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu
poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.5.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu
- Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že zo slovného a logického výkladu uvedeného ustanovenia
Exekučného poriadku dospel k názoru, že lehote 15 dní sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým
poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V ďalšej vete je uvedené, že ak zistí rozpor žiadosti,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, kde však už nie je uvedená žiadna
lehota na rozhodnutie, pričom poverenie bolo vydané v 15 dňovej lehote len v jednom prípade na

istinu a zákonný úrok, v tejto časti došlo k vymoženiu istiny, zákonného úroku a trov exekúcie a
preto v tomto prípade žiadna majetková škoda a nemajetková ujma neprichádza do úvahy. V ostatných
prípadoch súd zamietol žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie len niekoľko dní po podaní
žiadosti v primeranej lehote, lebo v tomto prípade lehota 15 dní neplatila. Takýto výklad je logický ajpreto, že pokiaľ súd zistí, že návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, táto rozhodovacia
činnosť si vyžaduje jednak zložitejšie právne posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas, a jednak aj prípadné
zadováženie listinných dôkazov potrebných pre rozhodnutie. V tomto prípade bolo poverenie vydané

len v jednom prípade, v ktorom bol nárok žalobcu uspokojený. V ostatných prípadoch bola žiadosť o
vydaniepovereniauznesenímsúduzamietnutá,pričomvydanietohtouznesenianiejeviazanénažiadnu
lehotu. Údaje uvedené v žalobách žalobcu, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení
poverenie s omeškaním viac ako 55 dní, 146 dní, 121 dní, 150 dní, 79 dní, 69 dní, 48 dní, 119 dní, 195
dní, 64 dní, 42 dní, 125 dní, 46 dní, 65 dní a 70 dní je nepravdivý. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku sa lehota 15 dní nevzťahovala na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia v predmetných
exekučných veciach, keďže exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu. I v prípade, že
by sa nejednalo o rozhodnutie podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, bol súd prvého stupňa toho názoru že
zo samotného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva to, že lehota 15 dní sa týka prípadu,
keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie (..., do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, ...). V exekučných veciach exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia v primeranej lehote.

Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti
istiny, poukázal súd prvého stupňa na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný
súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto

základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá
vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje
za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť

rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória
súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), z právneho hľadiska za rozhodnutie
neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak
tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata.

Súd prvého stupňa zdôraznil, že ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu
označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku

škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie
životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou
súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. Poukázal na to, že v spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že

všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu
jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Súd prvého stupňa mal za to, že
žalobcovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje pre rozhodnutie súdu, ale výška, akú si
uplatňuje, by mohla vzniknúť v prípade nezákonne vydaného rozhodnutia exekučného súdu, kde však
pre vznik základu nároku musí byť nezákonné rozhodnutie zrušené. Žalobca nepodal proti rozhodnutiam

exekučného súdu žiadny opravný prostriedok za účelom zrušenia nezákonného rozhodnutia súdu. Súd
prvého stupňa dospel k názoru, že na strane žalobcu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, preto
sa vo veci ďalej nezaoberal výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený
právny základ, a to zodpovednosť žalovaného za škodu.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou
udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosťza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako
zodpovednosť objektívna. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo
právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku

poškodeného. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a
nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Podľa názoru súdu prvého stupňa škoda
nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, musí byť preukázané, že práve pre nesprávny
úradný postup došlo k výške škody, ktorá musí byť vyčíslená presne, musí byť preukázaná príčinná

súvislosť. Žalobca uvedené nepreukázal a ku škode neprodukoval žiadne dôkazy. Škodu charakterizuje
v hypotetickej rovine a poukazuje na zvýšené pracovný výkony zamestnancov v súvislosti a podávaním
sťažností a urgencií.
K tomuto tvrdeniu súd prvého stupňa uviedol, že pri použití výkladu, aký použil žalobca, by si mohli
žiadať náhradu škody od štátu aj podnikatelia v súvislosti napr. so zmenou legislatívy, v dôsledku ktorých
musia vykonať ich zamestnanci pracovné výkony, ktoré predtým nevykonávali, pričom ich spôsobil štát

svojou legislatívnou činnosťou. Takýto výklad, je podľa názoru súdu nesprávny a nepoužiteľný.

K nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu, súd prvého stupňa uviedol, že túto môže súd priznať s
ohľadom na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. s prihliadnutím najmä na a/osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd prvého stupňa
mal za to, že tieto sa vzťahujú na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm. b/, podľa ktorého by
mal súd prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo. Nemajetková
ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ktorá naviac v tomto

prípade dodržaná bola, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované a na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu prvého
stupňa sa žalobca snaží žalobou eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne
rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite. O žiadosti o udelenie poverenie súdnemu exekútorovi
bolo právoplatne rozhodnuté. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto

konaní oprávnený konštatovať a ani nebol zistený. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že prípadné
priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi by bolo v rozpore s účelom Občianskeho súdneho poriadku (§1).
Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky, je súdu
prvého stupňa známe, že žalobca využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali
rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov. Je

preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa striktne domáha ochrany svojich práv a dôsledného
dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi klientmi už taký dôsledný nebol.
Podnikateľskou činnosťou žalobcu sa zaoberala aj Európska komisia, ktorá vo svojom liste (predložený
žalovaným) uvádza, že útvary Komisie v súvislosti s praktikami žalobcu a ďalších nebankových
inštitúcií na trhu spotrebiteľských úverov slovenských spotrebiteľom, poukazujú na problémy v spojitosti

s praktikami, ktoré sa týkajú skutočností, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia, tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa, systematické využívanie rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a
v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Rozhodnutie o

náhradetrovkonaniaodôvodnilsúdprvéhostupňapodľa§142ods.1OSP.Žalovanémuakoúspešnému
účastníkovi konania súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému v
konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, žesúd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho

právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho

zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom

vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.

V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých

súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal

dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. S poukazom

na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. vo výroku ako vecne správny

potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súladeso zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žalobu v spojených veciach zamietol. Svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho
dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov
tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
čiprípadneotázkuzaujatostisudcuposúdileštepredvydanímnapadnutéhorozhodnutianadriadenýsúd
(§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že od doby, kedy došli žaloby vo veciach spojených na spoločné
konanie (§ 82 ods. 1 O.s.p.) súdu prvého stupňa, boli veci pridelené na prejednanie a rozhodnutie :

4C/63/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Božene Brinčíkovej. Krajský súd v Trenčíne
ako nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/575/2012-15 zo dňa 24.10.2012 rozhodol, že sudkyňa
JUDr. Božena Brinčíková je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená a sudcovia Okresného
súdu Partizánske JUDr. Barbora Štefanová, JUDr. Eduard Szabo, Mgr. Dušan Ďurian a JUDr. Adriána
Považanová nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.

4C/63/2012.
5C/71/2012 : sudcovi Okresného súdu Partizánske Mgr. Dušanovi Ďurianovi. Krajský súd v Trenčíne ako
nadriadený súd uznesením č.k. 19NcC/584/2012-15 zo dňa 24.10.2012 rozhodol, že sudca Mgr. Dušan
Ďurian nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn. 5C/71/2012.
5C/75/2012 : sudcovi Okresného súdu Partizánske Mgr. Dušanovi Ďurianovi. Krajský súd v Trenčíne ako

nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/582/2012-16 zo dňa 24.10.2012 rozhodol, že sudca Mgr. Dušan
Ďurian nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn. 5C/75/2012.
5C/79/2012 : sudcovi Okresného súdu Partizánske Mgr. Dušanovi Ďurianovi. Krajský súd v Trenčíne ako
nadriadený súd uznesením č.k. 4NcC/580/2012-16 zo dňa 22.10.2012 rozhodol, že sudca Mgr. Dušan
Ďurian nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn. 5C/79/2012.

5C/86/2012 : sudcovi Okresného súdu Partizánske Mgr. Dušanovi Ďurianovi. Krajský súd v Trenčíne ako
nadriadený súd uznesením č.k. 4NcC/586/2012-16 zo dňa 22.10.2012 rozhodol, že sudca Mgr. Dušan
Ďurian nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn. 5C/86/2012.
5C/87/2012 : sudcovi Okresného súdu Partizánske Mgr. Dušanovi Ďurianovi. Krajský súd v Trenčíne ako
nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/594/2012-16 zo dňa 24.10.2012 rozhodol, že sudca Mgr. Dušan

Ďurian nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn. 5C/87/2012.
5C/93/2012 : sudcovi Okresného súdu Partizánske Mgr. Dušanovi Ďurianovi. Krajský súd v Trenčíne ako
nadriadený súd uznesením č.k. 19NcC/590/2012-16 zo dňa 25.10.2012 rozhodol, že sudca Mgr. Dušan
Ďurian nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn. 5C/93/2012.
6C/71/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Barbore Štefanovej. Krajský súd v Trenčíne

ako nadriadený súd uznesením č.k. 6NcC/365/2012-16 zo dňa 25.10.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Barbora Štefanová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.
6C/71/2012.6C/74/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Barbore Štefanovej. Krajský súd v Trenčíne
ako nadriadený súd uznesením č.k. 19NcC/543/2012-16 zo dňa 24.10.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Barbora Štefanová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.

6C/74/2012.
6C/82/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Barbore Štefanovej. Krajský súd v Trenčíne
ako nadriadený súd uznesením č.k. 4NcC/542/2012-16 zo dňa 22.10.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Barbora Štefanová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.
6C/82/2012.

6C/88/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Barbore Štefanovej. Krajský súd v Trenčíne
ako nadriadený súd uznesením č.k. 19NcC/551/2012-16 zo dňa 24.10.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Barbora Štefanová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.
6C/88/2012.
6C/90/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Barbore Štefanovej. Krajský súd v Trenčíne
ako nadriadený súd uznesením č.k. 19NcC/547/2012-16 zo dňa 24.10.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.

Barbora Štefanová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.
6C/90/2012.
6C/92/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Barbore Štefanovej. Krajský súd v Trenčíne
ako nadriadený súd uznesením č.k. 6NcC/367/2012-16 zo dňa 25.10.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Barbora Štefanová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.

6C/92/2012.
6C/94/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Barbore Štefanovej. Krajský súd v Trenčíne
ako nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/551/2012-16 zo dňa 24.10.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Barbora Štefanová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.
6C/94/2012.

6C/96/2012 : sudkyni Okresného súdu Partizánske JUDr. Barbore Štefanovej. Krajský súd v Trenčíne
ako nadriadený súd uznesením č.k. 4NcC/551/2012-16 zo dňa 22.10.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Barbora Štefanová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.zn.
6C/96/2012.
Dodatkom č. 13-C k Rozvrhu práce 2013 bola vec dňa 29.11.2013 náhodným výberom elektronickej

podateľne pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Alene Blaškovej. Odvolací súd
skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane
zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala
z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z
obsahu spisu vyplýva, že v exekučných veciach vedených na Okresnom súde Partizánske, v ktorých

malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nebola JUDr. Alena Blašková zákonnou sudkyňou.
Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod
na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na
pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti,
že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik

škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej
sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej
nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu
ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd

preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov

podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávaťtak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré

je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)
spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.
sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy

pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane
tých, ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide o prejav koncentračnej zásady a zásady
neúplnej apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v
lehote určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá

všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa dňa 31.12.2013 doručil žalovanému žaloby vo veciach spojených na spoločné konanie
spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobám vyjadril v lehote 15 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu
prvého stupňa dňa 9.1.2014. Na deň 27.2.2014 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie.
Spolu s predvolaním na pojednávanie doručil súd prvého stupňa právnemu zástupcovi žalobcu a

žalovanému poučenie účastníka konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a právnemu zástupcovi žalobcu
odoslal vyjadrenie žalovaného k žalobe. Právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali doručované
písomnosti súdu dňa 31.12.2013, 2.1.2014 a dňa 20.1.2014. Podaním zo dňa 24.1.2014 vyzval
súd prvého stupňa právneho zástupcu žalobcu na oznámenie, či požiadal žalovaného o predbežné
prejednanie nároku na náhradu škody spolu s dôkazmi o tom. Na výzvu súdu prvého stupňa reagoval

právny zástupca žalobcu stanoviskom zo dňa 27.1.2014, ktoré súd prvého stupňa následne dňa
30.1.2014 doručil žalovanému. Žalovaný sa z neúčasti na pojednávaní dňa 27.2.2014 ospravedlnil
písomne, o odročenie pojednávania nepožiadal, poukázal na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Žalobca
a právny zástupca žalobcu sa z neúčasti na pojednávaní dňa 27.2.2014 neospravedlnili, o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu nežiadali. Súd prvého stupňa mal dňa 27.2.2014splnené procesné

podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka
konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že
účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním
5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho

právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod,
pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by
sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z
iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku
všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Prejednaním veci v

neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Žalobcavodvolaníprotirozsudkusúduprvéhostupňaďalejnamietal,ženemalmožnosťvyjadriťsaktým

tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj

možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.

Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej
faktickej dispozícii od 20.1.2014 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 27.2.2014. V tomto
smere tvrdenie žalobcu nie je pravdivé. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa nariadením
pojednávania na prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania vecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,ktorésavykonali
(§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods.
4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti

veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre
prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd považuje za potrebné v týchto súvislostiach poukázať na to, že
právnyzástupcažalobcumaldostatočnýčasovýpriestornarealizáciuprejednávacejzásadyvsporovom
konaní,vzmyslektorejprocesnúzodpovednosťzavedeniesporumajúúčastnícikonania.Zoskutočností

apostupovsúduprvéhostupňavkonanívyplýva,žeprávožalobcunakontradiktórnosťsúdnehoprocesu
nebolo porušené.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú
povinnosť podľa § 120 ods. 1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej spojenej veci, sa
nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje

dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti
účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné
bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým
vymedzujú predmet dokazovania, teda to, čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom
ktorých má účastník konania dôkazné bremeno, slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese

dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí
od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň
určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej
moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná

súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o
skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.
januárom 2011) v znení do 31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľnesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Partizánske v exekučných konaniach, od ktorých odvodzoval
nároky na majetkovú škody a nemajetkovú ujmu. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval
ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Na preukázanie
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom

stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz
súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinnými v jednotlivých
exekučných konaniach. Súd prvého stupňa po zistení, že ide o exekučné konania vedené Okresným
súdom Partizánske, pripojil konkrétne exekučné spisy.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

a nevydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným
postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že v jednotlivých

exekučných veciach existovali také prieťahy, o ktorých by bolo rozhodnuté v inom konaní, že tieto
prieťahy sú neodôvodnené a boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v
exekučných konaniach z dôvodu, že jeho pohľadávky sa stali nevymáhateľnými a nevykonateľnými.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že vo veciach sp.zn. 4Er/291/2011,
4Er/202/2010, 4Er/474/2011, 6Er/8/2011, 3Er/586/2011, 3Er/240/2011, 5Er/354/2011, 2Er/163/2011,

5Er/44/2011, 5Er/347/2011 a sp.zn. 4Er/521/2011 exekučný súd vydal rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote kratšej ako v zákonnej 15-dňovej lehote o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom vo veci sp.zn. 4Er/202/2010 vydal v zákonnej lehote
poverenie na vykonanie exekúcie v časti istiny a zákonného úroku z omeškania. Vo veciach sp.zn.
3Er/587/2010, 2Er/625/2010, 2Er/620/2010 a sp.zn. 2Er/609/2010 vydal exekučný súd rozhodnutie

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehotách od 25 do 40 dní. V
týchto veciach považuje odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa zdôrazniť, že na vydanie
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa zákonná 15-dňová
lehota nevzťahovala.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. V čase začatia jednotlivých exekučných konaní boli tieto konania upravené
Exekučnýmporiadkomvzneníúčinnomoddo 31.5.2010,od1.6.2010do1.6.2011aod1.6.2011.Lehota

15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Súd prvého stupňa takmer vo všetkých konaniach
konštatoval, že tvrdenia žalobcu o počte dní omeškania rozhodnutia exekučného súdu, ktorým zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, neboli pravdivé a z obsahu odôvodnenia rozsudku
súdu prvého stupňa nepochybne vyplýva, kedy exekučný súd rozhodol, pričom mal súd prvého stupňa

preukázané, že vo väčšine konkrétnych exekučných konaní rozhodol exekučný súd o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v lehote do 15 dní aj napriek tomu, že touto lehotou nebol viazaný.
Odvolací súd správnosť preukázaných zistení súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom mu

vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací súd
vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených žalobcom v žalobe je toho názoru, že žalobcom namietaný
nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že žalobca
namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady rozhodnutia,

ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu z nesprávneho
úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k protiprávnosti
rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v prípade, ak
poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy, v danom prípade podaniaodvolania. V tomto smere odvolací súd poukazuje na správnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa,
z ktorých nepochybne vyplýva, že ani v jednej exekučnej veci žalobca ako oprávnený odvolanie nepodal.

Odvolací súd konštatuje správnosť skutkových zistení a právneho záveru súdu prvého stupňa o tom, že
žalobca v konaniach, ktorých sa domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom, keď exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote, nepreukázal žiaden zákonný predpoklad
zodpovednostného vzťahu.

Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom
(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní
mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania
žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť

žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k
predbežnému prerokovaniu nároku. Okrem povinností podľa § 79 ods. 1 O.s.p. v spojení s povinnosťou
podľa § 120 ods. 1 O.s.p. mal žalobca povinnosť podľa § 79 ods. 2 O.s.p. spočívajúcu v pripojení
listinných dôkazov k žalobe, na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemohol pripojiť bez svojej viny.

Povinnosť podľa § 79 ods. 2 O.s.p. žalobca nesplnil.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred
súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia nezákonného rozhodnutia

exekučného súdu v jednotlivých spojených veciach.

Po preskúmaní obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia žalobcu
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé,

že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, žalobca v odvolaní tvrdí, že súd prvého stupňa nemal rozhodovať o návrhu na prerušenie
konania vo výroku rozsudku, pričom v spojených veciach je nesporné, že žalobca návrh na prerušenie
konania vôbec nepodal. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej
situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1
O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný
trovy odvolacieho konania neuplatnil, preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.