Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/271/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217824
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217824.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Anny Slovinskej a JUDr. Gizely Majerčák v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves 4C/161/2012-114 zo 17.2.2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobný návrh zamietol, žalovanej náhradu trov konania nepriznal a
návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

Vychádzal zo žalôb, ktorými sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
byť spôsobená nesprávnym úradným postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Spišská Nová Ves

v exekučných konaniach a to konkrétne tým, že v jednotlivých veciach bolo rozhodnuté o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote, resp. že v ďalších
veciach žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia boli zamietnuté, že v ďalších veciach o vydaní
poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté po zákonnej 15-dňovej lehote a
že v iných veciach o návrhu oprávneného na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po 30-dňovej zákonnej
lehote. Poukázal na to, že uznesením č. 4C/161/2012-7 zo dňa 9.10.2012 spojil na spoločné konanie

konania vedené na návrh žalobcu pod sp. zn.4C/161/2012, 4C/177/2012, 4C/180/2012, 4C/189/2012,
4C/247/2012, 4C/262/2012, 4C/284/2012, 4C/342/2012, s tým, že konanie je ďalej vedené pod sp.zn.
4C/161/2012.

Podrobne ďalej rozviedol, v čom žalobca pri jednotlivých vytýkaných pochybeniach videl nesprávny
postup konajúceho exekučného súdu. Podrobne reprodukoval aj stanovisko žalovanej, ktorá žalobu
žiadala zamietnuť označujúc ju sčasti za zmätočnú a nesplňujúcu základné zákonné podmienky, ktoré

sú potrebné pre priznanie náhrady škody. Uviedol, že na pojednávanie vo veci určené na 17.2.2014
sa účastníci nedostavili, hoci u oboch doručenie predvolania bolo riadne preukázané. Hoci žalobca
žiadal o zrušenie nariadeného pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného
sudcu nepovažoval uvedený dôvod za dôležitý v zmysle § 119 a § 101 ods.2 O.s.p. Uviedol, že žalobca
namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu v jednotlivých exekučných konaniach, v ktorých
mal procesné postavenie oprávneného a exekučnými titulmi vo všetkých prípadoch boli rozhodcovské

rozsudky stáleho rozhodcovského súdu. Podrobne rozpísal obsah zistení zo spisov Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp.zn. 4C/161/2012 (13Er/161/2011), 4C/189/2012 (13Er/517/2011), 4C/247/2012
(13Er/265/2011), 4C/284/2012 (13Er/520/2011), 4C/342/2012 (13Er/269/2010), 4C/262/2012(13Er/204/2010), 4C/177/2012 (13Er/481/2006-9) a 4C/180/2012 (13Er/3/2007). Citoval § 109 ods.1, 2
O.s.p. a odôvodnil, prečo návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Citoval ďalej § 3 ods.1, 2, §
5 ods.1, § 9 ods.1, 2, § 15 ods.1, § 17 ods.1, 2 a § 19 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako aj § 44 ods.1,2, ods.8 a § 41 ods.2 písm.c/ a
d/ zák. č. 233/1995 Z.z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a tiež § 45 ods.1, 2 zák. č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Vo všeobecnosti charakterizoval predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a ďalej jednotlivo rozoberal jednotlivé prípady, kedy podľa
žalobcu malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Podrobne tiež odôvodnil,

prečo žalobcom uplatnené nároky nepovažoval za premlčané. V konaniach pôvodne vedených pod
sp.zn. 4C/161/2012, 4C/189/2012, 4C/247/2012, síce žalobca namietal, že exekučný súd zamietol
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom nad rámec zverenej
právomoci preskúmaval exekučný titul, avšak vo všetkých týchto veciach exekučným titulom boli
rozsudky rozhodcovského súdu a v takýchto prípadoch exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať zákonnosť exekučného titulu a postupu exekučného

súdu tak nemožno nič vyčítať. Ani jedno z týchto rozhodnutí o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie naviac nebolo zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť. V
konaniach 4C/284/2012 a 4C/342/2012 žalobca namietal, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté po zákonnej 15-dňovej lehote. Súd prvého stupňa bol
toho názoru, že že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí v prípadoch,

kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie a nie aj v prípadoch zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora. Keďže v oboch veciach exekučnými titulmi boli rozsudky rozhodcovského
súdu, musel exekučný súd sa okrem žiadosti o udelenia poverenia zaoberať aj návrhom na vykonanie
exekúcie, exekučnými titulmi, zmluvami o úvere a všeobecnými zmluvnými podmienkami žalobcu, a to
z dôvodu, že vo všetkých prípadoch sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy. V konaní nebolo preukázané,

aby pri vybavovaní sťažností žalobcu na prieťahy v predmetných exekučných konaniach boli takéto
prieťahy konštatované. Vo veci 4C/262/2012 síce o žiadosti súdneho exekútora o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté po 15-dňovej lehote, avšak návrh na udelenie poverenia bol
čiastočne zamietnutý a exekučný titul nebol posudzovaný len podľa ustanovení Exekučného poriadku,
ale aj podľa zákona č. 244/2002 Z.z. a zákona č. 258/2001 Z.z., a tiež podľa všeobecných ustanovení

Občianskeho zákonníka, ako aj smernice č. 93/2013 EHS. Podrobne ďalej rozpísal zistenia zo spisov
4C/177/2012 a 4C/180/2012, kde k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť nerozhodnutím o
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase a mal za to, že žalobca
nepreukázal existenciu nečinnosti, resp. prieťahov pri rozhodovaní o jeho návrhoch na zmenu exekútora
v exekučnom konaní, keď aj všetky jeho sťažnosti na prieťahy v exekučných konaniach boli vyhodnotené

ako neopodstatnené. Nakoľko hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a nemajetkovej ujmy
spôsobené nesprávnym úradným postupom neboli preukázané, žalobu v celom rozsahu zamietol. O
trovách konania rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p. a navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že
prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 101 ods. 2
O.s.p. Uviedol, že požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spájané

s označenými dôvodmi. Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jeho neprítomnosti, odňal mu tým
právo konať pred súdom. Namietal ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórne rozhodnutie
vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil
odvolanie. V čase rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania. Žalobca tvrdí, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a
založil na nich svoje rozhodnutie a tým došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a práva
žalobcu na súdnu ochranu. Nemal možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietal ďalej, že vo veci nebolo možné

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami
založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal
súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným
samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkalsúdu,ževykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľnýanie
je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy
súdom mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa. Uviedol ďalej, že súd sa dopustil viacerých omylov,

keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Exekučný súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak
zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o jeho návrhoch v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu spočíval hneď v niekoľkých skutočnostiach a konajúci súd sa musel preto vysporiadať
so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, čo neurobil a jeho rozhodnutie je tak

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou
osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle

ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.

potvrdil.

RozsudokbolverejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa28.5.2015o9.05hod.,pričommiesto
a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobca v odvolaní uvádza takmer všetky odvolacie dôvody okrem odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205
ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobca konkrétne namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v
zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne
v neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 101 ods.

2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa
nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa
17.2.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobcovi (ani žalovanému) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 17.2.2014 bolo doručené právnemu
zástupcovi žalobca dňa 23.9.2013 a žalovanému v ten istý deň. Bola tak zachovaná lehota na prípravu
pojednávania v zmysle citovaného ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.

Žalobca sa na pojednávanie nedostavil. Podaním došlým súdu dňa 14.2.2014 žiadal zrušiť pojednávanie
(nie odročiť) z dôvodu, že jeho námietka porušenia nestrannosti súdu je dôvodná. Súd na pojednávaní
konštatoval, že neboli splnené dôvody na odročenie pojednávania tak, ako to má na mysli § 119 O.s.p. a
nebolzostranyžalobcuanizachovanýpostuppodľaods.2tohtoustanovenia.Natomtopojednávanísúd
oboznámil výsledky prípravy pojednávania a vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov, ktoré sú
súčasťou tohto spisu, ako aj oboznámením obsahu pripojených spisov Okresného súdu Spišská Nová

Ves. Následne vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti
žalobcu, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že mu nebolo

doručené vyjadrenie žalovanej k žalobe, keďže toto prevzal spolu s predvolaním na pojednávanie.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný
vtedy, ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 22.10.2012. Žalobcovi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach o
nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci dňa 17.1.2013.

Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 16 O.s.p.
rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie
je náležitá námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobcom namietané odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/

a f/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého
stupňa, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaniach vedených na tomto súde pod sp.zn. 13Er/161/2011,

13Er/517/2011, 13Er/265/2011, 13Er/520/2011, 13Er/269/2010, 13Er/204/2010,1 3Er/481/2006 a
13Er/3/2007 a nezákonnými rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach, z ktorého dôvodu základ
nároku nie je daný.Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav a
nenáležitá je preto námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého stupňa,
na ktorých založil svoje rozhodnutie.

V odvolaní sa žalobca obmedzil len na všeobecné konštatovanie, že súd prvého stupňa sa dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané a
pritom nekonkretizoval, s ktorými závermi prvostupňového súdu (podrobne v odôvodnení rozpísanými)
nesúhlasí.

Žalobca v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote. Odvolací súd v
plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v
tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo
po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Súdna prax sa však ustálila na závere, že lehota 15 dní od
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný
súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom

a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napr.
uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp.zn. II. ÚS/520/2012 zo
dňa 10.7.2013, sp.zn. II ÚS/248/2013 zo dňa 25.4.2013 alebo sp.zn. II. ÚS/112/2013 zo dňa 13.2.2013).
Preto v situácii, ak by aj bola v jednotlivom prípade prekročená lehota pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, uvedený postup a obdobie nemožno

považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a tento je plne odôvodnený potrebou
skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu; odvolací súd naviac
podotýka,ževzhľadomnamnožstvoexekučnýchkonaní,ktoréžalobcainiciujepredokresnýmsúdom,je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo II. ÚS/245/2013

zo dňa 25.4.2013).
Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému

záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský
rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou
ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k

posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebol neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaný, t.j. je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (porovnaj
napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R
46/2012, sp.zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.9.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp.zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R
66/2013 a sp.zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.9.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1MCdo/15/2012 zo dňa 22.5.2013, sp.zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.4.2013, sp.zn. 4Cdo/88/2013 zo
dňa 24.10.2013, sp.zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.6.2013, sp.zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.6.2013 a
mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS/381/2012 zo dňa 22.8.2012, sp.zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 9.12.2010 a sp.zn. IV. ÚS/60/2011 zo dňa 3.3.2011 ako aj uznesenie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti V. Y. zo dňa 16.10.2010). Od tohto
záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa presvedčivo odôvodnil, prečo v exekučných veciach 13Er/481/2006 a 13Er/3/2007
preskúmavalpodmienkypreúplné,čičiastočnézastavenieexekúcie,kedynaviacvoveci13Er/481/2006
o zmene exekútora bolo rozhodnuté v 30-dňovej lehote od zaslania súhlasu pôvodnou exekútorkou a
vo veci 13Er/3/2007 uznesením z 25.9.2012 exekúcia neskôr bola zastavená.

Možno zhrnúť, že súd prvého stupňa sa oboznámil v danej veci s obsahom všetkých exekučných spisov,
z ktorých žalobca odvodzuje svoje nároky a v každej veci vyhodnocoval konkrétne úkony vykonané
exekučným súdom pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a v náväznosti na
to vyhodnocoval aj lehoty, v ktorých bolo o jednotlivých žiadostiach rozhodované.

Odvolací súd sa zhoduje s uzávermi súdu prvého stupňa v tom, že ani v jednom z posudzovaných
prípadoch sa nejedná o situáciu, aby exekučný súd naplnil zákonnú podmienku takých prieťahov v
súdnom konaní, ktoré by zakladali nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup. Nemožno sa
stotožniť s názorom žalobkyne, ktorá takýto nárok odvodzuje už od ňou konštatovaných prieťahov v
rozsahu niekoľkých dní.

Odvolací súd k tejto otázke považuje za potrebné uviesť, že z vlastnej rozhodovacej praxe má vedomosť
o tom, že žalobca v teraz prebiehajúcom konaní podal na Okresný súd Spišská Nová Ves v krátkom
časovom úseku veľké množstvo žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zjavným
úmyslom zahltiť súd do tej miery, že nebude spôsobilý o týchto žiadostiach rozhodnúť v primeraných

lehotách. Takýto postoj vyplýva práve z následného postupu žalobcu, ktorý na uvedenú situáciu reagoval
podaním obrovského množstva žalôb o náhradu škody z nesprávneho úradného rozhodnutia. Odvolací
súd poukazuje na to, že obdobnou situáciou sa už opakovane zaoberal Ústavný súd Českej republiky,
ktorý konštatoval, že aj právo na prístup k súdu je možné zneužiť. Zneužiť toto právo znamená vykonať
ho k právom neodôvodnenej ujme iného alebo k ujme spoločnosti. Za špecifický prípad takéhoto

zneužitia práva označil šikanózne správanie, ktoré spočíva v tom, že niekto vykoná svoje právo so
zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu. Konštatoval, že vo vzťahu k právu na prístup k súdu možno
za zneužitie tohto práva považovať situáciu, keď žalobca nezahajuje súdne konanie pre ochranu svojho
aj keď domnelého, subjektívneho práva, ale zahajuje ho iba pre súdne konanie samo. Neúmerným
množstvom takto zahájených konaní účastník preťažuje už aj tak preťaženú justíciu, z čoho následne

ťaží zahajovaním ďalších konaní ohľadne náhrady ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konaní. Súdy
tak trvaním na bezhraničnej ochrane práva na prístup súdu bez ďalšieho dostávajú sami seba do
bludného kruhu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.10.2011 sp. zn. III. ÚS 2791/08,
uznesenie zo dňa 13.3.2012 sp. zn. III. ÚS 696/2012).

Žalobkyňa v elektronickom podaní doručenom súdu dňa 19.4.2013 žiadala zrušenie nariadeného
pojednávania ako aj prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci.

Žalobkyňa navrhla prerušiť konanie z dôvodu, že na Ústavný súd SR podala sťažnosť, týkajúcu sa
porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z dôvodu, že v konaní vykonával
úkonyarozhodovalvylúčenýsudca.Uviedla,žerozhodnutievpredmetnejvecizávisíodotázky,ktorúnie
je možné vyriešiť v tomto konaní, a ktorá musí byť rozhodnutá Ústavným súdom SR, preto sú v danom

prípade splnené podmienky pre prerušenie konania, a to až do doby vydania rozhodnutia ústavného
súdu o podanej sťažnosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rovnako nie je dôvod ani na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. Podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľkou na ústavnom súde totiž nie je dôvodom na prerušenie
konania v danej veci, pretože výsledok konania na ústavnom súde nemôže ovplyvniť toto konanie.

Odvolaciemu súdu z jeho činnosti je známe, že Ústavný súd SR vo viacerých svojich uzneseniach
obdobné sťažnosti v skutkovo rovnakých veciach odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ (v našom prípade
žalobkyňa) sa v ďalšom konaní o merite veci pred všeobecnými súdmi môže domáhať ochrany
svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne aj dovolaniami proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu, preto nie je daná právomoc ústavného súdu o týchto sťažnostiach
rozhodnúť (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 521/2013-10 zo dňa 22. augusta 2013, uznesenie
Ústavného súdu SR IV. ÚS 518/2013 - 10 zo dňa 22. augusta 2013 a iné).

Žalobca naviac vo veci samej nepreukázal existenciu žiadneho relevantného rozhodnutia, ktorým by

bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani nepreukázal,
aby jeho sťažnosti na prieťahy v konaní boli vybavené spôsobom, z ktorého by existencia prieťahov
bola preukázaná.

Za situácie, kedy žalobca bol riadne predvolaný na pojednávanie, mal dostatok času na to, aby sa

vyjadril k argumentom žalovanej a prípadne navrhol vykonať dôkazy na ich vyvrátenie a pokiaľ tak
neurobil, sám sa vzdal tohto procesného práva, ktorého realizácia mu nebola znemožnená postupom
súdu.

Pokiaľ žalobca namieta, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich

svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdal sám tým, že sa nedostavil na
pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.
Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo žalobcu na súdnu ochranu porušené
neboli.

Rovnako nenáležitá je aj námietka o vykonaní dokazovania listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný. Z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd vykonal dokazovanie
listinami obsiahnutými v oboznamovaných spisoch a tento záver nepochybne vyplýva aj zo zápisnice o
pojednávaní. Preskúmavané rozhodnutie je tak po každej stránke presvedčivé a zrozumiteľné.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Súd
prvého stupňa správne zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované, pretože účastníci konania si ich náhradu
neuplatnili.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.