Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/241/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217586
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217586.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov

JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Ferkovej vo veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864
421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
11C/140/2012-107 z 5.2.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobný návrh zamietol, návrh na prerušenie konania
zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Konštatoval, že vo veci vytýčil pojednávanie na 18.6.2013, že účastníci konania sa na pojednávanie
nedostavili, u oboch mal doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie
bola u účastníkov zachovaná, účastníci svoju neprítomnosti na pojednávaní ospravedlnili, žalovaná

nežiadala o odročenie termínu pojednávania. Žalobca žiadal o zrušenie nariadeného pojednávania do
rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci. Uviedol, že zároveň
podal návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej
sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 6NcC/42/2012-13 z 22.10.2012,
že o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté predmetným
rozhodnutím KS v Košiciach, ktoré je právoplatné a záväzné nie len preňho, ale aj pre účastníkov
tohto konania. Vzhľadom na uvedené, pojednávanie odročil a o návrhu žalobcu na prerušenie konania

rozhodol uznesením 11C/140/2012-58 z 15.7.2013, tak, že ho zamietol, proti ktorému podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca, KS v Košiciach uznesením 1Co/392/2013-80 z 11.9.2013 uznesenie potvrdil.
Následnevytýčiltermínpojednávaniana5.2.2014,ktoréžalobcaopätovnežiadalozrušiťdorozhodnutia
o nestrannosti a zákonnosti sudcu v prejednávanej veci, pričom požiadal aj o prerušenie konania, do
právoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúdu(ďalejlenÚS)SRojehoústavnejsťažnostiprotiuvedenému
rozhodnutiu KS v Košiciach. Žalobcom uvedený dôvod nepovažoval za dôležitý, vychádzajúc z § 119
a § 101 ods. 2 O.s.p., pojednával v neprítomnosti účastníkov konania a pri rozhodovaní prihliadol

na obsah spisu a vykonané listinné dôkazy. Ďalej uviedol, aké skutočnosti zistil z exekučného spisu
tunajšieho súdu 10Er/129/2004 (pripojeného k sp. zn. 11C/140/2012), 10Er/48/2005 (pripojeného k sp.
zn. 11C/143/2012), 5Er/313/090 (pripojeného k sp. zn. 11C/148/2012), 10Er/822/10 (pripojeného k sp.
zn. 11C/156/2012), 10Er/669/10 (pripojeného k sp. zn.11C/160/2012), 10Er/847/10 (pripojeného k sp.zn.11C/161/2012), 13Er/114/2007 (pripojeného k sp. zn.1 1C/178/2012),10Er/8/2009 (pripojeného k sp.
zn. 11C/188/2012, 10Er/105/2009-21 (pripojeného k sp. zn. 11C/190/2012), 10Er/475/2009 (pripojeného
k sp. zn. 11C/211/2012), 10Er/330/11 (pripojeného k sp. zn. 11C/229/2012), 10Er/160/09 (pripojeného

k sp. zn. 11C/241/2012), 10Er/88/11 (pripojeného k sp. zn. 11C/250/2012), 10Er/561/10 (pripojeného k
sp. zn. 11C/257/2012), 10Er/13/09 (pripojeného k sp. zn. 11C/262/2012), 10Er/977/09 (pripojeného k sp.
zn. 11C/273/2012), 10Er/420/2009 (pripojeného k sp. zn. 11C/306/2012), 10Er/89/2007 (pripojeného k
sp. zn. 11C/311/2012), 10Er/232/2006 (pripojeného k sp. zn. 11C/312/2012), 3Er/77/2003 (pripojeného
k sp. zn. 11C/315/2012), 10Er/109/2003 (pripojeného k sp. zn. 11C/325/2012, 10Er/759/09 (pripojeného

k sp. zn. 11C/334/2012) a 10Er/942/09 (pripojeného k sp. zn. 11C/341/2012). Vychádzajúc z § 109 ods.
1,2 O. s. p. (ich znenie citoval) konštatoval, že žalobca opätovne 31.1.2013 podal návrh na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia ÚS SR o jeho ústavnej sťažnosti, že v návrhu uviedol tie isté
dôvody, ako v podaní z 13.6.2013, že s rozhodnutím KS v Košiciach o tom, že sudcovia tunajšieho
súdu nie sú z prejednávania veci vylúčení, nesúhlasí, hodnotí ho ako nesprávne zakladajúce zásah
do jeho práv, k návrhu pripojil kópiu Sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 Ústavy SR (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
vety prvej Ústavy SR), ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (osobitne práva na nestranný súd
zriadený zákonom), ktorá sa týka rozhodnutia uvedeného KS v Košiciach, dôvod na prerušenia konania
uviedol § 109 ods. 1 písm. b). a ods. 2 písm. c) O.s.p. Poukázal na to, že žalobca ako účastník konania

využil svoje zákonné právo namietať nestrannosť tunajšieho súdu, že o námietke zaujatosti uplatnenej
žalobcom už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne rozhodol, že KS v Košiciach sa pritom
zaoberal všetkými jeho dôvodmi, pre ktoré žiadal vylúčenie sudcov tunajšieho súdu v danej veci, že
rozhodnutím KS v Košiciach 6NcC/42/2012 - 13 z 22.10.2012 je viazaný súd 1. stupňa, ale aj účastníci
tohto konania. Zdôraznil, že okrem toho ani opätovným preskúmaním návrhu žalobcu nebolo zistené,

aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, že ústavná sťažnosť podaná žalobcom nezakladá konanie, v ktorom by sa
riešila otázka majúca význam pre jeho rozhodnutie vo veci samej. Z uvedených dôvodov návrh žalobcu
na prerušenie konania opätovne zamietol. Vychádzajúc z § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, §
9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. c) a d),

§ 44 ods. 8, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. (ich znenie citoval) urobil záver, predmetom tohto
konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha, poukazujúc na nesprávny
úradný postup tunajšieho súdu vo vyššie uvedených exekučných konaniach, zároveň uviedol, že v
zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti

poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení mu potvrdila, že zo strany žalobcu
23.4.2012 jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, že v čase jeho
rozhodovania už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom k tomu mal za to, že
žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal u žalovanej pred podaním žaloby žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom nemal preukázané, aby nárok žalobcu na náhradu škody

alebo jeho časť bol do jeho rozhodnutia uspokojený. ďalej sa zaoberal žalovanou uplatnenou námietkou
premlčania nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Súd po preskúmaní veci dospel
k záveru, že k premlčaniu žalobcom uplatneného nároku nedošlo, okrem konaní vedených pod sp.
zn. 10Er/13/2009 a 10Er/8/2009, že žaloba bola podaná v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej doby, vo
vzťahu ku konkrétnym konaniam, ktoré označil sp. zn., podrobne vysvetlil, prečo nárok žalobcu nie je

premlčaný. Zároveň k samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
uviedol, aké sú podmienky zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Zdôraznil, že
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 cit. zák. je objektívnou
zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia vyššie uvedených podmienok za túto škodu
zodpovedá a, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom požadované

podmienky súčasne. Uviedol, že podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu vo veciach, ktoré boli
tunajším súdom spojené a sú vedené pod sp. zn. 11C/140/2012, malo dôjsť tým, že súd v exekučných
konaniach, v ktorých žalobca mal procesné postavenie oprávneného 1. zamietol žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), 2. rozhodol o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote určenej v § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku (NZP), 3. vydal poverenie na vykonanie exekúcie po 15-dňovej zákonnej lehote podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku (NP), 4. rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
po 30-dňovej zákonnej lehote podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku (ZE). Poukázal na to, že v
konaniach vedených pôvodne pod sp. zn. 11C/148/2012, 11C/156/2012, 11C/160/2012, 11C/161/2012,11C/190/2012, 11C/229/2012, 11C/241/2012, 11C/250/2012 a 11C/257/2012 žalobca namietal, že
exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp.
exekučné konanie ako nezákonné zastavil (ISTINA RS). Žalobca poukázal na to, že exekučný súd pri

rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval
exekučný titul nad rámec právomoci zverenej exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav
veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný postup bez splnenia
zákonných podmienok. Z oboznámených exekučných spisov pripojených k uvedeným konaniam zistil,
že vo všetkých prípadoch boli žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietnuté ,resp. v exekučných spisoch priložených ku konaniam 11C/190/2012 a 11C/241/2012 bolo
exekučné konanie zastavené, v uvedených veciach boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského
súdu, že vo všetkých prípadoch právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol hodnotený exekučným
súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe predložených úverových zmlúv, resp.
aj na základe skutočností uvedených v odôvodneniach exekučných titulov. Poukazujúc na § 45 ods.
2 zák. č. 244/2002 Z.z., dôvodil, že v daných prípadoch exekučný súd je nie len oprávnený, ale

aj povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, t.j., aj pri rozhodovaní o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného titulu, t.j. ,rozhodcovského
rozsudku. V tejto súvislosti poukázal napr. na rozhodnutia NS SR 5Cdo 439/2012, 6Cdo 290/2012,
ÚS SR I.ÚS 278/2013 a IV. ÚS 55/2011. Urobil záver, že posudzovanie zákonnosti rozhodcovských
rozsudkov v rámci exekučného konania nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Tiež mal za

to, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej prísl., o ktorých už
rozhodoval rozhodcovský súd, že pokiaľ nedošlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli
v exekučných konaniach exekučnými titulmi a na základe ktorých nedošlo k vydaniu poverenia na
vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žalobca má

právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom konaní posúdi dôvod,
pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, napr. v prípade, že rozhodcovský súd
rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku res iudicata a to z
dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku a teda o takomto
nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. Dodal, že v konečnom dôsledku je mu známe,

že tunajším súdom sú vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených práve
žalobcom v tomto konaní, že zmenky žalobca postúpil na iný subjekt a pritom sa jedná sa o zmenky
vystavenénazabezpečeniepohľadávokzúverovýchzmlúvuzavretýchsožalobcom,onárokochktorých
už bolo taktiež rozhodnuté rozhodcovským súdom a taktiež už boli tunajším súdom vedené exekučné
konania v týchto veciach, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto prípadoch

boli prevažne zamietnuté. Zdôraznil, že okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať
exekučný titul, že v uvedených veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného
súdu, t.j. rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oboznámením
sa s exekučnými spismi, pripojenými k uvedeným konaniam zistil, že ani jedno rozhodnutie tunajšieho
súdu ako súdu exekučného o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nebolo zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť. Žalobca ako oprávnený vo väčšine
týchto exekučných konaní (okrem 2 prípadov) ani nevyužil svoje právo na podanie riadnych, resp.
mimoriadnych opravných prostriedkov. Odvolanie bolo žalobcom ako oprávneným podané len v konaní
10Er/669/2010 (11C/160/2012) a 10Er/561/2010 (11C/257/2012), kde odvolací súd odvolacie konanie
pre späťvzatie odvolania zastavil. Skutočnosť, že tunajší súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (NZP), žalobca uviedol
ako dôvod náhrady škody a nemajetkovej ujmy v konaniach vedených pôvodne pod 11C/273/2012,
11C/334/2012 a 11C/341/2012. Oboznámením sa s exekučnými spismi pripojenými k uvedeným veciam
mal za preukázané, že v prípade konania 11C/273/2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, pretože oprávnený nedoložil úverovú zmluvu potrebnú

na preskúmanie zákonnosti rozhodcovského rozsudku, že proti predmetnému rozhodnutiu bolo síce
podané oprávneným odvolanie, avšak toto po uplynutí zákonnej lehoty. Z uvedeného dôvodu uznesením
4CoE/152/2010-22 z 31.5.2010 odvolací súd odvolanie odmietol. Obdobná situácia bola i v konaniach
11C/334/2012 a 11C/341/2012, kde v pripojených exekučných spisoch došlo k zamietnutiu žiadosti o
udelenie poverenia z dôvodu neochoty oprávneného spolupracovať so súdom a predložiť mu zmluvy

o úvere, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku. Rozdiel bol však v tom, že po
podaní odvolania oprávneným, v oboch prípadoch KS v Košiciach rozhodnutia súdu prvého stupňa
potvrdil a následne došlo k zastaveniu exekučných konaní. V súvislosti s tým, poukázal na tú skutočnosť,
že v uvedených veciach exekučnými titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu, kde okrem žiadosti oudelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu sa súd zaoberal aj zmluvami
o úvere a všeobecnými zmluvnými podmienkami žalobcu a to z dôvodu, že vo všetkých prípadoch
sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy, uvedené neposudzoval len podľa ust. Exekučného poriadku,

ale aj zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní, zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
platného v čase uzavretia predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných ust. Obč. zák. týkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa a aj podľa Smernice č. 93/13/EHS. Čo sa týka namietaných skutočností
uvádzanými žalobcom v žalobe návrhu, pokiaľ sa jedná o oneskorené rozhodnutia tunajšieho súdu o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, mal za potrebné uviesť, že žalobca v konaní

nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v daných exekučných konaniach a
nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti tunajšieho súdu v uvedených veciach.
K námietke, že žalobca vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučných konaniach
a uviedol konkrétne žiadosti o informáciu o stave konania a sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré
boli z jeho strany podané na tunajšom súde 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011, uviedol, že podľa
oboznámených Spr. č. 22/2010, č. 34/2010 a č. 12/2011 a odpovedi na sťažnosti žalobcu na prieťahy

v konaní, sťažnosti boli vyhodnotené v celom rozsahu ako neopodstatnené. V neposlednom rade v
súvislosti s prieťahmi v exekučných konaniach, na ktoré poukazuje žalobca a ku ktorým malo dôjsť
neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukázal na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR s tým, že porušenie
uvedeného čl. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ÚS SR, že
tunajší súd nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a

to nepredloženie rozhodnutia príslušného orgánu o existencii prieťahov v daných exekučných konaniach
a nedostatok právomoci tunajšieho súdu na rozhodnutie o prieťahoch, mal za to, že v uvedených
veciach nebol zo strany žalobcu preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu a, že v tomto
smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Okrem uvedeného mal za to, že podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá

poverenie na vykonanie exekúcie a nie v prípadoch zamietnutia žiadosti súdneho exekútora, ako
to bolo vo všetkých uvádzaných prípadoch. Pokiaľ sa týka konaní vedených pôvodne pod sp. zn.
11C/188/2012, 11C/211/2012, 11C/262/2012 a 11C/306/2012 uviedol, že žalobca v týchto veciach
namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci vo vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (NP). Z oboznámených exekučných spisov mal preukázané, že

v konaní sp. zn. 10Er/8/2009 (11C/188/2012), bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie tunajšiemu súdu doručená 9.1.2009 a, že poverenie na vykonanie exekúcie
bolo vydané súdom 14.1.2009, pričom v ten istý deň bolo vydané i uznesenie o čiastočnom zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti trov práv. zastúpenia v exekúcii, že rovnaká
situácia bola i v konaní 10Er/475/2011 (11C/211/2012), kde žiadosť súdneho exekútora bola súdu

doručená 19.7.2011 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané súdom 1.8.2011, pričom v ten
istý deň bolo vydané i uznesenie o čiastočnom zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, a následne došlo v tejto časti k zastaveniu exekučného konania. Konštatoval, že poverenia
boli v týchto prípadoch vydané exekučným súdom v 15-dňovej lehote od doručenia žiadosti súdneho
exekútora súdu, že podobne súd postupoval i v konaní 10Er/13/2009 (11C/262/2012 a po doručení

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 9.1.2009, bolo exekučným súdom 14.1.2009
vydané poverenie a čiastočne bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá a následne exekučné
konanie v tejto časti zastavené. Keďže exekučným titulom bol rozsudok stáleho rozhodcovského súdu,
si súd vyžiadal podklady potrebné pre rozhodnutie a to úverovú zmluvu a všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, na základe uvedených podkladov súd vydal uznesenie 10Er/13/2009-25 z 1.8.2011,

ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote
odvolanie oprávnený, pričom odvolací súd predmetné rozhodnutie potvrdil. V konaní 10Er/420/2009
(11C/306/2012) si súd, keďže exekučným titulom bol rozsudok stáleho rozhodcovského súdu vyžiadal
podklady potrebné pre rozhodnutie a to úverovú zmluvu a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
Oprávnený na výzvy nereagoval, neposkytol potrebnú súčinnosť, súd však i napriek tomu, vydal

vo veci poverenie 11.3.2010 a čiastočne žiadosť o udelenie poverenie zamietol a následne v tejto
časti exekučné konanie zastavil. V súvislosti s týmito konaniami, opätovne poukázal na skutočnosť,
že v uvedených veciach exekučnými titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu, kde sa súd okrem
žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu musí zaoberať aj
zmluvami o úvere a všeobecnými zmluvnými podmienkami žalobcu a to z dôvodu, že vo všetkých

prípadoch sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy. Uvedené neposudzoval len podľa ust. Exekučného
poriadku, ale aj zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní, zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch platného v čase uzavretia predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných ust. Obč. zák.
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č. 93/13/EHS. Urobil záver, že v týchtoexekučných konaniach bolo postupované plynulo, bez zbytočných prieťahov, podľa toho, ako si svoje
povinnosti na predloženie požadovaných dokladov plnil oprávnený, že navyše u konaní 11C/188/2012
a 11C/262/2012 je možné bez iného konštatovať nedôvodnosť nároku žalobcu, vzhľadom na to ,

že oba nároky sú premlčané. tak ako bolo odôvodnené vyššie. Vo veciach pôvodne vedených pod
sp. zn. 11C/140/2012, 11C/143/2012, 11C/178/2012, 11C/311/2012, 11C/312/2012, 11C/315/2012 a
11C/325/2012 malo dôjsť podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že
súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase,
t.j. do 30-tich dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora (ZE). Z oboznámeného exekučného spisu

13Er/114/2007 (11C/178/2012) a 10Er/89/2007 (11C/311/2012) zistil, že po podaní návrhu na zmenu
exekútora bola v oboch prípadoch exekučným súdom zaslaná pôvodnému exekútorovi žiadosť na
vyjadrenie spolu so žiadosťou o vyčíslenie trov a predloženie exekučného spisu, ihneď po predložení
vyjadrenia, exekučného spisu a vyčíslení dovtedy vzniknutých trov exekúcie boli exekučným súdom
vydané uznesenia o zmene súdneho exekútora, o oboch týchto prípadoch bola potrebná súčinnosť
pôvodne povereného súdneho exekútora a súd mohol vo veci rozhodnúť až po doložení požadovaných

dokladov. Zároveň mal za potrebné poukázať na § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony v rámci exekučného konania až do právoplatnosti
rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť
k vzniku škody. Mal za potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu je výsledkom štúdia spisového materiálu,
právnychpredpisov,aplikácieprávnychnoriemnatenktorýprípad,načojepotrebnýurčitýčasvzhľadom

na skutočne veľký počet exekučných konaní s obdobným skutkovým základom toto rozhodnutie bolo
v primeranej lehote. Okrem toho poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR I. ÚS 16/02, že prieťahy
sa posudzujú podľa jednotlivých okolností prípadu a nedodržanie lehoty sa nepovažuje automaticky
za zbytočný prieťah, ktorý by mal spôsobilosť porušiť právo účastníka na včasné prejednanie a
rozhodnutie veci. Z exekučných spisov 10Er/129/2004 (11C/140/2012), 10Er/48/2005 (11C/143/2012),

10Er/232/2006 (11C/213/2012), 3Er/77/2005 (11C/315/2012) a 10Er/109/2003 (11C/325/2012), mal
preukázané, že v týchto prípadoch bola exekučným titulom notárska zápisnica. Poukazujúc na § 45 ods.
2 zák. č. 244/2002 Z.z. uviedol, že, v daných prípadoch exekučný súd bol nie len oprávnený, ale aj
povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania , t.j. aj pri návrhu na zmenu exekútora, skúmať
zákonnosť exekučného titulu, v tomto prípade notárskej zápisnice. Vo všetkých uvedených konaniach

bolo konštatované, že notárska zápisnica, na základe ktorej mala byť exekúcia realizovaná, nie je
spôsobilým exekučným titulom a preto bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Zároveň
bol zamietnutý i návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. V zákonnej lehote vo všetkých
uvedených konaniach podal proti rozhodnutiam odvolanie oprávnený, pričom odvolací súd predmetné
uznesenia potvrdil a odvolanie proti výroku o zmene súdneho exekútora odmietol.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti konštatoval, že zo strany žalobcu nebol v konaní preukázaný
nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani nezákonnosť

rozhodnutí exekučného súdu, že hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom zo strany žalobcu
nebolapreukázanáužprvázuvedenýchpodmienok.Prenepreukázanieexistenciepodmienokpriznania
náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, jeho žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ
sa týka žalobcom uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy ,napriek uvedenému, konštatoval, že zo

strany žalobcu výška ním uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom
preukázaná, že žalobca ani v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu žalovanej nepriznal, v zákonom stanovenej lehote ich
nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f), g) a h) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c), d), e) a f) O.s.p. a navrhol zrušiť
rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vytýkal súdu, že prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v zmysle §
101 ods. 2 O.s.p. Uviedol, že požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil
listiny spájané s označenými dôvodmi. Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jeho neprítomnosti,
odňal mu tým právo konať pred súdom. Namietal ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórnerozhodnutie vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému
pripustil odvolanie. V čase rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Žalobca tvrdí, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z
ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a tým došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a
práva žalobcu na súdnu ochranu. Nemal možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietal ďalej, že vo veci nebolo možné

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami
založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal
súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným
samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkal
súdu,ževykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľnýanie
je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy

súdom mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa. Argumentoval ďalej, že ak žalovaný nereagoval na výzvu
súdu, aby sa vyjadril k žalobe, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.
Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a
rozsah si určil sám a následne meritórne rozhodol. Nakoniec vytýkal nepreskúmateľnosť rozhodnutia v
časti rozhodovania o skutočnej škode, kedy súd sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávkypočasnečinnostisúduaignorovaltvrdeniažalobcuoškode,ktorávzniklaztituluudržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštové a telekomunikačné výdavky. Z rozsudku
súdu nie je zrejmá úvaha, na základe ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.
Rovnako chýbajú dôvody aj pri nemajetkovej ujme. Podľa jeho názoru súd odôvodnil svoje rozhodnutie

úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Vytýkal tiež
súdu, že nebol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom hodlal predložiť na pojednávaní dôkazy
o výške škody. Nakoniec namietal, že súd nevysvetlil svoj záver, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v

zákonnej lehote a pre tento nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívny dôvod. Takto je jeho
rozhodnutie vnútorne rozporné. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je
vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v
zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody

rozsudku sú správne.

Ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Žalobca odôvodnil odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.

1 písm. f), g) a h) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p., t.j. takmer všetky odvolacie dôvody
uvádzané v § 205 ods. 2 O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že súd neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz

neboli uplatnené (§ 205a) a , že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobca konkrétne namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v

zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne
v neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 101 ods.
2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa

nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

Vprejednávanejvecizobsahuspisujepreukázanésplneniepodmienokprepojednávaniesúdu5.2.2014
v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v neprítomnosti
účastníkov, neodňal tým žalobcovi (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 5.2.2014 bolo doručené žalobcovi,

jeho právnemu zást. a žalovanej 19.11.2013. Bola tak zachovaná lehota na prípravu pojednávania v
zmysle § 115 ods. 2 O.s.p.

Žalobca sa na pojednávanie nedostavil, 31.1.2014 síce požiadal o odročenie (zrušenie) pojednávania
z dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu, avšak súd správne návrh na odročenie pojednávania

neakceptoval z dôvodov, ktoré v rozsudku presvedčivo a výstižne vysvetlil, s ktorými dôvodmi sa
stotožňuje v plnom rozsahu aj odvolací súd. Na tomto pojednávaní súd oboznámil výsledky prípravy
pojednávania a vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou tohto spisu, ako aj
oboznámením celého obsahu exekučných spisov uvedených v odôvodnení rozsudku, následne poučil
účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok. Neúčasť

na pojednávaní ospravedlnila žalovaná a súhlasila, aby sa pojednávalo a rozhodlo v jej neprítomnosti.

Z uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., že postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, nebola mu
odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. je daný
vtedy, ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená

z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením KS v Košiciach
6NcC/42/2012-13 z 22.10.2012, a to v konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 11C/140/2012
(t.j. v prejednávanej veci ). Uvedené uznesenie KS v Košiciach bolo doručené právnemu zást. žalobcu
17.1.2013 (doručenia pri č.l. 16).

Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím KS súdu v Košiciach v zmysle § 16 O.s.p. rozhodnuté
o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie je náležitá
námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobcom namietané odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c), d), e) a

f) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli zakonania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §

135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový

stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle
ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zák. 514/2003 Z.z., ktorá

mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Spišská
Nová Ves v exekučných konaniach vedených pred ním , uvádzaných a špecifikovaných prísl. sp. zn.
v odôvodnení rozsudku a nezákonným rozhodnutím vydaným v týchto konaniach, z ktorého dôvodu
základ nároku nie je daný.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným

rozhodnutím aj s poukazom na prísl. právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav a
nenáležitá je preto námietka žalobcu o svoje rozhodnutie.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že Okresný súd Spišská Nová Ves sa v
exekučnom konaní nedopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol o žiadosti o udelenie

poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia súdu v zmysle § 44 Exekučného poriadku , zastavením
exekúcie a ani tým, že pred rozhodnutím o udelení poverenia preskúmaval súlad exekučného titulu, t.j.
rozhodcovského rozsudku so zákonom.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ (notárske zápisnice a vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených - poznámka
odvolacieho súdu). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Z cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je určená na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. V ostatných prípadoch, t.j. ak takýto rozpor súd zistí, nie je viazaný lehotou 15 dní
a nie je ani povinný v tom prípade vydať poverenie pre exekútora. Naopak v tom prípade musí takúto

žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. Určená lehota 15 dní však neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d), a teda, ak ide o notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a ak ide
o vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov.

Pokiaľ bol v prejednávanej veci exekučným titulom práve rozhodcovský rozsudok, z ktorého dôvodu

súd nebol viazaný lehotou 15 dní a súd preskúmal súladu exekučných titulov so zákonom a následne
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. boli exekučné konania priložené
ku konaniu 11C/140/2012 a 11C/241/2012, zastavené z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom,
v uvedených konaniach nemožno vidieť nesprávny právny postup, ako to namietal žalobca.Je treba konštatovať, že aj za situácie, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok ,ako aj za
situácie, že súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, je povinný rozhodnúť v primeranej lehote.

Vzhľadom na znenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2013 Z.z. od 1.1.2013, teda aj v čase rozhodovania
súdu, však otázku prieťahov môže súd posudzovať len vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný
súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca
nepreukázal existenciu žiadneho relevantného rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani nepreukázal, že by jeho sťažnosť na prieťahy
v konaní bola vybavená spôsobom, z ktorého by existencia prieťahov bola preukázaná.

Pokiaľ žalobca nesprávny úradný postup súdu videl v tom, že súd v exekučnom konaní preskúmaval
zákonnosťrozhodcovskéhorozsudku,stýmtonázoromniejemožnésastotožniť.Povinnosťsúduexoffo
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať zákonnosť exekučného titulu, t.j. či rozhodcovský
rozsudok nie je v rozpore so zákonom (nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom), vyplýva z ust. § 45 ods. 2 zákona 244/2002 Z.z.,
v zmysle ktorého súd exekúciu zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. c/ (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Táto otázka bola už riešená v rozhodnutiach
najvyššieho súdu napr. sp.zn. 5 Cdo 439/2012 ,ako aj ústavného súdu vo veciach I. ÚS 278/2013, IV.

ÚS 55/2011 atď.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Spišská nová Ves v predmetných exekučných konaniach vedených na tomto súde je
vecne správny.

Správny je aj záver súdu o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre priznanie nároku na
náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia, ktorým je uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia.

V zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

V prejednávanej veci zrušenie alebo zmena rozhodnutí okresného súdu, ktorými bola žiadosť o udelenie
poverenia na exekúciu zamietnutá, preukázané nebolo a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky
pre vznik nároku je skúmanie existencie ďalších podmienok bez právneho významu, keďže jednotlivé
zákonné predpoklady vzniku práva na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2013 Z.z. musia byť splnené

kumulatívne.

Vzhľadom na to, že v danom prípade nie je daný základ nároku, nebolo povinnosťou súdu skúmať výšku
škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere dokazovanie. Nenáležitá je preto odvolacia

námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ako aj
všetky ostatné odvolacie námietky, týkajúce sa tejto otázky.

K ostatným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :

V čase rozhodovania súdu o zamietnutí žaloby (5.2.2014) bolo už o návrhu žalobcu na prerušenie
konania právoplatne rozhodnuté uznesením KS v Košiciach 1Co/392/2013-80 z 11.9.2013, preto je táto
námietka žalobcu neopodstatnená.Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd vychádzal

prirozhodovaní,ževyjadreniežalovanejmunebolodoručenéanebolodoručenéanisúduatedasúdmal
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vyjadrenie žalovanej k
žalobe zo 4.2.2013 bolo doručené žalobcovi cestou jeho právneho zást. 18.2.2013 (doručenka č.l. 37).

Za tejto situácie žalobca mal dostatok času skoro 1 rok na to, aby sa vyjadril k argumentom žalovanej a

prípadne navrhol vykonať dôkazy na ich vyvrátenie a pokiaľ tak neurobil, sám sa vzdal tohto procesného
práva, ktorého realizácia mu však nebola znemožnená postupom súdu.

Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie
v zmysle § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie.

Pokiaľ žalobca namieta, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdal sám tým, že sa nedostavil na
pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.
Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú

obsiahnuté v spise, ako aj oboznámením celých obsahov exekučných spisov Okresného súdu Spišská
Nová Ves a pokiaľ by sa žalobca bol tohto pojednávania zúčastnil, mal možnosť sa k vykonaným
dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na pojednávaní, vrátane
možnostivyjadriťsakskutkovýmaprávnymotázkamvecianavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.
Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo žalobcu na súdnu ochranu porušené

neboli.

Nenáležitá je námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní, za splnenia podmienok v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p.,

ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.

Rovnako nenáležitá je aj námietka o vykonaní dokazovania listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný. Z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd vykonal dokazovanie

listinami obsiahnutými v spisoch Okresného súdu Spišská Nová Ves vymenovaných v odôvodnení
napadnutého rozsudku a tento záver nepochybne vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní.

K námietke žalobcu, že súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, opísanými

tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach odvolací súd uvádza, že takýto postup súdu nie
je vylúčený, pokiaľ ide o konanie medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým skutkovým základom a
nakoniecsámžalobcapodávarovnakéodvolaniavovšetkýchveciachtýchistýchúčastníkovkonaniaao
tom istom predmete konania bez zohľadnenia rozdielnosti jednotlivých konaní, na tvrdené nedoručenie
vyjadrenia k žalobe, ako aj na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, ktoré sa na prejednávanú vec

nevzťahujú. Rovnako sa to týka aj námietok ohľadne rozhodovania o škode a nemajetkovej ujme, keďže
v prejednávanej veci sa o nej vzhľadom na nedostatok základu predmetu konania nerozhodovalo.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, preto odvolací súd

napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách
konania účastníkov a prerušenia konania.

Výrok o prerušení konania žalobca nespochybnil žiadnymi konkrétnymi dôvodmi.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konaniavoči neúspešnému žalobcovi, trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a žalobca nemá právo na ich
náhradu, preto súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.