Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 12, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/476/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109248154
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1109248154.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: Residence 23, s.r.o.,
Bratislava, zastúpená Mgr. Martinom Hricom, Bratislava, Mickiewiczova 1, proti odporcovi: Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. č. 1, P. O. Box 192, o náhradu škody 12.452.098,59
€ s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.

6. 2012 č.k. 15C 227/2009 - 289, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady škody vo výške 12.452.098,59 € s príslušenstvom, spôsobenej nesprávnym úradným

postupom na základe zákona č. 514/2003 Z.z.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že podľa výsledkov vykonaného
dokazovania požiadala obchodná spoločnosť AXTON Residence II s.r.o. dňa 6. 7. 2006 Miestny úrad
Bratislava - Ružinov o vydanie územného rozhodnutia pre stavbu viacpodlažného bytového komplexu
„Axton Residence II“ na ul. Ivana Horvátha v Bratislave. Mestská časť Bratislava - Ružinov vydala
dňa 31. 7. 2006 rozhodnutie pod č.: SÚ/2006/14869-2/Zar, ktorým bolo konanie vo veci návrhu na

vydanie územného rozhodnutia prerušené a stavebný úrad vyzval stavebníka na predloženie listín,
špecifikovaných v rozhodnutí, a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Dňa 21. 8. 2006
pod č.: MAG-06/22191/45722, MAG-0623758/49590 vydalo Hlavné mesto SR Bratislava záväzné
stanovisko, ktorým nesúhlasilo s umiestnením predmetnej stavby. Záväzné nesúhlasné stanovisko bolo
odôvodnené tým, že z hľadiska funkčného využitia územia vo vzťahu k aktualizácii územného plánu
hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení neskorších zmien a doplnkov je územie definované pre

funkciu viacpodlažná bytová zástavba s príslušnými doplňujúcimi a účelovo viazanými plochami stavieb
a zariadení. V rámci daného územia je možné umiestniť pre bývanie maximálne 10 - 30 % podlažných
plôch, týkajúcich sa nadstavieb nízkopodlažných objektov. V návrhu územného plánu hlavného mesta
SR Bratislavy je dotknuté územie určené pre funkciu občianska vybavenosť lokálneho významu, plochy
určené predovšetkým pre umiestňovanie stavieb administratívy, verejnej správy, kultúry, zdravotníctva,
cirkvi, sociálnej starostlivosti, verejného stravovania, obchodu a služieb, pre bývajúce obyvateľstvo v

spádovomúzemí.Ďalejsavňomuvádza,žepodľanávrhuúzemnéhoplánujepredmetnéúzemieurčené
ako stabilizované. V rámci takto určených území je možné zvýšiť existujúce podlažné plochy v rámci
bloku o maximálne 15 %. Hlavné mesto SR Bratislava preto nesúhlasilo s umiestnením predmetnej
stavby, keď ďalšou bytovou výstavbou a s ňou súvisiacim nárastom automobilovej dopravy môže dôjsť
k zhoršeniu štandardu bývania v predmetnej lokalite, nakoľko pozemky sa nachádzajú v jestvujúcom
obytnom území. Jedná sa o lokalitu dlhodobo na zonálnej úrovni, určenú a slúžiacu pre potrebnú

vybavenosť predmetného územia.Z rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - Ružinov z 12. 9. 2006 pod č.: SÚ/2006/14869-3/Zar-49
súd prvého stupňa zistil, že stavebný úrad územné konanie pre stavbu „Axton Residence II“ zastavil
a súčasne nevyhovel žiadosti stavebníka o predĺženie lehoty na doplnenie podania. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 10. 2006.

Zo záväzného stanoviska Hlavného mesta SR Bratislava zo dňa 6. 2. 2007 pod č.:
MAG-06/37463/84214, MAG S ORM 6048/07-29023 prvostupňový súd zistil, že vo veci podnikateľského
zámeru právneho predchodcu navrhovateľa - výstavby viacpodlažného bytového komplexu 155 bytov a
nebytových priestorov vo vnútrobloku medzi ulicami Horváthova, Exnárova, Chlumeckého a Šándorova

v Bratislave s názvom „Axton Residence II“ vyplýva, že vo vzťahu k aktualizácii územného
plánu hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení neskorších zmien a doplnkov je dotknuté
územie definované pre funkciu viacpodlažná bytová zástavba s príslušnými doplňujúcimi a účelovo
viazanými plochami stavieb a zariadení, hlavné mesto SR Bratislava preto nesúhlasí s umiestnením
stavby. V odôvodnení odporca argumentoval aj tým, že navrhovanou stavbou dochádza k identifikácii
stabilizovaného obytného územia, pre ktoré nie je spracovaná územnoplánovacia dokumentácia na

úrovni zóny, na podklade ktorej by bolo možné usmerňovať investičnú činnosť v území; je potrebné
možnosti realizácie investičného zámeru overiť v kontexte širších urbanistických väzieb. Odporca
zároveň opätovne upozornil stavebníka, že v spracovanom a prerokovanom návrhu územného plánu
hlavného mesta SR Bratislavy je dotknuté územie určené pre funkciu občianska vybavenosť lokálneho
významu, plochy určené predovšetkým pre umiestňovanie stavieb administratívy, verejnej správy,

kultúry, zdravotníctva, cirkvi, sociálnej starostlivosti, verejného stravovania, obchodu a služieb, pre
bývajúce obyvateľstvo v spádovom území. V rámci tohto územia je možné umiestniť pre bývanie
maximálne 10 - 30 % podlažných plôch, týkajúce sa nadstavieb nízkopodlažných objektov prevládajúcej
funkcie. Predmetné územie je určené ako stabilizované. V rámci takto určených území je možné zvýšiť
existujúce podlažné plochy v rámci bloku o maximálne 15 %.

Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.,
§ 1 písm.b/, § 10 ods. 1, ods. 2 písm.b/, § 14 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ďalej o
ustanovenia zákona č. 50/1976 Zb., § 140b ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že nesúhlasné záväzné stanoviská odporcu posudzovali investičný
zámer navrhovateľa vo vzťahu k aktualizácii územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993, v

znení neskorších zmien a doplnkov, účinného ku dňu vydaných nesúhlasných záväzných stanovísk, čím
navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi titulom nesprávneho úradného postupu neuniesol dôkazné bremeno.
Keďže všetky predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne a ak len jedna z nich
nie je splnená, základ nároku nie je daný. To, či posúdenie investičného zámeru príslušnými odbornými
útvarmi Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy bolo kompatibilné a správne podľa územného plánu

mesta - aktualizácie hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení neskorších zmien a doplnkov, nie
je predmetom tohto konania. Dodal, že navrhovateľ nevyužil zákonnú možnosť podať námietky proti
obsahu záväzných stanovísk, ktoré by stavebný úrad riešil podľa § 140b ods. 4 zákona č. 50/1976
Zb. a nepodal ani odvolanie proti rozhodnutiu stavebného úradu vo veci zastavenia územného konania,
ktoré by stavebný úrad riešil podľa § 140b ods. 5 zák. č. 50/1976 Zb. , čím podľa prvostupňového súdu

nevyužil všetky zákonné možnosti na odstránenie právnej neistoty, preto nemôže svoju nečinnosť hojiť
žalobou o náhradu škody.

Súd prvého stupňa tiež dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani splnenie ďalšej
zákonnejpodmienkyvznikuzodpovednosti zaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,atoexistenciu
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom odporcu pri výkone samosprávy ( vydaním

nesúhlasných stanovísk ) a uplatnenou škodou, pretože k zastaveniu územného konania Mestskou
časťou Bratislava - Ružinov z 12. 9. 2006 pod č. : SÚ/2006/14869-3/Zar-49 nedošlo z dôvodu
nesúhlasného záväzného stanoviska odporcu, ale z dôvodu nepredloženia požadovaných dokladov
navrhovateľom v stanovenej lehote.

Súd prvého stupňa vyhodnotil názor navrhovateľa, že postupom odporcu na podklade nesprávneho

výkladu ust. § 140b ods. 1 a nasl. zákona č. 50/1976 Zb. bol porušený princíp predvídateľnosti práva
ako i princíp legitímneho očakávania, teda že v danej veci mal odporca reflektovať záväzné a platné
regulatívy a normy a nie regulatívy a normy, ktoré mali nadobudnúť platnosť a účinnosť v budúcnosti, ako
nedôvodný, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca záväzné stanoviská vydal na základe
v tom čase platného územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, s dôrazom na skutočnosť, ženavrhovateľmalzáujemrealizovaťinvestičnýzámervobdobí,ktoréboloprelomovým,kedyúzemnýplán
hlavného mesta SR Bratislavy bol už prekonaný, bol v štádiu návrhu nového územného plánu, ktorý bol
pripravený na prerokovanie a schválenie a preto bolo o to viac potrebné, aby orgán územnej samosprávy

zhodnotil zamýšľanú investičnú činnosť s ohľadom na skutkovú situáciu dotknutého územia, ktoré v
tom čase už bolo stabilizované, teda v tom čase platný územný plán hlavného mesta SR Bratislavy v
tejto zóne bol naplnený. Súd prvého stupňa dodal, že pred uvedenou realizáciou investičného zámeru
si navrhovateľ mal preskúmať portfólio možnej realizácie investičnej činnosti na danom území priamo u
odporcu na oddelení územnoplánovacej informácie, o čo podľa evidencie odporcu nepožiadal.

Názor navrhovateľa s poukazom na čl. 20 Ústavy SR, že konaním odporcu došlo k zhoršeniu právnej
pozície navrhovateľa ako vlastníka pozemkov na ktorých mal záujem realizovať predmetný investičný
zámer tým, že bolo dotknuté jeho právo pozemky užívať s úmyslom zriadenia stavby , vyhodnotil
prvostupňový súd ako účelový, nakoľko navrhovateľ si pred kúpou pozemkov s úmyslom investičnej
výstavbymalpreveriťmožnostivýstavbynaoddeleníúzemnoplánovacejinformácieodporcu,čoneurobil
a preto teraz pre svoju neobozretnosť nemôže požadovať náhradu škody titulom nesprávneho úradného

postupu. Nerealizovaním investičného zámeru pozemky svoju hodnotu nestrácajú, naopak vhodným
investičným zámerom môžu byť ešte viac zhodnotené.

Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v existencii nesprávneho úradného postupu ako i v
nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, prvostupňový
súd návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže si náhradu trov konania neuplatnil ( žiadne mu
nevznikli ).

Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ; jeho odvolanie smerovalo
proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a odporcu zaviazal na zaplatenie sumy 12.452.098,59 € s
príslušenstvom, alebo aby rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň žiadal priznať mu náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Navrhovateľ vytýkal
prvostupňovému súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že jeho rozhodnutie je

nepreskúmateľné, v dôsledku čoho došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p. v spojení s § 205
ods. 2 písm.a/ O.s.p.

Navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd
prvého stupňa aplikoval na zistený skutkový stav o. i. aj ust. § 10 ods. 1 a § 10 ods. 2 písm.b/ zákona
č. 514/2003 Z.z. pritom zabezpečovacie funkcie stavebného úradu obcou, rovnako ako pôsobnosť

odporcunaúsekuúzemnéhoplánovaniaastavebnéhoporiadkuvyplývazust.§4ods.1písm.a/,písm.b/
zákona č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o
zmeneadoplnenízákonač.50/1976Zb.oúzemnomplánovaníastavebnomporiadku(stavebnýzákon)
a § 5 tohto zákona. Z uvedených ustanovení zákona č. 608/2003 Z.z. ako aj zákona č. 50/1976 Zb.
vyplýva, že pôsobnosť odporcu na úseku územného plánovania a stavebného poriadku sa realizuje v

rámci preneseného výkonu štátnej správy. To znamená, že pri úradnom postupe, z nesprávnosti ktorého
navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, nebol odporca v pozícii samosprávy, ako sa mylne
domnieval prvostupňový súd, ale jednalo sa o prenesený výkon štátnej správy. Vzhľadom na uvedené
potom mala byť zodpovednosť odporcu posudzovaná nie podľa tretej časti zákona č. 514/2003 Z.z., ale
podľa druhej časti tohto zákona. Z uvedeného plynie nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého

stupňa.

Navrhovateľ v odvolaní ďalej namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku, z ktorého nevyplýva, ako
súd prvého stupňa vôbec dospel ku skutkovému zisteniu, že odporca posudzoval súlad investičného
zámeru navrhovateľa podľa Aktualizácie územného plánu hl. mesta SR Bratislavy, rok 1993, v znení
zmien a doplnkov. Vychádzajúc totiž z pôvodného územného plánu funkčné využitie územia, v ktorom

chcel navrhovateľ uskutočniť svoj investičný zámer, bolo definované ako viacpodlažná bytová zástavba
s príslušnými doplňujúcimi a účelovo viazanými plochami stavieb. Povedané inak, pôvodný územný
plán, platný v dobe nadobudnutia pozemkov ako aj v dobe spracovania a prerokovávania investičného
zámeru navrhovateľa s odporcom, umožňoval v danom území umiestňovať v území také stavby, akoubol aj investičný zámer navrhovateľa. Predmetná stavba a investičný zámer navrhovateľa tak bol plne
v súlade s predmetným pôvodným územným plánom. Ak by teda odporca bol postupoval správne a
zákonne, nemohol by vydať nesúhlasné stanovisko k investičnej činnosti tak, ako to urobil v prípade

záväzného stanoviska zo dňa 21. 8. 2006 (MAG-06/22191/45722, MAG-06/23758/49590) a záväzného
stanoviska zo dňa 6. 2. 2007 (MAG-06/37463/84214). V oboch citovaných nesúhlasných stanoviskách
sa odporca odvolával na nový územný plán. V tom prípade potom buď posudzoval investičný zámer
podľa v tom čase ešte neplatného a neúčinného územného plánu, alebo síce posudzoval investičný
zámer navrhovateľa podľa pôvodného územného plánu, v ktorom prípade však nesúhlasné stanovisko

odporcu nemá oporu v platnom územnom pláne a bolo tak vydané na základe nesprávneho úradného
postupu, keďže odporca musel postupovať arbitrárne.

Navrhovateľ argumentoval v odvolaní ústavou garantovanými princípmi priamosti, bezprostrednosti
a ústnosti, rovnako tak princípom objektivity, z ktorých vyplývajú požiadavky na dokazovanie pred
orgánmi verejnej moci. I správne konanie musí byť voči účastníkovi konania transparentné, aby mohol
účinne obhajovať svoje práva a záujmy. Postupom správneho orgánu ( odporcu ) došlo k porušeniu

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a ustanovení Správneho poriadku, ktorých dodržanie je z hľadiska dodržania
zákonnosti správnych aktov a postupov správnych orgánov zásadné a kľúčové. Tieto vady preto
zásadne majú vplyv na zákonnosť rozhodnutia/postupu. Porušenie základných práv a slobôd podľa
judikatúry Ústavného súdu SR zásadne vyžaduje nápravu, ktorú v danom prípade nemožno dosiahnuť
inak, ako sankcionovaním nesprávneho postupu odporcu. Navrhovateľ tvrdil, že ak by aj bolo skutkové

zistenie prvostupňového súdu o tom, že odporca aplikoval pri vydávaní záväzných stanovísk pôvodný ( v
dobe vydávania stanovísk platný ) územný plán, opodstatnené, aj v takom prípade bol postup odporcu
postihnutý vadou, nakoľko by vydanie záväzných stanovísk bolo výsledkom absolútne arbitrárneho a
nekontrolovateľného postupu správneho orgánu. A práve takýto postup je v rozpore s princípom zákazu
svojvôle vyplývajúceho z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a princípom objektivity,

ktorýjeimanentnousúčasťou každéhozákladnéhoprávaaleboslobody,oktorýchsakoná. Navrhovateľ
považuje napadnuté rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné, v dôsledku čoho došlo k vade podľa §
221 ods. 1 písm.f/ O.s.p. v spojení s § 205 ods. 1 písm.a/ O.s.p. v praxi Najvyššieho súdu SR sa
vykryštalizoval právny názor, podľa ktorého „pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré

sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka, porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo a
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov....“ V prejednávanej veci bolo nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s otázkou,
na podklade akých zistení a ako dospel k svojmu záveru; z odôvodnenia napadnutého rozsudku tieto

skutočnosti nie sú identifikovateľné.

Nesúhlasné záväzné stanoviská, na ktoré poukazoval súd i odporca, boli vydané ešte pred samotným
začatím stavebného konania, v rámci prípravy dokumentov potrebných pre prerokovávanie žiadosti na
vydanie stavebného povolenia. Navrhovateľ prerokovával a upravoval projektovú dokumentáciu takmer
dva roky, úpravy zohľadňovali požiadavky odporcu, pričom v tomto období ( prepracovávania projektovej

dokumentácie a „zbierania“ podkladov ) bol tento investičný zámer navrhovateľa plne v súlade s (vtedy)
platným územným plánom. Všetky dotknuté orgány zaujali k investičnému zámeru navrhovateľa kladné
stanovisko s výnimkou odporcu, ktorého hlavným dôvodom nesúhlasu bol pripravovaný a v tej dobe ešte
neschválený nový územný plán. Voči záväzným stanoviskám odporcu nebolo možné podávať opravné
prostriedky, ktorých nepodanie považoval súd za nevyužitie práva navrhovateľa. Tieto skutočnosti a

tvrdenia boli navrhovateľom zdokladované v konaní pred súdom prvého stupňa, ten sa však s nimi
nevysporiadal, pri svojom rozhodovaní a aj v odôvodnení napadnutého rozsudku zohľadnil len tvrdenie
uvádzané odporcom. Keďže až po zosumarizovaní podkladov - čo trvalo takmer dva roky - mohol
podať navrhovateľ návrh na vydanie stavebného povolenia a keďže medzičasom vstúpil do platnosti
už nový územný plán, ktorý znemožnil uskutočniť investičný zámer navrhovateľa, nemalo podanie

opravných prostriedkov význam. Podľa pôvodného územného plánu ( z roku 1993, v znení zmien -
platného až do 1. 9. 2007 ), ktorý bol právnemu predchodcovi známy a bol i dôvodom, prečo právny
predchodca navrhovateľa ako developer investoval a odkúpil pozemky, na ktorých mal byť investičný
zámer - výstavba viacpodlažného bytového komplexu AXTON RESIDENCE II na ul. Ivana Horvátha v
Bratislave - realizovaný, nebol žiaden reálny ani právny dôvod nesúhlasu s predmetným investičným

zámerom. Nový územný plán zmenil podmienky výstavby v území tak, že bolo možné v rámci územia
umiestniť bývanie max. 10 - 30 % podlažných plôch, týkajúcich sa nadstavieb nízkopodlažných objektovprevládajúcej funkcie a zvýšiť existujúce podlažné plochy v rámci bloku o max. 15 %, čo značne
obmedzuje a mení investičný zámer navrhovateľa a v žiadnom prípade nemôže zabezpečiť čo i len
minimálny zisk navrhovateľa ako developera.

Podľa navrhovateľa protiprávnosť konania odporcu vyplýva z podkladov, tvrdení a vyjadrení
navrhovateľa, z ktorých vyplýva jednoznačne porušenie platných právnych predpisov; škoda
uplatňovaná navrhovateľom bola v konaní dostatočne vyčíslená predloženým znaleckým posudkom,
pričom nie je možné sa stotožniť s tvrdením, že do výšky uplatňovanej škody nie je možné
zahrnúť hodnotu pozemku, na ktorom mal byť zamýšľaný investičný zámer realizovaný. V dôsledku

protiprávneho konania odporcu reálna hodnota predmetného pozemku klesla prakticky na nulu, stal sa
nepredajný. Z doposiaľ uvádzanej argumentácie navrhovateľa je nepochybné aj naplnenie ďalšieho
predpokladu vzniku škody, a to príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom odporcu a vzniknutou
škodou. Vzhľadom na protiprávnosť konania odporcu je nepochybné, že konanie orgánu verejnej moci v
rozpore so zákonom možno posudzovať inak ako zavinené konania, nakoľko inou klasifikáciou takéhoto
konania by došlo k popretiu zákonnosti a práv navrhovateľa.

Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca tak, že žiadal napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom stanovisku poukazoval na to, že
umiestňovanie stavieb a následne ich povoľovanie sa riadi ustanoveniami zákona č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku ( stavebný zákon ). Investor, ktorý chce realizovať stavbu
takého rozsahu, akou bol aj projekt AXTON RESIDENCE II, musí najprv získať v územnom konaní

podľa § 32 a nasl. stavebného zákona územné rozhodnutie, v ktorom sa určuje stavebný pozemok,
umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na
obsah projektovej dokumentácie ( § 39a cit. zák. ). Následne musí požiadať o vydanie stavebného
povolenia, ktoré vydáva príslušný správny orgán ako výsledok stavebného konania vedeného podľa
ust. § 58 a nasl. cit. zákona. V zmysle ustanovení zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste SR

Bratislavy, je vykonávanie agendy stavebného úradu vyhradené mestskej časti ( §7a ods. 2 písm.i/ cit.
zák. ). Územné rozhodnutie a stavebné povolenie vydáva starosta, ako príslušný výkonný orgán a
správny orgán ( § 17 ods. 1 a ods. 3 cit. zákona ) mestskej časti, územne príslušnej podľa navrhovaného
umiestnenia stavby. Navrhovateľ v odvolaní namieta skutočnosť, že súd pri rozhodovaní aplikoval
ustanovenia § 1 písm.b/, § 10 ods. 1 a ods. 2 písm.b/ zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa právneho

názoru navrhovateľa mala byť zodpovednosť odporcu posudzovaná nie podľa tretej časti cit. zákona, v
ktorej je upravená zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy, ale
podľa druhej časti zákona. Svoj právny názor opiera navrhovateľ o ust. § 4 ods. 1 písm.a/, písm.b/ a §
5 zák. č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie. Odporca
k uvedenej námietke navrhovateľa uviedol, že ust. § 4 ods. 1 zák. č. 608/2003 Z.z. sa k predmetnej

právnej veci nevzťahuje, nakoľko upravuje pôsobnosť krajského stavebného úradu. V § 5 cit. zákona
je obdobne ako v ust. § 117 stavebného zákona upravené, že obec na úseku stavebného poriadku
vykonáva pôsobnosť stavebného úradu v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Vykonávanie
agendy stavebného úradu podľa § 7a ods. 2 písm.i/ zák. č. 377/1990 Zb. je vyhradené mestskej časti.
Ustanovenia § 5 zákona č. 608/2003 Z.z. sa vzťahujú na konania vedené stavebným úradom, v ktorých

ako príslušný správny orgán rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb. Tieto ustanovenia by boli aplikovateľné na priebeh územného
konania v prípade, keby toto konanie nebolo zastavené hneď na jeho začiatku rozhodnutím Mestskej
časti Bratislava - Ružinov č.j. SÚ/2006/14869-3/Zar-49 zo dňa 12. 9. 2006 z dôvodu neúplného podania
žiadateľa o vydania územného rozhodnutia. Navrhovateľ sám v návrhu na začatie konania uvádza, že

postup odporcu považuje za nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 14 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,
v spojení s ust. § 10 ods. 1, ods. 2 písm.b/ zák. č. 514/2003 Z.z.

Odporca ďalej vo svojom vyjadrení argumentoval tým, že podľa Aktualizácie územného plánu hlavného
mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení neskorších zmien a doplnkov, jednotlivé funkčné plochy obsahujú
plochy, na ktorých sú umiestňované stavby podľa základnej funkcie ( napr. pri viacpodlažnej bytovej

zástavbe sú to bytové domy ) a zároveň aj plochy, na ktorých sa umiestňujú doplňujúce a účelovo
viazané stavby ( napr. pri viacpodlažnej bytovej zástavbe sú to stavby občianskej vybavenosti, zeleň
a pod.). pôvodný územný plán mesta a nový územný plán mesta riešia z hľadiska funkčného využitia
plôch dotknuté územie obdobne, rozdiel je len vo vyjadrení na jednotlivé funkčné plochy, nakoľko nový
územný plán je spracovaný v podrobnejšej mierke 1 : 10.000. Navrhovateľ tiež opomenul, že územným

plánovanímsariešiajpriestorovéusporiadanieaďalšieúzemno-technické,urbanistické,architektonickéa environmentálne požiadavky na projektovanie a uskutočňovanie stavieb. Predchodca navrhovateľa
sa pokúšal vtesnať nový bytový komplex do založenej štruktúry zástavby. Odporca uviedol, že jediným
príslušným subjektom, ktorý môže - a v r. 2006 mal - posúdiť návrh predmetnej stavby a rozhodnúť, či

je možné danú stavbu umiestniť v dotknutom území, je stavebný úrad. Stavebný úrad však predmetnú
stavbuneposudzoval,nakoľkopredchodcanavrhovateľanepredložilvnávrhunaúzemnékonanievšetky
potrebné doklady, a preto stavebný úrad konanie zastavil pre neúplnosť podania.

Odporca trval na tom, že pri vydávaní záväzných stanovísk hl. mesta SR Bratislavy bola predmetná
stavba posudzovaná podľa územného plánu, platného v čase ich vydania, čo potvrdzuje aj ich

text. Zároveň obsahovali aj upozornenie na nový územný plán mesta, ktorý bol pripravený na
schválenie. Predchodca navrhovateľa predložil žiadosť o vydanie záväzného stanoviska dňa 6. 7.
2006 a v ten istý deň bol predložený na rokovanie a schvaľovanie mestským zastupiteľstvom aj
návrh nového územného plánu. V období mesiacov júl - august 2006 bol návrh nového územného
plánu už v štádiu schvaľovania, tesne pred rozhodnutím, preto bolo povinnosťou mesta upozorniť
stavebné úrady a investorov na riešenie dotknutého územia v novom územnom pláne. Hlavné

mesto SR Bratislava má právo o.i. podávať záväzné stanoviská, pri vydávaní ktorých postupuje
podľa ustanovení právnych predpisov upravujúcich obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie a
vydávanie záväzných stanovísk k investičnej činnosti obcou. Hlavné mesto SR Bratislava vydáva
záväzné stanoviská k investičnej činnosti v rámci originálnej samosprávnej činnosti na základe § 4 ods. 3
písm.d/ a písm.j/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Pri vydávaní záväzných stanovísk mesta

nemá postavenie a právomoci správneho orgánu. Odporca je názoru, že § 140b stavebného zákona je
procesným ustanovením, ktoré upravuje postup v konaniach podľa stavebného zákona ( napr. územné
konanie ) vo vzťahu k záväzným stanoviskám dotknutých orgánov, ktoré boli ako podklady predložené
v týchto konaniach, neupravuje však postup vydávania týchto stanovísk týmito orgánmi.

Odporca zdôraznil, že predpokladom realizácie výstavby projektu AXTON Residence II bolo

získanie príslušných rozhodnutí stavebného úradu; predchodca navrhovateľa žiadne z týchto konaní s
predmetným investičným zámerom neabsolvoval. Je proti dobrým mravom, aby si navrhovateľ vymáhal
škoduoddotknutéhoorgánu,ktorývydávalenpodkladprerozhodovaniepríslušnéhosprávnehoorgánu.
Navrhovateľ potreboval pre úspešnú realizáciu stavby okrem územného rozhodnutia aj právoplatné
stavebné povolenie. Napriek tomu navrhovateľ ( jeho právny predchodca ) začal územné konanie

s neúplným podaním, chýbalo mu viacero nevyhnutných podkladov. Vydávanie záväzných stanovísk
ostatných dotknutých orgánov nebolo podmienené vydaním záväzného stanoviska mesta, že viacero
stanovísk bolo vydaných až po zastavení územného konania. Stavebný úrad má možnosť vysporiadať
sa v konaní s rôznymi aj protichodnými stanoviskami dotknutých orgánov, a to podľa príslušných
ustanovení stavebného zákona.

Odporca záverom dodal, že prvostupňový súd v priebehu konania umožnil navrhovateľovi vykonávať
všetky práva priznané účastníkovi konania, vecou sa starostlivo zaoberal, na zistený skutkový stav
správne aplikoval platné právne predpisy a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Bol to navrhovateľ,
ktorý sa nezúčastnil na viacerých termínoch pojednávania, vytýčených vo veci prvostupňovým súdom.

Na odvolacom pojednávaní doručil navrhovateľ do spisu svoje vyjadrenie vo veci v písomnej forme;

trval na tom, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku uviedol, že záväzné stanoviská odporcu
posudzovali investičnú činnosť vo vzťahu k aktualizácii územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy,
rok 1993 v znení zmien a doplnkov, účinného ku dňu vydaných nesúhlasných záväzných stanovísk.
Pred súdom prvého stupňa sa malo viesť dokazovanie ohľadom obsahu zmeny územného plánu,

ktorá bola vykonaná všeobecne záväzným nariadením č. 4/2007, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.
9. 2007, t.j. po vydaní dotknutých stanovísk. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že ako
aktualizácia tak aj zmena územného plánu boli vykonávané ako dôkaz pred súdom prvého stupňa. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nevyplývajú zistenia ako súd obsah vykonaných dôkazov
územnoplánovacejdokumentáciejejaktualizácieazmenyvčasehodnotil,aniakézisteniazvykonaných

dôkazov vyvodil, čím došlo k porušeniu zásady, že súd dôkazy hodnotí každý jednotlivo ako aj v
ich vzájomnej súvislosti. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na nedostatočných skutkových
dôvodoch a zisteniach, pre ktoré napadnutý rozsudok vecne neobstojí a bol vydaný predčasne.
Prvostupňový súd aplikované predpisy nevykladal ústavne konformným spôsobom z hľadiska ochrany
práv a záujmov navrhovateľa jednak ako investora budúcej stavby, účastníka trhu s nehnuteľnosťami a

vlastníkapozemku,ktorýsadostaldoverejnoprávnehovzťahusobcou,akoorgánom,ktorýmázákonomzverenú právomoc usmerňovať investičnú činnosť na území obce. Prvostupňový súd pri výklade ust.
§ 140b zák. č. 50/1976 Zb.( stavebný zákon ), ako aj ust. § 4 ods. 3 písm.d/ zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení nevychádzal zo základnej zásady uvedenej v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR vzťahujúcej

sa na právneho predchodcu navrhovateľa, t.j. že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Obec ako dotknutý orgán zasiahla
nesprávnym úradným postupom do investičnej činnosti právneho predchodcu navrhovateľa, a to tým,
že odmietla vydanie súhlasu, kladného záväzného stanoviska k investičnej činnosti a bez relevantných
dôvodov vytvorila prekážku v jeho investičnej činnosti. Obec sa pritom odvolávala na jednak nedostatok

územného plánu zóny, čo samo osebe nie je dôvodom pre vydanie negatívneho stanoviska a tiež na
skutočnosti vyplývajúce z pripravovanej ale neúčinnej územnoplánovacej dokumentácie. Obec však
mohlasvojestanoviskooprieťlenokonkrétnedôvody vyplývajúcezplatnejaúčinnejúzemnoplánovacej
dokumentácie a všeobecne záväzných právnych aktov; iný postup odporuje zásade čl. 2 ods. 3 Ústavy
SR. Zo strany obce došlo jej nesprávnym úradným postupom k obchádzaniu ust. stavebného zákona
o stavebnej uzávere, cez iný inštitút, a to individuálne záväzné stanovisko k investičnej činnosti. Medzi

účastníkmi konania nebolo sporné, že v relevantnom čase vydala obec v rovnakej lokalite kladné
záväzné stanoviská k investičnej činnosti iných subjektov.

Navrhovateľ ďalej argumentoval tým, že v konaní bolo preukázané, že stavebný úrad vyžadoval pre
posúdenie žiadosti o vydanie územného rozhodnutia záväzné stanovisko odporcu k investičnej činnosti
- vyplýva to z rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - Ružinov zo dňa 31. 7. 2006 o prerušení územného

konania č. SÚ/2006/14869-2/Zar, t.j. takéto záväzné stanovisko bolo conditio sine qua non pre vydanie
územného rozhodnutia. Preto neobstojí záver prvostupňového súdu o nedostatku príčinnej súvislosti.
Neobstojí ani právny záver prvostupňového súdu o nevyužití opravného prostriedku voči záväznému
stanovisku podľa § 140b ods. 4 stavebného zákona. Záväzné stanovisko nemá povahu rozhodnutia,
ale ide o úkon dotknutého orgánu; nie je teda proti nemu prípustný riadny opravný prostriedok. Zmenu

záväzného stanoviska postupom podľa § 140b ods. 4 stavebného zákona možno žiadať len, ak sú
splnené podmienky hypotézy tejto právnej normy. Týmito podmienkami sú dva alternatívne vymedzené
prípady, a to a/ ak je stavebným úradom zistený rozpor medzi dotknutými orgánmi, ktorý sa prejaví
v ich záväzných stanoviskách, t.j. nie len prostý rozpor záväzného stanoviska s názorom žiadateľa o
vydanie stanoviska ( pôjde o prípady, kedy dotknuté orgány vydajú záväzné stanoviská so vzájomne

rozpornými podmienkami pre umiestnenie stavby ), alebo b/ v prípade, ak účastníkom konania už
začala plynúť lehota na podanie námietok voči vedeniu územného konania, pričom námietky voči
záväznému stanovisku môže podať účastník len v rámci námietok voči vedeniu územného konania.
Územné konanie sa v tomto štádiu nenachádzalo, lebo správny orgán účastníkov na podanie námietok
nevyzval. O žiadny z alternatívne uvedených prípadov v prejednávanej veci nejde a preto túto právnu

nemožno aplikovať. Rovnako tak nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti právnym predchodcom
navrhovateľa, tým, že nepodal riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o zastavení územného
konania. V takomto odvolaní účastník nemôže namietať proti obsahu záväzných stanovísk; takúto
možnosť má účastník až v štádiu konania, kedy je možné podávať námietky voči územnému konaniu,
ktoré sú osobitným prostriedkom ochrany práv účastníka územného konania; tieto dva procesné

inštitúty nemožno navzájom zamieňať. Záver súdu o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti
nevyužitím možnosti opravného prostriedku tak neobstojí, pre nedostatok oprávnenia účastníka na
podanie prostriedku nápravy a pre nedostatok podmienok prípustnosti takéhoto prostriedku nápravy.
Navrhovateľ nesúhlasil ani so záverom prvostupňového súdu, že pri určovaní výšky škody nemožno
vychádzať z hodnoty pozemkov. Nesprávnym postupom obce došlo nielen k zásahu do záujmov

právneho predchodcu navrhovateľa ako investora budúcej stavby ale aj do záujmov toho istého subjektu
ako vlastníka pozemku, ktorý má záujem na využití pozemku na legitímny hospodársky účel.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. , na
odvolacom pojednávaní ( § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. ), na ktorom zopakoval dokazovanie čítaním
listinných dôkazov podľa § 129 ods. 1 v spojení s § 213 ods. 3 O.s.p., a to záväzného stanoviska

Hlavného mesta SR Bratislavy z 21. 8. 2006 a 6. 2. 2007, ako aj spisu Miestneho úradu mestskej
časti Bratislava - Ružinov č.: SÚ/2006/14869. Odvolací súd zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno
priznať úspech.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď návrh navrhovateľa zamietol. Návrh navrhovateľa
však bolo potrebné zamietnuť čiastočne z iných právnych dôvodov. Prvostupňový súd sa podľa názoruodvolacieho súdu predovšetkým nesprávne vysporiadal s otázkou vecnej pasívnej legitimácie v konaní
žalovaného odporcu.

Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy
pri výkone samosprávy,

c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. územná samospráva zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy.

Podľa § 10 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. územná samospráva zodpovedá za škodu podľa odseku 1,
ktorá bola spôsobená

a) nezákonným rozhodnutím alebo

b) nesprávnym úradným postupom.

Súdprvéhostupňavyvodzovalvecnúpasívnulegitimáciuvkonanížalovanéhoodporcuzust.§1písm.b/
§ 10 ods. 1, 2 písm.b/ zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. ako keby v danej veci mala byť navrhovateľovi ním
tvrdená škoda spôsobená pri výkone samosprávy. Nevzal však do úvahy skutočnosť, že v prejednávanej
veci navrhovateľ uplatňuje náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom v rámci územného konania, t.j. v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Z uvedeného

dôvodu nebolo možné posudzovať zodpovednosť za údajnú škodu spôsobenú navrhovateľovi podľa
ustanovení tretej časti zákona č. 514/2003 Z.z. , t.j. nebolo možné ju posudzovať podľa § 10 až § 14
zák. č. 514/2003 Z.z.

Podľa § 117 ods. 1 zák. č. 50/1979 Zb. ( stavebný zákon ), stavebným úradom je obec. Pôsobnosť
stavebného úradu je preneseným výkonom štátnej správy.

Podobne v zmysle ust. § 1 ods. 1 zákona č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie,
stavebný poriadok a bývanie, štátnu správu na úsekoch územného plánovania, stavebného poriadku
a bývania vykonávajú

a) Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky,

c) obec v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi, pričom týmto osobitným predpisom je stavebný

zákon ( zákon č. 50/1976 Zb., § 117 ).

Podľa § 5 zákona č. 608/2003 Z.z. obec v rámci preneseného výkonu štátnej správy a) na úseku
stavebného poriadku

1.vykonáva pôsobnosť stavebného úradu,

2.zabezpečuje štátny stavebný dohľad.

Nakoľko škoda podľa navrhovateľa mu bola spôsobená pri výkone štátnej správy, ktorej výkon bol
prenesený na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu ( a to podľa zákona č. 608/2003 Z.z. o
štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie ), mal návrh navrhovateľa týkajúci
sa nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. smerovať voči štátu, Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, pretože podľa § 4 ods. 1 písm.c/ zák. č.

514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti toho ministerstva alebo toho ústredného
orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená
na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu. Podľa § 8 ods. 1 písm. j/ zákona č. 575/2001 Z.z.o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je potom týmto ústredným orgánom
štátnej správy pre stavebný poriadok a územné plánovanie okrem ekologických aspektov Ministerstvo
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.

Odvolací súd teda berúc do úvahy, že predmetom konania je nárok na náhradu škody, ktorý mal
byť spôsobený nesprávnym úradným postupom v rámci konania o vydanie územného rozhodnutia,
t.j. v rámci výkonu štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu ( t.j. nejde o výkon
samosprávy ), dospel k záveru, že vecne pasívne legitimovaným v spore nemôže byť orgán územnej
samosprávy, ale štát, zastúpený príslušným ministerstvom, v danom prípade Ministerstvom dopravy,

výstavby a regionálneho rozvoja SR.

Nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného odporcu bol potom dôvodom na zamietnutie návrhu
navrhovateľa bez ďalšieho. Bez ohľadu na to, však odvolací súd považuje za potrebné dodať, že návrhu
navrhovateľa by nebolo možné vyhovieť ani z dôvodu, že vydanie vyššie označených nesúhlasných
záväzných stanovísk Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 21. 8. 2006 (MAG-06/22191/45722,
MAG-06/23758/49590) a zo dňa 6. 2. 2007 (MAG-06/37463/84214) nepredstavuje nesprávny úradný

postup Hlavného mesta SR Bratislavy v zmysle cit. ust. § 3 ods. 1 písm.d/ zákona č. 514/2003 Z.z.

Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Spomínané nesúhlasné záväzné stanoviská Hlavného mesta SR Bratislavy tvorili súčasť

zhromažďovania podkladov pre vydanie územného rozhodnutia. Judikatúra už ustálila, že „vady konania
pri zhromažďovaní podkladov pre rozhodnutie, ak tieto vady mali za následok vydanie nesprávneho
rozhodnutia, samé osebe nezakladajú zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zaobstaranie podkladov potrebných pre rozhodnutie štátneho orgánu v správnom konaní
resp. ich hodnotenie a právne posúdenie, je činnosťou priamo smerujúcou k vydaniu rozhodnutia

a prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu sa prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu
byť zvažované jedine z hľadiska zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie ( porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19. 9. 2002, sp. zn. 25 Cdo 2244/2000 ). T.j. zodpovednosť
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu
konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani vtedy, ak by tieto nedostatky mali za následok

vydanie nesprávneho rozhodnutia.

Keďže spomínané záväzné stanoviská odporcu tvorili súčasť viacerých podkladov potrebných pre
rozhodnutie vo veci návrhu ( právneho predchodcu ) navrhovateľa na vydanie územného rozhodnutia,
prípadné pochybenie v jeho postupe by mohlo byť zvažované z hľadiska zodpovednosti za nezákonné
rozhodnutie ( v prejednávanej právnej veci však nedošlo ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia, keďže

konanie skončilo jeho zastavením; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 10. 2006 ).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou
štátu ( bez ohľadu na zavinenie ), ktorej sa nemožno zbaviť. Založená je na súčasnom ( kumulatívnom )
splnení troch podmienok : 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Nakoľko navrhovateľom namietané nesúhlasné záväzné stanoviská odporcu nepredstavujú nesprávny
úradný postup, nie je splnený jeden zo zákonom vyžadovaných predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ by tak nemohol byť úspešný v konaní o náhradu škody
z nesprávneho úradného postupu ani z tohto dôvodu.Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preto potvrdil ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p., hoci čiastočne z iných právnych dôvodov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca
ich náhradu neuplatňoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.