Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 8, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/188/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201035
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012201035.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnyPeťovskej,PhD.ačleniek

senátu: JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Viery Šebestovej, v právnej veci žalobcu: R.. U. R., LL.M, bytom T. 5,
Y., zastúpený: JUDr. Katarína Iľanovská, LL.M, PhD., advokátkou, so sídlom AK Godrova 12, Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.06.2012 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy

piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla
2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „KS BA“) sp. zn: Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí žiadosti
žiadateľa R.. U. R., LL.M. zo dňa 08.03.2012. Žalobca žiadal o informáciu podľa zákona č. 211/2000
Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len zákon o slobodnom prístupe k informáciám), a to o
oznámenie spisového čísla rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli v súdnom oddelení 9 Saz
vydané od 21.04.2011 do 08.03.2012 a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa §

250j ods. 3 O.s.p. (buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi). O rovnakú
informáciužiadalivovzťahuksúdnemuoddeleniu10Saz,atozaobdobieod01.01.2011do08.03.2012.

Žalobca uvádza, že v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám každý
má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícií. V danom prípade
žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne nesprávne a nezákonné, tomuto vytýka
jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tvrdí, že žalovaný sa vôbec

nevysporiadal s relevantnými a rozhodnými argumentmi uvedenými v odvolaní a úplne vynechal
ústavno-právny aspekt žiadosti žalobcu, teda jeho ústavného práva na informácie. V tejto súvislosti
poukazuje na tri podmienky možného zásahu do ústavného práva na informácie vyplývajúce z č.l. 26
ods. 4 Ústavy SR, a to zákonnosť zásahu, legitímny dôvod na zásah a nevyhnutnosť, resp. primeranosť.
Pokiaľ ide o zákonnosť, má za to, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s tvrdením, že rozhodnutie KS BA
nemá oporu v zákone, pretože sa opiera o ust. § 15 ods. 1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, pretože žiadna posledná veta sa v citovanom ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z.

nenachádza. Predmetné ustanovenie pozostáva iba z jednej vety. Žalovaný, prelínajúc sa s aspektom
nesprávneho právneho posúdenia veci nedal odpoveď ani na otázku položenú v odvolaní žalobcom:
„Aká by bola odpoveď KS BA, ak by som sa domáhal informácie, či § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku bol dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, ak by som bol schopný uviesťpresnú spisovú značku?“ Potom žalovanému vytýka, že v časti „právne posúdenie veci“ odôvodnenie
argumentácie úplne chýba, pričom je nepochybné, že táto argumentácia bola bezpochyby dôležitá pre
právne posúdenie veci. Žalovaný sa rovnako vôbec nezaoberal tvrdením žalobcu v podanom odvolaní,

že KS BA mohol poskytnúť požadované informácie, pretože Krajský súd v Košiciach sa s takmer
totožnou žiadosťou vysporiadal meritórne a na žiadosť riadne odpovedal. V tejto súvislosti žalobca
poukazuje aj na ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ktoré ukladá správnym orgánom povinnosť, aby
v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Žalovaný neuviedol ani aký legitimný dôvod ustanovený čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (druhá podmienka pre

zásah do ústavného práva na informácie) viedol k obmedzeniu jeho základného práva na informácie a
keďže sa žalovaný s touto argumentáciou vôbec nevysporiadal, i preto rozhodnutie žalovaného je treba
považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného
vidí žalobca i v jeho nezrozumiteľnosti, keď žalovaný v ňom uviedol, že „možno sa stotožniť s názorom
žiadateľa vyjadrenom v podanom odvolaní zo dňa 07.04.2012, v ktorom uviedol, že povinná osoba
ho mala na túto skutočnosť upozorniť“. Potom žalobcovi nie je zrozumiteľné, prečo v tomto prípade

žalovaný nezrušil rozhodnutie KS BA, resp. čiastočne odvolaniu žalobcu nevyhovel. Žalobca vytýka
žalovanému i nesprávne právne posúdenie veci. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí (str. 6) uvádza,
že povinná osoba nie je povinná vytvárať informácie, ktorými nedisponuje, resp. ich usporadúvať
podľa kritérií stanovených žiadateľom a následne dodáva, že tejto argumentácii nasvedčuje aj krátkosť
zákonných lehôt, z takejto argumentácie sa potom dá usudzovať, že žalovaný nesprávne a v rozpore so

zákonom dáva do súvisu „obtiažnosť“ ako základnú podmienku pre vyhovenie žiadosti o informácie...
„Kritérium obtiažnosti, či počtu dotknutých úradných spisov teda určite nemôže byť rozhodujúcim pre
posúdenie, či ide o novú alebo existujúcu informáciu“. Žalobca je toho názoru, že obtiažnosť nemôže
byť kritériom pre vyhovenie, resp. nevyhovenie žiadosti o informácie a v tejto súvislosti znovu poukázal
na tú skutočnosť, že KS v Košiciach podobnej žiadosti o informácie žalobcovi v štandardnej lehote

vyhovel. Z týchto dôvodov preto nemožno hodnotiť žiadosť žalobcu o informácie ako neprimeranú,
čo je tretia podmienka pre zásah do ústavného práva na informácie. Dôvodom, pre ktorý žalobca
považujenapadnutérozhodnutiezanezákonnéjeaplikácianeúčinnéhoprávnehopredpisu.Pokiaľvýrok
rozhodnutia KS BA, aj jeho odôvodnenie obsahuje odkaz na neexistujúce ust. § 15 ods. 1 posledná veta
zákonaoslobodnomprístupekinformáciám,žalobcasadomnieva,žezarozhodnutievydanénazáklade

neúčinného právneho predpisu možno považovať aj rozhodnutie vydané na základe neexistujúceho
predpisu, resp. vydané s odkazom na neexistujúci právny predpis. Vzhľadom na všetky uvádzané
skutočnosti potom žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave č. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 zrušil a vec vrátil KS v Bratislave na
ďalšie konanie.

Vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 04.10.2012 žalovaný zotrval na svojom právnom názore
a argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. Uvádza, že tak prvostupňový ako i odvolací orgán
rozhodoval v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. Už zo znenia čl. 26 ods. 4 Ústavy SR jednoznačne vyplýva,
že tento predstavuje pravidlo pre zákonodarcu, keďže hovorí, že obmedzenie prístupu k informáciám

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu
práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Zákonodarca zaviedol pravidlá pre obmedzenie prístupu k informáciám okrem iného i v zákone č.
211/2000 Z.z. a keďže neexistuje rozhodnutie Ústavného súdu SR o opaku, zákonné obmedzenia sú v
súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Vychádzajúc z uvedeného potom vyplýva, že úlohou povinnej osoby

pri sprístupnení, resp. pri nesprístupnení informácií nie je odôvodňovať svoje rozhodnutia podmienkami
obmedzenia podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ale príslušnými ustanoveniami „jednoduchého práva“,
teda zákona č. 211/2000 Z.z. To, že prvostupňový i odvolací orgán sa pri odôvodnení rozhodnutia
obmedzili len na ustanovenia tohto zákona a nevenovali sa ústavným aspektom slobodného prístupu
k informáciám, nemôže spôsobovať nezákonnosť, nepreskúmateľnosť či nedostatok odôvodnenia

rozhodnutia. Úlohou povinnej osoby po doručení žiadosti o informácie je zistiť, či existuje zákonný
dôvod, pre ktorý nemôžu byť požadované informácie sprístupnené. Ak taký dôvod nie je, povinná osoba
informácie sprístupní. V opačnom prípade vydá rozhodnutie o nesprístupnení. Povinná osoba nemá
skúmať, či obmedzenie prístupu k informáciám v jednotlivom prípade spĺňa podmienky legitimity a
primeranosti. Pokiaľ informácie nesprístupní z dôvodu ustanoveného zákonom, také obmedzenie spĺňa

podmienky legality, legitimity a primeranosti.

KnámietkežalobcuoaplikáciineúčinnéhoprávnehopredpisužalovanýodkazujenaElektronickýlexikon
slovenského jazyka vo vzťahu k dikcii ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. a tvrdí, že zvymedzenia pojmu súvetie v súlade s jeho bežným jazykovým významom je zrejmé, že sa skladá z
viacerých viet. Ak potom prvostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, že rozhodol podľa poslednej vety
§ 15 ods. 1 zákona, je zrejmé, že rozhodol podľa poslednej vety súvetia tvoriaceho ustanovenie § 15

ods. 1: „inak žiadosť odmietne rozhodnutím“ a dodáva, že žalobca inak tomuto v odvolaní venoval
pozornosť v rozsahu dvoch riadkov a vzhľadom na povahu tejto námietky ani nebol dôvod, aby sa ňou
žalovaný v rozhodnutí o odvolaní bližšie zaoberal a zároveň zdôraznil, že odkaz na poslednú vetu § 15
ods. 1 nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, ide o najpresnejší možný spôsob označenia ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku).

K námietke žalobcu, že žalovaný v rozhodnutí o odvolaní nedal odpoveď na všetky ním položené otázky
a preto rozhodnutie trpí vadou nedostatku dôvodov, žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu
SR sp.zn. III ÚS 508/2011, z ktorého je zrejmé, že na orgán verejnej moci nie je kladená požiadavka
odpovedať v rozhodnutí na všetky otázky položené účastníkom konania, ale vyjadriť sa len k základným
otázkam, ktoré viedli k vydaniu aktu a v takom rozsahu, aby účastník mal možnosť zistiť dôvody, pre

ktoré mu bolo priznané právo alebo uložená povinnosť. V tomto prípade dôvody, pre ktoré žalobcovi
neboli sprístupnené informácie. Pokiaľ žalobca v žalobe opakuje svoju argumentáciu z odvolania, t.j. že
obtiažnosťnemôžebyťkritériomprevyhoveniealebonevyhoveniežiadostioinformácie,vtejtosúvislosti
žalovaný poukazuje na skutočnosť, že ani prvostupňový a ani odvolací orgán kritérium obtiažnosti
pri odôvodnení rozhodnutia vôbec nezohľadňovali. Rozhodujúcim dôvodom nesprístupnenia informácií

bola skutočnosť, že povinná osoba nemá požadované informácie k dispozícii a nemá vedomosť o tom,
kde ich možno získať. Žalovaný vo svojom rozhodnutí doplnil argumentáciu o odkaz na rozsudok NS
SR sp.zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009, z ktorého vyplýva, že povinná osoba nie je povinná pri
sprístupňovaní informácií spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich stanú po
spracovaní kvalitatívne nové informácie a tieto nemajú povahu informácií, ktoré majú povinné osoby k

dispozícii (§ 3 ods. 1). Preto žalovaný právny záver prvostupňového orgánu, že požadované informácie
nemá k dispozícii považuje za vecne správny. Pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady upravenej v §
3 ods. 5 Správneho poriadku, zrejme majúc na mysli ust. § 3 ods. 4, predovšetkým žalovaný poukázal
na vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia a potom i na odlišnosť situácie, keď KS v Košiciach
podľa odpovede na žiadosť o informácie sp.zn. 1Spr. I/17/2012 zo dňa 13.03.2012 žiadateľovi oznámil,

že „v čase od 01.01.2011 do 12.03.2012 .... nezrušil žiadne rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j
ods. 3 O.s.p.“ K námietke zverejňovania súdnych rozhodnutí na webovej stránke žalovaný uviedol, že
absencia tohto upozornenia v prvostupňovom rozhodnutí nemala žiaden vplyv na spôsob vybavenia
žiadosti žalobcu. Z týchto dôvodov potom žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na
nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§
249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného č. 23RM/2012-I zo dňa 30.04.2012 je v súlade so zákonom a preto žalobe nie je možné
priznať úspech.

Z obsahu priloženého administratívneho spisu súd zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 08.03.2012,
doručenou povinnej osobe elektronicky, žiadal o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom

prístupe k informáciám. V danom prípade žiadal o spisové čísla rozsudkov KS BA, ktoré boli v súdnom
oddelení 9 Saz vydané od 21.04.2011 do dňa doručenia žiadosti a ktoré zrušili rozhodnutia správneho
orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými
dôvodmi. O rovnakú informáciu žiadal i vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10 Saz za obdobie od
01.01.2011 do dňa doručenia žiadosti. Informácie žiadal poskytnúť elektronicky na adresu e-mail: [email protected]

. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 rozhodol
tak, že žiadosť žalobcu odmietol podľa ust. § 15 ods. 1, posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z. Svoje
rozhodnutie dôvodil tým, že v danom prípade ide o požiadavku poskytnutia takých informácií, ktoré
presahujú rámec zákona o slobode informácií, resp. ich nie je možné sprístupniť v zmysle cit. zákona.
Povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov

a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukázal žiadateľ. Zároveň Krajský súd v Bratislave upozornil
na možnosť vydať úradné potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu, prípadne odpis
alebo rovnopis niektorej písomnosti postupom podľa § 64 ods. 1 a 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. Tiež, že
pokiaľ ide žiadané uvedenie spisovej značky, resp. identifikačné číslo rozhodnutí, že takéto informácie jemožné získať prostredníctvom „lustrácie“ veci, ktoré realizuje súd na základe „obyčajnej“ spoplatnenej
žiadosti (kolková známka nominálnej hodnoty 2,5 eur podľa Sadzobníka súdnych poplatkov). Potom
povinná osoba, vzhľadom na skutočnosť, že nemá k dispozícii zoznam súdnych rozhodnutí tak ako bolo

žiadosťou požadované a ani nemá vedomosť o tom, ktorá iná povinná osoba takýmito informáciami
disponuje, podľa § 15 ods. 1 poslednej vety zákona žiadosť odmietnuť. Na odvolanie žiadateľa obsahovo
prakticky totožné so žalobnými námietkami rozhodol dňa 30.04.2012 žalovaný tak, že rozhodnutím č.:
23RM/2012-11-I odvolanie zamietol a ako vecne správne potvrdil rozhodnutie KS Bratislava sp.zn.: Spr.
6079/12 zo dňa 14.03.2012, keď po posúdení odvolania žiadateľa z procesného aj hmotnoprávneho

hľadiska dospel k záveru, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, ale vzhľadom na
charakter požadovanej informácie mu nebolo možné vyhovieť. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného
vyplýva, že pokiaľ ide o nesprístupnenie požadovaných informácií v zmysle žiadosti žiadateľa U. R.
zo dňa 08.03.2012, tento sa stotožnil s názorom povinnej osoby, ktorá v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedla, že nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa §
250j ods. 3 O.s.p. a z uvedeného dôvodu nie je možné poskytnúť ani informáciu o spisových číslach

rozsudkov povinnej osoby, ktorými boli rozhodnutia správneho orgánu zrušené. Preto nie je možné
požadované informácie podľa zadaných kritérií žiadateľovi sprístupniť. Aj žalovaný má za to, že v danom
prípade požadované informácie vykazovali znaky lustrácie súdnych konaní, ktorými povinná osoba
podľa žiadateľom zadaných kritérií v momente podania žiadosti nedisponovala a na vyhovenie žiadosti
o informácie v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám by musela vytvárať nové informácie.

Uvedené sa podľa jeho názoru vzťahuje len na rozhodnutia vydané do 31.12.2011, keďže ust. § 82a
ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012 bola súdom stanovená povinnosť
zverejňovať všetky právoplatné rozhodnutia na webovej stránke MS SR. Od 01.01.2012 je teda možné
nawebovejstránkewww.justice.gov.skvyhľadávaťsúdnerozhodnutiapodľa
dostupných kritérií, pričom jedným z nich je aj možnosť vyhľadávania podľa zadaného paragrafového

ustanovenia zákona. V tejto súvislosti priznal žalovaný žalobcovi, že na uvedenú skutočnosť ho
mala povinná osoba upozorniť. Žalovaný však nijako nespochybňuje pritom právo každého občana
na informácie, avšak zároveň poukazuje, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe
vytvárať na základe žiadosti žiadateľov o informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú, t.j.
vyhotovovať nové informácie, či spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich

po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné informácie. Uvedené vyplýva napr. i z rozsudku NS SR sp.zn.
4Sžso 31/2008 zo dňa 26.02.2009.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so správnym poriadkom
Slovenskej republiky, t.j. najmä so skutkovými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem,

ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám každý má právo na prístup k informáciám,

ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak povinná osoba,
ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť
o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo

dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak
žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18 ).

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový

stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.Podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a
z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správnehoorgánuvmedziachžalobysúvsúladesozákonom,vyslovírozsudkom,žesažalobazamieta.

Vychádzajúc zo zistení súdu tak, ako tieto vyplynuli z predloženého administratívneho spisu žalovaného,
tak napadnuté rozhodnutie, ako i jeho vydaniu predchádzajúci postup správneho orgánu, sú v súlade
so zákonom, preto bolo potrebné žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

Predmetom konania v danej veci bolo sprístupnenie informácií týkajúcich sa spisových čísiel rozsudkov
Krajského súdu v Bratislave vydaných v súdnom oddelení 9 Saz a 10 Saz v označenom danom
konkrétnom období, a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p.
buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi.

Súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že právo na informácie je právom ústavným, nie však

absolútnym. Možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon v prípade, že ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti. Ako je zrejmé aj z konštantnej rozhodovacej praxe ústavného súdu,
ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných
noriem (II. ÚS 128/95) a každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na

iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Všetky základné práva
a slobody sa tak chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody
nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha
verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého
základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96) a každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len

v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

Akceptujúc uvedené je potom potrebné pýtať sa na účel zákona o informáciách, ktorý je formulovaný
veľmi široko, na báze pravidla „čo nie je tajné, je verejné“. Aj v tejto veci sa už vyslovil ústavný súd,
keď judikoval, že účelom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a zároveň účelom zákona o slobode
informácií) nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (II. ÚS 184/03),
ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k
paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú
samostatné zákony (III. ÚS 96/2010-14).

Je potom nevyhnutné stotožniť sa s právnym názorom žalovaného, že žiadosť o poskytnutie informácie
obsahovala požiadavku, ktorá si vyžaduje zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií
(pozri napr. i rozsudok NS SR sp.zn. 2Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009) a následne vytváranie novej
kvantitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žiadateľa.

Rovnako zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám však nevyplýva povinnosť, ktorá by
povinnému subjektu ukladala povinnosť zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať
informácie, požadované žalobcom ako žiadateľom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii
nenachádzajú. Rovnako z tohto zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť

oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môžu
požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii,
a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť.

Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v

ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by
žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom
zákona o informáciách. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme
údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo
postupu povinnej osoby.

Z uvedeného vyplýva, že žiadosť o poskytnutie informácie v takej forme, v akej tak urobil žalobca,
nie je možné považovať za informáciu, ktorú mala povinná osoba povinnosť sprístupňovať podľa
zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Spracúvaním veľkého množstva dostupných informáciítotiž vzniká nová informácia. Vzhľadom na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom zákon neustanovil štátnym
orgánom povinnosť vytvárať na účely sprístupňovania informácií nové informácie tým, že im dostupné

informácie budú zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať na základe žiadosti o
sprístupnenie informácie a zároveň takéto spracúvanie dostupných informácií by mohlo spôsobiť
technické a personálne problémy pri zabezpečovaní plynulého výkonu právomocí povinných osôb,
nemožno ani z hľadiska ústavného princípu proporcionality považovať sprístupnenie informácií v takej
forme, ktorá by si vyžiadala spracúvanie povinnej osobe dostupných informácií, za ústavne konformné.

V danom prípade sa súd potom plne stotožňuje s názorom žalovaného, ktorý inak vyplýva i z
prvostupňového rozhodnutia, a to, že žalobcom požadovanú informáciu bolo pre povinnú osobu možné
získať len spracúvaním informácií súdnych spisov a týmto vytvorením informácie novej, z čoho je s
poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zrejmé, že žalobcom žiadanú informáciu nemala povinná
osoba k dispozícií, keďže ju nemala k dispozícií v takej forme, ako ju žalobca žiadal sprístupniť. Jej

vytváranie, resp. spracúvanie povinnej osobe dostupných informácií by si vyžiadalo vykonanie úkonov,
ktoré nesmerujú k výkonu právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa žiadosť stala pokynom
na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Uvedené bezosporu vyplýva i zo zaužívanej
judikatúry NS SR na obdobné prípady sa vzťahujúcej, ako napr. rozsudok sp.zn. 4Sžso 31/2008 zo dňa
26.02.2009 a 2Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009.

Čo sa týka žalobcom namietanej skutočnosti, že Krajský súd v Košiciach o obdobnej žiadosti žalobcu
rozhodol sprístupnením informácií, a tým zo strany KS BA došlo k porušeniu základného pravidla
správneho konania upraveného v § 3 ods. 5 (správne § 3 ods. 4) zákona č. 71/1967 Zb., tak s týmto
názorom sa súd zásadne nemôže stotožniť. Z dôvodov ako sú vyššie uvedené vecne správny bol

postup Krajského súdu v Bratislave pri rozhodnutí o žiadosti žalobcu Spr. 6079/12 dňa 14.03.2012 o
odmietnutí sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k
informáciám. Napokon sa tu ani nejednalo o celkom obdobné prípady, keď KS Košice novú informáciu
nevytváral, len žiadateľovi oznámil, že takéto rozhodnutia v požadovanom období neboli súdom vydané.
Súd nemohol priznať ani námietke žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s ústavným aspektom zásahu

do ústavného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Súd pripomína, že právo na prístup
k informáciám je síce Ústavou SR garantovaným právom (čl. 26), avšak nejedná sa o právo absolútne
a toto má svoje obmedzenia v podobe iných právnych noriem, tu priamo vyplývajúce z podmienok ako
sú konkretizované v zákone č. 211/2000 Z.z. Bolo preto povinnosťou konajúcich správnych orgánov,
ktorú aj riadne dodržali, skúmať, či v danom prípade zákon č. 211/2000 Z.z. umožňuje informáciu

v požadovanej podobe sprístupniť, resp. pri nesprístupnení zo zákonných dôvodov túto odmietnuť. V
danomprípadetaksprávnyorgánprvéhostupňaižalovanýsvojuzákonnúpovinnosťriadneasúladneso
zákonom o slobodnom prístupe k informáciám splnili a po zistení zákonného dôvodu znemožňujúceho
sprístupnenie informácií vecne správne rozhodli. Takéto rozhodnutie o nesprístupnení informácií z
dôvodu ustanoveného zákonom (§ 15 ods. 1) potom spĺňa podmienky legality, legitimity aj primeranosti

a takéto zdôvodnenie je z hľadiska požiadaviek preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu celkom
postačujúce. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o aplikácii neúčinného právneho predpisu, t.j. ust. § 15
ods. 1, posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z., keď vychádzajúc z gramatického výkladu dikcie tohto
zákonného ustanovenia, z čoho je zrejmé, ako už správne a logicky argumentoval žalovaný, že sa jedná
o zloženú vetu a prvostupňový správny orgán z toho pri svojom rozhodnutí vychádzal.

Súd preto uzavrel, že v tomto prípade správne orgány zistili presne a úplne skutočný stav veci, aplikovali
naň adekvátnu právnu úpravu, pri použití správnej úvahy postupoval v súlade s pravidlami formálnej
logiky, pričom svoje rozhodnutie v oboch stupňoch aj dostatočne a v súlade s ust. § 47 ods. 2 Správneho

poriadku odôvodnili. Preto rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie súd považuje za vecne
správne a zákonné a súd sa zároveň s argumentáciou žalovaného celkom stotožňuje. Vzhľadom na
uvedené potom žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľaust.§250kods.1O.s.p.tak,žežalobcovivzhľadomnajehovecný

neúspech náhradu trov konania nepriznal, keďže základnou podmienkou náhrady je čo i len čiastočný
úspech v konaní.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.)Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom
súde v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.