Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/129/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110215396
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7110215396.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň
Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Angely Čechovej vo veci žalobkyne S. I., nar. XX.X.XXXX, bytom v H.,
S. XX, zast. JUDr. Zsoltom Šuverom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Košice, Murgašova
3, proti žalovanému S.. K. S., bytom H., V. 60, zast. JUDr. Matúšom Hribom, advokátom, so sídlom
Advokátskej kancelárie Bardejov, Na hradbách 5, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku 39C 80/2010-171 z 21.12.2012 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu o uloženie povinnosti písomne sa ospravedlniť žalobkyni a
žalobu o uloženie povinnosti zaplatiť žalobkyni 6.638,- € zamietol. Priznal žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodol tak o nároku žalobkyne, ktorá sa žalobou po jej upresnení písomnými podaniami zo dňa
6.3.2012, 12.4.2012 a naposledy dňa 31.10.2012 domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť
ospravedlniť sa žalobkyni listom, ktorý je povinný zaslať na adresu jej bydliska S. XX, XXX XX
Košice v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v tomto znení: „Ospravedlňujem sa S. I.
za to, že som na ňu ako na zamestnankyňu spoločnosti N. a.s. v interiéri prevádzky pohostinstva
„Zemplínska karčma“, na ulici I. 33 v Košiciach dňa 12.9.2008, kedy sa konal druhý ročník akcie
„Pijáles“ v neskorých večerných hodinách (t.j. po 22,00 hod.) pred neurčeným počtom zákazníkov
vrátane ďalšej spoluzamestnankyne hlasno nadával (kričal) slovami: „kurvy“, „ľompy“, „ľompy lenivé“,
„bordelárky“, „ja som tu majiteľ!“, „máš výpoveď Vašková!“, „máte výpoveď!“. Prepáčte mi to. S.. K. S..“
Zároveň vzhľadom na okolnosti, za akých k neoprávnenému verbálnemu prejavu žalovaného došlo,
čo nemalo nič spoločné s kategóriou oprávnená kritika, bola v značnej miere znížená dôstojnosť a
česť žalobkyne na pracovisku, v spoločnosti, v neposlednom rade v rodine, pred manželom, pred
deťmi žalobkyne, ktorá v čase ataku mala cez 50 rokov, je vydatou ženou a matkou troch detí,
žalobkyňa taktiež žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej 6 638,- € a priznať náhradu trov
konania. Súd na pojednávaní dňa 11.12.2012 zmenu žalobného návrhu zo dňa 31.10.2012 pripustil.
Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako neopodstatnenú, založenú na lživých tvrdeniach
a domnienkach žalobkyne, ktorá neuviedla ani jediný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Žalobkyňa
pracovala ako prevádzkarka v pohostinskom zariadení vo vlastníctve spoločnosti Slovosivex, ktorej
je štatutárnym orgánom, a písomným upozornením zo 4.6.2008 bola žalobkyňa písomne upozornená

na porušenie pracovných povinností, kde jej opätovne boli vytýkané nedostatky týkajúce sa okrem
iného nedostatočného udržiavania poriadku a čistoty v prevádzkach, ale aj nedostatky týkajúce sa
kontroly podriadených a dodržiavania otváracích hodín, na spôsobenie škody na zverených hodnotách
nedostatočným plnením pracovných úloh atď., vedúce v konečnom dôsledku k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru so žalobkyňou, ktoré bolo zaslané žalobkyni dňa 22.9.2008, a ktoré žalobkyňa na
súde nenapadla. Súd prvého stupňa uplatnený nárok po zistení skutkového stavu právne posúdil podľa
§ 11 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 13 ods. 1,2 OZ, § 120 ods. 1 O.s.p., § 153 ods. 1 O.s.p.
vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola zamestnaná v spoločnosti N. a.s. ako prevádzkarka,
pričom mal žalovaný predniesť dňa 12.9.2008 o 22,15 hod. vo vstupných priestoroch prevádzky
pohostinstva „Zemplínska karčma“, na ulici I. 33 v H., v ktorých sa nachádza barový pult s výčapom
v neskorých večerných hodinách (t.j. v čase od 22,15 hod. do 22,45 hod.), pred neurčeným počtom
zákazníkov a ďalšej spoluzamestnankyne, počas druhého ročníka akcie „Pijáles“, do zabezpečenia
ktorej bývalý zamestnávateľ žalobkyne investoval nemalé finančné prostriedky, nakoľko malo ísť o
akciu väčšieho rozsahu, s cieľom priniesť spoločnosti N., a.s. dostatočné tržby na pokrytie nákladov,
difamujúce výroky: „kurvy“, „ľompy“, „ľompy lenivé“, „bordelárky“, „ja som tu majiteľ!“, „máš výpoveď
I.!“, „máte výpoveď!“ s tým, že medzi účastníkmi konania bola sporná samotná existencia a obsah
tvrdených difamujúcich výrokov, ako i skutočnosť, kde sa zdržiavala žalobkyňa počas rozhodujúcej
doby, keďže žalovaný tvrdil, že žalobkyňa sa nezdržiavala priamo v miestnosti, ale bola v priestoroch
toaliet oddelených dvomi dverami, a v žiadnom prípade na jej adresu nepoužil slová, ktoré žalobkyňa
uviedla. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania po výsluchu účastníkov konania a svedkov
súd v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. usúdil, že vo veci nie je možné prijať jednoznačný záver o tom,
že žalovaný predniesol sporné difamujúce výroky v znení označenom žalobkyňou. V situácii, keď zo
svedeckej výpovede svedkyne O. (že žalovaný predniesol výrok „kurvy jedny špinavé, ja som majiteľom,
ja rozkazujem, ako sa opovažujete zavrieť?!“ a keď na hluk prišla aj žalobkyňa, žalovaný nadával tak
isto aj jej, „Je to moje, je to moje!, kurvy jedny, ako ste sa opovážili zavrieť krčmu teraz?“, čím mal podľa
svedkyne na mysli ju a žalobkyňu a výrok „Svine jedny lenivé, je to moje, je to moje“, a výrok „Nerobí
nič a žerie“, nakoľko po zatvorení prevádzky začala svedkyňa jesť), svedkyne Y., (ktorá si spomenula
s určitosťou na výrok žalovaného „čo stojíš a žereš ty kurva“, „bordelárky“ a výrok „ja som tu majiteľ a
máš okamžitú výpoveď“ a ako žalovaný do očí žalobkyni povedal, že má výpoveď, a že musí odovzdať
všetky veci, pričom na presné znenie výrokov žalovaného voči žalobkyni si nespomenula) a zo svedeckej
výpovede svedkyne V. (žalovaný mal predniesť výrok „I., kde ste? Vy ľompy lenivé, ako ste si dovolili
zavrieť prevádzku? Taká akcia je len raz za rok, nikdy na seba nevyrobíte, a teraz, keď je možnosť, tak
zavriete! A Ty čo žerieš a pozeráš mi do očí?“, ktorú vetu adresoval svedkyni O. a ďalej, že kričal „tak
všeobecne“ a potom „I., máte výpoveď. Zajtra bude inventúra“, „I., kde ste? Ako ste si dovolili zavrieť?
Raz do roka máte možnosť na seba zarobiť a vy si to tak zavriete“ a na I. O. výrok v zmysle „čo tak
na mňa pozeráte vy špiny, bordelárky“), keď iní svedkovia (Z. G., Žilka, K., S. E.) zhodne potvrdili, že
žalovaný sa nevyjadroval vulgárne na adresu žalobkyne, súd prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní
nebolo jednoznačne preukázané, že žalovaný predniesol sporné difamujúce výroky v znení označenom
žalobkyňou na adresu žalobkyne, a keďže žalobkyňa na svoje tvrdenia neuniesla dôkazné bremeno,
žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., §
151 ods. 7 O.s.p a vzhľadom na plný úspech žalovaného vo veci súd priznal žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 100 % s tým, že po právoplatnosti rozsudku rozhodne o výške náhrady trov konania
samostatným uznesením v súlade s § 151 ods. 7 O.s.p.

Rozsudok vo všetkých jeho výrokoch napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, odôvodniac ho
odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., keďže podľa jej názoru súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazovala na skutočnosti, ktoré uviedla vo svojej
výpovedi na pojednávaní dňa 12.4.2012 a 2.10.2011 a ktoré vyplynuli zo svedeckej výpovede S. O. dňa
14.6.2012, N. Y. dňa 14.X.XXXX, X.XX.XXXX, F.. D. V. dňa XX.X.XXXX, ktorí svedkovia boli vypočutí
na návrh žalobkyne. Ďalej konkrétne citovala svedecké výpovede svedkov predvolaných na návrh
žalovaného - svedeckú výpoveď Z. G., S. K., ako aj výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa 12.4.2012,
ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že „nikdy nepovedal žalobkyni že je kurva, ale považuje jej správanie
za bezcharakterné, pričom sa jej nikdy neospravedlní, lebo je sprostá klamárka a pokiaľ nadával a
vrieskal po nich, bolo to po p. O., nakoľko tam nebola žalobkyňa“. Hovoril „len žeriete, ste bordelárky,
ja som tu majiteľom a okamžite máte výpoveď“. V súvislosti so svedeckými výpoveďami svedkýň, ktoré
boli vypočuté na návrh žalobkyne, žalobkyňa uviedla, že menované svedkyne vo svojich výpovediach
zhodne uviedli kedy, kde a za akých okolností sa žalovaný predmetného skutkovo - verbálneho útoku

dopustil, čo povedal (nadával), ako to povedal (kričal) a tiež komu svoje nadávky adresoval, čo plne
zodpovedá jej tvrdeniam. Z ich svedeckých výpovedí tak možno spoľahlivo vyvodiť, resp. ustáliť, že
k verbálnemu ataku zo strany žalovaného došlo dňa 12.9.2008 po 22,00 hod. v interiéri prevádzky
pohostinstva L. karčma na ul. I. XX v H., kedy sa konal 2. ročník akcie „Pijáles“, pri ktorom boli osobne
prítomné Valéria O., N. Y., F.. D. V., pričom keď žalobkyňa vyšla z priestorov toalety a zdržiavala sa v
hlavnom priestore prevádzky, žalovaný na jej adresu ako aj I. O. pred ďalším neurčitým počtom osôb
(zákazníkov) nadával, kričal slovami „kurva“, „ľompy“, „ľompy lenivé“, „bordelárky“, „ja som tu majiteľ“,
„máš výpoveď I.“, „máte výpoveď“. Pokiaľ ide o svedkov vypočutých súdom na návrh žalovaného, ktorí
sa v čase skutku mali nachádzať iba vonku pred prevádzkou, poukázala na to, že títo svedkovia netvrdili,
že by žalovaný na ňu nebol nadával, ale uvádzali iba to, že oni to nepočuli, resp. že to ani nechceli
počuť, pričom svedkyne S. G. a G. S. sa v inkriminovanom čase na danom mieste ani nenachádzali.
Poukázala na to, že žalovaný v rámci svojej výpovede sám uznal, že k incidentu došlo (kričal, nadával),
ale s tým, že to malo byť adresované iba I. O.. V podanom odvolaní žalobkyňa taktiež namietala právnu
stránku veci, pričom uviedla, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch neplní len funkciu satisfakčnú,
ale aj preventívno - sankčnú, a keďže v danom prípade bolo podľa nej preukázané, že k verbálnemu
prejavu (útoku) tak ako to bolo opísané v žalobe nepochybne došlo, na ktorú žalovaný nebol oprávnený,
resp. nešlo o oprávnenú kritiku, ale svojim obsahom, formou a cieľom a v neposlednom rade vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k nemu došlo, viac ako značnou mierou zasiahol do jej cti a ľudskej dôstojnosti,
pričom narušil jej vážnosť na pracovisku, v rodine a v spoločnosti. Prejav úcty a rešpektovanie ľudskej
dôstojnosti prináleží každému človeku bez ohľadu na jeho spoločenské postavenie a vychádzajúc z
vyššie uvedeného by bolo plne zodpovedajúce princípu spravodlivosti, ak by bol žalovaný zaviazaný
k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch do sumy 1.000,- € dávajúc do pozornosti ust. § 13 ods. 2
OZ ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23C 52/96 z 23.1.1998, rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2739/2006 z 31.1.2007, v ktorom súd uviedol, že „súdu nebráni nič v tom, aby
pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prihliadol aj k iným aspektom prípadu, ktoré
sú svojím významom a váhou porovnateľné s inak demonštratívne uvedeným predpokladom zníženia
dôstojnosti fyzickej osoby, resp. jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.“ Žalobkyňa taktiež nesúhlasila
s rozhodnutím o náhrade trov konania dávajúc do pozornosti, že jej súd s poukazom na jej pomery
uznesením priznal oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom v konaní nijako nebolo preukázané, že by
sa jej osobné, príjmové alebo majetkové pomery za uplynulé obdobie zmenili. Poukazovala na ust. § 150
ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania priznať, a navrhovala vzhľadom na okolnosti prípadu ako aj svoje pomery, aby odvolací súd
žalovanému náhradu trov konania nepriznal, a napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, prípadne
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhoval napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť,
keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa v podanom odvolaní podľa neho nijakým
relevantným spôsobom nespochybňuje správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vzťahu k
dôvodom, na ktorých je napadnutý rozsudok založený, a teda neuvádza v čom vidí dôvody nesprávnosti
rozsudku. Podotkol, že priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov automaticky neznamená aplikáciu
§ 150 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania a už vôbec neodôvodňuje nepriznanie náhrady trov
konania, keďže bol v konaní úspešný v celom rozsahu. Žalobkyňa v odvolaní nešpecifikuje, v čom je
potrebné vzhliadnuť dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto k uvedenému návrhu nevedel zaujať
stanovisko. Uviedol, že predpoklady, na základe ktorých bolo žalobkyni priznané oslobodenie od
súdnych poplatkov sa zmenili a žalobkyňa je dlhodobo zamestnaná, preto navrhoval súdu prvého
stupňa, aby v zmysle § 138 ods. 2 O.s.p. odňal žalobkyni priznané oslobodenie od súdnych poplatkov
so spätnou účinnosťou a uložil jej zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby (v tomto štádiu konania
aj za podané odvolanie). Navrhoval rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 99,10 €.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok
potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p., lebo je z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov vecne správny.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa odseku 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.

V prejednávanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd
v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol o odvolaní žalobkyne bez nariadenia pojednávania za dodržania
podmienok ustanovených v § 156 ods. 3 O.s.p. (podľa § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd
rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením), keď na úradnej tabuli
Krajského súdu v Košiciach bolo dňa 19.2.2014 dané oznámenie, že rozsudok bude verejne vyhlásený
26.2.2014 o 9.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. 215.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Žalobkyňa odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú
i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo
keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 132 až § 135 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by
skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd vykonané
dkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasl. O.s.p., a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti a
všetky vykonané dôkazy boli predmetom jeho úvah a hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a
vierohodnosti.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil,

prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy ust. § 11 a
nasl. Obč. zákonníka, ktoré správne vyložil a na danú vec správne aplikoval a vyvodil správne právne
závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa úplne
zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych ustanovení právnych predpisov (§ 11, § 13 ods.
1,2 OZ), ktoré aj správne vyložil a dospel k správnemu záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo
jednoznačne preukázané, že žalovaný predniesol žalobkyňou tvrdené difamujúce výroky na adresu
a v prítomnosti žalobkyne, a žalobkyňa tak na svoje tvrdenia neuniesla v konaní dôkazné bremeno.
Aj keď v konaní bolo preukázané, že dňa 12.9.2008 došlo k slovnému útoku zo strany žalovaného
ako nadriadeného na pracovisku - prevádzka pohostinstva na ul. Štúrovej 33 v Košiciach, tento
útok bol len všeobecného charakteru bez bližšej konkretizácie osôb, výpoveďami svedkov nebolo
preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne popísaným konaním
(správaním) žalovaného a že žalovaný použil na dresu žalobkyne hanlivé výrazy tvrdené žalobkyňou.
Okrem toho treba uviesť, že žalovaný nemá ani žiadny dôvod sa ospravedlňovať žalobkyni za (výroky),
„ja som tu majiteľ“, „máš výpoveď I.“, „máte výpoveď!“, ktoré boli reakciou žalovaného na vzniknutú
konfliktnú situáciu na pracovisku vyvolanú konaním (správaním) jemu podriadených zamestnankýň
a nerešpektovaním jeho pokynov ako vedúceho zamestnanca. Uvedené výroky žalovaného nie sú
hanlivými (znevažujúcimi) výrazmi, ani nepravdivými tvrdeniami, ktoré boli by objektívne spôsobilé
neoprávnene zasiahnuť do chránených osobnostných práv žalobkyne.

Dôkaznú povinnosť v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. môže účastník plniť od začiatku konania. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré uvedie v žalobe a ktoré tvrdí počas konania. Cieľom
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v tom rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
v zmysle hmotného práva na účastníkovi konania. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také
rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom
v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení súdu z navrhnutých a aj vykonaných dôkazov.

Právna problematika ochrany osobnosti je upravená predovšetkým v ust. § 11 až 16 Občianskeho
zákonníka. Ustanovenia § 11 a § 12 OZ poskytujú ochranu celému radu ľudských práv a základných
slobôd, a to aj občianskej cti a ľudskej dôstojnosti fyzických osôb. Teória rozlišuje 4 základné podmienky
občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv chránených ust. § 11 OZ. Jedná
sa o existenciu zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď
v porušení alebo iba v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, ďalej
podmienku neoprávnenosti, resp. protiprávnosti takéhoto zásahu, existencie nemajetkovej ujmy a
nakoniec existencia príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy.
O zásah do chránených práv môže ísť len vtedy, keď ide o taký úkon, ktorý je objektívne spôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu. Zásah spočíva buď v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby.
Zásah musí byť objektívne spôsobilý ohroziť česť a dôstojnosť fyzickej osoby tak, že vzniká konkrétne
nebezpečenstvo zníženia vážnosti jej postavenia v spoločnosti. Objektívna spôsobilosť narušiť alebo
ohroziť právo ďalej znamená, že sa nevyžaduje vyvolanie následkov a teda ani povinnosť žalobcu
ich preukázať. Táto povinnosť mu však vzniká v prípade uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, kde predpokladom úspešnosti žaloby je dôkaz, že k ujme už došlo. O takýto neoprávnený
zásah môže ísť len za splnenia podmienky jeho verejnosti. Nemožno spravidla hovoriť o splnení
podmienky verejnosti, ak k zásahu dôjde pri rozhovore medzi štyrmi očami. Z tejto zásady teória pripúšťa
výnimky v prípadoch, ak k takémuto zásahu dôjde síce medzi štyrmi očami, ale na verejne prístupnom
mieste, kde obsah tohto zásahu mohol niekto počuť. Postačí, ak sa difamujúce tvrdenie dostalo, či
mohlo dostať na vedomie tretím osobám, ktoré inak ani nemuseli byť pri zásahu prítomné. Z hľadiska
intenzity musí ísť o zásah, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť morálnu integritu fyzickej osoby tak,
že hrozí konkrétne nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti. Dôkazné bremeno na preukázanie zásahu,
ako aj ďalších dvoch podmienok zodpovednosti t.j. protiprávnosti, vzniku nemajetkovej ujmy a príčinnej
súvislosti, je na strane dotknutej osoby, teda v danom prípade bolo na strane žalobkyne.

V danej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala morálneho zadosťučinenia a ospravedlnením
žalovaného, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za tvrdený neoprávnený zásah žalovaného
do jej občianskej cti a dôstojnosti žalobkyne.

Z dôkazov predložených (označených) žalobkyňou a vykonaných v konaní pred súdom prvého stupňa
nevyplýva dôvodnosť uplatnených nárokov. Súd prvého stupňa vzhľadom na zistené skutočnosti z
vykonaných dôkazov správne uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na svoje tvrdenia,
že popísaným (preukázaným) konaním žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do jej chránených
osobnostných práv a vzniku zodpovednosti žalovaného podľa § 13 OZ.

Skutočnosti uvedené žalobkyňou v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku z hľadiska skutkových a právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené. Žalobkyňa v
odvolaní uvádza také námietky a skutočnosti, s ktorými sa súd prvého stupňa presvedčivo a náležite
vysporiadal v napadnutom rozsudku, a tieto námietky neumožňujú iné rozhodnutie vo veci. Keďže
odvolanie žalobkyne z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené,
preto bol napadnutý rozsudok, ktorým bola žaloba vo veci samej zamietnutá, ako vecne správny
potvrdený.

Neboli však podmienky pre potvrdenie rozsudku v napadnutom výroku o trovách konania z dôvodov,
ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní, poukazujúc na ust. § 150 ods. 1 O.s.p.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, v ktorých ide predovšetkým
o to, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým
mravom. Cit. ust. možno použiť vo všetkých prípadoch, v ktorých sú splnené predpoklady pre priznanie
náhrady trov konania, avšak existujú také dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré sa náhrada trov konania
(výnimočne) celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Podľa ustálenej súdnej praxe pri skúmaní dôvodov
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho, kto
by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové
pomery oprávneného účastníka. Okrem toho pri skúmaní danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa
vo vzťahu k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu nároku
na súde, ako aj ich postoj v konaní a skutočnosť, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril.

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 7 O.s.p., keď vzhľadom na plný úspech žalovaného vo veci priznal žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej o výške
náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na svoje
nepriaznivé osobné, zárobkové a majetkové pomery, na súd neprihliadol a tieto neposúdil z hľadiska
ust. § 150 ods. 1 O.s.p. pri svojom rozhodnutí o náhrade trov konania. Súd prvého stupňa neprihliadol
ani na okolnosti, odôvodňujúce aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu nároku
na súde, a skutočnosť, že žalobkyni bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na
jej nepriaznivé osobné a majetkové pomery, a so zreteľom na uvedené preto odvolací súd napadnutý
rozsudok vo výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v
zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou
posúdiť, či z dôvodov hodných osobitného zreteľa neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 150 ods. 1
O.s.p. a vysporiadať sa pritom so skutočnosťami, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní. Súd prvého stupňa
opätovne rozhodne o trovách konania podľa všeobecných ustanovení len ak urobí záver, že v danom
prípade nie sú dôvody pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pričom v novom rozhodnutí rozhodne aj o
trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.