Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/200/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220140
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220140.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25.06.2014, č. k. 9C/600/2012-49 a
proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19.09.2014, č. k. 9C/600/2012-72, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 17
odsek 1, odsek 2, § 19 odsek 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 2 písmeno d/, § 44 odsek
2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a ustanovenia § 45 odsek 1, odsek 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Navrhovateľ sa svojím návrhom voči
odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 330 eur, z
dôvodu, že Okresný súd Komárno v exekučnej veci 4Er/685/2008 viac ako 204 dní nerozhodol o návrhu
na udelenie poverenia pre súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu

Okresného súdu Komárno, sp. zn. 4Er/685/2008 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia na začatie exekúcie bola podaná na súd 11.11.2008 a dňa 29.12.2008 vydal exekučný súd
poverenie. Exekučný súd dňa 11.01.2010 uznesením č. k. 4Er/685/2008-12 odložil výkon exekúcie do
právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie, oprávnený však podal odvolanie. Ďalším uznesením
zodňa24.08.2011zrušilnapadnutéuznesenieč.k.4Er/685/2008-12zodňa11.01.2010vcelomrozsahu
arozhodol,žeodkladávýkonexekúciedoprávoplatnéhorozhodnutiaozastaveníexekúcie.Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 16.09.2011. Exekučný súd uznesením č. k. 4Er/685/2008-31, zo dňa

17.06.2013, exekučné konanie zastavil, pretože povinný zomrel.
Knámietkepremlčaniavznesenejodporcomuviedol,žežiadosťnavrhovateľaopredbežnéprerokovanie
nároku bola odporcovi doručená 23.04.2012, exekučný súd vo veci vydal poverenie dňa 29.12.2008,
preto mal za to, že námietka premlčania je dôvodná a nárok navrhovateľa je premlčaný.K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
uviedol, že dňa 27.09.2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6
mesačnej lehoty, ale skôr, poukázal však na to, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci

samej, rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 25.06.2014, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Uviedol, že predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
všetky 3 podmienky súčasne. Konštatoval, že v exekučnej veci bolo o žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté nie v zákonnej 15 dňovej lehote, ale ani nie v omeškaní
s rozhodnutím o veci viac ako 204 tak, ako to uviedol navrhovateľ a nie každé nedodržanie zákonnej
lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Mal preukázané, že vo veci nebol splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, pretože exekučný súd postupoval v súlade s exekučným poriadkom a
nesprávneho úradného postupu sa nedopustil.

Poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonomustanovenýchlehotách(IV.ÚS471/2012-75).Zdôraznil,žesúdvosvojejrozhodovacejčinnosti
na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky

konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Uviedol, že znalecký posudok č. 1/2013 a č. 1/2014, ktorý si v
priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako
dôkazného prostriedku, boli pre súdenú vec bez väčšieho významu a ďalší znalecký posudok č. 1/2014
pre súdenú vec nie je dôležitým prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom
na skutočnosť, že v konaní neboli preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody

nesprávnym úradným postupom.
Konštatoval, že napriek oprávneniu exekučného súdu skúmať exekučný titul z hľadiska jeho formálnych
a materiálnych predpokladov a samotnej spôsobilosti exekučného titulu, ďalej možnosti exekučného
súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri
ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú neplatnosť, keď exekučný súd bol oprávnený skúmať

exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy ustanovenia § 45 odsek 1, odsek
2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Dospel k záveru, že nebol splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa preto
ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený nebol ani posledný

predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože
nesprávny úradný postup zistený nebol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli
a ani si žiadne neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek

1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhraduškody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal
k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu

exekučného. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil ako dôkaz o vzniku škody
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti
s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,
nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na
telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky uplatniť včas,

a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi
škodovouudalosťouaškodou.Ďalejpoukázalnato,žesúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de

lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Taktiež Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej
forme, že on nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Ďalej uviedol, že nechápe,
aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore

exekučnéhotitulusozákonomaišlooprejavnesústredenejčinnostisúdu,kedysúdvyhodnocovalajtaké
skutočnosti,ktoréspredmetomkonanianesúviseli.Vyjadrilnesúhlasstým,akosúdvyhodnotilvznesenú
námietku premlčania, uviedol dôvody, prečo k premlčaniu práva nedošlo a poznamenal, že v tomto
prípade mal byť aplikovaný všeobecný právny predpis a to ustanovenie § 102 zákona č. 40/1964 Zb. v
znení neskorších predpisov z dôvodu, že aj pri nesprávnom úradnom postupe zákon o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá podmienku uplatniť právo na náhradu škody
voči zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody (čo navrhovateľ aj učinil) a premlčacia lehota potom bude plynúť až počnúc dňom uplatnenia tohto
práva voči zodpovednému orgánu. Záverom k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania

z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov
(Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 9C/600/2012-72 zo dňa 19.09.2014 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 10 dní od doručenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20 eur podľa
položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov a 3 eurá za vyhotovenie rovnopisu odvolania
urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny

spis, a rovnopisu tohto odvolania doručeného žalovanej podľa položky č. 20a) Sadzobníka súdnych
poplatkov.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie (čo do zaplatenia
súdneho poplatku za odvolanie 20 eur), domáhajúc sa ním jeho zrušenia. Uviedol, že napadnuté
uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie a keďže

napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho
vydaniu, môže navrhovateľ len hádať. Namietal, že podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom, teda ako vyplýva z tejto definície spoplatnenéhoúkonu,spoplatneniupodliehalalenpodaniežalobynanáhraduškodyaspoplatneniunepodliehajúďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku
a nie žalobu. Súd preto nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu

poplatku, a preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Mal za to, že
uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz29.marca2007sp.zn.4Cdo39/2007ataktiežvprílohezákona
č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči
rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom. Uviedol, že mu preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť
v prípade, kde ju nemal a takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva
navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s článkom 12 ods. 1 a článkom 13 ods. 1 písmeno a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na

článok 59 ods. 2 ústavy vylúčené a súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2
ods. 2 a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh

navrhovateľom podaný pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.
z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie, ako aj
konania, ktoré im predchádzali. Odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia,
pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné. Taktiež dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa proti napadnutému
uzneseniu nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd

zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/685/2008.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, v prieťahoch
v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

pretože k rozhodnutiu o poverení došlo s omeškaním viac ako 6 mesiacov a vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva
navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny
a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkomškodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Er/685/2008 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 11.11.2008 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému R. W., o
vymoženie 306,71 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 05.08.2008, sp. zn. SR 06972/08. Exekučný súd vydal

dňa 29.12.2008 pod číslom 5401 031470* poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie pre JUDr.
Rudolfa Krutého. Uznesením č. k. 4Er/685/2008-12, zo dňa 11.01.2010, odložil výkon exekúcie do
právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený. V spise
sa nachádza úmrtný list povinného. Exekučný súd následne uznesením č. k. 4Er/685/2008-26 zrušil v
celom rozsahu uznesenie č. k. 4Er/685/2008-12, zo dňa 11.01.2010 a uznesením č. k. 4Er/685/2008-31,
zo dňa 17.06.2013, právoplatným dňa 09.07.2013, exekúciu zastavil.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 6 mesiacov, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že na vydanie
poverenia sa 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora vzťahovala, zo strany exekučného

súdu nedošlo k vydaniu rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o
udelenie poverenia (11.11.2008), po náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (29.12.2008). I napriek
tomuto zisteniu, že exekučný súd rozhodol po 48 dňoch (nie po viac ako 6 mesiacoch ako uvádzal
navrhovateľ), odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané
navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou

ÚstavnéhosúduSR,podľaktorejpriposúdení,čidošloalebonedošlokporušeniuprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce
prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky
nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať

len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (viď II. ÚS 64/97,
I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani

jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa navrhovateľ, ani jeho

právny zástupca navrhovateľa pojednávania (25.06.2014) nezúčastnil. Právny zástupca navrhovateľa
svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil až dňa 25.06.2014 (e-mailom), hoci predvolanie mu
bolo zaslané v dostatočnom časovom predstihu (09.12.2013). K ďalším námietkam navrhovateľa, že
rozhodnutienebolovydanévzákonomustanovenejlehoteodvolacísúdpoukazujeužnavyššieuvedenézistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd
rozhodol o udelení poverenia v lehote 48 dní, preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo
v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť.

Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a
preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej
úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť
o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval a aplikoval vo svojom rozhodnutí právny
predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v

sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 odsek 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.
Podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním

návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 odsek 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 odsek 2 Zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,

rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného
v sadzobníku.
Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú

splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny

poplatok 20 eur a podľa položky 20a (časť II. Sadzobníka súdnych poplatkov), je za vyhotovenie
rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných
účastníkom,akbolopodanieurobenéelektronickýmiprostriedkamipodpísanézaručenýmelektronickým
podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je
návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Zákonom č. 286/2012 Z. z. sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012,
ktorým bolo z ustanovenia § 4 odsek 1 vypustené písmeno k/ a v sadzobníku súdnych poplatkoch za
položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba

poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Z toho vyplýva, že
po01.10.2012konaniavoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto
navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 odsek 1 písmeno a/ Zákona

o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 odsek 4 Zákona o
súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.
K námietkam navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a preto je

nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 169 odsek 1 OSP (označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci,
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia) a nenapĺňa tak
intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutéhouznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným
uvedením nadpisu Odôvodnenie) jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu je poplatková povinnosť
uložená, v akej výške a podľa ktorej položky sadzobníka súdnych poplatkov.

K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nie i ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., odvolací súd poukazuje na už vyššie citovanú
zákonnú úpravu, kde v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje
odvolateľa a ani poznámka k položke 7a sadzobníka súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť
nevylučuje. Preto uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní

o náhradu škody, tak nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku tak, ako to namieta navrhovateľ
a neobstojí preto ani jeho argumentácia rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007.

Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo navrhovateľom podané 28.08.2014, bolo potrebné posúdiť vznik
poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám

účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Odvolanie navrhovateľa je návrhom
na začatie osobitného konania, a to konania odvolacieho, čím navrhovateľovi vznikla poplatková
povinnosť.
Preto súd prvého stupňa správne navrhovateľovi napadnutým uznesením vyrubil za podané odvolanie
súdny poplatok, aplikujúc tak právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a správne

stanovil i výšku súdneho poplatku v súlade s položkou 7 písmeno a/ a položkou 20a sadzobníka súdnych
poplatkov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správne, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.