Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 4, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/166/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710206164
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1710206164.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: N. J., D.
Q. K., C. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Ingrid Zlochovou, advokátkou, Bratislava, Galvaniho 12, proti
odporcovi: Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková 36, IČO : 17 335 345, o nahradenie prejavu
vôle, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 10. 12. 2013 č.k. 8C

160/2010 - 252, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Dovolanie sa p r i p ú š ť a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi

domáhal nahradenia prejavu vôle odporcu, že ako prevodca uzatvára s navrhovateľom ako
nadobúdateľom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom nachádzajúcim sa v
katastrálnom území K. N. D., V. K. N. D., V. I., U.I. na Q. Č.. XXX, O. :
- P.-J. N.. Č.. XXXX/XX, A. N. V. N. V. C. X.XXX K.X C. N. X/X,
- C-KN parc. č. 2405/82, druh pozemku orná pôda o výmere 8.466 mX C. N. X/X,
- C-KN parc. č. 2405/83, druh pozemku orná pôda o výmere 8.466 mX C. N. X/X,

- C-KN parc. č. 2405/84, druh pozemku orná pôda o výmere 8.466 mX C. N. X/X,
- C-KN parc. č. 2405/12, druh pozemku orná pôda o výmere 8.466 mX C. N. X/X,
- C-KN parc. č. 2405/13, druh pozemku orná pôda o výmere 8.466 mX C. N. X/X,
- C-KN parc. č. 2405/15, druh pozemku orná pôda o výmere 4.233 mX C. N. X/X,
- C-KN parc. č. 2405/20, druh pozemku orná pôda o výmere 8.466 mX C. N. X/X,
- C-KN parc. č. 2405/21, druh pozemku orná pôda o výmere 8.466 mX C. N. X/X,

- C-KN parc. č. 2405/22, druh pozemku orná pôda o výmere 8.466 mX C. N. X/X.
Prvostupňový súd vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ ako nadobúdateľ uzatvoril dňa 8.
9. 2009 s V. Q., ako prevodcom, zmluvu o postúpení práv priznaných právoplatným rozhodnutím
Obvodného pozemkového úradu v Galante vydaným dňa 23. 3. 2009 pod č. GA2009/00281-04NM.
Navrhovateľ ďalej ako nadobúdateľ uzatvoril dňa 26. 8. 2009 s X.. W. W., K.. U. Ď. O. I. K.
N.W., ako prevodcami zmluvu o postúpení práv priznaných právoplatným rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu v Dunajskej Strede vydaným dňa 3. 2. 2009 pod č. D2009/00419-3. Navrhovateľ
sa následne obrátil na odporcu so žiadosťou o vydanie náhradných pozemkov vo vlastníctve štátu
a ako náhradné pozemky žiadal vydať pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území K. N. D.,
V. K. N. D., V. I.. Príslušný organizačný útvar odporca dňa 30. 9. 2009 aj vyhotovil žiadosť o
udelenie súhlasu na poskytnutie náhrady v inom katastrálnom území a súhlasné vypracovanie návrhu
zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva pre navrhovateľa, keď zo strany štatutárnych orgánov

odporcu bol udelený súhlas na plnenie nároku odporcu. Rada fondu ako kontrolný orgán odporcu na
svojom zasadnutí konanom dňa 1. 10. 2009 uznesením č. 1336 odporučila štatutárnym orgánomodporcu vyriešiť nárok navrhovateľa kladne; odporca ale zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva
k pozemkom s navrhovateľom nepodpísal.
Súd prvého stupňa sa zaoberal prioritne otázkou vecnej legitimácie navrhovateľa, t.j. či navrhovateľ

je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa prevodu vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam na
základe zmlúv o postúpení práv oprávnenými osobami a súčasne či odporca má povinnosť uzavrieť
s navrhovateľom takúto zmluvu. Navrhovateľ svoj nárok odvodzoval zo zmlúv o postúpení práv
uzavretých jednak s V. Q.É. O. Ď. I. W. W., U. Ď. O. K. N.W., ktorým osobám bol rozhodnutiami
príslušných Obvodných pozemkových úradov priznaný status oprávnených osôb. Prvostupňový súd

zároveň v tejto súvislosti skonštatoval, že navrhovateľovi priamo zo zákona č. 503/2003 Z.z. nevyplýva
status oprávnenej osoby, ktorej by odporca mal vydať náhradné pozemky. Súd prvého stupňa
argumentoval ust. § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., ktoré upravuje právne nástupníctvo ( sukcesiu )
v prípade, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu
alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5
alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu. Prvostupňový súd uvedené ustanovenie

vyhodnotil ako ustanovenie kogentnej povahy, ktoré smeruje k odškodneniu výlučne tých osôb, ktoré
spĺňajú status oprávnenej osoby. Prvostupňový súd ďalej považoval za rozhodujúce vykladať citované
ustanovenie so zreteľom na účel, ktorý sledovalo prijatie zákona č. 503/2003 Z.z. Ak špeciálna úprava
kogentne upravuje sukcesiu ( nástupníctvo ), je cesia ( postúpenie ) reštitučného nároku ako pohľadávky
podľa § 524 ods. 1 Obč. zák. na tretie osoby neprípustná.

Reštitučný nárok na vydanie veci posúdil súd prvého stupňa ako majetkovú hodnotu, ktorá zakladá
medzi povinnou osobou a oprávnenou osobou vzťah, ktorý nemá záväzkovo právny charakter. Ide
o právny vzťah sui generis, ktorý obsahuje všetky znaky absolútnej povahy, t.j. viaže sa výlučne na
oprávnené osoby, ktorých status zákon presne definuje, ako aj vecnoprávne prvky ( nárok na vydanie
veci uplatnený na súde je osobitnou vlastníckou žalobou žijúceho pôvodného vlastníka odňatej veci,

prípadne jeho závetných či zákonných dedičov ). V posudzovanej právnej veci tak nejde o právo na
reivindikáciu podľa všeobecnej právnej úpravy v zmysle Občianskeho zákonníka, ale o uplatnenie
špeciálneho postupu ustanoveného reštitučným zákonom. Súd prvého stupňa na základe uvedených
skutočnostídospelkzáveru,žezmluvyopostúpení práv,nazákladektorýchnavrhovateľuplatňovalsvoj
nárok, sú absolútne neplatné podľa § 39 Obč. zák., pretože svojím účelom odporujú zákonu č. 503/2003

Z.z., v znení účinnom do prijatia jeho novely zákonom č. 139/2010 Z.z. Súd prvého stupňa poukazoval
na to, že možnosť previesť nárok oprávnenej osoby na tretiu osobu bola pripustená až novelou zákona č.
503/2003 Z.z., vykonanou zákonom č. 139/2010 Z.z., s účinnosťou od 1. 6. 2010, a to jeho ustanovením
§ 6 ods. 12 v prípade, ak sa oprávnenej osobe poskytuje náhradný pozemok, ktorý je už konkrétne
určený ( dohodnutý ), za predpokladu, že zmluva je uzavretá písomne a obsahuje úradne overené

podpisy účastníkov zmluvy. V súdenej právnej veci v čase uzavretia zmlúv o postúpení práv ( t.j. dňa
8. 9. 2009 a dňa 26. 8. 2009 ) od ktorých navrhovateľ odvodzuje svoje tvrdené právo, táto úprava ešte
nebola účinná a tiež v danom čase nebol dohodnutý konkrétny náhradný pozemok.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie podporil poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V v
obdobnej právnej veci ( rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26. 8. 2011 č.k. 42C 361/2010-94

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2012 č.k. 4Co 527/2011 - 133 ),
ako aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 564/2012 - 48, v ktorom sa Ústavný súd o.i. venoval
princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď.
Súd prvého stupňa z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Po právnej

stránke svoje rozhodnutie oprel o čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 2, § 6
ods. 1, ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ďalej § 34 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému

odporcovi priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v sume 576,18 €
( vyhl. č. 655/2004 Z.z., § 11 ods. 1 písm. a/ ), a to za 7 úkonov právnej služby : 1/ prevzatie a príprava
zastúpenia dňa 16. 5. 2011 v sume 57 €, 2/ písomné podanie vo veci zo dňa 30. 5. 2011 v sume 57
€, 3/ účasť na pojednávaní dňa 15. 6. 2011 v sume 57 €, 4/ písomné podanie vo veci zo dňa 18.
7. 2011 v sume 57 €, 5/ účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 15. 11. 2011 v sume 14,25 €, 6/

účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 29. 3. 2012 v sume 14,67 € a 7/ písomné podanie vo veci
zo dňa 19. 7. 2012 v sume 58,69 €, ďalej režijný paušál 5 x 7,41 € a 2 x 7,63 €. Odporcovi ďalej súd
prvého stupňa priznal náhradu za stratu času ( § 17 cit. vyhl. ) dňa 15. 6. 2011 3 polhodiny á 12,35 €,dňa 15. 11. 2011 3 polhodiny á 12,35 € a dňa 29. 3. 2012 3 polhodiny á 12,71 €. Úhrnom činia trovy
právneho zastúpenia odporcu ( s 20 % DPH ) 576,18 €.
Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu,

domáhajúc sa buď jeho zmeny a vyhovenia návrhu na začatie konania, alebo rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľ označil záver prvostupňového súdu o
tom, že reštitučné nároky oprávnených osôb podľa zákona č. 503/2003 Z.z. sú neprevoditeľné, za
nesprávny a výklad súdu citovaných ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z., zákona č. 330/1991 Zb. ako
aj Ústavy za ich dezinterpretáciu. Pri posudzovaní otázky, či nároky priznané oprávneným osobám

podľa príslušných ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z. môžu byť predmetom postúpenia, resp. prevodu,
je potrebné vychádzať z povahy týchto nárokov. Zákon č. 503/2003 Z.z. vymedzuje skutkový základ,
s ktorým je spojené právo na vydanie náhrady, určuje oprávnené osoby, povinné osoby, spôsob a
rozsah náhrady. Základným spôsobom zmiernenia krívd spáchaných štátom v minulosti je navrátenie
vlastníctva, pričom ak vrátenie vlastníctva nie je možné, zákon priznáva oprávnenej osobe nárok na
vydanie náhradných nehnuteľností vo vlastníctve štátu alebo finančnú náhradu. Uvedené nároky tak

majú povahu pohľadávky, teda práva zo záväzkového vzťahu založeného zákonom, kde predmetom
záväzku je niečo dať, resp. konať. Záväzkové právne vzťahy všeobecne upravujú ust. § 488 a nasl.
Obč. zák. Otázne je, či nárok priznaný podľa zákona č. 503/2003 Z.z. je prevoditeľný na tretiu osobu
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, a pokiaľ áno, či zo zvláštnej úpravy nevyplývajú
obmedzenia možnosti takéhoto prevodu.

Navrhovateľ v odvolaní argumentoval tým, že Občiansky zákonník upravuje prevod práv zo
záväzkového vzťahu v ust. § 524 až § 530 Obč. zák. ako postúpenie pohľadávky; z princípu všeobecnej
prevoditeľnosti práv ustanovuje výnimky v § 525 ods. 1 a § 525 ods. 2. Vzhľadom na uvedené je
potom nutné podľa navrhovateľa prijať záver, že reštitučný nárok priznaný podľa zákona č. 503/2003
Z.z. je možné previesť ako pohľadávku podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ ďalej

uviedol, že zákon č. 503/2003 Z.z. , ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnou normou,
neobsahuje, resp. v čase nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v
Galante zo dňa 23. 3. 2009, právoplatného dňa 24. 4. 2009 č. Z.-XXNM a rozhodnutia Obvodného
pozemkového úradu v Dunajskej Strede zo dňa 3. 2. 2009, právoplatného dňa 20. 3. 2009 Č.j.
D/2009/00419 - 3, neobsahoval žiadne obmedzenia prevoditeľnosti nárokov priznaných podľa tohto

zákona. Pri akceptovaní všeobecného zákazu spätného pôsobenia právnych predpisov, je potom
potrebné konštatovať, že v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení práv zo dňa 8. 9. 2009 ( pôvodne
oprávnená osoba V. Q. ) a Zmluvy o postúpení práv zo dňa 26. 8. 2009 ( pôvodne oprávnené V. X..
W. W., K.. U. Ď. O. K. N. ) neexistoval zákaz alebo obmedzenie prevoditeľnosti reštitučných nárokov
priznaných podľa príslušných ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z.

Svoju argumentáciu navrhovateľ podporil poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.
11.2007 sp.zn.4Cdo182/2007,ktorýmNajvyššísúdSR vobdobnejotázkeprevoditeľnostireštitučného
nároku podľa zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení noviel ustálil, že reštitučné
nároky priznané oprávneným osobám podľa tohto zákona sú v celom rozsahu prevoditeľné na tretie
osoby. Napokon odporca sám svojím v tom čase platným Interným pokynom Generálneho riaditeľa

č. 9/2009 ( ktorým sa upravujú zásady a postup Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní
reštitučných náhrad ) prevod resp. postúpenie reštitučného nároku uznal. Možnosť voľnej dispozície
oprávnenej osoby s priznaným nárokom podľa zák. č. 503/2003 Z.z. do 31. 5. 2010 vyplýva podľa
odporcu aj zo zákona č. 139/2010 Z.z., ktorým bolo do zákona č. 503/2003 Z.z. vložené ust. § 6 ods.
12, ktorý upravuje podmienky prevodu nároku na náhradu na tretiu osobu. Podľa odporcu preto záver

prvostupňového súdu o tom, že nároky priznané podľa zákona č. 503/2003 Z.z. nie je možné previesť na
tretie osoby, vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ Zmluvou o postúpení práv
vstúpil v celom rozsahu do práv pôvodne oprávnených osôb. Trval na tom, že splnil všetky zákonné
podmienky a interné podmienky odporcu na uzatvorenie zmluvy, zmluva prešla viacerými kontrolami
na rôznych stupňoch riadenia odporcu, pričom všetky ju vyhodnotili tak, že je v súlade so zákonom a

internými predpismi odporcu. Neuzatvorenie zmluvy bez akéhokoľvek zdôvodnenia zo strany odporcu
je potrebné považovať za svojvoľné konanie odporcu, ktorým je navrhovateľovi znemožnené užívať
jeho majetok. Odporca v tejto súvislosti poukazoval aj na svoje písomné podania - návrh na začatie
konania ako podanie zo dňa 8. 6. 2011. Naostatok navrhovateľ poukázal aj na viaceré zmluvy o
bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré uzatvoril odporca s tretími osobami, ktoré

v konaní ako dôkaz predložil navrhovateľ. Navrhovateľ v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že vec
nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a žedoteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli vykonané.
Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca tak, že sa s výrokom prvostupňového súdu ako

aj s odôvodnením rozhodnutia stotožnil. Odporca vo vyjadrení poukazoval na rozsudok Okresného súdu
Bratislava V vo veci skutkovo i právne totožnej, vedenej pod sp. zn. 42C 361/2010, v ktorom rovnako súd
prvého stupňa vyslovil záver, že navrhovateľ nie je oprávnenou osobou v zmysle reštitučných zákonov a
preto odporcovi nevznikla povinnosť vydať mu náhradné pozemky. Uvedený záver potvrdil aj Krajský súd
v Bratislave vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Co 527/2011. Navrhovateľ podal voči uvedeným rozhodnutiam

všeobecných súdov ústavnú sťažnosť, ktorú však Ústavný súd SR odmietol, keď vo svojom rozhodnutí
zaujal právny názor, podľa ktorého „posudzujúc obsah novelizácie zákona č. 503/2003 Z.z. vykonanej
zákonom č. 139/2010 Z.z. účinnej od 1. 6. 2010, je ústavný súd toho názoru, že bez ohľadu na
dovtedajšiu sťažovateľom tvrdenú prax Slovenského pozemkového fondu až táto zmena právnej úpravy
umožnila v režime zákona č. 503/2003 Z.z. ( a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov ) akékoľvek „prevody

nárokov“ a aj to iba pre prípady v nej výslovne definované, t.j. pre prípady, ak sa náhrada poskytuje v
pozemkoch a je dohodnutý konkrétny náhradný pozemok za predpokladu uzatvorenia písomnej zmluvy
oprávnenou osobou s treťou osobou s úradne osvedčenými podpismi účastníkov zmluvy“.
Odporca vo svojom vyjadrení argumentoval aj ďalšími dôvodmi, pre ktoré podľa jeho názoru nemožno
návrhu navrhovateľa vyhovieť. Poukazoval na to, že rozhodovanie o nárokoch oprávnených osôb v

oblasti reštitúcií zveruje zákon výlučne do právomoci odporcu, ktorý má v oblasti reštitúcií postavenie
inej právnickej osoby, ktorá koná vo verejnom záujme a pri tejto činnosti vystupuje ako orgán verejnej
moci. Uvedené vyplýva podľa názoru odporcu z uznesenia NS SR sp. zn. 8Sžo 296/2008 zo dňa
10. 8. 2009, v ktorom Najvyšší súd SR skonštatoval, že „kompetencia žalovaného ( t.j. SPF ) na
bezplatný prevod náhradných pozemkov oprávneným osobám, ak im nemožno podľa reštitučného

zákona vydať pôvodné pozemky, a s tým súvisiace uzatváranie zmlúv, je zakotvená v zákone č.
330/1991 Zb. v ust. § 34 ods. 4 písm. a/. hmotnoprávne však žalovaný postupuje podľa ustanovení
reštitučného zákona ( § 6 ods. 2 - ods. 10 ); ...“ Najvyšší súd SR v citovanom uznesení ďalej uzatvára,
že „akty, ktorými Slovenský pozemkový fond rozhoduje o vydaní náhradných pozemkov, resp. o
priznaní finančnej náhrady, je potrebné považovať za tzv. iné rozhodnutia, ktoré sú preskúmateľné

súdom v rámci správneho súdnictva.“ Občiansky súdny poriadok v rámci správneho súdnictva v § 247
O.s.p. ustanovuje, že „podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.“ Odporca na margo
uvedenej argumentácie je názoru, že do právomoci súdov nepatrí rozhodovanie o konkrétnych nárokoch

oprávnených osôb. Táto právomoc je výlučne zverená SPF, ktorý nekoná zo súkromnej iniciatívy, ale
koná vo verejnom záujme a túto jeho právomoc nemôže nijakým spôsobom nahradiť všeobecný súd.
právomoc súdu je daná len v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti O.s.p.
Odporca ďalej vo svojom vyjadrení poukazoval na ust. § 8b a § 8c zákona č. 503/2003 Z.z., t.j. na tzv.
prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. 6. 2010 a 1. 3. 2011. Zdôraznil, že bezodplatné

vydávanie pozemkov v rámci zákona č. 503/2003 Z.z. prebieha určitým administratívnym postupom,
pričom proces vydania náhradných pozemkov sa dovršuje až podpisom štatutárnych zástupcov fondu.
Nakoľko v danom prípade zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom nebola uzavretá,
administratívne konanie vo veci vydania náhradných pozemkov nebolo ukončené a odporca bude
povinný v tomto konaní pokračovať a ponúknuť navrhovateľovi iné vhodné pozemky, ale len v tých

katastrálnych územiach, v ktorých to umožňuje platná právna úprava. Aj súd musí pri svojom
rozhodovaní vychádzať z právnych predpisov platných v čase rozhodovania a nemôže odporcovi uložiť
povinnosť uzatvoriť zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom v kat. úz. K. N. D., keď
pôvodné pozemky sa nachádzali v kat. úz. K. Q., okres Dunajská Streda a v kat. úz. A. P., V. Z..,
nakoľko pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( § 154 O.s.p. ). Odporca navrhoval

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa buď potvrdiť, alebo tento zrušiť a vec postúpiť Slovenskému
pozemkovému fondu na ďalšie konanie.
Dňa 3. 6. 2015 bolo odvolaciemu súdu doručené písomné podanie navrhovateľa, ktorým v danej veci
navrhol odvolaciemu súdu v prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s dôvodmi odvolania navrhovateľa,
aby v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. pripustil vo veci dovolanie, nakoľko ide o vec po právnej stránke

zásadného právneho významu. Tento procesný návrh odôvodnil tým, že podstatou prejednávanej
právnej veci je otázka možnosti postúpenia nárokov priznaných oprávneným osobám podľa príslušných
ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. a podľa zákona č. 503/2003 Z.z., pričom napadnutým rozsudkom
súd prvého stupňa dospel k názoru, že predmetné nároky nie je možné postúpiť podľa ustanovení § 524a nasl. Obč. zák. sám odporca však dlhoročne akceptoval prax postupovania pohľadávok, keď uzatváral
zmluvy o prevode pozemkov priamo s postupníkmi, postúpenie reštitučných nárokov sám upravoval
vo svojich interných predpisoch a s odkazom aj na predchádzajúcu konštantnú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR je navrhovateľ názoru, že postúpenia reštitučných nárokov je možné postupom
podľa § 524 a nasl. Obč. zák. navrhovateľ je názoru, že samotná otázka možnosti resp. nemožnosti
postúpenia priznaných reštitučných nárokov podľa vyššie uvedených právnych predpisov postupom
podľa § 524 a nasl. Obč. zák. je právne významná ako pre minulú, tak aj pre budúcu činnosť jednak pre
odporcu tak aj pre oprávnené osoby a jej definitívne vyriešenie je spôsobilé odstrániť existujúcu právnu

neistotu a tým predísť možnému vzniku škôd.
Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom, t.j. v celom rozsahu, podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa §
156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno
vyhovieť.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

navrhovateľa, keď súd prvého stupňa navrhovateľa nepovažoval za osobu oprávnenú v zmysle ust. §
2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom. Nie je spornou skutočnosť, že
navrhovateľ sa domáha vyhlásenia vôle odporcu ako prevodcu, s navrhovateľom ako nadobúdateľom,
pri uzavretí zmluvy o bezplatnom prevode vlastníctva k pozemkom v kat. úz. K. N. D.. Navrhovateľ v
konaní poukazuje na to, že toto právo získal na základe zmlúv o postúpení práv, uzavretých - v tomto

prípade - s oprávnenými osobami V. Q.R. a ďalej s W. W., U. Ď. O. K. N., ktorým osobám bol priznaný
nárok na vydanie náhradných pozemkov rozhodnutiami príslušných Obvodných pozemkových úradov,
ktoré rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 24. 4. 2009, resp. dňa 20. 3. 2009. Pôvodné pozemky
sa nachádzali v okrese Dunajská Streda ( kat. úz. K. Q. ), resp. v okrese Galanta ( kat. úz. A. P. ).
V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ nemá priamo zo zákona č. 503/2003 Z.z. postavenie oprávnenej

osoby, ktorej by mal odporca vydať náhradné pozemky.
Už spomínané ust. § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. obsahuje úpravu právneho nástupníctva osôb v
prípade, ak oprávnená osoba, ktorej boli pozemky odňaté, už nežije, a to v poradí dedič zo závetu, deti a
manžel zomrelej oprávnenej osoby, rodičia oprávnenej osoby a napokon súrodenci oprávnenej osoby.
Otázka,čijeosoba,ktoráuplatňujeprávonavydanienáhradnýchpozemkovnazákladezák.č.503/2003

Z.z. v konaní vecne aktívne legitimovaná, už bola riešená judikatúrou súdov. Riešil ju tiež ÚS SR
v konaní o ústavnej sťažnosti pod sp. zn. II.ÚS 517/2012 zo dňa 22. 11. 2012, keď v podstate v
skutkovo i právne totožnej veci dospel k rovnakým záverom, na akých založil svoje rozhodnutie aj
súd prvého stupňa. Tento záver vychádza z účelu zákona č. 503/2003 Z.z. a zákona č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách, t.j. že uvedené právne normy neupravujú vydávanie náhradných pozemkov

iným než oprávneným osobám, ktorou však navrhovateľ v zmysle ust. § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z.
nie je.
Reštitučný nárok je nárokom sui generis, ktorý vzniká medzi oprávnenou a povinnou osobu, ktorý
obsahuje znaky absolútnej povahy, t.j. je viazaný výlučne na osoby oprávnené, ktorých status zákon
jednoznačne definuje, a tiež má prvky vecnoprávnej povahy - nárok na vydanie veci osobitnou

vlastníckou žalobou; nejde teda o právo na vydanie veci podľa všeobecnej úpravy v Občianskom
zákonníku, ale o uplatnenie špeciálneho postupu upraveného reštitučným zákonom. Zmluva o
postúpení pohľadávky odporuje svojím účelom zákonu č. 503/2003 Z.z., preto je podľa § 39 Obč.
zák. neplatná. ( zmluvy o postúpení pohľadávok boli uzavreté dňa 8. 9. 2009, resp. 26. 8. 2009 ).
Odvolací súd sa s týmito závermi, ku ktorým v skutkovo i právne totožných veciach dospeli súdy vo

svojej doterajšej praxi, stotožňuje a založil na nich aj svoje rozhodnutie v danej veci.
Nemožno rovnako opomínať skutočnosť, že odporca je ako právnická osoba zriadená zákonom č.
330/1991Zb.(§34ods.1) povinnývykonávaťsvojučinnosťvoverejnomzáujme.Odporcajesubjektom
verejného práva. Nie je povinný vydať navrhovateľovi náhradné pozemky, nakoľko navrhovateľ nie je
oprávnenou osobou podľa zák. č. 503/2003 Z.z. a odporca môže konať len v medziach a na základe

ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý vymedzuje zákon ( t.j. zákon č. 503/2003 Z,z. a zákon č. 330/1991
Zb. ).
Je nutné súhlasiť aj s názorom odporcu, že vzhľadom na súčasnú platnú právnu úpravu ( na ktorú by
odvolací súd musel brať zreteľ vzhľadom na ust. § 154 O.s.p. ), t.j. na § 6 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z.
( účinný od 1. 3. 2011 ), by si uzavretie zmlúv o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom už

vyžadovalo dohodu konkrétneho náhradného pozemku ( v katastrálnom území pôvodného pozemku )
za predpokladu uzatvorenia písomnej zmluvy oprávnenej osoby s treťou osobou s úradne osvedčenými
podpismi účastníkov zmluvy, ktoré podmienky návrh na začatie konania v prejednávanej veci nespĺňa,
čo by bol ďalší dôvod na zamietnutie návrhu navrhovateľa.Rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 182/2007 v danej veci nemožno aplikovať podľa názoru odvolacieho
súdu predovšetkým z dôvodu, že hoci sa uvedená právna vec tiež týkala postúpenia pohľadávky ( z
iného reštitučného predpisu - zák. č. 87/1991 Z.z. ), tak práva v danom konaní boli uplatňované voči

fyzickým osobám, nie SPF.
Pokiaľ SPF vo svojom vyjadrení argumentoval názorom, že rozhodovanie o konkrétnych nárokoch
oprávnených osôb podľa zák. č. 503/2003 Z.z. nepatrí do právomoci všeobecných súdov, nakoľko
táto právomoc je zverená výlučne SPF, odvolací súd poznamenáva, že voči uvedenému názoru
nemožno nič namietať. Netýka sa však prejednávanej právnej veci; pre posúdenie otázky, či je daná

právomoc všeobecného súdu, je nutné vychádzať aj z predmetu konania, t.j. aké právo navrhovateľ ako
účastník konania uplatňuje - v prejednávanej právnej veci sa navrhovateľ domáha nahradenia prejavu
vôle odporcu, rozhodovanie o takýchto sporoch patrí nepochybne do právomoci všeobecných súdov.
Nebol preto daný dôvod na zrušenie rozsudku prvostupňového súdu a postúpenie veci Slovenskému
pozemkovémufondu,akoodporcanavrhovalvosvojompísomnomstanoviskukodvolaniunavrhovateľa.
K návrhu navrhovateľa, aby odvolací súd pripustil vo veci dovolanie, nutno uviesť, že podľa súdnej

praxe, rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré
rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým
spôsobom,ktorýjevýznamnýzhľadiskarozhodovacejčinnostisúdovvôbec,t.j.mávšeobecnýdopadna
prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla
vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá napr. judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad

ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený. Keďže problematika právneho posúdenia možnosti
postúpenia reštitučných nárokov priznaných oprávneným osobám postupom podľa § 524 a nasl. Obč.
zák. nie je celkom jednoznačná ( otázne je, či reštitučný nárok má alebo nemá záväzkový charakter,
napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 182/2007 ), dospel odvolací súd k názoru, že je daný dôvod na
postup v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p. a pripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku z

dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže odporca náhradu
trov odvolacieho konania neuplatňoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.