Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/47/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613205414
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8613205414.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova č.
4, Bratislava proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie č. 13, Bratislave, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 21.10.2014, č. k. 6C/359/2013-43 a
proti uzneseniu zo dňa 3.12.2014, č. k. 6C/359/2013-57 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Potvrdzuje uznesenievovýrokuouloženípovinnostižalobcovizaplatiťsúdnypoplatokzaodvolanie.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý
nerozhodol o žiadosti o zmenu exekútora v stanovenej lehote. Poukázal v tejto súvislosti na obsah spisu
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2Er/205/2004. Vec právne posúdil podľa zákona č. 514/2003 Zb. v
nadväznosti na § 44 a nasl. zákona č. 233/1995 Zb.. Uviedol, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu
po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Zdôraznil,
že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať procesné úkony, v dôsledku
ktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej lehote nemožno považovať za zbytočné prieťahy a žalobca

v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu. Žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď
uviedol tiež, že žalobca nepreukázal dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy a škody a o trovách
konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania žalobca uvádza,
že namieta skutočnosť, že súd rozhodoval v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou

právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Zb.. V právnom štáte a osobitne
v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo uždošlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Poukázal tiež na čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Súd prvého stupňa nevysvetlil,

prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy
do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto
legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný

súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský
súd. Súdu neprisluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má
aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru ESĽP v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci

v primeranom čase. Žalobca nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že
súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej
činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Ďalej
uvádza, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., znalecký posudok
č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Týmto posudkom je

jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne
spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na

zákonného sudu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd prvého stupňa povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Navrhol preto podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1 a 2 O. s. p.
spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,

ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť

na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo

aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca
vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v

tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavanom
exekučnom konaní uvedenom v žalobe a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek
v priebehu exekučného konania a to aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na
zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konanie začaté
pred 01.09.2005.

Je potrebné konštatovať, že v exekučnej veci spomínanej súdom prvého stupňa v preskúmavanom

rozhodnutí (Okresný súd Bardejov sp. zn. 2ER/205/04), nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, alebo Ústavného súdu SR, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Je nutné vziať do úvahy aj to, že vychádzajúc z ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31.08.2005, právnou úpravou nebola stanovená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
návrhu oprávneného na zmenu exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora. K zmene došlo až s účinnosťou od 1.9.2005, pričom podľa prechodných a záverečných
ustanovení účinných od 1.09.2005, konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31.8.2005, ak § 238 ods. 2 Exekučného poriadku neustanovuje inak.

ExekučnávecOkresnéhosúduBardejov,ktorúžalobcavpodanejžalobeoznačil,atosp.zn.2Er/205/04,
sa začala z hľadiska začatia konania dňa 4.6.2004, a teda pred 1.9.2005. Ako bolo vyššie naznačené,
ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, sa na túto vec nevzťahuje. Ako už bolo uvádzané, toto exekučné
konanie sa začalo4.6.2004, exekučným titulom bola notárska zápisnica zo dňa 13.3.2004, exekučný

súd vydal poverenie vo veci dňa 12.10.2004 a 20.7.2009 bol doručený návrh žalobcu ako oprávneného
na zmenu súdneho exekútora. Je ďalej zrejmé, že 5.8.2009 Exekučný súd vyzval súdneho exekútora
na vyjadrenie k tomuto návrhu, predloženie exekučného spisu a prípadnú špecifikáciu na náhradu trov
exekúcie. Listom zo dňa 17.9.2009 urgoval odpoveď u súdneho exekútora a uznesením z 15.3.2010
rozhodol o žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora. Pri rozhodovaní o takto uplatnenom

nároku žalobu je potrebné vychádzať aj z judikatúry Ústavného súdu SR, pričom je potrebné použiť
závery tohto ústavného orgánu aplikované v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti
žalobcu v obdobnej veci.

V nej bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho

exekútora) podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo 16.04.2012,
ktorá bola predložená 04.05.2012 a uznesením z 05.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí
zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ
- žalobca - podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase

väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Ako bolo vyššie naznačené, tieto závery Ústavného súdu SR sú akceptovateľné aj pokiaľ ide o označenú

exekučnú vec, aj keď nešlo o rozhodnutie súdu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale
o rozhodnutie o zmene exekútora na základe návrhu oprávneného. Základné zásady nazerania na
problematiku prieťahov v konaní, ktoré boli vyslovené v tomto rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 606/2012 sú aplikovateľné aj na postup súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Naďalejplatí, že žalobca skutočne podával v danom období viacero exekučných návrhov, ktoré následne boli
postupované súdu v podobe návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení takéhoto
poverenie nasledovali ďalšie procesné návrhy (tak ako v predmetnej veci), napr. v podobe návrhu na

zmenu exekútora. Teda platí, že žalobca musí vychádzať z daných technických a administratívnych
možností súdu, ktorý má spracovať hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým zdržaním.

Rovnako je potrebné stotožniť sa s tvrdením o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu pri
preukazovaní vzniku škody či existencie dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nebolo

tiež zistené, aby v tomto smere žalobca žiadal doplniť dokazovanie, príp. aby z jeho strany bol podaný
návrh na prerušenie konania.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Zb., sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť

žalovaného účastníka plynúca zo zákona č. 514/2003 Zb. daná nie je.

Nebolo tiež zistené, aby žalobca v konaní žiadal doplniť dokazovanie, príp., aby z jeho strany bol podaný
návrh na prerušenie konania. Odvolací súd preto vzhľadom na uvádzané dôvody rozsudok ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Uznesením zo dňa 3.12.2014, č. k. 6C/359/2013-57, súd prvého stupňa uložil žalobcovi, aby v lehote
15 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- Eur podľa
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca, ktorý ho v tejto časti navrhol zrušiť. Uvádza,
že uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. V
prílohe zákona č. 71/1992 Zb., nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. uložená

poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V § 1 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, podľa
ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Uvádza, že použitie analógie
legis je v prípadoch vyrúbenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je

účastníkovi konania v rozpore so Zákonom o súdnych poplatkoch ukladaná poplatková povinnosť tam,
kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl.. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci
viazaný čl. 2 ods. 2, a teda platí, že môže konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých

alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i
keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 1.10.2012, konanie
začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Zb., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním
aplikovať právny stav platný do 30.98.2012.

Aj toto rozhodnutie preskúmal odvolací súd podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie dôvodné nie je.

Odvolací súd poukazuje na to, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4

ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „poplatkového zákona“), oslobodené od poplatku od 01.07.2007, ktoré bolo zavedené s odkazom na
zákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa

menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k novele zákona o súdnych poplatkoch, pričom bolo vypustené
s účinnosťou od 01.10.2012 ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona (týkajúce sa vecného
oslobodenia vzťahujúce sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom).Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté od 30.09.2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Privýkladepredmetnéhozákonnéhoustanoveniajepotrebnévychádzaťzceléhokontextupoplatkového
zákona s poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným úradný postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá

Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje
podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho neprávnym postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatokzaodvolaniepodľa§6ods.2druhávetapoplatkovéhozákona,položky7asadzobníkasúdnych
poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co 530/2013-97 zo dňa

30.04.2014).

S prihliadnutím na uvedené tak odvolací súd uznesenie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v
tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.