Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/505/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222180
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222180.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a členiek

senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ a advokát doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo 7. marca 2014 č. k.
13C/636/2012-52 a uzneseniu z 12. augusta 2014 č. k. 13C/636/2012-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa od odporkyne
domáhala v konaní sp. zn. 13C/636/2012 zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej škody a 497,88
eura ako nemajetkovej ujmy, ktorá škoda jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu

Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/529/2005, ďalej sa domáhala v konaní sp. zn. 13C/733/2012
zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej škody a 331,92 eura ako nemajetkovej ujmy, ktorá škoda
jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
9Er/555/2003 a domáhala sa v konaní sp. zn. 13C/828/2012 zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej
škody a 331,92 eura ako nemajetkovej ujmy, ktorá škoda jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/51/2004, tým, že súd o žiadosti oprávnenej
na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Uvedenékonaniasp.zn.:13C/636/2012,13C/733/2012a13C/828/2012spojiluznesenímz02.01.2014
č.k.13C/636/2012-28naspoločnékonaniaaprejednanie,ktorésabudúviesťpodsp.zn.13C/636/2012.
Svoje rozhodnutie založil na ust. § 3, § 9, § 15, § 16, § 17, § 19 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj ust. § 44 ods. 1, 2, 6, 8, 9 EP. Z hľadiska skutkového
stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn.
9Er/529/2005 bola doručená žiadosť oprávnenej na zmenu súdneho exekútora dňa 25. 05. 2009 a
exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa 15. 02. 2010, v exekučnom konaní vedenom

na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 9Er/555/2003 bola doručená žiadosť oprávnenej na zmenu
súdneho exekútora dňa 19. 04. 2011 a exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa 23. 05. 2011 a
v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 9Er/51/2004 bola doručená
žiadosť oprávnenej na zmenu súdneho exekútora dňa 25. 11. 2010 a exekučný súd o nej rozhodoluznesením dňa 23. 05. 2011. Všetky exekučné konania sa začali doručením návrhu na vykonanie
exekúcie pôvodnému súdnemu exekútorovi (v dňoch: 03. 05. 2005, 13. 11. 2003 a 10. 02. 2004), teda
ešte pred 01. 09. 2005. S poukazom na ust. § 238 ods. 1, 2 EP a § 44 ods. 6 EP, Exekučný poriadok

neurčoval lehotu, v ktorej exekučný súd je povinný rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora.
Žiadnym spôsobom navrhovateľka nepreukázala zmenšenie svojho majetku, a teda vzniku škody. Ďalej
uviedol, že rozhodnutie o náhrade škody je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou, čo nepreukázala. Nesprávny úradný postup musí byť vždy
so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Ani prípadný nesprávny úradný postup však nemá

za následok vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Do doby, kým exekučný súd
nerozhodne o zmene exekútora, koná v exekúcii stále exekútor pôvodný a táto okolnosť vylučuje, aby
mohlo dôjsť ku škodám na strane navrhovateľky. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 OSP a odporkyni v konaní plne úspešnej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich
neuplatnila a ani jej žiadne trovy nevznikli.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka, domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní uviedla, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ OSP) a neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP). V prvom bode svoje odvolanie navrhovateľka
zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla, že zásadne namieta skutočnosť, keď súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa jej názoru, súd bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. §
9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z.
z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej
uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou. Uviedla, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov.
Nemala k dispozícii exekučný spis, a tak mohla niektoré skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako
dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v

zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy
do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými
lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory,

napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedla,
že štrasburský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že

nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá.
V závere namietala, že súd vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania vôbec nesúviseli,
rozpor exekučného titulu so zákonom. Namietala procesný postup súdu v nevykonaní
dostatočného dokazovania oboznámením znaleckých posudkov na rozsah škody a nemajetkovej ujmy

a nerozhodnutí o prerušení konania pred rozhodnutím vo veci samej. Z uvedených dôvodov a vzhľadom
na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie.Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Súd prvého stupňa uznesením z 12. 08. 2014 č. k. 13C/636/2012-71 zaviazal navrhovateľku na

zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7a sadzobníka
súdnych poplatkov.

Uznesenie súdu prvého stupňa napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka. Namietala
nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a aplikáciu položky 7a Zákona o súdnych poplatkoch. Uviedla,

že z uvedenej položky vyplýva, že súdny poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo
nesprávny úradný postup. Spoplatneniu podlieha iba žaloba, a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej
poukázala na ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09.
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. Návrh bol podaný pred 01. 10. 2012, preto je
potrebné aplikovať stav platný k 30. 09. 2012.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§205anasl.OSPpreskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahomadôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací

súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 OSP potvrdil. Ako vecne správne potvrdil aj uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP

dáva možnosť odvolaciemu súdu vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť
vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožní
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací
súd, čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného
odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie

však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle,
že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplní ďalšie dôvody.

Pred tým, ako odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa, skúmal, či je konanie postihnuté
vadou konania namietanou odporkyňou v odvolaní majúcou za následok zrušenie rozsudku.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v

konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania spočívajúcej v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti konať v
zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/

odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku
postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti,žezákonbližšievžiadnomzosvojichustanovenípojemodňatiamožnostikonaťpredsúdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených

záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania namietala nevykonanie dokazovania znaleckými
posudkami. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru,
že prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou vdôvodoch svojho odvolania. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľka
nepreukázala základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Z toho
dôvodu dokazovanie smerujúce k výške škody a nemajetkovej ujmy bolo nadbytočné a o tom, ktorý

z navrhovaných dôkazov bude vykonaný, rozhoduje súd (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP). Vzhľadom k
tomu, že odvolací súd nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňového súdu,
podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi
odvolania navrhovateľky spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a
následne vec nesprávne právne posúdil.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala v konaní sp.
zn. 13C/636/2012 zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej škody a 497,88 eura ako nemajetkovej
ujmy, ktorá škoda jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 9Er/529/2005, ďalej sa domáhala v konaní sp. zn. 13C/733/2012 zaplatenia sumy 175 eur
ako majetkovej škody a 331,92 eura ako nemajetkovej ujmy, ktorá škoda jej mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/555/2003 a domáhala sa
v konaní sp. zn. 13C/828/2012 zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej škody a 331,92 eura ako
nemajetkovejujmy,ktoráškodajejmalavzniknúťvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuOkresného
súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/51/2004, tým, že súd o žiadosti oprávnenej na zmenu súdneho exekútora
nerozhodol v zákonnej lehote. Exekučné konanie sa začalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 08. 2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti
oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.

Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva
platného do 31. 08. 2005, ak ods. 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4, 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3, 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 01. 09. 2005.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne

správne. Prvostupňový súd prihliadol na začatie exekučného konania, citoval § 44 ods. 6 Exekučného
poriadku v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie. Odvolací súd v súlade so stanoviskom
súdu prvého stupňa konštatuje, že exekučné konanie bolo začaté doručením návrhu na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi, a preto v zmysle ustanovení Exekučného poriadku je potrebné na
daný vzťah aplikovať ust. § 44 EP v znení účinnom do 31. 08. 2005, ktorý žiadnu lehotu na

rozhodnutieozmeneexekútoraneupravoval.Pretože nebolastanovenálehotanarozhodnutie,nemohlo
dôjsť ani k nesprávnemu úradnému postupu. Preto nebolo potrebné následne sa zaoberať vznikom
škody a príčinnou súvislosťou medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Naviac, súd
prvého stupňa správne konštatoval, že pôvodný poverený súdny exekútor mal právo aj povinnosť
vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávnenej, a preto i z týchto dôvodov nemohla

navrhovateľke vzniknúť tvrdená škoda. Okrem toho, súd prvého stupňa od doručenia návrhu na zmenu
exekútora vykonával vo veci úkony potrebné pre rozhodnutie o zmene exekútora a v tejto súvislosti mu
nemožno vytknúť nečinnosť.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) k jednotlivým odvolacím

dôvodom navrhovateľky udáva:

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., prvostupňový súd na danú vec aplikoval ustanovenie
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 01. 01. 2013. Preto odvolací dôvod tvrdený navrhovateľkou

nie je daný.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľky, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej
neistoty, k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvéhostupňa svoje rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu
odvolacieho súdu irelevantné. Zrejme ide len o nesústredenú činnosť navrhovateľky, keď podáva
paušálne odvolania v radovo tisícoch obdobných vecí bez konkrétnej znalosti každého jednotlivého

prípadu. Nasvedčuje tomu posledný odvolací dôvod na prerušenie konania na návrh navrhovateľky. Je
zrejmé, že samotná navrhovateľka pri uvádzaní tohto dôvodu nemala vedomosť, či podala návrh na
prerušenie konania, čo vyplýva z jej prvej vety „ak bol súdu doručený....“. Žiadny návrh na prerušenie
konania v priebehu konania nepodala.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania proti uzneseniu, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť
súdny poplatok podľa položky 7a sadzobníka o súdnych poplatkov za podané odvolanie v sume 20
eur, uviedla, že nie je riadne odôvodnené. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou

základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv
zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite. K určujúcim
znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i
na rozhodujúce (relevantné argumenty) jednotlivých strán. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať možnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách,
pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať
proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V

tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV ÚS 115/03, I ÚS 241/03).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v
citácie aplikovanej právnej úpravy Zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za

navrhovateľom podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch,
ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti
podaním odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek
pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno

hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú
časť s výslovným uvedením nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po
výrokovej časti, ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie
materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaní súdneho
rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľky ignoruje ustanovenie Zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého

poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolania voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je

tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje, nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania), než ktoré sú uvedené v prílohe Zákona o súdnych poplatkoch, nemôžu byťanalogicky spoplatnené. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30. 09. 2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,

rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch) do 30. 09. 2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to, i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 12. 08. 2014, preto správne okresný súd pristúpil

k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže
v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30. 09. 2012, nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa

§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP
a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.