Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/471/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112231157
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112231157.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr.
Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: P. F., nar. 28. XX.
XXXX, bytom Z. I., H. XXX/X, zast. Mgr. Helenou Farkašovou, advokátkou so sídlom v Nových Zámkoch,
Žerotínova bašta 1, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Bratislava, Pribinova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 11. marca 2014 č. k. 14C/137/2012-126, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania v sume 126,29 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 18 ods. 1, § 19 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V danej veci sa žalobca domáhal
náhrady škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to vydaním
nezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona o zodpovednosti za škodu. Žalobca uvádzal,
že mu nezákonným rozhodnutím, vydaním uznesenia vyšetrovateľom o vznesení obvinenia a následným
zastavením trestného konania, bolo zasiahnuté do jeho osobnostného práva na česť a dobrú povesť, z
ktorého dôvodu je aktívne vecne legitimovaným účastníkom konania na podanie takejto žaloby. Vecná
pasívna legitimácia žalovaného je daná ustanovením § 4 ods. 1 písm. a/, bod 1. zákona o zodpovednosti
za škodu, nakoľko škoda mala byť spôsobená orgánom verejnej moci, vyšetrovateľom, v rámci trestného
konania. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona, je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Za ústavne
konformný pritom treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného
(prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania
trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona číslo
514/2003 Z. z., účinného od 1. júla 2004. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobcovi bolo uznesením

vyšetrovateľa začaté a vedené trestné stíhanie a bolo mu tiež vznesené obvinenie. Taktiež je nesporné,
že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo v konečnom dôsledku prokurátorom zastavené. V prípade žalobcu
z jeho strany, či jeho zavinením, nedošlo k spáchaniu trestného činu a trestné stíhanie a vznesenie
obvinenia voči nemu, nemalo byť vôbec začaté. Z tohto dôvodu preto súd nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy posudzoval ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
V prejednávanej veci sa žalobca náhrady skutočne vzniknutej škody nedomáhal. Uplatnil si iba nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil na sumu 15 000 eur. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
poškodenému vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, vzhľadom na spôsobenú ujmu, pričom je potrebné predovšetkým prihliadnuť na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, resp. v spoločenskom uplatnení. Preukázanie následkov, ktoré boli poškodenému spôsobené
vydaním nezákonného rozhodnutia, je na samotnom poškodenom, t.j. v tomto prípade na žalobcovi. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v pracovnom prostredí, v ktorom v čase začatia stíhania
a vznesenia obvinenia, resp. v čase vykonania domovej prehliadky pracoval, neutrpel v dôsledku
trestného stíhania, žiadnu ujmu. V tejto súvislosti súd poukázal na výpoveď svedka Ing. K. Q., ktorý v tom
čase bol priamym nadriadeným žalobcu. Sám potvrdil, že voči žalobcovi sa správali všetci štandardne,
nevyvodzovali zo začatého trestného stíhania žiadne opatrenia, toto nemalo žiadny vplyv na jeho
zotrvanie v práci. O tom, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie, ani nevedel. Žalobca sám odišiel
do predčasného starobného dôchodku (zástupca zamestnávateľa potvrdil, že v dôsledku organizačnej
zmeny), na vlastnú žiadosť a na základe vlastného uváženia. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal,
aká ujma mu v dôsledku začatého trestného stíhania vznikla v pracovnej oblasti. Keďže ani výsluchom
svedka a ani sám žalobca nenavrhol súdu vykonanie iných dôkazov, nebola preukázaná existencia
žiadneho následku spôsobeného začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia žalobcovi, súd
konštatoval, že žalobcovi v tomto smere nevznikla žiadna ujma na jeho osobnostných právach. Taktiež
v súkromnom živote nedošlo k utrpeniu vážnej ujmy u žalobcu. V čase začatia trestného stíhania a
vznesenia obvinenia, ako sám žalobca potvrdil, bol rozvedený, žila s ním dcéra v spoločnej domácnosti,
ktorá sama potvrdila, že jej vzťahy k otcovi sa v dôsledku tohto stíhania, nezhoršili. Je pravdou, že
sa z domu otca odsťahovala, po vykonaní domovej prehliadky a to aj spolu s priateľom, avšak nebolo
to v dôsledku zhoršených vzťahov s otcom, ani v dôsledku jeho trestného stíhania. Nepríjemný pocit
mala asi dva mesiace po vykonaní domovej prehliadky. V danom konaní nebolo preukázané, že by
žalobca v dôsledku začatého trestného stíhania a vzneseného obvinenia utrpel ujmu v jeho doterajšom
živote a v súkromnom živote, keďže k podstatnejšej zmene u neho nedošlo. Žalobca, ako aj jeho dcéra,
svedkyňa M. Q., v rámci konania tvrdili, že susedia si o nich rozprávali, rozoberali ich a to
najmä suseda L.. Z výsluchu tejto svedkyne však žiadne takéto skutočnosti nevyplynuli, svedkyňa L.
potvrdila, že žalobca je jej sused, ktorý sa jej ani nepozdraví a ona o celej záležitosti vôbec nič nevie.
Z tohto dokazovania nevyplynulo, že by žalobca utrpel v dôsledku stíhania ujmu vo svojom prostredí,
v ktorom žije. Tvrdenia žalobcu, že počas celého obdobia žil v neistote, ľudia sa k nemu radšej otočili
chrbtom, že stratil veľa kamarátov, ktorí mu prestali veriť a to až do zastavenia trestného stíhania, čo
trvalo asi pol roka, žalobca žiadnym spôsobom súdu nepreukázal. Absencia dôkazov v tomto smere
má za následok, že súd môže iba konštatovať, že ide o subjektívne pocity žalobcu, ktoré nemôžu mať
za následok preukázanie vzniku ujmy v dôsledku trestného stíhania. Žalobca, na ktorom
bolo dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení o vzniku ujmy, dôkazné bremeno neuniesol, keď
žiadne návrhy v tomto smere na dokazovanie nenavrhol a ani sám žiadne dôkazy súdu v tomto smere
nepredložil. Výsluchom svedkov D.. Q., p. L. a jeho dcéry M. Q. neboli tieto skutočnosti preukázané
a ani jeden z nich nepotvrdil tvrdenia žalobcu v tom smere, že každý na neho poukazoval, že sa o
ňom bavili, že ho oslovil zamestnávateľ, aby radšej zo zamestnania odišiel (jednoznačne vyvrátené
výpoveďou D.. Q.). Žalobca ani pred začatím trestného stíhania nebol spoločensky činný, nepreukázal
súdu, že by utrpel ujmu v spoločenskom uplatnení, nepreukázal, že spoločenské aktivity a spoločenský
život žalobcu boli pred začatím trestného stíhania iné, ako po jeho začatí. Žalobca nepreukázal, že v
súkromnom živote by utrpel v dôsledku tohto stíhania závažné následky (v čase začatia stíhania bol
rozvedený), tieto následky neuviedla ani jeho dcéra vo svojej výpovedi. Náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch má kompenzovať následky vzniknuté vydaním nezákonného rozhodnutia, ktoré utrpel v
dôsledku tohto konania poškodený, v danej veci, žalobca. V konaní však žalobca žiadnym spôsobom
a ani žiadnym právne relevantným dôkazom nepreukázal súdu existenciu tohto následku, t.j. existenciu
ujmy na jeho osobnostných právach. Žalobca nepreukázal, ako začatie trestného stíhania a vznesenie
obvinenia sa dotklo jeho dobrej povesti, cti, akú ujmu utrpel v pracovnom prostredí, či v spoločenskom
uplatnení. Náhradu nemajetkovej ujmy si môže poškodený uplatniť iba v prípade, ak k takejto ujme

došlo a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Na základe
uvedených skutočností, predovšetkým s poukazom na nepreukázanie existencie následku, t.j. ujmy
na osobnostných právach, súd konštatoval, že napriek tomu, že bolo voči žalobcovi začaté trestné
stíhanie, vznesené obvinenie a následne bolo toto trestné stíhanie zastavené, vznikol mu nárok na
uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za vydanie nezákonného rozhodnutia podľa zákona číslo
514/2003 Z. z. V prípade, ak by v dôsledku tohto konania štátu vznikla žalobcovi ako poškodenému
ujma predstavujúca zásah do jeho osobnostných práv, preukázal by narušenie týchto práv, existenciu
ujmy, jej dostatočnú intenzitu a závažnosť následkov, prichádzalo by do úvahy v zmysle tohto zákona i
plnenie štátu titulom náhrady nemajetkovej ujmy. V danej veci však žalobca splnenie týchto základných
podmienok súdu nepreukázal, z ktorého dôvodu súd konštatoval, že žalobca dôkazné bremeno
svojich tvrdení o existencii ujmy v dôsledku trestného stíhania, neuniesol. Nepreukázanie následkov
v dôsledku tohto konania štátu spočívajúcich v závažnosti vzniknutej ujmy a následkov v pracovnom,
osobnom a spoločenskom živote, má za následok, že žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
nemôže byť priznaný. Výška nemajetkovej ujmy je na rozhodnutí súdu, závisí od jeho úvahy, avšak ani
táto úvaha nemôže byť bezbrehá. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí súd vychádzať
predovšetkým z osoby poškodeného, jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom žije a
pracuje, zo závažnosti vzniknutej ujmy a následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a
spoločenskom uplatnení. Iba samotné vedenie trestného stíhania a vznesenie obvinenia a následné
zastavenie trestného stíhania, bez splnenia ďalších podmienok (vznik ujmy a závažnosť následku,
intenzita zásahu), nezakladá automaticky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Sám žalobca musí
preukázať splnenie uvedených podmienok. Záverom súd konštatoval, že v danom prípade tým, že došlo
k začatiu trestného stíhania, vzneseniu obvinenia žalobcovi a následnému zastaveniu trestného stíhania,
došlo k zásahu štátu voči občanovi, nakoľko trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Žalobcovi
teda vznikol nárok na náhradu skutočne vzniknutej škody, resp. nemajetkovej ujmy. Za situácie, že
žalobca si skutočnú škodu neuplatnil, uplatnil si iba náhradu nemajetkovej ujmy, ku ktorej náhrade
však žiadnym spôsobom súdu nepreukázal existenciu ujmy (na osobnostných právach, v súkromnom,
pracovnom, spoločenskom živote), súd môže iba konštatovať, že došlo k porušeniu práva žalobcu, avšak
náhradu nemajetkovej ujmy mu nepriznal pre absenciu akejkoľvek ujmy, vzniknutej konaním štátu. Súd
neakceptoval námietky žalovaného uvedené v písomnom vyjadrení zo dňa 24. 10. 2012 (č. l. 33 spisu),
v ktorých namietal nedostatok procesnej spôsobilosti žalovaného konať v mene Slovenskej republiky,
nedostatok právomoci civilného súdu konať v tejto veci, nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. V
danej veci bolo trestné stíhanie a následné vznesenie obvinenia, t.j. vydanie nezákonných rozhodnutí,
keďže v konečnom dôsledku bolo trestné stíhanie zastavené, vydané vyšetrovateľom Policajného
zboru. Ak teda prokurátor v zastavujúcom uznesení voči žalobcovi konštatoval, že k spáchaniu skutku,
ktorý mu vyšetrovateľ kládol za vinu, nedošlo, je potrebné z tohto vyvodiť záver, že ku škode malo
dôjsť v dôsledku nezákonne začatého trestného stíhania a vznesenia obvinenia, ktoré úkony vykonal
vyšetrovateľ Policajného zboru. Z tohto dôvodu preto súd mal za preukázané, že oprávneným na konanie
v mene štátu, je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Súd sa nestotožnil s námietkou
žalovaného týkajúcej sa nedostatku právomoci civilného súdu konať v danej veci. Žalobca sa domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré konanie jednoznačne patrí do právomoci civilného súdu. Túto
skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého,
ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti
na súde. Taktiež sa súd nestotožnil s námietkou nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že vyšetrovateľ Policajného zboru začal voči žalobcovi
trestné stíhanie, vzniesol mu obvinenie, ktoré bolo následne zastavené z dôvodu, že žalobca sa
trestného činu, kladeného mu za vinu, nedopustil, pričom žalobca si uplatnil nárok podľa zákona o
zodpovednosti za škodu a je potrebné konštatovať, že žalobca disponuje vecnou aktívnou legitimáciou
na uplatnenie tohto nároku. Súd sa stotožnil iba s námietkou žalovaného týkajúcej sa neopodstatnenosti
podaného žalobného návrhu a to iba v tom smere, že žalobu zamietol, dôvodiac, že žalobca nepreukázal
existenciu akejkoľvek ujmy, ktorú by mal utrpieť v dôsledku začatého trestného stíhania a vzneseného
obvinenia v pracovnom, súkromnom a spoločenskom živote. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP, keď úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania. Poverený zástupca
žalovaného si uplatnil náhradu trov konania spočívajúcich v náhrade cestovného na pojednávanie dňa
12. 11. 2012 vo výške 70,19 eura a dňa 11. 03. 2014 v sume 56,10 eura, t.j. v celkovej výške 126,29
eura. Preskúmaním predloženého vyúčtovania súd konštatoval, že cestovné náklady boli vynaložené

účelne, vyúčtovanie bolo vykonané v zmysle Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR
č. 632/2008 Z. z., a preto ich žalovanému v plnom rozsahu priznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním zmeny
napadnutého rozsudku a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. Uviedol, že voči jeho osobe bolo vznesené
obvinenie, napriek tomu, že neboli orgánmi činnými v trestnom konaní vyprodukované také dôkazy,
ktoré by nasvedčovali, že mohol spáchať trestný čin. Už tým, že voči nemu bolo vznesené obvinenie
a boli s ním vykonávané vyšetrovacie úkony, o ktorých vedeli tak v zamestnaní, ako i v okolí jeho
bydliska, predstavovalo zníženie jeho dôstojnosti a pošpinenie jeho cti. Kauza, v ktorej bol obvinený,
bola medializovaná v televízii. O predmetnej kauze vedel veľký okruh ľudí. Orgány činné v trestnom
konaní vykonali v ranných hodinách u neho domovú prehliadku a odviedli ho na výsluch, čo videli ľudia
z okolia jeho bydliska a správa o tejto akcii sa šírila aj v zamestnaní, pretože väčšina jeho kolegov býva
v rovnakej štvrti ako on. Výpoveď susedy L. v konaní nemá vypovedaciu hodnotu, pretože sa jedná o
chorú staršiu pani, ktorá so žalobcom nie je v dobrom susedskom vzťahu. V danom prípade je potrebné
klásť dôraz na objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala
každá iná fyzická osoba. Má za to, že každá fyzická osoba by to, čo sa stalo jemu, vnímala ako závažnú
ujmu na svojich právach, pretože je nepochybné, že jeho práva boli porušené a je nepochybné, že je tu
preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a ujmou, ktorá mu takýmto
rozhodnutím vznikla. Už len skutočnosť, že ho odvádzali orgány činné v trestnom konaní hlboko zasiahla
do jeho dôstojnosti a cti, pretože nikdy predtým nemal žiadne problémy tak v zamestnaní, ako aj v
súkromnom živote. Z. I. sú malým mestom a trestné stíhanie poškodilo jeho dobré meno, jeho povesť
v mieste trvalého bydliska. Pracoval ako železničiar nepretržite 43 rokov. Za uvedené obdobie ani raz
nebol postihnutý za porušenie pracovnej disciplíny, nebol priestupkovo ani trestne prejednávaný. Vo
veku 57 rokov, pred odchodom do dôchodku, bol obvinený za trestný čin podielnictva, ktorý nespáchal.
Takáto situácia nepriaznivo ovplyvnila a zmenila celý jeho život. Stratil veľa kolegov a známych, mnohí
sa s ním prestali stretávať, zdraviť sa mu na ulici, posmešne si šepkali, keď prechádzal popri nich.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa stotožňuje s názorom okresného
súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú
by mal utrpieť v dôsledku začatého trestného stíhania a vzneseného obvinenia v pracovnom, súkromnom
a spoločenskom živote. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Predmetom konania je žaloba žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, vo výške 15.000 eur. Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, že
uznesením KRP Nitra, Úradu justičnej a kriminálnej polície z 17. 09. 2008, ČVS: KRP-23/OVK-
NR-2008 vyšetrovateľ začal trestné stíhanie žalobcu za prečin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a/
Trestného zákona. Proti uzneseniu vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej
polície z 17. 09. 2008 podal v zákonnej lehote sťažnosť. Krajský prokurátor v Nitre uznesením zo dňa
23. 10. 2008 sp. zn. Kv 33/2008-40 sťažnosť žalobcu podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku
zamietol. Vyšetrovateľom KR PZ v Nitre bol vo veci vypočutý ako obvinený dňa 29. 10. 2008, kde
opätovne uviedol, že žiadny trestný čin nespáchal a niektoré z osôb, ktoré boli obvinené spolu s ním, ani
nepozná. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre uznesením zo dňa 24. 06. 2010 sp. zn. Kv 33/2008-80
voči nemu zastavil konanie podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Trestné stíhanie vedené
proti jeho osobe ho poškodilo na dobrej povesti, bol dlhoročným zamestnancom železníc a nikdy nemal
žiadne problémy, nebol disciplinárne potrestaný. Z. I. sú malým okresným mestom a trestné stíhanie
poškodilo aj jeho dobré meno, jeho povesť v mieste trvalého bydliska. Pracoval ako železničiar 43 rokov.
Za uvedené obdobie nikdy nebol postihnutý za porušenie pracovnej disciplíny, nebol priestupkovo ani
trestne prejednávaný. Vo veku 57 rokov, pred odchodom do dôchodku, bol obvinený za trestný čin
podielnictva, ktorý nespáchal. Táto situácia nepriaznivo ovplyvnila a zmenila celý jeho život. V práci si
ho zavolal zamestnávateľ s tým, aby dal výpoveď, kolegovia ho považovali za zlodeja, vyčítali mu, či
bol odkázaný kradnúť. Stratil veľa kolegov a známych. Býva v rodinnom dome v meste Z. I. vo štvrti

pod železničnou stanicou, kde býva 90% bývalých aj súčasných železničiarov, jeho kolegov a známych.
Mnohí sa s ním prestali stretávať, zdraviť ho na ulici, posmešne si šepkali, keď prechádzal popri nich.
Pri domovej prehliadke, keď ho odvádzala polícia do motorového vozidla, boli susedia na ulici, videli
policajné autá pred jeho rodinným domom a jeho, ako ho polícia odvádza na výsluch. Bola poškodená
jeho dobrá povesť a česť, ktorá je ťažko vyčísliteľná v peniazoch.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval, keď súd
prvého stupňa sa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými právne relevantnými
skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobcu.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, s ohľadom na dôvody podaného odvolania
žalobcu, odvolací súd zvýrazňuje, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania vyvodil
správny právny záver, keď ustálil, že žalobca nepreukázal dôvodnosť ním uplatňovaného nároku. Súd
prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie a ním vykonané dôkazy i správne vyhodnotil.

Zákon č. 514/2003 z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v ustanovení
§ 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch
podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo
môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za
vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného
rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma
predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne
následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší
súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenia a pod.

V prejednávanej právnej veci, súd prvého stupňa správne posudzoval nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, keď
bolo nesporné, že voči žalobcovi bolo začaté a vedené trestné stíhanie, bolo voči jeho osobe vznesené
obvinenie, ako i je nesporné, že trestné stíhanie bolo v konečnom dôsledku prokurátorom zastavené,
pretože sa nestal skutok, pre ktorý sa voči žalobcovi viedlo trestné stíhanie. S ohľadom na uvedené
súd prvého stupňa správne ustálil, že vydaním nezákonného rozhodnutia došlo k porušeniu práva

žalobcu, nakoľko trestné stíhanie voči osobe žalobcu nemalo byť vôbec začaté. Avšak ani existenciu
nezákonného rozhodnutia bez ďalšieho nemožno považovať za okolnosť, v dôsledku ktorej by žalobcovi
prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa preto správne zameral
dokazovanie na zistenie, či v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia došlo v značnej miere k
zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti a k negatívnym následkom v jeho súkromnom,
pracovnom živote a spoločenskom uplatnení. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania je potom
potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru keď konštatoval,
že žalobca v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah a intenzitu nepriaznivých následkov, ktoré mu mali
v súvislosti s nezákonným rozhodnutím vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali
v konaní dôkazne nepodložené. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že súd prvého stupňa okrem
výsluchu účastníkov konania vykonal dokazovanie výsluchom tých svedkov, ktorých žalobca navrhol v
konaní vypočuť (Ing. K. Q., M. Q.), ako i výsluchom svedkyne P. L. a následne tieto dôkazy správne
vyhodnotil, keď konštatoval, že ani výsluchom vypočutých svedkov neboli preukázané skutočnosti
tvrdené žalobcom o negatívnych následkoch nezákonného rozhodnutia na jeho súkromný, pracovný a
spoločenský život. Žalobca ako poškodený bol povinný preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých
oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným
a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy. V tejto súvislosti odvolací súd
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že napriek procesnej dôkaznej povinnosti žalobcu, žalobca i po
poučení súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 OSP, vykonanie ďalších dôkazov na preukázanie
dôvodnosti ním uplatneného nároku nenavrhol. Pokiaľ potom súd prvého stupňa ustálil taký právny
záver, že žalobca nepreukázal existenciu ujmy, ktorú by mal utrpieť v dôsledku vydania nezákonného
rozhodnutia v pracovnom, súkromnom a spoločenskom živote, takýto záver súdu prvého stupňa je
správny a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. K dôvodom žalobcom podaného odvolania,
že v danej veci je potrebné klásť dôraz na objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu v
danom čase a mieste takto vnímala každá iná fyzická osoba, odvolací súd udáva, že z hľadiska
objektívneho posúdenia intenzity a rozsahu ujmy je potrebné primárne konštatovať jej existenciu, t.
j. existenciu nepriaznivých následkov v jednotlivých oblastiach života poškodeného subjektu, čo však
v danej veci, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, nebolo možné konštatovať. K ďalšej
žalobcom namietanej skutočnosti, a to k výsluchu svedkyne L., ktorej výpoveď žalobca v podanom
odvolaní označil za výpoveď bez vypovedacej hodnoty, pretože ide o staršiu pani, ktorá s ním nie je v
dobrom susedskom vzťahu, odvolací súd udáva, že súd prvého stupňa tento dôkaz správne vyhodnotil a
to tak jednotlivo, ako i vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi vykonanými v konaní, keď ustálil, že ani
v konaní vypočutí svedkovia (a to vrátane svedkov navrhnutých žalobcom) nepotvrdili tvrdenia žalobcu.

S ohľadom na vyššie uvedené dôvody, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím žalobu
zamietol, keďže žalobca nepreukázal jej dôvodnosť, pretože nebolo možné konštatovať existenciu ujmy,
ktorú by mal žalobca utrpieť v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia, vec správne právne posúdil
a jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.