Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 7C/106/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112215074
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr.Mgr. Miriam Plavčáková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1112215074.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I, pred samosudkyňou Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovou, v právnej veci

navrhovateľa: H. Q., N.. U., Q.. XX.XX.XXXX, U. U. Č.. X, XXX XX Q., právne zastúpený: JUDr. Stanislav
Jakubčík, advokát so sídlom Kutlíková 17, 851 02 Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody vo výške
23.333,90 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 Eur, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania, doručeným súdu dňa 17.5.2012, sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal
náhrady škody pozostávajúcej z majetkovej ujmy vo výške 23.333,90 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške

150.000 Eur ako i náhrady trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská
Bystrica, ČVS: VP-222/30-94 zo dňa 8.12.1994, bolo proti navrhovateľovi vznesené obvinenie z
trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona.

Na základe uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 309/94 zo dňa 7.12.1994 bola u
navrhovateľa vykonaná domová prehliadka dňa 8.12.1994 a odňatá vec - finančná hotovosť vo výške
7.700,99 Eur (232.000 Sk). Proti vykonaniu prehliadky podal poškodený do protokolu sťažnosť ústne do
zápisnice o svojom výsluchu dňa 8.12.1994.

Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94, bol navrhovateľ

vzatý do väzby. Proti uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením zo dňa 5.1.1995, sp.zn. 5Tpo/346/94 tak, že sťažnosť zamietol.

Uznesením 2Kv/204/94 zo dňa 23.1.1995 Krajský prokurátor v Banskej Bystrici zamietol sťažnosť
navrhovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa zo dňa 8.12.1994, sp.zn. VP-222/30-94, o vznesení
obvinenia, ktorú podal navrhovateľ ústne do zápisnice o svojom výsluchu dňa 8.12.1994.

Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.5.1995, sp.zn. Tp/102/94 bola väzba
navrhovateľa predĺžená od 8.12.1994 do 8.12.1995.

Dňa 17.1.1996 podala Krajská prokuratúra obžalobu. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo

dňa 25.9.1996, sp.zn. 2T/6/96, navrhovateľa spod obžaloby oslobodil. Voči rozsudku podal prokurátorKrajskej prokuratúry v Banskej Bystrici odvolanie dňa 25.3.1997. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu
žiadal aby zaistená finančná hotovosť bola vrátená jeho bratovi, od ktorého ju mal požičanú.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.11.1997, sp.zn. 2To/27/97 napadnutý rozsudok zrušil v celom

rozsahu a vec vrátil. Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 10.2.1999 rozsudkom sp.zn. 2T/6/96 opätovne
rozhodol o oslobodení navrhovateľa spod obžaloby. Dňa 20.4.2001 Krajská prokuratúra v Žiline podala
na navrhovateľa obžalobu pre ten istý trestný čin, spod ktorého bol navrhovateľ už dvakrát oslobodený.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline so sp.zn. 3T/4/2001 zo dňa 17.3.2009 bol navrhovateľ spod
obžaloby oslobodený po tretí raz. Voči rozhodnutiu podala Krajská prokuratúra v Žiline odvolanie.

Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/09 súd odvolanie prokurátora
zamietol.

Dňa 13.12.2010 podal navrhovateľ žiadosť o vrátenie veci - finančnej hotovosti odňatej dňa 8.12.1994,
ktorá mu bola vrátená uznesením Krajského súdu v Žiline so sp.zn. 3T/4/2001 zo dňa 21.2.2011.

Za nezákonné rozhodnutia označil navrhovateľ:

- uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica ČVS: VP-222/30-94 zo

dňa 8.12.1994.

- uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994 sp.zn. Tp/102/94 o vzatí do väzby,

- uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 309/94 zo dňa 7.12.1994, na základe ktorého
bola vykonaná domová prehliadka a odňatá vec (hotovosť vo výške 232.000 Sk).

Titulom vyššie uvedených rozhodnutí vznikla navrhovateľovi škoda, ktorú navrhovateľ špecifikoval

nasledovne:

- skutočná škoda: ujma spôsobená odňatím veci - finančnej hotovosti vo výške 232.000 Sk (7.700,99
Eur), ktorá bola navrhovateľovi bezdôvodne zadržiavaná od 8.12.1994 do 21.2.2011, t.zn. minimálne 16
rokova74dní,zaktoréuvedenásumastratilavýraznenahodnotevdôsledkuinflácie.Skutočnúškoduje
v tomto prípade možné určiť najmä ako stratu možnosti tieto finančné prostriedky investovať a tým získať

určitý majetkový prospech v roku 1994. Navrhovateľovi v súvislosti so zaistením veci vznikla škoda vo
výške 19.498,63, v ktorej je zahrnutý vplyv inflácie na zadržanú čiastku. Pretože bola navrhovateľovi
vyplatená iba zadržiavaná čiastka v pôvodnej hodnote, zostáva uhradiť z titulu skutočnej škody sumu
vo výške 11.797,64 Eur.

- ušlý zisk, ktorý spočíva v nezväčšení majetku navrhovateľa, ktoré by bolo možné nebyť škodnej

udalosti (zadržanie finančnej hotovosti). Ušlý zisk je určený ako suma úrokov z vkladu týchto finančných
prostriedkov v banke na termínovanom účte. Výška úrokovej sadzby od decembra 1994 bola 5,81%, čo
predstavuje sumu 11.536,26 Eur.

- nemajetková ujma vo výške 150.000 Eur, ktorú navrhovateľ odôvodnil tým, že sa nachádzal vo
väzbe, pričom bol nevinný. Počas pobytu vo väzbe stratil dôveru rodiny, bol narušené jeho súkromie,

osobný i rodinný život. Po prepustení z väzby sa nedokázal zaradiť do pracovného života a do dnes je
nezamestnaný. Ujma je zvýraznená dĺžkou trestného konania, ktoré trvalo od konca roku 1994 a bolo
právoplatne ukončené v roku 2011. K neprimerane dlhému trestnému konaniu sa tiež pripája bezradnosť
navrhovateľa domôcť sa svojho vlastníckeho práva k zaistenej veci, ktorá trvala 5917 dní.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním doručeným súdu dňa 9.7.2012 tak, že návrh

žiadal zamietnuť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že príkaz na domovú prehliadku (uznesenie Okresného
súdu Banská Bystrica zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94) nemožno považovať za nezákonné
rozhodnutie, pretože samotná skutočnosť, že osoba, u ktorej bola vykonaná domová prehliadka,
nie je páchateľom trestného činu, pre ktorý bol vydaný príkaz na domovú prehliadku, nespôsobuje
nezákonnosť samotného príkazu. Podmienky, za ktorých možno považovať rozhodnutie za nezákonné

upravuje ustanovenie § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb.. Považovať príkaz na domovú prehliadku za
nezákonné rozhodnutie, len z hľadiska výsledku trestného konania vo vzťahu k osobe, v ktorej obydlí
bola prehliadka vykonaná, či z hľadiska výsledku prehliadky, nemá oporu v zákone. Okrem vyššie
uvedeného poukázal na skutočnosť, že na základe domovej prehliadky boli u navrhovateľa nájdenéstreľby schopné zbrane a strelivo, za čo bol navrhovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
nedovoleného ozbrojovania podľa § 196 ods. 2 písm. b) zák. č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný v
tom čase.

K škode spôsobenej odňatím veci uviedol, že v prípade odňatých finančných prostriedkov existovalo
podozrenie, že pochádzajú z trestnej činnosti, to znamená, že nepatria obvinenému, ale poškodenému.
Z tohto dôvodu mohli byť finančné prostriedky vrátené navrhovateľovi až vtedy, keď sa preukázalo,
že čin nespáchal a prostriedky nepochádzajú z trestnej činnosti. K preukázaniu uvedeného došlo až
po právoplatnom oslobodení navrhovateľa spod obžaloby. Ďalej uviedol, že namieta, že v súvislosti s

odňatím veci - hotovosti vo výške 232.000 Sk, mohla ujma v majetkovej sfére navrhovateľa vzniknúť,
pretože v priebehu trestného konania, navrhovateľ a jeho brat uvádzali, že odňaté finančné prostriedky
patrili bratovi navrhovateľa. Akékoľvek nároky súvisiace s odňatím finančných prostriedkov sú preto
nedôvodné. Okrem toho, čo sa týka straty hodnoty peňazí, takýto nárok nemá opodstatnenie v zákone
a Najvyšší súd ČR sa touto otázkou zaoberal vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. rozsudok sp.zn.
25Cdo/862/2008, podľa ktorého vplyvom inflácie na hodnotu pohľadávky na peňažné plnenie skutočná

škoda podľa občianskeho zákonníka nevzniká.

K navrhovateľom nárokovanej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 Eur uviedol, že zo
žalobného návrhu nie je vôbec jasné, ktorým zásahom mu mala byť nemajetková ujma spôsobená. Ďalej
uviedol, že má za to, že náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., nie je možné priznať ani pri

aplikácii Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V prípade ak by sa súd s uvedenou
argumentáciou nestotožnil, odporca z opatrnosti uviedol, že navrhovateľ bol vzatý do väzby uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. Tp/102/94 zo dňa 9.12.1994. Bol obvinený z trestného činu
lúpeže a z trestného činu nedovoleného ozbrojovania v znení trestného zákona účinného v tom čase.
V trestnom konaní vedenom pre trestný čin lúpeže bol navrhovateľ právoplatne oslobodený spod

obžaloby dňa 29.9.2010 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3T/4/2001 zo dňa 17.3.2009 v spojení s
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/2009. Na druhej strane zo spáchania
trestnéhočinunedovolenéhoozbrojovaniabolnavrhovateľuznanývinnýmatorozsudokKrajskéhosúdu
v Banskej Bystrici zo dňa 10.2.1999, sp.zn. 2To/36/1999 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR
zo dňa 2.9.1999, sp.zn. 2To/36/1999. Keďže navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie tak pre trestný

čin lúpeže ako i pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania a navrhovateľ bol vzatý do väzby pre oba
trestné činy, nie je splnená podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. -
oslobodenie spod obžaloby. Ak by sa aj opomenulo, že navrhovateľ bol odsúdený za jeden trestný čin,
prektorýbolvzatýdoväzby,jenevyhnutéokrempozitívnychpodmienokvznikunárokunanáhraduškody
podľa zák. č. 58/1969 Zb. posudzovať i nesplnenie niektorej z negatívnych podmienok podľa § 5 ods.

2 zák. č. 58/1969 Zb.. Ak je splnená čo i len jedna, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe nevzniklo. Z uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/1994
vyplýva, že dôležitým dôvodom, pre ktorý bol obvinený podozrivý zo spáchania trestného činu lúpeže,
bola skutočnosť, že v jeho obydlí boli nájdené streľbyschopné zbrane a strelivo. Napokon z trestného
činu nedovoleného ozbrojovania bol navrhovateľ uznaný vinným. Teda je preukázané, že vlastným

zavineným konaním, sám navrhovateľ dal dôvod na podanie a vyhovenie návrhu na vzatie do väzby. V
zmysle uvedeného je odporca toho názoru, že si navrhovateľ väzby zavinil sám.

Odporca tiež vzniesol námietku premlčania. V tejto súvislosti uviedol, že právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa druhej hlavy prvej časti zák. č. 58/1969 Zb. sa premlčí za rok
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 29.9.2010. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená dňa
12.10.2011, teda po uplynutí premlčacej doby.

K vyššie uvedenému vyjadreniu odporcu sa navrhovateľ vyjadril písomným podaním doručeným súdu
dňa 26.9.2012. Uviedol, že s vyjadrením odporcu v celom rozsahu nesúhlasí. Vo vzťahu k domovej
prehliadke poukázal na skutočnosť, že pri prehliadke bola navrhovateľovi podľa § 79 Trestného poriadku

odňatá vec - finančná hotovosť patriaca Jaroslavovi Bednárikovi a to z dôvodu, že predmetná vec
pochádza z trestnej činnosti. Nakoľko sa toto podozrenie nepotvrdilo, bola mu finančná hotovosť
uznesením 3T/4/2011, po 16 rokoch, vrátená. Navrhovateľ ďalej uviedol, že otázka, či bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.
Nezákonným rozhodnutím je podľa navrhovateľa rozhodnutie verenej moci, ktoré je v rozpore správnym poriadkom, ktorým je Slovenská republika viazaná alebo záväzkami vyplývajúcimi z planej
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené
alebo zmenené príslušným orgánom. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

4MCdo/15/2009, podľa ktorého základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím v zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta uvedeného zákona
je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom. Dodal, že pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí
vychádzať len z jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnuté uplatniť

výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúci obsah právnej normy
vo vzájomnej súvislosti s inými normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ citované ustanovenia § 18
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je umiestnené v štvrtej časti ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy
jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo
zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle
čl. 46 ods. 3 nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale
splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Podľa navrhovateľa nemožno totižto prehliadnuť,
že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na
jednej strane je povinnosť orgánom činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na

druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánom, ak sa ich postup ukáže
ako mylný, zasahujúci do základných práv iných. Navrhovateľ má za to, že odňatie veci v trestnom
konaní bolo vykonané pre podozrenie, že predmetná vec pochádza z trestnej činnosti. Toto podozrenie
sa nepotvrdilo a teda odňatie veci spĺňa zákonné podmienky nezákonného rozhodnutia, pretože nie
je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich

podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Pretože toto podozrenie sa nepotvrdilo a zodpovednosť štátu
podľa zák. č. 58/1969 Zb. je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, ktorej sa štát pri splnení
zákonných podmienok nemôže zbaviť, je navrhovateľ toho názoru, že odporca je zodpovedný za škodu
spôsobenú navrhovateľovi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Tiež namietol,
že uvedené konanie OČTK predstavuje nesprávny úradný postup v zmysle § 18 zák. č. 58/1969 Zb..

Napriektomu,ževecbolaprávoplatneukončenádňa29.9.2010,uznesenieovrátenívecibolovydanéaž
dňa 21.2.2011 a to až po urgencii navrhovateľa zo dňa 13.12.2010. Celková dĺžka odňatia veci 16 rokov,
o ktorej sa pôvodné podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti nepotvrdilo, predstavuje neprimerané
zasiahnutiedovlastníckehoprávanavrhovateľaaminimálnepredstavujeprieťahyvkonaníOČTK.Čosa
týkapoukazovaniaodporcunanájdeniestreľbyschopnýchzbranívobydlínavrhovateľa,nanezákonnosť

rozhodnutia poukazuje navrhovateľ z dôvodu odňatia veci navrhovateľovi ako vlastníkovi, a to finančnej
hotovosti pre podozrenie, že vec pochádza z trestnej činnosti, ktoré sa nepotvrdilo. Spod obžaloby pre
trestný čin lúpeže bol navrhovateľ oslobodený. Čo sa týka odporcovej argumentácie, že navrhovateľ
mal peniaze požičané od svojho brata a teda mu škoda nevznikla, navrhovateľ uviedol, že zmluvou o
pôžičke peňazí prechádza vlastnícke právo k požičaným peniazom na dlžníka a teda navrhovateľ bol

ich vlastníkom v čase ich odňatia. V reakcii na judikát, ktorý predložil odporca poukázal navrhovateľ
na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/296/2006, v ktorom sa uvádza, že za škodu sa
v právnej teórii a praxi považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne
vyjadriteľná v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na
pravidelný beh vecí, ak by nedošlo k škodovej udalosti. Je možné ju spojovať i s tým, že z dispozície

poškodeného bola protiprávne odňatá vec, s ktorou nemohol po určitú dobu nakladať a nemohol ju tak
využiť k dosiahnutiu predpokladaného zisku, ktorý by mu neušiel, keby nedošlo k škodovej udalosti.
NavrhovateľďalejpoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/117/2005,kdejeuvedené,
že aj keď sa náhrada škody priznáva podľa zák. č. 58/1969 Zb. je potrebné priznávať aj nemajetkovú
ujmu ak na ňu vznikol nárok. Okrem toho nezákonné trestné konanie trvalo aj počas účinnosti zák. č.

514/2003 Z.z., ktorý priznanie nemajetkovej ujmy umožňuje. S argumentáciou, že si navrhovateľ väzbu
zavinil sám nesúhlasí, pretože v zmysle § 5 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten, kto
si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom u útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy,
ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia. Navrhovateľ sa ani nepokúsil o útek, ani iným spôsobom
nedal príčiny pre obavy, ktoré by boli dôvodom väzby. K námietke premlčania sa navrhovateľ vyjadril

tak, že s ňou nesúhlasí, pretože si neuplatňuje náhradu škody v dôsledku ušlej mzdy za obdobie väzby,
ale náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú zák. č. 58/1969 Zb. neumožňuje, ale táto je uplatnená v zmysle
Dohovoru. Podľa § 20 citovaného zákona sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskymzákonníkom a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom, ktoré sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

K vyššie uvedenému vyjadreniu navrhovateľa sa odporca vyjadril podaním zo dňa 12.10.2012. Uviedol,

že príkaz na domovú prehliadku nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie v súvislosti so
skutočnosťou, že osoba, u ktorej bola prehliadka vykonaná, bola oslobodená spod obžaloby. Poukázal
na § 82 ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. v znení účinnom v tom čase, z ktorého vyplýva záver, že domovú
prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom
na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacim je vec dôležitá pre trestné konanie alebo sa tam

skrýva osoba podozrivá z trestného činu. Teda pre príkaz na vykonanie domovej prehliadky nie je
podstatné, či osoba, i ktorej má byť prehliadka vykonaná, je páchateľom trestného činu, či podozrivá
z jeho spáchania. Dôležitá je len skutočnosť, či existuje dôvodné podozrenie. Z uznesenia OS Banská
Bystrica sp.zn. Tp/309/94-161 zo dňa 7.12.1994 vyplýva, že v danom prípade bol vydaný príkaz
na domovú prehliadku i v obydlí Aleny Kopčekovej, pričom voči nej vznesené obvinenie nebolo a
ani nebola podozrivá zo spáchania trestného činu. Bolo by absurdné domovú prehliadku vo vzťahu

k nej považovať za zákonnú a vo vzťahu k navrhovateľovi za nezákonnú v súvislosti s neskorším
oslobodením spod obžaloby. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009
uviedol, že príkaz na domovú prehliadku nemá charakter uznesenia o vznesení obvinenia, pretože
vykonaním prehliadky nedochádza zo strany orgánov štátu k obvineniu osoby zo spáchania trestného
činu a samotný výsledok trestného konania nemá žiaden vplyv na zákonnosť domovej prehliadky,

keďže voči osobe, u ktorej sa vykonáva, žiadne trestné konanie vedené byť nemusí. Vo vzťahu k
tvrdeniu navrhovateľa, že konanie OČTK predstavuje nesprávny úradný postup v zmysle § 18 zák.
č. 58/1969 Zb. uviedol, že v tejto súvislosti si navrhovateľ žiaden nárok neuplatnil. Ďalej zopakoval,
že kým sa nepreukázalo, že finančné prostriedky nepochádzajú z trestnej činnosti, nebolo možné ich
navrhovateľovi vrátiť. K navrhovateľom nárokovanej náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že právo na

náhradu škody v súvislosti s rozhodnutím o väzbe vzniká, ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby alebo
k zastaveniu trestného stíhania. Tieto základné podmienky nie sú splnené. Navrhovateľ bol vzatý do
väzby v súvislosti s obvinením zo spáchania trestného činu lúpeže a trestného činu nedovoleného
ozbrojovania. Z trestného činu nedovoleného ozbrojovania bol navrhovateľ právoplatne uznaný vinným.
Okrem toho si navrhovateľ väzbu zavinil sám, pretože hromadenie zbraní a streliva v zmysle uznesenia

o vzatí do väzby bolo konanie, ktorým dal navrhovateľ príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby.
Vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesenie o vznesení obvinenia
pre trestný čin lúpeže, navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľovi bolo uznesením Krajského úradu
vyšetrovaniaPZvBanskejBystricivznesenéobvineniepredvatrestnéčiny.Jenesporné,ženavrhovateľ
bol oslobodený spod obžaloby pre trestný čin lúpeže, na druhej strane zo spáchania trestného činu

nedovoleného ozbrojovania bol uznaný vinným. Teda nie je splnená podmienka vzniku práva na náhradu
škody.Niejemožnépreukázať,ženemajetkováujma,ktorejnáhradupožadujevsúvislostisovznesením
obvinenia, mu bola spôsobená práve v časti obvinenia z trestného činu lúpeže a nie v časti obvinenia
z trestného činu nedovoleného ozbrojovania. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje v
súvislosti s prieťahmi OČTK, avšak skutočnosť, či k prieťahom došlo nie je preukázaná. Napokon

uviedol, že trvá na námietke premlčania nárokov spojených s rozhodnutím o väzbe. Ak navrhovateľ
výslovne uvádza, že si právo na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatňuje v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.
je potrebné vziať do úvahy, že sa na neho nevzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporca
vznesenú námietku premlčania doplnil na pojednávaní konanom dňa 3.6.2013 a uviedol, že podľa § 22
ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. sa právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím premlčí za

10 rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené alebo oznámené nezákonné rozhodnutie, ktorým
mu bola spôsobená škoda. Všetky tri rozhodnutia, od ktorých si navrhovateľ odvodzuje svoj nárok mu
boli doručené v rokoch 1994 a 1995 a preto premlčacia doba uplynula.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O.s.p., účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú

na pokyny súdu.

Vo veci súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa (č.l. 181), výsluchom svedka Jozefa Nechalu
(č.l. 182), výsluchom svedka Rose Marie Bednárikovej (č.l. 187), a listinami: žiadosť o predbežné
prejednanie nároku na náhradu škody (č.l. 8-13), oznámenie odporcu o vybavení žiadosti o predbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody(č.l.14),uznesenieOkresnéhosúduvBanskejBystriciTp/102/94
(č.l. 15-16), obžaloba (č.l. 17-30), protokol o vykonaní domovej prehliadky (č.l. 31), sťažnosť proti
uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici Tp/102/94 zo dňa 9.12.1994 (č.l. 32), sťažnosť proti

uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici Tp/102/94 zo dňa 25.4.1995 (č.l. 33), sťažnosť proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici 2T/6/96 zo dňa 13.5.1996 (č.l. 34), žiadosť o vrátenie veci
(č.l. 35), uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.2.2011, sp.zn. 3T/4/2001 (č.l. 37), uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/2009 (č.l. 38-44), rozsudok Krajského súdu
v Žiline zo dňa 17.3.2009, sp.zn. 3T/4/2001 (č.l. 45-54), obžaloba prokuratúry Krajskej prokuratúry v

Žiline (č.l. 55-70), rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.2.1999, sp.zn. 2T/6/96 (č.l.
71-86), vyjadrenie k odvolaniu prokurátora Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (č.l. 87-89), zápisnica
z Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94 (č.l. 94), uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. 6Tpo/346/94 (č.l. 95-96), uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 8.12.1994 (č.l. 97-98), uznesenie Krajského prokurátora v Banskej Bystrici zo dňa
23.1.1995 (č.l. 99-100), žiadosť o prepustenie z väzby (č.l. 101), návrh na zastavenie trestného stíhania

(č.l. 102), uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.4.1995, sp.zn. Tp/102/94 (č.l. 103),
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.5.1995 (č.l. 104), uznesenie Okresného súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 26.5.1995, sp.zn- Tp/102/94 (č.l. 105), rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 25.9.1996, sp.zn. 2T/6/96 (č.l. 106-126), uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 25.9.1996, sp.zn. 2T/6/96 (č.l. 127), sťažnosť proti uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

dňa 25.9.1996 (č.l. 129), uznesenie Najvyššieho súdu SR 26.11.1997, sp.zn. 2To/27/97 (č.l. 130-136)
ako i s ostatným obsahom súdneho spisu.

Súd sa oboznámil s rozhodnutiami, ktoré predložili účastníci konania:

Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z.z., sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní
viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7

ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na
základe návrhu súdu je pre súd záväzný.

Podľa § 135 ods. 1 O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis
je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; ) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia, súd rozhodnutiami súdov, predloženými účastníkmi
konania, nie je v prejednávanej veci viazaný.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ vo svojej výpovedi dňa 18.2.2013 uviedol, že v decembri 2004 o 5 hod. ráno ho zobudili v
dome intenzívnym búchaním na dvere. Keď otvoril, tak tam stálo 5 maskovaných mužov so zbraňami.

Vytiahli ho z domu a hodili do snehu. Následne bol zaistený a bola obmedzená jeho osobná sloboda a
začala sa domová prehliadka. Oznámili mu, že je podozrivý z trestného činu lúpeže, celý čas sa k nemu
správali neúctivo a na to, čo on vravel, nereagovali. Domová prehliadka sa skončila o 14. hod poobede.
Vyšetrovateľa nezaujímalo, keď mu hovoril, že v čase lúpeže bol na inom mieste. Nechal ho 3 mesiace
vo väzbe, potom za ním prišiel, urobil ďalší výsluch a začal preverovať jeho alibi. Dva roky vo väzbe

uzavreli nedovoleným ozbrojovaním, i keď im hovoril, že zbrane patrili jeho otcovi, ktorý bol zberateľ.
Keď zomrel a pochovali ho, on s domom nič nerobil, bol tam iba dočasne. Po prepustení sa s ním rodina
prestala stretávať a u neho začali zdravotné problémy psychického charakteru, všetci susedia mu to
dávali najavo. Táto jeho zlá povesť v Topoľčanoch naďalej trvá, on si musel zmeniť priezvisko a prácusi našiel v Španielsku. Peniaze, ktoré mu odňali mu chýbali po celý čas, pred odňatím si ich chcel vložiť
do SLSP, lebo tam boli výhodné úrokové sadzby. Odňaté peniaze si požičal od svojho brata, ktorý bol
mäsiar a v tom čase nemal núdzu.

Svedok Jozef Nechala (brat navrhovateľa) dňa 18.2.2013 uviedol, že peniaze požičal bratovi, aby si
zabezpečil nejaké bývanie. Po prepustení jeho brata všetci vrátane rodiny odsudzovali. Mal depresie,
zatváral sa doma, mal zastreté a bál sa šoférovať auto. Keď chodil von, tak si dal kapucňu a čapicu,
aby ho nikto nespoznal. Trpel nechutenstvo. Lekár potom zistil, že tieto problémy boli psychického
charakteru. Depresívne stavy u neho trvali asi pol roka po prepustení z väzby, no pozostatky má dodnes.

Svedkyňa Rose Marie Bednáriková (manželka navrhovateľa) dňa 3.6.2013 uviedla, že navrhovateľa

spoznala v roku 2003. Mali penzión na Duchonke a on sa tam uchádzal o prácu. Jednalo sa o to, že
to bolo mimo sezóny, bolo treba strážiť objekt a zároveň, keď tam boli cez víkend nejakí hostia, tak ich
bolo treba pustiť. Navrhovateľovi táto práca vyhovovala, pretože v noci nemohol spávať, objekt je mimo
ľudí a mimo sezóny tam nie je veľa ľudí, čo mu vyhovovalo. Vzali sa v roku 2004 (uzavreli manželstvo) a
navrhovateľ jej navrhol, či by nemohol vziať jej meno, pretože sa za svoje hanbí kvôli krivému obvineniu

v minulosti. Bola to pre neho šanca na nový začiatok. Keď ho obvinili, tak sa na neho všetci pozerali ako
na kriminálnika a vyčítali mu to i blízky z rodiny.

Z protokolu o vykonaní domovej prehliadky Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Topoľčany
mal súd za preukázané, že dňa 8.12.1994 bola na základe uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94 vykonaná domová prehliadka u Jaroslava Nechalu v rodinnom dome

č. 2192/7 na ulici Agátovej v Topoľčanoch. Proti vykonaniu domovej prehliadky bola podaná Jaroslavom
Nechalom sťažnosť.

Z uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94 mal súd za
preukázané, že navrhovateľ bol vzatý do väzby, ktorá začala dňom jeho zadržania 8.12.1994 o 12. hod
s tým, že bude vykonaná v ÚZVJS Banská Bystrica. Vo výroku rozhodnutia je ako dôvod väzby uvedené

ustanovenie § 67 ods. 1 písm. a, b, c Trestného poriadku, t.j. všetky tri dôvody väzby (úteková, kolúzna a
preventívna). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že obvinený Jaroslav Nechala bol stíhaný za trestný
čin lúpeže a iné trestné činy. Od spáchania skutku 9.9.1994 sa nezdržiaval v mieste svojho stáleho
bydliska, ukrýval sa na rôznych miestach, hlavne v rekreačnej chalupe patriacej Vladimírovi Grznárovi.
Konal tak z obavy pre prezradením. To sú okolnosti, ktoré odôvodňujú skutočnosť, že v prípade jeho

ponechania na slobode by mohol ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stínaniu alebo
hroziacemu trestu. V závere rozhodnutia je uvedené, že hrozí obava pokračovania trestnej činnosti.

Dňa 13.12.1994 podal Jaroslav Nechala na Okresný súd v Banskej Bystrici sťažnosť proti uzneseniu
Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94.

Dňa 17.1.1996 bola na Krajský súd v Banskej Bystrici doručená obžaloba (mimo iných) na Jaroslava

Nechalu pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b) ods. 3 Trestného zákona a pre trestný
čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa zo dňa 25.9.1996, sp.zn. 2T/6/96 (mimo iné) uznal Jaroslava
Nechalu vinným zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody vo výmere 2 rokov. Naproti tomu bol Jaroslav Nechala oslobodený spod obžaloby pre

trestný čin lúpeže.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.11.1997 vyššie uvedený rozsudok na odvolanie zrušil v celom
rozsahu a prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

Krajský súd v Banskej Bystrici ďalším rozsudkom zo dňa 10.2.1999, sp.zn. 2T/6/96 (mimo iné)

obžalovaného Jaroslava Nechalu uznal vinným za trestný čin nedovoleného ozbrojovania, za čo hoodsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, naproti tomu bol Jaroslav Nechala oslobodený spod
obžaloby za skutok, ktorým údajne spáchal trestný čin lúpeže.

Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 2.9.1999, sp.zn. 2To/36/99 vyššie uvedený rozsudok opätovne

(mimo iné) zrušil v časti oslobodenia spod obžaloby a vec vrátil na došetrenie.

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 17.3.2009, sp.zn. 3T/4/2001 (mimo iné) opätovne rozhodol, že
obžalovaného Jaroslava Bednárika, rod. Nechala podľa § 226 písm. c) Tr.por. oslobodil spod obžaloby
za skutok, ktorým údajne spáchal trestný čin lúpeže.

Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť doručením uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa
29.9.2010, sp.zn. 1To/14/09, dňa 29.9.2010.

Žiadosťou adresovanou Krajskému súdu v Žiline zo dňa 13.12.2010 požiadal Jaroslav Nechala o
vrátenie finančnej hotovosti vo výške 7700,99 Eur, ktoré mu boli odňaté pri domovej prehliadke dňa
8.12.1994.

Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.2.2011, č.k. 3T/4/2001-2613 rozhodol súd o vrátení sumy
7700,99 Eur Jaroslavovi Bednárikovi, rod. Nechala.

Podaním zo dňa 10.10.2011 sa navrhovateľ obrátil na odporcu so žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verenej moci podľa zák. č. 58/1969 Zb.. Uviedol,
že škoda mu mala byť spôsobená nasledujúcimi nezákonnými rozhodnutiami: uznesením o vznesení
obvinenia Krajského úradu vyšetrovania Banská Bystrica zo dňa 8.12.1994, uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica o vzatí do väzby zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94 a uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94 na základe ktorého bola vykonaná domová
prehliadka a odňatá vec - finančná hotovosť. Žiadosťou o predbežné prerokovanie navrhovateľ žiadal
o priznanie náhrady majetkovej ujmy vo výške 27.555,95 € a nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- €

Odporca na uvedenú žiadosť reagoval listom zo dňa 2.4.2012 č. 11368/2012/151, v ktorom
navrhovateľovi oznámil, že žiadosti nebolo vyhovené, pretože podľa názoru odporcu neboli splnené

zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody.

Súd vec právne posúdil nasledovne:

Predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola
spôsobená nezákonnými rozhodnutiami, vydanými v trestnom konaní vedenom voči nemu.

Podľa § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré

boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o

väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie
vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má

voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.Podľa § 23 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za
rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce
na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nasledujúcimi
nezákonnými rozhodnutiami:

- Uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Banská Bystrica o vznesení obvinenia ČVS: VP-222/30-94
zo dňa 08.12.1994

- Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 102/94 zo dňa 09.12.1994 o vzatí do väzby

-Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 309/94 zo dňa 07.12.1994, na základe ktorého

bola vykonaná domová prehliadka dňa 08.12.1994 a odňatá vec - hotovosť vo výške 232.000,- Sk.

I. K náhrade skutočnej/majetkovej škody

Premlčanie nároku

Vo vzťahu k náhrade majetkovej škody, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi zadržaním finančnej
hotovosti vo výške 7.700,99 Eur sa súd prednostne zaoberal námietkou premlčania, vznesenou

odporcom. Odporca namietal, že vo vzťahu k akejkoľvek škode, spôsobenej navrhovateľom označenými
nezákonnými rozhodnutiami uplynula objektívna premlčacia doba, ustanovená v § 22 ods. 2 zák. č.
58/1969 Zb., keďže označené rozhodnutia boli doručené navrhovateľovi v rokoch 1994 a 1995 a preto
premlčacia doba uplynula.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na

škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Keďže rozhodnutia označené za nezákonné boli vydané pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z.,
prípadné premlčanie nároku je potrebné podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. posudzovať podľa
zákona 58/1969 Zb.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu

škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď
poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Súd konštatuje, že objektívna premlčacia doba vo vzťahu k označeným nezákonným rozhodnutiam
(Uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Banská Bystrica o vznesení obvinenia ČVS: VP-222/30-94
zo dňa 08.12.1994, Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 102/94 zo dňa 09.12.1994,
Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 309/94 zo dňa 07.12.1994) uplynula najneskôr
v roku 2005. Navrhovateľ túto skutočnosť ani nenamietal. Súd sa ďalej zaoberal námietkou navrhovateľa

(vo vzťahu uplatnenej majetkovej škode), že námietka premlčania je v tomto prípade v rozpore sdobrými mravmi. V súlade s ustálenou súdnou judikatúrou námietka premlčania v zásade dobrým
mravom neodporuje, „to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je uplatnenie tejto námietky výrazom
zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by

za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom
v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
včas neuplatnil.“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 26.6.2012, sp.zn. I. ÚS 781/11). Keďže v danom
prípade objektívna premlčacia doba uplynula bez zavinenia navrhovateľa a to tak, že navrhovateľovi
„nezostala“ žiadna subjektívna lehota podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona, súd vyhodnotil námietku

premlčania vo vzťahu k nároku na náhradu majetkovej škody ako odporujúcu dobrým mravom.

Vo vzťahu k označeným nezákonným rozhodnutiam navrhovateľ ani netvrdil ani nepreukázal, že
majetková škoda mu vznikla z prvých dvoch ním označených nezákonných rozhodnutí (uznesenie o
vzatí do väzby a uznesenie o vznesení obvinenia). Súd konštatuje, že medzi týmito rozhodnutiami a
navrhovateľom označenou majetkovou ujmou nie je ani žiadna príčinná súvislosť, keďže k odňatiu veci
v trestnom konaní sa nutne nevyžaduje, aby osoba, ktorej boli veci odňaté napr. pri domovej prehliadke

bola trestne stíhaná. Z tohto dôvodu sa súdu týmito rozhodnutiami, navrhovateľom označenými ako
nezákonné súd ďalej v súvislosti s uplatnenou majetkovou škodou ďalej nezoberal.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že predmetná finančná hotovosť bola
navrhovateľovi odňatá na základe vykonanej domovej prehliadky dňa 8.12.1994, ktorá bola nariadená
uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94. Podľa zákona

č. 141/1961 Zb. (Trestný poriadok) účinnom v čase nariadenia a vykonania domovej prehliadky, bolo
možné domovú prehliadku vykonať, ak bolo dôvodné podozrenie, že v byte alebo v inom priestore
slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacich (obydlia) bola vec dôležitá pre trestné konanie
alebo že sa tam skrývala osoba podozrivá z trestného činu (§ 82 ods. 1). Výkon domovej prehliadky bol
upravený v § 85 ods. 3 citovaného zákona s tým, že ak pri prehliadke došlo k vydaniu alebo odňatiu veci,

bolo treba pojať do zápisnice aj údaje uvedené v § 79 ods. 5, podľa ktorého zápisnica o vydaní a odňatí
veci musela obsahovať aj dostatočne presný opis vydanej alebo odňatej veci, ktorý by umožnil určiť jej
totožnosť. Z uvedených ustanovení trestného priadku účinného v čase vykonania domovej prehliadky
vyplýva,ževykonaťdomovúprehliadkubolomožnépriexistenciidôvodnéhopodozrenia,ževbytealebo
v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacich (obydlia) je vec dôležitá pre

trestné konanie alebo že sa tam skrýva osoba podozrivá z trestného činu.

Škoda titulom nezákonného uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.12.1994, sp.zn.
Tp/309/94, ktorým bola nariadená domova prehliadka

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore

s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je vo všeobecnosti
podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§
3 zákona č. 58/1969 Zb.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie
zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.). Uznesenie Okresného súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94, ktorým bola nariadená domová prehliadka, nebolo zrušené
a teda v zmysle vyššie uvedeného ho nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie. V zmysle
4 ods. 1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb., súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť.
Z uvedeného vyplýva, že súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo

právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a nie je oprávnený sám posudzovať
zákonnosť, či nezákonnosť predmetného rozhodnutia. Keďže uvedené rozhodnutie nebolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť, nemohol súd návrhu v tejto časti vyhovieť. Súd v tejto súvislosti
ďalej uvádza, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím
a jeho majetkovou škodou. Samotným vydaním uznesenia o nariadení domovej prehliadky nemohla

vzniknúť navrhovateľovi škoda, keďže predmetné uznesenie samo o sebe nemalo za následok odňatie
finančných prostriedkov navrhovateľa - k tomuto došlo až vykonaním domovej prehliadky a pristúpenímďalšej skutočnosti - nájdenie veci u ktorej bolo podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti. Medzi
vydaním uznesenia o domovej prehliadke a tvrdenou škodou navrhovateľa nie je bezprostredná príčinná
súvislosť.

Navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie označil aj samotnú zápisnicu o odňatí veci s odôvodnením,
že mu ako vlastníkovi bola odňatá vec pre podozrenie, že vec pochádza z trestnej činnosti, pričom
toto podozrenie sa neskôr nepotvrdilo, a teda odňatie veci spĺňa zákonné podmienky nezákonného
rozhodnutia. S týmto názorom navrhovateľa sa súd nestotožňuje, pretože odňatie veci nemá povahu
samostatného rozhodnutia. Uvedené vyplýva zo znenia ustanovenia § 85 ods. 3 zák. č. 141/1961 Zb.,

ktorý v súvislosti s odňatím veci pri domovej prehliadke odkazuje výslovne na ustanovenie § 79 ods. 5
citovaného zákona, ktorý stanovuje náležitosti zápisnice. Pretože odňatie veci pri domovej prehliadke
nie je rozhodnutím, ale faktickým úkonom v trestnom konaní, nemôže sa navrhovateľ úspešne domáhať
náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia, keďže takéto nezákonné rozhodnutie absentuje.

Vo vzťahu k označeným nezákonným rozhodnutiam a navrhovateľom tvrdenej majetkovej škode súd
uvádza, že ak by aj navrhovateľom označené rozhodnutia boli nezákonné, prípadná škoda navrhovateľa

by nevznikla ich vydaním, ale až tým, že finančné prostriedky navrhovateľa boli zadržiavané po určitý čas
(približne 16 rokov). Samotný navrhovateľ vzniknutú majetkovú škodu odôvodňoval tým, že počas doby
odňatia (16 rokov) finančné prostriedky, ktoré mu boli odňaté stratili, hodnotu. Z tohto je zrejmé, že medzi
rozhodnutiami, označenými navrhovateľom ako nezákonné a ním tvrdenou škodou nemôže byť príčinná
súvislosť. Súd je preto názoru, že ak navrhovateľovi nejaká majetková škoda vznikla, táto mu mohla

vzniknúťibavsúvislostistrvanímresp.predĺženímzadržiavaniaodňatýchfinančnýchprostriedkov,ktorá
je priamo úmerná dĺžke trestného konania (teda v dôsledku prípadného nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v prieťahoch v konaní)

Nesprávny úradný postup, spočívajúci v prieťahoch v trestnom konaní

Navrhovateľ v podaní doručenom súdu dňa 22.1.2015 uviedol, škoda mu bola spôsobená aj nesprávnym

úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, poukazujúc na celkovú dĺžku trestného konania.
V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že súd si má právne posúdiť, či mu v danom prípade vznikla škoda
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom bol toho názoru, že v prípade
nesprávnehopostupusavjehoprípadenevyžaduje,abytakýtonárokbolpredbežneprerokovaný,keďže
zákon č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu predbežné prerokovanie nároku

nevyžaduje.

Súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že ustálenie toho, či škoda vznikla nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je otázkou právneho posúdenia. Ide o skutkovú
otázku a navrhovateľ je povinný vymedziť akým titulom si náhradu škody voči štátu uplatňuje (napr.
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 M Cdo 13/2010 z 20.3.2012). Súd v tejto časti podľa obsahu posúdil

vyjadrenie navrhovateľa ako procesný návrh na rozšírenie návrhu a uznesením, vyhláseným na
pojednávaní dňa19.3.2015, tento procesný návrh zamietol. Pokiaľ by súd priznal plnenie z iného
skutkového základu než ako bol vymedzený v návrhu, rozhodol by o inom nároku, v rozpore s § 153
ods. 2 O.s.p (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1934/2001). Vo vzťahu k dôvodom zamietnutia
procesného návrhu na rozšírenie návrhu na začatie konania súd uvádza, že sa nestotožnil s vyjadrením

navrhovateľa, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcemu v prieťahoch v trestnom
konaní sa nevyžaduje predbežné prekovanie nároku. Zákon č. 58/1969 Zb. síce nevyžadoval predbežné
prekovanie nároku vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, avšak prípadný nesprávny úradný
postup v prípade navrhovateľa je potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý už
predbežné prerokovanie vyžaduje tak pri nezákonnom rozhodnutí ako aj pri nesprávnom úradnom

postupe. Uvedené vyplýva z toho, že prieťahy v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom a v každom
okamihu ich existencie dochádza k rovnakému porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a preto je právne relevantné posudzovať nároky na
náhradu podľa toho zákona, ktorý bol platný a účinný v čase, keď prieťahy v konaní boli zavŕšené.
Takýmto okamihom je právoplatnosť uznesenia, ktorým boli zaistené finančné prostriedky vrátené, t.j.

za účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. a nie za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. (napr. rozhodnutie KS BA sp.zn. 2Co/262/2012-78 zo dňa 30.04.2013). Keďže v čase uplatnenia procesného návrhu na rozšírenie
návrhu na začatie konania náhrada škody titulom nesprávneho úradného postupu nebola na príslušnom
orgáne prerokovaná, resp. navrhovateľ túto skutočnosť nepreukázal, súd podľa § 95 ods. 2 O.s.p. návrh

na rozšírenie návrhu zamietol, keďže by nemal právomoc o tomto návrhu konať pred tým, ako by došlo
k predbežnému prerokovaniu nároku.

Napriek tomu však súd uvádza, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa
Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo
povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej
správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch

v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z listinných
dôkazov predložených navrhovateľom nevyplýva, že by nesprávny úradný postup vo vzťahu k vráteniu
odňatej veci bol konštatovaný príslušným orgánom. Navrhovateľ teda nesprávny úradný postup OČTK
nepreukázal.

II. Náhrada nemajetkovej ujmy

Odporca v priebehu konania uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu pred
nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., nie je možné
priznaťanipriaplikáciiDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Suvedenýmnázoromsa
súd nestotožňuje, pretože nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej

slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zákon č. 58/1969 Zb. (v súčasnej
dobe už nahradený zákonom č. 514/2003 Z.z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5
Dohovoru.Ikeďčl.5ods.5Dohovoruzaručujeodškodneniezapozbavenieosobnejslobodyvprípadoch

obdobných prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím, možno podľa názoru súdu použiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých
sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zákona
č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu
spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj tieto prípady považovať za prípady vadného pozbavenia

osobnej slobody. Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy,
má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou.

Na druhú stranu sa súd stotožňuje s námietkou premlčania, ktorú vzniesol odporca. Zákon č. 58/1969
Zb. upravuje premlčanie dvoma spôsobmi a to v § 22 a špeciálne v § 23. Podľa § 22 ods. 1, 2
zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa,

kedy sa poškodený dozvedel o škode, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď
poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie. Zvláštna premlčacia doba podľa § 23
bola stanovená pre nároky na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5) alebo rozhodnutím
o treste (§ 6). Premlčacia doba je tu objektívna a jednoznačná. Právny nárok navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy je odvodzovaný od rozhodnutia o väzbe preto sa na neho vzťahuje zákonná úprava §

23, kde je právny nárok podmienený zastavením trestného stíhania/oslobodením spod obžaloby, pričom
premlčacia doba je vymedzená objektívne. Spod obžaloby bol navrhovateľ oslobodený uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/09, právoplatným dňa 29.9.2010. Nasledujúcimdňom začala plynúť jednoročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 1.10.2011. Žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola odporcovi doručená dňa 12.10.2011, teda po uplynutí premlčacej doby.

Súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že z dôvodu, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. nemožno

uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa uplatňuje v zmysle Dohovoru, sa na plynutie premlčacej
doby nevzťahuje § 23 zákona, ale sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ak je obsahom
nároku na náhradu škody nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp
právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. V tejto súvislosti súd
poukazuje na rozsiahlu aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR a tiež považuje za potrebné dodať, že

i keď nemajetkovú ujmu možno podľa Dohovoru priznať ako náhradu škody podľa ustanovení zák. č.
58/1969 Zb., (keďže pod pojmom škoda je potrebné rozumieť škodu materiálnu i nemateriálnu a preto ak
sa navrhovateľ domáha finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla rozhodnutím o
väzbe, ide o nárok na náhradu škody, ktorý je možné podľa Dohovoru priznať), tak napriek tomu zák. č.
58/1969 Zb. v § 23 presne stanovuje dobu, po uplynutí ktorej sa nárok premlčí, z čoho je zrejmá lehota,
v ktorej je potrebné návrh podať na súd. Pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe zákonom o zodpovednosti za škodu upravené, nie sú splnené podmienky na
aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko zák. č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku lex specialis.

Odporcom vznesenú námietku premlčania nemožno pojať ako vznesenú v rozpore s dobrými mravmi
s cieľom zmariť oprávnený nárok navrhovateľa. Súd v tejto otázke poukazuje na nález Ústavného

súdu ČR zo dňa 26.6.2012, sp.zn. I. ÚS 781/11, ktorý v náleze uviedol, že „Ústavný súd vo svojej
judikatúre opakovane konštatoval, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje; to
však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je uplatnenie tejto námietky výrazom zneužitia práva na
úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie
zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s

rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.“
V obdobných prípadoch je na úvahe súdu, či bolo možné uplatniť nárok včas alebo nie a aplikácia tohto
inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by „zhojovať“ neznalosť zákona - t. z. neznalosť plynutia
premlčacích dôb. V danom prípade súd nemá za to, že k márnemu uplynutiu premlčacej doby nedošlo
zavinením navrhovateľa.

Pretože súd považuje odporcom vznesenú námietku premlčania za dôvodnú a premlčaný nárok
nemožno navrhovateľovi priznať, bolo potrebné návrh v tejto časti zamietnuť.

Vo vzťahu k samotnej nemajetkovej ujme navrhovateľa súd uvádza, že ak by aj tento nárok nebol
premlčaný, tak by v podobe uplatnenej navrhovateľom nebol dôvodný.

Podľa § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu

zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli
dôvodom väzby alebo jej predĺženia.

Z uznesenia o vzatí do väzby je zrejmé, že u navrhovateľa boli dané všetky tri zákonné dôvody väzby.
Okrem iného je tam uvedené, že sa skrýval a že sú u neho obavy pokračovania v trestnej činnosti.
Navrhovateľ teda svojím konaním dal príčinu na obavy, ktoré boli dôvodom väzby resp. jej predĺženia.

Toto konanie navrhovateľa podľa § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. vylučuje priznanie škody/
nemajetkovej ujmy za väzbu. Súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ bol vzatý do väzby
resp. vykonal väzbu nielen v súvislosti s trestným činom lúpeže, vo vzťahu ku ktorému bol neskôr
oslobodený, ale aj v súvislosti s inou trestnou činnosťou (trestný čin nedovoleného ozbrojovania), za
ktorú bol právoplatne odsúdený (na nepodmienečný trest odňatia slobody). Navrhovateľ vo vzťahu k

uplatnenej nemajetkovej ujme nepreukázal, že nemajetková ujma mu vznikla v súvislosti s trestným
stíhaním za trestný čin lúpeže a nie za trestný čin nedovoleného ozbrojovania, preto by súd návrhu v
tejto časti nemohol vyhovieť ani v prípade, ak by jeho návrh nebol premlčaný.

Záverom súd dodával, že navrhovateľ ani nepreukázal svoje tvrdenia, ktorými odôvodňoval vzniknutú
nemajetkovú ujmu, konkrétne to, že si do podania návrhu nevedel nájsť prácu - opak vyplýva z výpovede

manželky navrhovateľa.Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd návrh na začatie konania v celom rozsahu zamietol.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

S poukazom na citované ustanovenia zákona vznikol odporcovi s plným úspechom v spore nárok na
náhradu trov konania, nakoľko si odporca náhradu trov konania výslovne neuplatnil, rozhodol súd tak,
ako je uvedené v druhej časti výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Účastník konania môže napadnúť rozhodnutie súdu I. stupňa odvolaním.

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje

( § 204 ods. 1, O.s.p.)

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť, protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.)

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie. (§ 205 ods. 1, 2 O.s.p.)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.