Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 27, 2015

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 8C/88/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413204236
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Šteffel

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2015:8413204236.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ,

s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s. r. o.,
advokátskakanceláriasosídlomBratislava,Grösslingova4,IČO:36864421,protižalovanej:Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na Okresný súd Poprad 27.9.2012 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť jej titulom náhrady majetkovej škody 125,- eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy

415,- eur a náhradu trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Uznesením č. k. 10NcC/38/2012-15 z 22.10.2012 Krajský súd Prešov vyhovel námietke zaujatosti
sudcov Okresného súdu Poprad vznesenej žalobkyňou, z prejednania a rozhodovania veci vylúčil
všetkých sudcov Okresného súdu Poprad a vec prikázal na ďalšie konanie Okresnému súdu Kežmarok.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8.2.2013.

Právny základ žaloby žalobkyňa v danej veci dôvodila nárokom na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako
exekučného súdu spočívajúcim v nerozhodnutí o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní

žiadosti v dĺžke viac ako 225 dní, opierajúc nárok o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Petitom
žaloby žalobkyňa žiadala, aby súd o základe žaloby rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že žalovaná
je zodpovedná za škodu, a následne konečným rozsudkom žalovanej uložil povinnosti náhradu škodu
zaplatiť.

Skutkový základ žaloby odôvodnila tvrdeniami, že ako oprávnená navrhla písomným podaním spísaným
procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy

o úvere č. 7202005 dlžníkom (povinným) S. V., nar. X.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci č. EX 8175/2008, návrh na vykonanie exekúcie spolus exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) predložil Okresnému súdu Poprad (ďalej "exekučný
súd"), ktorý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa procesných pravidiel platných
v exekučnom konaní (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) bola založená povinnosť exekučného súdu

rozhodnúť o žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd aj napriek tomu, že predmetná vec
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako 8 mesiacoch
od podania žiadosti (až 24.11.2008), a to rozhodnutím o udelení poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti

o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby a po veľmi dlhej dobe. Postup
exekučného súdu hodnotí ako nesprávny, v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Nečinnosť
exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával
vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa počas konania
nachádzala. Neexistovala tu žiadna okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Takýmto

nesprávnym postupom súdu bolo ohrozené jej legitímne očakávanie, že správnym postupom dôjde k
vymoženiu jej pohľadávky .O okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jej práv
a spôsobenia škody, sa dozvedela až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Vo veci následne
postupovala podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o
predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody. Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne

nereagovala.

Žalobou si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Výšku týchto

nákladov stanovila vychádzajúc zo svojej účtovnej agendy paušalizáciou reálnych vecných nákladov z
dôvodu, že presnú výšku by bolo možné vyčísliť iba s nepomernými ťažkosťami. Paušalizované náklady
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonoch zamestnanca pomocou informačného
systému predstavujú sumu 70,- eur, náklady na správu a udržanie informačného systému sumu 40,-
eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené urgovaním a na kontrolou stavu konania sumu 15,- eur, spolu 125,- eur.

Žalobou si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zastáva
názor, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní so zásahom do výkonu jej majetkových
práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jej legitímne očakávania, že správnym postupom

exekučného súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu ju
vystavil viacerým rizikám, a to, že dôjde k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným, k insolventnosť povinného. Náhrada nemajetkovej ujmy je spravodlivou satisfakciou za
porušeniejejzákladnýchprávvzhľadomajnaneexistenciužiadnehovnútroštátnehoprostriedkunápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, na zánik jej podnikateľských plánov a neistotu v ďalšom

plánovaní. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúc z doktríny prijatej ústavným súdom,
podľa ktorej je za každý rok poznačený prieťahmi spravodlivá satisfakcia vo výške 20 000,- Sk (cca.
660,- eur), považuje alikvótnym pomerom vypočítanú sumu 55 eur za každý začatý mesiac omeškania
činnosti exekučného súdu (660 eur za 12 mesiacov). V danej veci bol exekučný súd nečinný cca. 8
mesiacov.

Žalovaná v svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo 16.10.2013 žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu
nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z..Namietala zmätočnosť žaloby s tým, že žalobkyňa v žalobe síce označila niektoré dôkazy, najmä
odkazuje na exekučný spis, avšak nepredložila ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval
existenciu samotného exekučného konania, vznik majetkovej škody či nemajetkovej ujmy. Celú dôkaznú

povinnosť v tomto smere prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na nej. Za nejasný
považuje tiež titul nároku na náhradu škody.

Uviedla, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola žaloba vo veci doručená na súd, je zrejmé, že
žalobkyňa žalobu nepodala po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr. Podľa ust. § 15 ods. 1 a §

16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z. z. poškodený sa práva na náhradu škody môže domáhať na súde až po
uplynutí6mesiacovododňaprijatiažiadostiopredbežnéprerokovanienároku.Predbežnéprerokovanie
nároku je podmienkou, aby o nároku mohlo prebehnúť súdne konanie. Preto zastáva názor, že v danej
veci ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Naviac, žalobkyňa neposkytla žiadnu súčinnosť pri
predbežnom prerokovaní podaných žiadostí. Tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne. Preto nárok na náhradu škody uplatnený v danej veci

nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Žalovaná ďalej poukázala na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to: existenciu nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia

byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, poukázala na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 102/2011 Z. z účinnej od
1.6.2011, podľa ktorých od 1.6.2011 už neplatí 15-dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Preto zastáva názor, že ak v

danej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok
žalobkyne vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nerozhodnutí exekučného
súduožiadostinaudeleniepovereniav15-dňovejzákonnejlehote,nemáoporuvzákone.Pokiaľžiadosť
o udelenie poverenia bola podaná pred 1.6.2011, argumentovala, že podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení
s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinného do 31.5.2011 z 15-dňovej lehoty boli

síce výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.
Správnosť aplikácie týchto ustanovení aj na rozhodcovské rozsudky však osvedčila svojím autentickým
výkladom v dôvodovej správe k novelizácii týchto ustanovení Exekučného poriadku Národná rada SR.
Podľa tejto dôvodovej správy výslovné vloženie aj pojmu "rozhodnutia rozhodcovských súdov" do ust.
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku len explicitnejšie ujasnilo literu zákona, aby nedochádzalo k

mylným interpretáciám toho ustanovenia. Zastáva názor, že toto ustanovenie sa správne aplikovalo pri
rozhodovaní súdov aj u žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii na základe rozhodcovských
rozsudkov pred 1.6.2011. Uviedla, že prax už dávno poukázala, že 15-dňová lehota na udelenie
poverenia exekútorovi je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, a to predovšetkým posúdiť

existenciu dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. V tomto smere považuje za dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08, ktorý
nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní, ako aj vo vyjadrení špecifikované
rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súd SR, podľa ktorých vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmavať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej

doložky, preskúmavať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ďalej argumentovala, že nedodržanie zákonnej lehoty na
vykonanie úkonu ešte automaticky neznamená prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností týkajúcich
sa rozhodovania o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to,

že sa týkajú právnych vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv.Poukázala tiež na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak tieto
boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení. Namietala, že žalobkyňa si vo vzťahu

k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnila povinnosť tvrdenia ani
povinnosť ich preukázania. Preto existenciu prieťahov v exekučnom konaní nepovažuje za preukázanú.

Žalovaná ďalej vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že podľa ust. § 19
ods.1zákonač.514/2003 Z.z.právonanáhraduškodysapremlčíza3rokyododňa,keďsapoškodený
dozvedel o škode. Ak žalobkyni mala škoda vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v

udelení poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto nároku
skončila uplynutím 3 rokoch odo dňa, kedy uplynula 15-dňová zákonná lehota na vydanie poverenia.
Preto ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pred 23.4.2009 (3 roky pred dňom
doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nárokov), nárok je premlčaný.

Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla,
že žalobkyňa v konaní ani tu neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, a neuviedla, či si uplatňuje

skutočnú škodu alebo ušlý zisk, a vznik skutočnej škody či ušlého zisku ani nepreukázala. Zastáva
názor, že žalobkyňou tvrdenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať za skutočnú škodu
z zmysle zmenšenia jej majetku, a ani za ušlý majetkový prospech, tzn. nerozmnoženie jej majetku,
ktoré bolo možné dôvodne očakávať nebyť škodovej udalosti. Žalobkyňa, ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá poskytovaním spotrebiteľských úveroch, nepochybne potrebuje svoj informačný systém. Tento

informačný systém na správu svojich pohľadávok využívala pred aj po období tvrdených prieťahov v
exekučnom konaní, a na správu pohľadávok, ktoré boli aj ktoré neboli predmetom exekučných konaní.
Preto zastáva názor, že náklady na správu a využívanie informačného systému žalobkyni vznikali
za účelom jej fungovania ako spoločnosti na trhu, bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom
konaní. Pokiaľ ide o administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, ide o

neprimerané čiastky, najmä s ohľadom na to, že väčšina žiadostí o poskytnutie informácii bola vybavená
elektronicky. Sama žalobkyňa v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uviedla, že disponuje
databázou návrhov v elektronickej podobe a že návrhy boli v elektronickej podobe odoslané súdu.

K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala predovšetkým na dve skutočnosti, a to že ústavný
súd pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenie za zbytočné prieťahy podrobne

skúma každý jednotlivý prípad. Preto úvahu žalobkyne, ktorá vychádza z paušálnej sumy 660,- eur
za rok, nepovažuje za správnu. Ústavný súd pritom vždy prihliada okrem iného aj na význam sporu
pre žiadateľa, na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobkyňa tento prostriedok
nevyužila, je podľa rozhodnutí ústavného súdu neprijateľné, aby jej bola nemajetková ujma priznaná.
Druhou skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný.

Nemajetkovú ujmu si uplatňuje žalobkyňa ako právnická osoba. Preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty
a nedôvery členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Žalobkyňa tiež bližšie nešpecifikovala
tvrdený zánik a ovplyvnenie jej podnikateľských aktivít. Nepreukázala, že konštatovanie porušenia
práva nie je pre ňu dostatočným zadosťučinením. Naviac, nepreukázala ani to, že by sa jej mala
poskytnúť náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala tiež na aspekt dobrých mravov s tvrdením,

že podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej
porušujeprávaspotrebiteľov,považujezakonanievrozporesdobrýmimravmi.Pretopokiaľsižalobkyňa
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu a táto škoda mala vzniknúť práve v súvislosti s touto jej
podnikateľskou aktivitou, platí, že už samotné konštatovanie porušenie práva musí byť postačujúce.

Namietala, že žalobkyňa nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym

úradným postupom exekučného súdu.

Súd ďalej postupoval v súlade s ustanovením § 115a ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie nie
je potrebné nariaďovať v drobných sporoch.Podľa § 200ea ods. 1 O.s.p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000 eur, od toho
okamihu ide o drobný spor.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov v spise a zistil nasledovné

skutočnosti:

Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 18Er 418/2008 súd zistil, že pod touto sp.
zn. je na Okresnom súde Poprad vedené exekučné konanie žalobkyne ako oprávnenej proti povinnej
S. V. pre vymoženie pohľadávky oprávnenej vo výške 1.092,08 eur s príslušenstvom a trovy exekúcie.
Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD. so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60 dňa 6.11.2008 doručil
exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 24.11.2008 exekučný súd udelil

súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Následne exekučný súd uznesením sp. zn.:
18Er 418/2008 zo 14.1.2014 exekučné konanie proti povinnému v časti vymoženia úroku z omeškania
vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.082,12 eur od 25.3.2008 do zaplatenia v časti presahujúcej úrok z
omeškania vo výške 8,5 % ročne zastavil.

Žalobkyňa v danej veci tvrdí, že exekučný súd v uvedenom exekučnom konaní nepostupoval správne,

keď o jej žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nerozhodol v
zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a od podania žiadosti cca. 8 mesiacov bol bezdôvodne
nečinný. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočnosti k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu v danej veci malo dôjsť od 6.11.2008 (tzn. od podania žiadosti o udelenie poverenia exekučnému
súdu) do vydania poverenia, tzn. do 24.11.2008. Právny základ nároku na náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom
žalobkyňa opiera o ust. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, tzn. v čase, kedy k

nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z. z.") štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 Zákon č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä
na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď
bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas
predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
"Exekučný poriadok") v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinnom od 1.6.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2011 podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení zákona č. 102/2011 Z. z účinnom od 1.6.2011
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy možno prisvedčiť žalobkyni, že v danej veci v čase podania

žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie predmetnej exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku Exekučný poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní na udelenie povereniasúdnemu exekútorovi, pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval výslovne prípady, ak exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok.

Exekučný poriadok však procesnú 15 dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu (vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 2 písm.
i) so zákonom. Z tejto lehoty boli v čase podania žiadosti výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Výnimku u týchto exekučných titulov však zákon
upravoval práve z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To

však neznamená, že materiálnemu prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v
čase podania predmetnej žiadosti o udelenia poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny
prieskum súladu exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné
vykladať aj v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45
ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konania, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c).

Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) (ak bol vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval
účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom. Materiálny prieskum súdu rozhodcovských rozsudkov plne potvrdila už dnes vcelku ustálená

súdna prax. Navyše z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v
prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému súdu neukladá (Nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 520/2012 z
10. 7. 2013, rozsudok KS Prešov sp. zn. 17C 419/2012 z 19. 4. 2014).

V danej veci exekučný súd po doručení žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi žiadosť,
návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a dňa 24.11.2008 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie.

Nemožno teda prisvedčiť žalobkyni, že exekučný súd bol od podania žiadosti o udelenie poverenia 8
mesiacov nečinný. Možno prisvedčiť žalobkyni, že v danej veci súd nerozhodol v 15 dňovej zákonnej

lehote.

Exekučný súd vykonal materiálny prieskum rozsudku v lehote cca 20 dní a po tejto lehote žiadosti v
celom rozsahu vyhovel a udelil poverenie. Preto súd nemohol prijať vo veci právny záver o nesprávnom
úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v porušení povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote. Súd vzhľadom na zákonnú

povinnosť materiálneho prieskumu rozhodcovského rozsudku ako je vyššie uvedené tiež nepovažoval
za opodstatnený ani záver o nesústredenej činnosti exekučného súdu.

Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval okrem porušenia povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (cit. ust. § 9).

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej, všeobecne platí, že vzhľadom
k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je
dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú
najmä ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky
konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súdje povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda
splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec

bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je
napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady
rýchlostikonania,ktoréjevsvojomdôsledkunesprávnymúradnýmpostupom,jepretomožnépovažovať
len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej

a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia
súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)
sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomu
nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným
pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a
jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre

posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné

ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o
sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,

I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II.ÚS 23/06, a pod.).

V danej veci však súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného
postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného
súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky
exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobkyňa

ako oprávnená len v roku 2010, tzn. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v danej veci, podala na tento súd 421 žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii a v roku 2011
cca. 312 žiadostí. Tu súd v celom rozsahu poukazuje na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z 10.7.2013
vydaný v obdobnej typovej exekučnej veci iniciovanej žalobkyňou ako sťažovateľkou, podľa ktorého:
"... Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí

zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že
by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie..." Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru
vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných
prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami

či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už
spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak
v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci
sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady
obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo

obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel
zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov
nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná,
a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa

s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktorévyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného
súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s

povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote
aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.
Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS
64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že
"... v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje

mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svoje
právnej neistoty".

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom súd nebol nečinný, v ktorom jeho
rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie trvalo cca 20 dní, v celom rozsahu
poukazujúc na argumentáciu Ústavného súdu SR v uvedenom náleze súd v danej veci prijal záver, že
exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako

konanie so zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci
a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Súd vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobkyne ako aj žalovanej k veci a značný počet typovo
obdobných žalôb považuje záverom za potrebné k ďalším tvrdeniam žalobkyne uviesť nasledovné:

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o
náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže

vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to
oprávneným orgánom, súd dáva do pozornosti vyššie uvedenú citáciu ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť. Nové znenie
ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnou od 1.1.2013. Avšak
aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny úradný

postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 1.1.2013, súd konštatuje,
že žalobkyňa v konaní ani v tomto smere neuniesla povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne
skutočnosti, že by o prieťahov v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z orgánov
taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013.

Ďalej súd dodáva, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný

postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte
nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je
odškodniteľnápodľazákonač.514/2003Z.z.,pôjdeibavtedy,akbymaltakýtonesprávnyúradnýpostup
dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003
Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku, a najmä

s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonník sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah
zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu zákonníku je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú
úpravu je možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom
alebo tým, že neustanoví niečo iné.

Súd je toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobkyne uskutočňovanou vo veci správy a

udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov,
správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho, nemožno považovať za skutočnú
škodu. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa ako obchodná spoločnosť založená
za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladala a vynakladá náklady nasprávu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného systému
predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto informačného
systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme, jej preto vznikali v

súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by
už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobkyne
pritom nie je vôbec zrejmé či a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným
systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie informačného
systému žalobkyne v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom systéme vôbec

znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne
v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní. Preto súd zastáva názor, že žalobkyňa v konaní
neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku majetkovej ujmy v dôsledku
tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť
tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec
vynaložila na správu a udržanie svojho informačného systému. Taktiež neuniesla ani dôkaznú povinnosť

ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na administratívne spracovanie a publikačné výdaje spojené s
urgenciami. Súd má poznatky, že žalobkyňa vyhotovuje mnohé podania v elektronickej podobe. Aj
samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd dodáva, že v zásade platí,
že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť

pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd žalobu zamietol
bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci súd
považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. Tu súd len v krátkosti poukazuje na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré
je osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok

behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so
všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného
postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej

udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej
ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dovodiť vznik škody a orientačne a jej rozsah) na strane
poškodeného.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
súd dodáva, že v konaní súd nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom

žalobkyne, ktoré podľa jej tvrdení žalobkyňa hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnila
23.4.2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobkyňa neposkytla
súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú
súd považoval doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o
zodpovědnosti za škodu způsobenou při výkone veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním

postupem, ktorá je podľa názoru súdu plne aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Podľatejtojudikatúrynietpochýb,žepredbežnéprerokovanienárokuniejehmotnoprávnoupodmienkou
úspešnosti žaloby a nesplnenie tejto podmienky nie je dôvodom k zamietnutiu žaloby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovanej,
ktorá v konaní mala úspech a ktorá o náhradu trov požiadala, prislúcha právo na náhradu trov účelne

vynaložených na bránenie práva v konaní. Keďže žalovaná trovy tohto konania v lehote 3 dní od
vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú (§
151 ods. 2), súd žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom Okresného

súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občiansky súdny poriadok) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody

odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.