Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 27, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Sp/60/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201430
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Janka Richterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201430.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, sudca JUDr. Janka Richterová, v právnej veci navrhovateľa: F.. K.. T. Ď., W..

XX.X.XXXX, F. F., G.. Q. Č.. XX, proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, Nám.
Slobody č. 12, o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu zo dňa 11. júla 2013, sp. zn. XXXX/XXXX, takto

r o z h o d o l :

Súd rozhodnutie odporcu zo dňa 11. júla 2013, sp. zn. XXXX/XXXX p o t v r d z u j e.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 10, ods. 5 Zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len ZPPP) nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie

právnej pomoci z dôvodu, že vo veci nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil
jednu z troch kumulatívnych podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc.

V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že navrhovateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci
v konaní pred ústavným súdom vo veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cb/2/2003.
Keďže navrhovateľ neuviedol, aké ústavné právo bolo rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov
porušené a v zmysle judikatúry ústavného súdu za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy nemožno považovať za neúspech v súdnom konaní dospel k záveru, že v danej
veci nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu.

Vo včas podanom odvolaní sa navrhovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci
odporcovi na ďalšie konanie. Mal za to, že správny orgán pri závere o tom, že nie je možné vylúčiť
zrejmú bezúspešnosť sporu prejudikoval rozhodnutie trojčlenného senátu ústavného súdu, čo nie je
jeho úlohou. Domnieval sa, že v konaní odporcu došlo k porušeniu jeho viacero procesných práv ako

nepoučenie o možnosti dať sa v správnom konaní zastúpiť právnym zástupcom, neposkytnutím mu
pomoci a poučenia, aby pre neznalosť práva neutrpel ujmu na svojich právach, tiež mu neumožnil
vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Odporcovi tiež vytýkal, že v odôvodnení
rozhodnutia citoval právne vety z rozhodnutí ústavného súdu, avšak neuviedol ako použil správnu úvahu
pri ich použití. Mal za to, že konanie pred všeobecnými súdmi je zaťažené závažnou vadou, ktorá
znamená odňatie možnosti konať pred súdom tým, že navrhovateľ by mal procesný úspech vo veci,
keby správne boli námietky voči žalovanému1/ v konaní 8Cb/2/2003 zamietnuté. Uviedol tiež, že bolo

porušené jeho právo na zákonného sudcu, keďže v odvolacom senáte 3O vystupuje ako jeho členka R..
J. Y.Á., hoci táto sudkyňa je členkou senátu 4O.Odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť, pridŕžajúc sa argumentácie,
uvedenej v napadnutom rozhodnutí. Domnieval sa, že vo veci neporušil procesné práva navrhovateľa.
Za účelom objasnenia dôvodov ústavnej sťažnosti prizval navrhovateľa na osobné stretnutie.

Práve navrhovateľ neposkytoval v konaní potrebnú súčinnosť, preto sa nemôže domáhať zrušenia
preskúmavaného rozhodnutia pre nezákonnosť spočívajúcu v nedostatočnom zistení skutkového stavu,
ktoré sám zavinil. Ústavný súd nemá vo vzťahu ku všeobecným súdom postavenie nadriadeného súdu,
jeho úlohou nie je preskúmavať správnosť či zákonnosť rozhodnutí všeobecných súdov.

Súd po zistení, že nie sú dané predpoklady pre postup podľa § 250p O.s.p., preskúmal napadnuté
rozhodnutie i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že opravný prostriedok bol
podaný nedôvodne.

Predmetom súdneho preskúmania bolo právne posúdenie veci v otázke zrejmej bezúspešnosti
uplatňovaného alebo bráneného práva (sporu), ktorá ako jedna z troch kumulatívnych podmienok pre

priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zák. č. 327/2005 Z.z. musí byť splnená.

Podľa § 6, ods. 1, písm. b/ ZPPP fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej
účasti, ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu.

Podľa § 8 ZPPP pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliada najmä na to, či
právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Svoj pozitívny záväzok umožniť prístup k spravodlivosti osobám materiálne znevýhodneným realizuje

štát prostredníctvom Zák. č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Z
ustanovenia § 1 tohto zákona vyplýva, že jeho účelom je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a
zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku
svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a
prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom sám, resp. v prevažnej miere, znáša náklady za

poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám.

Preto je celkom namieste, aby v právnej norme stanovil podmienky, za ktorých bude takáto forma
právnej pomoci fyzickým osobám patriť. V snahe vylúčiť zneužívanie tejto právnej úpravy i v prípadoch,
v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie alebo bránenie práva (reálne poškodenie práv, resp. právom

chránených záujmov, je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že nejde o zrejmú
bezúspešnosť sporu (§ 6, ods. 1, písm. b/). Pojem zrejmej bezúspešnosti bol v našom právnom poriadku
obsiahnutý len v ustanovení § 138 ods. 1 O.s.p. Zákon o bezplatnej právnej pomoci v ustanovení §
8 len príkladmo uvádza, na čo je potrebné pri jej posudzovaní prihliadať. Pre nenaplnenie požiadavky
v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) nestačí , že zrejmú bezúspešnosť nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné,

aby bezúspešnosť sporu bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia
veci. Odporca a ani správny súd, konajúci podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p., pritom nenahrádzajú
rozhodovanie všeobecných súdov. Úlohou odporcu a ani správneho súdu nie je preto ísť do hĺbky sporu,
či vykonávať dokazovanie, ktoré prislúcha súdu konajúcemu o veci samej. Pri posudzovaní zrejmej
bezúspešnosti treba mať tiež na zreteli, že negatívne rozhodnutie predstavuje obmedzenie ústavou

garantovaného práva na súdnu a inú právnu pomoc.

V danej veci zrejmú bezúspešnosť sporu - konania o ústavnej sťažnosti navrhovateľa odporca vyvodil
predovšetkým zo skutočnosti, že navrhovateľ sa mieni domáhať ochrany svojich práv pred ústavným
súdom, avšak z jeho žiadosti a ani z osobného rokovania nebolo možné vyvodiť dôvody porušenia

ústavných práv.

Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že v konaní, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 8 Cb/2/2003, sa navrhovateľ domáha zaplatenia 9 771 559,45 € zo zmenky. V časti zmenkovej
sumy 99 581,76 € s úrokom 6% od 27.2.1999 do zaplatenia bol zmenkový platobný rozkaz ponechaný

v platnosti (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.4.2011 č. k. 8Cb/2/2003 - 372, v spojení s
rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2013 č. k. 3Obo/57/2011 - 431).S ohľadom na výsledok odvolacieho konania v neprospech navrhovateľa ako odvolateľa odporca preto
vec uzavrel tak, že navrhovateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi všeobecných
súdov vo veci 8Cb/2/2003. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe ústavného súdu o tom, že k porušeniu

ústavných práv na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces nedochádza tým, že účastník
konania nedosiahne vo veci úspech, resp. tým, že všeobecné súdy sa nestotožnia s právnym názorom
sťažovateľa, dospel k záveru, že nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť navrhovateľa v konaní pred
ústavným súdom.

Súd sa s uvedenou argumentáciou odporcu stotožňuje.

Predovšetkým treba uviesť, že podľa názoru súdu nedošlo v konaní pred odporcom k takému porušeniu
procesných práv navrhovateľa, ktoré by mohli mať za následok nezákonné rozhodnutie vo veci.
Navrhovateľ v odvolaní len paušálne cituje ustanovenia Správneho poriadku, týkajúce sa procesných
práv účastníkov konania, bez reálneho vzťahu ku prebiehajúcemu konaniu a jeho výsledku. V žiadosti

o poskytnutie právnej pomoci navrhovateľ neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by mu postupom súdov
oboch stupňov mali byť v dotknutom konaní porušené ústavné práva. Odporca sa uvedený nedostatok
pokúšal odstrániť osobným rokovaním s navrhovateľom, avšak ani na uvedenom rokovaním, resp.
po ňom, k náprave zo strany navrhovateľa nedošlo. Samotný odkaz v žiadosti na priložené listiny je
celkom nepostačujúci. Nie je úlohou odporcu za žiadateľa o právnu pomoc nachádzať v konaniach pred

všeobecnými súdmi dôvody pre uplatnenie ústavnej sťažnosti. Podľa názoru súdu ak by takéto dôvody
reálne existovali, nepochybne by i osoba, ktorá nie je znalá práva, bola schopná minimálne popísať
okolnosti prípadu, z ktorých možno tieto dôvody vyvodiť, ak aj nie dôvody porušenia ústavných práv
priamo uviesť. Zrejmá bezúspešnosť sporu vo veci, v ktorej účastník nevedel formulovať žiadne dôvody
porušenia ústavných práv, je preto celkom zjavná už na základe zbežného posúdenia veci.

Pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v konaní podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku je rozhodujúci skutkový stav v čase jeho vydania ( § 250i ods. 1 O.s.p. ). O žalobných
dôvodoch, týkajúcich sa porušenia práva na zákonného sudcu, i riadneho odôvodnenia rozhodnutia
súdov v otázke doručovania zmenkového platobného rozkazu odporca nemal a ani vzhľadom na

postup navrhovateľa v konaní nemohol mať vedomosť a z pre postup navrhovateľa z obsahu spisu
ani nevyplývala. Preto na uvedenú argumentáciu vo vzťahu k dôvodnosti ústavnej sťažnosti nemohol
prihliadnuť ani súd v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.

Navrhovateľ v odvolaní nenamietal postup správneho orgánu, ktorý vo veci rozhodol a prípadne

neprerušil správne konanie do ukončenia dovolacieho konania, ktoré v predmetnej veci nebolo doposiaľ
ukončené. V zmysle § 29 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý v konaní zák. č. 327/2005 Z.z. má
subsidiárnu pôsobnosť, preruší správny orgán konanie, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke. Pod
predbežnou otázkou sa v zmysle § 40 Správneho poriadku rozumie otázka, ktorá nie je predmetom
prebiehajúceho správneho konania, avšak od posúdenia ktorej závisí rozhodnutie vo veci. Vyriešenie

prejudiciálnej otázky v inom správnom alebo súdnom konaní má svoje vyjadrenie vo výroku rozhodnutia.
Preto podľa názoru súdu za predbežnú otázku možno považovať len takú otázku, ktorá je výsledkom
správneho konania, resp. súdneho konania. Za predbežnú otázku, v súvislosti s ktorou by bolo potrebné
prerušiť konanie, nemožno chápať samotnú existenciu iného konania, vrátane dovolacieho konania, ak
jeho výsledok (nie existencia) nemá vzťah k prebiehajúcemu správnemu konaniu.

Z týchto dôvodov súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako zákonné potvrdil (§250q, ods. 2 O.s.p.).

Účastníkom súd náhradu trov konania nepriznal, keď navrhovateľ v konaní úspech nedosiahol a odporca
ich náhradu neuplatnil (porovnaj § 250l, ods.2, 250k O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do pätnástich dní od
jeho doručenia, prostredníctvom procesného súdu na Najvyšší súd SR
v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, protiktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.