Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/34/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711200223
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2711200223.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/
XX, XXX XX B., vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Ivanom Nestorom, Exekútorský úrad Bratislava
so sídlom Haburská 49/A, 821 01 Bratislava, pod sp. zn. EX 17156/10, o vymoženie 164 eur s prísl.,

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 1Er/46/2011-42 zo dňa 02.12.
2014 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd prvým výrokom exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom
JUDr. Ivanom Nestorom, pod spisovou značkou EX 17156/10 vyhlásil za neprípustnú (výroková časť
I.), exekúciu zastavil (výroková časť II.), nariadil oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému, PhD. náhradu trov exekúcie priznanú uznesením Okresného súdu Skalica č.k.
1Er/46/2011-27 zo dňa 07.05.2013 (výroková časť III.) a súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Nestorovi
náhradu trov exekúcie nepriznal (výroková časť IV.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou

ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1 - 3 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZORK“), § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1,2, § 2 písm. a) a písm. b), § 3 ods. 1, 2 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r),
ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), príslušnými ustanoveniami smernice
Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a k tomu

zodpovedajúcou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napríklad rozsudok Súdneho dvora (ES) vo
veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, rozsudok
Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/2005 zo dňa 26.10.2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro
Móvil Milenium SL, bod 38, rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/2008 zo dňa 04.06.2009
Pannon GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi, bod 43 a rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira). Vecne prvostupňový

súd argumentoval tým, že exekučným titulom v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave, sp. zn. SR 09731/10 zodňa 18.10.2010. Vymáhaný nárok vznikol zo Zmluvy o úvere. Právny vzťah medzi účastníkmi, založený
predmetnou zmluvou, posúdil súd prvého stupňa ako spotrebiteľský, na ktorý aplikoval ustanovenia
Zákona o spotrebiteľských úveroch ako i ustanovenia § 52 a nasl. OZ. Na základe toho, v súlade s

ustanovením § 45 ZORK, skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, obsiahnutej
v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere,
ktorá mala založiť legitimitu pre predložený exekučný titul. Po preskúmaní tejto rozhodcovskej doložky
dospel k záveru, že táto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ, pretože
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto

je podľa § 53 ods. 5 OZ neplatná. Rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob
riešeniaprípadnéhosporuaponechávahovýlučnenavôlidodávateľa.Vprípade,žebysarozhodcovské
konanie začalo na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami, mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť
sa všetkým úverovým podmienkam, teda aj rozhodcovskej doložke. Vzhľadom na to, súd prvého stupňa

exekučné konanie zastavil.

Protitomutouzneseniuprvostupňovéhosúdupodalvčasodvolanieoprávnenýažiadal,abyodvolacísúd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo
alternatívne, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len

„O.s.p.“) konanie prerušil a vec predložil Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ v znení:
1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory
vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno

podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,
považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou

doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Oprávnený v odvolaní predovšetkým namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného
konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým
a právnym otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa

k argumentácii povinnej, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami.
Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai (C-472/11 zo dňa

21.02.2013), z ktorého vyplýva, že zásada kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri
aplikáciismernice93/13/EHSsvojupovinnosťupozorniťúčastníkovexekučnéhokonaniananeprijateľnú

podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa
k prípadnému stanovisku povinnej. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu
čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej spotrebiteľ musí riešiť spory
s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, ods. 4písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože vzhľadom na judikatúru Spolkového súdneho dvora v
Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/
EHS nie sú úplne zjavné, čiže by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair. V tomto smere

poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/3 a zo dňa 19.05.2011,
III ZR 16/11 a rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky: uznesenie zo dňa 11.10.2012, sp. zn.
IV. ÚS 1281/12; uznesenie zo dňa 05.10.2011, sp. zn. II. ÚS 3057/10; a dôvodil, že súdy týchto
členských krajín EÚ pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 smernice zásadne odlišne, ako pristupuje k tejto
problematike exekučný súd. Z nemeckej a českej jurisprudencie pritom vyplýva, že samotné podriadenie

sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých
pozíciách, ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Navyše
exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ potom, čo je súdom
upozornený, nemá zámer dovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. Ďalej uviedol,
že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ potom, čo je súdom

upozornený, nemá zámer dovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. V danom
prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikovať, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti-
ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak

súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil
prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje
vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak

spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy,
ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že
posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Oprávnený poukazoval na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012, v zmysle ktorého skúmanie materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie má svoje limity, ktorými sú jednak

limity preskúmavania rozhodcovského rozsudku vyplývajúce z ustanovení § 40 ods. 1 písm. a) a b)
ZORK a tiež predmetom skúmania môže byť len plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia,
teda nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu. Podľa oprávneného súd prvého stupňa
prekročil svoju právomoc, keď sa na základe ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK zaoberal komplexným
skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať

vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše
exekučný súd takto postupoval potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44
ods. 2 EP preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný
ustanovením § 40 a § 43 ZoRK a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, nekoná
o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu

uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd sa môže zaoberať
meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k
splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 ZoRK a nemôže rozširovať svoje
rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom
konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl.

ZoRK, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 EP, tak ako ju v danej
veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 ZoRK upravuje lehotu, v ktorej účastník

konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna
istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami
rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do
právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej
istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť

princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím
lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o
rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 7 ods.1 O.s.p. vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu
prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie
je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný

rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd
je ním viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby odvolací súd
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh

na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR,
nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP, bez akejkoľvek
časovejlimitácie,jepodľanehovrozporesprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkých
subjektov práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v
danom prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval
ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v

rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu
len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný ustanovením § 40 a nasl. ZoRK a musí rozlíšiť
svojuprávomocodprávomocivšeobecnéhosúdukonajúcehoozrušenírozsudkurozhodcovskéhosúdu.
Prvostupňový súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii

rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho
konania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený
začať konanie z úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces
a dvojinštančnosť súdneho konania. Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným
na strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť
jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu

normu - ustanovenie § 40 a § 43 ZoRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 EP a
§ 45 ods. 2 ZoRK, interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Oprávnený nebol informovaný, že
exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení,

čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Rozhodnutím exekučného súdu ďalej
bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. ZoRK, je proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Súd prvého
stupňa vzhľadom na ust. § 58 ods. 2 EP, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na
spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci tak podľa zákona povinný

urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie. Prvostupňový
súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že
rozhodcovské konanie je pre povinnú - spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci
pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením § 35 ZoRK,
podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu
exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal
dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal,

či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná.
Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti
rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako predpokladá
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ), že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní,

pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v
prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu
osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného
ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné,nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne
posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje
klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka

a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna
miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného,

nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť
oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Súd prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania
oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku za
poskytnutieúveruapoplatkuzazaslanieupomienok.Dôvodil,žeexekučnýsúdniejeoprávnenývykonať
prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) ZoRK, teda podľa dôvodov uvedených
v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268 O.s.p., § 57 EP. Poukazoval

na to, že ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), resp. ust. § 57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 EP a ust. § 45 ods. 2
ZoRK si vzájomne odporujú, v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Keďže neskoršou právnou
úpravou sú ustanovenia ZoRK, majú sa aplikovať tie, exekúciu teda nemožno zastaviť podľa § 57 EP.
Navyše exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného
titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd exekútorovi vydal

poverenie na vykonanie exekúcie, pričom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by
mali viesť k zmene postoja súdu. K podanému návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. uviedol, že právny základ danej veci a jeho interpretácia Súdnym dvorom EÚ a všeobecným
súdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho názoru smernica Rady 93/13/EHS nebráni riešeniu
sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní. Poukazoval na to, že slovenské znenie

smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q) ods. 1 jej prílohy nesprávne v časti „najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.“
Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako keby sa atribút neupravenosti právnymi predpismi
vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových verzií, sa atribút neupravenosti právnymi predpismi
týkarozhodcovskéhokonania.Toznamená,žespotrebiteľskázmluvanesmieodspotrebiteľavyžadovať,

aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a
kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad
rozhodcovského konania podľa ZoRK, ktoré je upravené právnymi predpismi a rozhoduje sa v ňom
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých
jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Prvostupňový súd sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Preto je potrebné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ Súdny dvor EÚ. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ, platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v

konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden
opravný prostriedok. Zásadne však platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán
členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv, aby účastníci konania

boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii
vnútroštátnymi súdmi SR. Oprávnený trval na legitimite predloženého exekučného titulu a žiadal, aby
na základe uvedených argumentov odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a
Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne
otázky.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že je odvolanie podané
včas a oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O.s.p.) napadnuté uznesenie preskúmal obsahom a

dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.Odvolateľ v podanom odvolaní predovšetkým namietal, že súd v exekučnom konaní bez zákonnej opory
nebol oprávnený zaoberať sa (ne)platnosťou zmluvných podmienok, s čím sa odvolací súd s poukazom
na nižšie uvedené nestotožňuje.

V zmysle § 44 ods. 2 EP, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 ZoRK, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom
je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZoRK, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,

že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V
právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité
okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného
poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že

materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného
riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,
ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy

SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §
159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto

právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,
potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi
opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZoRK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnejprávoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZoRK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZoRK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v

zmysle § 35 ZoRK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZoRK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZoRK v spojení s §
159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje
osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý
mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z

vád uvedených v § 45 ZoRK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na

zastavenie uvedené v § 57 EP, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom treba považovať
za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru
napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné

i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v
tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10).

Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva

exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uloženévovýrokovejčastirozsudkujedovolenéačizároveňniejevrozporesdobrýmimravmi.Uvedené
posudzujeexekučnýsúdakopredbežnúotázkuužpredtýmakovydápovereniesúdnemuexekútorovina
vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského
rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v

štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie
exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a
až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“
rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného
konania podľa § 45 ZoRK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie

napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej
udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd
totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so
zákonom.

Vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Claro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie

k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi

nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad
Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

Obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta

Korčkovská kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných

konaní na základe vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný a to v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinnú na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom odvolací súd sústredil prvoradú
pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

Zobsahuspisuvyplýva,žepredmetnúzmluvuoúvereč.203600121oprávnenýakoveriteľapovinnáako

dlžník uzavreli dňa 14.12.2009, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 100 eur,
ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom 68 eur, v 6 mesačných splátkach po 28 eur,
počnúc dňom 16.01.2010. Podľa obsahu zmluvy, sú jej neoddeliteľnou súčasťou Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. Z článku 15 týchto podmienok vyplýva, že zmluvné strany dojednali rozhodcovskú
doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad

alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku rozhodcovskej doložky. To neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná

obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Nadväzne dňa

01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý v znení
účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má
právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy,ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

S účinnosťou od 01.01.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, Občiansky zákonník v § 52
ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná

v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v
pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pretože povinná
pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 4 OZ v uvedenom znení považovať za
spotrebiteľa.

Bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka), s poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis,

podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom ust. § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch a Zákona o ochrane spotrebiteľa.

V zmysle § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu
plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť

oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia
ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva
ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia
doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve

sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k
tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo.

Podľa § 54 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu
tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale
predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú
podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať

mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia
pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho právabol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom
období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh

nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam

rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo
štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia
spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom

je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci
akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá
má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1
OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v
Občianskom zákonníku.

Cit. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné akceptovať,
ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie
jeomožnostivýberumedzištátnymasúkromnýmsúdom,alepredovšetkýmodôsledkoch,ktorézakladá
a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť

vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto
doložkyzačalorozhodcovskékonanienanávrhdodávateľa,spotrebiteľbybolnútenýnezvratnepodrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské
žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej

zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už
povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným

súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.VobdobnejveciÚSSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.02.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúdvyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového súdu
je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej
doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom
výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť

spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 v
spojení s § 53 ods. 4 písm. r) OZ za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie
uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou

zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 OZ je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK., nebola ani založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol
predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky -
materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK podľa
§ 45 ods. 1 písm. b), v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská
zmluva.

Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2
EP vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia
neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,

kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým).

Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o
rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.Na záver tunajší súd k námietke oprávneného, že nevytýčením pojednávania v predmetnej veci došlo
k odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom uvádza, že v zmysle § 58 ods. 2 EP (v
znení účinnom od 01.01.2013) exekučný súd má len možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to

len vtedy, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej
doložky je listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva a jej všeobecné podmienky), nie je
potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej
povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že

posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky je právnou otázkou. Nariadenie pojednávania len
z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu by za týchto
okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade
hospodárnosti konania.

Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným

zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne, s použitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady

ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na

rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to

považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob

výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo v júli 2008, z tohto hľadiska by

bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii

súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí

mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo

skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne

so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i
Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených
dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska

správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu

považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a

nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutýchnazákladezmluvykuškodespotrebiteľa,budejupovažovaťzaneprijateľnú,atobezohľaduna to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo

všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.
1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,
ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom

nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)

a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte

vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou

uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky

relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 EP alebo
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 EP, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý

uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od

vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po
tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Odvolací súd nepovažuje za

potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie
uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú
povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už
SúdnydvorEÚvyjadril,atodokoncavovecitýkajúcejsaoprávneného,čižeoprávnenýmusímaťotomto
závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť
s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý

rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti
spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so
spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské

konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd
bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve
o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ
je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie
zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods.
2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

V zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 EP zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak exekučného titulu,

jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska ich súladu so
zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb
a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí
žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.
Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen §

44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 EP. Keďže odvolací súd nedospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a
druhá EP), ktorý sa týka danej veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konaniepodľa návrhu oprávneného v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu
návrh na zaujatie stanoviska.

Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu

k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal

vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a s ktorými mal oprávnený možnosť sa oboznámiť.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu, mal exekučný súd len možnosť,
nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľ
jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z
hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová

zmluva a jej všeobecné podmienky), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie.
Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním
sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou
otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním
alebooznámenímobsahubyzatýchtookolností,akoajsprihliadnutímnamožnosťodvolaciehokonania,

bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a

uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že

postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj

vo výroku o náhrade trov exekučného konania, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné
odvolaciedôvodyprotivýrokuotrováchexekúcieneuvádzal,podanýmodvolanímbolnapadnutýajvýrok
o trovách, pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekučného konania však už nemohlo byť predmetom
prieskumuodvolaciehosúdu,pretožedňa01.11.2013nadobudlaúčinnosťnovelaExekučnéhoporiadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s §

374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 01.11.2013, bol výrok o náhrade trov exekučného konania
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekučného
konania súd prvého stupňa znovu rozhodol.Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0, t. j. jednohlasne (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.