Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/214/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111208470
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4111208470.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnej: X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. X, R., o vymoženie sumy 3.896,37 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č.k. 15Er/239/2011-31
zo dňa 15.11.2013 a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č.k. 15Er/239/2011-31 zo dňa 15.11.2013 p o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d) ,§ 57 ods. 1 písm. g), ods. 2, § 58 ods.
1 zákona č. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5 Občianskeho zákonníka, §
54 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka.

V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že návrhom zo dňa 01.03.2011 spísaným vo forme
zápisnice požiadal oprávnený súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského

úradu v Bratislave, Záhradnícka 60 o vykonanie exekúcie proti povinnej. Poverenie na vykonanie
exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 19.07.2011. Preskúmaním spisového materiálu bolo
zistené, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 11618/10 vydaný
Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave dňa
09.12.2010 právoplatný dňa 17.01.2011 a vykonateľný dňa 20.01.2011. Preskúmaním zmluvy o úvere,
ktorá je základom exekučného titulu a ktorá bola súdom podriadená pod právny režim spotrebiteľských

zmlúv bolo zistené, že vo Všeobecných úverových podmienkach v bode 15 obsiahnutá neprijateľná
podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V zmysle
predmetného ustanovenia: Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o platnosť,
výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na rozhodcovskom súde.., b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky. V tomto smere
súd prvého stupňa konštatoval, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného

sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc.
Často krát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva sostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. Zdôraznil, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, dáva síce zmluvným stranám
na výber riešenie sporov cestou príslušného súdu alebo pred rozhodcom, avšak samotný výber v

konečnom dôsledku závisí od výberu toho účastníka, ktorý začne konanie skôr a v praxi je reálny
predpoklad, že na súd sa neobráti spotrebiteľ, ale dodávateľ, ktorému konanie pred rozhodcovským
súdom vyhovuje. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Poukázal na
to, že na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca

právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Zastal názor,
že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ - povinná osobitne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Mal za to, že
rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred
vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy

uvádzať. Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v štandardne formulovanej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojedná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka neplatná a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Svoj názor oprel aj o
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 č.k. 6Cdo/1/2012. Súd prvého
stupňa s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mal za to, že sú splnené podmienky na aplikáciu
ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju v

celom rozsahu. Záverom dodal, že o prípadných vzniknutých trovách exekúcie rozhodne v zmysle §
196 Exekučného poriadku samostatným uznesením.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, pričom dôvodil tým, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne

zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V úvode svojho odvolania dôvodil najmä tým, že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Zdôraznil, že exekučný súd neumožnil účastníkom (osobitne nie
oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým
a právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.

V rámci odvolania navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, v ktorom žiadal predložiť
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne
otázky v nasledujúcom znení: „1) má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú
otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju

činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola

podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3) Je v súlade s čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ V ďalšom namietal, že všeobecný súd, ktorý koná

v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosťvykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie aby bol exekučný titul zrušený.
Konštatoval, že exekučný súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust.
§ 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú

jeho právomoc ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom
smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností
rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek
bezčasovéhoobmedzeniavstupovaťdoprávnychvzťahovzaloženýchtýmtorozsudkom.Vtomtosmere

poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa
jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej právnej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej

republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Tiež uviedol, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45

ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania.
V danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladomprerozhodnutieexekučnéhosúduojehoprávnompostaveníatiežovplyvniťprípravuobsahu
jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Exekučný súd je v zmysle

ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či
plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Ohľadne posúdenia neprimeranosti úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere
vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4
týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej
sumy za každý deň z omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok

má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú
výšku úroku tak označil za primeranú a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom
zdôraznil, že zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 16.05.1996 sp. zn. 3Obdo/3/96 a zo dňa 21.12.2004 sp. zn. 1Obdo/34/2004. Uzavrel,

že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so
zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Predmetom odvolacieho konania bol výrok napadnutého uznesenia, v ktorom súd prvého stupňa
obsadený vyššou súdnou úradníčkou exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 01.03.2011 a to spísaním
zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu v
Bratislave, Záhradnícka 62. Exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., pod sp. zn. SR11618/10 zo dňa 09.12.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.01.2011 a vykonateľnosť dňa
20.01.2011, v rámci ktorého bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške
3.896,37 eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 3.896,37 eura od

10.07.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 3.896,37 eura od 23.09.2010
do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 761,27 eura a to všetko do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý požiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dňa 24.03.2011 a súd prvého stupňa mu vydal dňa 19.07.2011 poverenie na
vykonanie exekúcie. Následne súd prvého stupňa rozhodol napadnutým uznesením, v ktorom exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu

už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver

plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku
a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný

titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným

podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh
a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi

predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §
57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu
so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnostiexekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené

zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1
písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Vydaniepovereniana

vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať
na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č.
402100113 zo dňa 21.12.2009 (čl. 5), ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
povinnej vo forme úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej
kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej

podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Tento v potrebnom rozsahu
vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto i správne právne
posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc
postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia
súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní, odvolací súd osobitne poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09.02.2012 sp. zn.
3Cdo/122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 21.03.2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva
z ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

31.01.2012 sp. zn. 2Cdo/5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo
dňa 23.11.2011 č.k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa
21.12.2009 uzatvorili zmluvu o úvere č. 402100113, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 15 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcomustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou,
keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a
celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto
namieste obavy, že povinná si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci,

akým je rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber
vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako
celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je
neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,jenesporné,žerozhodcovskýrozsudokakocelokbolvydaný

v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie, v ktorom súd prvého stupňa vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a taktiež ani z dôvodu, že požiada Súdny
dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v

rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo
by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu

Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť

zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj

vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,

2Exekučnéhoporiadkuapohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejepretomožnévdanomexekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací

súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená

na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia

úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný

poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.