Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 14, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/242/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221529
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221529.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 06.08.2014, č. k. 15C/788/2012-98, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15
odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 3 Občianskeho zákonníka, ako i ustanovenia § 44 odsek 1,
odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal

náhrady majetkovej škody v sume 3.238,59 eur a nemajetkovej ujmy v sume 647,72 eur, z dôvodu,
že Okresný súd Nové Zámky v exekučnej veci EX 6561/2010 viac ako 250 dní nerozhodol o návrhu
na udelenie poverenia pre súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu
Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 6Er/737/2010 preukázané, že 26.05.2010 bol do zápisnice u
súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného pre vymoženie sumy
665,22 eur s príslušenstvom. Dňa 15.07.2010 bola na súd doručená žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia a exekučný súd ju uznesením č. k. 6Er/737/2010-9, zo dňa 23.08.2010 zamietol.

Uznesenie napadol odvolaním oprávnený a exekučný súd uznesením č. k . 6Er/737/2010-15, zo dňa
10.09.2012 zmenil napadnuté uznesenie, žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovel
a dňa 11.09.2012 vydal súdnemu exekútorovi poverenie.
Poukázal na ustanovenie § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, z ktorého vyplýva, že ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota však

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 odsek 2 písmeno c/ a d/, a ak sú zistí rozpor, žiadosť o
udelenie poverenia uznesením zamietne. V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (uznesenie NS SR 3MCdo 11/2010).Mal za to, že exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, bez zbytočných prieťahov, pričom s
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/2002 samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Dĺžka exekučného konania od doručenia

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde do vydania uznesenia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom na vykonané úkony
smerujúce k posúdeniu zákonnosti vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby len na jej základe bolo
možnévdanejvecivysloviťnamietanéporušenieprávanavrhovateľanarozhodnutieožiadostiovydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na
prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Dospel k záveru, že v konaní nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jednej z predpokladov
pre vznik nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Navrhovateľ nepreukázal v konaní žiadnym relevantným spôsobom vznik a

výšku majetkovej škody a ani nemajetkovej ujmy. Požadovaná nemajetková ujma nebola podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami a ani rozumnou úvahou. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si

žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej

poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite,

ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy.
Taktiež Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby
vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Keďže súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie,
nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on

nepresadzovalvydaniepovereniazákonnýmimožnosťami.Záveromuviedol,ženechápe,akýmôžemať
na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom a išlo o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti,
ktoré s predmetom konania nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložilako dôkaz o vzniku škody spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady
boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré
v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených

mzdovýchnákladov,nákladovnatlač,nákladovnaúpravuinformačnéhosystému,nákladovnapoštovné
a nákladov na telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky
uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie
znaleckého posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná

súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov
(Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd

zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
3.238,59 eur z titulu náhrady škody a sumy 647,72 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 6Er/737/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo
s omeškaním viac ako 250 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny,
čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu

príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6Er/737/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 15.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej K. R., o vymoženie 665,22

eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 27.10.2009, sp. zn. SR 15905/09. Okresný súd Nové Zámky uznesením
zo dňa 23.08.2010, č. k. 6Er/737/2010-9, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.
Proti rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený a uznesením zo dňa 10.09.2012, č. k. 6Er/737/2010-15,exekučný súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovel. Dňa 11.09.2012 pod číslom 5404 *081539 vydal exekučný súd poverenie pre JUDr. Rudolfa
Krutého.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 132 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd

vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol
by to explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku
(§ 44 odsek 8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia

(15.07.2010), po náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (23.08.2010) po 39 dňoch (nie 250 dní, ako
uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani

jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto
vadu konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania

(06.08.2014) navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť právny
zástupca navrhovateľa ospravedlnil až dňa 05.08.2014 (e-mailom), pričom však predvolanie mu bolo
doručené dňa 30.07.2014. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého
stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti

súdnehoexekútoraoudeleniepovereniana39.deňoddoručeniažiadosti,pretoodvolacísúdkonštatuje,
že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom
ani nemohlo dôjsť. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez
právneho významu. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č.
514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže

súd prvého stupňa citoval a aplikoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.