Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 14, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/32/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612201333
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8612201333.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.
s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpený Havel, Holásek & Partners s. r. o.,
advokátska kancelária so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856 584 proti žalovanému:
T. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník o zaplatenie 678,82 Eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 24. 10. 2013, č. k. 7C/72/2012-182 takto

jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi a žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Žalobca je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania 71,39 Eur na účet JUDr.
Igora Šafranka, advokáta, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.
Žalovanémunáhradutrovkonanianepriznalazaviazalžalobcuzaplatiťvedľajšiemuúčastníkovináhradu
trov konania 212,62 Eur pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Igora Šafranka do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil zistením, že účastníci konania uzatvorili dňa 07. 04. 2006 zmluvu o splátkovom

úvere č. 0620953443 vo výške 703,71 Eur s úrokovou sadzbou do konečnej splatnosti úveru vo výške
17,7 % ročne. Žalovaný sa zaviazal podľa zmluvy splácať predmetný úver v mesačných splátkach po
19,92 Eur ku dňu 20-temu v mesiaci od 20. 05. 2006. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na
deň 20. 03. 2011, kedy vznikla žalovanému povinnosť splatiť celú pohľadávku podľa zmluvy. Zmluvné
strany si dohodli poplatok za správu úveru 1,66 Eur mesačne a ročnú percentuálnu mieru nákladov
(ďalej len „RPMN“) vo výške 10,80 % ročne, pričom táto RPMN sa počas trvania zmluvy mení v prípade,
ak dôjde k zmene úrokovej sadzby poplatkov alebo sa žalovaný omešká so splátkou. Úverovú zmluvu

súd prvého stupňa považoval za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že táto obsahovala síce údaj
o ročnej percentuálnej úrokovej sadzbe, ale tento bol nesprávny. Podľa internetovej kalkulačky RPMN
pri danom úvere výška RPMN predstavovala hodnotu 25,28 %. Z písomnej špecifikácie uplatnenej
pohľadávky a z výpisov z úverového účtu súd zistil, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 703,71Eur a žalovaný žalobcovi vrátil sumu 1 030,40 Eur. V tejto súvislosti súd poukázal, že žalobca v inom
prípade (anonymizovaná úverová zmluva zo dňa 25. 05. 2004, ktorú v konaní predložil vedľajší účastník)
postupoval voči klientovi v spornom období tak, že v zmluve uviedol pravdivú výšku RPMN. Pretože

zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 07. 04. 2006 neobsahuje správnu výšku RPMN, neobsahuje
počet a termíny splátok úrokov podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v
čase uzatvorenia zmluvy, žalobca nemôže od žalovaného požadovať zaplatenie úroku neuvedeného v
zmluve. Preto súd považoval predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Pretože žalobca poskytol
žalovanému úver vo výške 703,71 Eur a žalovaný doposiaľ vrátil sumu 1 030,40 Eur, súd žalobu ako

nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému vedľajšiemu účastníkovi
priznal náhradu trov konania predstavujúci trovy právneho zastúpenia a úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, lebo žalovaný nežiadal priznať náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie v celom rozsahu. Výška RPMN podľa

odvolateľa bola v čase uzatvorenia úverovej zmluvy počítaná v zmysle zákonom upraveného vzorca a
žalobca nemohol uviesť inú RPMN ako vypočítanú v zmysle v tom čase platných právnych predpisov.
Dôsledkom takéhoto výpočtu by totiž bolo porušenie zákona, čo by okrem možných sankcií zo strany
kontrolných a regulačných úradov viedlo k aplikovaniu § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Žalobca by sa tak pripravil o hlavný predmet svojej podnikateľskej činnosti. Naviac zmluva

uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, okrem iného aj
povinnosť uviesť v zmluve o úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov a táto ročná percentuálna miera
nákladov bola vypočítaná podľa prílohy zákona, a preto nie je možné poskytnutý úver považovať za
bezúročný a bezpoplatkový.

Vedľajší účastník k podanému odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdiť. Uviedol, že hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov má v zmluve slúžiť ako číslo,
na základe ktorého si vie spotrebiteľ porovnať výhodnosť tej ktorej spotrebiteľskej úverovej zmluvy.
Hlavnou úlohou RPMN je ale dať spotrebiteľom odpoveď na otázku, aké je celkové navýšenie úveru
vyjadrené percentom z poskytnutého úveru za rok. Žalobca si bol veľmi dobre vedomý zlého výpočtu
hodnoty RPMN, podľa ktorého postupoval a bez ilúzií je vedľajší účastník presvedčený o tom, že to platí

aj o ďalších bankách pôsobiacich na slovenskom trhu. Ak je ale praktika týchto akciových spoločností
taká, že aj s vedomím klamania spotrebiteľa s tým nechcú z vlastnej iniciatívy skoncovať, nakoľko
konkurencia určite bude konať rovnako, potom nie je možné sa diviť, že takáto praktika sa môže
po rokoch obrátiť proti všetkým subjektom poskytujúcim spotrebiteľské úvery, ktoré vedome klamali
svojich zákazníkov presne tak, ako sa to stalo v predmetnom konaní. Na podporu tvrdení predložil

rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. 07. 2013 sp. zn. 13C/18/2013. Na záver zdôraznil, že
celé odvolanie žalobcu vyznieva tak, ako keby od súdu žiadal, aby súd ochraňoval jeho hospodárske
záujmy. V spotrebiteľských veciach však ide podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ o podporu
záujmov spotrebiteľov, o zaistenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov, ochranu zdravia, bezpečnosti a
hospodárskych záujmov spotrebiteľov, o podporu ich práv na informácie, vzdelávanie a práva združovať

sa na ochranu svojich záujmov.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny (§ 219 ods.
1 O. s. p.).

Súd prvého stupňa vo vzťahu k inštitútu ročnej percentuálnej miery nákladov (tzv. RPMN) a dôsledkom
jej nesprávneho uvedenia vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní
a vec správne právne posúdil. V priebehu odvolacieho konania sa skutkový stav nezmenil. Odvolací
súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa o tom, že predmetný spotrebiteľský úver je
bezúročný a bez poplatkov.Podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pri nesplnení podmienok
podľa ods. 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe:

a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo

b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľom úvere neobsahuje náležitosti
podľa ods. 2 písm. a), b), d), j), k) a l) poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Význam RPMN súvisí s jednoduchším orientovaním sa s spotrebiteľov pri výbere úverového produktu.
V jednom číselnom vyjadrení má totiž spotrebiteľ vyjadrené celkové náklady spotrebiteľa na úver
reflektujúce nielen úroky, ale aj poplatky, a to so zreteľom na dobu splácania a výšku splátok.

Žalobca uplatňuje právo zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere 703,71 Eur, ktorý sa mal zaplatiť v

58-tich mesačných splátkach po 19,92 Eur. Ročná percentuálna miera nákladov tak predstavuje v
percentuálnych bodoch 24,71 % (viď č. l. 117 spisu) podľa internetovej kalkulačky (príloha k zákonu č.
258/2001 Z. z. v znení ku dňu vzniku zmluvy).

Žalobca uviedol žalovaného do omylu tým, že RPMN vyjadril označením 10,80 %. Judikatúra takéto
praktiky spája s omylom v podstatnej veci (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1

Sžo 106/2007) „ uvedením nepravdivého údaju o výške ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN),
došlo k uvedeniu nepravdivého údaju o úrovni nákupných podmienok týkajúcich sa lízingových zmlúv
a tým aj ku klamaniu spotrebiteľa“.

Používanie tejto praktiky je nekalou obchodnou praktikou (porovnaj rozsudok Súdneho dvora
C-453/2010 Pereničová / S.O.S. Finance) „obchodnú praktiku, o akú ide vo veci samej, ktorá spočíva v

uvedení nižšej než skutočnej ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, treba kvalifikovať
ako klamlivú v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/ES z 11. 05.
2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa
mení a dopĺňa Smernica Rady 84/450/EHS, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/
ES a 2002/65/ES a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (smernica o nekalých

obchodných praktikách), pokiaľ zapríčiňujú alebo je spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby overil, či
to tak je vo veci samej. Konštatovanie nekalosti takej obchodnej praktiky predstavuje jeden z prvkov, na
ktorých príslušný súd môže podľa čl. 4 ods. 1 Smernice 93/13/EHS založiť svoje posúdenie nekalosti
zmluvných podmienok týkajúcich sa nákladov na úver poskytnutý spotrebiteľovi. Takéto konštatovanie

však nemá priamy vplyv na posúdenie platnosti úverovej zmluvy o úvere podľa čl. 6 ods. 1 Smernice
93/13/EHS.

Uvedením nesprávneho údaju RPMN je klamaním spotrebiteľa, a preto niet dôvodu priznávať takejto
praktike miernejšie dôsledky ako tie, ktoré predpokladá zákona pri neuvedení RPMN v ust. § 4 ods. 3
zákona č. 258/2001 Z. z..

Správne preto súd prvého stupňa postupoval, ak žalobu zamietol. V súlade so zásadou hospodárnosti
konania odvolací súd už nevykonával dokazovanie vo vzťahu k správnosti úrokovej sadzby, pretože
dôsledky pri zavádzaní ich nesprávnym vyjadrením sú obdobné.

Ak výška RPMN má slúžiť ako číslo, na základe ktorého si spotrebiteľ vie porovnať výhodnosť tej
ktorej spotrebiteľskej úverovej zmluvy, potom hlavnou úlohou RPMN je dať spotrebiteľovi odpoveď

na otázku aké je celkové navýšenie úveru vyjadrené percentom z poskytnutého úveru za rok. Avšak
RPMN uvedená v predmetnej zmluve v zmysle vnútroštátnej úpravy nevyjadruje percentuálny podiel z
dlžnej čiastky, ktorý musí spotrebiteľ zaplatiť za obdobie jedného roka v súvislosti so splátkami, správou
a ďalšími výdajmi spojenými s čerpaním úveru. RPMN je vzhľadom na poplatky a ostatné náklady
spotrebiteľa súvisiace so spotrebiteľským úverom vždy vyššia ako úroková sadzba úveru dohodnutá v

zmluve o spotrebiteľskom úvere. Ak je ročná úroková sadzba úveru dohodnutá ako v predmetnej zmluvevo výške 17,70 %, nemôže byť RPMN vzhľadom na dohodnuté poplatky za správu úverového účtu v
nižšej výške ako je 17,70 %, no v predmetnej zmluve bola dohodnutá RPMN vo výške 10,80 % (č. l.
19 spisu), čo nezodpovedá skutočnosti.

Vzhľadom na čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS odvolací súd zdôrazňuje, že uvedenie RPMN, síce vo
výške, ktorá je v súlade s vnútroštátnou úpravou, ale ktorá nezodpovedá skutočnosti a požiadavkám
komunitárneho práva na ochranu spotrebiteľa, je nekalou podmienkou. Keďže ide o nekalú podmienku
je neplatná, a preto ako keby ani nebola v predmetnej zmluve o splátkovom úvere uvedená. Odvolací
súd má za to, že ak aj je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená RPMN, ktorá ale nezodpovedá

podmienkam poskytnutého úveru, ide o klamlivý, nesprávny a zavádzajúci údaj. Neuvedenie ročnej
percentuálnej miery nákladov (RPMN), resp. jej neuvedenie v skutočnej výške v zmysle § 4 ods. 2 písm.
g) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, znamená, že poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1
O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p.. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovaný si náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil. V odvolacom konaní bol úspešný vedľajší účastník na strane žalovaného, a preto mu
patrí právo na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. Jeho trovy pozostávajú
z trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhlášky“) za jeden úkon právnej

služby vo výške 51,45 Eur - vyjadrenie k odvolaniu podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky (pri tarifnej
hodnote veci 678,82 Eur) + 8,04 Eur režijný paušál (podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) + 11,90 Eur DPH (20
% z 59,49 Eur). Žalobca je preto povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného trovy
odvolacieho konania v celkovej výške 71,39 Eur na účet jeho právneho zástupcu tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.