Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, June 23, 2015

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 5C/111/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213005
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2015:6412213005.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu zo dňa 18.06.2015 na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie
čiastky 4.129,35 Eur ako náhrady majetkovej škody tvoriacej jeho nevymožiteľnú pohľadávku a čiastky
825,87 Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 20 % uvedenej pohľadávky), ktoré mu mali
byť spôsobené nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 5Er/1247/2010 (súdnym exekútorom pod č. EX 16520/2011) tým, že o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dlho po uplynutí zákonom stanovenej doby,

kedy súčasne žiadosť súdneho exekútora bola nesprávne súdom zamietnutá.

Podaním zo dňa 18.06.2015 žalobca navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa svojho tvrdenia podal z dôvodu porušenia svojich práv na
zákonného sudcu a nestranný súd. Súčasne navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia
konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť žalovaná Súdnemu dvoru Európskej únie v
konaní vedenom pod sp. zn. 7C/6/2010 na Okresnom súde Prešov.

K tomuto procesnému návrhu žalobcu súd uvádza, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) je obligatórne a dopadá na situácie, kedy rozhodnutie
v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť ako predbežnú (§ 135 ods. 1
O.s.p.). Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je naproti tomu fakultatívne a bude
namieste vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd na také konanie dal podnet (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Podľa názoru súdu

otázka (ne)vylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nie je svojim charakterom
takou predbežnou otázkou ako to majú na mysli uvedené ustanovenia, teda otázkou od ktorej závisí
rozhodnutie v merite veci. Okrem toho, tie isté dôvody, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcov
tunajšieho súdu z rozhodovania prejednávanej veci žalobca predostrel už v žalobnom návrhu, pričompredpísaným postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. bola táto jeho výhrada už vyriešená nadriadeným
súdom (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.10.2012 sp. zn. 24NcC/254/2012) s
tým, že námietku zaujatosti aktuálne vec prejednávajúceho sudcu žalobca nepodal. Čo sa týka návrhu

na prerušenie konania vo vzťahu k zodpovedaniu prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom Európskej
únie, je treba uviesť, že v tomto konaní žalobca vyvodzuje uplatnené nároky z tvrdenia, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a ešte k tomu aj nesprávne tak, že
žiadosť zamietol. Súdu preto nie je zrejmé (a nevysvetlil to ani žalobca), aký súvis s prejudiciálnymi

otázkami aktuálnymi v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010 má posúdenie toho, či o
žiadosti o poverenie súdneho exekútora bolo rozhodnuté v určenej lehote alebo nie a akým spôsobom,
lebo táto fundamentálna okolnosť sa ani okrajovo nedotýka potreby aplikácie komunitárneho práva. Aj
tu súd poukazuje na ust. § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatujúc, že neprebieha
žiadne konanie riešiace predbežnú otázku majúcu význam pre rozhodnutie vo veci, pre ktorú by bolo
namieste obligatórne či fakultatívne prerušenie tohto konania. Súd preto predmetný procesný návrh

žalobcu ako nedôvodný zamietol.

Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 18.12.2013 požadovala žalobu zamietnuť. Z
procesného hľadiska namietala, že zo žaloby nie je zrejmé od čoho odvodzuje žalobca uplatnené
nároky. Podal ju predčasne ešte pred uplynutím 6 mesačnej lehoty určenej na predbežné prerokovanie

nároku podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Nakoľko žalobca neposkytol ani súčinnosť potrebnú na predbežné prerokovanie nárokov
Ministerstvom spravodlivosti SR, nepovažuje žalované nároky za predbežne prerokované. Ohľadne veci
samotnej žalovaná popierala, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu poukazujúc na judikatúru
Ústavného súdu SR, podľa ktorej nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky

prieťahy v konaní. Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka, existenciu právoplatného rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia ani existenciu nevymožiteľnosti svojej pohľadávky v dôsledku
nesprávneho postupu okresného súdu a tým nepreukázal vznik ani výšku škody. Rovnako nepreukázal
ani splnenie podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu a žalobca nepreukázal vznik škody (resp. nemajetkovej ujmy) ani jej výšku, nemôže

medzi nimi existovať ani vzťah príčiny a následku.

Na pojednávaní dňa 23.06.2015 súd prejednal vec v neprítomnosti riadne predvolaných sporových
strán s použitím ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanej bolo
predvolanie doručené dňa 15.06.2015. Žalobca síce vo vyššie uvedenom podaní zo dňa 18.06.2015

okrem prerušenia konania navrhol súčasne aj zrušiť nariadené pojednávanie v podstate z dôvodu, že
nebolo podľa jeho názoru ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu, no
pokiaľ žalobca námietku zaujatosti (so zákonnými náležitosťami podľa § 15a ods. 3 O.s.p.) nepodal, súd
zužuvedenýchdôvodov,prektoréneprerušiltotokonanie,nepovažovalžalobcomuvádzanéskutočnosti
za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania či dokonca pre jeho zrušenie.

Súd vo veci vykonal dokazovanie jednotlivými listinami tvoriacimi obsah spisu tunajšieho súdu sp. zn.
5Er/1247/2010 a zistil nasledovné:

Žalobca ako oprávnený dňa 26.10.2010 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému R. G. na podklade exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 23.09.2010 sp. zn. SR/08046/10 a ktorým bola
menovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 1.200,13 Eur s príslušenstvom. Súdny
exekútor následne v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou tunajšiemu
súdu dňa 22.12.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tunajší súd rozhodujúc vyšším

súdnym úradníkom uznesením zo dňa 15.02.2011 č.k. 5Er/1247/2010-9 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na odvolanie žalobcu zo dňa 28.02.2011 sudca
tunajšieho súdu postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p. uznesenie zo dňa 15.02.2011 zrušil uznesením zo
dňa05.04.2011č.k.5Er/1247/2010-21anáslednedňa03.06.2011tunajšísúdpoverilsúdnehoexekútora
vykonaním exekúcie.

Z hľadiska právneho posúdenia zisteného stavu veci súd uvádza, že zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý v § 3 určuje, žeštát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Svojej
zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky)
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie

troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi
vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho
úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny
úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej
moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva
v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z.
zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa

najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri
nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou
normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu.

Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola založená
zodpovednosť žalovanej za žalobcom tvrdenú škodu (resp. ujmu).

Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, žeby postupom tunajšieho súdu
v exekučnom konaní sp. zn. 5Er/1247/2010 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie

poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu bola tunajšiemu súdu doručená dňa 22.12.2010, bolo o nej najskôr
rozhodnuté uznesením zo dňa 15.02.2011, ktoré bolo na odvolanie žalobcu zrušené a súdny exekútor
bol potom poverený vykonaním exekúcie dňa 03.06.2011.

Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) v znení účinnom do 31.05.2010
určovalo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od
doručenia jeho žiadosti. Zákonom č. 144/2010 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.06.2010 k novelizácii
tohto ustanovenia tak, že lehota 15 dní neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)

Exekučného poriadku, podľa ktorého možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods.
2 písm. c) Exekučného poriadku) alebo na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku). V dôvodovej správe k čl. III

bodu 2 zákona č. 144/2010 Z.z. ktorým došlo k uvedenej zmene sa okrem iného uvádza: „Prax ukázala,
že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo
rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov

exekučného konania. ... Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.”
Následne čl. II bodom 2 zákona č. 102/2011 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.06.2011 k zmene ust. §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v tom smere, že exekúciu možno vykonať aj na podklade
vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.
Dôvodová správa k tomuto bodu novely uvádza: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §

41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada
Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti,navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov a zmiery nimi schválené.“

Z uvedeného prehľadu vývoja právnej úpravy v ustanoveniach § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku preto podľa názoru súdu vyplýva, že počnúc dňom 01.06.2010 sa lehota 15 dní
na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nevzťahovala
na prípady, kedy exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. I keď doslovný gramatický výklad
(ktorým argumentoval aj žalobca) ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 evokuje, že 15 dňová lehota sa nevzťahovala
iba na vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, pri použití metódy
teleologického výkladu (ktorý je založený na skúmaní účelu a zmyslu danej právnej normy) nemôže
takýto názor obstáť. Vychádzajúc zo znenia dôvodovej správy k zákonu č. 144/2010 Z.z. totiž účelom
novely v tejto časti bolo, aby sa 15 dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu o poverení či
nepoverení súdneho exekútora nevzťahovala na prípady, kedy exekučným titulom bol vykonateľný

rozhodcovský rozsudok. Ak by toto nebolo zmyslom právnej úpravy, zákonodarca by logicky v dôvodovej
správe nespomínal rozhodcovské rozsudky ale vyslovene rozhodnutia (a zmiery) rozhodcovských
komisií, o ktorých však nie je ani zmienka. Tomuto výkladu podávaného súdom potom nasvedčuje
aj následná novela vykonaná zákonom č. 102/2011 Z.z. účinným od 01.06.2011, ktorým sa iba z
terminologického a nie z obsahového hľadiska explicitne vyjadrilo, že 15 dňová lehota na rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v prípade, ak ide o exekúciu navrhovanú na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. V danom prípade preto exekučný súd
nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní, keďže exekúcia bola navrhovaná na podklade rozhodcovského rozhodnutia.

Ešte je potrebné dodať, že zákonom stanovená povinnosť súdu ako orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote predstavuje v tejto rovine garanciu ústavného práva
každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 16/02 konštatoval, že pri posúdení toho, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyprihliadasícenalehoty,ktorésú
uvedené v Ústave Slovenskej republiky alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 70/02 Ústavný súd Slovenskej republiky zasa uviedol, že ak je na
jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu,

na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu,
ktorésúnevyhnutnýmpredpokladomrealizácieširšiehozákladnéhopráva-právanaspravodlivýproces,
ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v
príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom. V tomto
zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno

stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.

Súčasne je z uvedeného exekučného spisu zrejmé, že exekučný súd vzhľadom na povahu veci konal

bez zbytočných prieťahov. Po obdržaní žiadosti súdneho exekútora dňa 22.12.2010 v primeranej
dobe rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zo dňa 15.02.2011, voči ktorému sa žalobca dňa 28.02.2011 odvolal. Uznesením zo dňa
05.04.2011 bolo uznesenie zrušené a exekútor bol poverený vykonaním exekúcie dňa 03.06.2011, čím
bola s konečnou platnosťou v primeranej dobe od podania žiadosti súdneho exekútora odstránená

právna neistota žalobcu v danom exekučnom konaní.

Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že žalovaná majetková a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená aj tým,
že exekučný súd v podstate nezákonne a nesprávne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho je jeho pohľadávka voči povinnému nevymožiteľná,

nemohlo tu ísť o nesprávny úradný postup už len z toho dôvodu, že pod nesprávny úradný postup (ako
už bolo uvedené) nemožno zahrnúť proces vykonávaný orgánom verejnej moci, ktorého výsledkom je
konkrétne rozhodnutie, ktorý prípad by teoreticky mohol byť posudzovaný len z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z.). Keďže podľažalobcu bolo uznesenie exekučného súdu zo dňa 15.02.2011 nesprávne, využil možnosť podať voči
nemu odvolanie. Na odvolanie bolo napadnuté uznesenie zrušené, pričom aj keď by súd teoreticky
považoval uznesenie zo dňa 15.02.2011 za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003

Z.z., žalobca v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4
O.s.p. nielenže nepredložil ale ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a ktoré by
podporovali to, že práve v dôsledku tohto rozhodnutia utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú
majetkovú škodu či ujmu nemajetkového charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch
podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca nijak nepreukázal ani neoznačil dôkaz o tom, že

je jeho pohľadávka skutočne nevymožiteľnou v dôsledku uznesenia zo dňa 15.02.2011, keď v konečnom
dôsledku bol exekútor vykonaním exekúcie poverený. Žalobca teda nepreukázal ani vznik škody ani
príčinnú súvislosť. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobca tiež nijako nepreukázal
žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnému v
dôsledku uznesenia zo dňa 15.02.2011.

Súd tak nemal preukázaný ani vznik škody na strane žalobcu ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného
postupu. Preto návrh žalobcu zamietol.

Len záverom sa k vyjadreniam žalovanej poznamenáva, že zo žalobného návrhu zo dňa 21.09.2012 je

evidentné čoho sa žalobca v konaní domáhal a z akých dôvodov (§ 79 ods. 1 O.s.p.), pričom súdu je z
rozhodovacej činnosti známe, že žalobca ešte pred začatím tohto súdneho konania podal najneskôr dňa
25.09.2012naMinisterstvospravodlivostiSRpísomnúžiadosťpodľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.
o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku neuspokojenia nárokov
do 6 mesiacov od podania žiadosti sa ich žalobca mohol domáhať na súde (§ 16 ods. 4 cit. zákona),

keďže uvedená lehota počas tohto súdneho konania už uplynula.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanej ako
účastníčke v konaní úspešnej nepriznal náhradu trov konania, pretože jej účasťou v konaní žiadne
nevznikli.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňadoručeniajehopísomného
vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum
a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§
205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.