Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/347/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107206030
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4107206030.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa:
Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so sídlom Nám. J. Pavla II, č. 7, Nitra, zast. JUDr. Svoradom
Petruškom, advokátom, advokátska kancelária Kupecká č. 18, Nitra, proti odporcovi: LESY Slovenskej
republiky, štátny podnik, Nám. SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 651, zast. JUDr. Pavlom

Halajom, advokátom, so sídlom Remeselnícka 1, Revúca, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. apríla 2013, č. k. 8C/30/2007-695, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku, vo výroku o trovách
konania a trovách štátu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu vydať a navrátiť navrhovateľovi
vlastníctvo k nehnuteľnostiam vedeným v pozemnoknižnej vložke č.4, pre kat. úz. E. ako parc.č.1563,

druh pozemku pasienok, o výmere 10382 m2, parc. č.1564, druh pozemku roľa, o výmere 10871 m2,
parc.č. 1570, druh pozemku les, o výmere 284194 m2, ktoré sú v súčasnej dobe Správou Katastra
Zlaté Moravce vedené na LV č.XXX, pre kat. úz. E., ako parcely reg. C, a to parc.č.1563/1, druh
pozemku lesné pozemky, o výmere 21016 m2, parc.č.1563/2, druh pozemku trvalé trávne porasty,
o výmere 242 m2, a parc.č.1570, druh pozemku lesné pozemky, o výmere 284194 m2, spolu s
dokumentáciou, ktorá prislúcha k predmetným nehnuteľnostiam a to lesný hospodárky plán, evidencia
ťažby dreva, evidencia plochy po ťažbe dreva, evidencia plochy na zalesnenie, evidencia zalesňovania

a prirodzeného zmladenia, evidencia pestevnej činnosti, výkaz bilancie zalesňovacích povinností podľa
jednotiek priestorového rozdelenia lesa, výkaz porastovej evidencia ťažieb, výkaz porastovej evidencia
zalesnenia,výkaz porastovej evidencie pestevnej činnosti, výkaz evidencie úhrnných ročných výsledkov
za kategóriu lesa, bilančný výkaz lesnej hospodárskej evidencie, výkaz vykonaných hospodárskych
opatrení podľa jednotiek priestorového rozdelenia lesa za príslušný rok, grafická evidencia, plochové
tabuľky, porastové mapy, ťažbové mapy, projekty pestevnej, ťažobnej a inej činnosti, číselníky, karty

pôvodu porastu, hlásenia na Obvodný lesný úrad, bilancia holín, priemerkovací manuál, súhlas na
ťažbu dreva, evidencia požiarov a požiarna ochrana, evidencia škôd spôsobených zverov, evidencia
sadbového materiálu a záznamy z priestupkového konania, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Ďalším výrokom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o vydanie a navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnosti vedenej v pozemnoknižnej vložke č.4 pre kat. úz. E., ako parc.č.1573, druh pozemku
cesta, o výmere 4071 m2, ktorá je v súčasnosti vedená Správou Katastra Y. A. na LV č.1523 pre kat. úz.
Nemčiňany, ako parc. reg. C, parc.č.1573, druh pozemku lesné pozemky, o výmere 4071 m2. Odporcu

zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške, 4.458,50 eura, do troch dní od jehoprávoplatnosti na účet právneho zástupcu navrhovateľa. Napokon odporcu zaviazal zaplatiť trovy
konania štátu vo výške 84,98 eura do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet súdu prvého
stupňa.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1, § 2 ods. 1,2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 až 3,§ 7 zákona
č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam
a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam ako aj zisteným skutkovým stavom na základe
čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodne podaný. Poukázal na to, že navrhovateľ
dňa 22.03.2007 podal návrh na súd o vydanie nehnuteľností podľa zák. č. 161/2005 Z.z. o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k
niektorým nehnuteľnostiam, z dôvodu, že do 30. apríla 2006 nedošlo k uzatvoreniu dohody o vydaní
nehnuteľností, hoci v zákonom stanovenej lehote bola povinnej osobe podaná výzva na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. úz. Nemčiňany, zapísaným v pkn. vl. č.4. Poukázal na stanovisko
odporcu, ktorý považoval návrh za neopodstatnený z dôvodu, že navrhovateľ nie je oprávnenou
osobou v zmysle § 2 ods.2 zák.č. 161/2005 Z.z., odporca nie je osobou povinnou podľa § 4 ods. 1

zák.č. 161/2005 Z.z.,výzva neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, nebolo preukázané splnenie
podmienok pre vydanie nehnuteľnosti v zmysle zák.č. 161/2005 Z.z., t.j. nebol preukázaný reštitučný
titul, návrh bol podaný predčasne pre nesplnenie zákonných náležitostí výzvy a nemožnosti z tohto
dôvodu uzavrieť dohodu mimosúdne, preklúziu nároku navrhovateľa, nesprávny petit, ktorý nie je
vykonateľný. Súd prvého stupňa považoval za nesporné, že navrhovateľ je cirkvou registrovanou na

území Slovenskej republiky. Vychádzal z toho, že aktívna legitimácia na podanie návrhu ako právneho
nástupcu Ostrihomskej kapituly bola viacerými rozhodnutiami NS SR prejudikovaná (rozsudok NS SR
3 Cdo 119/05, 4 Cdo 250/2010, 3 Cdo 200/2010) a obdobný názor zaujal aj ÚS SR vo veci sp.zn. IV.
ÚS 216/2011. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom
uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zák.č. 161/2005 Z.z. rozhodné pre zmiernenie následkov

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom
aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú
arcidiecézu alebo iný zahraničný právny subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Podľa názoru súdu prvého
stupňa Ostrihomská arcidiecéza nemala k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva
ani de facto ani de iure. Svätá stolica jej právo spravovať tieto majetky odňala 29.05.1922 a právne

toto územie odčlenila od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre
02.09.1937. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou boli upravené medzinárodnou
zmluvou Modus vivendi, ktorá nadobudla platnosť 02.02.1928. Touto zmluvou bol stanovený spôsob
a zásady nového ohraničenia československých diecéz. Podľa článku I tejto zmluvy Československá
republika uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica

zaviazala, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za
hranicami československej republiky, a že žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne
hranice. Poukázal na článok II tejto zmluvy, kde sa strany dohodli, že nútená správa nehnuteľných
a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu je dočasná, až do uzatvorenia dohody určenej v
článku I a zveruje sa komisii prostredníctvom episkopátu príslušného územia. V súlade so zmluvou

Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou "Ad ecclesiastici regiminis incrementum" z
02.09.1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi
hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy
tak, že územie Ostrihomskej arcidiecézy ležiace na území Československej republiky sa od nej
odčlenilo a táto časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku - Trnavskú apoštolskú administratúru.

Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, že hnuteľný
a nehnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze
pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal aj na
ďalšie Apoštolské konštitúcie "Qui Divino" a " Praescriptionum sacrosanti", ktoré potvrdili krytie hraníc
slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami a sú v plnom súlade aj so Základnou

zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000, Ústavou Slovenskej republiky
ako aj zák.č. 308/1991 Zb. Na základe vyššie uvedených skutočností s ohľadom na uvedené právne
normy a historické relevantné dokumenty je podľa názoru súdu prvého stupňa nepochybné, že v
období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským
spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva

podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových
knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú arcidiecézu.Vo vzťahu k pasívnej legitimácii odporcu súd prvého stupňa uviedol, že táto vyplýva z ustanovenia § 4
ods.1 zák.č. 161/2005 Z.z., podľa ktorého povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti
tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú

vec drží. Z LV č. 489 pre kat úz. Nemčiňany je zrejmé, že nehnuteľnosti sú vedená ako vlastníctvo
Lesy Slovenskej republiky š.p. Banská Bystrica, pričom právny zástupca odporcu vo svojom vyjadrení
potvrdil,žetietonehnuteľnostispravujúadržia. Priposudzovanísplnenianáležitostívýzvynanavrátenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam a preukázanie splnenia podmienok pre vydanie nehnuteľnosti z
hľadiska preukázania reštitučného titulu, súd prvého stupňa vychádzal z účelu zák.č. 161/2005 Z.z.,

ktorým je naprávanie krívd z minulosti, a preto aj vzhľadom na súčasnú tendenciu rozhodovania
súdov v obdobných veciach, interpretoval ustanovenia reštitučného zákona z požiadavky minimálnej
identifikácie nehnuteľností, spočívajúcej v označení pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia,
ktorá identifikácia sa považuje sa dostačujúcu, ako aj z minimálnych kritérií na určitosť výzvy z hľadiska
konkretizovania dôvodu o ktorý sa nárok opiera a jeho zdokladovania, kde postačuje, ak je reštitučný
dôvod preukázaný hoci aj len odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách. Vzhľadom

na uvedené, považoval súd prvého stupňa výzvu navrhovateľa, doručenú odporcovi dňa 23.03.2006,
za obsahujúcu všetky potrebné náležitosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že vo výzve boli uvedené
nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáha, a to označením pozemnoknižnej vložky a katastrálneho
územia, pričom navyše boli aj špecifikované v Prílohe k výzve, ku ktorej bola pripojená i pozemnoknižná
vložka č.4 pre kat. úz. E., LV č. XXX pre kat.úz. E., identifikácia parciel, potvrdenie právnej subjektivity a

potvrdenie o pridelení IČO. Reštitučným titulom, o ktorý navrhovateľ opiera svoj nárok, je ustanovenie
§ 3 ods.1 písm.c/ zák.č. 161/2005 Z.z., t.j. odňatie bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947
Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo vyplýva z údajov uvedených v pozemnoknižnej vložke č. 4
pre kat. úz. E., kde pod B7 je uvedené, že sa poznamenáva, že tieto nehnuteľnosti podliehajú revízii a
že ich štát zamýšľa prevziať podľa zák.č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Nepovažoval

za podstatné, že navrhovateľ nepredložil žiadny ďalší listinný doklad o prechode nehnuteľností na štát,
ktorý sa mu nepodarilo zabezpečiť z dôvodu neposkytnutia potrebnej súčinnosti zo strany odporcu,
keďže je nepochybné, že k zmene vlastníka skutočne došlo a tieto nehnuteľnosti prešli na štát, z čoho
možno vyvodiť, že nešlo iba o zámysel a predznačenie revízie. Uviedol, že aj za predpokladu, ak by
neprešlo vlastníctvo na štát odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej

pozemkovej reformy, bol by daný reštitučný titul podľa § 3 ods.1 písm. h/ zák.č. 161/2005 Z.z., prevzatím
nehnuteľností bez právneho dôvodu, na ktorý reštitučný titul navrhovateľ taktiež poukazoval. Vzhľadom
na vyššie uvedené závery súd prvého stupňa dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky pre
vydanie nehnuteľnosti v zmysle zák.č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, návrhu

v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu na vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam
označeným vo výroku rozhodnutia, vrátane dokumentácie, ktorú súd považuje v súlade s § 121
Občianskeho zákonníka za príslušenstvo patriace k nehnuteľnostiam. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods.1 OSP a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v celkovej výške
4.458,50 eura. Súd prvého stupňa zároveň zaviazal neúspešného odporcu na zaplatenie trov konania

štátu,vzniknutýchvyplatenímtlmočnéhoIng.FrantiškoviZsebizaprekladžiadosti Ostrihomskejkapitule
a odpovede Ostrihomskej kapituly vo výške 84,98 eura (2 x 1.280,- Sk), ktoré boli tlmočníkovi vyplatené
zo štátnych prostriedkov.

Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne a odporcovi prizná náhradu trov

konania. V dôvodoch svojho odvolania odporca namietal nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa,
resp. nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie navrhovateľa, pretože podľa jeho názoru navrhovateľ
nie je pôvodným pozemnoknižným vlastníkom, ani právnym nástupcom po pôvodnom pozemnoknižnom
vlastníkovi - Ostrihomskej kapitule. Odporca poukázal na skutočnosť, že z vnútorných predpisov
rímskokatolíckej cirkvi, a to tak z Kódexu kánonického práva z roku 1917, ako aj z Kódexu kánonického

práva z roku 1983 vyplýva, že samotné rozhodnutie o rozdelení cirkevnej právnickej osoby nemá
za následok zmenu jej vlastníctva. Namietal nedostatok pasívnej legitimácie a nevykonateľnosť
rozsudku súdu prvého stupňa. Uviedol, že účelom podania výzvy na vydanie oprávnenou osobou je
uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností, ktorá je podkladom pre zmenu zápisu vlastníka v katastri
nehnuteľností. Zmena zápisu vlastníka je vykonávaná vkladom do katastra nehnuteľností, dohoda

o vydaní nehnuteľnej veci, preto musí byť vkladuschopnou listinou. Odporca ako nevlastník nie je
spôsobilý vydať navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré nevlastní a zo zákona ani vlastniťnemôže. Podľa názoru odporcu sa oprávnená osoba môže domáhať vydania a navrátenia vlastníctva k
nehnuteľnostiam len voči tomu, kto jej vlastnícke právo odňal, t. j. štátu. Poukázal na to, že navrhovateľ
nepreukázal existenciu reštitučného titulu. Samotný zápis vlastníckeho práva štátu na list vlastníctva

neznamená, že v posudzovanej veci došlo k odňatiu vlastníctva pôvodnému vlastníkovi bez právneho
dôvodu, ako sa mylne domnieva súd prvého stupňa, pretože k zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností často dochádza aj k omylom bez toho, aby vlastnícke právo skutočne svedčilo subjektu
zapísanémuvkatastrinehnuteľnostíakovlastník. Uviedol,žeoprávnenáosobaniejepovinnápreukázať
reštitučný titul súčasne s doručením výzvy, musí ho však preukázať pod sankciou straty práva do

30.04.2006. Napokon namietal, že návrh bol navrhovateľom podaný predčasne, pretože neexistovala
povinnosť odporcu uzavrieť s navrhovateľom dohodu o vydaní. Vzhľadom k nenaplneniu odkladacej
podmienky preukázania reštitučného titulu odporcovi nárok navrhovateľa na vydanie vlastníctva na
základe výzvy zo dňa 01. 04. 2006 nikdy nevznikol a odporcovi preto ani nemohla vzniknúť povinnosť
vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti, ktorých sa domáha.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a po prejednaní veci bez nariadenia
odvolacieho (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že odvolanie odporcu voči rozsudku súdu prvého
stupňa nie je dôvodne podané.

V prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne
a podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, a preto poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP

(v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody uvádzané odporcom
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal všetkými
námietkami uvádzanými odporcom v priebehu konania a tiež v podanom odvolaní doručenom súdu
prvého stupňa dňa 28. 03. 2014. Závery súdu prvého stupňa majú oporu vo vykonanom dokazovaní a
sú v súlade aj s judikatúrou súdov v iných obdobných veciach. Odvolací súd preto nezistil žiadne dôvody

na to, aby závery súdu prvého stupňa menil a ani odvolacie dôvody uvádzané odporcom neuvádzajú
žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nezaoberal. Podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodnutie súdu prvého stupňa v prvom vyhovujúcom výroku je určité a zrozumiteľné a odvolací súd
nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti bolo nevykonateľné.

Vo vzťahu k pasívnej legitimácii odporcu odvolací súd uvádza, že aj túto otázku súd prvého stupňa

správne posúdil. Ust. § 4 ods. 1 zák.č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam ustanovuje,
kto je povinnou osobou a to tak, že povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti (t.j.
01. 05. 2005) tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo
nehnuteľnú vec drží. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že vydať sa majúce nehnuteľnosti boli a aj

v čase rozhodovania súdu sú vo vlastníctve Slovenskej republiky a ako správca je evidovaný odporca.
Odporca ako správca a držiteľ sporných nehnuteľností je bezpochyby v zmysle reštitučného zákona
povinnou osobou, preto navrhovateľ správne ako pasívne legitimovaného účastníka konania označil
odporcu. Rovnaký záver prijal v obdobnej veci aj Najvyšší súd SR a to v rozsudku zo dňa 30. novembra
2010, sp.zn. 2Cdo 208/2009.

Záverom odvolací súd uvádza, že odporca po tom, čo mu odvolací súd elektronickým prostriedkom
dňa 10. apríla 2015 oznámil dátum verejného vyhlásenia rozsudku v tejto veci, určený na deň 30. 04.
2015, doručil jeden deň pred vyhlásením rozsudku faxovým podaním zo dňa 29. 04. 2015 č.l. 718spisu (elektronickým podaním dňa 29. 04. 2015 č.l. 725 spisu a tiež osobne do podateľne súdu dňa
30. 04. 2015 č.l. 740 spisu) doplnenie odvolacích dôvodov, na ktoré v zmysle ust. § 205 ods. 3 OSP
odvolací súd neprihliadal a ani sa s nimi nezaoberal.

Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom odvolací súd rozsudok súd prvého stupňa v napadnutom
vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil. Pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne
správne aj vo výroku o trovách konania a trovách štátu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP aj v tejto časti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 OSP a v
odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal, pretože mu v súvislosti s odvolací

konaním žiadne trovy nevznikli, a ani si žiadne trovy navrhovateľ v odvolacom konaní neuplatnil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.