Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 1, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 28C/1/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112243167
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Farkašová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112243167.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Farkašovou v právnej veci navrhovateľky Q. Š., nar.

XX.X.XXXX, bytom K., N. Č.. XX, právne zastúpená JUDr. Martinou Jenčovou, advokátkou so sídlom v
Prešove, Slovenská č. 69, proti odporcovi Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A.Reimana Prešov, IČO:
00610577, so sídlom v Prešove, Hollého 14, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou GOGA a spol.,
s.r.o., so sídlom v Košiciach, Žriedlová 3, konateľom JUDr. Tomášom Gogoom, v konaní o náhradu mzdy
takto

r o z h o d o l :

odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 5.095,79 Eur s ročným úrokom z
omeškania vo výške 9 % zo sumy 727,97 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, vo výške 8,5 % zo sumy

727,97Eurod16.7.2012dozaplatenia,vovýške8,75%zosumy727,97Eurod16.8.2012dozaplatenia,
vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.9.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur
od 16.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.11.2012 do zaplatenia a vo
výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.12.2012 do zaplatenia,

v prevyšujúcej časti nárok na náhradu mzdy z a m i e t a ,

súd z a m i e t a návrh navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy,

o trovách konania a trovách štátu rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa svojim návrhom zo dňa 1.2.2011 domáhala v konaní XXC/XX/XXXX určenia, že jej
pracovný pomer trvá, a že odporca je povinný nahradiť jej náhrady vyplývajúce z neplatného skončenia
pracovného pomeru.

Súd svojim rozsudkom v danej veci zo dňa 11.4.2012 určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná
navrhovateľke podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 30.11.2010 zo strany odporcu je
neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. Náhrady vyplývajúce z neplatného skončenia pracovného
pomeru súd vylúčil na samostatné konanie.

Tento rozsudok potvrdil svojim rozsudkom zo dňa 21.11.2012 Krajský súd K., rozsudok sa stal
právoplatný 27.11.2012.

Navrhovateľka dňa 18.12.2012 podala vo veci úpravu petitu, kde uviedla, že keďže súd vylúčil náhrady
vyplývajúce z neplatného skončenia pracovného pomeru na samostatné konanie, konkretizuje jednotlivé
nároky a to tak, že žiada, aby súd priznal navrhovateľke náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce vcelkovej výške 14.290,93 Eur so zákonným úrokom a druhým nárokom v zmysle zákona č. 365/2004
Z.z. (antidiskriminačný zákon) a to náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 30.000 Eur.

Odporca s návrhom nesúhlasil.

Súd nariadil a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov, listinnými
dôkazmi, spisom XXC/XX/XXXX, ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľka pracovala u odporcu od X.X.XXXX na dobu neurčitú ako zdravotná sestra. V konaní
XXC/XX/XXXX súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke podľa § 63 ods. 1
písm. e) Zákonníka práce zo dňa 30.11.2010 zo strany odporcu je neplatná a pracovný pomer trvá
ďalej. Dôvodom určenia neplatnosti pracovného pomeru bolo premeškanie prekluzívnej subjektívnej
lehoty zo strany zamestnávateľa na danie výpovede. Prvostupňový súd uviedol v odôvodnení aj ďalšie
skutočnosti a to, že navrhovateľka bola vystavená nerovnému zaobchádzaniu a šikanóznemu správaniu

zamestnávateľa voči nej, ako aj to, že odporca nepreukázal, že by sa v čase vykonania kontroly
navrhovateľkanamiesteurčenompočasPNnezdržiavala,čoakojedinýdôvodboluvedenývovýpovedi.

Krajský súd svojim rozsudkom zo dňa 21.11.2012 potvrdil rozhodnutie okresného súdu a to z dôvodu
uplynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty uvedenej v ustanovení § 63 ods. 3 Zákonníka práce.

Navrhovateľka vo svojej výpovedi v tomto konaní uviedla, že bola dlhodobo práceneschopná. Od
určitého času práceneschopnosti nedostávala žiadne peniaze, bolo to od 1.8.2011 a práve od tohto
dátumu si uplatňuje náhradu mzdy. Náhrada mzdy je 727,97 Eur, to je náhrada vypočítaná za posledný
štvrťrok, kedy pracovala na základe rozhodnutia o mzde z 1.11.2009. Ďalšiu sumu, ktorú si uplatňuje

vo výške 967,40 Eur je výška mzdy, ktorá sa potom následne menila zdravotným sestrám na základe
nového zákona. To, že navrhovateľka od 1.8.2011 nepoberala žiadnu mzdu, poznačilo celú jej rodinu.
Zmenila sa situácia v manželstve, pretože z jej platu sa riešili pôžičky, hypotéky a leasing. Jej manžel
bol nezamestnaný od 2.12.2005 do 31.8.2010 a od 2.11.2011 naďalej. Nárok si uplatňuje do 1.12.2012,
kedy opätovne na základe rozhodnutia súdu XXC/XX/XXXX, ktorý rozhodol, že pracovný pomer trvá,

nastúpila do zamestnania. Navrhovateľka poukazovala na to, že od začiatku uviedla zamestnávateľovi,
že trvá na zamestnaní. Po doručení výpovede sa objednala k riaditeľovi nemocnice. Stretnutie prebehlo
7.12.2010. Stretnutie iniciovala preto, pretože chcela v nemocnici zostať. Chcela mu vysvetliť, že neboli
s ňou žiadne problémy a že trvá na zamestnávaní. Po tomto stretnutí požiadala pani S., aby jej dala
potvrdenie, ktoré sa nachádza v spise o tom, že toto stretnutie absolvovala. Následne podala žalobu o

neplatné skončenie pracovného pomeru.

Navrhovateľka potvrdila zhoršenie svojho zdravotného stavu počas dvoch rokov súdneho konania. Má
diagnostikovanú stredne ťažkú depresiu a ďalšie diagnózy, pričom pred súdnym konaním bola zdravá.
Na to právna zástupkyňa odporkyne uviedla, že zdravotný stav navrhovateľky nebol taký ako deklaruje,

maródovala aj v roku 2009, aj v roku 2010 niekoľko mesiacov a potvrdenia, ktoré predložila súdu
potvrdzujú zhoršenie jej zdravotného stavu ešte pred podaním výpovede.

Právna zástupkyňa odporcu trvala na tom, že ak súd má posudzovať náhradu mzdy pre navrhovateľku,
nemal by jej priznať náhradu nad 12. mesiacov a má sa zaoberať tým, či by takéto priznanie náhrady

mzdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi a to práve preto, že navrhovateľka bola problematickou
zamestnankyňou a to na základe dôkazov, ktoré predložili v predchádzajúcom konaní o neplatné
skončenie pracovného pomeru, ale aj následne v tomto konaní.

V konaní boli vypočutí viacerí svedkovia.

Svedkyňa S.. I. N. pozná navrhovateľku, od roku 2005 pracuje ako vedúca sestra oddelenia
maxilofaciálnej chirurgie. Navrhovateľka pracovala ako sestra na oddelení plastickej chirurgie a tieto
sestry zabezpečovali poobedňajšiu a nočnú zmenu, ako aj víkendy, takže s ňou prichádzala do styku.
Pamätá si, že riešili sťažnosť pacienta P., ktorý ráno oznámil, že mu sestra Š. podala liek, ktorý on mal

brať, ale nedodržala časové rozmedzie medzi užitím dvoch liekov a výslovne žiadal na druhý deň, aby o
tom urobili zápis. Takto aj urobili. Riešila to s jej nadriadenou sestrou pani U.. Urobili záznam a posunuli
to námestníčke nemocnice pre sestry.SvedkyňaS..I.H.jeprimárkouoddeleniamaxilofaciálnejchirurgievnemocniciabolaprimárkouajvroku
2010. Pozná navrhovateľku ako sestru plastickej chirurgie v tom čase. Ona s ňou konflikty nemala až na
to, že sa sťažovali pacienti. Konkrétne si pamätala pána P., ktorý u nich ležal a sťažoval sa na konanie

sestry Š.J. a to na podanie fraksiparínu. Trval na tom, aby to riešila. Okrem tohto prípadu boli ešte asi
dvaja pacienti, ktorí sa na vizite dotazovali, či je možné, že im boli podané lieky v jednej striekačke,
keď predtým im boli podané inak. Ona ako primárka dala túto okolnosť riešiť vrchnej sestre, ktorá je
zodpovedná za sestry.

Svedkyňa S. N. pracovala ako námestníčka pre ošetrovateľskú starostlivosť v nemocnici v tom čase.
Pani Š. pozná, mala na ňu podnety na napomenutie od vrchnej sestry z plastickej chirurgie. Následne
potom robila kontrolu počas PN a bolo to na základe tých indícii z predchádzajúceho roku, že pani Š.
bola počas PN na dovolenke. Také reči išli po nemocnici. Preto ako zamestnávateľ využili tých 10 dní,
aby urobili kontrolu u nej počas PN. Pamätá si aj prípad pána P., ktorý riešila, malo to byť skončené
napomenutím. Svedkyňa ďalej potvrdila, že navrhovateľka poisťovala, pretože jej to hovorila konkrétne

pani N., ktorá pracuje ako vedúca sestra na gynekologicko-pôrodníckom oddelení, že chodí navštevovať
mamičky po pôrode a to aj v rámci svojej PN. Rozprávala sa o tom s vrchnou sestrou, že ak tam ešte
raz bude, tak nech obratom zavolá, aby urobili nejaký záznam. Keď to tak bolo, ona bola na dovolenke,
urobiť sa to nedalo, ale okrem pani N. ju videli aj iné sestry, že to robila. Jedna vec je, že to navrhovateľka
robila počas svojej PN a druhá, že v nemocnici sa táto agenda vykonávať nemôže.

Svedkyňa N. H. je navrhovateľkinou bývalou kolegyňou, pracovala na plastickej chirurgii dva roky do
roku 2006 a predtým na chirurgii. Potvrdila, že s pani Š. neboli žiadne problémy, ani čo sa týka pacientov,
ani čo sa týka jej práce. Sestra uviedla, že vrchná sestra na plastickej chirurgii pristupovala k pani Š.
prísnejšie ako k ostatným sestrám, dôslednejšie ju kontrolovala.

Svedkyne S. H. a S.V. I. pracujú ako pôrodné asistentky na gynekologicko-pôrodníckom oddelení. Obe
poznajú navrhovateľku ako sestru v nemocnici a potvrdili to, že chodievala k ním na oddelenie s tým,
že má povolenie od riaditeľstva, aby poisťovala po pôrode rodičky a novorodencov. Chodila aj cez
pracovnú dobu aj mimo pracovnej doby okolo pol šiestej. Matky sa ale sťažovali, pretože ich to po pôrode

zaťažovalo. Keď sa o tom medzi sebou ako sestry rozprávali, tak sa o tom dopočula vrchná, ktorá zistila,
že povolenie nemá. Potom už dali vedieť vrchnej, keď opätovne prišla.

Vrchná sestra z gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia Ľ. N. potvrdila ako svedkyňa svedeckú výpoveď
svojich sestier z oddelenia. Sama videla navrhovateľku, že chodila po oddelení a riešila sťažnosti

pacientok, ktoré sa sťažovali, že za nimi chodí. Dokonca mala sťažnosť aj od otecka, ktorý sa po
hospitalizácii prišiel poďakovať za starostlivosť s tým, že jediná vec, ktorá mu vadila, že manželka sa ani
neprebudila z narkózy a navrhovateľka už stála nad ňou, že ju ide poistiť a dvakrát počas hospitalizácie
za ňou bola. Túto okolnosť neriešila priamo s navrhovateľkou, ale riešila to s námestníčkou nemocnice.

Právna zástupkyňa odporcu predložila súdu množstvo listinných dôkazov, tak ako v predchádzajúcom
konaní XXC/XX/XXXX, ktorými dokladovala skutočnosť o tom, že navrhovateľka nebola dobrou
zdravotnou sestrou a mala pochybenia v práci. Boli to ošetrovateľské záznamy o nedostatočnom
vyplnení ošetrovateľskej dokumentácie, dodatočné hlásenia v počte diét z roku 2009 a potvrdenie, že
navrhovateľka bola vtedy službukonajúca sestra.

Vo veci bola vypočutá aj svedkyňa M. O., ktorá je s navrhovateľkou v priateľskom vzťahu 15 rokov.
Stretávajú sa pravidelne a vie, čo je obsahom tohto konania. Poukázala na to, že navrhovateľka bola
veselá, usmievavá žena a bola obľúbená. Jej obľúbenosť bola zjavná aj na oslave jej 50-tky v roku 2004,
kde bola svedkyňa pozvaná aj s manželom. Bolo tam okolo 100 ľudí, lekári, sestričky, iný personál a

bolo vidno, že je veľmi obľúbená. Potom jej hovorila, že má robiť vrchnú sestru na oddelení plastickej
chirurgie, nakoniec sa ňou ale nestala, ale podľa svedkyne to prijala s pokojom. Avšak následne
od vrchnej sestry mala uštipačné poznámky ohľadne toho, že žije len s priateľom, potom sa s ním
navrhovateľka zosobášila. Zlom nastal v roku 2009, konflikty s vrchnou sa prehlbovali, navrhovateľka sa
zmenila, bola zádumčivá, ako keby duchom neprítomná. Vrchná ju obvinila, že kradne a vynáša, dostala

kárne opatrenia. Svedkyňa uviedla, že sa potom aj správanie okolia voči navrhovateľke zmenilo, bočili
od nej sestry. Myslí si to na základe toho, čo jej povedala navrhovateľka, ona so žiadnou sestrou osobne
nerozprávala, v nemocnici nepracuje. Po prepustení z práce to navrhovateľka znášala veľmi ťažko, bolazničená, boli na tom finančne veľmi zle. Keď sa potom navrhovateľka vrátila do práce po rozsudku, tak
nie je jej tam jednoduché byť, pretože jej dávajú pocítiť, že sa súdi s nemocnicou.

Odporkyňa predložila do spisu čestné vyhlásenia Z. K., G. S., S. Q., S. Ň., Z. S., sestier na oddelení
plastickej chirurgie u odporcu s tým, že tieto vyhlásili, že ich bezprostrednou nadriadenou je sestra U.,
ktorá ju ako zamestnankyňu vždy riadne kontrolovala, výkon a plnenie pracovných povinností, ktoré
vyplývali z pracovnej zmluvy a príslušných právnych predpisov.

Z písomných stanovísk Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek (čl.148 a 217) vyplýva, že
navrhovateľka bola registrovaná dňa 29.5.2003 do registra sestier na základe žiadosti. Dňa 1.1.2005
nadobudol účinnosť zákon č. 578/2004 Z.z., v zmysle ktorého bol zdravotnícky pracovník povinný
oznámiť zmenu údajov, avšak toto navrhovateľka neoznámila. Údaje potrebné k zápisu do registra podľa
tohto zákona zaslala komore až v novembri 2013, teda 22.11.2013. Toho dňa bola aj zaregistrovaná.
Od 8.2.2013 do 22.11.2013 mala registráciu zrušenú.

Podľa správy S.. A. E. z psychiatrickej ambulancie vyplýva, že navrhovateľka je evidovaná na ambulancii
od 21.9.2009 s diagnózou stredne ťažká až ťažká depresívna porucha. Ide o depresívnu poruchu, na
ktorej v danom prípade participujú viaceré okolnosti, vonkajšie faktory, telesné ochorenia a dispozícia
organizmu. Príčinu v prípade psychických porúch nie je možné jednoznačne určiť.

V závere konania o náhradu mzdy a o náhradu za nemajetkovú ujmu navrhovateľka argumentovala,
že svojim návrhom sa domáha náhrady mzdy za obdobie od 1.8.2011 do 30.11.2012, teda za 16
mesiacov. Odporkyňa v konaní namieta, že navrhovateľka má nárok na náhradu mzdy len za obdobie
od 1.5.2012 do 30.11.2012, teda len za 7 mesiacov, keďže nemá nárok na náhradu mzdy počas trvania

práceneschopnosti. K uvedenému navrhovateľka uviedla, že keďže navrhovateľka nemala nárok na
nemocenskúdávkuzaobdobieod1.8.2011,takajzatotoobdobiejejpatrínáhradamzdy.Kargumentácii
odporcu, že navrhovateľke nepatrí náhrada mzdy počas obdobia, v ktorom poberala nemocenskú
dávku, teda od 1.4.2011 do 31.7.2011 sa navrhovateľka stotožnila s odporcom, a preto si uplatňuje
nárok až od 1.8.2011, kedy síce bola PN, ale dávku nepoberala. Odporca ďalej navrhoval, aby súd

nepriznal nárok nad obdobie 12 mesiacov v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľka však tvrdila, že
z ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce je nepochybné, že zákonodarca hovorí o celkovom čase,
za ktorý patrí zamestnancovi náhrada mzdy. Ak navrhovateľke nárok na náhradu mzdy počas istého
obdobia nepatrí, nemôže ho zahrnúť do celkového času, kedy by sa jej mala náhrada mzdy poskytnúť
v zmysle § 79 ods. 2. V tomto smere poukazovala navrhovateľka na to, že nebola v rozhodnom období

zamestnaná, pričom judikatúra nepriznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov je len prihliadnutím na
to, či bol navrhovateľ zamestnaný a jeho príjem porovnateľný. V týchto judikátoch (Krajský súd Nitra
25Co/165/2013 a uznesenie NS SR 6Cdo/157/2010) sa súdy zamerali na správanie navrhovateľa počas
doby, za ktorú si uplatňuje nárok na náhradu mzdy a nie na jeho pracovnú disciplínu. To, že odporca
preukazoval, že navrhovateľka je problémovým zamestnancom, má zmysel pri posudzovaní podľa §

79 ods. 1, kedy by súd určil, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Teda porušenie pracovnej disciplíny má význam pri konaní o neplatné skončenie
pracovného pomeru a nie o náhradu mzdy.

Čo sa týka predloženia dôkazov zo strany odporcu, navrhovateľka uviedla, že čo sa týka nesprávneho

vedenia zdravotnej dokumentácie, nesprávneho podávania liekov, nesprávne hospodárenie s majetkom
nemocnice a falšovanie dokumentácie, existujú protichodné dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise.
Vykonávanie inej zárobkovej činnosti poisťovacou činnosťou sa stalo pred viac ako piatimi rokmi a po
upozornení s tým navrhovateľka skončila. V tom čase zamestnávateľ v tejto súvislosti s ňou nezačal
žiadne disciplinárne konanie a neriešil túto okolnosť v zmysle Zákonníka práce.

Navrhovateľka svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovala z dôvodu porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, a že konanie odporkyne zasiahlo navrhovateľku vo viacerých oblastiach jej
života - kolegov, známych, príbuzných, susedov. Vyvolalo pochybnosti o jej čestnosti, spoľahlivosti a
dôveryhodnosti a zhoršilo jej postavenie a profesionálne uznanie. To malo za následok aj zhoršenie jej

zdravotného stavu.

Právna zástupkyňa odporkyne poukazovala, že v zmysle ustálenej judikatúry, zamestnanec nemá nárok
na náhradu mzdy za dobu jeho dočasnej práceneschopnosti, teda obdobie, kedy bola navrhovateľkapráceneschopná. Od 1.4.2011 do 30.4.2012, teda prvých 13 mesiacov po neplatnom skončení
pracovného pomeru jej podľa právnej zástupkyne odporkyne mzda nepatrí. Ak v skutočnosti by
predmetnéobdobieprežalovanúajtaknepracovalaanepoberalabyodnejžiadnunáhradu,pretožebola

práceneschopná. Odporkyňa ďalej argumentovala tým, že obdobie 12 mesiacov v zmysle ustanovení
Zákonníka práce § 79 je nutné počítať kontinuálne, teda nie od času, kedy navrhovateľka skončila
práceneschopnosť. Od 1.5.2012 do 30.11.2012, teda za obdobie, kedy navrhovateľka nebola PN a
nepoberala mzdu od odporcu, právna zástupkyňa odporkyne uviedla, že sú tu dôvody na to, aby súd
postupoval podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce a náhradu mzdy navrhovateľke nepriznal a to z dôvodu,

že výkon tohto práva je v rozpore s dobrými mravmi. Právna zástupkyňa odporkyne argumentovala, že
názor navrhovateľky o tom, že k zníženiu alebo nepriznaniu mzdy prichádza do úvahy len z dôvodu, že
takýto zamestnanec sa bez dôvodu nezamestnal, alebo nehľadal si prácu, nie je správny. Podľa názoru
odporkyne účelom tejto právnej úpravy bolo nepriamo prinútiť zamestnanca, aby nečakal do skončenia
súdneho sporu, ale aby sa snažil sám sa zamestnať a aktívne si hľadať prácu. Podľa názoru odporkyne
však z dikcie § 79 ods. 2 vyplýva, že v tomto období zákonodarca vôbec nehovorí o tom, ako, prečo a

z akých dôvodov nepriznať alebo znížiť náhrady mzdy za toto rozhodné obdobie. Odporkyňa prehrala
spor o neplatné skončenie pracovného pomeru s formálneho dôvodu - zmeškanie lehoty, a preto s
poukazom na všetky vykonané dôkazy o tom, že odporkyňa mala upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny, výpovede svedkov, poisťovanie, nesprávne podávanie liekov, vykonávanie inej zárobkovej
činnosti, neevidencia v komore sestier a ďalšie veci uvedené v skutkovom stave sú podľa názoru

dôvodom, prečo by súd nemal priznať náhradu mzdy navrhovateľke od 1.5.2012 do 30.11.2012.

Právna zástupkyňa odporkyne uviedla, že nemajetková ujma podľa antidiskriminačného zákona nie
je na mieste. Navrhovateľka podľa odporkyne nesplnila zákonom stanovené náležitosti v zmysle
antidiskriminačného zákona. Odporkyňa vytýkala navrhovateľke, aby formulovala, aké jej právo bolo

porušené, čím bola diskriminovaná, teda akým konaním alebo opomenutím mala odporkyňa právo
navrhovateľke rovnaké zaobchádzanie porušiť. Navrhovateľka tvrdila, že keď označila právo, ktoré bolo
porušené, stačí jeho označenie a dôkazné bremeno prechádza na odporcu. Podľa odporkyne však
navrhovateľka dané právo neoznačila, a teda neprebehol ohľadne tejto časti ani riadny súdny proces.
Navrhovateľka poukazovala na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu v konaní o neplatnosť

právneho úkonu, kde v odôvodnení súd hovoril o diskriminácii zo strany odporkyne, nepredstavuje to
to, že o diskriminácii sa riadne konalo a odporkyňa sa nemala možnosť proti tomu brániť. Názory súdu
v odôvodnení rozhodnutia nemôžu nahrádzať riadny súdny proces, v ktorom by sa odporkyňa mohla
brániť v zmysle ust. § 11 antidiskriminačného zákona.

Odporkyňa uviedla, že ak si navrhovateľka uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000
Eur návrhom zo dňa 18.12.2012, skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že jej právo
bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania, uviedla až svojim podaním na súde dňa
30.4.2014. Táto skutočnosť znamená, že až týmto dňom si navrhovateľka plnila zákonné predpoklady
pre riadne uplatnenie svojich nárokov podľa antidiskriminačného zákona. Väčšina skutočnosti, ktoré

však namieta navrhovateľka vo svojom vyjadrení zo dňa 30.4.2014 ako diskriminačné, sa stali v roku
2009 a v roku 2010. Keďže si však tieto uplatnila až 30.4.2014, vzniesla odporkyňa ohľadne nich
námietku premlčania. Z opatrnosti odporkyňa uviedla, že argument ohľadne vrchnej sestry U. neobstojí,
pretože bola vedúcou sestrou a kontrola plnenia povinností svojich podriadených bola jej povinnosťou,
pričom ako vedúca sestra kontrolovala prácu všetkých svojich podriadených zamestnancov, je to jej

povinnosť zo zákona. Poukázala na to, že porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z rôznych v
zákone uvedených dôvodov nemožno spájať len so subjektívnym pocitom poškodenia dôstojnosti.

Ďalším konaním, ktoré navrhovateľka označila ako diskriminačné, je upozornenie navrhovateľky
na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 6.8.2009. Odporkyňa však uviedla, že toto upozornenie

bolo relevantné, predložila ošetrovateľské záznamy pacientov, vypisovala nesprávne zdravotnú
dokumentáciu, odporkyňa o tom predložila písomné dôkazy. Ďalším konaním podľa navrhovateľky ako
diskriminačné konanie je sťažnosť pacienta P. z 25.5.2010. Odporkyňa okrem faktických vecí ohľadne
zdravotného postupu však poukazovala na to, že ten, kto sa sťažoval, bol pacient a odporkyňa musela
túto situáciu riešiť. Ďalšou námietkou zo strany navrhovateľky je kontrola počas práceneschopnosti,

pričom u ostatných zamestnancov sa to nerobilo. Odporkyňa poukazovala na to, že jej postup bol
v zmysle zákona č. 462/2003 Z.z. a zákon nestanovuje ako často a akého zamestnanca môže
zamestnávateľ kontrolovať len to, že je oprávnený kontrolovať prvých 10 dní, potom to už môže robiť
len sociálna poisťovňa. Prečo odporkyňa kontrolovala navrhovateľku 4 krát, bol dôvod, že na základepredložených dôkazov je zrejmé, že navrhovateľka maródovala v roku 2009 - 4 mesiace a v roku 2010 -
5 mesiacov, takže tieto okolnosti a predchádzajúce nesprávne postupy odporkyne a neplnenie si svojich
pracovných povinností viedli k tomu, že odporkyňa využila svoje zákonné právo na kontrolu počas PN.

Ďalšou namietanou skutočnosťou zo strany navrhovateľky je neštandardná komunikácia vedúcej sestry
a navrhovateľky. Tu odporkyňa poukazovala na to, že ide o vzťah nadriadeného a podriadeného
zamestnanca a namietané skutočnosti neboli zo strany navrhovateľky nejako preukázané a považuje
ich za vykonštruované.

Z týchto dôvodov považuje odporkyňa za preukázané to, že navrhovateľka trpí strednou depresiou a s
poukazom na súdnu prax navrhovala aj v tejto časti žalobu zamietnuť.

Podľa čl. VI Zákonníka práce, ženy a muži majú právo na rovnaké zaobchádzanie, ak ide o prístup k
zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávanie a o pracovné podmienky. Ženám

sa zabezpečujú pracovné podmienky umožňujúce im účasť na práci s ohľadom na ich fyziologické
predpoklady a s ohľadom na ich spoločenskú funkciu v materstve a ženám a mužom s ohľadom na ich
rodinné povinnosti pri výchove detí a starostlivosti o ne.

Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce platného ku dňu 30.11.2010, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych

vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon).

Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce platného ku dňu 30.11.2010, výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto
nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak
postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh

na začatie trestného stíhania.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.

Podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), zásada rovnakého
zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch sa uplatňuje len v spojení s právami fyzických osôb
ustanovenými osobitnými zákonmi v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v
zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), každý má podľa tohto zákona právo
na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa§9ods.2zákonač.365/2004Z.z.(antidiskriminačnýzákon),každýsamôžedomáhaťsvojichpráv
na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch

alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten,
kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), ak by primerané zadosťučinenie

nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom
znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá
domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo
k jej vzniku.

Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), právo na náhradu škody alebo
právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov 12) nie je týmto zákonom dotknuté.Podľa § 9 ods. 5 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), každý má právo na ochranu svojich
práv aj mimosúdnou cestou prostredníctvom mediácie. 13)

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť

mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec

netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne
písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak
a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b)
zamestnanec má
nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch

mesiacov.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom

období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy
podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§
96 ods. 3) a do
obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na
pracovisku.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o konanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.2009, výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba európskej centrálnej banky platná k 1. dňu
omeškania.

Prvým nárokom, ktorým sa súd zaoberal bol nárok na náhradu mzdy. Navrhovateľka požadovala z titulu
náhrady mzdy 13.562,96 Eur, pričom náhradu mzdy žiadala za obdobie od 1.8.2011 do 30.11.2012, teda
za 16 mesiacov. Naopak odporkyňa argumentovala tým, že náhrada mzdy patrí navrhovateľke najskôrod 1.5.2012, pretože do 30.4.2012 bola práceneschopná. Zároveň však odporkyňa trvala na tom, aby
súd v zmysle ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce náhradu mzdy navrhovateľke nepriznal z dôvodov,
ktoré sú uvedené vyššie v tomto rozsudku.

Čo sa týka časového obdobia, súd musí dať za pravdu argumentácii odporcu a uzatvára, že
navrhovateľke nepatrí náhrada mzdy za obdobie, kedy bola práceneschopná a teda od 1.4.2011 do
30.4.2012 (prvých 13 mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru). V tejto súvislosti súd chce
poukázať na stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004, podľa ktorého zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy

za dobu jeho dočasnej práceneschopnosti a to z dôvodu, že ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu
podľa pracovnej zmluvy v dôsledku PN, počas ktorého mu nepatrí náhrada mzdy, nemá nárok ani na
náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v prípade ak je PN. Táto skutočnosť už bola
judikovaná aj slovenskými súdmi. Súd teda preskúmal nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2012
do 30.11.2012, kedy už navrhovateľka nebola práceneschopná a kedy po rozsudku XXC/XX/XXXX o
neplatné skončenie pracovného pomeru následne 1.12.2012 do práce u odporcu nastúpila.

Za toto obdobie návrhu navrhovateľky v rozsahu obdobia od 1.5.2012 do 30.11.2012 vyhovel. Podľa
názoru súdu neobstojí tvrdenie odporkyne, aby súd nepriznal nárok na náhradu mzdy tak, ako mu to
umožňuje ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce a to z dvoch dôvodov.

Odporkyňa predložila rozsiahle dôkazy, že navrhovateľka bola problematickou zamestnankyňou s
poukazom na okolnosti uvedené v skutkovom zhrnutí tohto rozsudku. Je pravdou, že časť týchto
skutočností mal súd za preukázanú a to sťažnosť pacienta, nedôsledné vypisovanie zdravotnej
dokumentácie, vykonávanie poisťovacej činnosti na gynekologicko-pôrodníckom oddelení. Podstatné
však je, že ustanovenie § 79 ods. 2 pre nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov ako dôvod nepozná,

aký zamestnanec bol pred neplatným skončením pracovného pomeru, či bol dobrým a spôsobilým
zamestnancom.

Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie R 33/77, ktoré hovorí, že základným hľadiskom,
na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy brať zreteľ je skutočnosť, či sa

pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak
neurobil. Pri rozhodovaní o znížení, alebo nepriznaní náhrady mzdy musí súd totiž zvážiť, či pracovník
mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval a či to nebolo
za nepriaznivých okolností.

Podľa rozhodnutia R 48/1997 k zníženiu, resp. nepriznaniu mzdy môže súd pristúpiť len vtedy, ak po
zhodnotení všetkých okolností prípadu možno vyvodiť, že pracovník sa zapojil (mohol zapojiť) do práce
v inej organizácii za podmienok v zásade rovnocenných a dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone
práce podľa pracovnej zmluvy, ak by organizácia plnila svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu.

Z vyššie uvedeného vyplýva jednoznačne skutočnosť, že pri posudzovaní nepriznania náhrady mzdy
podľa § 79 ods. 2 nie sú podstatné okolnosti v osobe, správaní a v pracovnom hodnotení samotného
zamestnanca počas trvania pracovného pomeru, ale skutočnosti, ktoré uvádza vyššie citovaná
judikatúra, ktoré nastali po neplatnom skončení pracovného pomeru a teda to, či vykonával nejakú inú
prácu a podobne.

Právna úprava umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový
čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov. Predmetom zníženia
alebo nepriznania môže byť len náhrada mzdy nad 12 mesiacov. Podmienkou je uplatnenie tohto nároku
zo strany zamestnávateľa na súde.

Teda rozhodujúcou je aj skutočnosťou, že náhrada mzdy musí byť 12 mesiacov a teda podľa názoru
súdu nemôže nastať situácia, akú chcel navodiť právny zástupca odporcu, že ak bola navrhovateľka
práceneschopná do 30.4.2012, čo zahŕňalo prvých 12 mesiacov, náhrada mzdy posudzovaná od
1.5.2012 je nárokom nad 12 mesiacov. S týmto sa súd nemôže stotožniť, naopak má za to, že nárok

na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 2 začínal navrhovateľke plynúť až 1.5.2012. Keďže tá nastúpila do
zamestnania 1.12.2012, nárok na náhradu mzdy mala navrhovateľka len za toto obdobie.

V súhrne k náhrade mzdy súd uzatvára:Nárok na náhradu mzdy počas trvania práceneschopnosti, teda do 30.4.2012 navrhovateľke
neprislúcha. Nárok na náhradu mzdy od 1.5.2012 do 30.11.2012 je dôvodný s poukazom na skutočnosť,

že nepresiahol tento nárok na náhradu mzdy 12 mesiacov. A ak by aj bolo toto obdobie posudzované ako
obdobím nad 12 mesiacov, správanie navrhovateľky počas trvania pracovného pomeru, jej charakterové
osobnostné vlastnosti, výkonnosť v práci nie sú argumentom pre primerané zníženie, alebo nepriznanie
mzdy. Tým v zmysle vyššie uvedenej judikatúry môžu byť len okolnosti, či sa mohol zamestnanec zapojiť
do práce inde za rovnocenných alebo výhodnejších podmienok, čo ale nebolo súdu preukázané.

Pri náhrade mzdy je podstatné uviesť, že súd nevyhovel plne navrhovateľke ani čo sa týka výšky
jednotlivých plnení, keďže navrhovateľka si od apríla 2012 uplatnila nárok na náhradu mzdy vo
výške 967,40 Eur. Súd však poukazuje na tú skutočnosť, že Zákonník práce vo svojom ustanovení,
ktoré je citované vyššie (§ 134 ods. 1,2), jasne vymedzuje, čo sa považuje na pracovnoprávne
účely ako priemerný zárobok a to je vždy kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom

sa zisťuje priemerný zárobok. V zmysle citovaných ustanovení § 79 Zákonníka práce je teda
zrejmé, že zamestnancovi patrí náhrada v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a rozhodné obdobie je štvrťrok, ktorý mu
predchádzal.

S poukazom na tieto uvedené skutočnosti je teda zrejmé, že základom pre výpočet náhrady mzdy je
priemerný mesačný zárobok vo výške 727,97 Eur a nie 967,40 Eur, ktorý si navrhovateľka vypočítala
s poukazom na zmenu platových pomerov zdravotných sestier v roku 2012 a v tejto časti, teda nad
priemernú mesačnú mzdu 727,97 Eur návrh navrhovateľky zamietol.

S poukazom na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/95 Zb.
priznal navrhovateľke aj úrok z omeškania z náhrady mzdy a to od výplatného termínu od júna 2012 do
decembra 2012 a to vo výške, ktorú si navrhovateľka uplatnila v zákonnej výške.

Samostatným nárokom navrhovateľky bol jej návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške

30.000 Eur. Súd tento nárok navrhovateľky zamietol.

Odporca vzniesol námietku premlčania daného nároku s tým, že toto právo si navrhovateľka uplatnila
18.12.2012, resp. špecifikovala až 22.5.2013. Z dôvodu právnej istoty súd uvádza:

Právo na primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu nerovného zaobchádzania je hmotnoprávnym
nárokom a podlieha režimu premlčania v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Takýto návrh podala navrhovateľka až 18.12.2012, kde ako dôvod na postup podľa antidiskriminačného
zákona uvádzala rozsudok okresného súdu a následky v živote navrhovateľky po neplatnom skončení
pracovného pomeru. Na pojednávaní 22.5.2013 uviedla navrhovateľka ako dôvod medziľudské vzťahy

na pracovisku, kontroly počas PN. Práve tie sa uskutočnili v júli 2010 a tento nárok teda nie je premlčaný.
Ostatné (správanie vrchnej sestry, pomery na oddelení) je premlčané, navrhovateľka si to neuplatnila v
3-ročnej lehote (tieto pomery nastali po roku 2005 do nástupu na PN v roku 2010).

Je pravdou, že súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku, v ktorom určil, že výpoveď z pracovného

pomeru daná navrhovateľke je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá, uviedol okolnosti naznačujúce
porušenie antidiskriminačného zákona na pracovisku. Na druhej strane súd chce zdôrazniť, že v
potvrdzujúcom rozsudku krajského súdu sa tento dôvod nepotvrdil. Dôvodom k potvrdeniu rozsudku zo
strany krajského súdu bolo zmeškanie prekluzívnej lehoty zo strany odporcu.

V tejto súvislosti súd chce poukázať na skutočnosť, že vo svojom predchádzajúcom rozsudku
poukázal na to, že odporca vykonával u navrhovateľky 4-krát v priebehu 8 dní kontroly počas jej
práceneschopnosti, a že takéto konanie aj keď je zákonné, navodzuje znaky nerovného prístupu k
zamestnancom a dáva pochybnosti súdu o tom, že sa k navrhovateľke ako k zamestnankyni odporca
správa tak, ako k ostatným zamestnancom. Tieto okolnosti boli preukázané v konaní XXC/XX/XXXX.

Je však pravdou, že odporca v priebehu ďalšieho konania ako aj v tomto konaní XXC/X/XXXX predložil
súdu celý rad už vyššie uvedených dôkazov, ktoré preukázali to, že nebol s navrhovateľkou ako so
zamestnankyňou a s výkonom jej práce spokojný. Súd v kontexte týchto nových dôkazov (najmä
tých, ktorí potvrdili, že navrhovateľka vykonávala zárobkovú činnosť na gynekologicko-pôrodníckomoddelení, ako aj predložené vyjadrenia zdravotných sestier, že vrchná sestra vykonávala kontrolu
činnosti na oddelení každej sestry, sťažnosti pacienta) má súd za to, že aj keď správanie sa odporcu ako
zamestnávateľa môže vzbudiť pochybnosť o jeho rovnakom zaobchádzaní, s poukazom na preukázanú

nespokojnosť zo strany zamestnávateľa s navrhovateľkou ako zamestnankyňou a s preukázaním jej
viacerých pochybení má súd za to, že konanie zo strany zamestnávateľa nebolo takej intenzity, aby
umožňovalo postup v zmysle citovaného § 9 antidiskriminačného zákona.

Súd má za to, že celý naznačený nerovný prístup zamestnávateľa k navrhovateľke pri kontrole počas

PN, bol napravený v zmysle ustanovení § 9 ods. 2 - protiprávny stav bol napravený tým, že návrh
navrhovateľky na určenie, že pracovný pomer trvá bol úspešný a je stále v pracovnoprávnom pomere s
odporcom. Toto súd považuje ako primerané zadosťučinenie a podľa názoru súdu nebolo preukázané,
že by nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť, alebo spoločenské uplatnenie navrhovateľky. Preto náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa názoru súdu nie je dôvodná.

Navrhovateľka tvrdila aj zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku postupu odporcu voči nej. Predložené
dôkazy (správa S.. E., svedkyňa O.) však nepreukázali príčinnú súvislosť. (Správa S.. E. uvádza
začiatok depresií v roku 2009 bez zjavnej súvislosti k udalostiam v roku 2010).

Na záver súd opätovne zdôrazňuje, že jediné nepremlčané prípadné nerovné zaobchádzanie odporkyne
s navrhovateľkou (pri zákonných kontrolách PN) nie je dôvodom na finančné zadosťučinenie podľa
antidiskriminačného zákona. Protiprávny stav bol napravený (§ 9 ods. 2) tým, že navrhovateľka u
odporcu stále pracuje na tej istej pracovnej pozícii zdravotnej sestry.

O trovách konania rozhodne súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.