Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, December 1, 2011

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/475/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104118230
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1104118230.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ K. C., C.
R., D. XX, 2/ Z. C., C. M. Š. XXX, 3/ G. C., C. M. K., H.. S. XXXX/X, 4/ B. C., C. C. XXX, 5/ A. C.,
C. N. E., N. XX, 6/ Z. C., C. Č. XX, 7/ Z. L., C. Š. na X., XXX, 8/ S. L., C. Š. na X. XXX, 9/ Z. L., C.
Š., N. XXX/XX, 10/ Š. L., C. Š., T. XXX/X, navrhovatelia 2/, 3/, 4/ zastúpení Advokátskou kanceláriou
HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom V Bratislave, Vlčkova 8/A, proti odporcom: 1/
Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, 2/
Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, 3/ Slovenská

republika-MinisterstvofinanciíSlovenskejrepubliky,Štefanovičova5,Bratislava,4/Slovenskárepublika
- Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, o zaplatenie 113.722,37 € s
príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľov 2/, 3/, 4/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
12C 93/2004-130 zo dňa 15. 3. 2007 v pomere hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa navrhovateľov 2/, 3/, 4/ p
o t v r d z u j e .

Odporcom 1/, 2/, 3/, 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali, aby súd
zaviazal odporcu Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR, alebo Ministerstvo

vnútra SR alebo Ministerstvo financií SR, alebo Ministerstvo hospodárstva SR na zaplatenia súm
a to navrhovateľovi 1/ sumy 300.000,-Sk, navrhovateľovi 2/ sumy 150.000,-Sk, navrhovateľovi 3/
sumy 730.000,-Sk, navrhovateľovi 4/ sumy 1.296.000,-Sk, právnemu predchodcovi navrhovateľa
5/ B. C. sumy 150.000,-Sk, navrhovateľovi 6/ sumy 100.000,-Sk, navrhovateľovi 7/ sumy 40.000,-
Sk, navrhovateľovi 8/ sumy 60.000,-Sk, navrhovateľovi 9/ sumy 400.000,-Sk, navrhovateľovi 10/ sumy
200.000,-Sk, alebo alternatívne aby zaviazal odporcov 1./, 2./ 3./, 4./ k povinnosti spoločne a nerozdielne
zaplatiť im tieto sumy z titulu náhrady škody, za ktorú odporca ako štát zodpovedá v zmysle § 18 zákona

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradnýmpostupom.Zároveňprvostupňovýsúdrozhodol,že odporcom1./,2./,3./a4./nepriznalnáhradu
trov konania proti navrhovateľovi.

Vo svojom rozhodnutí uviedol, že vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že návrh je
bezdôvodný, nakoľko nie je daná zodpovednosť odporcov za škodu, ktorá navrhovateľom vznikla.
Obchodné spoločnosti HORIZONT SLOVAKIA, o.c.p., a.s., SPOROIVEST, a.s., B.M.G. INVEST, s.r.o.
a BDV družstvo nesplnili svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv o pôžičke, zo zmlúv tichom spoločenstvea zo zmlúv o budúcej darovacej zmluve. Nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov ako
jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. V súvislosti s uzatváraním vyššie uvedených zmlúv odporcovia nevykonávali
žiadnu činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli teda porušiť žiadne pravidlá ustanovené
právnymi normami pre jeho konanie, resp. nemohli porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie
alebo cieľov ich činnosti. Navrhovatelia uzatvorili s nebankovými subjektami predmetné zmluvy v
zmysle príslušných ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka, pričom tu ide o dvojstranné

právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá
bola prejavená určite a zrozumiteľne. Na základe týchto zmlúv vznikol medzi zmluvnými stranami
súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát zastúpený odporcami 1/ až 4/ nemohol zasahovať. Tu platí,
že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Štát mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z. o
kolektívnom investovaní, kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským

a investičným spoločnostiam, fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom v prípade
kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne investovanie nejednalo,
pretože vyššie uvedené obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona
oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond.

Odporcovia za škodu nezodpovedajú ani podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože porušenie

prevenčnej povinnosti zakotvenej v ust. § 415 Občianskeho zákonníka má za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 1 O.s.p., keď absentoval návrh
úspešných odporcov na ich priznanie.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia, navrhli jeho zrušenie a vrátenie veci súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali, že im bolo postupom súdu znemožnené uplatniť v súdnom
konaní všetky zákonom a ústavou garantované procesné práva, najmä právo na spravodlivé súdne
konanie, keď súd prvého stupňa zamietol ich návrhy na ďalšie dokazovanie, ktorým chceli preukázať,
že nebankové subjekty nevykonávali podnikateľskú činnosť, výnosy vyplácali z vkladov a išlo vlastne
o pyramídový efekt a nedovolené podnikanie od samého začiatku. Tvrdenie súdu, že išlo o zmluvy

o pôžičke a o tichom spoločenstve, ktoré sú v režime súkromnoprávnych vzťahov, do ktorých štát
nemohol zasiahnuť, sa nezakladajú na správnom posúdení veci. Rovnako namietali nesprávne právne
posúdenie, ako aj skutkové zistenia súdu, týkajúce sa posúdenia klamlivej reklamy. Vzhľadom na
skutočnosť, že súd sa pri argumentoch v súvislosti s klamlivou reklamou v podstate nezaoberal
skutkovým stavom veci a nepripustil a nevykonal navrhované dokazovanie, nemohol teda dostatočne

tento skutkový stav ani zistiť, ani prejudikovať, že výnosy boli vyplácané z podnikania a že takéto
sľubované výnosy v klamlivej reklame boli reálne. Zároveň nesúhlasili so záverom, že jedine oni samotní
sú tí, ktorí zavinili vznik škody, pretože neboli dostatočne obozretní a investovali do nebankových
subjektovpodstupujúcriziko.Ospoluzodpovednostištátusvedčíajfakt,žesamotnýzákonoodškodnení
poškodených klientov nebankových subjektov prešiel v NR SR do druhého čítania.

Odporcovia 1/, 2/ a 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa.

Odporca 4/ sa k odvolaniu navrhovateľov písomne nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. júna 2008 č.k. 14 Co 4/2008-172 odmietol odvolanie advokáta
Z.. S. E. podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že proti prvostupňovému rozsudku podal advokát Z.. S. E. za navrhovateľov
odvolanie, hoci si navrhovatelia na zastupovanie v konaní zvolili advokáta A.. S. D.. Podľa obsahu
plnej moci navrhovatelia zároveň udelili súhlas na to, aby advokáta pri jednotlivých úkonoch zastúpil
advokátsky koncipient. V čase udelenia plnej moci už od 1. januára 2004 platil zákon č. 586/2003 Z.z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov. A.. S. D. v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. bol
pozastavený výkon advokácie, od 25. januára 2007 nebol oprávnený poskytovať právne služby. Zvolený

zástupca podľa § 8 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. však môže zastupovať klienta iba v tom prípade,
ak preukáže, že so zastupovaním súhlasí. Z.. S. E. nemal oprávnenie zastupovať navrhovateľov bez
ich súhlasu (§ 16 zákona č. 586/2003 Z.z., § 24 a § 25 ods. 3 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali navrhovatelia 2/ až 5/ dovolanie, ktorým navrhli, aby

dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na základe dovolania navrhovateľov 2/ až 5/ Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím zo dňa 30. augusta
2011 sp. zn. 2 Cdo 229/2010 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2008
sp. zn. 14 Co 4/2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol, že konanie o dovolaní
navrhovateľa 5/ zastavuje. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že v danej veci z obsahu spisu vyplýva,
že advokát Z.. S. E. podal v mene navrhovateľov ako ich zástupca odvolanie proti rozsudku súdu

prvého stupňa. Písomné plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo jeho oprávnenie za navrhovateľov pred
odvolacím súdom konať, pripojené k odvolaniu nebolo. Keďže týmto úkonom uplatňovali procesné
práva v konaní navrhovatelia a nie zástupca, súd bol povinný za účelom odstránenia tohto nedostatku
urobiť vhodné opatrenie formou písomnej výzvy adresovanej navrhovateľom ako účastníkom konania,
obsahom ktorej mala byť predovšetkým informácia o nedostatku plnomocenstva a výzva k

jeho odstráneniu. Ak za situácie, keď súd prvého stupňa navrhovateľov k odstráneniu tohto nedostatku
nevyzval a odvolací súd bez nápravy jeho pochybenia odvolanie advokáta ako podané neoprávnenou
osobou odmietol, ide o postup nesprávny, ktorým odňal navrhovateľom možnosť konať pred súdom (§
237 písm. f/ O.s.p.).

Odvolací súd vzhľadom na výrok dovolacieho súdu vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. už len

v napadnutom rozsahu týkajúceho sa navrhovateľov 2/, 3/, 4/, bez nariadenia ústneho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov 2/ až 4/ nemožno priznať úspech a zároveň je tiež toho
názoru, že súd prvého stupňa zistil náležite skutkový stav veci (§ 153 ods. 1 O.s.p.), vec posúdil správne
po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.), na

ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd.

Podľa § 18 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem zodpovednosti štátu bez
ohľadu (bez ohľadu na zavinenie) a štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok.
Sú nimi 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2./ nesprávny úradný postup
štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb.
bližšiu definíciu pojmu nesprávny úradný postup neobsahuje. Nesprávnym úradným postupom môže

byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone
alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. K nesprávnemu úradnému postupu
štátneho orgánu môže dôjsť pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje ako i v
rámci rozhodovacej činnosti.

Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru,
že návrh je bezdôvodný, nakoľko nie je daná zodpovednosť odporcov za škodu, ktorá navrhovateľom
2/ až 4/ vznikla tým, že obchodné spoločnosti HORIZONT SLOVAKIA, o.c.p., a.s., Kováčska č. 63,
Košice, B.M.G. Invest, spol. s r.o., Južná trieda č. 93, Košice, AGW, spol. s r.o., Štúrova č. 14, Košice,BVD družstvo, Banská Bystrica, ul. prof. Sáru č. 5, SPOROINVEST, a.s., Mäsiarska č. 11, Košice,
nesplnilisvojzáväzokvyplývajúcizozmlúvopôžičke,otichomspoločenstve.Vkonanínebolpreukázaný
nesprávny úradný postup odporcov ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa

citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti z uzatváraním zmlúv odporcovia
nevykonávali žiadnu činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli teda porušiť žiadne pravidlá
ustanovené právnymi normami pre ich konanie, resp. nemohli porušiť poriadok vyplývajúci z povahy,
funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Navrhovatelia uzatvorili s nebankovými subjektmi predmetné zmluvy
o pôžičke v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zmluvy o tichom spoločenstve v

zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, predmetné zmluvy o budúcej darovacej zmluvy
a dohody o vrátení ďalšieho členského vkladu v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka, pričom tu ide o
dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej
vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na základe týchto
zmlúv vznikol medzi navrhovateľmi a vyššie uvedenými obchodnými spoločnosťami súkromnoprávny
vzťah, do ktorého štát nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Štátmalvzmyslezákonač.385/1999Z.z.okolektívnominvestovaní,kompetenciuvykonávaťdohľadav
rámcinehoukladaťsankciesprávcovskýmainvestičnýmspoločnostiam,fondom,depozitárom,núteným
správcom a likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však o
kolektívne investovanie nejednalo, pretože vyššie uvedené obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť,

ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp.
investičný fond. V danom prípade, nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969, ktorou je
nesprávny úradný postup orgánu štátu a preto odporcovia za škodu podľa tohto zákonného ustanovenia
nezodpovedali.

Čo sa týka námietok navrhovateľov uvedených v odvolaní, že prvostupňový súd nevykonal nimi
navrhované dôkazy, má odvolací súd za to, že prvostupňový súd pre rozhodnutie vo veci samej v
dostatočnej miere zistil skutkový stav veci a ďalšie dokazovanie bolo v tomto smere nadbytočné,
keď odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje na základe
skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli

medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. To
znamená, že nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov v tom zmysle, že by bol povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy, ale je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy a rozhodnúť o tom, ktorý z týchto
dôkazov vykoná. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať
k zisteniu skutkového stavu veci (k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej

normy).

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil.

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto
konaní plne úspešným odporcom 1/, 2/, 3/ a 4/ ich náhradu nepriznal, pretože v zmysle § 151 ods. 1

O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.