Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 5, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/698/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3612205921
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3612205921.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľov 1/ C. S., bytom J. M. XX/X, H. N., 2/ U. S., bytom
G. XXX/X, H. N., 3/ H. S., bytom F. XX, J., 4/ C. R., bytom P. XXXX/XX, L., navrhovateľky 1/ a 4/
zastúpené navrhovateľom 2/ proti odporcom 1/ K. R., bytom V. XXX/XX, J., 2/ E. R., bytom N. X/XX, H.
N., odporcovia 1/ a 2/ zastúpení C., so sídlom X. 3,. L., IČO XX XXX XXX, na odvolanie odporcov proti
rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 25. apríla 2013, č.k. 6C/129/2012-146, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách prvostupňového konania z r u š u
j e a v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom návrh navrhovateľov 1/ - 4/, ktorým sa domáhali určenia, že sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území H. N., evidovanej v
katastri nehnuteľností zapísanom Správou katastra J. na liste vlastníctva č. XXX ako parcela registra E,

evidovanej na mape určeného operátu, parcelné číslo XXX o výmere 2.386 m2 - orná pôda v podiele 1-
ina zamietol. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, preto súd v prvom
rade skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti,
ktorá je evidovaná v katastri nehnuteľností Správy katastra J. pre katastrálne územie
H. N. na liste vlastníctva č. XXX v prospech odporcov 1/ a 2/. Titulom zmlúv o nájme užíva predmetnú
nehnuteľnosť PDP Y. N., ktoré zmluvy o nájme k predmetnej nehnuteľnosti uzavrelo s

navrhovateľmi i s odporcami, ktorým svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Existencia
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti je preto
daná, nakoľko u navrhovateľov pretrváva stav neistoty. Tento stav nie je možné
odstrániť inak než súdnym rozhodnutím. Okruh subjektov pri určovacej žalobe tvoria tí, ktorí tvrdia, že
sú vlastníkmi nehnuteľnosti, čo sú v danom prípade navrhovatelia 1/, 2/, 3/, 4/, ktorí preto sú v tomto
konaní aktívne vecne legitimovaní. Pasívne vecne legitimovaní sú tí, v ktorých prospech svedčí zápis

vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a do preukázania opaku sú považovaní za
vlastníkov, čo sú v danom prípade odporca 1/, odporca 2/. Podkladom pre zápis vlastníckeho práva
k predmetnej nehnuteľnosti v prospech odporcu 1/ bola notárska zápisnica o osvedčení vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, v prípade odporcu 2/ bolo podkladom pre zápis rozhodnutie
v dedičskom konaní. S oboma odporcami uzatvorilo PDP Y. N. ako dlhodobý užívateľ predmetnej
nehnuteľnosti viacero nájomných zmlúv a vo svojich záznamoch ich vedie ako vlastníkov predmetnej

nehnuteľnosti. Nie je preto možné súhlasiť s argumentáciou navrhovateľov opierajúcu sa
o čestné vyhlásenia, že o ich vlastníckom práve k predmetnej nehnuteľnosti nikto nepochyboval. Je
zrejmé, že za vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti boli považovaní odporcovia, a to už v čase spísania
notárskej zápisnice o osvedčení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam notárkou E..
C. F., ktorá notárska zápisnica sa nemohla stať podkladom pre zápis vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti v prospech navrhovateľov. Navrhovatelia za účelom vyvrátenia daného právneho stavu v

zápise vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti predložili listinné dôkazy, ktorých autenticitu súd
nespochybňuje. Tieto listiny však podľa názoru súdu nie sú dostatočnými podkladmi na preukázanievlastníckeho práva navrhovateľov. V roku 1940 a nasl., teda v čase uzavretia kúpnej
zmluvy sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapisovalo do pozemkovej knihy. Dodržiavali sa pritom
prísne pozemkovoknižné zásady. Medzi tieto patrili zásada verejnosti, zásada konštitutívnosti, zásada

intabulácie, zásada legality zásada súladu pozemkovej knihy s pozemkovým katastrom. Nie je sporné,
že vlastníctvo právneho predchodcu navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti nebolo zapísané v
pozemkovej knihe. Tvrdenie navrhovateľov o tom, že k absencii zápisu vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti v prospech ich právneho predchodcu došlo chybou štátnych orgánov je domnienka, ktorá
nebola preukázaná. Nebol preukázaný ani iný dôvod alebo skutočnosť, následkom ktorej k zápisu

vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nedošlo. Vychádzajúc z listinných dôkazov (schválenie
Štátnej obvodovej úradovne, schvaľovacej doložky) je tu opodstatnený predpoklad, že predmetná
nehnuteľnosť bola pôvodne zabraná v rámci pozemkovej reformy v ČSR podľa zákona č. 215/1919
Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového v znení zákonov č. 387/1919 Sb. č. 108/1921 Sb. (tzv.
záborového zákona). Nakladanie s takou nehnuteľnosťou podliehalo viacerým zákonným obmedzeniam
(okrem citovaného zákona i zákon č. 93/1931 Sb. kterým se mění a doplňují předpisy o právním poměru

k přidělené půdě (Malý zákon přídělový) v znení zákonov č. 125/1935 Sb., č. 205/1941 Sb.).
Z listinných dôkazov vyplýva, že Štátna obvodová úradovňa povolila predaj predmetnej nehnuteľnosti
pod podmienkami vyznačenými v schvaľovacej doložke, ktorou bola zmluva doplnená. Z uvedeného je
zrejmá podmienka schválenia, nie je však známe, či táto bola dodržaná. Z chronológie úkonov
uzavretia zmluvy o predaji predmetnej nehnuteľnosti vyplýva, že tento proces prebiehal niekoľko rokov.

Zmluva bola uzavretá v roku 1940, podpisy na nej boli až následne uznané za vlastné v
roku 1944. V roku 1942 bola zmluva doplnená Štátnym pozemkovým úradom o schvaľovaciu doložku
a pod podmienkou jej splnenia bola zmluva schválená. Kúpna cena mala byť zaplatená do 07.06.1940,
hoci zákon č. 215/1919 Sb. zakazoval plnenia alebo prijatie plnenia zo zmluvy pred jej schválením.
Vlastnícke právo k nehnuteľnosti v čase uzavretia zmluvy (rok 1940) mohlo vzniknúť i samostatnou

zmluvou s tým, že zápis do pozemkovej knihy sa urobil neskôr. V danom prípade však k zápisu
vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti do pozemkovej knihy v prospech
právneho predchodcu navrhovateľov nedošlo vôbec. Pozemkové knihy boli verejné, každý mal právo do
nich nazerať. Právny predchodca navrhovateľov (i iné osoby) tak mali možnosť zistiť, že nie je vedený
ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti. Nebolo preukázané, že by za čas od uzavretia zmluvy namietali

zápis v pozemkovej knihe. Nenamietali, že predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom dedičstva
po právnom predchodcovi navrhovateľov, alebo naopak, že bola predmetom dedičstva po právnom
predchodcovi odporcu 2/. Napriek predloženým listinným dôkazom navrhovatelia 1/ - 4/ neuniesli v tomto
konaní dôkazné bremeno a nepreukázali existenciu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vo
svoj prospech. Z uvedených dôvodov súd návrh na určenie vlastníckeho práva zamietol. Odporcovia

1/, 2/ mali vo veci plný úspech, preto im súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania
titulom zaplateného súdneho poplatku za odvolanie proti predbežnému opatreniu a titulom náhrady trov
právneho zastúpenia. Tarifná hodnota úkonu právnej služby vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam bola určená podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o
odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhl. č.

655/2004Z.z.“).Navrhovateliasavdanomprípadenedomáhalipeňažnéhoplnenia,pretosúdvychádzal
z citovaného ustanovenia, kedy nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo je
ju možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Základná sadzba tarifnej odmeny tak predstavuje 1/13
výpočtového základu (v roku 2012 predstavovala 58,69 Eur, v roku 2013 predstavovala 60,07 Eur). Pri
zastupovaní dvoch účastníkov sa v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznáva

pri prvom účastníkovi plná sadzba, pri druhom účastníkovi sa znižuje na polovicu. Náhrada trov konania
bola priznaná za tieto úkony právnej služby - prevzatie a príprava - podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14
ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov po 88,04
Eur + 7,63 Eur režijný paušál; - vyjadrenie k návrhu podľa § 10 ods. 2, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1
písm. c/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov po 88,04 Eur + 7,63

Eur režijný paušál; - účasť na pojednávaní dňa 21.02.2013 podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1
písm. d/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov po 90,11 Eur + 7,81 Eur
režijný paušál; - účasť na pojednávaní dňa 04.04.2013 podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm.
d/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov po 90,11 Eur + 7,81 Eur
režijný paušál; - účasť na pojednávaní dňa 25.04.2013 podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm.

d/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov po 90,11 Eur + 7,81 Eur
režijný paušál; -cestovné za účasť na pojednávaní dňa 21.02.2013 L. - J. a späť podľa § 15
písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a zákona č. 283/2003 Z. z. o
cestovných náhradách, počet km: 2 x 135 km = 270 km x 1,50 Eur/l = 32,80 Eur + opotrebovanie vozidla0,183 Eur za každý km jazdy = 49,41 Eur; spolu 82,21 Eur, - náhrada za stratu času - pojednávanie dňa
21.02.2010 L. - J. a späť podľa § 15 písm. b/ a § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov v rozsahu 8 začatých polhodín po 13,01 Eur, t. j. spolu 104,08

Eur; - cestovné za účasť na pojednávaní dňa 04.04.2013 L. - J. a späť podľa § 15 písm. a/ vyhlášky č.
655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a zákona č. 283/2003 Z. z. o cestovných náhradách, počet
km: 2 x 135 km = 270 km x 1,50 Eur/l = 32,80 Eur + opotrebovanie vozidla 0,183 Eur za každý
km jazdy = 49,41 Eur; spolu 82,21 Eur, - náhrada za stratu času - pojednávanie dňa 04.04.2010 L. - J.
a späť podľa § 15 písm. b/ a § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších

predpisov v rozsahu 8 začatých polhodín po 13,01 Eur, t. j. spolu 104,08 Eur; - cestovné
za účasť na pojednávaní dňa 25.04.2013 L. - J. a späť podľa § 15 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov a zákona č. 283/2003 Z. z. o cestovných náhradách, počet km: 2 x 135
km = 270 km x 1,50 Eur/l = 32,80 Eur + opotrebovanie vozidla 0,183 Eur za každý km jazdy
= 49,41 Eur; spolu 82,21 Eur, - náhrada za stratu času - pojednávanie dňa 25.04.2010 L. - J. a späť
podľa § 15 písm. b/ a § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v rozsahu 8

začatých polhodín po 13,01 Eur, t. j. spolu 104,08 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie odporcovia a domáhali sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách prvostupňového konania zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že o trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a bez vysvetlenia a odôvodnenia

ustálil, že nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ju je možné zistiť len s
nepomernými ťažkosťami a mal za to, že navrhovatelia sa nedomáhali peňažného plnenia. Zdôraznili,
že predmetom súdneho konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom nehnuteľnosť
je bezpochyby vec v právnom slova zmysle. V zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách
advokátovsapovažujezatarifnúhodnotuvýškapeňažnéhoplneniaalebocenavecialebopráva,ktorých

sa právna služba týka. Pre výpočet trov právneho zastúpenia v danej veci je podstatná hodnota spornej
nehnuteľnosti,pričomjenesporné,žehodnotunehnuteľnostijemožnézistiťbezvynaloženianepomerne
vysokého úsilia a nákladov, a to jednak znaleckým posudkom, ale tiež prieskumom trhu.
Ďalej uviedli, že podľa ich zistenia z inzerátov je minimálna cena, za ktorú sa predáva meter štvorcový
pôdy v obci H. N. 10 Eur, z ktorej ceny je možno vychádzať pri stanovení celej hodnoty nehnuteľnosti

a následne aj hodnoty sporu. Uvedené stanovisko podporuje aj rozsiahla judikatúra Ústavného súdu
SR a Najvyššieho súdu SR, napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 119/2012, rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 538/10 a rovnaký názor vyslovil Najvyšší súd SR vo svojich viacerých
rozhodnutiach. Správnosť svojho názoru a úvah odporcovia zdôraznili i novelou vyhlášky o odmenách
advokátov účinnej od 01.07.2013, ktorou zákonodarca doplnil do ustanovenia § 10 ods. 2

dovetok, že hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho
sporu. Vzhľadom na uvedené s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 uplatnili náhradu trov
prvostupňového konania vo výške 4235,35 Eur a trovy odvolacieho konania vo výške 735,38 Eur.

Navrhovatelia vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách prvostupňového konania ako vecne správny potvrdiť.

Upozornili na formálny nedostatok a chybu odvolania, keď odporca podával odvolanie proti rozsudku,
sp. zn. 6C/129/2013-146, pričom takýto rozsudok neexistuje a existuje len rozsudok, sp. zn.
6C/129/2012-146, čo je podstatný rozdiel. Nesúhlasili s názorom odporcov, keď cena pozemku, ktorý
bol predmetom tohto súdneho konania - parcela č. XXX, evidovaného na LV č. XXX ako orná pôda
umiestnená mimo zastavaného územia obce, je úplne iná, ako uvádzajú odporcovia, keď BPEJ 0212003

pre výpočet výšky nájmu a iné veci je 0,1806 Eur/m2 a pre výpočet hodnoty ornej pôdy pre
daň z nehnuteľnosti je to cena 0,3764 Eur/m2 a nie 10 Eur za meter štvorcový, ako žiadajú odporcovia.
Nesúhlasili s možnosťou zisťovať hodnotu nehnuteľnosti prieskumom na trhu pre účely súdneho
konania ani s nariadeným znaleckým dokazovaním. Za nesprávnu považovali konštrukciou odporcov,
keď v odvolaní z udanej „hodnoty veci“ odvodzujú automatickú údajnú „cenu veci“, pretože tieto odborné

pojmy sú zásadne odlišné a nie sú vôbec totožné ani svojím obsahom, ani svojím významom. Cenu veci
v tomto súdnom spore v skutočnosti nikto nepozná, pretože vec sa podľa rozhodnutia súdu v minulosti
nepredala, predložená kúpna zmluva nebola akceptovaná do začatia sporu, a preto sa možno baviť iba o
hodnote veci, na základe čoho je možné aplikovať prípadné určenie výšky trov konania len ustanovením
§ 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., kde sa používa pojem „hodnota veci“ a nemôže sa aplikovať

ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., kde sa používa pojem cena veci. Ďalej uviedol, žeodporcovia porovnávajú neporovnateľné veci, porovnávajú pozemky, ktoré sa nedajú vôbec porovnávať
s predmetnými pozemkami, keď všetkých sedem ponúk, ktoré odporca použil na porovnávanie, sú
výlučne len pozemky zaradené do kategórie „pozemky pre rodinné domy“, čo sú presnejšie „stavebné

pozemky“ a vo väčšine ponúk sú aj týmto názvom označené. Predmetný pozemok je
však evidovaný ako orná pôda s určenou BPEJ. Poukázali na ustanovenie § 43h ods. 1 Stavebného
zákona, ktorý definuje, čo je stavebným pozemkom. V zmysle položky č. 1b a poznámky 1 k položke č. 1
zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov sa v prípade žaloby na určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 80 písm. c/ O.s.p.

platí súdny poplatok vo výške 99,50 Eur bez ohľadu na hodnotu sporu. Samotný fakt, či možno, alebo
nemožnopredmettohtokonaniaoceniťpeniazmi,boldanýajednoznačneurčenýhneďnazačiatkutohto
súdneho konania na základe zaplateného súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený na základe právneho
titulu „ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi“. Akékoľvek určovanie ceny veci hodnoty veci a
hodnoty predmetu sporu po právoplatnom ukončení konania vo veci samej považovali za neprípustné.
Zdôraznili, že odporca počas celého konania nepreukázal ani cenu veci, ani hodnotu veci a nezvládol v

tomto smere dôkazné bremeno, a preto za jediný možný postup pri určovaní výšky trov konania považujú
za správny postup okresného súdu, ktorý rozhodol s poukazom na § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. Vyslovili právny názor, že ak niečo iné hovorí zákon č. 71/1995 Zb. a niečo iné vyhláška č. 655/2004
Z. z., treba vyhádzať vždy zo zákona, pretože je to vyššia právna norma ako vyhláška. Považovali za
absolútnu nehoráznosť výšku trov požadovanú zo strany odporcov ku skutočnej hodnote veci, keď nikdy

nespochybnili hodnotu veci, ako ju oni vyjadrili.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho
dôvodov, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách prvostupňového konania je potrebné
zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

V občianskom súdnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za
výsledokalebozodpovednostizazavineniealebozanáhodu.Princípzodpovednostizavýsledok(princíp
úspešnosti) je zakotvený v ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v dôsledku ktorého účastníkovi, ktorý má
plný úspech vo veci, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva

proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia sa proti odporcom domáhali podľa § 80 písm. c/ O.s.p. určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX v k.ú. H. N., Obec H. N., okres
J. ako parcela registra E evidovaná na mape určeného operátu parcelné č. XXX o výmere 2.386 m2 -
orná pôda. Ich návrh bol v celom rozsahu zamietnutý a rozsudok vo veci samej nadobudol právoplatnosť

dňa 22.08.2013. Odporcovia teda mali v konaní plný úspech, a preto okresný súd správne rozhodol, že
sú splnené podmienky pre postup pri rozhodovaní a náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Pri určení náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vychádza súd zo zásady účelnosti, či účastník,
ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých vynaložených trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Pre účely určenia výšky odmeny za právne služby v prípade, ak bol účastník zastúpený advokátom,
postupujesúdpodľavyhláškyMinisterstvaspravodlivostiSRč.655/2004Z.z. oodmenáchanáhradách
advokátovzaposkytovanieprávnychslužieb(ďalejlenvyhláška) vzneníplatnomvčaserozhodovania.

Podľa § 9 ods. 1 uvedenej vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty
veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokátov vo veci vykonal,

ak táto vyhláška neustanovuje inak.Z § 10 ods. 1 vyhlášky vyplýva tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom
konaní a iné úkony právnej služby a základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby z tarifnej
hodnoty (veci).

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 30.03.2013, ak nie je ustanovené inak, považuje sa
za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 1/13-
ina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ak ju

možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že aj vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo
právo je, alebo nie je, treba pri odmene advokáta za právne služby vychádzať z hodnoty veci alebo práva
za predpokladu, že predmetom konania je vec alebo právo oceniteľné peniazmi.

V každom konkrétnom prípade je preto potrebné skúmať, či možno predmet právneho úkonu oceniť a

v súvislosti s tým určiť i výšku náhrady trov konania.

V preskúmavanej veci bolo predmetom konania určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
ktoré neslúžia na bývanie. Treba preto súhlasiť s tvrdením odvolateľov, že súd prvého stupňa mal pri
rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia vychádzať z § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 1, ods.
2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., keďže v danej veci išlo o predmet konania, ktorého tarifnú hodnotu je

možné vyjadriť v peniazoch. Súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď odporcovi trovy právneho
zastúpenia nepriznal vo výške podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale podľa § 11 ods.
1 písm. a/ citovanej vyhlášky ako neoceniteľné právo. Uvedený názor vyplýva i z rozsiahlej ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Z obsahu spisu vyplýva, že odporcovia svojím podaním zo dňa 06.12.2012, doručeným sudu

07.12.2012, poukazovali na nehospodárnosť konania v danej veci a tvrdili, že priemerná cena za jeden
meter štvorcový ornej pôdy v okolí Obce H. N. je podľa požiadaviek trhu určená približne na 10 Eur/m2
a predmet súdneho sporu preto možno oceniť na sumu 23.860 Eur. Navrhovatelia k uvedenému názoru
odporcov zaujali stanovisko vo svojom vyjadrení zo dňa 19.02.2013, doručenému
okresnému súdu dňa 19.02.2013, v ktorom uviedli, že z verejne dostupných informácií o cene ornej pôdy

je cena pozemku parcely č. XXX na LV XXX orná pôda podľa BPEJ 0212003 pre účel nájmu a iné veci
vo výške 0,1806 Eur/m2 a pre výpočet hodnoty ornej pôdy pre daň z nehnuteľnosti 0,3764 Eur/ m2 a
nie 10 Eur/m2, ako uvádzajú odporcovia.

Z uvedených stanovísk účastníkov tohto konania je zrejmé, že ani jeden z nich nedospel k záveru, že
hodnotu veci alebo práva, ktorých sa daná vec týka, nie je možné vyjadriť v peniazoch, alebo že je ju

možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Obe sporové strany v uvedenom súdnom konaní zhodne
tvrdili, že je možné predmet sporu oceniť v peniazoch, pričom odporcovia vychádzali zo sumy 10 Eur/
m2, argumentujúc inzerciou obdobných pozemkov v danej lokalite a navrhovatelia tvrdili, že hodnota
nehnuteľnosti je stanovená podľa BPEJ ako ornej pôdy.

Z týchto dôvodov krajský súd záver okresného súdu, ktorý základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby v danej veci stanovil podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z., nepovažoval za správny. Napriek stanoviskám oboch sporových strán, ktoré zhodne tvrdili, že
predmet konania možno oceniť v peniazoch a zistiť tak hodnotu veci (nehnuteľnosti) bez nepomerných
ťažkosti, pričom každý z nich uvádzal rozdielnu cenu za m2 spornej nehnuteľnosti, okresný súd sa
týmito tvrdeniami nezaoberal a bez ďalšieho postupoval podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách konania
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p.

Úlohou súdu prvého stupňa bude ustáliť tarifnú hodnotu veci - nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto

súdneho konania, následne stanoviť základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby podľa § 10 ods. l a § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a opätovne o trovách
konania, vrátane trov odvolacieho konania, rozhodnúť.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .