Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 6, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/116/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213210539
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4213210539.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL
FACTORING, a. s. so sídlom Bratislava, Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou HMG & PARTNERS, s. r. o. so sídlom Bratislava, Štefanovičova 12, proti
žalovanému: M. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., C. F. XX/X, o zaplatenie 3.140,76 eura s

príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 15. augusta 2014
č. k. 13C/124/2014-79, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti

p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 755,99 eura
spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 706,99 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia, to všetko do

3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti prevyšujúcej sumu 755,99 eura, ako aj v časti 17,30%
úroku ročne zo sumy 2.709,75 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úroku z
omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., § 387 ods. 1, § 391 ods.
1, § 392 ods. 1, 2, § 397 Obchodného zákonníka, § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom od
01. 10. 2001 a na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa
04. 01. 2006 uzavretá Zmluva o splátkovom úvere č. 0212139004, na základe ktorej žalobca poskytol

žalovanému úver vo výške 40.000,-Sk (1.327,76 eura), ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť mesačnými
splátkami po 1.071,-Sk (35,55 eura) splatnými k 10. dňu v mesiaci, pri úrokovej sadzbe 17,30% ročne
a RPMN vo výške 9,58%, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 10. 02. 2006 a konečná
splatnosť úveru bola 10. 12. 2010. Poplatok za správu úveru bol dohodnutý vo výške 50,-Sk (1,66 eura)
mesačne. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal 59 mesačnými splátkami uhradiť žalobcovi úhrnom
sumu 2.195,39 eura (59 x 35,55 + 59 x 1,66), z ktorej suma 97,94 eura predstavuje poplatky za správu

úveru (59 x 1,66) v účastníkmi konania dohodnutej výške 50,-Sk mesačne do
konečnej splatnosti úveru a suma 769,69 eura predstavuje úrok z úveru zahrnutý v 59 splátkach (59
x 35,55 € - 1 327,76 €). Žalovaný postupcovi v období od 10. 02. 2006 do 01. 04. 2008 titulom
splátokuhradil, podľatvrdeniažalobcu,ktoréžalovanýnerozporoval,sumu379,70eura.Pokiaľvdanom
prípade konečná splatnosť celého úveru nastala splatnosťou 59. splátky dňa 10. 12. 2010, znamená to,
že štvorročná premlčacia doba pre úhradu 40. splátky splatnej 10. 05. 2009 plynula od 11. 05. 2009 a
skončila dňa 11. 05. 2013, pričom premlčacia doba splátok splatných pred 10. 05. 2009 uplynula ešteskôr. Žalobný návrh bol súdu doručený až 14. 05. 2013, t.j. po uplynutí štvorročnej premlčacej doby
od uplynutia lehoty splatnosti 40 mesačných splátok úveru a 40 mesačných poplatkov za vedenie účtu.
Úrokyzúverubolisplatnévdohodnutýchmesačnýchsplátkachamárnymuplynutímichlehotysplatnosti

začala dňom nasledujúcim po ich splatnosti plynúť aj štvorročná premlčacia doba na zaplatenie úroku z
úveru zahrnutého v tej ktorej splátke. Pokiaľ žalovaný neuhradil ani 41. splátku splatnú 10. 06. 2009, ako
aj nasledujúce splátky, až do 59. splátky splatnej 10. 12. 2010, jeho dlh na zostávajúcich nepremlčaných
19 mesačných splátkach a poplatkoch ku dňu konečnej splatnosti úveru (10. 12. 2010) predstavuje
sumu 706,99 eura (19 x 35,55 + 19 x 1,66), pričom v tomto dlhu sú zahrnuté nielen dlžné splátky istiny

úveru, ale aj dlžný úrok z úveru a dlžné poplatky, ktoré boli splatné v období od 10. 06. 2009 do 10.
12. 2010.

Žalobca si v žalovanej sume uplatnil aj nárok na úrok z omeškania vyčíslený sumou 416,69 eura.
Povinnosť platiť úroky z omeškania za omeškanie s plnením peňažného dlhu nevzniká samostatne,
za každý deň trvania omeškania, ale je príslušenstvom hlavného záväzku. Povinnosť platiť úrok z
omeškania vzniká jednorázovo v deň, v ktorý sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením záväzku a týmto

dňom začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie úroku z omeškania z dlžnej sumy ako celku. Úrok
z omeškania v žalobcom označenej výške 8% ročne z dlžných a nepremlčaných splátok a poplatkov vo
výške 37,21 eura mesačne, splatných v období od 10. 06. 2009 do 10. 12. 2010, a to od prvého dňa
nasledujúceho po splatnosti príslušnej splátky, až do 21. 12. 2010 (dňa vymedzeného žalobcom ako
deň postúpenia pohľadávky) spolu s 8% úrokom z omeškania ročne zo splátky splatnej 10. 05. 2009

vrátane poplatku, a to za obdobie od 14. 05. 2009 do 21. 12. 2010 predstavuje úhrnom sumu 49 eur, keď
8% úrok z omeškania zo sumy 37,21 eura od 14. 05. 2009 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške
4,78 eura, od 11. 06. 2009 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 4,56 eura, od 11. 07. 2009 do
21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 4,32 eura, od 11. 08. 2009 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu
vo výške 4,06 eura, od 11. 09. 2009 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 3,81 eura,

od 11. 10. 2009 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 3,57 eura, od 11. 11. 2009 do 21.
12. 2010 predstavuje sumu vo výške 3,31 eura, od 11. 12. 2009 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo
výške 3,07 eura, od 11. 01. 2010 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 2,82 eura, od 11. 02.
2010 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 2,56 eura, od 11. 03. 2010 do 21. 12. 2010 predstavuje
sumu vo výške 2,34 eura, od 11. 04. 2010 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 2,08 eura, od

11. 05. 2010 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 1,84 eura, od 11. 06. 2010 do 21. 12. 2010
predstavuje sumu vo výške 1,59 eura, od 11. 07. 2010 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 1,34
eura, od 11. 08. 2010 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 1,09 eura, od 11. 09. 2010 do 21. 12.
2010 predstavuje sumu vo výške 0,84 eura, od 11. 10. 2010 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške
0,59 eura, od 11. 11. 2010 do 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 0,34 eura, od 11. 12. 2010 do

21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 0,09 eura. Nárok žalobcu na úrok z omeškania za omeškanie
žalovaného spred 14. 05. 2009 je s poukazom aj na § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka
taktiež premlčaný, keďže do podania žalobného návrhu uplynula žalobcovi štvorročná premlčacia doba
na uvedené príslušenstvo. S poukazom na uvedené nepremlčaný dlh žalovaného úhrnom predstavuje
sumu 755,99 eura (706,99 + 49).

Žalobcasiuplatnilajnárokna9%úrokzomeškaniazosumy2.709,75euraodprvéhodňanasledujúceho
po postúpení pohľadávky, teda od 22. 12. 2010 až do jej zaplatenia. Keďže k 22. 12. 2010 bola základná
úroková sadzba ECB vo výške 1%, pričom žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania o osem
percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky s poukazom na §
369 ods. 1 - 3 Obchodného zákonníka, súd túto časť návrhu považoval za dôvodnú, avšak len zo sumy

priznaných nepremlčaných splátok a poplatkov v úhrnnej výške 706,99 eura.

V danom prípade žalobca, napriek výzve súdu, až do vyhlásenia dokazovania za skončené, súdu
nespresnil rozhodujúce skutočnosti na preukázanie dôvodnosti jeho nároku na celé žalované peňažné
plnenie nad sumu nepremlčaných dlžných splátok a poplatku za vedenie účtu, vrátane úroku z úveru
do konečnej splatnosti úveru, teda do splatnosti 59. splátky, vrátane úroku z omeškania, to všetko v

úhrnnej výške 755,99 eura. Žalobca nešpecifikoval, prečo by mal žalovaný platiť poplatky za vedenie
účtu vo výške 1,99 eura od júla 2006, resp. vo výške 2,99 eura od októbra 2010, pokiaľ žalovaný mal
podľa zmluvy zaplatiť 59-krát zmluvne dohodnutý mesačný poplatok vo výške 1,66 eura, pričom nárok
žalobcu na poplatok za vedenie úveru splatný pred 14. 05. 2009 sa premlčal. Medzi zmluvnými stranami
bola dohodnutá výška úroku z úveru a aj jej splatnosť v 59-tich splátkach. Preto súd tvrdenie žalobcu,

podľa ktorého mal žalovaný zaplatiť v 59 splátkach úrok z úveru vo výške 1.540,51 eura, pričom podľaprepočtov súdu žalovaný titulom splatenia čerpaného úveru vo výške 1.327,76 eura pri 59 mesačných
splátkach po 35,55 eura (bez poplatkov za vedenie účtu) mal úhrnom zaplatiť sumu 2.097,45 eura, z
ktorej po odpočítaní istiny úveru vo výške 1.327,76 eura zostatok vo výške 769,69 eura predstavuje

sumu dohodnutého úroku z úveru zahrnutého v 59 mesačných splátkach, ale nie v žalobcom uvedenej
výške 1.540,51 eura. Súd žalobcovi v priznanej sume nepremlčaných splátok úveru priznal aj úrok z
úveru, zahrnutý, v žalobcom nešpecifikovaným spôsobom, v každej mesačnej splátke. Podľa názoru
súdu je úročenie iných súm než istiny úveru úrokom z úveru neprípustné, a tak je neprípustné aj úročenie
sumy úroku z úveru (zahrnutého v dlžných splátkach) ďalším úrokom z úveru. Žalobca si v žalovanej

istine uplatnil aj nárok na zmluvne neupravené poplatky za upomienky. Pritom podľa § 4 ods. 5 zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom od 01. 10. 2001 od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok
alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Navyše, ak by tieto poplatky
aj boli v zmluve upravené, vzhľadom na to, že upomienky mali byť žalovanému podľa tvrdení
žalobcu zasielané v období od 18. 04. 2006 do 14. 12. 2006, právo žalobcu na poplatky za upomienky
by sa premlčalo najneskôr dňom 15. 12. 2010. Žalobca až do vyhlásenia dokazovania za skončené

nepreukázal, že by jeho návrh v časti prevyšujúcej sumu 755,99 eura (706,99 + 49) bol dôvodný, a tak
súd návrh žalobcu v časti prevyšujúcej uvedenú sumu zamietol. Nepreukázaným zostal aj nárok žalobcu
na osobitne uplatnený 17,30% úrok ročne zo sumy 2.709,75 eura od 22. 12. 2010 až do zaplatenia.
Uvedeným úrokom sa úročí (len) istina čerpaného úveru a to len do konečnej splatnosti úveru (10. 12.
2010), pričom tento úrok je zahrnutý v prisúdenej istine 755,99 eura tvorenej nepremlčanými dlžnými

splátkami, vrátene úroku, poplatkov a vyčísleným úrokom z omeškania. Dohodnutý úrok z úveru bol
zahrnutý v 59 splátkach úveru. Po uplynutí konečnej lehoty splatnosti (ostatnej splátky) úveru, má veriteľ
dlžníka nárok len na úrok z omeškania z dlžných splátok, keďže omeškaním dlžníka sa odmena za úver,
ktorou nepochybne úrok z úveru je, nezvyšuje. Navyše, je už notoricky známe, že podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod R 59/98 veriteľovi patria dohodnuté zmluvné

úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, v danom prípade do 10. 12. 2010.
Z uvedeného dôvodu súd návrh žalobcu aj v časti osobitne žalovaného 17,30% úroku z úveru ročne od
22. 12. 2010 nepovažoval za dôvodný.

V spore bol žalobca len čiastočne úspešný (24,07%), pričom neúspech žalobcu v časti istiny, úroku z
úveru a úroku z omeškania je úspechom žalovaného, ktorý sa odrátava od úspechu žalobcu. Preto súd

o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov
konania nepriznal. Lehotu na plnenie súd žalovanému určil v súlade s § 160 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie v zamietajúcej časti,
odvodniac ho tým, že s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa nesúhlasí, nesúhlasí s aplikáciou
ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 05.

2014, pretože takýmto spôsobom by došlo k porušeniu zásady zákazu retroaktivity, ktorá je jednou zo
základných čŕt právneho štátu. Poukázal tiež na ustanovenie § 29b Zákona o ochrane spotrebiteľa
a uviedol, že toto ustanovenie možno považovať za zakotvenie nepravej retroaktivity vo vzťahu k
taxatívne vymenovaným ustanoveniam, avšak medzi týmito ustanoveniami sa § 5b nenachádza.
Spôsob prechodnej aplikácie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nie je vôbec upravený. K imanentným

znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka „princípu právnej istoty“ a ochrany dôvery
občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pravá
retroaktivita vyvoláva právne účinky na vzťahy už existujúce pred tým, ako daný retroaktívny prameň
nadobudol platnosť a od adresátov vyžaduje, aby svoje správanie usmernili v zmysle budúcej, v tom
čase ešte neexistujúcej úpravy. V Slovenskej republike je všeobecne pravá retroaktivita zakázaná.

Aplikácia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou je pravou
retroaktivitou. Všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu
a nahradení ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti
skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej
spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak

(rozsudok NS SR sp. zn. 5Sž/20/2010 zo dňa 10. 03. 2011). Nejedná sa pritom o normu procesnoprávnej
povahy, ale o hmotnoprávny inštitút. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212
ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

zamietajúcej časti podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.140,76 eura spolu so 17,30
% úrokom ročne zo sumy 2.709,75 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 2.709,95 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým,
že žalovanému na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212139004 z 04. 01. 2006 poskytla Z. Z.

a. s. úver vo výške 1.327,76 eura (40.000,- Sk) s úrokovou sadzbou 17,30% ročne, ktorý sa žalovaný
zaviazal splatiť mesačnými splátkami po 35,55 eura (1.071,- Sk), pričom splatnosť prvej splátky bola
dohodnutá na 10. 02. 2006 a konečná splatnosť úveru bola dňa 10. 12. 2010. Žalovaný svoj záväzok zo
zmluvy neuhradil do konečnej splatnosti úveru a Z., a. s. ako postupca Zmluvou o postúpení pohľadávok
z 21. 12. 2010 postúpila na žalobcu ako postupníka pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia, t.j. 21. 12.
2010 predstavovala sumu 3.140,76 eura, z toho istina vo výške 2.709,75 eura, úrok z úveru vo

výške 14,32 eura a úroky z omeškania vo výške 419,69 eura.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred

súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňariadnezistilskutkovýstavveciavec zdôvodov,uvedených vodvolaníajsprávneprávneposúdil,

preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia
§ 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti sa zaoberal
len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a preskúmal ho len z tohto dôvodu, aj keď súd prvého

stupňa zamietnutie návrhu odôvodnil viacerými dôvodmi. Na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa, k
dôvodom odvolania žalobcu, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - k aplikácii ustanovenia § 5b
zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd dodáva nasledovné:

K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však

nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a
nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený naskutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne
významných cieľov verejnej moci.

Ako vo väčšine vnútroštátnych právnych poriadkov demokratických štátov, aj v ústavnom poriadku
Slovenskej republiky je zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych noriem explicitne vyjadrený len vo
vzťahu k trestnému zákonodarstvu v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky <. patrí princíp právnej istoty. Ten pozostáva z viacerých

čiastkových prvkov, ktoré vystupujú aj ako samostatné princípy. Ide najmä o princíp jasnosti (určitosti),
zrozumiteľnosti a predvídateľnosti právnych noriem, princíp legitímnych očakávaní, t. j. predvídateľnosti
postupu orgánov verejnej moci, princíp ochrany dôvery občanov v právo, princíp ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere a tiež princíp zákazu retroaktivity.

PodľaÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky„kimanentnýmznakomprávnehoštátuneodmysliteľnepatrí

aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je
i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Ten, kto konal,
resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej
dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti

založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych

vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv, alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,

ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010.)

Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť
1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho

premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.Otázkou účinnosti ustanovenia § 5b zák. č 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal už
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015,
pričom mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť
na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu
tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých

súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015).
Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí mal za to, že pokiaľ
súd prvého stupňa vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo namietal
žalobca v odvolaní a čo bolo jediným odvolacím dôvodom, postupoval správne, preto sa odvolací súd
s takýmto právnym posúdením veci súdom prvého stupňa stotožňuje. Z uvedených dôvodov odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.