Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 9, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/257/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225077
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225077.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., Bratislava Grösslingova č. 4, IČO : 36864421 , proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
vo výške 125,-€, a nemajetkovej ujmy vo výške 770,-€, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29.januára 2014, č.k. 58 C 198/2012-75 a proti uzneseniu tohto
istého súdu č.k. 58 C 198/2012-96 zo dňa 19.marca 2014, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a napadnuté uznesenie č.k. 58 C 198/2012-96
zo dňa 19.3.2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 770,-€, z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní a rozhodol,
že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Prvostupňový súd uviedol, že veci konal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov,
keď po oboznámením sa s obsahom spisu zistil, navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva

na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov a ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č. 1170692) mal navrhnúť písomným podaním
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Súdny exekútor mal požiadať miestne a vecne príslušný súd
o udelenie poverenia, avšak exekučný súd nerozhodol o udelení poverenia do 15 dní od doručenia
tejto žiadosti, napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný
vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Exekučný súd mal rozhodnúť až dňa 04.07.2011, k

rozhodnutiu o poverení tak malo dôjsť po uplynutí zákonnej doby (omeškanie malo trvať tak viac ako
14 mesiacov). Ako dôkaz žiadal navrhovateľ uvedené skutočnosti zistiť z exekučného spisu založeného
pre exekučné konanie vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ, s.r.o, IČO : 35 807 598, so sídlom
Pribinova 25, Bratislava a povinným Q. W., pre vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku
povinného zo zmluvy o úvere č. 1170692 (registrácia súdneho exekútora EX 6366/2010).

Podľa názoru navrhovateľa postup exekučného súdu mal byť nesprávny a v rozpore so zákonom
(§44 ods. 2 Exekučného poriadku), preto si uplatnil náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že majetková škoda mu vznikla ako náhrada účelne vynaloženýchnákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ ako poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,-€, na
udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-|€ a na administratívne spracovanie textov
urgencií exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-€. Celkovo mal vynaložiť navrhovateľ márne sumu

125,-€. Zároveň si navrhovateľ uplatnil ako poškodený aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradnýmpostupom.Nesprávnyúradnýpostupokresnéhosúdujepodľanázorunavrhovateľadôsledkom
jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené
so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu

s povinným a insolventnosť povinného. Výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľ vyčíslil analogicky
vychádzajúc z Nálezov Ústavného súdu, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok poznačený prieťahmi
vzťahuje satisfakcia vo výške 660,-€. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- €
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej
doktríny ústavného súdu teda 66,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- € za mesiac. Na základe

uvedeného nemajetkovú ujmu ktorú si navrhovateľ uplatnil v tomto konaní činí sumu 770,- €.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 5, § 79 ods. 1, § 120 ods. 1 O.s.p., ustanoveniami § 4
ods. 1 písm. a) bod 1. § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,2,3 , § 19 ods. 1, 2, 3,§ 27 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
ustanoveniami § 41 ods. 2 psím. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnkov ( ďalej len " Exekučný poriadok" ), keď
mal návrh navrhovateľa za nedôvodný, nakoľko v návrhu na začatie konania nebola uvedená spisová
značka exekučného konania vedeného na súde, relevantné údaje či dátumy, relevantné pre posúdenie
veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
preukázania existencie exekučného konania, vznik skutočnej škody či nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ

ako dôkaz uviedol odkaz na exekučný spis, v skutočnosti však celú dôkaznú povinnosť preniesol na
súd. Navrhovateľ ako oprávnený z exekučného konania mal relevantným a jednoznačným spôsobom
identifikovať konania, a to najmä v intenciách § 79 ods. 1 O.s.p. Podľa názoru súdu prvého stupňa
tak navrhovateľ disponoval relevantnými dôkazmi, ktoré bol povinný súdu predložiť. Navrhovateľ dal
vypracovať znalecký posudok na preukázanie výšky vzniknutej škody. Súd prvého stupňa však podľa

§ 120 ods. 1 O.s.p. uvedený dôkaz nevykonal, nakoľko časť návrhu týkajúca sa vzniku škody stratilo
opodstatnenie.

Prvostupňový súd ďalej uviedol, že prípadné prieťahy v konaní je oprávnený konštatovať len Ústavný
súd a až na základe jeho rozhodnutie vo veci je možné sa zaoberať prípadným nesprávnym úradným
postupom súdu v konaní podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Nakoľko nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, súd prvého stupňa neskúmal či došlo k
prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Prvostupňový súd sa v plnom rozsahu
stotožnil s argumentáciou odporcu že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru súdu navrhovateľ

nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje. Navrhovateľ tak isto zjavne opomenul, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu
nebol preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada
v peniazoch. Navrhovateľ rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť medzi existenciou nesprávneho

úradného postupu resp. nezákonného rozhodnutia a vzniku škody či nemajetkovej ujmy, ako priamy a
bezprostredný vzťah príčiny a následku v konaní. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočnostíprvostupňový súd zastal názor, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o poverení exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty, a
uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, preto návrh zamietol.

O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd pritom prihliadol na tú

skutočnosť, že odporcovi žiadne trovy konania nevznikli, preto mu ich nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie s poukazom na odvolacie
dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O.s.p. Súdu prvého stupňa vyčítal prejednanie veci v
neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené podmienky podľa §
101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu

preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným postupom súdu prvého
stupňa malo dôjsť k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť sa
vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Navrhovateľ
ďalej opätovne poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na

prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť, že krajský súd
nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa je tomu tak
aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie Krajského súdu v

Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľom podanú ústavnú
sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,

kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s konečnou
platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

Navrhovateľ mal ďalej za nepravdivý záver súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení rozhodnutia na
základe úradného záznamu zo dňa 02.10.2012 (č.l. 7) dospel k záveru, že navrhovateľom označené
exekučné konania, ktoré boli identifikované jeho účastníkmi, číslom poverenia, spisovou značkou
súdneho exekútora a číslom zmluvy o úvere sa na Okresnom súde Michalovce nevedú. Poukázal na
to, že z prvej strany rozhodnutia Okresného súdu Michalovce v exekučnej veci vedenej v prospech

navrhovateľky ako oprávnenej a a v neprospech povinnej H. O., B..: XX.XX.XXXX, č. zmluvy o úvere
9081745, číslo poverenia XXXX*XXXXXX, pričom na uznesení je riadne uvedená značka Okresného
súdu Michalovce, 11Er 65/2007, na základe čoho mala za zrejmé a preukázané, že súd vedie konania,
ktorá navrhovateľ jednoznačne a nezameniteľne identifikoval vo svojej žalobe. Súdom vyhotovený
úradný záznam tak neobstojí. Navrhovateľ tak uniesol dôkazné bremeno, keď označil dôkaz na

preukázanie svojich tvrdení a to uvedený exekučný spis, nakoľko navrhovateľ takýmto dôkazom
nedisponuje. Malzato,žeodporcasizamieňapojmydôkaznébremenoavykonávaniedôkazov,nakoľko
žalobca unesenie dôkazné bremeno aj v prípade, ak označí dôkazy podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.
s. p., pričom dôkazy môže vykonať len súd. Navrhovateľ tiež namietal postup súdu podľa § 43 ods. 1
O. s. p. nakoľko žiaden právny predpis nevyžaduje, aby náležitosťou podania účastníka konania bola aj

spisová značka súdneho konania. Je potrebné označiť vec, ktorej sa podanie týka podľa § 42 ods. 3
O. s. p. čo aj navrhovateľ vykonal a to spôsobom, ktorý neumožňuje zámenu konania s iným konaním.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p.. Súd
prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných predpokladov
pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a
dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej veci
nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ v konaní relevantným spôsobom nepreukázal, že
by mu v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom zo strany exekučného súdu vznikla
skutočná škoda a nemajetková ujma. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že dôkazné bremeno
preukázania výšky spôsobenej škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom súdu pritom zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže výšku škody v tom- ktorom konaní

odvodzovať od paušálne určených administratívnych výdavkov. Rovnako navrhovateľ nepreukázal ani
dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre úspešnosť navrhovateľa v tejto
časti návrhom uplatneného nároku nepostačuje len samotná okolnosť nedodržania zákonom stanovenej
lehotyprerozhodnutiesúduakouviedolsúdprvéhostupňa.Navrhovateľanivtejtočastisvojevšeobecné
tvrdenia neodložil relevantnými dôkazmi. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom

odôvodnil / § 157 ods. 2, 3 Os.p. / keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými
okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a odvolací
súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.

Kodvolacímnámietkamnavrhovateľaodvolacísúduvádza,žesúdzasplneniapredpokladovuvedených

v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania

za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania

(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na
29.1.2014, doručenú 24.12014, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu.
Pojednávanie žiadal zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva

navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania ako
nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných
dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne

vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď
uznesením č.k. 11NcC/95/2012-23 , zo dňa 22.10.2012, bolo rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu
Bratislava II okrem sudkyňa JUDr. Marty Murgašovej nie sú vylúčená z prejednávania a rozhodovania v
danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca,
keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatiekonania.Odvolacísúdvtejtosúvislostipripomína,žeotázku,čivovecirozhodovalvylúčenýsudca,môže
preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa.

K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd uvádza, že otázka nestrannosti konajúceho sudcu,
ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal, už
bola v konaní právoplatne vyriešená nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je
preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v
odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací

súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len
súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje

zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto
zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti
a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Nedôvodná je preto jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel
predložiť znalecký posudok ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal
na existenciu znaleckého posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení (ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení) do vyhlásenia

uznesenia, ktorým súd prvého stupňa skončil dokazovanie. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal na
pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom
konaniaumožnilzúčastniťsauvedenéhopojednávania,nazákladečohomaliúčastnícikonaniamožnosť
s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom
k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces.

V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol
navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný
navrhovateľ;dokazovanietakbolovykonávanélennapreukázanietvrdenínavrhovateľaanienadrámec
navrhovateľovho návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, táto námietka nie je dôvodná. Súd prvého
stupňa do rozhodnutia o veci samej poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť,
navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a sám navrhovateľ z vlastného
rozhodnutia tento priestor nevyužil. Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v
konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom

(aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak
túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) účastník nevyužije, takéto chovanie už
zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v jeho prospech. Na tomto mieste odvolací súd
zdôrazňuje,ženavrhovateľvnávrhuaivodvolaní uvádzallenvšeobecnédôvodyohľadnespôsobených
prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú

a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, nakoľko v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej
škody,atoznaleckýposudok,ktoréhovypracovaniezabezpečil,nakoľkopovinnosťouúčastníkakonania
jepodľa§120ods.1O.s.p.označiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.Navrhovateľsitútopovinnosť

nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v
priebehu prvostupňového konania (a napokon ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil. Súd prvého
stupňa preto správne rozhodol len na základe listinných dokladov predložených do momentu jeho
rozhodnutia účastníkmi konania. V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z
vlastnej iniciatívy, ako uviedol navrhovateľ v odvolaní, keď exekučné spisy označil ako dôkaz v návrhuna začatie konania samotný navrhovateľ; dokazovanie tak bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení
navrhovateľa a nie nad rámec navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým

spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s

rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal

možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody
a náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa preto správne uviedol,
že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže

vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného
dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací
súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich

závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie

pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a

materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s odvolacou námietkou navrhovateľa, ktorý namietal nesprávnosť postupu súdu podľa § 43
ods. 2 O.s.p., ktorý mal za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno keď riadne a jednoznačne
neoznačila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 120 ods. 1 O.s.p. odvolací súd poukazuje na

to, že zo žalobného návrhu má zrejmé, že navrhovateľ sa nároku na náhradu škody titulom nesprávneho
úradného postupu (prieťahov či nevydania rozhodnutia v zákonnej lehote) domáhal s poukazom na
konanie a postup Okresného súdu Bratislava II, a to v exekučnom konaní vedenom navrhovateľom ako
oprávneným proti povinnému: Q. W., B..: XX.XX.XXXX, pre vymoženie pohľadávky zo zmluvy o úvere
č. 1170692, reg. súdneho exekútora EX 6366/201 (č.l. 2), a teda škoda či nemajetková ujma mala byť

navrhovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II v exekučnom
konaní. V podanom odvolaní však navrhovateľ poukazuje na exekučné konanie vedené na Okresnom
súde Michalovce, vedené voči odlišnej povinnej, H. O., vedené na základe odlišného exekučného
titulu, a to zmluvy o úvere č. 9081745, sp. zn.: 11Er/65/2007. Odvolací súd tak má tiež túto odvolaciu
námietku navrhovateľa za nedôvodnú a zmätočnú tiež s poukazom na to, že súdu dotknuté uznesenie

nepredložil a vzhľadom na popísané nezrovnalosti medzi navrhovateľom namietanými konaniami máodvolací súd za to, že ani týmto poukazom navrhovateľ neodstránil nedostatok povinnosti jednoznačne
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 120 ods. 1 O. s. p., pokiaľ tieto nemá k dispozícii
a žiada, aby označené dôkazy zabezpečil a vykonal konajúci súd.

Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého
stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré
prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky
doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje

s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho
vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a
význam.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods.

1,2 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením č.k. 58 C 198/2012-96 zo dňa 19.3.2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote desať dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- € s
poukazom na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov.

Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu
prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,
ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za

podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri
vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým
uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,
že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie

výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a
poplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona,aakzákonč.71/1992Zb.ukladápoplatkové
povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá
ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v
prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa

meníadopĺňazákonč.145/1995Z.z.osprávnychpoplatkoch,podľaktoréhovčl.IIbod3sažalobybudú
spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov
poslancov Antona Martvoňa, Otta Brixiho, Daniela Duchoňa a Ladislava Kamenického vyplýva, že v
nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť

paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20,-€, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho
návrhuzákona(opatrenianastranepríjmovejčastištátnehorozpočtu)asúčasnesazlepšujevporovnaní
s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok
podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že
žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 1.10.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch treba na navrhovateľom podané odvolanie aplikovať právny stav platný do
30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto o odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 212 ods.
1 O.s.p. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci

samej.

Zákonom č. 621/2005 Z. z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01. 01. 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z s
účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012 s tým, že za podanie návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupomjeurčenáosobitnásadzba,vsume20,-€ (položkač.7asadzobníka;od01.10.2012).Zúkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných

do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).

Vsúdenej vecisanavrhovateľžaloboupodanounasúdprvéhostupňadňa 27.9.2012domáhalnáhrady
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., o návrhu ktorom bolo rozsudkom zo dňa 29.1.2014 súdom prvého
stupňa rozhodnuté. Navrhovateľ dňa 14.3.2014 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 01. 10.
2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
poplatkového úkonu. Ak teda podal navrhovateľ odvolanie po 01.10. 2012 vznikla mu povinnosť zaplatiť
poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania

odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako
poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012).

Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia súdenej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie
konania, keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním
podania, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi,

nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona
podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.

Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom
odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že
pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ

určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté

uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením

konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Trebapritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného
možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je

podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie
alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého
dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku

podané dňa 14.3.2014 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací podľa § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.