Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/257/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223594
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7112223594.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu

Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Evy Feťkovej v právnej veci navrhovateľa M. J., W.. XX. XX. XXXX,
F. U. W. M., I. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom so sídlom v Košiciach,
Floriánska 16, proti odporcovi Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátu,oodvolaníodporcuprotirozsudkuOkresnéhosúduKošiceIzodňa05.12.2013č.k24C/262/2012
- 132 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej iba súd prvého stupňa) rozsudkom z 05. 12. 2013 č. k. 24C/262/2012 -
132 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.970,72 € do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
O náhrade trov konania rozhodol tak, že priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania
proti odporcovi vo výške 2.059,- € (trovy právneho zastúpenia), ktorú je odporca povinný zaplatiť
navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Kuzmu, advokáta, v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa
17. 09. 2012 domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu vo výške 6.970,72 € a náhradu

trov konania. Návrh odôvodňoval skutočnosťami, že uznesením Krajského úradu Justičnej polície,
PolicajnéhozboruvKošiciachzodňa17.01.2003bolozačatétrestnéstíhanie navrhovateľa avznesené
obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy a nedovoleného ozbrojovania. Krajský
prokurátor v Košiciach podal proti nemu obžalobu zo dňa 16. 09. 2004. Po vykonanom dokazovaní
v rámci hlavného pojednávania bol navrhovateľ rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2T/10/2004 zo dňa 06. 08. 2007 oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že tieto skutky
spáchal. Odvolanie krajského prokurátora voči tomuto rozsudku bolo uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. z. 1To/21/2007 zo dňa 24. 04. 2009 zamietnuté. Navrhovateľ v zmysle ust. § 2 zákona č. 58/1969
Zb. sa domáhal práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím z dôvodu, že bol
účastníkom trestného konania a bol poškodený nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. V
súvislosti s trestným konaním navrhovateľovi vznikli trovy právneho zastúpenia z dôvodu, že v trestnom
konaní ho zastupovala ako obhajkyňa JUDr. Viera Ferčáková, vo výške 110.000,- Sk a z dôvodu, že
ho zastupoval JUDr. Milan Kuzma, vo výške 100.000,- Sk. Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia JUDr.
Viery Ferčákovej navrhovateľ nemohol predložiť vzhľadom k tomu, že pred pár rokmi došlo k zničeniudokumentácie pre požiar v priestoroch jej kancelárie. Právo na náhradu škody si uplatnil voči odporcovi
listom zo dňa 12. 04. 2012, ale jeho nárok uspokojený nebol.

Odporca s návrhom nesúhlasil z dôvodu, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné

považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., keďže nebolo
príslušným orgánom zrušené pre jeho nezákonnosť. Ďalej namietal nutnosť, účelnosť a nepreukázanie
uplatnených finančných prostriedkov titulom trov obhajoby.

Na základe zisteného skutkového stavu, súd prvého stupňa vec právne posúdil v zmysle § 1 ods.
1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len cit. zákona), § 2, § 3, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, §

25 ods. 1 a 2, § 26 cit. zákona, § 27 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že v predmetnej veci sa navrhovateľ
domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesením Krajského úradu Justičnej
polície, Policajného zboru v Košiciach zo dňa 17. 01. 2003, ktorým bolo začaté trestné stíhanie voči
navrhovateľovi, ktorý bol obvinený z trestného činu vraždy vo forme účastníctva a z trestného činu

nedovoleného ozbrojovania. Uviedol, že nakoľko citované rozhodnutie bolo vydané pred účinnosťou
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. pred
01. 07. 2004), vychádzajúc z prechodného ust. § 27 ods. 1 cit. zákona, po právnej stránke predmetnú
vec posúdil podľa predchádzajúcej právnej úpravy - zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že

medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v predmetnom právnom vzťahu mal vystupovať v mene
štátu, v zmysle ust. § 25 ods. 1 v spojení s ust. § 9 ods. 1 cit. zákona - Ministerstvo spravodlivosti
SR, ako ústredný orgán republiky. Do jeho pôsobnosti patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo
nezákonné rozhodnutie vydané. Ďalej posudzoval základné predpoklady zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú štátnym orgánom v prípade nezákonného rozhodnutia. Vykonaným dokazovaním mal za

nesporne preukázané, čo nebolo ani medzi účastníkmi sporné, že v nadväznosti na citované uznesenie
orgánu policajného zboru o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, bola voči navrhovateľovi
podaná obžaloba Krajského prokurátora v Košiciach (16. 09. 2004) a v trestnom konaní bol navrhovateľ
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2T/10/2004 zo dňa 06. 08. 2007 spod obžaloby
oslobodený, pretože nebolo preukázané, aby tieto skutky spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 01. 04. 2009. Ďalej vychádzal z toho, že v konaní taktiež nebolo sporné, že navrhovateľ podal v
súlade s ust. § 10 cit. zákona u odporcu žiadosť o uspokojenie svojho nároku titulom náhrady škody
a že jeho nárok nebol ani sčasti uspokojený.

Mal za to, že v danej veci navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení
obvinenia,ktoréneúspešnenapadolsťažnosťou.Ajkeďtotouznesenieneboloprenezákonnosťzrušené

podľa§4ods.1cit.zákona,čoodporcanamietal,sasúdprvéhostupňazaoberalotázkou,čioslobodenie
spod obžaloby môže mať z hľadiska ust. § 4 cit. zákona, rovnaký význam ako jeho zrušenie pre
nezákonnosť. Systematickým a logickým výkladom ust. § 4 a tiež jeho porovnaním s ust. § 5 a 6 cit.
zákona dospel k záveru, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle
ust. § 4 cit. zákona rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak

knimdošlozurčitýchdôvodov,atovpodstatepreto,žepredpokladospáchanítrestnéhočinu,vyslovený
v uznesení o vznesení obvinenia, nebol potvrdený. Preto sa stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že
vynesenie oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým
sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Konštatoval, že v danom prípade je tak splnená prvá

základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

Čo sa týka existencie škody a jej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súd prvého stupňa
vychádzal z už ustálenej súdnej judikatúry, z ktorej vyplýva, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu
činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy
obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov na obvineného, štát zodpovedá za

takto vzniknutú škodu podľa ust. § 1 ods. 1 cit. zákona, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom
konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Ďalej preto už len skúmal, čitrovy obhajoby boli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a mal za to, že rozhodnutie orgánu
činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, môže byť príčinou vzniku trov za úkony
obhajoby v záujme obvineného a náklady vynaložené na ne, sú v príčinnej súvislosti s nezákonnými

rozhodnutiami, lebo boli týmito rozhodnutiami vyvolané. To znamená, či jednotlivé úkony vykonané
obhajcom na účelnú ochranu obvineného sú podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov činných v
trestnom konaní.

Čo sa týka existencie škody súd prvého stupňa uviedol, že sa nestotožnil s námietkou odporcu,
že v danom prípade navrhovateľovi škoda nevznikla z dôvodu, že nepreukázal, aby vôbec finančné

prostriedky na trovy obhajoby vynaložil a že pokiaľ odmena za obhajobu aj bola zaplatená, nepreukázal,
že išlo o jeho finančné prostriedky. Uviedol, že v danom prípade škoda predstavuje finančné prostriedky,
ktoré navrhovateľ zaplatil titulom trov obhajoby v rozsahu, v akom došlo k zmenšeniu jeho majetku.
Navrhovateľom zvolení obhajcovia prijali titulom odmeny za jeho obhajobu v trestnom konaní - JUDr.
Viera Ferčáková dňa 22. 01. 2003 a dňa 11. 04. 2005 spolu sumu 110.000,- Sk a JUDr. Milan Kuzma
dňa 31. 01. 2003 sumu 100.000,- Sk, o čom svedčili príjmové pokladničné doklady, zhodné výpovede

navrhovateľa i svedkyne E. Y., taktiež aj jej čestné vyhlásenie. Uvedený záver podporuje aj fakt, že
navrhovateľa v tomto konaní o náhradu škody zastupuje JUDr. Kuzma, ktorý v mene navrhovateľa
podal predmetnú žalobu, ktorej obsahom sú aj uvedené skutočnosti, ktoré sú obsiahnuté aj v žiadosti
navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku, ktoré bolo v mene navrhovateľa rovnako podané JUDr.
Kuzmom. Preto súd v tomto smere vyššie uvedené dôkazy považoval za dostačujúce a nepokladal za

potrebné vo vzťahu k tejto otázke osobitne vypočuť JUDr. Kuzmu a JUDr. Ferčákovú. Súd prvého stupňa
sa zároveň stotožnil s argumentáciou navrhovateľa v tom smere, že nedostatky, ktoré vykazujú príjmové
pokladničné doklady z účtovného hľadiska, na posúdenie danej otázky, a teda či došlo k reálnemu
zaplateniu trov obhajoby, nemôžu mať vplyv. Rovnako aj skutočnosť, že príjemcovia platby nesplnili
svoje povinnosti, opatriť príjmové pokladničné doklady príslušnými náležitosťami, keďže to nie je možné

klásť za vinu navrhovateľovi, ktorý na to nemal žiaden vplyv. Uviedol, že podstatné je to, že došlo k
vyplateniu finančných prostriedkov, a tým k zmenšeniu majetku navrhovateľa.

S poukazom na ust.§ 37 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku, účinného v čase začatia
trestného stíhania mal za to, že časť nákladov na trovy obhajoby zaplatených dňa 22. 01.2003 JUDr.
Ferčákovej a dňa 31. 01. 2003 JUDr. Kuzmovi, uhradil blízky rodinný príslušník navrhovateľa, a to

sestra E. Y., nie priamo navrhovateľ. To ale nemá vplyv na spochybnenie vyplatenia finančných
prostriedkov navrhovateľom. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že je pochopiteľné a prirodzené, že
za situácie, kedy navrhovateľ bol v období od 17. 01. 2003 do 17. 07. 2003 vo väzbe, nemohol fyzicky
disponovať potrebnými finančnými prostriedkami a nemal inú možnosť, ako požiadať blízku osobu o
sprostredkovanie tejto záležitosti.

K námietke odporcu, že navrhovateľ nepreukázal, že vyplatené finančné prostriedky tvorili jeho
vlastníctvo, súd prvého stupňa uviedol, že nie je dôvod pochybovať o tom, aby peniaze zaplatené za
obhajobu navrhovateľa v trestnom konaní nemali byť jeho vlastníctvom, nakoľko navrhovateľ, ako aj
svedkyňa zhodne vypovedali, že tieto finančné prostriedky pochádzajú zo zisku z jeho podnikania a aj
v prípade, ak by tieto finančné prostriedky navrhovateľ získal z iného zdroja, tieto aj tak tvorili vlastný

majetok navrhovateľa.

Po citácii ust. § 36 ods., písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku, v znení účinnom v čase
začatia trestného stíhania (ďalej len TP), § 36 ods. 3 TP, § 37 ods. 2 TP, § 41 ods. 1, 2, 3 a 7 TP, §
219 ods. 1, ods. 2 písm. i) zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona (ďalej iba TZ), § 185 ods. 1 TZ,
§ 185 ods. 2 písm. a) TZ, súd prvého stupňa dospel k záveru, že čo sa týka námietky odporcu voči

súbežnej obhajobe navrhovateľa dvoma obhajcami, sú si všetci obhajcovia rovní, pričom obvinený, resp.
obžalovaný si môže kedykoľvek v priebehu trestného konania zvoliť iného obhajcu alebo aj ďalšieho
obhajcu a mať ich aj viacerých (§ 37 ods. 1 TP). Súd sa stotožnil s argumentáciou navrhovateľa,
že navrhovateľ bol obvinený pre trestný čin vraždy a nedovoleného ozbrojovania, a teda, za jeden z
najzávažnejšíchtrestnýchčinov,ktoréTrestnýzákonpoznáazaktoréhrozínajprísnejšítrestavtakýchto

prípadoch nemožno považovať obhajobu dvoma advokátmi za neštandardnú. Účelnosť voľby dvoch
obhajcov sa potvrdila už tým, že výsledkom ich kvalitnej obhajoby bolo oslobodenie navrhovateľa spodobžaloby v celom rozsahu, pričom z obsahu trestného spisu vyplynulo, že v prevažnej väčšine úkonov
obhajoby boli tieto úkony vykonávané len jedným z obhajcov.

Súd prvého stupňa ďalej preskúmal rozsah vykonaných úkonov obhajoby oboznámením obsahu

trestného spisu a konštatoval, že všetky sú v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení
obvinenia, nepochybne boli učinené v súvislosti s odvrátením nepriaznivých dôsledkov pre obvineného
navrhovateľa a boli vykonané v súlade s ust. § 41 ods. 1, 2 TP. Vo vzťahu k námietke odporcu, ktorý
spochybňoval návrh na prepustenie z väzby ako úkonu, za ktorý by bolo možné priznať náhradu škody,
sa súd prvého stupňa stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že nutnosť obhajoby u navrhovateľa bola

spôsobená skutočnosťou, že odporca nezákonne obvinil navrhovateľa. To bol jediný dôvod, na základe
ktorého aj vznikla potreba zvoliť si obhajcov a brániť sa proti nezákonnému rozhodnutiu.

Pokiaľ ide o výšku škody, súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ si trovy obhajoby neuplatnil v
plnom rozsahu za všetky reálne vykonané úkony obhajoby. Z obsahu trestného spisu vyplynulo, že si
uplatnil škodu len vo výške 110.000,- Sk (3.651,33 €) titulom trov obhajoby, ktoré zaplatil JUDr. Viere
Ferčákovej, aj keď by predstavovali sumu 4.023,78 € a taktiež si škodu uplatnil len vo výške 100.000,-

Sk (3.319,39 €) titulom trov obhajoby, ktoré zaplatil JUDr. Milanovi Kuzmovi, aj keď predstavujú sumu
5.940,60 €. Uviedol, že 21 úkonov obhajoby bolo vykonaných súbežne JUDr. Milanom Kuzmom, ako
aj JUDr. Vierou Ferčákovou a aj keby súd pokladal námietku odporcu o neúčelnosti obhajoby dvoma
advokátmi za dôvodnú a sumu 2.315,16 € (súbežné úkony obhajoby) by odrátal od celkovej sumy
trov obhajoby 9.965,38 €, výsledná suma 7.650,22 € by ešte stále prevyšovala nárok uplatnený touto

žalobou. Súd prvého stupňa ale do priznanej odmeny zahrnul len tarifnú odmenu za niektoré (vyššie
špecifikované) úkony právnej služby; nezahrnul režijný paušál, náhradu za stratu času, ani náhradu
cestovného, pričom výpočet odmeny za jednotlivé úkony odporcom ani nebol namietaný. Súd prvého
stupňa uzavrel, že nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 3.319,39 € a 3.651,33 €, spolu 6.970,72 €
je v celom rozsahu dôvodný a zaviazal odporcu na jeho zaplatenie, keďže výpočet tarifnej odmeny za

jednotlivé úkony právnych služieb v zmysle vyúčtovania JUDr. Milana Kuzmu je v súlade s vyhl. MS
SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (za úkony
vykonané od roku 2003 do účinnosti novej vyhlášky 31. 12. 2004) a s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších zmien (za
úkony vykonané od 01. 01. 2005 do 01. 04. 2009).

O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže navrhovateľ mal v konaní plný
úspech, priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia podľa ust. § 10 ods. 1 , § 14 ods. 1, § 16 ods.
3 a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. Spolu vo výške 1.715,69 € v zmysle ich špecifikácie.
KeďžeprávnemuzástupcovipatríajzvýšenieodmenyarežijnéhopaušáluoDPHvovýške20%,celková

odmena priznaná právnemu zástupcovi navrhovateľa v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. je v sume 2.059,- €.

Proti rozsudku podal včas odvolanie odporca v celom rozsahu z odvolacích dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., nakoľko súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odporcovi sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Navrhoval rozsudok v celom rozsahu v zmysle § 220 O.s.p. zmeniť a návrh
zamietnuť, v prípade v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že nie je možné predmetné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné
rozhodnutie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., keďže toto nebolo po svojej právoplatnosti zrušené ani
zmenené pre nezákonnosť, a preto nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje

ust. § 4 zákona č. 58/1969 Zb. Súd prvého stupňa v tejto časti uplatneného nároku vec nesprávne
právne posúdil. Poukazoval na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 165/02, ako aj rozhodnutie sp.
zn. I. ÚS 3026/07, I. ÚS 1869/09 a mal za to, že súd prvého stupňa mal vykonať všetky úkony
za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu a osoby páchateľa, riadne zaobstarať a vyhodnotiť
dôkazy, posúdiť skutok a vyvodiť závery. Keďže neskorší výsledok trestného stíhania je istým meradlom

opodstatnenosti, a teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania, je potrebné v každej trestnejveci, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu, pozorne zvážiť priebeh trestného konania
z hľadiska vývoja dôkaznej situácie, ako aj základných zásad trestného stíhania. Odporca namietal,
že je potrebné akceptovať judikatúru v tejto oblasti ako celok, a teda akceptovať aj názory, ktoré

nemusia byť pre rozhodnutie v danej veci vyhovujúce, s ktorými sa musí ale súd prvého stupňa logicky
a presvedčivo vysporiadať podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., s poukazom aj na rozsudok Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 27. 10. 2009 č. k. 9C/66/08 - 75 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 22. 05. 2012 č. k. 8Co/251/10 - 103. Uviedol, že aj Ústavný súd SR v rozhodnutí
zo dňa 22. 05. 2012 č. k. I. ÚS 548/2012 - 13 dospel k záveru, že samotná skutočnosť, že bolo

trestné stíhanie zastavené, sama osebe nevyvoláva nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia a
názor súdu o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia musí byť opretý o okolnosti konkrétneho
prípadu, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj naplnenie odvolacieho
dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. V danej veci podľa
názoru odporcu nejde o nezákonné rozhodnutie, trestné stíhanie bolo začaté a vedené plne v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi priebeh trestného konania a vývojom

dôkaznej situácie vo veci, pričom bolo aj vzhľadom na závažnosť šetreného skutku potrebné riadne
vyhodnotiť dôkazný materiál a dospieť k záveru ohľadom osoby páchateľa. Súd prvého stupňa teda
nesprávne právne posúdil otázku nezákonnosti rozhodnutia, od ktorého žalobca odvíja svoje nároky.
Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa uvedenou v odôvodnení rozsudku vysporiadavajúcou
sa s jeho námietkami, nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a napadnutý rozsudok v tejto časti nie je dostatočne
odôvodnený, absentuje v ňom náležité odôvodnenie zaujatého právneho názoru o priznaní práva na
náhradu škody. Uviedol, že nie je možné považovať za dostatočný dôkaz o skutočnej úhrade predmetnej
čiastky príjmové pokladničné doklady zo dňa 22. 01. 2003 na sumu 100.000,- Sk, zo dňa 31. 01. 2003
na sumu 100.000,- Sk a zo dňa 11. 04. 2005 na sumu 10.000,- Sk, keďže v príjmových dokladov

chýba číslo príjmového dokladu, potvrdenie o zaúčtovaní pokladničného dokladu v peňažnom denníku
v pokladničnej knihe právneho zástupcu a podpisový záznam osoby zodpovednej za jeho vyúčtovania,
a teda tieto doklady nespĺňajú náležitosti účtovného dokladu podľa § 10 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.
z. o účtovníctve. Ďalej nie je dostatočne preukázaná súvislosť s predmetným trestným stíhaním, keďže
účel je špecifikovaný iba ako „trovy obhajoby KE 10/03 Fá“, „právna pomoc“, „trovy obhajoby“. Súd bez

predloženia riadnej faktúry a dokladu o zaevidovaní súm v peňažnom denníku a v pokladničnej knihe
právneho zástupcu nemohol dôjsť k záveru o preukázaní úhrady trov obhajoby. Rovnako namietal, že
súd prvého stupňa sa nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkou žalovanej, že k zaplateniu sumy
100.000,- Sk JUDr. Kuzmovi došlo už dňa 31. 01. 2003, aj keď k prevzatiu a príprave zastúpenia došlo až
dňa 01. 02. 2003, ako to vyplýva z priloženého vyúčtovania. Rovnako mal za to, že súd prvého stupňa na

základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom existencie škody
titulom zaplatených trov obhajoby v časti 6.6638,78 €, ktorá bola hradená sestrou navrhovateľa, keď z
jej samotného výsluchu vyplynulo, že finančné prostriedky vzala v časti 100.000,- až 150.000,- Sk z jej
trezoru, pričom nevedela špecifikovať, kedy jej žalobca predmetnú čiastku zveril a ďalšiu sumu 50.000,-
SK dala „dokopy v priebehu gazdovania s prevádzkou baru“. Šlo teda, ako sama potvrdila, o prostriedky

z tržieb z prevádzky baru, ktorý mal v nájme jej brat ako živnostník. Ďalej namietal náklady na obhajobu
realizovanú dvoma advokátmi a uznesením o vznesení obvinenia s poukazom na tú skutočnosť, že v
danom prípade šlo o nutnú obhajobu v zmysle § 36 ods. 3 TP, kde Trestný poriadok výslovne hovorí
o tom, že v prípade, ak si obvinený nezvolí obhajcu sám a nebude mu zvolený oprávnenou osobou,
bude mu obhajca ustanovený podľa § 38, § 39 TZ. Skutočnosť, že s poukazom na závažnosť trestného

činu si navrhovateľ zvolil dvoch obhajcov, ide len o jeho vlastné rozhodnutie, ktorého dôsledky nie je
možné spravodlivo prenášať na štát. Uviedol, že namietaným rozhodnutím o vznesení obvinenia nebola
vyvolaná nevyhnutná potreba obhajoby dvoma advokátmi, a teda nebolo nevyhnutné, aby žalobca
vynakladal prostriedky na dvoch obhajcov. Tým nie je v predmetnej veci preukázaná nevyhnutnosť
zastúpenia navrhovateľa dvoma obhajcami, ani účelnosť takéhoto zastúpenia. Ďalej v zmysle § 23

zákona č. 58/1969 Zb., poukazoval na premlčanie uplatneného nároku titulom trov obhajoby v dôsledku
uznesenia o vznesení obvinenia, čo odporca v konaní namietal, a to že v príčinnej súvislosti s uznesením
o vznesení obvinenia, od ktorého odvíja navrhovateľ v tomto konaní svoj nárok na náhradu škody. Preto
nie je možné považovať úkony právnej služby realizované v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, ktoré boli
nepochybne vyvolané rozhodnutím o väzbe a ktoré ako právny titul navrhovateľ v podanom návrhu

neoznačil, a to pravdepodobne z toho dôvodu, že v tejto časti je jeho nárok už premlčaný. Uviedol,
že túto skutočnosť nie je možné obchádzať spôsobom, ako to urobil navrhovateľ v tomto prípade,
keď si náhradu trov obhajoby aj za úkony právnej služby vyvolané v súvislosti s rozhodnutím o väzbe,
uplatnil v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdiljeho nárok v tej časti, keď sa stotožnil s tvrdením navrhovateľa a dospel k záveru, že aj úkon právnej
služby - návrh na prepustenie z väzby, bol vykonaný v príčinnej súvislosti so skutočnosťou, že bolo
voči navrhovateľovi vznesené obvinenie. S takýmto chápaním otázky príčinnej súvislosti obchádzajúcej

skutočnosť, že právny titul, ktorým by si náhradu škody v tejto časti mohol navrhovateľ riadne uplatniť, je
už premlčaný, sa nie je možné stotožniť, nakoľko predstavuje nesprávne právne posúdenie preukázania
splnenia podmienky príčinnej súvislosti, a preto v tejto časti považuje odporca rozsudok za nedostatočne
odôvodnený s odkazom na ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhoval napadnutý rozsudok podľa ust. § 219 O.s.p.

potvrdiť ako vecne správny, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za dôvodné a vecne
správne. K námietkam odporcu poukazoval na ustálenú judikatúru v tom, že ten, proti komu bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 - § 4 zákona
č. 58/1969 Zb. zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R
35/1991). Uviedol, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobeným rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu

došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky,
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. K ďalším
namietaným skutočnostiam odporcu, a to k dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu trov obhajoby
z dôvodov, že nedošlo k preukázaniu reálnej úhrady, nedostatok príčinnej súvislosti pri obhajobe
dvoma advokátmi a nedostatok príčinnej súvislosti v súvislosti s väzbou, poukazoval na jednoznačné

a konkrétne odôvodnenie napadnutého rozsudku. K relevancii príjmových pokladničných dokladov
poukazoval na tú skutočnosť, že na príjmových pokladničných dokladoch je zreteľne uvedená suma,
ktorá bola reálne odovzdaná na účel obhajoby, ako aj výpoveď sestry navrhovateľa, ktorá vystupovala
ako sprostredkovateľ medzi navrhovateľom a jeho právnymi zástupcami. Uviedol, že prvý príjmový
pokladničný doklad bol vystavený až po vznesení obvinenia navrhovateľovi, takže ani o účele platby

nemôžu byť pochybnosti a spochybňovanie hodnovernosti PPD nemôže byť predmetom tohto konania,
keďže to posudzujú príslušné iné orgány. Uviedol, že trestné činy proti životu sú definované ako jedny
z najťažších a najzávažnejších trestných činov v Trestnom zákone a zvolenie si dvoch obhajcov v tomto
prípade nie je ničím neobvyklým. Mal za to, že navrhovateľ jednoznačne potvrdil, že finančné prostriedky
odovzdal sestre a ona ich následne len vybrala zo svojho trezora, keďže počas jeho väzby sa mu

starala o chod baru, a preto disponovala jeho hotovosťou. K nesplneniu podmienky príčinnej súvislosti
vo vzťahu k vzatiu do väzby uviedol, že pokiaľ by nebolo vznesené obvinenie navrhovateľovi, ten by sa
nebol ocitol vo väzbe a z tejto skutočnosti vyplýva aj to, že prepustenia z väzby sa môže domáhať iba
ten, kto sa vo väzbe nachádza na základe rozhodnutia - uznesenie o vznesení obvinenia.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal odporca v

zákonnej lehote, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom celom rozsahu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 O.s.p.
verejne vyhlásil potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 21. 05. 2015 o 9.00 hodine
v pojednávacej miestnosti č. dv. 221/II. posch. oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach
dňa 14. 05. 2015.

Z obsahu odvolania je možné vyvodiť, že odporca uvádza existenciu odvolacích dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p., teda, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. teda, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. teda, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 písm. a) - h) O.s.p. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov patrí medzi
vady konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnych skutkových zisteniach a týka
sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdi vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v

tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonanýmdôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúladesust.§132-§135O.s.p.,atovzhľadomnato,
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré s vykonaním dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú
založené na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav

(skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený
skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám

vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky skutkové
a právne otázky. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje
rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky
skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených
v § 132 O.s.p.; t. j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, a

pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a
ani to, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
alebo, žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, aby výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 - § 135 O.s.p. alebo, aby

na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne interpretoval.

Uplatnené odvolacie dôvody v prejednanej veci neboli preukázané.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením
napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd uvádza, že odvolacie námietky odporcu sú totožné s jeho obranou v konaní pred
súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi jasne, presvedčivo a správne vysporiadal v odôvodnení

napadnutého rozsudku. Odvolací súd poukazuje na toto zdôvodnenie. Na zdôraznenie správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku uvádza len tieto ďalšie dôvody :

V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím -
uznesením Krajského úradu Justičnej polície Policajného zboru v Košiciach zo dňa 17. 01. 2003,
ktorým bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a ktorým bol obvinený z trestného činu vraždy vo forme

účastníctva a z trestného činu nedovoleného ozbrojovania.Vzhľadom k tomu, že citované rozhodnutie bolo vydané pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. pred

01. 07. 2004), vychádzajúc z prechodného ust. § 27 ods. 1 cit. zákona, súd prvého stupňa po právnej

stránke správne predmetnú vec posúdil podľa predchádzajúcej právnej úpravy - zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.

Podľa ust. § 1 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré
v trestnom konaní vydal štátny orgán. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Podľa ust. § 2 cit. zákona
má právo na náhradu škody ten, kto bol účastníkom konania a bol poškodený nezákonným rozhodnutím

vydaným v tomto konaní. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ bol účastníkom trestného konania.
Medzi účastníkmi konania tiež nebolo sporné, že v predmetnom právnom vzťahu má vystupovať v mene
štátu ako ústredný orgán v zmysle ust. § 25 ods. 2 v spojení s ust. § 9 ods. 1 cit. zákona Ministerstvo
spravodlivosti SR ako ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v
ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané.

Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, a ani medzi účastníkmi konania to nebolo sporné,
že v nadväznosti na citované uznesenie orgánu policajného zboru o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, bola voči navrhovateľovi podaná obžaloba krajského prokurátora v Košiciach (16. 09. 2004)
a následne, v trestnom konaní pred súdom bol navrhovateľ rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 2T/10/2004 zo dňa 06. 08. 2007 spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo preukázané, že by tieto

skutky spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 01. 04. 2009.

Odvolací súd uvádza, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia, ktoré
je v rozpore s objektívnym právom. Vznik tejto zodpovednosti predpokladá, že takéto nezákonné
rozhodnutie sa zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj nárok o

náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou.
Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené;
spáchanie skutkov, z ktorých bol obvinený, nebolo preukázané, preto bol spod obžaloby oslobodený.

S poukazom na ust. § 4 ods. 1 cit. zákona odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne
systematickým a logickým výkladom tohto ustanovenia a jeho porovnaním s ust. § 5 a § 6 tohto zákona

vyvodil, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ust. § 4 cit. zákona
rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z
určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu, vyslovený v uznesení o
vznesení obvinenia, nebol potvrdený. Preto vynesenie oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Možno len

súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa
začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade
neviaženasprávnosťalebonesprávnosťpostupuorgánovčinnýchvtrestnomkonaníprizačatítrestného
stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného stíhania, ktorým je v danom prípade oslobodenie
navrhovateľa spod obžaloby v trestnom konaní (viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 03.

05. 2007, č. k. 2T/2004 - 1957 - 42, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 01. 04. 2009 sp. zn. 1
To 21/2007). Tým je splnená prvá zákonná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu, ktorým je
existencia nezákonného rozhodnutia vydaného štátnym orgánom v trestnom konaní.

Odvolateľ v odvolacích námietkach poukazoval na rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 165/02, I. ÚS
3026/07, I. ÚS 1869/09, I. ÚS 548/12 - 13 zo dňa 22. 05. 2012, ako aj na rozsudok Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 27. 10.2009 č. k. 9C/66/08 - 75 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 22. 05. 2012 č. k. 8Co/251/10 - 103, z ktorých vyplýva, že v každej veci je potrebné prihliadať
na konkrétne okolnosti daného prípadu a zvážiť priebeh trestného konania z hľadiska vývoja dôkaznej
situácie, ako aj základných zásad trestného stíhania a že samotná skutočnosť, že bolo trestné stíhanie
zastavené, sama o sebe nevyvoláva nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia a názor súdu onezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia musí byť opretý o okolnosti konkrétneho prípadu. S tým
sa podľa jeho názoru súd prvého stupňa nedostatočne zaoberal. Podľa názoru odvolacieho súdu sa
ale súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne zaoberal aj touto skutočnosťou,

keďže vychádzal pri posudzovaní výsledkov dokazovania zo zisteného skutkového stavu veci, a to z
jednotlivých listinných dôkazov konkrétne citovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých
jasnevyplývajúkonkrétneokolnostidanejveciazároveňajtáskutočnosť,ženavrhovateľboloslobodený
spod skutku v obžalobe kvalifikovaného ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. i) TZ vo
viacčinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1, 2 písm. a)

TZ, pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchal obžalovaný.

Súd rozhodujúci v trestnom konaní nezistil žiadne priame dôkazy svedčiace pre záver, že sa
navrhovateľ dopustil skutku, ktorý mu bol kladený za vinu a predložené nepriame doklady boli iba v sfére
úvah, domnienok a indícií, keďže neboli jednoznačne zistené a bezpečne preukázané uvádzané fakty.

Odvolateľ ďalej namietal, že v konaní nebola preukázaná reálna úhrada trov obhajoby navrhovateľom,
že je tu nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a obhajobou realizovanou

prostredníctvom dvoch právnych zástupcov, ako aj medzi namietaným rozhodnutím a úkonmi právnej
služby vykonávanými v súvislosti s trestnou vecou, a to aj pre nedostatok náležitostí účtovných dokladov
podľa§10 ods.1zákonač.431/2002Z.z.oúčtovníctve-konkrétnepríjmovýchpokladničnýchdokladov
zo dňa 22. 01. 2003 na sumu 100.000,- Sk, zo dňa 31. 01. 2003 na sumu 100.000,- Sk a zo dňa 11.
04. 2005 na sumu 10.000,- Sk.

Odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa sa vo svojom odôvodnení správne vysporiadal s
týmito námietkami, nakoľko posudzoval nielen príjmové pokladničné doklady, ale aj reálnu úhradu týchto
súm zo strany navrhovateľa jeho právnym zástupcom, čo bolo potvrdené výpoveďou navrhovateľa,
svedkyne E. Y., ako aj čestným vyhlásením. Formálne nedostatky, ktoré vykazujú príjmové pokladničné
doklady z účtovného hľadiska, nemajú vplyv na posúdenie otázky, či navrhovateľ skutkovo zaplatil trovy

obhajoby právnym zástupcom. Skutočnosť, že príjemcovia platby alebo vystavovatelia platby neopatrili
tieto príjmové pokladničné doklady príslušnými náležitosťami, nie je možné klásť za vinu navrhovateľovi
a podstatné je len to, že došlo k vyplateniu finančných prostriedkov, a tým k zmenšeniu majetku
navrhovateľa a k vzniku škody na jeho strane, čo v konaní z výsledkov vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo.

Odvolací súd k nedôvodnosti tejto odvolacej námietky zároveň poukazuje na § 19 ods. 1, 2 zákona
č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov, podľa ktorého advokát poskytuje právnu
pomoc spravidla za odmenu a má právo požadovať za ňu primeraný preddavok. Výšku odmeny a
spôsob jej určenia upravuje vykonávací predpis. Z tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva,
že poskytovanie právnej pomoci tak v občianskoprávnom konaní, ako aj v trestnom konaní je odplatná

činnosť. Navrhovateľ musel zaplatiť za poskytnutie právnej pomoci zvoleným právnym zástupcom JUDr.
FerčákovejaJUDr.Kuzmovifinančnúodmenu,ktorejvýškabola preukázanázpredloženýchpríjmových
pokladničných dokladov, ktorých dôveryhodnosť bola v konaní preukázaná. Na uvedenej skutočnosti nič
nemení ani ďalšia odvolacia námietka, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal s námietkou odporcu, že
k zaplateniu sumy 100 000,- Sk JUDr. Kuzmovi došlo už dňa 31. 01. 2003, ale k prevzatiu a príprave

zastúpenia došlo až dňa 01. 02. 2003 tak, ako to vyplýva z priloženého vyúčtovania. Odvolací súd k
tejto odvolacej námietke uvádza, že z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 31. 01. 2003 na č. l. 67
jasne vyplýva, že účelom platby sestry navrhovateľa E. Y. bola právna pomoc poskytnutá JUDr. Milanom
Kuzmom, advokátom Advokátskej kancelárie v Košiciach.

Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa uvádza, že z výsledkov vykonaného dokazovania

súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané, že vyplatené finančné prostriedky tvorili
vlastníctvo navrhovateľa a aj v prípade, keby tieto finančné prostriedky získal z iného zdroja, napr.
pôžičkou od príbuznej alebo tretej osoby alebo darom, tieto vždy tvoria jeho vlastný majetok. Pred
súdomprvéhostupňanavrhovateľasvedkyňazhodnevypovedali,žesámnavrhovateľdisponovaldanou
finančnou čiastkou, pochádzajúcou zo zisku z jeho podnikania a aj keď časť nákladov na trovy obhajoby

zaplatená dňa 22. 01. 2003 JUDr. Ferčákovej a dňa 31. 01. 2003 JUDr. Kuzmovi nebola zaplatenápriamo navrhovateľom, ale jeho blízkym rodinným príslušníkom - sestrou E. Y., možno len súhlasiť s
konštatovaním súdu prvého stupňa, že za situácie, kedy navrhovateľ bol v období od 17. 01. 2003
do 17. 07.2003 vo väzbe, nemohol fyzicky disponovať potrebnými finančnými prostriedkami, a preto

nemal inú možnosť, ako požiadať blízku osobu o sprostredkovanie tejto záležitosti, čo vyplýva aj z ust.
§ 37 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. TP, účinného v čase začatia trestného stíhania.

K ďalšej odvolacej námietke odvolateľa smerujúcej k výške škody, ktorá predstavuje náklady na
obhajoburealizovanúdvomaadvokátmivpríčinnejsúvislostisuznesenímovzneseníobvinenia,nakoľko
v tomto prípade šlo o nutnú obhajobu v zmysle § 36 ods. 3 TP, odvolací súd súhlasí s konštatovaním

súdu prvého stupňa, že podľa ust. § 41 ods. 7 TP má obvinený právo zvoliť si viacerých obhajcov v
tej istej veci s tým, že povinnosti a práva podľa tohto zákona patria každému z nich, a preto v takomto
prípade sú si všetci obhajcovia rovní. V trestnom konaní vedenom pre trestný čin vraždy a nedovoleného
ozbrojovania, keďže ide o jeden z najzávažnejších trestných činov, ktorý Trestný zákon pozná a za ktorý
hrozí najprísnejší trest, preto nemožno považovať obhajobu dvoma advokátmi za neštandardnú, a to
aj vzhľadom na namietanú skutočnosť, že v danej veci ide o nutnú obhajobu v zmysle § 36 ods. 3 TP.

Citované ustanovenie výslovne hovorí o tom, že len v prípade, ak si obvinený nezvolí obhajcu sám
a nebude mu zvolený oprávnenou osobou, bude mu obhajca ustanovený (§ 38, § 39 TZ). V danom
trestnom konaní si ale navrhovateľ ako obvinený sám zvolil obhajcu, resp. na to splnomocnil blízku
osobu, a to svoju sestru E. Y., ktorá v mene navrhovateľa, ktorý bol v tom čase vo väzbe, odovzdala
časť finančných prostriedkov titulom trov obhajoby zvoleným právnym zástupcom, a to JUDr.

Viere Ferčákovej a JUDr. Milanovi Kuzmovi, čo vyplýva z vystavených príjmových dokladov.

Odvolací súd vo vzťahu k námietke odporcu, ktorý spochybňoval návrh na prepustenie z väzby ako
úkonu, za ktorý by bolo možné priznať náhradu škody uvádza, že súd prvého stupňa správne uviedol,
že nutnosť obhajoby u navrhovateľa bola spôsobená skutočnosťou, že navrhovateľ bol obvinený, čo
bolo jediným dôvodom, na základe ktorého mu vznikla potreba zvoliť si obhajcov a brániť sa proti

nezákonnému rozhodnutiu, preto ani žiadosť o prepustenie z väzby by nevznikla, pokiaľ by neexistovalo
obvinenie navrhovateľa.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne preskúmal rozsah vykonaných úkonov obhajoby
oboznámením obsahu trestného spisu a správne konštatoval, že všetky úkony obhajoby, za ktoré bola
priznaná ich náhrada, sú v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a boli učinené na

odvrátenie nepriaznivých dôsledkov pre obvineného navrhovateľa v súvislosti s ust. § 41 ods. 1, 2 TP.
Súd prvého stupňa správne ustálil aj výšku škody spočívajúcu v reálne vykonaných úkonoch obhajoby
zvolenými právnymi zástupcami, čo jednoznačne vyplynulo z obsahu trestného spisu s tým, že výpočet
tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnych služieb podľa vyúčtovania JUDr. Milana Kuzmu je
v súlade s vyhláškou MS SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb, čo sa týka právnych úkonov vykonaných od roku 2003 do účinnosti novej vyhlášky 31.
12. 2004 a s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších zmien (za úkony vykonané od 01. 01. 2005 do 01. 04.2009).
Úkony právnych služieb JUDr. Viery Ferčákovej vykonané v prospech navrhovateľa súd prvého stupňa
taktiež posudzoval podľa obsahu trestného spisu a sú jasne špecifikované v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia.

K samotnej výške odmeny za jednotlivé úkony, a tým aj k výške škody odvolací súd uvádza, že
výpočet odmeny za jednotlivé úkony odporcom ani nebol namietaný, bola len namietaná neúčelnosť
obhajoby dvoma advokátmi. Túto námietku súd prvého stupňa správne považoval za nedôvodnú, keďže
zvýsledkovvykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žecelkovásumatrovobhajobyobomaadvokátmi

za všetky vykonané úkony obhajoby (čo vyplynulo z trestného spisu) je vo výške 9.965,98 € (od ktorej
odrátal úkony vykonané oboma advokátmi vo výške 2.315,16 € s tým, že výsledná suma by tak činila
7 650,22 €), ale pretože navrhovateľ si uplatňoval spolu sumu 6.970,72 €, súd prvého stupňa správne
návrhu navrhovateľa vyhovel v celom rozsahu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.,

taktiež aj rozhodnutie o trovách konania, ktoré s rozsudkom súvisí.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný ale trovy odvolacieho
konania si neuplatnil, taktiež neúspešný odporca a preto náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd

účastníkom konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.