Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811201291
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Sopoliga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7811201291.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: V., s.r.o., V. XX, K., IČO: XX XXX XXX, zast. Q.. N. K.,
advokátka P. kancelárie, V. XX, K., proti žalovanému: E. B., s.r.o., so sídlom v B. XXX, J.: XX XXX XXX,
zast. P. & RUD. R. firm s.r.o., K. XX, K., o zaplatenie 500.000,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 12Cb/4/2011-463 z 21.2.2014 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa a v r a c i a mu vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 500.000,00
eur s 13% úrokom z omeškania ročne, počnúc od 27.6.2003, až do zaplatenia, v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a zamietol nárok žalobcu ohľadom úrokov z omeškania za obdobie od
1.2.2002 do 26.6.2003. Uložil zároveň žalovanému povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy znaleckého
dokazovania v sume 799,26 eur a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 112.446,72 eur na účet

právnej zástupkyne žalobcu, taktiež v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa v rozsiahlom rozsudku podrobnejšie rozpísal obsah tvrdení účastníkov konania,
výpovedí jednotlivých svedkov, záver znaleckého posudku znalca z odboru písmoznalectva, čestného
prehlásenia D. J. M., citoval ustanovenia Obchodného zákonníka a konštatoval, že na základe
vykonaného dokazovania, ako aj ustanovení Obchodného zákonníka, (ktoré sú citované v rozsudku)

žalobe vyhovel.

Uviedol, že uvedené skutočnosti o uzavretí zmluvy boli preukázané originálom kúpnej zmluvy zo
dňa 1.4.2001 č. XXXX-XX-XX, realizáciou plnenia predmetnej zmluvy, listami účastníkov sporu zo
dňa 8.4.2002 a 15.5.2002. Poukázal na nález Ústavného súdu 4Cdo/13/2009, ktorý upravuje otázku
dôkazného bremena ohľadne pravosti súkromnej listiny a dospel k záveru, že neuniesol žalovaný

dôkazné bremeno ohľadne pravosti tejto listiny, z ktorej by malo vyplývať jeho tvrdenie, že došlo k
prevzatiu dodávok nie na základe zmluvy, ktorú v konaní uvádza žalobca, ale na základe kúpnej zmluvy
(taktiež zo dňa 1.4.2001), ktorá bola ovšem uzavretá medzi právnym predchodcom žalovaného a
maďarskou obchodnou spoločnosťou I. I. P. K...

Proti rozsudku bolo v zákonnej lehote podané odvolanie odporcom, ktorý navrhol, aby odvolací súd

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa zamietnutím žaloby alebo zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

V rozsiahlom odvolaní zhrnul, že dôvodom na podanie odvolania sú okolnosti existencie zákonných
kritérii v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm.a/, b/, d/, e/, f/ O.s.p..

V závere odvolania zhrnul, že súd bez riadneho zdôvodnenia a bez toho, aby boli splnené podmienky
(zmena skutkového základu), odchýlil sa od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vyslovenéhovo veci. Zdôraznil, že dodávky tovaru maďarskému odberateľovi neboli vykonané podľa zmluvy, o ktorú
opiera svoj nárok žalobca, pričom táto zmluva je zároveň v zmysle § 37 ods. 1 OZ neplatným právnym
úkonom, (nebol robený vážne). Zároveň nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovaným ani podľa

čl. 8.3. a čl. 8.5. zmluvy, pričom dohodnutá zmluvná pokuta je neprimerane vysoká a v rozpore s dobrými
mravmi.

Poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/205/2011 a 9So/81/2011, z ktorých vyplýva,
že súd musí v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku a musí

sa vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť odôvodnený,
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery, lebo účelom odôvodnenia rozhodnutia
je vysvetliť postup súdu a dôvody rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, ktoré
vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia.Nedostatokriadnehoodôvodnenia jepretoporušenímprávanaspravodlivésúdnekonanie.

Žalobca v rozsiahlom vyjadrení navrhol rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny, potvrdiť.

V závere vyjadrenia žalobca zdôrazniť, že podľa jeho názoru bolo jednoznačne v konaní preukázané, že
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne dôkazov predložených v odvolacom konaní t.j. pravosti

ako aj platnosti tzv. zmluvy medzi obchodnými spoločnosťami K. s.r.o. a I. I. P., na základe ktorej sa
údajne malo plniť, ako ani hodnovernosti písomnej výpovede svedka F.. Došlo teda k podstatnej zmene
v obsahu skutkového základu, na základe ktorého rozhodoval predtým odvolací súd.

Zároveňzmluva,oktorú opierasvojžalobnýnávrhžalobcabolaplatná,účinnáapodľanejsaajplnilo,čo

bolo preukázané listinnými dôkazmi, výpoveďami svedkov aj znalca. Jednoznačne bolo preukázané aj
porušenie povinnosti žalovaného voči žalobcovi ( doby 8.3., 8.5. v čl. VIII zmluvy). Uviedol, že dohodnutá
zmluvná pokuta je primeraná a nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v zmysle

§ 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného je vecne opodstatnené.

Zobsahuspisuvyplýva,ževoveciužbolorozhodovanéviackrátvrámciodvolaciehokonaniaajedenkrát
rozhodol Najvyšší súd v dovolacom konaní.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené (III ÚS 119/03).

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa musí byť preto jednoznačne zrejmé aj to, akými

úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí byť preskúmateľná
v inštančnom postupe, inak nie je odôvodnenie úplné. Inak povedané neoddeliteľnou (obligatórnou)
súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je vždy uvedenie úvahy súdu, ktorými sa súd
riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov z hľadiska dôležitosti (závažnosti) dôkazu, zákonnosti dôkazu,
jeho pravdivosti, prípadne vierohodnosti dôkazu. Prioritne to platí v situácii, ak sú rozporné tvrdenia

účastníkov konania alebo si niektoré dôkazy obsahovo odporujú.

Vsituácii,akneexistujúpriamedôkazynapreukázanieurčitejskutočnosti,alesavychádzaznepriamych
dôkazov, je postačujúce, ak nepriame dôkazy s veľkou mierou pravdepodobnosti k tomuto záveru vedú,
na rozdiel od iným možných záverov (t.j. skutkový záver je možné s veľkou mierou pravdepodobnosti

pripustiť).

Dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. je skutočnosť, že odôvodnenie
nie je dôsledné, ako to vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O.s.p., § 132 O.s.p., v dôsledku čoho je rozhodnutie
nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť spočíva v tom, že nie je možné z odôvodnenia rozhodnutia

zrejmý skutkový stav a nie je možné potom posúdiť ani to, či súd vec správne právne posúdil.

Pri hodnotení obsahu odôvodnenia rozhodnutia je nutné vziať do úvahy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatkudôvodov je totiž porušením práva odvolateľa na spravodlivý súdny proces a to v spojení s čl. 6
ods. 1 Dohovoru a čl. 7 ods. 5 ústavy. Povinnosť súdu odôvodniť rozsudok aj úvahami súdu o jeho
skutkových záveroch vo väzbe na hodnotenie dôkazov pritom vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. O

nepreskúmateľnosť ide v prípade, ak nie je zrejmé z akých dôkazov súd vychádzal a nie je zrejmé,
akými úvahami sa riadil pri svojom hodnotení dôkazov.

Z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva aj to, že odôvodnenie musí obsahovať aj skutočností, ktoré
súd považuje za preukázané a ktoré nie, ide teda o stručnú, jasnú a výstižnú formuláciu skutkového

základu. Ujasnenie skutkového základu sporu je pritom mimoriadne podstatné najmä z hľadiska toho,
že priamo determinuje právne posúdenie veci. Rozhodnutie musí obsahovať zhrnutie dôkaznej situácie
t.j., že súd je povinný uviesť, z ktorých dôkazov vychádzal (t.j. ktoré vykonal, ktoré nevykonal, prečo ich
vykonal alebo nevykonal), pričom musí uviesť (je to obligatórna náležitosť) akými úvahami sa spravoval
pri hodnotení týchto dôkazov. Postup súdu pri hodnotení dôkazov vychádza zo zákonnej úpravy § 132
O.s.p.. Ide tu o činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska hodnovernosti, ich

pravdivosti, zákonnosti a dôležitosti pre ustálenie skutkového stavu, z ktorého následne vychádza pri
právnom hodnotení a rozhodnutí.

Hodnotenie dôkazov vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, čo je výrazom sudcovskej
nezávislosti v zmysle čl. 46 Ústavy SR a znamená, že súd je pri tomto hodnotení viazaný iba

ústavou, ústavným zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5, zákonom a právnymi
skutočnosťami definovanými v ust. § 135 O.s.p., pričom akceptuje aj ustanovenia o dôkaznom bremene,
právne domnienky, fikcie a právnu silu verejných listín.

Napriek tejto zásade voľného hodnotenia dôkazov je súd pri svojich úvahách obmedzovaný povinnosťou

(pri tomto hodnotení) postupovať podľa pravidiel formálnej ako aj dialektickej logiky.

Základné pravidlo podľa § 132 O.s.p. je, že súd hodnotí každý svoj dôkaz najskôr jednotlivo a následne
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom je povinný starostlivo prihliadať na všetko čo vyšlo za
konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci konania.

Pri hodnotení dôkazov súd hodnotí predovšetkým pravdivosť toho-ktorého dôkazu. Okrem toho v
rámci hodnotenia dôkazov sa musí zohľadniť aj iná okolnosť, ako je vzájomná nadväznosť, súlad
alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú, čiže v neposlednom rade
aj hodnovernosť výpovede svedkov alebo účastníkov (najmä so zreteľom na bezprostredný dojem

súdu z takejto výpovede). Na vyhodnotenie dôkazov potom nadväzuje zistenie (ustálenie) jednotlivých
relevantných skutkových okolností (skutkového stavu), ktoré sú v danej veci významné a ktoré spolu
tvoria skutkový základ pre rozhodnutie súdu.

Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dokazovaním

prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) rozhodnutia, zákonnosti, pravdivosti, prípadne hodnota
vierohodnosti.

Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé
dôkazy pre jeho rozhodnutie a či môže oprieť o tieto dôkazy svoje skutkové zistenia (t.j. či sú použiteľné

pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere).

Hodnotením dôkazu z hľadiska pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy
podávajú správu je možné považovať za pravdivé (t.j. dokázané) a ktoré nie.

Vyhodnotenie dôkazu z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom
poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva.
Pri dôkaze spočívajúcom z výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vieryhodnosť s prihliadnutím k tomu,
aký má vzťah svedok k účastníkom konania, k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová, duševná
úroveň, k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom

ku spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu sa pri výsluchu (presvedčivosť, istota,
plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky) a k poznatkom získaných na základe hodnotenia
iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpovede svedka v súlade s inými dôkazmi, či im odporuje
poprípade,čisalenvzájomnedoplňajú).Celkovéposúdeniezuvedenýchhľadískposkytujepotomzávero pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností (porovnaj rozsudky NS ČR sp.zn.
33Cdo/2441/2008, 32Cdo/4779/2010).

Je teda zrejmé, že súd má povinnosť odôvodniť stručne, jasne, výstižne výsledky ktoré skutočnosti
považuje za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádza a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne.

Z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývajú viaceré sporné (rozdielne) dôkazy a nie je

jednoznačné a nepochybné, akými úvahami sa súd riadil pri ich hodnotení (ktoré považuje za dôležité,
pravdivé a vierohodné z hľadiska pravidiel formálnej, ako aj dialektickej logiky).

Odôvodnenie teda nespĺňa kritéria úplnosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
(presvedčivo nevyargumentoval dôkazmi zistený skutkový stav), čo je nedostatkom, ktorý zakladá
nepreskúmateľnosť rozhodnutia, v dôsledku čoho nie je náležite zabezpečené právo účastníka sporu na

súdnu ochranu v zmysle č. 46 ods. 1 ústavy a súčasne ani právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru, ktorý podľa čl. 154c ods. 1 ústavy upravuje ústavný príkaz na jeho aplikáciu všeobecným
súdom ex offo.

Keďže zásadu voľného hodnotenia dôkazov nemôže uplatniť odvolací súd vo vzťahu ku dôkazom, ktoré

vykonal prvostupňový súd (je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa) je nedostatok
náležitého uvedenia úvahy súdu prvého stupňa, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov súčasne
neodstrániteľnou procesnou prekážkou pre opakovanie alebo doplnenie dokazovania odvolacím súdom
(porovnaj rozsudok NS ČR 30Cdo 1792/2009).

Sú preto dané podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru a § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. na zrušenie
rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa pri rozhodnutí o veci formulovať odôvodnenie spôsobom,
ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a spĺňať základné gramatické,

lexikálne a štylistické hľadiská pri hodnotení dôkazov postupom podľa § 132 O.s.p. a súčasne aj pri
formulovaní úvah v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov (porovnaj
ZSP 48/2008).

Až keď súd prvého stupňa jednoznačne uvedie, akými úvahami sa riadil pri hodnotení všetkých dôkazov,

ktoré vykonal, sa zabezpečí preskúmateľnosť rozhodnutia a tým aj povinnosť súdu zabezpečiť realizáciu
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva o práve účastníka na
spravodlivý súdny proces (v zmysle čl. 6 Dohovoru o čl. 7 ods. 5 Ústavy SR).

Zásadným nedostatkom je opakovanie nesprávneho postupu súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal

námietkou žalovaného, že Dohoda o zmluvnej pokute je v rozpore s dobrými mravmi a poctivým
obchodom, ako to upravuje ustanovenie Obchodného zákonníka.

Bude teda povinnosťou súdu prvého stupňa splniť pokyn uložený aj v predchádzajúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu o posúdenie uplatneného nároku na zmluvnú pokutu aj z hľadiska, či sú splnené

hmotnoprávne kritéria v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka o zmluvnej pokute.

Pri posudzovaní nároku na uplatnenú zmluvnú pokutu v zmysle ustanovení §§ 300, 301 Obchodného
zákonníka platí, že táto právna úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom zákonníku nadväzuje na právnu
úpravu tohto inštitútu v Občianskom zákonníku (§ 544 a § 565 OZ).

Zmluvná pokuta dohodnutá v rámci obchodnoprávneho vzťahu sa riadi relevantnými ustanoveniami tak
Občianskeho zákonníka ako aj Obchodného zákonníka. Obchodnoprávna úprava zmluvnej pokuty je vo
vzťahu k úprave občianskoprávnej osobitnou právnou úpravou.

Dôsledkom toho je, že ak je určitý prvok právneho režimu zmluvnej pokuty upravený iba Občianskym
zákonníkom, zmluvná pokuta dohodnutá v rámci obchodnoprávneho vzťahu sa riadi príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ak je ale určitý prvok zmluvnej pokuty upravený obidvoma
zákonníkmi, zmluvná pokuta dohodnutá v rámci obchodnoprávneho vzťahu sa riadi len príslušnýmiustanoveniami Obchodného zákonníka (osobitná úprava Obchodného zákonníka má prednosť pred
občianskoprávnou úpravou).

Ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka upravuje právomoc súdu znížiť zmluvnú pokutu (moderačné
právo súdu) len ak došlo k vzniku práva na zmluvnú pokutu. Ide o právo znížiť neprimerane vysokú
zmluvnú pokutu s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti (záväzku). Zmluvná
pokuta plní okrem zabezpečovacej funkcie aj funkciu preventívnej náhrady škody a nemá byť preto
prostriedkom na dosiahnutie neprimeraného zisku, ale ako nástroj zabezpečujúci riadne plnenie

zmluvných povinností druhým účastníkom zmluvy ( preventívna funkcia).

Z judikatúry vyplýva, že neprimeranosť zmluvnej pokuty alebo jej rozpor so zásadami poctivého
obchodného styku, či dokonca s dobrými mravmi nemožno odvodiť iba zo skutočností, že zmluvná
pokuta je zabezpečená len plnením zmluvnej povinnosti jednou stranou zmluvy (porovnaj rozsudok
NS SR 4Obdo/4/99), respektíve aj keď právo na zmluvnú pokutu vzniká bez ohľadu na vznik

škody, priznanie zmluvnej pokuty mnohonásobne prevyšujúcej právo, ktoré zabezpečuje, by viedlo k
celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu oprávneného a znamenalo by neúmerne prísnu a
bezdôvodnú sankciu, ktorá nie je nevyhnutná pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty
(porovnaj rozsudok NS SR 1Obdo V 93/2004).

Zároveň platí, že Obchodný zákonník upravuje zmluvnú pokutu na princípe objektívnej zodpovednosti,
pričom ide o akcesoristický záväzok a preto jeho existencia a dôsledky sa viažu na hlavný záväzok,
takže ak nedôjde k vzniku hlavného záväzku, nemôžu nastať účinky akcesoristického záväzku.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa podľa zákonných kritérií §§ 300, 301 Obchodného

zákonníka (prípadne aj ustanovení Občianskeho zákonníka - § 544 a nasl. OZ) vychádzajúc z
judikatúry Najvyššieho súdu SR a záväzného stanoviska dovolacieho súdu v tomto konaní zistiť všetky
rozhodné skutočnosti vyžadované zákonom (aj judikatúrou) a podľa výsledkov dokazovania rozhodnúť
o uplatnenom nároku žalobcom na zaplatenie zmluvnej pokuty (t.j. priznanie zmluvnej pokuty v celom
rozsahu, resp. jej zníženie alebo nepriznanie nároku na zmluvnú pokutu).

V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvého stupňa aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.