Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 24, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 7C/208/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225224
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212225224.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingová 4, Bratislava, proti odporcovi: SR - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.

Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012 sa domáhal navrhovateľ vydania medzitýmneho
rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom Z. S. (kde po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX13955/2010) v zákonom

stanovenej lehote. Navrhovateľ sa zároveň domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal odporcu
na zaplatenie 125,- eur z titulu majetkovej škody a 550,- eur z titulu nemajetkovej ujmy.

Svoj návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že navrhovateľ, ako veriteľ zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX,
navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka Z. S.U.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX13955/2010. Súdny exekútor predložil návrh navrhovateľa

na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu
(Okresný súd Bratislava II) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie
konanie, čím došlo podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o
nej do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, keďže exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Navrhovateľ uviedol, že rozhodnutie rozhodcovskej komisie, vo vzťahu ku ktorej

nebola založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, je úplne iným právnym
inštitútom ako rozsudok rozhodcovského súdu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až dňa 01.06.2011 a to rozhodnutím o poverení, teda po uplynutí zákonomstanovenej doby (omeškanie viac ako 10 mesiacov). Navrhovateľ mal za to, že v predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi

dlhej dobe, keď ním prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si
takúspoluprácusúčastníkmikonania,ktorábymohlamaťsvojoukomplexnosťoupodstatnývplyvnačas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Navrhovateľ uviedol, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa,

ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonania exekúcie
by dodržal zákonom stanovenú dobu. Navrhovateľ uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na
základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť
len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych
výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca.

Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom navrhovateľ uviedol, že z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonania exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ mal za to, že nesprávny úradný postup
exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa riziku zániku povinného, riziku zmarenia

účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného, keď neexistoval akýkoľvek
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vniknutú situáciu. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa, spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov navrhovateľa, ako aj u jej
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.

Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ požiadavkou na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Navrhovateľ vyčíslil výšku nemajetkovej ujmy s poukazom na doktrínu prijatú
ústavným súdom, pričom poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS
235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III.

ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38 a III. ÚS 82/03-25. Navrhovateľ mal
za to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo
výške 660,- eur, t.j. cca 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Navrhovateľ
ďalej uviedol, že zo znaleckého posudku vypracovaného kolektívom znalcov zo Znaleckého ústavu
Ekonomickej univerzity v Bratislave vyplýva, že majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom

prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie dosahuje hodnotu
minimálne 30,76 eur.

Odporca s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť, nakoľko mal za to, že navrhovateľ nepreukázal
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, danosť

príčinnej súvislosti ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Odporca uviedol, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu

prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Odporca mal za
to, že z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku platného pred dňom 01. 06. 2011
vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského
súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS16/02 dospel odporca k záveru, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená
automaticky prieťahy v konaní, keď skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu spotrebiteľských zmlúv. Odporca taktiež uviedol, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúci v existencii prieťahov, keď navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané
v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Odporca zároveň vzniesol námietku premlčania, keďže mal za to, že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri roky pred dňom, kedy bola odporcovi doručená
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal vznik a
ani výšku škody. Odporca mal za to, že akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu
informačného systému a udržiavanie systému vznikala/vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považoval odporca za účelové, keďže navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá

sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Odporca mal za to, že požadovať paušálne
sumy za navrhovateľom veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú škodu
je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami. Odporca taktiež uviedol, že navrhovateľ nepreukázal tak
vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Poskytovanie

finančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodliehapodrobnémuskúmaniuprípaduzostranysúdu.
Každé prípadové okolnosti sú osobitné a nemožno vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur na základe
nálezov Ústavného súdu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre
navrhovateľa, zo skutočnosti či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti či sa
jedná o právnickú alebo fyzickú osobu. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo

675/2011, odporca uviedol, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe, frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ nekonkretizoval, v čom spočíval „zánik
podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“ navrhovateľa, a ako situácia „ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa“. Odporca s poukazom na list Európskej komisie, Generálneho

riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 a článok v denníku SME zo dňa
16.07.2012 uviedol, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na
všetkých úrovniach štátnej moci. V takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek

podanie navrhovateľa. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa
považoval odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval nárok na
náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade
porušenia práva navrhovateľa, už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za

dostačujúce.

Súd vec prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu, ktorí sa
na pojednávanie dňa 24.11.2014 nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Odporca svoju neúčasť na
pojednávaní ospravedlnil podaním doručeným súdu dňa 21.11.2014 a žiadal aby súd rozhodol v jeho

neprítomnosti.

Navrhovateľ svoju neúčasť ničím neospravedlnil. Podaním doručeným súdu dňa 20.11.2014 žiadal
navrhovateľ o zrušenie pojednávania vytýčeného na 24.11.2014 a navrhol, aby súd konanie prerušil do
právoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyoústavnejsťažnosti,ktorejpredmetom

je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a
ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávaním veci. Navrhovateľ pritom už predtým z rovnakého dôvodu navrhol konanie prerušiť,
pričom tunajší súd uznesením zo dňa 12.12.2013, č. k. 7C 208/2012-115, právoplatným dňa 12.9.2014
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.6.2014, č. k. 2Co 75/2014-130 jeho návrh

na prerušenie konania zamietol. Preto súd zamietol aj tento návrh navrhovateľa na prerušenie konania
z dôvodov, ktoré budú uvedené vyššie, pričom dospel k záveru, že žiadosť navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania nie je dôvodná a súd preto vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa.Ďalším podaním doručeným súdu dňa 20.11.2014 žiadal navrhovateľ o zrušenie pojednávania
vytýčeného na 24.11.2014, keďže mal za to, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o otázke nestrannosti
a otázke zákonného sudcu. Navrhovateľ uviedol, že v podanom návrhu na začatie občianskeho

súdneho konania označil skutočnosti, pre ktoré by mal byť vylúčený sudca poverený systémom
súdneho manažmentu prejedaním a rozhodnutím veci, pričom navrhovateľovi nebolo doposiaľ doručené
rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Bratislava II.
Navrhovateľ mal za to, že v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad
a opačný postup súdu môže mať za následok porušenie základného práva, účastníka konania

(sťažovateľa) zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zo spisu však
súd zistil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2012, č. k. 14NcC/77/2012-19,
krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava II v Bratislave JUDr. Zuzana Korčeková
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z doručenky priloženej na čísle listu 23
mal súd za preukázané, že predmetné uznesenie bolo navrhovateľovi doručené dňa 08.11.2012.

Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že žiadosť navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania nie je dôvodná, keď o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom bolo
právoplatne rozhodnuté nadriadeným Krajským súdom v Bratislave uznesením zo dňa 19.10.2012, č.k.
14NcC/77/2012-19, pričom navrhovateľ žiaden iný ospravedlniteľný dôvod pre odročenie pojednávania
neuviedol. Súd preto vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah
spisu a zistil nasledovný skutkový stav veci:

Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 0Er/1350/2010 súd zistil, že na základe žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zo dňa 12.10.2010, doručenej súdu dňa 26.11.2010, pre exekučný titul, rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu, č. k. SR 04953/10 vydaného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. dňa
14.06.2010 v prospech oprávneného navrhovateľa proti povinnému Z. S.U., E.. XX.XX.XXXX, vydal
tunajší súd poverenie č. XXXX XXXXXX* zo dňa 01.06.2011, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, Bratislava vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti

zaplatiť istinu 1.506,49 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 9% ročne zo sumy 1.506,49 eur od
09.12.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 1.506,49 eur od 01.04.2010
do zaplatenia. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 01.06.2011, č. k. 0Er/1350/2010-10, právoplatným
dňa 28.6.2011, súd exekučné konanie vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 0Er/1350/2010 v časti
o vymoženie zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 1.506,49 eur od 09.12.2009 do

zaplatenia, ktorý prevyšuje zmenkový úrok 9% ročne z dlžnej sumy 1.506,49 eur od 09.12.2009 do
zaplatenia zastavil, nakoľko úroky priznané rozhodcovským rozsudkom sa priečia dobrým mravom.
Opatrovníčke povinného bolo dňa 18.07.2014 doručené upovedomenie o začatí exekúcie v predmetnej
veci. Opatrovníčka povinného podala dňa 21.07.2014 odvolanie proti trovám exekúcie, námietky proti
exekúcii ako aj návrh na zastavenie exekučného konania.

Ekonomická univerzita v Bratislave, Znalecký ústav, vypracoval dňa 17.01.2014 znalecký posudok č.
1/2014 vo veci stanovenia majetkovej škody navrhovateľa. Na základe vykonanej analýzy mzdových
nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému dospel
znalecký ústav k záveru, že navrhovateľovi vznikla v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a

nečinnosťou,čizbytočnýmiprieťahmivexekučnomkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie majetková ujma vo výške 30,76 eur v priemere na jednu
žalobu.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonomustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona v platnom znení pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu

súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o

škodunazdravíaleboškoduspôsobenúrozhodnutímpodľa§7a8. Lehotaneplyniepočaspredbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného navrhovateľa proti povinnému
Z. S., E.. XX.XX.XXXX, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 0Er/1350/2010 vydal tunajší súd dňa

01.06.2011 na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej tunajšiemu
súdu dňa 26.11.2010, poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX* a uznesením zo dňa
01.06.20111 exekučné konanie v časti o vymoženie zmenkového úroku vo výške 0,25% denne
zo sumy 1.506,49 eur od 09.12.2009 do zaplatenia, ktorý prevyšuje zmenkový úrok 9% ročne z
dlžnej sumy 1.506,49 eur od 09.12.2009 do zaplatenia zastavil. Z uvedených skutkových okolností

jednoznačne vyplýva, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po 187 dňoch (teda nie po viac ako 10 mesiacoch, ako to nepravdivo uvádzal navrhovateľ
v návrhu) od podania žiadosti, zároveň však exekučné konanie z časti zastavil. Navrhovateľ sa
po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal náhrady
majetkovej a nemajetkovej ujmy voči odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako

zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho
úradného postupu, existencia majetkovej ujmy resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
škodouanesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomvsúlades§9ods.1zákona
č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale

skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z. z. všeobecný
súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu. Nakoľko však právna úprava
zákona č. 514/2003 Z. z. účinná v období namietaného nesprávneho úradného postupu nevyžadovala
ako podklad pre ustálenie otázky, či skutočne došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v
nedodržaní zákonnej lehoty výsledky vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia

sťažnosti na prieťahy, právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že

sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel v súlade s § 27 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty. Aj napriek skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol
o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, dospel súd k záveru, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho

súdu, keď exekučný súd nebol lehotou stanovenou v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku viazaný. V
ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného ku dňu podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je uvedené, že 15-dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d). Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva, že rozhodcovský
rozsudokjeexekučnýmtitulompodľa§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku.Pokiaľtedanavrhovateľ
žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu, v tomto prípade sa na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie nevzťahuje 15-dňová lehota. Naviac exekučný súd tiež zistil čiastočný
rozpor exekučného titulu so zákonom, takže aj z tohto dôvodu nebol viazaný lehotou 15 dní. Na základe
uvedeného dospel súd k záveru, že nebol splnený už prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,
keď nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu porušením povinnosti urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Súd mal ďalej za to, že navrhovateľ zároveň nepreukázal splnenie druhého predpokladu zodpovednosti
štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť však vzhľadom
na vyššie uvedené dôvody nemala vplyv na rozhodnutie súdu vo veci. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal
náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho

činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade,
že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých
vznik je povinný navrhovateľ preukázať. Navrhovateľ v konaní ako dôkaz preukazujúci vznik majetkovej
škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, vyhotovený Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity vBratislave, pričom znalecký ústav dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikla v súvislosti s porušovaním
zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie majetková ujma vo výške

30,76 eur paušálne na jednu žalobu. Súd mal za to, že paušálne vyčíslené administratívne výdavky
nie sú skutočnou škodou a nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Zo znaleckého
posudku totiž nie je zrejmé, že by navrhovateľ v konkrétnom prípade vyčíslené náklady skutočne
vynaložil. Z exekučného spisu súd urgencie zo strany navrhovateľa nezistil a navrhovateľ tieto ani
nijako nezdokladoval. Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného

tajomstvaadôvernýchinformáciíniejemožnékorešpondenčnepredložiťúčtovnédoklady,preukazujúce
škodu spočívajúcu v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch
spojených so stratou času zamestnanca, mal súd za to, že od začiatku konania (27.09.2012)
mal navrhovateľ dostatok času a príležitostí na predloženie predmetných dôkazov, aj inou ako
korešpondenčnou cestou. Dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo
navrhovateľa. Keďže navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden

dôkaz) a nepreukázal ani splnenie druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu v časti vzniku
majetkovej ujmy, súd jeho návrh zamietol.

Navrhovateľ sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcievzákonomstanovenejdobeniejedostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaujmuspôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné
túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty (ak by k nemu aj

došlo) automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania
nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností
preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v
rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu.
Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym

konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania.
Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale
v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na
jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u
právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy
spôsobené vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré

mohol prijať. Navrhovateľ však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal.
Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti,
súd mal za to, že navrhovateľ nevyužil svoju zákonnú možnosť a nielenže vydanie rozhodnutia na

súde neurgoval, ale ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Navyše súd s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 675/2011 zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené
členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali
byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko

im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť). Pokiaľ teda išlo o druhý z predpokladov
zodpovednosti za škodu, a to existenciu nemajetkovej ujmy súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu
a dospel k záveru, že navrhovateľ ju v konaní nepreukázal.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu

za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom
Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktorévznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností
prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.

Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, súd poukazuje aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v

Nitre zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že samotné
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného
súdu. Súd preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a žiadne konanie v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo (navrhovateľ to
ani netvrdil ani nepreukázal). Z obsahu exekučného spisu je navyše zrejmé, že rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul zaväzoval povinného Pavla Suržinu na plnenie, ktoré bolo vo väčšom rozsahu právom

nedovolené. Súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
187 dňoch od podania žiadosti. Exekučný súd v uznesení zo dňa 01.06.2011 na 4 stranách dopodrobna
odôvodnil, prečo z časti o vymoženie zmenkového úroku exekučné konanie zastavil, čo zo strany súdu
vyžadovalo dôkladnejšiu analýzu skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd nemal za to, že by sa jednalo o vec, ktorú by bolo

nevyhnutné vybaviť prednostne v zmysle zákona alebo rozvrhu práce. Súd preto dospel k záveru, že
doba po ktorej exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nebola neprimerane dlhá a bola primeraná ku komplexnosti predmetného prípadu. Je však
potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných práv navrhovateľa, aj v
tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ však

vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu
za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Ak by aj navrhovateľ vznik nesprávneho úradného

postupu, majetkovej škody a nemajetkovej ujmy preukázal, navrhovateľ nepreukázal, že by mu tvrdené
náklady nevznikli aj tak.

Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Pokiaľ odporca vzniesol námietku premlčania, súd mal za to, že táto bola neopodstatnená. Podľa §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody resp. nemajetkovej ujmy
u navrhovateľa najskôr po uplynutí 15 - dňovej lehoty odo dňa podania žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie (26.11.2010), teda dňa 12.12.2010. Návrh na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, počas ktorého predbežného prerokovania nároku neplynie premlčacia doba, bol
doručenýodporcovidňa23.04.2012.Návrhnazačatiekonaniabolpodanýnasúdedňa27.09.2012,teda
zjavne pred uplynutím 3 - ročnej premlčacej doby. Táto skutočnosť však vzhľadom na vyššie uvedené
dôvody nemala vplyv na rozhodnutie súdu vo veci.

Podaním doručeným súdu dňa 03.10.2014 žiadal navrhovateľ o doplnenie dokazovania výsluchom
prof. U.. G. A., T.. W. B.. U.. Z. D.Š., PhD., za účelom preukázania výšky majetkovej škody. Súd
však navrhovateľom navrhovaný dôkaz nevykonal, nakoľko ho vyhodnotil ako nadbytočný. Súd po
preštudovaní znaleckého posudku č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, vyhotoveného Znaleckým ústavom

Ekonomickej univerzity v Bratislave dospel k záveru, že nie je potrebné vypočuť navrhnutých svedkov
ohľadom správnosti vypracovania znaleckého posudku a taktiež nie je potrebné podať vysvetlenia k
predmetnému posudku. Výška majetkovej ujmy vyčíslená paušálne znaleckým posudkom pre všetky
konania totiž nereflektuje skutočnú škodu, ktorú by mal navrhovateľ pokiaľ mu naozaj vznikla, preukázať
inými (najmä listinnými) dôkazmi a nie znaleckým posudkom, pretože musí ísť o konkrétnu škodu, ktorá

mu mala vzniknúť v súvislosti s konkrétnym exekučným konaním a konkrétnym úradným postupom
súdu v tomto exekučnom konaní.Pokiaľ ide o opakovaný návrh navrhovateľa na prerušenie konania, ktorý navrhovateľ podal na súd
dňa 20.11.2014, z úradnej činnosti mal súd za preukázané, že uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 02.07.2013, č.k. III. ÚS 295/2013-12, ústavný súd sťažnosť navrhovateľa pre porušenie

jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 14 NcC/77/2012 z 19.10.2012 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Súd vyhodnotil návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, ako nedôvodný, nakoľko uznesením
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa02.07.2013,č.k.III.ÚS295/2013-12,ústavnýsúdsťažnosť
navrhovateľa pre porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 NcC/77/2012 z 19.10.2012 odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Predmetné konanie na Ústavnom súde bolo teda právoplatne
skončené. Súd navyše zastáva názor, že podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o vylúčení
sudcov okresného súdu nie je takým dôvodom, ktorý by zakladal či už obligatórnu povinnosť súdu
konanie prerušiť alebo fakultatívnu možnosť prerušenia konania. O námietke zaujatosti vznesenej

navrhovateľom bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným Krajským súdom v Bratislave uznesením
zo dňa 19.10.2012, č. k. 14NcC/77/2012-19. Súd mal za to, že vedenie konania o ústavnej sťažnosti
nie je dôvodom na prerušenie konania, keďže sa jedná o procesnú otázku a nie o otázku, ktorá je
prejudiciálnou vo vzťahu k riešeniu sporu vo veci samej. Súd preto rozhodol tak ako je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže úspešnému odporcovi v konaní žiadne
trovy nevznikli (aspoň zo spisu nevyplývajú), súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia

na tunajšom súde, písomne v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona.