Rozsudok Judgement was issued on Thursday, June 25, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 28C/50/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111205106
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Farkašová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8111205106.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Farkašovou v právnej veci navrhovateľa R.. X. O., bytom B.,

W. M. Č.. XX, proti odporcom: 1/ Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom
v Bratislave, Župné námestie č. 13 a 2/ Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou SR, so
sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2,v konaní o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

odporca v 1. rade - Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR je povinná zaplatiť
navrhovateľovi z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sumu 3.000 Eur do
15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

odporca v 2. rade - Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR je povinná zaplatiť
navrhovateľovi z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sumu 3.000 Eur do
15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

v prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a ,

o trovách konania rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa domáhal na tunajšom súde v dvoch konaniach o náhradu škody za nesprávny úradný

postup voči dvom odporcom a to Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou a Slovenská
republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti. Konania sa viedli pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX F. XXC/XX/
XXXX.

V konaní XXC/XXX/XXXX súd svojim rozsudkom zo dňa 4.6.2012 žalobu voči SR, zast. Generálnou
prokuratúrou zamietol. Uznesením zo dňa 12.6.2013 krajský súd zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Ako argument zrušenia uviedol:

„Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní preto bude nepochybne ustáliť, či je daná pasívna
legitimácia žalovanej z pohľadu predpokladov už uvádzaného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/, e/,
k/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Za situácie, že bude zrejmé, že nárok uplatnený v danom konaní
smeruje proti pasívne legitimovanému účastníkovi, tak ako to predpokladá citovaný právny predpis, je
nevyhnutné vyhodnotiť, či náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá je v danom štádiu predmetom konania, je
opodstatnená so zreteľom na všetky okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti je potrebné, aby
sa súd prvého stupňa dôsledne vyporiadal so všetkými dôvodmi žaloby, z ktorých žalobca odvodzuje

žiadanú nemajetkovú ujmu a predovšetkým je v tomto smere nutné vykonať dôsledné dokazovanie. Súd
prvého stupňa doplní dokazovanie najmä o riadny a podrobný účastnícky výsluch žalobcu, ktorý by sa
malpodrobnevyjadriťkdôvodom,nazákladektorýchuplatňujetentonárok.Jeďalejpotrebnévyporiadať
sa s dôkazmi navrhnutými v konaní z jeho strany (napr. predložená lekárska správa, návrh na vykonanieznaleckého dokazovania) a vyhodnotiť vykonané výsluchy svedkov, ktorými žalobca argumentoval a
mienil preukázať eventuálne negatívne okolnosti, ktoré sa dotkli jeho osobnosti v súvislosti s vedeným
trestným konaním proti jeho osobe. V tomto smere musí byť preukázaná príčinná súvislosť medzi

okolnosťami uvádzanými žalobcom a namietaným trestným konaním.“

Navrhovateľ následne na pojednávaní dňa 20.11.2013 v danej veci navrhol, aby súd pripustil zmenu
žalobného návrhu, čo súd svojim uznesením zo dňa 3.12.2013 urobil a pripustil zmenu v konaní XXC/
XXX/XXXX tak, že žalobný návrh znel:

„Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi čiastku 200.000,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy s 10,5%
úrokom z omeškania od 19.01.2009 až do zaplatenia. Odporca je zároveň povinný sa navrhovateľovi
verejne ospravedlniť za perzekúciu, ktorú mu spôsobila Okresná prokuratúra v K.. Ospravedlnenie je
povinný zverejniť na svojej webovej stránke minimálne po dobu 3 mesiacov od právoplatnosti tohto
rozsudku. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania.“

V konaní XXC/XX/XXXX súd svojim rozsudkom zo dňa 9.7.2013 žalobu voči odporcovi - SR, zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR zamietol. Uznesením zo dňa 28.11.2013 súd zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa a vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí uviedol:
„Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (§ 17 ods. 4

citovaného zákona).

Vpredmetnejvecijepotrebnékonštatovať,ževzhodesosúdomprvéhostupňaajodvolacísúdpovažuje
aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z. v predmetnej veci za nepochybnú, a to z toho dôvodu, že tento
zákon nadobudol účinnosť 01.07.2004, pričom žalobca od počiatku poukazuje na to, že svojich nárokov

sa domáha v dôsledku trestného stíhania v štádiu konania na súde, teda počnúc vydaním trestného
rozkazu, ktorý v predmetnej veci vydal Okresný súd K. ako súd prvého stupňa 21.07.2004, a to v konaní
pod sp. zn. XT XXX/XXXX. K vydaniu tohto trestného rozkazu došlo nepochybne za účinnosti zákona
č. 514/2003 Z.z. a okrem vydania tohto súdneho rozhodnutia žalobca vo svojej žalobe a v priebehu
konania poukazuje aj na ďalšie úkony súdu prvého stupňa (Okresného súdu K. v trestnom konaní),

ktoré mali viesť k vzniku jeho nárokov na odškodnenie nemateriálnej ujmy, tak ako to definuje v tomto
občianskom súdnom konaní.

Je preto úlohou súdu prvého stupňa, aby takto vymedzeným rámcom žaloby sa zaoberal a v tejto
súvislosti nezostáva nič iné, len použiť z hľadiska aplikačného zákon č. 514/2003 Z.z.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa v občianskom súdnom konaní poukazuje na to, že mohlo dôjsť
(alebo dokonca muselo dôjsť) k otraseniu psychiky žalobcu počas trestného konania, i k zhoršeniu
jeho zdravotného stavu. Napriek tomu však súd prvého stupňa konštatuje, že nemožno vidieť príčinnú
súvislosť medzi takto zhoršeným zdravotným stavom žalobcu a trestným konaním. Takéto tvrdenie súdu

prvého stupňa je zjavne nepodložené a spôsobuje nepochybne už len v tejto časti nepreskúmateľnosť
rozhodnutia, najmä za situácie, že žalobcom boli predložené dôkazy a to potvrdenia od lekára, to
znamená, že žalobca si svoju povinnosť tvrdenia i dôkaznú povinnosť splnil. Za týchto okolností, pokiaľ
súd prvého stupňa mal pochybnosti o takto predložených dôkazoch a mal za to, že nepreukazujú
príčinnú súvislosť medzi zhoršeným zdravotným stavom žalobcu a trestným konaním, ktoré voči nemu

bolo vedené, mal súd prvého stupňa vykonať vo veci ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo tieto okolnosti
bezpečným spôsobom objasnilo.

Súd prvého stupňa koncentroval svoju pozornosť počas dokazovania a odôvodnenie svojho rozhodnutia
na to, či bolo preukázané, že došlo k úniku informácií v podobe zaslania súdnych rozhodnutí týkajúcich

sa žalobcu, ktoré boli odsudzujúcej povahy na ústredné orgány štátnej správy. Tieto zistenia nie sú
podstatné. Rozhodujúcou okolnosťou, ktorá podstatná je, je okolnosť, že nadriadený žalobcu, vrátane
funkcionárov politických strán, mali vedomosť o tom, že trestné konanie voči žalobcovi prebieha. Možno
súhlasiťsozáveromsúduprvéhostupňavtomsmere,žedokazovanie,ktorébolovovecizatiaľvykonané
ipoznaniepolitickejpraxevnašomštáte,nedávadostatočnýpodkladprezáver,žetrestnékonanie,ktoré

bolo vedené proti osobe žalobcu, spôsobilo, že vo svojej funkcii po zmene vlády v roku 2006 nezotrval,
avšak je potrebné skúmať, či vedomosť vyššie uvedených osôb o tomto trestnom stíhaní mohla mať
dopad na posudzovanie osoby žalobcu a na jeho dobrú povesť alebo dobré meno.Na túto okolnosť, teda stratu dôvery v očiach verejnosti a doterajších priateľov totiž žalobca poukazuje
vo svojej žalobe na strane 7 pod bodom 4, kde analyzuje závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi
v spoločenskom uplatnení v dôsledku predmetného trestného konania.

Ako bolo vyššie naznačené, rozhodujúcim okolnostiam, vrátane vyššie naznačených, súd prvého stupňa
nevenoval náležitú pozornosť predovšetkým z toho dôvodu, že nevykonal cielený a súdom usmernený
účastnícky výsluch žalobcu, nedostatočne zistil skutkový stav a v závislosti od toho nemohol svoje
rozhodnutie ani presvedčivo odôvodniť.

Preto postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa predovšetkým dôsledne sa riadiť pokynmi
odvolacieho súdu, pokiaľ ide o účastnícky výsluch žalobcu, ktorého úlohou (a to tak zo strany súdu,

ako aj žalobcu) bude uvedenie konkrétnych okolností, o ktoré opiera žalobca svoje nároky a ku každej
okolnosti, ktorú označuje za právne významnú z hľadiska toho, že môže byť základom pre vyvodenie
jeho nárokov, bude musieť žalobca označiť aj dôkazy, ktoré na preukázanie svojich tvrdení žiada vo
veci vykonať.

Časť týchto povinností žalobca už splnil, pretože predložil dôkazy týkajúce sa jeho zdravotného stavu a
navrhol aj vypočutie svedkov, a preto bude povinnosťou súdu prvého stupňa, aby sa s týmito dôkazmi
vyrovnalanáležiteichvyhodnotil,prípadnevykonaliné,ktorébudúnavrhovanévtomtokonaní,pričomje
potrebné pripomenúť, že nie je vylúčené, aby súd aj z vlastnej iniciatívy vykonal dôkaz, ktorý účastníkmi
nebol navrhnutý, ak by to vyžadovala konkrétna dôkazná situácia (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ ide o žalobcom požadované ospravedlnenie, je potrebné posúdiť adekvátnosť a obsah návrhu
žalobcu v tomto smere a rozhodnutie o ňom taktiež náležite odôvodniť a to z pohľadu § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z.

Totozákonnéustanovenieumožňujetotiž,abyoprávnenáosobasadožadovalakonštatovaniaporušenia
práva (ktoré tiež môže byť zadosťučinením pre takúto osobu) alebo nemateriálnej ujmy, ak túto nie je
možné uspokojiť inak. Týmto zákonným ustanovením sa musí súd prvého stupňa dôsledne riadiť pri
rozhodovaní o návrhu žalobcu na ospravedlnenie, ktoré je taktiež súčasťou jeho žaloby.“

Súd svojim uznesením zo dňa 10.1.2014 spojil tieto dve konania XXC/XXX/XXXX F. XXC/XX/XXXX na
spoločné konanie, ktoré sa ďalej vedie pod sp. zn. XXC/XX/XXXX.

Predmetom spojeného konania bolo zo strany odporcu zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti
náhradaškodyzanesprávnyúradnýpostupanezákonnérozhodnutievovýške232.357,44Euraverejné

ospravedlnenie navrhovateľovi za perzekúciu, ktorú proti nemu viedol Okresný súd v K. a to na svojej
elektronickej stránke po dobu troch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. A zo strany
odporcu zastúpeného Generálnou prokuratúrou povinnosť zaplatiť navrhovateľovi čiastku 200.000,- Eur
z titulu nemajetkovej ujmy s 10,5% úrokom z omeškania od 19.01.2009 až do zaplatenia. Odporca je
zároveň povinný sa navrhovateľovi verejne ospravedlniť za perzekúciu, ktorú mu spôsobila Okresná

prokuratúra v K.. Ospravedlnenie je povinný zverejniť na svojej webovej stránke minimálne po dobu 3
mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania.

Súd nariadil a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov, spisom Ministerstva
spravodlivosti SR č. 18108/2008, spisom Okresného súdu K.É. sp. zn. XT/XXX/XXXX, listinnými

dôkazmi, ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľ si podal žalobu z dôvodu, že Okresná prokuratúra v K. vzniesla voči nemu obžalobu,
ktorá bola podľa neho nezákonná a vykonštruovaná. Pracoval ako prednosta krajského úradu životného
prostredia a v tom čase informoval svojho priameho nadriadeného o používaní alkoholických nápojov na

pracovisku. Uvádzal, že to bola jeho povinnosť, informoval o tom len nadriadeného a nie zamestnancov.
Ak by tak nekonal, dopúšťal by sa trestného činu. Nejako sa to dozvedeli aj iní ľudia, ktorí porušili zákon
a vyniesli to vonku. Následne sa voči nemu začalo trestné stíhanie za trestný čin ohovárania a celé
trestné konanie sa viedlo na Okresnom súde v K. pod sp. zn. XT/XXX/XXXX. Navrhovateľ uviedol, žebol šikanovaný zo strany prokuratúry aj vyšetrovateľov, 18-krát sa celkovo zúčastnil pojednávaní. Prvý
rozsudok ho uznal za vinného, nebol právoplatný a tento rozsudok rozposlal poškodený po úradoch a
znevážilo sa jeho meno. Trestné konanie sa napokon skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, ale spôsobilo

mu to veľké problémy v zamestnaní. Bol odvolaný zo svojej funkcie, utrpel zdravotne, zhoršil sa jeho
zdravotný a psychický stav. Pripadal si ako v 50-tych rokoch, keď sa kvôli takejto veci, ktorá nebola
protizákonná urobil takýto pohon na neho. Podľa neho prokuratúra postupovala nezákonným spôsobom.
Zo zákona potom mali stíhať za krivé obvinenie a krivé svedectvá ďalších účastníkov trestného konania,
čo sa ale nestalo. Ministerstvo spravodlivosti mu uhradilo čiastku 1.384,66 Eur, Generálna prokuratúra

SR mu neuhradila nič. Tieto peniaze, ktoré mu boli uhradené, boli za advokáta v trestnom konaní. Podal
návrh aj voči V.. Y., ktorý vystupoval ako poškodený v trestnom konaní, ale návrh bol zamietnutý. Toto
konanie sa viedlo pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX na Okresnom súde v K.. Čiastku, ktorú žaloval v prvej
žalobe zahrňovala ušlú mzdu, ktorú mal od októbra 2006, trovy konania, náklady na zastupovanie.

Odporca zastúpený Generálnou prokuratúrou poukazoval na to, že navrhovateľ nepreukázal dôvody

podania takejto žaloby, ako aj na to, že navrhovateľ opiera svoju žalobu o podanie obžaloby, čo sa
ale udialo pred 1.7.2004, kedy platil pôvodný zákon č. 58/1969 Zb.. Podľa tohto zákona je pasívne
legitimované jedine Ministerstvo spravodlivosti SR.

V oboch konaniach XXC/XXX/XXXX F. XXC/XX/XXXX boli vypočutí viacerí svedkovia.

Svedok R.. F. N. pozná navrhovateľa ako bývalého prednostu Krajského úradu životného prostredia. V
tom čase bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za SNS a po voľbách v roku 2006 pripadol
Slovenskej národnej strane rezort životného prostredia. Svedok uviedol, že pracoval ako predseda
krajskej rady SNS. Po voľbách si preverovali jednotlivé úrady životného prostredia tak krajské ako aj

okresné. Keď tam boli nejaké problémy, tak prednostov menili, ak nie tak tam zostávali. Čo sa týka
navrhovateľa, svedok uviedol, že sa dozvedeli, že beží trestné stíhanie, že už boli vydané nejaké
rozsudky a hoci neboli právoplatne skončené on sám mal pocit, že to môže uškodiť strane, preto to
vyhodnotili ako riziko. Inak bol navrhovateľ kladne hodnotený od ostatných prednostov, ktorých on
osobne poznal. Ak by nebol navrhovateľ trestne stíhaný, svedok uviedol, že vo funkcii prednostu by

zostal. Dokedy, to sa nevedel vyjadriť, pretože sa mohlo stať, že by bol následne odvolaný aj počas
volebného obdobia. Čo sa týka toho, kto ho odvolával, tak to svedok presne nevedel, ale podľa neho
to bol minister životného prostredia. Oni dávali návrh ako koaličná rada a šéf koaličnej rady predkladal
návrh ministrovi vlády na odvolanie.

Svedok R.. V. N. je navrhovateľov kolega zo štátnej správy. Keď navrhovateľ pôsobil ako prednosta
krajského úradu životného prostredia, tak on pôsobil ako prednosta stavebného úradu. Najprv uviedol,
že si nepamätá, že by bol navrhovateľ trestne stíhaný a čo sa týka jeho odvolávania z funkcie, bral to tak,
že v roku 2006, keď boli voľby a menila sa vláda, odišiel z funkcie aj on. Poukázal na to, že prednosta
krajského úradu je politická funkcia, a keď nastúpil SMER, tak jednoducho boli odvolaní, pretože nepatrili

do toho politického spektra. Svedok uviedol, že boli nominovaní tak on ako aj navrhovateľ za stranu ANO
a pravidelne sa zúčastňovali zasadnutí krajskej rady tejto strany. V tom čase a bolo to ešte pred voľbami,
keď sa zúčastňoval týchto stretnutí, spomenul si svedok, že bolo tam uvádzané aj to, že navrhovateľ je
trestne stíhaný a pamätá si, že záver na krajskej rade bol taký, že ak je navrhovateľ nevinný tak zostane,
ale ak bude právoplatne odsúdený tak pôjde z funkcie preč. Napokon sa však toto nezrealizovalo,

pretože medzitým boli všetci odvolaní a zmenila sa v roku 2006 politická situácia a vládne strany. Svedok
uviedol, že ak by v tom čase po zmene vlády vstúpil do SNS, tak by mohol vo funkcii zostať. Neurobil to
a neurobil to ani navrhovateľ. Svedok uviedol, že pravda je taká, že ich v tej strane nechceli.

Svedok W.. B. Z. pozná navrhovateľa od roku 1998. Nastúpil ako vedúci odboru životného prostredia

na Okresnom úrade v W.. Bol informovaný, že na podnet pána Y. sa voči nemu začalo trestné stíhanie,
čo mu znemožnilo byť prednostom krajského úradu životného prostredia. Dôvody, prečo bol vlastne
odvolaný presne nevedel. Myslí si však, že aj to trestné konanie zohralo svoju úlohu. Svedok poukázal
na to, že medzi pracovníkmi sa vedelo, že navrhovateľ je trestne stíhaný, nevedeli to však od neho a
určite to neprispelo k dobrému menu navrhovateľa.

Vo veci boli vypočutí aj svedkovia - prokurátori v trestnom XT/XXX/XXXX F. G. V.. M. J. F. V.. M. K..Svedok V.. M. J. je prokurátorom na Okresnej prokuratúre v K.. Pracoval ako dozorujúci prokurátor
vo veci prítomného navrhovateľa a to až do času, kedy prvostupňový súd vyniesol druhý rozsudok vo
veci. Potom prestal byť dozorujúcim prokurátorom, pretože začal chodiť s dcérou navrhovateľa, preto

oznámil okresnému prokurátorovi, aby mu vec odňal, čo aj urobil a pridelil ju prokurátorovi K.. S dcérou
navrhovateľa už toho času nechodí. Čo sa týka samotnej veci svedok uviedol, že je pravdou, že súdy
navrhovateľa oslobodili v trestnom konaní, pretože podľa názoru súdu tam nebola splnená subjektívna
stránka zo strany obžalovaného. On ako prokurátor stále zastáva názor a svoje vnútorné presvedčenie,
že došlo k spáchaniu trestného činu ohovárania. Navrhovateľ sa mal vyjadriť voči poškodenému Y., že je

alkoholik a na základe týchto nepravdivých skutočností nebol pán Y. vymenovaný do funkcie vedúceho
oddelenia. On ako vyšetrovateľ skúmal pravdivosť a nepravdivosť údajov, ktoré rozšíril navrhovateľ
o poškodenom v trestnom konaní. V spise mal svedecké výpovede, ktoré nepotvrdzovali okolnosť,
že by poškodený Y. bol alkoholik. Čo sa týka následku, vyšetrovateľ uviedol, že trestný čin je vtedy,
kedy je spôsobilý ohroziť jeho vážnosť. Nemusí tam dôjsť k následku, ale podľa názoru prokurátora
následok bol veľký, pretože nepovedal to navrhovateľ len priamemu nadriadenému, ale cestoval kvôli

tomu aj do Z.. Na základe výpovedí svedka bolo zrejmé, že následkom negatívnej intervencie nebol
poškodený Y. vymenovaný do funkcie, do ktorej vymenovaný byť mal. Prokurátor mal teda za to,
že tam bol ten následok a za obžalobou si stojí aj doposiaľ. Prokurátor poukázal na to, že súdna
prax je toho názoru, že prokurátor má podať obžalobu aj vtedy, ak sú pochybnosti a sú dôkazy aj v
prospech aj v neprospech obžalovaného, pretože zásadu in dubio pro reo môže použiť len súd, ale nie

prokurátor v prípravnom konaní. Ďalej poukazoval na to, že prokurátor má obžalovaciu zásadu. Ak by
mal hodnotiť tento konkrétny spis, tak v tomto spise bolo 70 % dôkazov v neprospech obžalovaného
a len jeden svedok hovoril v prospech obžalovaného - navrhovateľa. Mal teda ako prokurátor za to,
že na základe vykonaného dokazovania je údaj o poškodenom, že je alkoholik nepravdivý, a preto v
zmysle obžalovacej zásady túto obžalobu musel podať. Prokurátor poukázal na to, že aj keby dôkazná

situácia bola 50 na 50 dokonca aj menej v neprospech obžalovaného, musel by podať takúto obžalobu.
Na prokuratúre platí princíp monokracie, to znamená, že ak aj obžalobu podpisuje on vlastným menom,
dáva ju na schválenie okresnému prokurátorovi. V tomto prípade určite nepripadalo do úvahy zastavenie
trestného stíhania, pretože dôkazná situácia tam bola taká aká bola a prokurátor si za obžalobou stojí.

Svedok V.. M. K. pracuje ako prokurátor na Okresnej prokuratúre v K.. Vstúpil do konania až po druhom
prvostupňovom rozsudku, ktorý bol oslobodzujúci. Dovtedy vec nepoznal. S vecou sa stotožnil, podal
vo veci odvolanie, pretože sa stotožnil s podanou obžalobou aj s prvým prvostupňovým rozsudkom a
mal za to, že obžaloba bola podaná dôvodne.

Vo veci bol vypočutý svedok W. M., ktorý ho pozná od času, kedy začal aktívne pracovať v strane
MOST-HÍD, ktorej je krajským predsedom od roku 2010. Keď v roku 2010 vyhrali pravicové strany
voľby, tak v rámci kraja sa stretávali predstavitelia týchto koaličných strán na krajskej úrovni a podávali
návrhy na obsadenie jednotlivých postov. Vtedy ešte bolo zlúčené Ministerstvo životného prostredia
s Ministerstvom pôdohospodárstva, ktorého ministrom bol E. Š., ktorý mal dvoch štátnych tajomníkov

jeden pre životné prostredie a jeden pre pôdohospodárstvo. Z kraja v B. išiel ako návrh na štátneho
tajomníka práve navrhovateľ, pretože si ho svedok preveroval medzi ľuďmi, ktorí pracovali na úradoch
a išli o ňom len pozitívne informácie. Keď však toto meno predostreli ministrovi, tak ten uviedol, že to
nemôže byť on, pretože je podvodník a uviedol mu, že pán O. mal trestné stíhanie. Keď sa následne
on s navrhovateľom stretol, celú situáciu mu vysvetlil, no na základe toho bol navrhovateľ vyradený z

nominácie na post štátneho tajomníka. Keď sa obsadzovali prednostovia obvodných úradov, tak bol
navrhovateľ menovaný do tohto úradu. Na otázku súdu svedok uviedol, že čo sa týka nominácii na
štátneho tajomníka tak každý kraj poskytoval nominácie na štátneho tajomníka.

Navrhovateľ poukazoval na to, že už v čase X. vlády kedy došlo k predmetnému trestnému stíhaniu,

po dotaze od vtedajšieho ministra životného prostredia, pána W. ohľadne tohto trestného konania,
navrhovateľ ho ubezpečoval, že z toho určite nič nebude, pretože súdy ho určite oslobodia. On mu aj
uveril a nechal ho vo funkcii, ale potom neprávoplatný rozsudok z humenského súdu niekto zaslal priamo
ministrovi a on stratil voči nemu dôveru.

Z pripojeného spisu Okresného súdu v K. XT/XXX/XXXX a z posledného krajského rozsudku súd zistil,
že „podľa názoru krajského súdu, v zhode so záverom súdu prvého stupňa je potrebné konštatovať,
že aj keď údaj, ktorý o poškodenom obžalovaný oznamoval je nepochybne takým údajom, ktorý je
spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä poškodiť ho v zamestnaní,narušiť rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, teda údajom, ktorý by naplnil znaky trestného
činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Tr. zák., v tomto konaní nebol nepochybne preukázaný úmysel
obžalovaného oznamovať o poškodenom nepravdivý údaj.“

Z rozsudku zo dňa 20.2.2007 sp. zn,. XT/XXX/XXXX vyplýva, že navrhovateľ v tomto konaní tam
obžalovaný R.. X. O. bol oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora v K., pretože tento skutok
nie je trestným činom. Okresný súd poukázal na to, že nebolo možné vyvodiť záver o priamom úmysle
obžalovaného.

Zo správy Generálnej prokuratúry SR zo dňa 6.2.2014 vyplýva, že žiadosť o prerokovanie nároku na
náhradu škody na Generálnu prokuratúru bola doručená 2.6.2008, čo vyplýva aj z kópie podania, ako
aj z kópie rozhodnutia Generálnej prokuratúry.

Z pripojeného spisu Ministerstva spravodlivosti vyplýva, že navrhovateľ si podal návrh na náhradu škody

za nesprávne rozhodnutie a nesprávny úradný postup na Ministerstvo spravodlivosti 2.6.2008.

Z lekárskej správy obvodnej lekárky navrhovateľa W.. X. G. vyplýva, že navrhovateľ bol liečený na
depresívne stavy od roku 2004, kedy bol v starostlivosti menovanej lekárky. Kolísavosť krvného tlaku,
zhoršenie trávenia s hnačkovitým syndrómom, bolesti hlavy, nespavosť, bolesti chrbtice. Pre bolestivé

stavy a depresie bol opakovane liečený. Lekárka uviedla, že pre chronické diagnózy, na ktoré sa pacient
lieči, je vhodné vyhýbať sa stresovým situáciám, pretože tie zhoršujú zdravotný stav pacienta.

Navrhovateľ po zrušujúcich uzneseniach krajského súdu v závere konania poukazoval na to, že predložil
dostatok dôkazov. Keď bol v čase stíhania prednosta Krajského úradu životného prostredia, vedeli

o tom trestnom stíhaní policajti z okresu K., M., W., všetko jeho známi, pretože on ako prednosta
predtým okresného úradu s nimi spolupracoval a poznali ho. Keď chodil na pojednávania, tak pred
pojednávačkou visel oznam, že je obžalovaný, ľudia predsa chodili na súd. V malom meste ako W. sa
všetko vie. Vedelo o tom okolie, rodina, veľmi trápne sa cítil pred každým, keďže stále žil poctivo a
čestne, pracoval. Poukazoval na to, že sa o prebiehajúcom trestnom stíhaní dozvedel aj minister a on

ho ubezpečoval, že z toho nič nebude, pretože spravodlivosť musí vyjsť najavo. Keď však prišiel prvý
odsudzujúci rozsudok, tak nejakým spôsobom unikol na ministerstvo, kde ho všade poznali. Následne
bol odvolaný z funkcie. Ťahalo sa to 4 roky, a keďže vláda skončila, tak nemal možnosť preukázať svoju
česť. Navrhovateľ uviedol, že v jeho vlastnej rodine boli pochybnosti o jeho bezúhonnosti a stratil dôveru.
Podľa navrhovateľa to naozaj nie je málo, keď stratí dôveru v najbližších ľuďoch v rodine, u známych

spolupracovníkov, kolegoch a to len preto, že ho šikanoval štát prostredníctvom prokuratúry a súdu.
Problém mal v súkromní, v zamestnaní, problém dostať sa do spoločnosti, pretože vedel, že všetci ľudia
o tom vedia, stratil kamarátov, začali sa ho strániť.

Na záver konania zástupcovia Ministerstva spravodlivosti a Generálnej prokuratúry zotrvávali na svojich

predchádzajúcich stanoviskách a navrhovali, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

Ministerstvo spravodlivosti SR zotrvávalo na svojich vyjadreniach. Vzhľadom na to, že k vzneseniu
obvinenia navrhovateľa došlo pred 1.7.2004, kedy nadobudol účinnosť zákon číslo 514/2003 Z.z., na
právne posúdenie návrhu sa vzťahuje zákon číslo 58/1969 Zb. (§ 27 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z.).

Návrh navrhovateľa na nemajetkovú ujmu nie je podložený podľa názoru odporcu aj z toho hľadiska,
že absentuje v tomto prípade i príčinná súvislosť. Navrhovateľ argumentuje v konaní najmä tým, že
predmetné neprávoplatné rozsudky mali byť zaslané neznámou osobou na Ministerstvo životného
prostredia Slovenskej republiky a toto mohlo mať vplyv na jeho odvolanie z funkcie a zásah do jeho
súkromného života. V otázke skúmania danosti príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím

a škodou odporca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo/XXX/
XXXX ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX z 30.6.2010, podľa ktorých
atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvolá ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je sprostredkovaný. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)

sa v právnej teórii definuje ako priama väzba javov (z objektívnych súvislostí) v rámci ktorého jeden jav
(príčina)vyvolávadruhýjav(následok).Ovzťahpríčinnejsúvislostiide,akjemedziporušenímpovinnosti
a škodou vzťah príčina a následku. Ak bola príčinou vzniku iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva, zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných súvislostí a skúmať len
to, ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku. Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí

byť vždy s istotou preukázaná, pričom dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa.

Zástupca Generálnej prokuratúry na záver uviedol, že navrhovateľ vo svojich podaniach považuje
za problematické to, či vôbec mala byť podaná obžaloba, alebo odvolanie, ale podľa jeho názoru je
potrebné zdôrazniť, že nie je možné objektívne preukázať pravdivosť tvrdení navrhovateľa. Poukazoval

na § 7 O.s.p., kde nie je zo strany tohto súdu oprávnenie posudzovať úkony v trestnom konaní, nie
je oprávnené konštatovať, či obžaloba mala, alebo nemala byť podaná, vzatá späť, alebo či malo,
alebo nemalo byť podané odvolanie a podobne. Čo sa týka nerealizovaných trestných oznámení zo
strany navrhovateľa poukazoval na nálezy Ústavného súdu aj Najvyššieho súdu, že orgány činné v
trestnom konaní nie sú povinné stotožňovať sa so všetkými trestnými oznámeniami, ak týmto svojim
konaním neporušujú orgány činné v trestnom konaní zákon. Poukazoval ďalej aj na odôvodnenosť

nemajetkovej ujmy zo strany navrhovateľa, tvrdenia, že došlo k poškodeniu jeho zdravia a psychiky
po podaní obžaloby nie je možné podľa neho preukázať a nie je možné preukázať ich ani nejakým
navrhovaným znaleckým posudkom, pretože to by znalec musel rozlíšiť ako vlastne pred podaním
žaloby bol navrhovateľ vystavený stresu. Poukazoval na to, že navrhovateľ bol vo vysokej riadiacej
funkcii, ktorí sú neustále pod stresom. Ďalej rozlíšiť zdravotný stav pred podaním obžaloby a po podaní

práve s poukazom na to, akú prácu vykonával navrhovateľ, nie je podľa odporcu úplne možné. Ďalej
uviedol, že navrhovateľ nepovažuje za nezákonné vznesenie obvinenia a samotné trestné konanie, ale
až podanie obžaloby. Ale ako môže samotné vznesenie obvinenia a trestné konanie skončiť nezákonnou
obžalobou, to už nevysvetlil a podľa odporcu to teda nepreukázané. Poukázal na to, že tú obžalobu v
tom trestnom konaní trestný súd prijal a prijal teda to, že prípravné konanie prebehlo lége artis. Ďalej k

výške uplatneného nároku uviedol, že je to úplne vymyslená suma, nikde nie je špecifikovaná akú časť
ku ktorému nesprávnemu postupu a ktorého orgánu sa vlastne navrhovateľ opiera a ktoré teda tvrdí, že
nastali, buď teda nesprávny postup, alebo nesprávne rozhodnutie, pričom má za to, že obžaloba nie je
rozhodnutím. Ďalej čo sa týka tej výšky náhrady poukázal na to, že náhrada je dvojnásobne viac ako štát
vypláca osobám pozostalým po obetiach pri výkone služby, čo sa odporcovi javí naozaj neprimerané,

že by ujma, ktorú utrpel navrhovateľ mala predstavovať ako náhradu za dva ľudské životy. S poukazom
na všetky uvedené skutočnosti má za to, že žalobu je potrebné zamietnuť.

Podľa § 17 zák. č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom uhrádza saj aj nemajetková ujmy v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zák. č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní
alebo správnom konaní.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 5 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré

sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným
rozhodnutím škoda vznikla.Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého
bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej

moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých
príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

Súdspojilnaspoločnékonanie veciXXC/XXX/XXXXF.XXC/XX/XXXX,keďžeobevecispoločnesúvisia
a ich základ je totožný.

Spoukazomnacitovanézákonnéustanoveniasúdmuselvyriešiťotázku,ktorýsubjektzanáhraduškody
zodpovedá. § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. uvádza, že ak bola žiadosť podaná na viacerých
príslušných orgánoch, tak koná ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V tomto prípade však
nastala situácia, že žiadosť zo strany navrhovateľa voči Ministerstvu spravodlivosti SR a Generálnej

prokuratúre SR bola podaná v ten istý deň a to 2.6.2008, a to osobne do podateľne na Ministerstvo
spravodlivosti SR, ako aj na Generálnu prokuratúru. Z tohto dôvodu súd konal vo veci ďalej voči obidvom
orgánom zastupujúcim Slovenskú republiku. Súd chce v tejto súvislosti zdôrazniť, že odporcom vo veci
je vždy Slovenská republika. Ministerstvo spravodlivosti a Generálna prokuratúra sú orgán, ktorý koná
v mene štátu v zmysle príslušného zákona č. 514/2003 Z.z., ale odporca - Slovenská republika je

subjektom povinným.

Súd, keď vyhovel žalobe, vyhovel voči odporcovi Slovenskej republike. S poukazom však na špecifickosť
tohto prípadu, ako aj na spojenie veci, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, teda
zaviazal Slovenskú republiku v zastúpení dvoch rôznych subjektov a to s poukazom na dve skutočnosti:

- na § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. nemôže byť použitý a to z dôvodu, že prvotná žiadosť
bola podaná na oba subjekty v jeden deň,
- zodpovednosť štátu v zastúpení oboch subjektov je daná tak, ako to uvádzal navrhovateľ tým, že podal
dve žaloby a to voči Generálnej prokuratúre a Ministerstvu spravodlivosti, pričom namietal nesprávny

úradný postup dvoch subjektov a to prokuratúry a súdu a na základe vykonaného dokazovania
dospel súd k záveru, že zodpovednosť štátu v zastúpení oboch subjektov je daná, jednak Generálnej
prokuratúry, ako aj súdov. V tejto súvislosti súd chce zdôrazniť, že tak ako už bolo povedané v tomto
konaní viackrát a ako to naznačil vo svojich rozhodnutiach aj krajský súd, je nepochybné, že navrhovateľ
bol trestne stíhaný a bola podaná obžaloba na súd neoprávnene a pochybil aj súd, keď vydal na základe

takejto obžaloby odsudzujúci rozsudok a to aj v čase, keď už bol rozsudok zrušený krajským súdom,
kde boli jasne naznačené pochybnosti o vine navrhovateľa. Zodpovednosť štátu v tomto prípade teda
súd v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. rozdelil na oba žalované subjekty a to Generálnu prokuratúru
SR a Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré štát zastupujú v tomto konaní a reprezentujú úlohu štátu za
nezákonný úradný postup každý vo svojej miere tak, ako bolo vyššie naznačené.

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona

sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený
spod obžaloby, mal podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa
dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna praxaj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Tento zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v dôsledku
čoho neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci

je výsledok tohto konania.

Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z

analogického výkladu úpravy najbližšej a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.
Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.
Podstatanárokunanáhraduškodysatotižvtomtoprípadeneviaženasprávnosťčinesprávnosťpostupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného

stíhania (do pozornosti rozsudok NS SR 3 Cdo 194/2010).

Podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je zrušenie,
resp. zmena rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to orgánom, ktorý je na to príslušný.
Ministerstvo spravodlivosti SR vyhovelo čiastočne žiadosti navrhovateľa a uhradili mu trovy právneho

zastúpenia v trestnom konaní vo výške 1.272,80 Eur.

Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z.z. nadväzuje na všeobecnú
občianskoprávnu úpravu zakotvenú v zákone č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, v zmysle

ktorej v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch.
Pokiaľ však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako už spomínanou
peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť tejto inej forme náhrady.

Nezákonnosť rozhodnutia nie je účelné a dokonca ani možné preskúmavať v samotnom konaní
o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase
prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných
procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť, alebo zmeniť. Potom nevyhnutie platí,
že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť,

alebo nezákonnosť rozhodnutia v dôsledku ktorého došlo k vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť ani
ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukázane vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi,
ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. V zásade platí, že
právo na náhradu škody je možné uplatniť až vtedy, keď právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená zrušil, alebo zmenil pre jeho nezákonnosť príslušný orgán.

Čosatýkaargumentovodporcov,ženávrhmábyťposudzovanýpodľazákonač.50/1969Zb.aniepodľa
zákona č. 514/2003 Z.z., súd poukazuje na svoj predchádzajúci argument vo veci a na tú skutočnosť,
že krajský súd vo svojom uznesení zo dňa 29.11.2012 posudzoval predmetný nárok podľa zákona č.
514/2003 Z.z., súd je jeho právnym názorom viazaný.

Po zrušujúcom rozsudku krajského súdu XXC/XXX/XXXX, súd sa opätovne nezaoberal už krajským
súdompotvrdenoučasťouohľadnezamietnutiažalobyozaplatenierozdielumedziušloumzdouamzdou
skutočnou a to aj napriek tomu, že navrhovateľ trval na podanom návrhu aj v tomto smere, keďže sa
jedná o právoplatne ukončenú časť tohto konania.

Neprávoplatnou v konaní XXC/XXX/XXXX ostala časť návrhu navrhovateľa na zaplatenie 99.900 Eur
s 10,5 % úrokom z omeškania, ako nemajetkovú ujmu za to, že bol perzekvovaný za celé obdobie od
podania obžaloby 01.07.2004 do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku 24.10.2007 a ďalej výrok
na zaviazanie odporcu na povinnosti verejne sa ospravedlniť navrhovateľovi na perzekúciu, ktorú mu

spôsobila Okresná prokuratúra v K.. V zmysle pripustenia zmeny žalobného návrhu na pojednávaní v
septembri 2010 zostali nerozhodnuté len tieto dve časti petitu, pretože nárok na ušlú mzdu v súvislosti
s účasťou na pojednávaniach nebol obsahom pripustenej zmeny žalobného návrhu.Následne na to v konaní XXC/XXX/XXXX navrhovateľ zmenil svoj žalobný návrh, preto upravil svoj
žalobný návrh a žiadal od navrhovateľa čiastku 200.000 Eur.

Po spojení veci predmetom návrhu bola aj časť z konania XXC/XX/XXXX, kde bol petit ospravedlnenie
a suma 232.357,44 Eur.

Argumentáciu odporcu o odvolaní z funkcie súd opätovne potvrdzuje ako nepreukázateľnú. Funkcia,
ktorú zastával navrhovateľ, bola politickou funkciou, do ktorej sa dostal nomináciou politickej strany.

Navrhovateľ bol odvolaný z tejto funkcie po parlamentných voľbách a z politickej praxe Slovenskej
republiky je známe, že takto politicky nominovaný predstavitelia jednotlivých úradov, sa vždy pri zmene
politických pomerov v republike menia. V tejto súvislosti chce súd opätovne zdôrazniť, že navrhovateľ
nepreukázal príčinnú súvislosť odvolania z funkcie prednostu a konaním odporcu v 1. alebo v 2. rade.

Po zrušujúcich uzneseniach krajského súdu súd ale opätovne prehodnotil argumentáciu odporcu

na nemajetkovú ujmu v súvislosti so zdravotným stavom a zásahom do spoločenského postavenia
navrhovateľa.

Navrhovateľ predložil dôkazy, ktoré v konečnom dôsledku po rozsiahle vykonanom dokazovaní
preukázali dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy a to zásahmi do zdravotného stavu a postavenia

navrhovateľa v spoločnosti.

Zhoršenie zdravotného stavu bolo preukázané listinnými dôkazmi zo strany obvodnej lekárky
navrhovateľa. Súd v takej súvislosti túto situáciu považuje za preukázanú. Z vlastnej praxe súdov,
ako aj z predložených internetových vyjadrení je zrejmé, že stres, ktorým navrhovateľ bezpochybne

prechádzal, vplýva na zdravotný stav. Treba si uvedomiť situáciu, že navrhovateľ bol vystavený
trestnému stíhaniu v zrelom veku. Predtým nikdy trestne stíhaný ani odsúdený nebol. Bol vo vysokej
štátnozamestnaneckej funkcii a jeho povesť nebola ničím predtým narušená. Trestným konaním aj
neprávoplatnými odsudzujúcimi rozsudkami, ktoré sa dostali na verejnosť, jeho povesť medzi priateľmi,
zamestnancami, podriadenými, ako aj nadriadenými bola narušená, čo následne ovplyvnilo jeho

zdravotný stav, čo mal súd za preukázané. Tieto skutočnosti v súhrne mal súd za preukázané z
vyjadrenia W.. G., obvodnej lekárky navrhovateľa ako aj z výpovedí svedkov, najmä svedka Z., N. F. M..

Na základe práve týchto skutočností súd dospel k záveru, že je dôvodné vyhovieť žalobe a priznať
navrhovateľovi nemajetkovú ujmu a to vo výške, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Výška

nemajetkovej sumy po 3.000 Eur od každého subjektu zastupujúceho odporcu je relevantná a
odzrkadľuje mieru toho, akému tlaku bol navrhovateľ počas trestného konania vystavený a ako sa
zhoršilo jeho postavenie medzi najbližšími v rodine, v práci a zhoršenému zdravotnému stavu. Sumy sa
odvíjajú od Európskej judikatúry a judikatúry slovenských súdov. V tejto súvislosti súd chce poukázať,
že argumenty navrhovateľa na výšku náhrady škody neboli relevantné (neodvíjali sa od rozhodnutí za

odškodnenie za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, ale z konaní o ochranu osobnosti,
čo v tomto prípade nie je totožné). Výška škody, ktorú si navrhovateľ uplatnil voči odporcovi v 1. rade
a voči odporcovi v 2. rade je nerelevantná. Judikatúra Európskeho súdneho dvora hovorí o výške
kompenzácie pri smrti, alebo mučení vo výške 10.000 Eur a z tejto judikatúry súd odvíjal v tomto konaní
svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti je teda relevantné priznanie náhrady škody nemajetkovej ujmy za

nesprávny úradný postup vo výške 3.000 Eur od každého zo žalovaných subjektov.

V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol a to nielen čo do výšky uplatneného nároku, čo súd odôvodnil
vyššie, ale aj čo sa týka v časti o ospravedlnenie. Súd v tejto časti žalobu zamietol z dôvodu, že zo
strany odporcu nedošlo k medializovaniu alebo zverejňovaniu tejto kauzy a súd nevidí dôvod na verejné

ospravedlnenie zo strany odporcu, keďže napokon bolo trestné konanie ukončené oslobodzujúcim
rozsudkom.

S poukazom na tieto skutočnosti v súhrne súd návrh v prevyšujúcej časti zamietol.

O trovách konania rozhodne súd osobitným uznesením podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.