Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10Cpr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714205752
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2015:5714205752.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu B. E. P., F..

XX.X.XXXX, T. J., M. B. XX, proti žalovanému C. Q., J..S..Z.. J. J. R. Q., P. B. O.. XXX, IČO: 46 911 626,
právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou VARMUS s.r.o., ul. Paláriova 83, 022 01 Čadca, IČO: 36
863 203, v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o peňažné nároky
zamestnanca pri skončení pracovného pomeru takto

r o z h o d o l :

Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamieta.

Žalobca je žalovanému povinný nahradiť trovy konania v sume 5.010,16 Eur do troch dní od

právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX, R..J.. XXX/
XX.

.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde 29.4.2014 a spresnenou podaním žalobcu došlým na súd 16.6.2014
sa žalobca voči žalovanému, svojmu bývalému zamestnávateľovi domáhal určenia neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a rozhodnutia
súduotom,abyzamestnávateľpracovnýpomerukončilvýpoveďoupodľa§63ods.1písm.a/Zákonníka
práce, ďalej uloženia povinnosti žalovanému vyplatiť žalobcovi odstupné vo výške dvojmesačného
zárobku podľa § 76 Zákonníka práce v celkovej výške 1.397,40 Eur, ako aj ušlú mzdu, ktorá žalobcovi
ušla v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného a to až do právoplatného ukončenia pracovného
pomeru. Na pojednávaní dňa 12.11.2014 žalobca ešte špecifikoval svoj nárok pokiaľ išlo o ušlú mzdu,
ktorú požadoval a to tak, že ju žiadal priznať mesačne s účinnosťou od 1.3.2014 až do dňa vyhlásenia

rozsudku v sume, ktorá sa rovná polovici sumy 1.397,44 Eur mesačne. Žalobca nemal záujem na tom,
aby ho žalovaný naďalej zamestnával.

Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že dňa 1.11.2011 uzavrel s predchodcom žalovaného p. C.
W. - C. Q. pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu vodič autobusu. V období od 27.12.2012 do 28.2.2014
bol žalobca práceneschopný, absolvoval dve operácie chrbtice a ku dňu 1.3.2014 mu práceneschopnosť
bola ukončená. Oznámenie o ukončení práceneschopnosti zaslal žalovanému. Žalobca tvrdil, že v

prípade žalobcu išlo o oddelené pracovné miesto podľa § 49 a/ Zákonníka práce. Žalovaný bol žalobcovi
povinný oznámiť jeho čas, ako aj nástup do práce podľa pracovnej zmluvy. Pri telefonickom rozhovore
žalobcu s konateľom žalovaného dňa 3.3.2014 sa žalobca dozvedel, že od 1.1.2014 došlo k zmene
právnej formy žalovaného a bol informovaný o tom, že na pracovnú pozíciu žalobcu bol prijatý novýzamestnanec. Zároveň žalovaný žalobcovi oznámil, že trasa, po ktorej žalobca ako vodič autobusu
jazdil sa mu mení a teda oznámil mu zmenu pracovných podmienok, čím porušil § 54 Zákonníka práce.
Žalovaný totiž podľa tvrdenia žalobcu sa písomne so žalobcom nedohodol na zmene pracovnej zmluvy.

Žalobca so zmenou pracovných podmienok nesúhlasil, pretože boli pre neho nevýhodné. Žalobca mal
vykonávať pracovnú smenu v čase od 4.10 hod. do 23.30 hod. a pri takomto načasovaní smeny by sa
nemohol dostaviť z miesta výkonu práce do miesta bydliska pre vzdialenosť približne 75 km. Keďže
žalobca so zmenou pracovných podmienok nesúhlasil, navrhol žalovanému, aby mu dal výpoveď podľa
§ 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a požadoval dvojmesačné odstupné. Žalovaný súhlasil a sľúbil

žalobcovi, že dokumenty k takémuto ukončeniu pracovného pomeru žalobcovi zašle poštou. Strany
sa dohodli na výpovedi k 1.3.2014. Žalovaný však pre žalobcu prichystal návrh dohody o ukončení
pracovného pomeru, s ktorou žalobca nesúhlasil. Keďže žalobca takúto dohodu nepodpísal, mal za to,
že jeho pracovný pomer trvá, avšak žalovaný odhlásil žalobcu aj zo zdravotnej a sociálnej poisťovne.
Žalobca márne žalovaného žiadal, aby s ním ukončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.
a/ Zákonníka práce. Žalobca do práce nenastúpil, pretože ho zamestnávateľ neinformoval o zmene

pracovných podmienok a vo výkone práce teda žalobca po ukončení práceneschopnosti nepokračoval.
V dôsledku tejto skutočnosti došlo k tomu, že žalovaný zo žalobcom okamžite skončil pracovný pomer z
dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Takéto
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zamestnávateľa považoval žalobca
vzhľadom na vyššie uvedené za neplatné.

Na pojednávaní vo svojej výpovedi potom žalobca uviedol, že podľa pracovnej zmluvy ktorú uzavrel
30.9.2011 mal dohodnuté miesto výkonu práce na území Žilinského kraja s tým však, že do vzniku
práceneschopnosti vykonával prácu vodiča autobusu po trase Q. - E. - Ž. - Q. F. R. I. J.Ä.. Na túto linku
nastupoval o 4.30 hod. ráno a službu ukončoval s prestávkami približne o 23.30 hod. v Q.. Autobus

parkoval u seba doma v J., čo mu zamestnávateľ dovolil. Pondelky, stredy, piatky pracoval až do
23.30 hod. V utorok, štvrtok a sobotu do 16.30 hod. a v nedeľu nepracoval. Dňa 3.3.2014 telefonicky
kontaktovalsvojhozamestnávateľavzhľadomnaskutočnosť,žepoukončenípráceneschopnostioktorej
potvrdenie zaslal predtým svojmu zamestnávateľovi listom, nevedel čo má ďalej robiť. Autobus totiž
počas dlhých mesiacov jeho práceneschopnosti mu zamestnávateľ odobral a teda žalobca nevedel ako

sa má zariadiť, kde má do práce nastúpiť. Konateľ žalovaného ho pri tomto telefonickom rozhovore
informoval, že počas jeho práceneschopnosti zamestnal ďalšieho vodiča, ktorý vykonáva prácu na jeho
linke a ponúka mu prácu na linke Q. - Ž. - Q. F. R. a späť s tým však, že ubytovanie v Q. mu zabezpečiť
nevie. Keď sa ho žalobca pýtal ako si predstavuje jeho ďalšie zamestnávanie, informoval ho, že sa môže
dohodnúť so žalobcom jedine na skončení pracovného pomeru dohodou. Žalobca trval na tom, aby

mu zamestnávateľ dal výpoveď. Napriek tomu mu však zamestnávateľ poslal návrh dohody o ukončení
pracovného pomeru. Žalobca sa domnieval, že pracovná zmluva ktorú mal pôvodne uzavretú, ktorá ako
miesto výkonu práce uvádzala Ž. P. - Z. Q. - Q. - E. I. Ž., stratila platnosť potom, čo sa jeho zamestnávateľ
transformoval na právnickú osobu a nová pracovná zmluva so žalobcom uzavretá nebola. Na návrh
zamestnávateľa o ukončení pracovného pomeru dohodou reagoval telefonicky a zamestnávateľa

informoval, že žiada odstupné, inak dohodu nepodpíše. Žalovaný však na takéto podmienky nepristúpil.
Následne dostal list zamestnávateľa zo dňa 24.3.2014, na ktorý reagoval listom zo dňa 27.3.2014.
Žalobca potvrdil, že za celé obdobie od ukončenia práceneschopnosti až do doručenia listu o okamžitom
skončení pracovného pomeru zamestnávateľom sa nedostavil do sídla zamestnávateľa a ďalšieho
zamestnania sa nedožadoval. Tvrdil totiž, že nevie čo by s tým vyriešil, keď predtým vykonával prácu

neďaleko svojho bydliska a potom ju mal vykonávať v Q.. Tvrdil, že zamestnávateľ mu mal písomne určiť
čas, kedy sa má dostaviť do zamestnania a nie telefonicky. Potvrdil, že dostal list od zamestnávateľa dňa
1.4.2014 ktorým bol vyzvaný, aby sa dostavil do sídla firmy a začal vykonávať prácu podľa pracovnej
zmluvy. Na ten však reagoval listom zo dňa 11.4.2014 a do zamestnanie nenastúpil. Navyše vyslovil
pochybnosť, prečo by mu obchodná spoločnosť C. Q. mala dávať pracovné pokyny, keď pracovnú

zmluvuuzavrelspodnikateľom,ktorýbolfyzickouosobou.Žalobcasitotižnevedelpredstaviť,akobymal
vykonávať prácu v Q., navyše, ak mu jeho zamestnávateľ odmietol poskytnúť ubytovanie. Po doručení
oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobca už svojmu zamestnávateľovi inak než
podaním žaloby na súd neoznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné.
O tom, žeby si sám obstaral ubytovanie v Q. neuvažoval, pretože podľa jeho názoru neboli dodržané

smernice, ktoré sa týkajú povinného oddychu vodičov. Pripustil však, že pri telefonickom rozhovore zo
dňa3.3.2014skonateľomžalovanéhonebolinformovanýpodrobnedotejmiery,vakomčasebudejazdu
v podanej trase z Q. C. Q. F. R., s akými prestávkami a v ktorých dňoch, pretože tieto veci sa telefonicky
nedajú vybaviť. On sa však dozvedel podrobnosti o takejto práci od kolegov, ktorí už na takejto trasepôsobili. Navyše nebol spokojný s finančným ohodnotením a za predpokladu, žeby nemal zabezpečené
ubytovanie zo strany zamestnávateľa, by sa mu takáto práca nevyplatila.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril až na prvom pojednávaní vo veci samej dňa 12.11.20144 prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, ktorý žiadal žalobu ako nedôvodnú a nesprávne postavenú zamietnuť
vzhľadom na skutočnosť, že niektoré z nárokov ktoré žalobca uplatnil, nemali oporu v zákone.
Žalovaný zamestnávateľ poprel, žeby žalobca mal uzavretú pracovnú zmluvu na tzv. delené pracovné
miesto podľa § 49 a Zákonníka práce. Takáto dohoda medzi zamestnávateľom a žalobcom nevznikla.

Miesto výkonu práce v pracovnej zmluve z 30.9.2011 bolo dohodnuté pre celý obvod Žilinského
kraja ako istý geografický región, v ktorom žalobca vykonával, alebo mohol vykonávať prácu podľa
pracovnej zmluvy. Potom čo žalobca dňa 28.2.2014 ukončil svoju dlhodobú práceneschopnosť, čo bol
piatok, skontaktoval ho samotný žalovaný telefonicky 3.3.2014, čo bol prvý pracovný deň pondelok
a najpozdejšie v tejto deň informoval žalobcu aj o tom, že došlo k transformácii zamestnávateľa, na
základe zmluvy o predaji podniku medzi podnikateľom fyzickou osobou obchodnej spoločnosti, ktorá

je žalovaná. K zmene pracovných podmienok nedošlo a ani k zmene miesta výkonu práce. Žalobca
bol však informovaný o tom, že linka po ktorej on vykonával pred nástupom na práceneschopnosť
svoju prácu, bola pridelená inému vodičovi a on bude vykonávať prácu na inej linke. Žalobca na to
reagoval tým, že za takýchto okolností nemá záujem pokračovať v zamestnaní a následne telefonický
rozhovor medzi žalobcom a konateľom žalovaného smeroval skôr k otázkam ukončenia pracovného

pomeru. Žalovaný však upozornil žalobcu, ktorý sa domáhal ukončenia pracovného pomeru výpoveďou
podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, že je ochotný pristúpiť na ukončenie pracovného
pomeru dohodou, nakoľko pre výpoveď nie sú splnené podmienky. V tomto období totiž žalovaný
rozširoval svoju činnosť a priberal ďalších zamestnancov. Následne medzi účastníkmi konania prebehla
korešpondencia, ktorá spočiatku zo strany žalovaného smerovala k ukončeniu pracovného pomeru

dohodou. Keďže však žalobca nezmenil svoj postoj, domáhal sa výpovede zo strany zamestnávateľa
a nenastúpil do práce, začal zamestnávateľ žalobcu upozorňovať na neospravedlnenú absenciu v
práci, nakoľko pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trval. Keďže žalobca neprejavil záujem
o výkon práce a jeho činnosť smerovala len k ukončeniu pracovného pomeru spôsobom, ktorý bol pre
žalovaného neakceptovateľný, bol nakoniec po prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru

so zamestnaneckým dôverníkom dňa 9.4.2014 odoslaný žalobcovi list z 10.4.2014, ktorý žalobca
prevzal dňa 14.4.2014 a ktorým zamestnávateľ so žalobcom ukončil pracovný pomer okamžite z dôvodu
závažnéhoporušeniapracovnejdisciplíny,ktoréspočívalovneospravedlnenejabsenciivpráci.Kďalším
nárokom žalobcu žalovaná strana poukázala, že súd nemôže nariadiť žalovanému ukončiť pracovný
pomer so žalobcom výpoveďou a žalobca nemá preto ani nároky, ktoré je možné priznať podľa § 76

Zákonníka práce a nemá ani nárok na náhradu mzdy.

Konateľ žalovanej obchodnej spoločnosti C. W. vo svojej výpovedi potom uviedol, že v roku 2011 ešte
ako podnikateľ fyzická osoba zamestnal žalobcu za podmienok, ktoré sú uvedené v pracovnej zmluve.
Firma konateľa žalovaného v tom období vykonávala autobusovú dopravu na území žilinského kraja a

aj na území martinského okresu. Na území E. mala v tom období dvoch vodičov z Č., pre ktorých mala
zabezpečenú ubytovňu v E., kde mohli prespávať. Keďže vodičov chceli prestriedať na iných linkách,
prijali aj žalobcu. Miesto práce bolo dohodnuté tak, ako je uvedené v pracovnej zmluve. Žalobcovi vyšli
v ústrety v tom smere, že nemusel dochádzať z E. do miesta svojho trvalého bydliska v Q. a preto
mu umožnili, aby autobus ktorý používal po linke E. - Ž. - G., parkoval u seba doma v Q.. Inak by

musel autobus parkovať v Martine a žalobca by musel z Q. kde bolo jeho bydlisko do E. k autobusu
dochádzať. Počítalo sa však aj s tým, žeby žalobca mohol vykonávať práce a prepravu v oblasti Q..
Potom, čo žalobca bol dlhodobo práceneschopný a absolvoval operáciu chrbtice a bolo zrejmé, že
jeho neprítomnosť v práci bude dlhšia, prvé mesiace počas jeho práceneschopnosti linku, na ktorej
vykonával dopravu žalobca, zamestnávateľ vykrýval inými šoférmi, ktorí boli z H. T., W. Č. I. W. Q.,

ale keďže sa situácia stávala neúnosná a personálne túto linku nebolo možné zabezpečiť inak ako
prijatím ďalšieho zamestnanca, bol prijatý do zamestnania ďalší vodič, ktorý bol zamestnaný na dobu
určitú a ktorý vykonával prácu na linke, na ktorej vykonával predtým prácu žalobca. Táto skutočnosť
však neznamenala, žeby zamestnávateľ so žalobcom po ukončení jeho práceneschopnosti už nerátal.
Žalobca sa žalovanému ozval prvýkrát telefonicky približne v decembri 2013, keď sa dotazoval či má

ukončiť práceneschopnosť a či zamestnávateľ má pre neho prácu. Konateľ žalovaného odpovedal že
prácu má a je potrebné, aby žalobca prišiel do Q., kde bolo sídlo žalovaného, aby sa osobne dohodli.
Zamestnávateľ chcel totiž žalobcu vidieť, pretože ho nevidel vyše roka. Chcel poznať jeho zdravotný
stav a teda aj tú skutočnosť, či má spôsobilosť na výkon práce. V tomto období sa menila legislatíva avodiči museli mať kvalifikačnú kartu a všetky tieto pracovno-právne záležitosti chcel zamestnávateľ so
žalobcom prejednať. Linka žalobcu bola už v tomto období zabezpečovaná inými šoférmi, avšak počas
jeho neprítomnosti zamestnávateľ prijal najskôr jedného, potom ešte ďalších dvoch zamestnancov,

nakoľko svoje prepravné kapacity rozširoval. Konateľ žalovaného uviedol, že v čase keď odpredával
svoj podnik ako živnostník obchodnej spoločnosti s.r.o. C. Q., tak túto skutočnosť oznamoval všetkým
zamestnancom a vyslovil predpoklad, že to oznámil aj žalobcovi. Nevedel však predložiť dôkaz o
tom, žeby žalobca list o takomto oznámení od svojho zamestnávateľa dostal. K 28.2.2014 žalobca
ukončil práceneschopnosť a potvrdenie o tom zasielal aj poštou a začiatkom marca 2014 telefonoval

s konateľom žalovaného a informoval ho o ukončení práceneschopnosti. Pýtal sa, či má pre žalobcu
prácu. Konateľ žalovaného reagoval tým, že prácu má v Q. a vyzval žalobcu, aby sa prišiel dohodnúť.
Žalobca reagoval tým, že v Q. pracovať nechce, pretože je to ďaleko a ak by mal pracovať v Q.,
tak chce zamestnanie ukončiť. Konateľ žalovaného reagoval tým, aby teda žalobca prišiel do firmy,
kde by všetko osobne prejednali. Žalobca však žiadal, aby mu zamestnávateľ dokumenty smerujúce k
rozviazaniu pracovného pomeru zaslal poštou. Konateľ žalovaného po tomto telefonickom rozhovore

vychádzal z presvedčenia, že účastníci sa dohodli o ukončení pracovného pomeru dohodou a preto
pre žalobcu návrh takejto dohody dal vypracovať. Zaslal mu ho poštou a čakal na odpoveď. Následne
sa účastníci ešte asi telefonicky kontaktovali, z čoho konateľ žalovaného vyrozumel, že žalobca žiada,
aby mu bolo poskytnuté odstupné, čo ale konateľ žalovaného odmietol s tým, že mu nepatrí. Po tomto
telefonáte už komunikácia medzi účastníkmi konania prebiehala len písomne. Žalobca celý marec do

práce nenastúpil a preto bol koncom marca vyzývaný k nástupu do práce, keďže nedošlo k platnému
rozviazaniu pracovného pomeru. Následne zamestnávateľ dospel k presvedčeniu, že neprítomnosť
žalobcu v práci je porušenie pracovnej disciplíny a nakoniec pristúpil k rozviazaniu pracovného pomeru
okamžitým skončením. Konateľ žalovaného uviedol, že v Q. nemá ubytovacie kapacity pre svojich
zamestnancov a z tohto dôvodu nemohol ubytovanie počas výkonu práce v Q. zabezpečiť.

Súd mimo výsluchu žalobcu a konateľa žalovaného prečítal listiny pripojené do súdneho spisu a
vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový stav veci:

Žalobca dňa 30.9.2011 ako uzavrel pracovnú zmluvu s C. W., podnikateľom so sídlom Q. J. XXX,

IČO : 32249128 pracovnú zmluvu, podľa ktorej mal od 1.11.2011 nastúpiť na pracovné miesto vodiča
autobusu, pričom miesto výkonu práce bolo určené ako územie žilinského kraja s uvedením miest Q. - Q.
- E. - Ž. vrátane obcí a území Slovenska. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31.10.2012.

Medziúčastníkmikonaniazostalonesporné,žežalobcavykonávalprácuprezamestnávateľaajpotomto

termíne, v dôsledku čoho nastala fixia, že pracovný pomer sa zmenil na dobu neurčitú.

Žalobca v priebehu trvania pracovného pomeru dňa 27.12.2012 sa stal práceneschopným a podľa
potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti bol schopný práce s účinnosťou od 1.3.2014. V priebehu
práceneschopnosti žalobcu uzavrel pôvodný zamestnávateľ žalobcu C. W., dnes konateľ žalovaného, s

obchodnou spoločnosťou C. Q., J..S..Z.. J. J. R. Q., P. B. X, IČO: 46911626, ktorej je súčasne konateľom
a ktorá podľa výpisu z obchodného registra vznikla 15.12.2012, keď bola zapísaná do obchodného
registra, zmluvu o predaji podniku podľa § 476 a nasl. O.z., ktorou pôvodný zamestnávateľ žalobcu
odpredal obchodnej spoločnosti - žalovanému vlastnícke právo k veciam, iným právam a majetkovým
hodnotám ktoré slúžia, alebo majú slúžiť prevádzkovaniu celého podniku C. W. so sídlom v Q.. Presná

špecifikácia predávaného podniku bola uvedená v zápisnici o odovzdaní a prevzatí podniku a v prílohách
zmluvy podľa stavu v účtovnej evidencii predávajúceho ku dňu 31.1.2013. V zmysle článku I. bod
4 predmetnej zmluvy, práva a povinnosti predávajúceho vyplývajúce z pracovno-právnych vzťahov k
zamestnancom predávajúceho prechádzajú dňom účinnosti tejto zmluvy na kupujúceho.

Tým podľa presvedčenia súdu došlo k prechodu práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov, v tomto
prípade aj práva a povinnosti predchádzajúceho zamestnávateľa na kupujúceho zamestnávateľa, t.zn.
na obchodnú spoločnosť, ktorá je uvedená v záhlaví tohto rozsudku, v zmysle § 31 ods. 1 Zákonníka
práce (Zákon č. 311/2001 Z.z.).

Podľa § 31 ods.1 Zákonníka práce, ak sa predáva zamestnávateľ, alebo jeho časť, práva a
povinnosti z pracovno-právnych vzťahov prechádzajú z predávajúceho zamestnávateľa na kupujúceho
zamestnávateľa.Táto zmluva nadobudla účinnosť 1.2.2013

V prílohe č. 1 tejto zmluvy bol uvedený aj zoznam zamestnancov predávajúceho zamestnávateľa,

medzi ktorými prirodzene figuroval aj žalobca (č.l. 55). Pôvodný zamestnávateľ žalobcu C. W. listom z
31.1.2013 adresovaný žalobcovi oznámil uzavretie tejto zmluvy so žalovanou obchodnou spoločnosťou,
ako aj skutočnosť, že od 1.2.2013 v súvislosti s predajom podniku prechádzajú práva a povinnosti z
pracovno-právnych vzťahov zamestnancov zamestnávateľa na preberajúceho zamestnávateľa C. Q.,
J..S..Z.. J. J. R. Q.. Z výpovede konateľa žalovanej obchodnej spoločnosti vyplynulo, že takýto list bol

odosielaný všetkým zamestnancom podniku, avšak žalovaná strana nevedela predložiť dôkaz, že tento
list bol skutočne aj žalobcovi doručený, pretože žalobca túto skutočnosť spochybnil.

Medzi účastníkmi konania zostalo nesporné, že žalobca s konateľom žalovanej obchodnej spoločnosti
viedol telefonický rozhovor v pondelok po ukončení práceneschopnosti dňa 3.3.2014, v ktorom sa
žalobca informoval o možnosti ďalšieho vykonávania práce po ukončení práceneschopnosti. Nesporné

bolo a to potvrdili obidvaja vypočutí, že konateľ žalovaného informoval žalobcu, že má pre neho prácu
v Q. a žiadal ho, aby sa dostavil do sídla obchodnej spoločnosti v Q., pričom reakcia žalobcu bola taká,
že o prácu na ponúkanej linke z Q. cez Ž. C. Q. F. R. nemal záujem. O podrobnostiach vykonávania
tejto práce sa ale telefonicky nezhovárali a predbežne sa dohodli na ukončení pracovného pomeru, o
spôsobe ktorého mal každý z účastníkov inú predstavu.

Žalobca sa domáhal dania výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce danú
zamestnávateľom, teda z dôvodu, že sa zrušil alebo premiestnil zamestnávateľ a zamestnanec
nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce. Žalovaný s takýmto spôsobom skončenia
pracovného pomeru nesúhlasil a zaslal žalobcovi návrh dohody o skončení pracovného pomeru, ako

aj návrh žiadosti o skončenie pracovného pomeru z 1.3.2014 (č.l. 6 a 7) a očakával od žalobcu, že
tieto dokumenty podpíše a podpísané mu ich vráti. Na takýto spôsob skončenia pracovného pomeru
žalobca nereflektoval. Zamestnávateľ žalobcu potom vyzval listom zo dňa 24.3.2014 (č.l. 59), kde opísal
aj priebeh udalostí, aby sa k daným skutočnostiam žalobca písomne vyjadril, pretože zamestnávateľ
prácu podľa pracovnej zmluvy pre žalobcu má a žalobca ponúknutú prácu odmietol prijať. Z tohto dôvodu

na vyplatenie odstupného nemá nárok. Súčasne bol žalobca upozornený, že zamestnávateľ od 1.3.2014
do dnešného dňa, teda do dňa spísania listu 24.3.2014 eviduje absenciu žalobcu v práci, ktorú žalobca
neospravedlnil a nezdôvodnil. Neospravedlnenú absenciu v práci, čo i len jeden deň zamestnávateľ
považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže mať za následok okamžité skončenie
pracovného pomeru. Upozornil žalobcu, že pokiaľ sa najneskôr do 3 dní od doručenia tohto listu ku

skutočnostiam tvrdeným zamestnávateľom nevyjadrí, najmä sa nevyjadrí k prijatiu dohody o rozviazaní
pracovného pomeru, zamestnávateľ mu okamžite skončí pracovný pomer. Tento list podľa podpísanej
doručenky (č.l. 60) bol žalobcovi doručený 27.3.2014.

Žalobca odpovedal následne listom z 27.3.2014, kde zamestnávateľovi oznámil, že konateľ žalovaného

mu oznámil, že na linke J. -Q. - E. - Ž. má už nového zamestnanca a nemá možnosť ho zamestnať, avšak
ponúkol mu prácu na linke Q. - Č. - Ž. bez ubytovania, čo žalobca považuje za rozpor s dobrými mravmi a
hrubé porušenie pracovnej zmluvy, kde nemôže byť miesto práce žilinský kraj. Opätovne z listu vyplýva,
že žalobca sa domáha výpovede vzhľadom na nemožnosť zamestnávateľa zamestnávať zamestnanca
podľa pracovnej zmluvy. Súčasne ďalším listom z 27.3.2014 žalobca požiadal zamestnávateľa, aby s

ním ukončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a žiadal o vyplatenie
odstupného.

Na tento list odpovedal žalovaný zamestnávateľovi z 1.4.2014, ktorým oznámil žalobcovi, že nevyhovuje
jeho žiadosti o ukončenie pracovného pomeru výpoveďou, keďže u zamestnávateľa nedochádza

k organizačným zmenám. Poslednýkrát vyzval žalobcu, aby sa dostavil ihneď po doručení tohto
upozornenia na pracovisko k zamestnávateľovi do Q. a aby ihneď nastúpil do zamestnania do práce
a začal vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Neospravedlnená absencia sa považuje totiž za
závažné porušenie pracovnej disciplíny a túto eviduje zamestnávateľ od 1.3.2014. Na základe týchto
skutočností so žalobcom zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer. List bol žalobcovi

doručený 7.4.2014.

Listom z 9.4.2014, ktorý bol adresovaný zamestnaneckému dôverníkovi pôsobiacemu u žalovaného
zamestnávateľa, požiadal zamestnávateľ o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vtomto liste zamestnávateľ uviedol, že žalobca bol práceneschopný do 28.2.2014 a práceschopným bol
uznanýod1.3.2014,avšakpoukončenípráceneschopnostidoprácenenastúpil.Zaobdobiemarca2014
pretozamestnávateľzamestnancovievidujecelýmesiacneospravedlnenúabsenciu,ktorúzamestnanec

nezdôvodnil. Takéto správanie zamestnávateľ považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na
základe pracovného poriadku je zamestnávateľ oprávnený skončiť pracovný pomer okamžite z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny a zamestnávateľ sa rozhodol so žalobcom okamžite skončiť
pracovný pomer.

Žiadosť bola prijatá na prerokovanie 9.4.2014 (č.l. 65) a toho istého dňa bola prerokovaná. Ako
preukázal žalovaný zamestnávateľ, zamestnaneckým dôverníkom bol v tomto období syn konateľa
žalovanej obchodnej spoločnosti C. W., ktorý bol podľa zápisnice z voľby zamestnaneckého dôverníka
konanej 11.5.2013 žalovanej obchodnej spoločnosti dňa 11.5.2013 zvolený počtom 9-tich hlasov
zamestnancov prítomných na voľbách z celkového počtu 16.

Listom z 10.4.2014 (č.l. 66), ktorý bol žalobcovi doručený 14.4.2014 zamestnávateľ so žalobcom
okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 ods. b/ Zákonníka práce z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny, ktorá spočívala v tom, že ku dňu spísania tohto listu žalobca nebol
schopný preukázať platné a pravdivé potvrdenie za absenciu v práci od 1.3.2014 do 31.3.2014, čo
zamestnávateľ hodnotí ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Spolu s týmto listom bol odoslaný

žalobcovi list z 10.4.2014, ktorý bol rovnako doručený 14.4.2014 a to list sprievodný a vysvetľujúci k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru (č.l. 67).

Medzi účastníkmi bolo skutočne nesporné, že žalobca od 1.3.2014 do dňa doručenia listu o okamžitom
skončení pracovného pomeru napriek výzvam zamestnávateľa sa nedostavil do sídla obchodnej

spoločnosti a nezačal vykonávať práce, resp. ani len sa nepokúsil napriek výzve konateľa žalovanej
obchodnej spoločnosti o ďalšom výkone práce osobne v sídle spoločnosti rokovať. Z vyjadrenia žalobcu
vyplynulo, že nemal záujem na ďalšej práci pre žalovaného a až podaním žaloby na súd prezentoval vo
vzťahu k zamestnávateľovi svoj postoj o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za
neplatné. Predovšetkým však žalobca sa domáhal finančných nárokov tak, ako ich formuloval naposledy

do začiatku prvého pojednávania vo veci samej.

Majúc preukázané tieto skutočnosti súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

Predovšetkým súd vychádzal zo skutočnosti, že žalovaná obchodná spoločnosť ku dňu ukončenia

pracovného pomeru so žalobcom, teda k 14.4.2014 bola jeho riadnym zamestnávateľom a stala sa
ním na základe vyššie citovaného ustanovenia § 31 ods. 1 Zákonníka práce kúpou podniku od C. W.,
pôvodného zamestnávateľa žalobcu.

Podľapresvedčeniasúdupracovnázmluva,ktorúuzavrelpôvodnýzamestnávateľsožalobcomazktorej

práva a povinnosti zamestnávateľa prešli na novú obchodnú spoločnosť, pokiaľ šlo o miesto výkonu
práce,zodpovedalaustanoveniu§43ods.1písm.b/Zákonníkapráce,podľaktoréhovpracovnejzmluve
musí byť určené miesto výkonu práce (obec, časť obce, alebo inak určené miesto). Žalobca namietal, že
miesto výkonu jeho práce bolo určené príliš extenzívne a takéto určenie odporovalo Zákonníku prácu.

Súd je iného názoru.

Žalobca pracoval ako vodič autobusu na medzimestských trasách a linkách, ktoré prevádzkoval jeho
zamestnávateľ na území žilinského kraja. V pracovnej zmluve boli príkladmo menované obce, v ktorých
by žalobca ako vodič mal vykonávať prácu a to od Q. cez Q. - E. H. Ž.. Žalobca vzhľadom na funkciu

ktorú podľa pracovnej zmluvy vykonával ako vodič autobusu, nemohol mať určené miesto výkonu práce
jednu jedinú obec.

Preto podľa presvedčenia súdu námietky žalobcu v tom smere, že vzhľadom na skutočnosť, že po
približne 1,5 ročnej práceneschopnosti ho žalovaný zamestnávateľ nezaradil ako vodiča na pôvodnú

linku a išlo o zmenu miesta výkonu práce a zmenu pracovných podmienok, pred súdom neobstoja.

Nepochybne bolo preukázané, že žalobca vyše mesiaca ignoroval ústne a predovšetkým písomné
výzvy svojho zamestnávateľa, aby sa dostavil do sídla zamestnávateľa a rokoval o ďalšom pracovnomzaradení a začal vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a to napriek ubezpečeniu zamestnávateľa,
že má pre žalobcu prácu podľa pracovnej zmluvy. Na túto prácu však žalobca nereflektoval.

Svojim konaním podľa presvedčenia súdu žalobca porušil základné povinnosti zamestnanca stanovené
v § 81 písm. a/ a predovšetkým b/ a totiž po ukončení práceneschopnosti od 1.3.2014 neplnil pokyn
svojho zamestnávateľa, aby sa dostavil do jeho sídla a začal pracovať a vôbec sa počas pracovného
času na pracovisko v sídle zamestnávateľa nedostavil.

Podľa názoru súdnej praxe neospravedlnená absencia v práci na ktorú bol žalobca opakovane
upozorňovaný sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny a takéto porušenie pracovnej
disciplíny oprávňuje zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer
iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr
však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť inému účastníkovi, inak je neplatné.
Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď, alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpovede, alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovaťvýpoveďzostranyzamestnávateľadosiedmich Pracovnýchdníododňadoručeniapísomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa

doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu platí,
že k prerokovaniu došlo.

V zmysle § 11 a ods. 1 Zákonníka práce, zástupcom zamestnancov mimo príslušného odborového
orgánu, zamestnaneckej rady je aj zamestnanecký dôverník.

Z vykonaného dokazovania pre súd vyplynulo, že žalovaný zamestnávateľ dostal všetkým vyššie
citovaným zákonným ustanoveniam, ktorých zachovanie je dôležité pre platné ukončenie pracovného
pomeru okamžitým skončením. Súčasne bolo nesporne preukázané, že žalobca svojim konaním
závažne porušil pracovnú disciplínu, pretože po ukončení práceneschopnosti mal neospravedlnenú

absenciu v dôsledku tej skutočnosti, že nerešpektoval pokyny svojho zamestnávateľa a napriek jeho
výzve do zamestnania nenastúpil, najmä sa nedostavil do sídla svojho zamestnávateľa, čo bolo aj
základnou požiadavkou zamestnávateľa, ktorý potreboval so svojim zamestnancom jednať osobne po
mimoriadnedlhejpráceneschopnosti.Súdpretožalobuzamietolvčasti,kdesažalobcadomáhalurčenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným zamestnávateľom, ako nedôvodnú.

Súčasne však súd zamietol žalobu aj v tej časti, kde sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
zamestnávateľovi ukončiť pracovný pomer so žalobcom výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva, žeby súd mohol takúto
povinnosť zamestnávateľovi uložiť. Boli tiež zamietnuté nároky žalobcu na odstupné, ktoré uplatňoval

podľa ustanovenia § 76 Zákonníka práce, ale aj nárok žalobcu na vyplatenie mzdy do právoplatného
skončenia pracovného pomeru, nakoľko tieto nároky nemajú oporu v zákone. V prípade, žeby
zamestnávateľ skončil pracovný pomer so žalobcom okamžitým skončením neplatne, mal by žalobca v
zmysle § 79 ods. 4 vzhľadom na skutočnosť, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, len nárok na náhradu
mzdy v sume svojho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Odstupné podľa §

76 Zákonníka práce totiž patrí za rôznych podmienok zamestnancom, z ktorými zamestnávateľ skončil
pracovný pomer výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a/, alebo písm. b/, alebo z ďalších,
tam uvedených dôvodov, ktoré ale u žalobcu preukázané neboli. Súd takto dospel k presvedčeniu, žežalobca mimo časti kde sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
uplatňoval ďalšie finančné nároky pomerne zmätočne a požadoval plnenia, ktoré nemali oporu v zákone.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

Keďže žalovaný zamestnávateľ bol v konaní plne úspešný a preto mal v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Trovy žalovaného vznikli jeho právnym zastúpením
a patrí k ním odmena právneho zástupcu žalovaného za tri úkony právnej služby po 1.328,20 Eur. K

úkonom právnej služby patrí príprava a prevzatie zastúpenia 19.9.2014 a účasť na pojednávaní pred
Okresným súdom Martin dňa 12.11.2014 a 14.1.2015. Za úkony právnej služby uskutočnené v roku
2014 patrí právnemu zástupcovi žalobcu režijný paušál po 8,04 Eur a za úkon uskutočnený v roku 2015
režijný paušál v sume 8,39 Eur. Pri ceste na pojednávanie zo sídla právneho zástupcu žalovaného v
Čadci do Martina stratil právny zástupca žalobcu šesť polhodín, za čo mu patrí náhrada za stratu času
v roku 2014 po 13,40 Eur a v roku 2015 po 13,98 Eur. Odmena za jeden úkon právnej služby vychádza

z ust. § 10 ods. 3, § 11, § 13 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. Spolu s 20% DPH trovy právneho zastúpenia
predstavujú sumu 5.010,16 Eur.

V zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. žalobca nahradí žalovanému trovy konania na účet jeho právneho zástupcu
- advokátskej kancelárie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu

sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.