Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 18, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/530/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204763
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204763.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenskej republike -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 04. februára 2015 č.k. 6C/311/2012 - 174 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 385,00
€ z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Svoje rozhodnutie
po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006 do
01.06.2010, § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,
ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Navrhovateľ sa domáhal náhrady
škody na základe nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie
poverenia v lehote stanovenej Exekučným poriadkom a v postupe exekučného súdu, ktorého výsledkom
bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keď podľa žalobcu súd neoprávnene
skúmal predložený exekučný titul. Z uvedeného dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je uplatnený
tak pre nesprávny úradný postup - nerozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnom konaní
v zákonnej lehote, ako aj pre nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,

hoc zamietnutie žiadosti žalobca zdôvodňuje postupom, ktorý predchádzal tomuto rozhodnutiu. Súd
v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to
existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Napriek tomu, že je pojem nesprávny úradný postup definovaný v ust.
§ 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa názoru súdu nemožno toto ustanovenie v danej veci aplikovať,
keďže exekučné konanie bolo skončené podstatne skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie
a taktiež navrhovateľ svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie. Súdny

exekútor podal dňa 22.05.2009 na Okresný súd Bánovce nad Bebravou žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a Okresný súd Bánovce nad Bebravou vydal poverenie na vykonanie exekúcie
dňa 17.06.2009. Následne uznesením zo dňa 12. februára 2013, č.k. 4Er/297/2009 - 97, právoplatným
dňa 06.03.2013 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V danom prípade súd o žiadostirozhodolna25.deňvydanímpoverenia.Exekučnýporiadokvust.§44ods.2včasezačatiaexekučného
konania (v znení účinnom od 01.12.2006 do 01.06.2010) stanovoval 15 - dňovú lehotu pre udelenie
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota pritom plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od začatia exekučného konania. Súd
tak nevydal poverenie v požadovanej 15 - dňovej lehote. Celkovú dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej tak možno považovať za presiahnutie lehoty
stanovenejzákonom,avšaksúdneboltohonázoru,ževdanomprípadeomeškaniesvydanímpoverenia

dosahovalo také rozsahy, aby bolo možné konštatovať spôsobenie prieťahov v konaní, ani za také
rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - práva,
aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Nakoľko súd nezistil nesprávny úradný
postup v postupe exekučného súdu, keďže nárok žalobcu bol nedôvodný už z hľadiska jeho právneho
základu, bolo bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi
postupom exekučného súdu a škodou žalobcu. Navrhovateľ škodu preukazoval znaleckým posudkom

č. 1/2014 znaleckého ústavu - Ekonomická univerzita v Bratislave. Bez bližšieho hodnotenia obsahu
predmetného posudku je zrejmé, že tento ( aj vzhľadom na zadávateľom stanovenú otázku) má určiť
výšku škody v prípade nesprávneho postupu a nezákonných rozhodnutí okresných súdov SR. Pokiaľ
ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo by možné ju navrhovateľovi priznať v prípade
(samozrejme, ak by vôbec preukázal právny základ nároku), že iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ však ani len nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal
preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ
založil do jedného z konaní v obdobnej veci originál znaleckého posudku, ktorý považuje za dôležitý
dôkaz vo veciach jeho viacerých žalôb, ktorými sa domáhal nárokov z titulu zodpovednosti štátu

za nesprávny úradný postup exekučných súdov. Súd do tohto spisu síce založil kópiu posudku, no
vykonanie dôkazu touto listinou nevykonal. Tento posudok nie je dôkazom, ktorý by mal význam
v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr.
Miroslavom Slašťanom, PhD. na žiadosť navrhovateľa za účelom zistenia, či je právom Európskej únie
zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované

rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na posúdenie tejto
otázky nemá akákoľvek odpoveď na ňu význam pre toto konanie, pretože nesprávny úradný postup
spočívajúci v nerozhodnutí v zákonnej lehote alebo v prieťahoch v exekučnom konaní možno objektívne
zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal žalobca
v tejto veci podať, vyplýva, že navrhovateľ mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a

to z osôb pôsobiacich na súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Navrhovateľ
riadnym procesným spôsobom v konečnom dôsledku takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd
konštatuje, že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom
svedkov z uvedených osôb, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní,
resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme

všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých
úkonov. Keďže žaloba bola nedôvodná, súd ju v celom rozsahu zamietol, a to bez toho, aby vo veci
rozhodoval medzitýmnym rozsudkom o právnom základe uplatneného nároku, keďže takýto postup by
bol nehospodárny. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný

súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že

okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajskýsúd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa

neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým,

že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový

základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd

vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní

nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods.

2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS

36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 17.06.2009 a exekútor požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 22.05.2009. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty
(na 25. deň)

Ako správne uviedol okresný súd, postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní z dôvodov, na ktoré okresný súd poukázal. Krajský súd
naviac uvádza, že so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému
boli do Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici

Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Keďže Zmluva o
úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje peňažné nároky v rámci exekučného konania
bola zmluvou spotrebiteľskou, táto zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých
zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v
rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky

a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, že na práva
spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd napriek tomu, že
pôvodne vydal poverenie na vykonanie exekúcie, následne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali. Takýmto postupom exekučný
súd neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ si mohol svoje právo na

vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať návrhom na všeobecnom súde, v podstate okamžite po
doručenírozhodnutiaozamietnutípoverenianaexekúciuazískaťnovýexekučnýtitulanajehopodklade
viesť ďalšiu exekúciu. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy
a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci

exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,
resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto
dôvodov súd dospel k záveru, že ani v tomto prípade exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom
postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná
a ktoré majú prednosť pred ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi

potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.

Krajský súd vychádza z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ktorá ustálila, že pri rozhodovaní, či
vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.

Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci. Rovnako poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012 - 39 zo dňa 10. júla
2013, v ktorom ústavný súd konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľ
(navrhovateľ) pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o 100

až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach, pričom je nevyhnutné vziať
daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v záujme ochrany práv a
slobôd iných subjektov. Na uvedené nadväzuje i nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 606/2012, v
ktorom bolo zdôraznené, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (navrhovateľ) podával

žiadosti hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, preto musel počítať s
určitým technicko - administratívnym zdržaním sa na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. S poukazom na vyššie uvedené
mal okresný súd z úradnej činnosti za preukázané, že navrhovateľ v predmetnom časovom obdobípodával viacero exekučných návrhov (v stovkách), ktoré boli následne súdu predkladané ako návrhy
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rovnako za nesprávny úradný postup exekučného súdu
nepovažoval okresný súd postup exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu - rozsudku

rozhodcovského súdu, na ktorý ho oprávňuje ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní,
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a na uvedené nadväzujúca judikatúra Najvyššieho súdu SR
(sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.03.2011, sp.zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011) a rozhodovacia činnosť
Ústavného súdu SR (uznesenie IV. ÚS 60/2011 zo dňa 03.03.2011). Postup exekučného súdu v
namietanom exekučnom konaní, ktorý vstupuje do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné

uzavretie rozhodcovskej doložky i bez priamej účasti účastníka konania, tak nemožno považovať za
nesprávny.

V danom prípade nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to
nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom,
ani výška nejakej škody. Nakoľko neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu

za škodu, nebolo možné navrhovateľovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s
príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu. Preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je

potrebné najskôr zistiť, či bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.
zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani
odvolací súd existenciu tohto predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená

námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávania na deň 15.04.2015.
Navrhovateľ mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a
možnosť vyjadriť sa k nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania,
ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu

oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného
spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa. Okresný súd dôvody zrušenia pojednávania neuznal, pričom na námietku zaujatosti
sudkyne totožného obsahu, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté neprihliadol a o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania rozhodol samostatným uznesením.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvomzástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola

prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje

inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa zo dňa 29.01.2015 na zrušenie pojednávania na deň 04.02.2015 sa za dôvod pre

zrušenie pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že bola porušená zásada nestrannosti
súdu a sudcu a navrhovateľ opätovne namietal zaujatosť tunajšieho súdu. Žiadal o prerušenie konania
do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Odvolací súd uvádza, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa bolo v čase pojednávania a rozhodovania

okresnéhosúdu,aajvčasepodaniajehonávrhunazrušeniepojednávaniaÚstavnýmsúdomSlovenskej
republiky rozhodnuté a ústavná sťažnosť navrhovateľa bola odmietnutá pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu II. ÚS 436/2013 - 11 zo dňa 12.09.2013).
Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svojou neprítomnosťou na pojednávaní

bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený
sudca, túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín
zo dňa 19. októbra 2012 pod č.k. 4NcC/473/2012 - 16 bolo rozhodnuté o tom, že sudca Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Radoslav Svitana, PhD., ktorému bola vec pôvodne pridelená, nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V súlade s Rozvrhom práce na rok 2013 (pokyn
č. 11/2013 zo dňa 14.05.2013) došlo k prideleniu predmetnej veci na prejednanie a rozhodnutie

sudcovi Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Jurajovi Valášekovi. Samotná skutočnosť, že
je okresným súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy §
14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. mája 2010
sp.zn. 3Nc/14/2010). Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne také právne významné skutočnosti, ktoré

predpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by bolo možné mať za to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca.
Vzhľadom na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom

procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na pojednávanie
dňa 04. februára 2015, ktoré riadne prevzal a ústne na pojednávaní.
Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj

podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadiloani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.