Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, July 29, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17C/157/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115208391
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Straková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8115208391.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudkyňou JUDr. Evou Strakovou v občianskoprávnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpená Fridrich Paľko,
s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v zastúpení doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca dňa 27. 9. 2012 doručil žalobu pôvodne vedenú na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn.
17 C 307/2012, ktorá bola spojená na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Okresného
súdu Prešov 17 C 406/2012. Žalobca žiadal priznať náhradu škody a nemajetkovú ujmu z dôvodu,
že Okresný súd Humenné nesprávnym úradným postupom spôsobil vznik škody na strane žalobcu. V
exekučných konaniach bol exekučný súd povinný do 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnúť. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie však došlo po uplynutí 15 dňovej zákonom stanovenej doby až 18. 7. 2011

s niekoľko mesačným omeškaním, pričom neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutiu pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, lebo počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré majú smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Exekučný súd vykonal procedúru komplexného
preskúmania exekučného titulu metódou, ktorá mu neprináleží, keď vykonal opätovné posúdenie práva

žalobcu bez splnenia zákonných podmienok na taký postup, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej vo
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Na jednej strane je tu právoplatný rozhodcovský rozsudok, ktorý
nie je možné zrušiť, avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na druhej strane
nie je možné zo strany žalobcu iniciovať súdne konanie na zaplatenie istiny s prísl., lebo existencia
rozhodcovského rozsudku je prekážkou veci právoplatne rozhodnutej.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu žalobca si uplatňuje majetkovú škodu ako

aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď mu ako poškodenému vznikla majetková ujma, ktorá predstavuje
náhradu istiny s prísl., ktorá mu nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu vo výške 2.829,13
EUR a uplatňuje si aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 565,83 EUR ako primeranúnáhraduzavnútornézásahydospoločnosti,ovplyvňovaniepodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny.

Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku o náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto
žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. U žalobcu došlo k porušeniu práva na rozhodnutie o žiadosti
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej k porušeniu práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo súdna ochrana mu
nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite. Ďalej došlo k porušeniu princípov právneho štátu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu Okresného súdu Humenné, a to konkrétne princípu

legality, ochrany legitímnych očakávaní, ochrany dôvery v právo a právnej istoty. Preto mu patrí právo
na náhradu škody a priznanie nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti
s porušením práv vyššie označených a princípov právneho štátu.

Povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym
zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Žalobca disponuje exekučným titulom, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v znení neskorších predpisov. Napriek tomu, že vec
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania,

ktorá mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
exekučný súd rozhodol o žiadostiach o udelenie poverenia s veľkým omeškaním a o všetkých týchto
skutočnostiach sa dozvedel až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní žalobcu, že dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a pri skorom rozhodnutí exekučným súdom mohol uskutočniť rad iných krokov k zvýšeniu úspechu

mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky.

Náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnil žalobca ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv definovaných zákonom stanovenou lehotou
danou k rozhodnutiu, keď úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní

exekučného súdu mu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik
ďalších plánovaných podnikateľských aktivít ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a
vyvolaná strata zisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu ako aj na
strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalovaný žiadal žaloby zamietnuť v celom rozsahu a nepriznať žalobcovi náhradu škody v zmysle
zákona č. 514/2013 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, lebo ide o právne neopodstatnenú žalobu z dôvodu
nepreukázaniasplneniazákonnýchpodmienok.Podanéžalobysúzmätočné,vžalobáchniesúuvedené

spisové značky exekučných konaní, chýbajú relevantné údaje, ako dátum doručenia, podania súdu,
ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca
nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných
konaní, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a pod. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, odkazuje
na exekučné spisy, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné

bremeno má znášať sám.

Tvrdenie žalobcu, že nemal vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní sa
nezakladá na pravde, má charakter klamlivého, zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám žalobca uvádza,
že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu, pričom tieto uznesenia mali byť v súlade s právnymi

predpismi upravujúcimi náležitosti súdnych rozhodnutí označené spisovými značkami dotknutých
exekučných konaní. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosťžalobcu za porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 211/2012, IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012). Okrem
toho, kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu

škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v
ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Pre tieto nedostatky a neúplné podanie žalobcu nie je jasný
ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca jednak namieta nezákonné konanie v podobe oneskoreného
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. Nie je zrejmé, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje náhradu škody, keďže v žalobe

sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, resp. z akých titulov si uplatňuje svoj nárok.
Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, žalovaný má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd Slovenskej republiky.

Žalovaný ďalej poukázal na to, že dňa 23. 4. 2012 boli doručené prvé žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.
9. 2012 boli na súd doručené žaloby vo veci, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody,
môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov
odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto má žalovaný za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo
žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,

Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal
požadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadanéinformácie,nebolochotnýuviesťdátumy,kedysadozvedelo
škode,nepriložildokladypreukazujúcevyčíslenúmajetkovúškodu,neuviedol,čibolipodávanésťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“
práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik

nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého
prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. i písm.
a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
všetky tri podmienky súčasne.

V prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného žalobcovi nič
nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok
nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník“),

keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku
škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho žalovaný poukázal na judikatúru
Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,

ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje),
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehotu uvedenú v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch

postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“

Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť
žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné

nerozhodnutie o návrhu o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi v lehote ustanovenej zákonom
považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaný má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a

postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by
boli oprávnené vtom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd

SR(t.j.niecivilnýsúdvkonaníonáhradeškody),dospelnapr.KrajskýsúdvNitre(sp.zn.9Co285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu

v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa malobrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán
sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať

existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Aj z rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR, z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 238/2003 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky
opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle

uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na
základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o
takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne
nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku
nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahovafinančnézadosťučineniepriznáva(bezskúmania,čibolnárokpredtýmuplatnený

podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a
priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je preukázaná existenciu
prieťahov v konaní.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,

ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovaného
žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje je možné považovať za hypotetické.

Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu vo výške, ktorá mu nemôže byť priznaná

rozhodnutím všeobecného súdu, lebo nie je akceptované nútené vymoženie istiny a prísl. zo strany
exekučného súdu.

Uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené. Skutočnú škodu je potrebné dokázať
listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k

ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu a preskúmanie predmetného
nároku je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Na základe všetkých uvedených skutočností

je žalovaný toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak,
ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 565,83
EUR, čo je 20 % z uplatňovanej istiny s prísl.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazoval žalovaný na dve
skutočnosti, kde rozhodoval Ústavný súd SR o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné
prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu

prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné. Pri rozhodovaní Ústavný súd SR
vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu
úveryfyzickýmosobám.ÚstavnýsúdSRprihliadaajnato,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave.
Pokiaľžalobcatentoprostriedoknevyužil,jeneprijateľné,abysamupriznalanáhradanemajetkovejujmy
podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu

zjednať. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Žalobca
uvádza aj „zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania, zánik podnikateľských
aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, pričom žalobca neupresnil, v
čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je

potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených

záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Ž. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii

skutkových okolností, nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

Vtejtosúvislostiniejemožnéopomenúťpovahuapredmetkonaní,vktorýchmalo knesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré

je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky
zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu.

V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(20i0) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej
republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s

podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaný dáva do pozornosti obsah textu priloženého listu,
pričom poukázal na niektoré výňatky:

„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického

využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od
kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne lagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov
vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uviedol. „Celkové náklady úverov poskytovaných

spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť
veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady
takmer 100% ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časťpoplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške

0,25 % denne.
Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru v plnej výške.)
Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj

špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské
centrum) svedčí napr. článok v denníku SME zo dňa 16. 7. 2012, z ktorého vyplýva, že žalobca
obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil
konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj
niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie
Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN

a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia
predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov.
Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom
dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov

na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb.
Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonávanie exekúcie, kde v prípade
žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práv (povinného v exekučnom

konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže
súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť
opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť
vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje

nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v
prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce.Uvedenévylučujemožnosťpriznaniaprípadnéhonárokužalobcunanáhradunemajetkovej
ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a

následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť žalobcovi
priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia

vydaného v tomto konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/
nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi
týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiťzávislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť' pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a
bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu.

Keďže žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nepreukázal ani vznik škody nemajetkovej ujmy, tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom tejto škody a nemajetkovej ujmy, preto takýto návrh je
potrebné zamietnuť. Naopak tento stav si žalobca spôsobil sám a to spôsobom vykonávania
svojej podnikateľskej aktivity, pasivitou pri obhajovaní svojich práv.

Žalobcaižalovanýsanaústnepojednávania,ktorésúdnariadilna24.6.2015 a29.7.2015neustanovili.

Žalobca žiadal podaním zo dňa 20. 7. 2015 o odročenie pojednávania z dôvodu, že nemal dostatok
času na prípravu podľa § 115 ods. 2 O. s. p., lebo mu súd s predvolaním neuviedol jeho tzv. spisovú
značku a bez jej znalosti sa nemohol pripraviť na pojednávanie. Súd tento dôvod nepovažoval
za závažný a ospravedlniteľný dôvod pre odročenie pojednávania. Predvolanie súdu je
označené riadne spisovou značkou, pod ktorou sa vedie predmetná žaloba v súlade

so spravovacím poriadkom a súd nie je povinný označovať žalobu značkami, ktoré používa žalobca pre
svoju vnútornú identifikáciu. Žalobca mal riadne doručené predvolanie na termín 24. 6. 2015, na ktoré
sa bez ospravedlnenia neustanovil a v prípade druhého pojednávania na termín 29. 7. 2015 prevzal
predvolanie dňa 16. 7. 2015, teda je splnená zákonná lehota na prípravu pojednávania 5 dní. Súd nezistil
žiadnu okolnosť, ktorá by bola dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle § 119 O. s. p.,

pričom žalobca bol o týchto dôvodoch riadne poučení v predvolaní na pojednávaní. Súd z
tohto dôvodu neuznal dôvod na odročenie pojednávania, neodročil pojednávanie, ale postupoval podľa
§ 101 ods. 2 O. s. p. a konal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu.

Žalovaný taktiež ospravedlnil svoju neúčasť a súhlasil, aby sa konalo v jeho neprítomnosti s tým, že

poukázal na obsah svojho písomného vyjadrenia k podanej žalobe.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pripojenými spismi 21 Er 501/2010
Okresný súd Humenné, 17 C 406/2012 Okresný súd Prešov a zistil tento s k u t k o v ý s t a v :

V konaní 21 Er 501/2010 Okresný súd Humenné súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 7. 6. 2010 na základe exekučného titulu: rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 16161/09 vydaný Slovenskou rozhodcovskou, a. s. dňa 28. 10.
2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23. 11. 2009 a vykonateľnosť dňa 26. 11.
2009 o veci oprávneného Pohotovosť, s.r.o. Bratislava proti povinnej A. P., o vymoženie 600,- EUR s

prísl. Súd vo veci rozhodol uznesením zo dňa 17. 6. 2011 tak, že návrh súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vydanie exekúcie zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.
2. 2012. Súd pred vydaním uznesenia vykonal nasledovné úkony: dňa 17. 6. 2010 vyzval oprávneného,
aby predložil zmenku vystavenú dňa 29. 1. 2009 na zmenkovú sumu 600,- EUR, preukázal, že bol
dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, ďalej vyzval oprávneného na oznámenie,

koľko celkovo uhradila povinná z dlžnej sumy a kedy pred vydaním exekučného titulu, pretože toto nie je
zrejmé z exekučného titulu, či bol úver poskytnutý v režime obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
abysavylúčilo,žeideovzťahspadajúcipodúpravuspotrebiteľskýchzmlúv,totoistéžiadalodpovinného
a žiadal o predloženie celého spisu Stály rozhodcovský súd Slovenská rozhodcovská, a. s. Následne
dňa 17. 6. 2011 vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia z

dôvodu, že zistil, že právo priznané rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu je nedovoleným a
odporujúcim dobrým mravom, dojednanie rozhodcovskej doložky neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
rozhodca akceptoval neprimeraný poplatok za úver vo výške 96 %, ako aj zmenkový úrok 0,25
% denne (91,25 % ročne), čo je neprijateľnou sankciou, spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorá mu
vyplýva z ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Voči uzneseniu podal oprávnený odvolanie.

V odvolacom konaní Krajský súd Prešov, sp. zn. 5CoE 78/2011 uznesením, zo dňa
20. 10. 2011 zrušil rozhodnutie Okresného súdu Humenné a následne v ďalšom uznesení zo dňa 19. 1.
2012 Okresný súd Humenné opätovne zamietol žiadosť o vydanie poverenia, keď opätovne zhodnotilrozhodcovský rozsudok v časti týkajúcej sa zmenkového úroku v rozpore s dobrými mravmi a zásadami
poctivého obchodného styku z hľadiska podmienok § 52 Občianskeho zákonníka a Zákona č. 258/2001
Z. z. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 2. 2012. Uznesením Okresného súdu Humenné,

zo dňa 28. 2. 2012 exekučný súd zastavil konanie o vymoženie zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 600,- EUR od 23. 5. 2009 pre právoplatnosť uznesenia zo dňa 19.
1. 2012 č. k. 21 Er 501/2010.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z viacerých dôvodov, v prvom rade namietol procesné pochybenia zo

strany žalobcu, keď žalovaný neuviedol spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde,
chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre
posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody.

Vo všeobecnosti žalovaný namietal, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody a nemajetkovej

ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol najmä odkazom na exekučné spisy, v skutočnosti
však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám.

Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných konaní sa
nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavadzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie

spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol
sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu, príkladmo pod sp.
zn. IIÚS211/2012, IVÚS366/2012 a IVÚS374/2012.

Žalovaný ďalej poukázal na to, že nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej
žalobe v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu,
po neúspešnosti ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti žalobcu.

Žalovaný ďalej poukázal na to, že dňa 23. 4. 2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie náhrady škody a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27. 9. 2012 boli doručené Okresnému
súdu žaloby vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, pričom
z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov

odo dňa prijatia jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom stanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky pod sp. zn. 2Cz38/76. Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok.

Žalovaný zdôraznil, že žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti o

predbežné prerokovanie predmetných nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol
ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach,
prípadne oznámiť dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode vrátane dokladov preukazujúcich
vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočností podstatné pre prerokovanie nároku.

Nakoľko žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a
tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o čo sám požiadal,
nepovažuje tento za predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z..

Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona, je

potrebné vychádzať zo znenia exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie exekučného
titulu rozhodcovského rozsudku neplatí stanovená 15-dňová lehota na udelenie poverenia, prípadne na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ak táto bola na súde podaná po 1. 6. 2011.

Pred 1. 6. 2011 v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tento znel vykonateľných

rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Poukázal na to, že v samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudokako exekučný titul sa osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako
zákonodarný zbor Slovenskej republiky.

Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová rozhodnutí rozhodcovských súdov predstavovala len
explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto zákona.

Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nefundovaná a nepravdivá a §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred dňom

1. 6. 2011.

Zároveň žalovaný poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003
Z. z. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky na základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody

v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovaný uviedol, že

vnútroštátny súd má v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IVÚS60/2011, uznesení NS SR pod sp.
zn. 3Cdo 146/2011, 3Mcdo11/2010 a 5Cdo291/2010 povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Žalovaný okrem iného poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR IÚS16/2002, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd síce prihliada na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolností v danej
veci.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno
pokladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.

S ohľadom na konkrétne okolností veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné s poukazom na vyššie uvedený článok Ústavy.

Zároveň konštatoval, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným
postupom, keď nedošlo k porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu a keďže
nebola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, nemôže ísť v danom prípade o
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Žalobcovi vytýkal, že nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom
by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a preto nemôže
byť preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahu, ktorý môže konštatovať
len Ústavný súd. Poukázal na to, že žalobca nepreukázal vznik škody v uplatnenej výške, existenciu
dlžníka a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Podľa žalovaného nie je pravdivé tvrdenie, že nie je možné

vymôcť pohľadávku od dlžníka ako aj tvrdenie, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti poverenia
spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky.Podľa § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak,

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej
veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a

čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený
povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý
mu škodu spôsobil.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje

s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.5.2010, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, 4e)

b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, 4ea)
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,

f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.4eaa)

Podľa§41ods.3zák.č. 233/1995Z.z.,akzáväzokvnotárskejzápisnicipodľaodseku2písm.c)vznikol

z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia
týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok
v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z., exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z., ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z. z., odseky 1 až 3 sa nepoužijú v konaní o výkon rozhodnutia, pri

ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné,
znalečné a iné trovy súdneho konania.

Podľa § 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho
rozhodnutia, súd doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk. Ak povinný do

15 dní od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na samostatné uznanie cudzieho
rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky podľa odseku 2, aby vykonal exekúciu.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z., poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje označenie
a) súdu, ktorý poveruje exekútora vykonaním exekúcie,

b) exekútora, ktorý je poverený vykonaním exekúcie,
c) exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,
d) oprávneného a povinného,
e) vymáhaného nároku,
f) prípadne potvrdenie o vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu.

Podľa § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z., ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky
na výživnom, poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje okrem náležitostí podľa odseku 6 aj výšku
preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov podľa § 197 ods. 3.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z., oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.Podľa § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z. z., súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote vrátane skutočností, že exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, v danom
prípade rozsudkov rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä

jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia

byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred 1. 6.
2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a zmierov

nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými súdmi
alebo vydané jedným rozhodcom súd uvádza, že v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenú
lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadne krátku
na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom
zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd

skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ust. § 45 ods. 1 až 3
Zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 9. 12.
2010 pod sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady
pre vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie
adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku.

KzhodnémuzáverudospelajNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvuznesení zodňa29.3.2011
pod sp. zn. 5Cdo291/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní,
nakoľko ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných titulov zákon
oprávňuje súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vedenom či už podľa

Občianskeho súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konanie zastavili na návrh, ale aj bez
návrhu, ak rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom
sporu bola vec, ktorá nemôže byť podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom
sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom aleboje v rozpore s dobrými mravmi alebo nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že
nebola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu v Prešove, a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011.

Podľa zistení Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15. 8. 2011 doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia, na vykonanie exekúcie, kedy 16. 4. 2012 súd vyzval žalobcu na
predloženie rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 4. 5. 2012 a uznesením zo dňa 5. 10. 2012
bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné v zmysle ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00).

Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v relevantnom čase už 15- dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie.

Vuvedenomustanoveníjevýslovneuvedené,žetátolehotasanevzťahujenaprípady,akideoexekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c), a), d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský
rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmaním písomnosti, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie.

V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodnutéadobarozhodovaniaotejtožiadostivtrvaníviacako13mesiacovbyvovšeobecnostinebola
ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že sťažovateľ podával žiadosti o udelenia poverení na vykonanie exekúcie hromadne,
teda v rovnakom čase zaťažoval všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel

počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo,
že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné považovať za ústavne
akceptovateľné.

Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľa - žalobcu odmietnutá ako neopodstatnená.

S poukazom na citované rozhodnutie ÚS SR nebolo možné konštatovať ani zbytočné prieťahy v
konaniach exekučného súdu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vo veciach vedených proti A. P. I. -
J., sp. zn. 21Er/501/2010, Okresný súd Humenné, keď ako vyplýva z nálezu ÚS SR zavedeného
do exekučného poriadku od 1. 6. 2009 bola nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov

neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomnosti, ktoré nie sú prílohou na vydanie exekúcie, napr.
rozhodcovské zmluvy, resp. doložky.

V uvedených veciach exekučný súd konal sústredene a tvrdená nečinnosť exekučného súdu žalobcom
nezodpovedá skutočnosti.

V uvedených veciach bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý
po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky, ktoréboli podkladom pre ich vykonanie nezaväzujú povinnú na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom.

Ak rozhodcovský rozsudok týmto zákonným ustanoveniam odporuje, uvedené nedostatky predstavujú
hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Dĺžka exekučného konania od doručenia
žiadosti súdneho exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá vzhľadom na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť uvedenej exekúcie nie je takej
povahy, aby bolo možné v daných veciach vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Súčasne súd uvádza, že ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v predmetnej veci nebolo vedené
žiadne disciplinárne konanie a neriešila sa sťažnosť za prieťahy v konaní a ani nerozhodoval Ústavný
súd, či Európsky súd pre ľudské práva.

Zároveň mal súd preukázané, že bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v predmetných exekučných konaniach skúmal, či bola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva.

Najvyšší súd SR pod sp. zn. 6Cdo135/2012 zo dňa 5. 12. 2012, 5Cdo375/2012 ako aj Ústavný súd

ČR pod sp. zn. 3ÚS 562/2012 zo dňa 24. 10. 2013 zaujali stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na

ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.
Uvedené rozhodnutia v odôvodnení poukázali už na uznesenie NS SR zo dňa 13. 10. 2011 pod sp.
zn. 3Cdo146/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že vychádza z jednotného názoru súdnej praxe,
že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j., či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné
tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak
určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia základných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul bol alebo nebol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam
tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o

rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky a takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnej vykonateľnosti a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu

je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle ust. § 42 ods. 2 Exekučného
poriadku okrem iného zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to,

či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzatvorená
platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej
základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok akoby
právny úkon uzavretý nikdy nebol.

Na základe uvedeného dovolací súd vyvodil záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má preto dostatok skutkových a právnych
poznatkov, je oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva medzizmluvnými stranami bola uzatvorená platne a ak zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce
z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že postup exekučného súdu v predmetnej
exekučnej veci nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu a nesmeroval ani k
zrušeniu tohto rozhodnutia, ale iba realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vo vzťahu posúdenia, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je alebo nie je

v rozpore so zákonom.

V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by tak rozhodnutie majúce charakter tzv. ničotného
právneho aktu.

Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu
nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti, keďže toto oprávnenie
nesporne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako to bolo konštatované vo vyššie
uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. V danom prípade bol plne opodstatnený a zákonný
postup exekučného súdu, ktorý pri podaných žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne.

Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom - žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto uvedené neplatné zmluvné

dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovské rozsudky, ktoré boli
podkladom vyššie uvedených exekučných konaní, a preto správne exekučný súd postupoval, ak tieto
považoval za nevykonateľné.

Nakoľkoexekučnýsúdpripostupepodľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuzistil, žeexekučnétituly

vo forme rozhodcovských rozsudkov predložených žalobcom ako oprávneným boli vydané v rozpore
so zákonom dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie
poverenia a žiadosť exekútora zamietol. V predmetnej exekučnej veci zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo realizované za situácie, že pre toto
zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu
a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.
Exekučný súd iba skúmal, či predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom a
či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednávať dané spory.

Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne práve účinky
(IVÚS78/2011, uznesenie NS SR 6Cdo105/2011, 5Cdo375/2012, 6Cdo135/2012).

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku patrí k
procesným podmienkam konania a ich existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
O prekážku právoplatne rozhodnutej veci ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu a tých istých osôb.

Totožný predmet konania je daný vtedy, ak ide o ten istý nárok vymedzený petitom vyplývajúci z
rovnakých skutkových tvrdení, za akých už bol pôvodne uplatnený. O totožnosť účastníkov konania
ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi, prípadne v
novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie však netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vo formerozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je
v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie

(uznesenie NS SR z 5.12.2012 pod sp. zn. 6Cdo135/2012).

Aj zo záverov rozhodnutia NS SR z 27.5.2013 pod sp. zn. 3Cdo 227/2012 a rozhodnutia NS SR
6Cdo135/2012 zo dňa 5. 12. 2012 je možné vyvodiť jednoznačný záver, že rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania, a preto nim nemôže byť založená prekážka tzv. duplicitnej exekúcie.

Ani ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne účinky, a preto nemôže byť
prekážkou veci rozhodnutej.

Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci nepreukázaním, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu, vrátane porušenia

jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia podľa tvrdenia žalobcu v zákonom určenej lehote, súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik

nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočností, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených
kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetných veciach
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s
návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom až do doručenia uznesenia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti exekútora nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu ani vyvolať riziko ohrozujúce

konečné vymoženie pohľadávky, keďže exekučným titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok
rozhodcovského súdu v spotrebiteľských veciach, pričom v iných exekučných konaniach žalobcu ako
oprávneného bola už skôr spochybnená právomoc rozhodcovského súdu určeného žalobcom na
vydanie rozhodcovských rozsudkov z úverových zmlúv nim poskytovaným vo vzťahu k spotrebiteľom.

Žalobca tak nepreukázal ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu, a to vznik škody, ktorá
je chápaná ako skutočná majetková ujma a nároky, ktoré sú uplatnené sú hypotetické, nepredložil
jediný dôkaz na preukázanie škody a teda neuniesol dôkazné bremeno. Súd poznamenáva, že nutnosť
spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v
príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému

nesplnil.

Taktiež nie sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 17
ods. 3 zák. 514/2003 Z. z. a dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie

kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti sú v tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobca je právnická osoba.
Žalobca nepreukázal ani zánik svojich podnikateľských aktív, nie je možné v tejto súvislosti nezohľadniť
samotnú podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorú súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi
tak, že si žalobca uplatňuje nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď škoda mu

vznikla pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, ktorou bola nútená sa zaoberať aj Európska
komisia, ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenie práv spotrebiteľov. Z týchto dôvodov súd
žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca nebol v

konaní úspešný a žalovaný, ktorý bol úspešný a ktorému vzniká nárok na náhradu
trov konania, si tieto trovy konania neuplatnil, preto súd vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu

na Krajský súd v Prešove.Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.