Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/134/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221651
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221651.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 16. 06. 2014 proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 21. mája 2014 č. k. 8C/744/2012-79, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľ domáhal od odporcu
zaplatenia sumy 6.373,84 eur titulom majetkovej škody (ako náhrady istiny s príslušenstvom, ktorá
mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere)
a sumy 1.274,77 eur titulom nemajetkovej ujmy (za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie

veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie ), to je 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom. Predmetný návrh si navrhovateľ uplatnil z dôvodu, že podľa jeho tvrdenia sa Okresný
súd Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 15Er/138/2011 dopustil nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v tom, že bol bezdôvodne nečinný a o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 51 dní, a to tak, že žiadosť súdneho exekútora zamietol.

V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia súd poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, obsah
spisuOkresnéhosúduNovéZámkysp.zn.15Er/138/2011,zktoréhozistil,žežiadosťsúdnehoexekútora
o udelenie poverenia bola podaná na exekučný súd dňa 04. 02. 2011 a dňa 10. 02. 2011 bola táto žiadosť
zamietnutá uznesením č. k. 15Er/138/2011-9, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 03. 2011 bez toho,
aby oprávnený podal proti nemu odvolanie. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 03. 05. 2011 č. k.
15Er/138/2011-12 exekučné konanie zastavil. Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
odôvodnil citáciou ustanovenia § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák.

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 01. 01. 2013 a ust. § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 zák. č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z týchto ustanovení dospel k záveru, že ikeď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, bola dodržaná lehota 15 dní na rozhodnutie súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd predmetnú
žiadosť zamietol v lehote 6 dní od jej doručenia, pričom oprávnený ani nevyužil svoje právo a nepodal

odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a rozhodnutiu o zastavení exekučného konania.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť splnené
zákonné predpoklady vzniku takejto zodpovednosti podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorými sú: existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom

škodyanesprávnymúradnýmpostupom,pričomvšetkytritietopredpokladymusiabyťsplnenésúčasne.
Nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného
právnymi normami, z čoho vyplýva, že ide o také prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou
týchto orgánov, než ich rozhodovacou činnosťou. Škodou vo všeobecnosti treba chápať ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie

majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené).
Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného síce neprejavuje, ale prejavuje sa
v rôznych skutočnostiach pre poškodeného negatívnych.

V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom súd zistil, že tieto podmienky splnené neboli. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať len
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s
dohľadom na konkrétne okolností jednotlivého prípadu, najmä na základe troch základných kritérií, a

to: zložitosť veci, správanie sa účastníka konania a postup súdu. Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ale len
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy
v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom

istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov v konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu tým, že
preskúmaval exekučný titul napriek tomu, že táto činnosť v rámci exekučného konania nebola v jeho
právomoci a teda preskúmanie vykonal neoprávnene, súd prvého stupňa uviedol, že exekučný súd v

predmetnej veci postupoval podľa ust. § 41 ods. 2 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v
čase začatia exekučného konania a správne skúmal, či exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom.
Samotné znenie tohto zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul
z formálneho, ale i z vecného hľadiska. Tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty s omeškaním viac ako 51 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. Exekučný

súd skúmal exekučný titul, teda skúmal, či bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi a po
zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský právny vzťah a konštatovaní, že rozhodcovská doložka
nebola dojednaná v súlade so zákonom, a teda bola v rozpore s platnými právnymi predpismi, neuznal
rozhodcovský rozsudok za exekučný titul a svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil
Za takejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol stav právnej nie istoty.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že nespochybňuje záver
znaleckého posudku, ktorý vypracoval JUDr. PhDr. Slašťan, PhD. pod č. 1/2013 a ktorý predložil
navrhovateľ, ale tento nerieši konkrétnu problematiku týkajúcu sa predmetnej veci a z toho dôvodu
závery znalca v tejto veci neakceptoval. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že exekučný

súd konal v predmetnej veci priebežne, bez zbytočných prieťahov a nezistil žiadne iné predpoklady
na vznik zodpovednosti za škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil titulom nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu. Navrhovateľ v predmetnej veci nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej
škody, nezdôvodnil, z akých položiek táto škoda pozostáva, teda dostal sa do dôkaznej núdze. I keď
v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať

existenciu nesprávneho úradného postupu a konkrétnu skutočnosť zakladajúcu zodpovednosť štátu za
vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Takúto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal
a v predmetnom konaní si uplatnil ničím neodôvodnené a nepreukázané sumy v podobe majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ teda neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdenéhonesprávneho úradného postupu exekučného súdu, čo bolo dôvodom na zamietnutie podanej žaloby a
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení

účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v

primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.
Navrhovateľ tvrdil, že súd ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej situácie,

pričomjetopredovšetkýmštát,ktorýmusíplniťsvojpozitívnyzáväzokvovzťahukprávunaprerokovanie
veci v primeranej lehote a navrhovateľ takýto záväzok nemá. Uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok
konania má vyjadrenie súdu o rozpore exekučného titulu so zákonom, pričom podľa jeho názoru
ide o prejav nesústrednej činnosti súdu, ktorý vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru
navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie

navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 21.

05. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa

v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 6.373,84

eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.274,77 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.
15Er/138/2011. Majetková škoda 6.373,84 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá

by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j.
18. 01. 2011 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak išlo o exekučný
titul podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ tohto zákona s tým, že pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Odvolací súd je rovnako ako súd prvého stupňa toho názoru, že lehota, ktorábola stanovená na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Odhliadnuc

od tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky
vedenom pod sp. zn. 15Er/138/2011 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
bola doručená súdu dňa 04. 02. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 07. 10.
2010 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. v konaní
pod sp. zn. SR 08448/10 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 10. 02. 2011 č.

k. 15Er/138/2011-09 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Navrhovateľakooprávnenývexekučnomkonanínepodalodvolanieprotiuzneseniuzodňa10.02.2011,
ktoré potom nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 03. 2011. O zastavení exekučného konania exekučný súd
rozhodol uznesením zo dňa 03. 05. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 08. 2011 bez toho,
aby oprávnený podal proti nemu odvolanie.

Zamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezdôvodov,ktorésú
uvedené v odôvodnení tohto uznesenia nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup
ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa
o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako

ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je
toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný
postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 15Er/138/2011,
ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil

v sume 6.373,84 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na
poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 1.274,77 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované

tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej
osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za

ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že
nastane stav predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a pod..

Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora
v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 15Er/138/2011 bola doručená
exekučnému súdu dňa 04. 02. 2011 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 10. 02. 2011 (teda
nie viac ako 51 dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ), a túto
okolnosťjepotrebnévziaťdoúvahyakorozhodujúcuprirozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľa

na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní
a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli preukázané
ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že
cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ

nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 10. 02. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 07. 10. 2010, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 08448/10 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a U. H.

ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenejvoVšeobecnýchpodmienkachposkytnutiaúveru,ktorésúneoddeliteľnousúčasťouzmluvyo
úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento

rozsudok nemôže predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal

len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny

predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu

predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa

zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s
exekučným spisom Okresného súdu Nové Zámky vedeným pod sp. zn. 15Er/138/2011 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 51 dní sa nezakladá na pravde a k žiadnej
nečinnosti nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva,
že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 18. 01. 2011 a žiadosť súdneho

exekútoraoudeleniepovereniabolasúduprvéhostupňadoručenáaždňa04.02.2011,pričomexekučný
súd o nej rozhodol uznesením dňa 10. 02. 2011, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 01. 03.
2011, z čoho potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe
a nemohol byť a ani nebol nečinný 51 dní ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza (súd len konštatoval, že účastníkom exekučného
konania nemohol a ani nevznikol stav právnej neistoty, a to s poukazom na časovú postupnosť konania,

t. j. doručenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie - 04. 02. 2011
a rozhodnutie o nej - 10. 02. 2011) a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie dĺžky konania
zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne
aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade
s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase,

preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Pokiaľ ide
o navrhovateľom predložený exekučný titul (rozsudok rozhodcovského súdu) a jeho vykonateľnosť,
odvolací súd poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo
6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.