Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, September 4, 2012

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 11C/65/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811204411
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Dušáková
ECLI: ECLI:SK:OSRV:2012:7811204411.5

Uznesenie
Okresný súd Rožňava, v právnej veci navrhovateľov v 1. rade N. L., r. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
G., Y.. T. XXX/XXX, v 2. rade Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., Y. XXXX/XX, v 3. rade W. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U. B. P., I. XX/X, v 4. rade Q. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., W. XX a v 5. rade
X. D., r. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. U., T. XX/XX, t. č. G., Q. XX, všetci právne zastúpení JUDr.
Hedvigou Gallovou, advokátkou, so sídlom Rožňava, Čučmianska dlhá 2, proti odporcom v 1. rade O. L.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Törökom, advokátom so sídlom
v Rožňave, Šafárikova 8, v 2. rade Q. I., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.Š. - U., P. XXXX/XX a v
3. rade I. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., R. XXXX/XX, vo veci určenia vlastníckeho práva - o trovách
konania, takto

r o z h o d o l :

Účastníkom súd náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do dedičstva, keď súd
rozsudkom zo dňa 6. 12. 2011 určil, že nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. území W. okr. G., zapísané
na Katastrálnom úrade W., Správa katastra G. na LV č. XXX, pôvodne v pozkn. vložke č. XX - parcely
registra „E“, ktoré sú špecifikované vo výrokovej časti rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 6. 12. 2011, sp.
zn. 11 C 65/2011 - 66, pod por. č. 6, v podieli 10/20-ín, ako aj z časti 2/4-ín spoločného lesa a pastvy z
pozkn. zápisnice č. XX v podieli 10/20-ín, patria do dedičstva po neb. Y. L., nar. XX. X. XXXX a zomrelom
X. X. XXXX. O trovách konania súd rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal.

Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že navrhovatelia sa podaným návrhom domáhali, aby súd
rozhodol tak, ako to bolo uvedené vo výrokovej časti rozsudku zo dňa 6. 12. 2011 č. l. 66 sp. zn.
11 C 65/2011. Odporcovia, aj keď spočiatku nesúhlasili so žalobou a žiadali ju v celom rozsahu
zamietnuť, pretože nemali vedomosť o tom, že by došlo k nejakej chybe pri prejednávaní dedičstva
po ich nebohých predkoch a boli v domnení, že v dedičskom konaní po svojich nebohých predkoch
predmetné nehnuteľnosti nadobudli, v priebehu konania, vzhľadom na vykonané dôkazy uznali nárok
navrhovateľov, keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že skutočne došlo k nesprávnemu
zápisu na liste vlastníctva, v dôsledku nesprávneho dedičského rozhodnutia, ktorý nesprávny zápis
nebol nimi zapríčinený a preto žiadali súd, aby ich nezaviazal k náhrade trov konania a zároveň súhlasili
s tým, aby súd rozhodol rozsudkom pre uznanie.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že pri prejednávaní dedičstva
po nebohom Y. L., nar. XX. X. XXXX a zomr. dňa XX. X. XXXX došlo k omylu a odporcovia
nesprávnym dedičským rozhodnutím nadobudli sporné nehnuteľnosti, uvedené vo výrokovej časti
rozsudku. Navrhovatelia zároveň preukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam s poukazom na ustanovenie § 80 písm. c/ O. s. p., aby zosúladili skutočný
stav so stavom právnym. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania, hlavne z dôvodu
uznania nároku zo strany odporcov, návrhu navrhovateľov vyhovel. Konštatoval, že odporcovia učinili

úkon hmotného práva platne, v súlade s právnymi predpismi, spor teda rozhodol meritórne „zameraním
činnosti“ na preskúmanie platnosti tohto právneho úkonu z hľadiska hmotného práva. O trovách
konania rozhodol podľa ustanovenia § 150 ods. 1/ O. s. p. a konštatoval, že výnimočnosť spočíva
hlavne v okolnostiach danej veci, keďže bolo v záujme navrhovateľov usporiadať si vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam, ktoré na základe nesprávneho dedičského rozhodnutia nadobudli odporcovia, ktorí
ale nezapríčinili daný stav, preto odporcov nezaviazal k náhrade trov konania. Uviedol, že až vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. Y.
L., nar. dňa XX. X. XXXX a zomrelom dňa X. X. XXXX - právneho predchodcu navrhovateľov a nie do
dedičstva po neb. Y. L., nar. dňa XX. X. XXXX a zomrelom dňa XX. X. XXXX - právneho predchodcu
odporcov. Vyslovil názor, že by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi, aby odporcovia znášali trovy konania,
keďže nepriaznivý stav nebol nimi zapríčinený, ich konaním a pokiaľ nedošlo k mimosúdnej dohode,
bolo to hlavne z toho dôvodu, že odporcovia nemali vedomosť o tom, že dedičské rozhodnutie po
ich nebohom predkovi - poručiteľovi Y. L. bolo nesprávne a že nadobudli nehnuteľnosti, ktoré patrili
právnemu predchodcovi navrhovateľov a nie ich právnemu predchodcovi, ktorý mal totožné meno - Y.
L., čo zrejme bolo dôvodom toho, že došlo k omylu pri rozhodovaní v dedičskom konaní. Poukázal na to,
že vo vyššie citovanom ustanovení je vyjadrené modelačné, absolučné právo súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem, upravujúcich platenie a náhrady trov konania. Keďže zákon vyžaduje pre aplikáciu
predmetného ustanovenia naplnenie dvoch základných podmienok a to, že sa buď musí jednať o dôvody
hodné osobitného zreteľa, alebo musí ísť o výnimočné okolnosti, ktoré môžu spočívať v dvoch rovinách
a to k dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo aj
procesnej situácii, kde sa takéto dôvody vyskytujú, s tým, že tento dôvod musí byť daný charakterom
konania, alebo charakterom procesnej situácie. Súd I. stupňa mal za to, že v konkrétnom prípade je
potrebné zvážiť na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako i na strane toho,
komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. S poukazom na tieto skutočnosti, v konkrétnom prípade
využil predmetné ustanovenie § 150 O. s. p., ktorým sa predchádza nežiaducej tvrdosti zákona a o
trovách konania rozhodol tak, že ich účastníkom nepriznal.

Proti rozsudku, čo do výroku o náhrade trov konania, v zákonnej lehote podali odvolanie navrhovatelia.
Navrhli, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania súdu I. stupňa zmenil tak, že úspešným
navrhovateľom v 1. až 5. rade priznal náhradu trov konania, ktoré sú odporcovia povinní vyplatiť
navrhovateľom v 1. až 5. rade, spoločne a nerozdielne, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám ich
právnej zástupkyne. Zároveň si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania vo výške 271,15 Eur. Uviedli,
že súd I. stupňa nepostupoval pri rozhodovaní o trovách konania správne, pretože nie je pravdou, že
by odporcovia nemali vedomosť o tom, že sporné nehnuteľnosti, ktorých určenia vlastníckeho práva
sa navrhovatelia v tomto konaní domáhali, patrili právnym predchodcom navrhovateľov. Taktiež nie je
pravdou, že by odporcovia nezavinili začatie tohto súdneho sporu, pretože navrhovatelia sa pokúšali o
mimosúdnu dohodu ohľadne sporných nehnuteľností s odporcami, a to opakovane osobne a následne
aj prostredníctvom právnej zástupkyne (podanie zo dňa 2. 5. 2011), ktorá skutočnosť v konečnom
dôsledku v rámci dokazovania ani nebola sporná, avšak odporcovia právny nárok žalobcov v nijakom
prípade neuznávali, a tento právny nárok neuznávali ani pred začatím samotného súdneho konania, ani
počas súdneho konania vo veci samej (zápisnica o pojednávaní zo dňa 3. 11. 2011). Ďalej uviedli, že
odporcovia právny nárok navrhovateľov neuznávali ani po predložení všetkých písomností svedčiacich
o ich právnom nároku, pričom pravosť týchto písomností spochybňovali až následne po vyslovení
právneho názoru súdu v konaní na prvom stupni, t. j. na pojednávaní vo veci dňa 15. 11. 2011.
Odporcovia uznali pred súdom nárok navrhovateľov, uplatnený žalobou a požiadali súd o rozhodnutie
rozsudkom na základe uznania s tým, aby z dôvodov, hodných osobitného zreteľa súd náhradu trov
konania navrhovateľom nepriznal. Vyslovili názor, že súd I. stupňa sa neriadil ustanoveniami § 1, § 142
ods. 1/ O. s. p. a že neboli splnené podmienky pri rozhodovaní o trovách konania podľa ustanovenia
§ 150 O. s. p., keďže súd I. stupňa neposúdil všetky okolnosti relevantné pre rozhodnutie podľa
tohto zákonného ustanovenia, resp. okolnosti, ktoré považoval za dôvody, hodné osobitného zreteľa
náležite neodôvodnil. Konštatovali, že výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach na strane účastníkov konania, avšak pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania. Z hľadiska aplikácie citovaného zákonného
ustanovenia sú však významnými aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde, ich
postoj v konaní a podobne. Vyslovili názor, že charakter sporu a okolnosti danej veci, ktorými súd
zdôvodnil aplikáciu ustanovenia § 150 O. s. p. nemožno považovať za také dôvody, ktoré by zodpovedali
zvláštnym okolnostiam prípadu a mali výnimočnú povahu. Takže nepovažovali za dostatočné, presné

a zdôvodnené ani samotné konštatovanie súdu I. stupňa, „že bolo v záujme navrhovateľov usporiadať
si vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré na základe nesprávneho dedičského konania nadobudli
odporcovia, ktorí ale nezapríčinili daný stav a súd preto odporcov nezaviazal k náhrade trov konania“.
Poukázali na skutočnosť, že napriek úspechu navrhovateľov súd pri aplikácii § 150 O. s. p. posudzoval
len postavenie odporcov bez toho, aby zohľadnil financovanie a majetkové pomery navrhovateľov,
pričom opomenul vziať do úvahy aj postoj odporcov v konaní, ktorí nárok navrhovateľov uznali pred
súdom až po rozsiahlom dokazovaní, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z obsahu spisu. Vyslovili
názor, že súd I. stupňa relevantné dôvody pre postup podľa § 150 O. s. p. dostatočne neposúdil a svoje
rozhodnutie presvedčivo nezdôvodnil.

Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
I. stupňa ako vecne správny a priznal odporcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania. Vyslovili
názor, že v tejto právnej veci sú dané všetky dôvody hodné osobitného zreteľa, v zmysle ustanovenia
§ 150 ods. 1/ O. s. p., keďže v prvom rade je v záujme navrhovateľov usporiadať si vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam. Navyše vzhľadom na okolnosti danej právnej veci, kedy odporcovia nadobudli tieto
nehnuteľnosti v dobrej viere a zákonne, na základe dedičského rozhodnutia, podľa ktorého zdedili
predmetné nehnuteľnosti po nebohej V. L., rod. Č., nar. X. X. XXXX, zomrelej dňa XX. X. XXXX, ktorá
taktiež nadobudla sporné nehnuteľnosti po svojom manželovi Y. L., nar. XX. X. XXXX a zomr. dňa XX. X.
XXXX. Poukázali na skutočnosti, že už právni predchodcovia odporcov užívali tieto sporné nehnuteľnosti
ako svoje, ktoré následne v dobrej viere užívali a aj obhospodarovali odporcovia taktiež v domnení, že sa
jedná o ich vlastníctvo a nemali tak najmenší dôvod pochybovať o vlastníctve k týmto nehnuteľnostiam.
Ďalej uviedli, že navrhovatelia nikdy nepredložili odporcom také dôkazy svedčiace o ich vlastníctve k
sporným nehnuteľnostiam, o ktorých by nemali pochybnosti. Tvrdenia navrhovateľov, že sa pokúšali o
mimosúdne riešenie sporu je síce pravdivé, avšak zdôraznili, že odporcom nikdy nepredložili žiadne
relevantné dôkazy a tak nebolo možné z ich strany len tak sa vzdať svojho vlastníctva, ktoré nadobudli
dedičstvom, čo ich len utvrdzovalo v tom, že oni sú vlastníkmi týchto nehnuteľností. Odporca v 1. rade
dokonca niekoľkokrát osobne vyhľadal navrhovateľku v 1. rade v mieste jej trvalého bydliska, za účelom
objasnenia celej záležitosti, nakoľko mal za to, že ona jediná vie, vzhľadom na svoj vek potvrdiť, resp.
vyvrátiť opodstatnenosť nárokov navrhovateľov, avšak táto odmietala komunikovať s odporcom v 1. rade,
čo odporcov len utvrdzovalo v ich presvedčení, a preto neboli ochotní pristúpiť k mimosúdnemu riešeniu
tohto sporu. Navrhovateľka v 1. rade sa nedostavila ani na prvé súdne pojednávanie, pred ktorým sa
súd pokúsil o dohodu a odporcovia tak trvali na jej výsluchu práve z dôvodov objasnenia nadobudnutia
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Navrhovateľka v 1. rade sa dostavila až na druhé
súdne pojednávanie, kde po jej výsluchu odporcovia uznali nárok navrhovateľov za opodstatnený, lebo
navrhovateľka v 1. rade objasnila okolnosti prevodu sporných nehnuteľností, ako aj rozpor resp. omyl v
osobe menom Y. L., ktorý mal nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve s jeho menovcom.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1/, 3/ v spojení s § 214 ods. 2/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania
preskúmal rozsudok v napadnutom výroku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľov je dôvodné.

Podľa § 221 ods. 1/ písm. f/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom. V ustanovení § 150 ods. 1/ O. s. p. je ustanovené moderačné
právo súdu zmierniť dôsledky uplatnenia právnych noriem, upravujúcich náhradu trov konania, dáva
súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov
konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady
celkom, alebo sčasti. Predmetné ustanovenie umožňuje tak presadiť aplikáciu ustanovenia § 1 O.
s. p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na
zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak, pokiaľ
možno, spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje.
Musí ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane
účastníkov a to obidvoch), jeho aplikácie. Ustanovenie § 150 ods. 1/ O. s. p. neslúži k zmierňovaniu
majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé,
aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva, alebo právom chránené záujmy,
získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten,
kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým
vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov
v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a podobne. Odvolací súd poukázal na to, že pôvodné

znenie ustanovenia § 150 O. s. p. bolo s účinnosťou od 15. 10. 2008 doplnené o ďalšiu vetu, podľa
ktorej súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol
skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť. Ide o nové ustanovenie, ktorým sa má dosiahnuť motivácia účastníka k
tomu, aby rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, pokiaľ ich mohol uplatniť, predkladal už na úvod konania.
Ustanovenie rozširuje prvky, ktoré majú účastníkov viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za
výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia
musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Novela, účinná od 15. 10. 2008
tým výrazne zmenila dovtedajšie chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo najmä
skúmanie majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania, a až
následne skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v
priebehu konania a podobne. Na rozdiel od toho, nové ustanovenie § 150 ods. 1/ druhá veta O. s. p.
ako prioritné (nie však výlučné), hľadisko uvádza správanie sa účastníkov v konaní. Odňatím možnosti
konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní realizáciu procesných práv, priznaných
účastníkom občianskeho súdneho konania procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť
nielen postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým.

Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania a je garantované
tak Ústavou SR (článok 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok
6 ods. 1/) ako i zákonmi SR. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie i Ústavného
súdu SR (Nález z 12. 5. 2004 sp. zn. I ÚS 226/2003, z 27. 7. 2011, sp. zn. III ÚS 198/2011) sa za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie.
V súlade s § 157 ods. 2/ O. s. p. musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a
zákonnosti výroku rozsudku a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu I. stupňa musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v
odvolacom konaní. Ak rozsudok súdu I. stupňa neobsahuje náležitosti, uvedené v § 157 ods. 2/ O. s. p.,
je nepreskúmateľný. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny
proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom, pretože mu upiera možnosť
náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

V danom prípade súd I. stupňa pri rozhodovaní o trovách konania dospel k záveru, že sú splnené
zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1/ O. s. p. Podstata súdom I. stupňa
zohľadnených dôvodov hodných osobitného zreteľa, v zmysle § 150 ods. 1/ O. s. p. mala spočívať
v okolnostiach danej veci, keďže bolo v záujme navrhovateľov usporiadať si vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam, ktoré na základe nesprávneho dedičského rozhodnutia nadobudli odporcovia, ktorí
ale nezapríčinili daný stav a pokiaľ nedošlo k mimosúdnej dohode, bolo to hlavne z toho dôvodu, že
odporcovia nemali vedomosť o tom, že dedičské rozhodnutie po ich nebohom predkovi - poručiteľovi
Y. L. - bolo nesprávne a preto by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi, aby odporcovia znášali trovy
konania. Súd I. stupňa nepriznanie náhrady trov konania účastníkov ďalej odôvodnil tým, že v danom
prípade je potrebné zvážiť na strane koho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako i na
strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. Obsah spisu svedčí o tom, že súd I. stupňa
neposúdil dostatočne celý komplex okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa
§ 150 ods. 1/ O. s. p. Pokiaľ ide o navrhovateľov, z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, či a ktoré
okolnosti vzal na zreteľ a akými úvahami sa riadil pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo vzťahu k inak
úspešným účastníkom konania (navrhovateľom). Súd I. stupňa neprihliadol v ničom na ďalšie okolnosti
významné pri posudzovaní splnenia predpokladov, vyplývajúcich z ustanovenia § 150 O. s. p., konkrétne
aj na osobné, majetkové a sociálne pomery všetkých účastníkov konania. Svoje konštatovanie o potrebe
zváženia na strane toho, v čí prospech má byť ustanovenie použité, ako i na strane toho, komu inak
prislúchajúci nárok nie je priznaný, ničím neodôvodnil. Pre aplikáciu § 150 ods. 1/ O. s. p. je potrebné
taktiež posúdiť a vyhodnotiť existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, správaním
sa účastníkov v priebehu sporu a s okolnosťami uplatnenia nároku.

Súd I. stupňa neskúmal vec zo všetkých hľadísk, ktoré treba považovať za relevantné v zmysle
ustanovenia § 150 O. s. p. a svoje rozhodnutie v napadnutom výroku o náhrade trov konania neodôvodnil
v súlade s § 157 ods. 2/ O. s. p., čím odňal možnosť účastníkom konať pred súdom. Z uvedených
dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu I. stupňa v napadnutom výroku o náhrade trov konania (§
221 ods. 1/ písm. f/ O. s. p.) a podľa odseku 2/ citovaného ustanovenia vrátil vec súdu I. stupňa na
ďalšie konanie. Zároveň uložil súdu prvého stupňa opätovne rozhodnúť o trovách konania a rozhodnutie
odôvodniť v súlade s § 157 ods. 2/ O. s. p. tak, aby rozhodnutie bolo preskúmateľné.

Súd v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 53/2012 - 90 zo dňa 24. 5. 2012,
čo do výroku o trovách konania, opätovne skúmal splnenie podmienok, v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia § 150 ods. 1/ O. s. p., či sú resp. nie sú splnené, prípadne či prichádza do úvahy rozhodnutie
o trovách konania, v zmysle iného ustanovenia so zreteľom na základné zásady rozhodovania o trovách
konania. Podľa § 150 ods. 1/ O. s. p. ak sú tu dôvody, hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril;
to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Aplikácia ustanovenia § 150
ods. 1/ O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody,
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom, alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať
tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých účastníkov konania, na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súd a ich postoj
v konaní a tiež na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, ,uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, pokiaľ ich mohol uplatniť. Nepriznanie náhrady trov konania
musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj
to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo
dobrým mravom.

Ustanovenie § 150 ods. 1/ O. s. p. nie je možné považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť jeho aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadať. Ustanovenie § 150 O. s. p.
preto nemožno vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

V sporovom konaní /ako tomu je aj v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci, prípadne sa skúma zodpovednosť za zavinenie účastníka,
ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Otázka zavinenia sa hodnotí vždy iba
podľa procesného výsledku. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov
konania podľa ust. § 150 ods. 1/ O. s. p. Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby
pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych
prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej
veci. Ustanovenie § 150 ods. 1/ O. s. p. preto nemožno vykladať tak, že kedykoľvek bez ohľadu na
základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania je možné nepriznať náhradu trov úspešnému
účastníkovi konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné vziať
do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto
rozhodnutia najmä pre majetkové pomery oprávneného účastníka.

S poukazom na vyššie uvedené súd preto opätovne posudzoval celý komplex okolností relevantných pre
rozhodnutie o náhrade trov konania podľa zákonného ustanovenia. Zároveň pre zodpovedné posúdenie
pri rozhodovaní o trovách konania sa súd musí nevyhnutne vysporiadať so všetkými okolnosťami,
pretože len na takom základe možno potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu
pred ostatnými. Okolnosť, že odporcovia nadobudli sporné nehnuteľnosti dedením, nezakladá ich
zodpovednosť za nesprávne rozhodnutie notára a to, že nedošlo mimosúdne k vyriešeniu spornej veci
medzi účastníkmi, bolo spôsobené nevedomosťou odporcov o nesprávnom dedičskom rozhodnutí po ich
právnych predchodcoch totožného mena - Y. L., v čom súd videl a vidí relevantný dôvod pre aplikáciu §

150 ods. 1/ O. s. p. a to následne aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že pre odporcov nebolo jednoduché
posúdiť správnosť listín a to v označení nehnuteľností, resp. veľkosti podielov a pod., čo v konečnom
dôsledku po právoplatnosti rozhodnutia a jeho doručení na správu katastra došlo k prerušeniu konania,
z dôvodu, že listina nevychádzala z údajov katastra a súdu bola vrátená na prepracovanie. Súd má
za to, že vyššie uvedený argument t. j. keď predmetný spor vznikol pre nesprávny úradný postup,
zakladá výnimočnosť veci z hľadiska okolností danej veci a v tejto súvislosti je potrebné poznamenať,
že navrhovatelia si prípadnú škodu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom v dedičskom konaní
môžu uplatniť voči štátu vo veci náhrady škody, ktorá im bola spôsobená orgánom verejnej moci -
spôsobenej notárom, v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), v znení noviel. Súd zároveň prihliadol aj na
ďalšie okolnosti, významné pri posudzovaní predpokladov, vyplývajúcich z ustanovenia § 150 O. s.
p., konkrétne na osobné, majetkové a sociálne pomery všetkých účastníkov konania, keď zistil, že z
navrhovateľov je len navrhovateľka v 1. rade dôchodkyňou, kým odporcovia sú všetci dôchodcami a
okrem starobného dôchodku vo výške cca 400,- Eur u každého, iný príjem nemajú. Navrhovateľka
v 1. rade naviac, ako to uviedla vo svojej výpovedi na pojednávaní, spor ohľadne pozemkov nemala
záujem riešiť, resp. to ani neriešila, jednak z dôvodu, že má zdravotné problémy, ktoré pretrvávajú, bola
hospitalizovaná aj v nemocnici a preto poverila svoje deti, aby vec prípadne riešili aj za ňu. Vychádzajúc
aj z týchto skutočností súd predišiel nežiadajúcej tvrdosti zákona u odporcov, kým na druhej strane postih
toho, komu by prislúchal nárok na priznanie trov konania, t. j. navrhovateľov, okrem navrhovateľky v 1.
rade, bude nepatrný, keďže navrhovatelia nie sú dôchodcami (okrem navrhovateľky v 1. rade), ale sú
zárobkovo činní a odporcovia predmetný spor v konečnom dôsledku ani nezavinili.

V neposlednom rade súd poukazuje aj na okolnosti súvisiace so stavom pred začatím sporu ako aj so
správaním sa účastníkov v priebehu konania, keď nesporne bolo v predmetnom konaní preukázané,
že sporné nehnuteľnosti odporcovia užívali v dobrej viere, ako svoje v domnení, že sa jedná o
ich vlastníctvo k sporným pozemkom, keďže nehnuteľnosti predchodcovia navrhovateľov a odporcov
užívali spoločne a nehnuteľnosti nie sú ani v prírode riadne ohraničené, hranice sú naznačené len
kameňmi, prípadne brázdami. Odporca v 1. rade potvrdil, že sa pokúšali aj o mimosúdne riešenie
sporu, ale neboli zo strany navrhovateľov predložené žiadne relevantné dôkazy, na základe ktorých
sa mali vzdať sporných nehnuteľností a naviac dedičstvo ich len utvrdzovalo v tom, že sú nesporne
vlastníkmi sporných nehnuteľností. Odporca v 1. rade niekoľkokrát vyhľadal aj navrhovateľku v 1. rade
v mieste jej trvalého bydliska za účelom objasnenia celej záležitosti, nakoľko mal za to, že ona jediná
vie, vzhľadom k svojmu veku potvrdiť, resp. vyvrátiť opodstatnenosť nárokov navrhovateľov. Tá však
odmietla s ním komunikovať, čo odporcov len utvrdzovalo v ich presvedčení, že im sporné nehnuteľnosti
patria, preto neboli ochotní pristúpiť k mimosúdnemu riešeniu tohto sporu. Navrhovateľka v 1. rade
sa nedostavila ani na prvé súdne pojednávanie, kedy sa súd pokúsil o dohodu, prípadne uzavretie
zmieru a odporcovia tak trvali na jej výsluchu práve z dôvodov objasnenia nadobudnutia vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam. Navrhovateľka v 1. rade sa len na druhé súdne pojednávanie
dostavila a po jej výsluchu odporcovia uznali nárok navrhovateľov za opodstatnený, keďže ona objasnila
okolnosti prevodu sporných nehnuteľností, ako aj rozpor resp. omyl v osobe Y. L., ktorý mal nehnuteľnosti
vo svojom vlastníctve s jeho menovcom. Nezanedbateľná je aj okolnosť, že nehnuteľnosti, ktoré boli
predmetom sporu je odporcom v 1. rade aj užívaná a nikto sa doposiaľ nedomáhal vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti a doposiaľ ju užíval v domnení, že mu aj vlastnícky patrí, keďže ju nadobudol
dedením po svojom otcovi, časť po svojej matke a jeho rodičia nehnuteľnosť nadobudli kúpou a
tiež aj dedením po svojich predkoch. V užívaní nehnuteľností nebol nikým rušený a doposiaľ nemal
vedomosť o tom, že nesprávnym dedičským rozhodnutím nadobudol spornú nehnuteľnosť po právnom
predchodcovi navrhovateľov, ktorý mal totožné meno, ako jeho právny predchodca, resp. právny
predchodca navrhovateľov. Naviac ani navrhovatelia doteraz nemali o tejto skutočnosti vedomosť, až
v máji v roku 2011, keď si vysporiadavali nehnuteľnosti zistili, že pri prejednávaní dedičstva po neb.
Y. L. ich právneho predchodcu došlo zrejme ku chybe a preto písomným podaním oznámili odporcovi
v 1. rade, že pravdepodobne omylom došlo v dedičskom konaní po neb. Y. L. k zámene mena, v
dôsledku čoho sa nesprávne prejednalo dedičstvo po nebohom. Súčasťou písomnej výzvy nebol návrh
mimosúdnej dohody a preto nie je možné jednoznačne konštatovať, že odporcovia odmietli mimosúdnu
dohodu s navrhovateľmi. Súd s poukazom na všetky vyššie uvedené okolnosti nepochybne má za to, že
sú splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1/ O. s. p. a preto rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti uznesenia a účastníkom náhradu trov konania nepriznal a to ani trov
odvolacieho konania pre použitie tohto výnimočného ustanovenia pre nepriznanie trov konania s tým, že
súd rešpektuje aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1/ O. s. p., podľa ktorého sa zisťujú zvláštne okolnosti

hodné osobitného zreteľa, na ktoré výnimočne prihliadol a nejedná sa o svojvôľu pri rozhodovaní zo
strany súdu, v zmysle prípadnej voľnej možnosti aplikácie citovaného ustanovenia.

Poučenie:

Proti tomuto uznesenie je odvolanie prípustné v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Košiciach cestou tunajšieho súdu.