Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 22, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/117/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223762
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223762.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a

členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Dariny Kriváňovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná konateľ doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie č. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 9.
októbra 2014, č.k. 7 C 169/2012-102, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 9. októbra 2014, č.k. 7 C
169/2012-102, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava V. rozsudkom zo dňa 9.10.2014, č.k. 7 C 169/2012-102, zamietol návrh
navrhovateľa; odporcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods.
l O.s.p., keďže nebolo preukázané, žeby mu trovy konania vznikli.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012 sa
navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,-- € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume
275,-- €. Navrhovateľ svoj nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, voči štátu, Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,
odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V. v exekučnej veci vedenej pod
sp.zn. 37 Er 792/2011 proti povinnému: H. V., narodený dňa X.X.XXXX, vedenej u súdneho exekútora

pod sp.zn. EX 806/2011. Postup exekučného súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom, keď o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonom určenej 15-
dňovej lehote od doručenia žiadosti súdneho exekútora, ale až po veľmi dlhej dobe. Tým exekučný súd
zapríčinil svojou nečinnosťou zbytočné prieťahy v konaní a navyše rozhodol bez splnenia zákonných
podmienok, v rozpore so zákonom. Tým bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie veci v primeranom
čase zaručené čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na

súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky spolu s právom na spravodlivý súdny
proces, na základe čoho je odporca v priamej príčinnej súvislosti s porušenými právami zodpovedný za
škodu, ktorá mu tým vznikla. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, súd nevykonával
žiadne úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty. Z dôvodu nesprávneho úradnéhopostupu exekučného súdu si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody, nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Majetková škoda v sume 125,-- € pozostáva zo sumy 70,-- € vynaloženej na správu
pohľadávky - pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému, 40,-- € udržanie a

správu informačného systému, 15,-- € na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch nadväzne na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky si navrhovateľ uplatňoval
z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k
vymoženiu pohľadávky. Taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako k zániku povinného, zmareniu účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencii povinného. Nemajetkovú ujmu si uplatnil v
sume 275,-- €; za každý rok = 55,-- € mesačne poznačený prieťahmi, ako potrebu náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorá má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej
nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov štátu. V prejednávanej veci
náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje sumu 275,-- € za nečinnosť viac ako 168 dní.

Súd konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, právneho zástupcu navrhovateľa podľa

ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. Na nariadené pojednávanie sa právny zástupca navrhovateľa
nedostavil, doručenie predvolania mal riadne vykázané, elektronickým podaním doručeným súdu dňa
2.10.2014 žiadal o zrušenie nariadeného pojednávania pre porušenie zásady nestrannosti súdu a
z tohto dôvodu aj o prerušenie konania vedeného tunajším súdom do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní

ospravedlnil. Neprihliadal na požiadavku navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, nakoľko nepreukázal, žeby v predmetnom konaní
takáto sťažnosť bola podaná a vec prejednávajúcu sudkyňu nadriadený súd z prejednávania a
rozhodovania predmetnej veci nevylúčil.

Nadväzne na podrobné vyjadrenie odporcu, na jeho námietky na nedostatok procesných podmienok v
konaní, ktoré videl v zmätočnom návrhu, ako aj jeho predčasnom podaní na konanie súdu a nedostatku
právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veciach prieťahov súdu v exekučných konaniach, v
neposlednom rade aj na odporcom vznesenú námietku premlčania, po vykonanom dokazovaní mal
preukázané, že dňa 10.2.2011 bola Okresnému súdu Bratislava V. (sp.zn. 37 Er 792/2011) doručená

žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 18.4.2011 pod č. 5105 100351. Tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti súdu viac ako 168 dní je preto zmätočné a nezakladá sa na pravde. O škode
a jej výške sa navrhovateľ mohol dozvedieť najskôr dňa 18.4.2011a pokiaľ návrh na začatie konania v
prejednávanej veci podal na súd dňa 27.9.2012, nestalo sa tak po uplynutí premlčacej doby. Súd má

právomoc konať vo veciach náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Náležitosti návrhu
na začatie konania upravuje ustanovenie § 79 O.s.p. Vymedzenie rozhodujúcich skutkových okolností
priamo závisí od obsahu právnej úpravy obsiahnutej v hmotnoprávnych predpisoch, ktoré sú predmetom
konania. Splnenie povinnosti opísať rozhodujúce skutočnosti pravdivo nie je procesnými prostriedkami
vynútiteľné a môže nájsť svoj odraz iba v rozhodnutí vo veci samej. Posudzovať súlad návrhu s hmotným

právom ešte pred tým, ako bude požadovaný nárok vecne prejednaný, súdu neprislúcha. Riziko, že
takto formulovanému návrhu nebude vyhovené, nesie v plnom rozsahu navrhovateľ. Ustanovenie, podľa
ktorého otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky, bolo vnesené do
právnej úpravy až novelou zákona č. 514/2003 Z.z. účinnou od 1.1.2013; v predmetnej veci je potrebné

aplikovať hmotnoprávne ustanovenie platné v čase vzniku škody, nároku, resp. v čase uplatnenia nároku
napredbežnéprerokovanienárokupríslušnýmorgánomanasúde,t.j.do31.12.2012.Navrhovateľpodal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky dňa 30.5.2012, v lehote 6 mesiacov (do 30.11.2012) nárokom navrhovateľa nevyhovelo. Súd
nevyhovel návrhu navrhovateľa rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom.

Na konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy iniciované navrhovateľom súd teda aplikoval
hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 (§ 9 ods. l,
2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 18, § 25 ods. l). Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škoduspôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú porušenie právnej
povinnosti orgánom verejnej moci, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie pravidiel
stanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to i pri takých

úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci činnosti rozhodovacej, tiež nevydanie, resp. oneskorené
vydanie rozhodnutia; ďalej vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením
povinnosti vznikla. Okrem náhrady škody upravenej Občianskym zákonníkom neobsahuje zákon č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, ani žiadny iný právny predpis Slovenskej republiky,

osobitný spôsob odškodnenia za prípadný nesprávny úradný postup spočívajúci v neodôvodnených
prieťahoch konania; zákon nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle na majetkovom stave
poškodeného a bez ohľadu na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu, ako bolo preukázané
porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Navrhovateľ nepreukázal existenciu
podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody. V konaní bolo síce preukázané,
že exekučný súd porušil zásadu rýchlosti konania a vydania rozhodnutia v zákonnej lehote. Navrhovateľ

ale nepreukázal vznik materiálnej škody, nemajetkovej ujmy. Obmedzil sa len na všeobecné tvrdenia. V
danom prípade zákonnú lehotu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo možné dodržať
vzhľadom na závažnosť a obtiažnosť veci pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov. Prípadné
nedodržanie 15-dňovej lehoty nie je tak závažné, ako by závažné bolo porušenie ochrany spotrebiteľa.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením § 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/,
d/, e/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený
sudca;súdprvéhostupňanesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenieprávneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené;
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Z ustanovenia §
101 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením

formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.
Riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej
účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v

neprítomnostijehoajehoprávnehozástupcu,odňalmumožnosťkonaťpredsúdom.Vnávrhunazačatie
konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom,
že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.

Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v
skutkovo a právne totožných veciach, v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovania práva na nestranný súd. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, sp.zn. 11 NcC 46/2012, na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 345/2009, I. ÚS 27/1998, III. ÚS

16/2000. Podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozsudku, k dôkazom,
ktoré vykonal. Za tohto stavu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva na
súdnu ochranu, k odňatiu možnosti konať pred súdom. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci

súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.
c/ O.s.p., proti ktorému je prípustné odvolanie; a tak v čase podania odvolania proti rozsudku o
zamietnutí návrhu na začatie konania vo veci samej nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia

účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu; meritórne rozhodnutie je prinajmenšom
predčasné. Súd prvého stupňa pochybil, keď uvádzal, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splneniezákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti
exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení,
ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Vo veci nebolo možné

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom
- listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému
návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam nastoleným
samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd
prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil

sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí
vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to,
či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd sa zaoberal

len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením
urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu, je arbitrárne. Skutkový dej a skutkový základ v
tomto konaní je jedinečný, súd ale odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci, v
ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu

súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom
transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam,
kde tieto vznikli z iného právneho titulu. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Vyčíslenie škody vychádzalo z
jeho účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných

informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné, obchodné zmluvy.
Výšku škody chcel preukázať znaleckým posudkom, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Sám

súd pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie
súdu považuje za vnútorne rozporné. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Súd prvého stupňa tiež
pochybil,keďrozhodolskôr,akorozhodolojehožiadostioprerušeniekonania.Vtejtosúvislostipoukázal

na judikatúru krajských súdov (mutatis mutandis Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9 Co
174/2014). Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na
opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2015, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania
podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť

resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez
nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. júla 2015 (§ 211 ods. 2
O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca

navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a
keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súduuž ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku
odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhovel. Dôkazy
hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom

prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva

účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v

zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok
ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy)

a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody,c/rozhodnutímotreste,oochrannomopatreníaleborozhodnutímoväzbe,alebod/nesprávnym
úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda
štátzodpovedázaškoduspôsobenúvrámciplneniaúlohorgánovverejnejmociuvedenýchvustanovení
§ 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným

rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2
citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát
však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia
škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie,
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie

je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou,
že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a
slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby
konal niečo, čo zákon neukladá.

Ako nepochybne vyplýva z obsahu spisu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.10.2012,
sp.zn. 8 NcC 94/2012, sudcov Okresného súdu Bratislava V. (okrem JUDr. Jany Tamašiovej) nevylúčil z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 7 C 169/2012.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 2.7.2013, č.k. III. ÚS 321/2013-12, ústavnú

sťažnosť navrhovateľa o porušení jeho práv daným uznesením Krajského súdu v Bratislave odmietol
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Znamená to, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým rozsudkom, ale aj v čase
podania návrhu navrhovateľa na prerušenie konania v dôsledku podania ústavnej sťažnosti, (len) oktorú navrhovateľ opieral svoj návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. l písm.
b/, § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., bolo (dávno) rozhodnuté v neprospech navrhovateľa. Navrhovateľ
ďalšie právne skutočnosti odôvodňujúce prerušenie konania ani len netvrdil a z obsahu spisu vôbec

nevyplývajú; nerozhodnutie súdu prvého stupňa o takejto žiadosti navrhovateľa na prerušenie konania
z toho istého skutkového a právneho dôvodu osobitným rozhodnutím nie je taká vada, ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať
(§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rovnako nie je daný odvolací dôvod spočívajúci v tom, že rozhodoval
vylúčený sudca, práve s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a Ústavného súdu

Slovenskej republiky v prejednávanej veci. Neobstojí ani ďalší odvolací dôvod spočívajúci v tom,
že súd prvého stupňa navrhovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, keď konal a rozhodol v
jeho neprítomnosti a z tohto dôvodu sa nemohol vyjadriť k predloženým a vykonaným dôkazom,
nemohol predložiť znalecký posudok na ustálenie výšky škody. Predvolanie na pojednávanie dňa
9.10.2014 bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa s dostatočným časovým predstihom dňa
5.9.2014 (§ 115 ods. l, 2 O.s.p.). Daného pojednávania sa nezúčastnil navrhovateľ ani jeho právny

zástupca, svoju neprítomnosť vôbec neospravedlnili, nepožiadali z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Súd prvého stupňa za tohto skutkového stavu správne postupoval, keď konal a rozhodol
v ich neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.); vychádzal pritom z listinných dôkazov nachádzajúcich sa
v spise. Súd dal navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť
sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch účastníkov, právneho zástupcu

navrhovateľa, riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil.
Svoju vlastnú pasivitu nemôže dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku využiť vo svoj prospech.
Navrhovateľ nepreukázal, že pred začatím pojednávania sa ospravedlnil a súčasne
požiadal z dôležitého dôvodu (presne označeného) o odročenie pojednávania. Znamená to, že súd
prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť

svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť nevyužili, osobitne odvolateľ, bez uvedenia dôvodov
(ospravedlniteľných), takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich
prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ pred začatím pojednávania súdu
nepredložil ním spomínaný znalecký posudok, nestalo sa tak ani v odvolacom konaní. Napokon v
súlade s ustanovením § 120 ods. l O.s.p. napriek povinnosti účastníkov označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. V odvolaní navrhovateľ uvádzal
len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal konkrétne
skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v otázke
dôvodnosti škody, nemajetkovej ujmy. Namietané skutkové tvrdenie v jednotlivých veciach, v ktorých
vystupujú tí istí účastníci, na rovnakom skutkovom a právnom základe, je dané práve tým, že sám

navrhovateľ uvádza skutkový dej, základ, odôvodnenie odvolania rovnaké; rovnaké návrhy, odvolania,
vyjadrenia. Navrhovateľ si nesplnil svoju základnú povinnosť tvrdenia, neuniesol dôkazné bremeno
v otázke vzniku a výšky škody, či došlo k ohrozeniu vymožiteľnosti pohľadávky od povinného (napr.
zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolventnosť povinného v
čase rozhodovania súdu). Nepreukázal listinami/skutočnosťami uplatňovanú skutočnú škodu. Rovnako

navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi (prípadným) nesprávnym úradným postupom a
prípadným vznikom škody či nemajetkovej ujmy. Všeobecné dôvody odvolania spočívajú aj v tom, že
súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nerozhodoval o prerušení konania podľa ustanovenia § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p., a tak dôvody odvolania v uvedenej časti sú absolútne nenáležité.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.