Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 16, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/167/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221801
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221801.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 10. 06. 2014 proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 2. apríla 2014 č. k. 10C/209/2012-46 a o odvolaní navrhovateľa zo dňa 18. 07. 2014
proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 8. júla 2014 č. k. 10C/209/2012-68, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 8. júla 2014 č. k. 10C/209/2012-68 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsaododporcudomáhal
zaplatenia sumy 125,- eur titulom náhrady majetkovej škody a sumy 330,- eur titulom nemajetkovej ujmy

podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov, ktorá mu podľa jeho tvrdenia vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/1264/2008. Odporkyni náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 1 písm. a/, c/, § 2, § 3 ods.
1 písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16, § 17 ods.
1, 2, 3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov, ako i ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 12. 2008 do 31. 12. 2008 a ust. § 420 od. 1
Občianskeho zákonníka. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/1264/2008 podal súdny exekútor dňa 01. 12.
2008 na tento súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (spolu s návrhom oprávneného
na vykonanie exekúcie a exekučným titulom - rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 04. 08.
2008 sp. zn. SR 07945/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08. 09. 2008 a vykonateľnosť dňa 11. 09.

2008). Exekučný súd vydal dňa 22. 12. 2008 pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie
na vymoženie pohľadávky v sume 19.920,- Sk s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 19.680,-
Sk od 23. 04. 2008 do zaplatenia a trov konania, vrátane trov exekúcie.Súd prvého stupňa uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku k tejto zodpovednosti, a to: existencia
nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym

úradným postupom, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Dôkazná povinnosť
v tomto spore zaťažuje navrhovateľa, ktorý je povinný preukázať všetky základné atribúty vzniku
zodpovednosti za škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších
predpisov,jezodpovednosťouobjektívnou,ktorejsanemožnozbaviť(viď.§3ods.2citovanéhozákona),

čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu
alebo nedbanlivosti, ale stačí preukázať vznik škody a to, že táto je výsledkom činnosti príslušného
orgánu štátu. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného, fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch, ako všeobecným ekvivalentom a spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného

alebo predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého
stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné,
alebo účelné. Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného síce neprejavuje,
ale sa prejavuje v rôznych skutočnostiach pre poškodeného negatívnych. Medzi protiprávnym úkonom a
vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Pojem príčinnej súvislosti treba chápať ako súhrn

príčin, ktoré viedli k vzniku škody. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Existencia príčinnej
súvislosti musí byť vždy bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

V predmetnej veci si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa ust. § 9

vyššie citovaného zákona tvrdiac, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon, v danom prípade vydať poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote resp. bez zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Súd prvého stupňa poukázal na judikatúru
ústavného súdu (sp. zn. I ÚS 16/2002), v ktorej súd konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2

Ústavy SR, Ústavný súd SR prihliadne síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave SR alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle citovaného ustanovenia Ústavy SR.

Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v
zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV ÚS 471/2012). Podľa názoru súdu prvého stupňa v tomto
prípade existujú objektívne okolnosti, pre ktoré je možné konštatovať, že rozhodnutie súdu v exekučnom
konaní bolo vydané v primeranom čase, a to s poukazom na samotný postup súdu, v rámci ktorého je

potrebné posudzovať aj hľadisko objektívne, a to v konkrétnom období nápad nespočetného množstva
vecí na vydanie poverenia, množstvo podaní navrhovateľa na zmenu exekútora a pod. ako i počet osôb
vybavujúcich tento nápad v rámci exekučného oddelenia na príslušnom súde (resp. na všetkých súdoch
na území SR).

Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že navrhovateľ nepredložil rovnopis návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, (ktorý mal predložiť odporcovi), iba kópiu sprievodného listu
k žiadostiam spolu so zoznamom týchto žiadostí, pričom zoznam obsahuje iba číslo zmluvy, meno
a priezvisko povinného, dátum jeho narodenia, spisovú značku súdneho exekútora a označenie
exekučného spisu. Z predložených dokladov nemožno zistiť výšku požadovanej náhrady uplatnenej v

danom prípade návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto súd prvého stupňa
nemohol preveriť, či výška majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uplatnená v tomto konaní je zhodná
s nárokom uplatneným v návrhu na predbežné prejednanie náhrady škody. Nezodpovedá skutočnosti
ani tvrdenie navrhovateľa, že poverenie bolo vydané v omeškaní viac ako 198 dní. Návrh na udelenie
poverenia bol súdu doručený 01. 12. 2008, čiže 15 dňová lehota uplynula 16. 12. 2008 a poverenie

bolo vydané 22. 12. 2008, t. j. so 6 dňovým omeškaním. Navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom súdu, nepredložil, ani nenavrhol žiaden dôkaz
na preukázanie, že vydaním poverenia po zákonnej lehote mu vznikla škoda vo výške uplatnenej v tomto
konaní. Preto návrh súd prvého stupňa pre neunesenie dôkazného bremena zamietol ako nedôvodný.Úspešnému odporcovi náhradu trov konania podľa § 142 ods.1 OSP nepriznal, nakoľko žiadne trovy jej
nevznikli, náhradu trov konania si ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení

účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je

nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k
dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli

použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa

mu takto znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli žiadne udržateľné dôvody, nakoľko takéto
dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody potrebné určiť s použitím odborných znalostí,
ktorá právna veda neposkytuje. Opätovne zdôraznil, že súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne
zistenom skutkovom stave.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiežuviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.
Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

K otázke premlčania navrhovateľ uviedol, že k premlčaniu jeho právo nedošlo, nakoľko ako zásadný

moment pri posudzovaní námietky premlčania súd zvažuje, kedy sa poškodený dozvedel o škode. V
predmetnej veci však súd nepriradil pojmu „škoda“ reálny význam a nespojil ho s konkrétnou škodou,
ktorú si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje. Poukázal na ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, ktoré upravuje subjektívnu premlčaciu dobu tri roky a taktiež poukázal i na
rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo/145/2004. Zdôraznil, že o majetkovej škode

spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky, sa dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno
vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. O majetkovej škode
sa teda dozvedel vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou
sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v

peniazoch. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je nutné pre účely posúdenia premlčania
spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom. O nemajetkovej
ujme spočívajúcej v porušení práva na rozhodnutie o podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa navrhovateľ dozvedel až
momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah

porušeniajehopráv,ktorýbolomožnéodškodniťfinančnousatisfakciouvkonkrétnejvýške,čoznamená,
že práva navrhovateľa prestali byť porušované až vtedy, keď sa dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože
tým došlo zároveň k ukončeniu nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ taktiež poznamenal, že
v predmetnej veci mal byť aplikovaný všeobecný právny predpis, a to ust. § 102 zák. č. 40/1964 Zb.
(Občiansky zákonník) v znení neskorších predpisov, z dôvodu, že i pri nesprávnom úradnom postupe

zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá podmienku uplatniť právo
na náhradu škody voči zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súdprvéhostupňadňa08.07.2014vydaluznesenieč.k.10C/209/2012-68,ktorýmnavrhovateľoviuložil
povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie v sume 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a/, Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou

k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov a zároveň navrhovateľa poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude
vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom

stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie

ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne

konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník
súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolaniavoči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie
citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa

ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základnýchprávaslobôd.Ďalejnavrhovateľvpodanomodvolanípoukázalnaust.§18cazák.č.71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.

z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a preto je
nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa ust. §
4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Zároveň poukázal na to, že Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota
pristúpil k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok za podané odvolanie podľa
položky 7a (uznesenie zo dňa 16. 10. 2013 v konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie zo dňa 03. 01.
2014 sp. zn. 16C 174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd

jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil bez náhrady
a ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, aby napadnuté uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil
bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných

odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací

súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 02. 04. 2014, ani
proti uzneseniu zo dňa 08. 07. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj

správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4, veta prvá, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.Podľa § 6 ods. 1, 2, veta prvá a druhá, vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v
sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného

predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.
Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra

2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho

súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu

k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na

priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej
ujmy 330,- eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/1264/2008. Majetková škoda 125,-
eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s

jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na

administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom
návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď

je nepochybné, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie doručenej mu dňa 01. 12. 2008, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa 22. 12.
2008, z tohto ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má
na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkoneverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Je toho názoru, že majetkovú
škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko
navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená

výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
9Er/1264/2008,vktoromsanenachádzajúžiadnenavrhovateľomtvrdenépísomnéurgencieadresované
exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním
tvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovanímtextovurgencií,vyhotovovaním urgencií
anákladovspojenýchsurgovanímakontroloustavukonanianaexekučnomsúde.Prepriznanienáhrady

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok
(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné
priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Naviac exekučné
konanie sa ešte neskončilo, nie je teda zrejmý jeho výsledok, a navrhovateľ sa potom nemôže domáhať
náhrady ním tvrdenej fiktívnej škody, ktorá mu podľa jeho názoru mala vzniknúť.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 330,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov x 6
mesiacov navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa

uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval v
podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné
prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm.
b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na

doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti
sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i
právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti,
za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného
prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti,
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a

neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne
poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom
súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/1264/2008 bola doručená exekučnému súdu dňa 01. 12. 2008 a súd
vydal poverenie dňa 22. 12. 2008, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia,
ale nie viac ako 6 mesiacov, ako to tvrdí navrhovateľ a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy pri

rozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľananáhradunemajetkovejujmy.Vpredmetnejexekučnej
veci však neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej
poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 22. 12. 2008 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu

Okresného súdu Nové Zámky vedeného pod sp. zn. 9Er/1264/2008 stále prebieha exekučné konanie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 04. 08. 2008, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 07245/08 a
vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 13. 02. 2008 medzi spoločnosťou
navrhovateľa ako veriteľom a R. Z. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie

rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva,
že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012). Vexekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/1264/2008 bude preto
potrebné opätovne posúdiť navrhovateľom predložený exekučný titul, ako i to, či tento je alebo nie je
v súlade so zákonom, pričom odvolací súd tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR

(napr. rozhodnutia NS SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo 146/2011 - R 46/2012 , 6Cdo 105/2011, 5 ECdo
9/2013, 4 ECdo 283/2013, 7 ECdo 250/2013).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Právny zástupca navrhovateľa sa pojednávania konaného na súdeprvého stupňa dňa 02. 04. 2014 nezúčastnil, pričom svoju neúčasť neospravedlnil, ani nepožiadal o
odročenie pojednávania a z toho dôvodu súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa
a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo

doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 30. 01. 2014, teda riadne a včas. Odvolací súd
zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 02. 04. 2014
splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní
v neprítomnosti účastníkov konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie
uvedené konštatovať odňatie možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového

stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie
skutkového stavu v predmetnej veci. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný
súdny spis Okresného súdu Nové Zámky, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho
rozhodnutia je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších
predpisov. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr. nevykonanie

znaleckého dokazovania) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§
120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. K argumentu o vyvrátení

nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu,
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov
navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného
súdu Nové Zámky vedeným pod sp. zn. 9Er/1264/2008 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti
exekučného súdu v trvaní 6 mesiacov sa nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti

rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že z vyššie označeného exekučného spisu vyplýva, že návrh
navykonanieexekúciebolusúdnehoexekútoraspísanýdňa01.11.2008ažiadosťsúdnehoexekútorao
udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená dňa 01. 12. 2008. Exekučný súd vydal poverenie
dňa 22. 12. 2008, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 12. 01. 2009, z čoho potom vyplýva, že
exekučný súd nemohol byť a ani nebol nečinný 6 mesiacov, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nevykonanie navrhnutých dôkazov,
k tomu odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol, v čom spočíva
neúplné zistenie skutkového stavu. V prípade, ak mal navrhovateľ na mysli nevykonanie znaleckého
dokazovania, súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal

preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať
dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľa na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy a argumentáciu navrhovateľa v podanom odvolaní ohľadne odporcom

vznesenej námietky premlčania, je odvolací súd toho názoru, že posudzovanie otázky premlčania ako
samostatného, resp. ďalšieho dôvodu zamietnutia návrhu by bolo v rozpore so zásadou procesnej
ekonómie a zároveň by bolo bezpredmetným, nakoľko premlčanie nároku predpokladá jeho existenciu
a táto je v predmetnej veci mimo rámca akýchkoľvek pochybností vylúčená.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto úvahy navrhovateľa
o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Ohľadom samotného exekučného titulu,ktorým je v predmetnej exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14Er/1021/2008
rozsudok rozhodcovského súdu, odvolací súd tiež poukazuje na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia
NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 18. 07. 2014 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 08. 07. 2014 č. k. 10C/209/2012-68, ktorým bola navrhovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,- eur za podanie odvolania.

Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo
strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka
súdnych poplatkov ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom
konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa
v predmetnej veci správne postupoval, keď navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur

podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za podanie odvolania
zo dňa 10. 06. 2014 proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 02. 04. 2014 č. k. 10C/209/2012-46. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam navrhovateľa v podanom odvolaní proti
tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona.
Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v
predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 10. 06. 2014), ktoré bolo doručené súdu prvého
stupňa dňa 11. 06. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie

citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov),
ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu

a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď
bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej
povinnosti“. Povinnosťou navrhovateľa bolo teda zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci
samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením.

Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky
7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by

zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a
podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z
vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na
to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu

okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp.
zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatokzo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 18. 07. 2014, že napadnuté uznesenie zo dňa 08.
07. 2014 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne

dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle
ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť
s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej

časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky a tieto náležitosti odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje.

V súvislosti so vznikom poplatkovej povinnosti navrhovateľa za podanie odvolania proti rozsudku súdu
prvého stupňa odvolací súd dáva do pozornosti navrhovateľa i uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa

19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe sťažnosti navrhovateľa
riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov (ktorý je prílohou zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov) v
odvolacom konaní vedenom na základe odvolania podaného navrhovateľom proti rozsudku Okresného
súdu Veľký Krtíš a Okresného súdu Ružomberok, ktorým tieto súdy zamietli návrh navrhovateľa na

náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Za podané odvolanie bola navrhovateľovi uznesením
uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok a krajské súdy (Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
zo dňa 29. 10. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 548/2013, uznesením zo dňa 05. 09. 2013 v
konaní pod sp. zn. 16 Co 538/2013 a Krajský súd v Žiline uznesením z 25. 07. 2013 v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Co 320/2013) potvrdili uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti navrhovateľovi. Jedná

sa teda o skutkovo totožnú situáciu pri vyrubení súdneho poplatku za podané odvolanie vo veci náhrady
škody a nemajetkovej ujmy v prípade odvolacieho konania začatého po 30. 09. 2012, nakoľko i odvolacie
konanie v tejto predmetnej veci sa začalo po 30. 09. 2012, teda v čase, keď už podanie odvolania vo
veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom podliehalo poplatkovej povinnosti.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.