Rozsudok Judgement was issued on Friday, May 16, 2014

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/221/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214590
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2014:5712214590.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ

a.s. so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich
Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421 so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava proti žalovanej Slovenskej
republike, konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v
konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanej sa proti žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde 27.9.2012 sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia náhrady

majetkovej škody vo výške 125,- eur a sumy 357,74 eur z titulu nemajetkovej ujmy ako aj náhrady trov
konania.

Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt a veriteľ zo zmluvy
o úvere v žalobe uvedeného čísla navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom

podľa § 38 a nasledujúcich Exekučného poriadku (zák.č.233/1995 Z.z.) súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany
dlžníka.
Exekúciu žalobca navrhoval vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere čísla v žalobe uvedeného voči F. C., W.. XX.X.XXXX. Exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci č. Ex 654/2012. Žalobcovi v čase podania žaloby nebola známa spisová
značka, pod ktorou sa exekučné konanie viedlo na Okresnom súde Martin. Súdny exekútor v snahe

postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne predložil návrh žalobcu na
vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Martin
a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V žalobe ďalej žalobca poukázal na znenie
ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 a na znenie tohto istého ustanovenia
platného v čase od 1.6.2010 do 31.5.2011.

Uviedol tiež, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť

exekučného súdu, rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu.Rovnako žalobca poukázal na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase od
1.2.2002do31.5.2010,zktoréhovyplývalo,žesúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí
rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vžalobežalobcatvrdil,žeexekučnýsúd,t.j.OkresnýsúdMartin,napriektomu,ževecnímprejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až 30.7.2012, pričom
konanie začalo 19.1.2012 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, čiže v omeškaní
bol 194 dní.

K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonnom stanovenej doby až
po veľmi dlhej dobe. Žalobca vyvinul enormné úsilie aby docielil vecný posun v exekučnom konaní
a primäl porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, konkrétne tým, že 2.7.2009 spísal a podal žiadosť
o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Dňa

23.9.2009 opätovne spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, rovnako ako dňa 13.11.2009
podal ďalšiu takúto žiadosť a tiež v dňoch 25.2.2010, kedy súčasne podal podnet na preskúmanie
zákonnosti postupu súdu pri prieťahoch v konaní, dňa 30.8.2010 spísal a podal sťažnosť a podnet
na preskúmanie zákonnosti postupu súdu pri prieťahoch v konaní a opätovne namietal porušovanie
svojich práv. Takúto sťažnosť na prieťahy v konaní podal aj dňa 23.11.2010, kedy ju formuloval v

zmysle § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. a dňa 25.5.2011 takúto sťažnosť opätovne spísal a
formuloval ju podľa ustanovenia § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z.. Na dôkaz tejto skutočnosti
žiadal žalobca pripojiť predmetný exekučný spis. Ďalej žalobca tvrdil, že nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, v predmetnom konaní neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil exekučný súd až po veľmi dlhej dobe. Žalobcovi tak vznikla
majetková škoda, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov, spojených so správou
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v
sume 70,-€, ďalej v sume 40,-€ titulom nákladov na udržiavanie a správu informačného systému a
titulom nákladov na administratívne spracovanie textov urgencií , adresovaných exekučnému súdu na

publikačné výdaje, spojené s vyhotovením urgencií, adresovaných exekučného súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume
15,-€. Celkovo takto žalobca vynaložil náklady v sume 125,-€ a táto suma by žalobcu nezaťažila,
keby exekučný súd konal bez prieťahov a dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca si súčasne
uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a s poukazom na v žalobe uvedené nálezy

Ústavného súdu požadoval priznať sumu 357,74 eur tak, že si vzhľadom na v žalobe uvádzané nálezy
Ústavného súdu uplatňoval 55,-€ za každý mesiac omeškania. Tento nárok odôvodnil tým, že márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde
k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík, akými boli to, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, že neskorým ukončením procedúry exekučným

súdom dôjde k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a tým, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom dôjde k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma
ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov, pretože neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu, resp. u členov

riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové meškanie
v rozhodnutí exekučného súdu spôsobilo zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu,
ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, a hospodársku stratu na strane žalobcu ale aj na
stranejehomajiteľovatátosituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcuaspôsobilaneistotu

v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré žalobca mohol prijať.

Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. a
písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,avšak žalovaný do momentu podania žaloby na súd na žiadosť pozitívne nereagoval. Na dôkaz tejto
skutočnosti žiadal žalobca vyžiadať spis Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu
nároku žalobcu na náhradu škody a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody.

Vpriebehuďalšiehokonaniažalobcanazákladeopakovanýchvýzievsúduvšakdospisunepripojilkópiu
žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s týmto prípadom
na Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolával sa na skutočnosť, že v štyroch spisoch Okresného súdu

Martin, ktoré sa týkali exekučných konaní, vedených proti povinných Y. J., C. W., X. E. E. L. S. pripojil
potvrdenie Ministerstva spravodlivosti o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody.

Avšak ani lustráciou v týchto príslušných spisoch sa nezistilo pripojenie takéhoto listinného dôkazu
žalobcom.

Kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na výzvu súdu nepredložil ani
žalovaný, pričom žalovaná prostredníctvom listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 25.6.2012 súdu
oznámila, že Ministerstvu spravodlivosti SR bolo v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 doručených
viac ako 43.000 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo

spravodlivosti neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko tieto žiadosti boli doručené
so sprievodnými listami v dňoch 23.4.2012, 27.4.2012, 30.4.2012, 25.5.2012, 30.5.2012 a 25.9.2012,
riešilo osobitne jednotným postupom objem žiadostí, doručených spoločne k tomu istému dňu a na
základe tohto kritéria bolo vytvorených 8.spisov, predmetom ktorých boli žiadosti, uvedené v ôsmych
sprievodných listoch, ktoré boli Ministerstvu spravodlivosti SR doručené k vyššie uvedeným dňom.

Vzhľadom k tomu nebolo možné predložiť súdu kópie konkrétnych žiadostí o predbežné prerokovanie.
Žalobca však neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť, potrebnú pre
prerokovanie jeho nároku, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený. Napriek
opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi,
bolaMSSRdoručenávšeobecnáodpoveď,kdežalobcanepreukázalpožadovanéskutočnosti,nedoplnil

žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom
doručenia súdu uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode,
doklady, preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, či uviesť skutočnosti, či boli podávané sťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy, prípadne ústavné sťažnosti a podobne.
S ohľadom na uvedené MS SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods.1 písm.a/ zák.č.514/2003 Z.z.

nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný a pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny
uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaný zdôraznil, že
dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a
nemôže zaťažovať žalovaného, ktorý nemôže jednoznačne potvrdiť, či jednotlivé uplatnené nároky boli
aj predmetom doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Na svojich tvrdeniach v žalobe žalobca potom zotrval v priebehu celého konania a po nariadení
pojednávania sa už vo veci meritórne nevyjadril.

Dňa 2.12.2013 súd dostal písomné vyjadrenie žalovanej, ktoré podľa jeho záverečných ustanovení bolo
relevantné pre všetky konania vo veciach spoločnosti Pohotovosť s.r.o. o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy proti žalovanej v senáte 10C Okresného súdu Martin a týmto vyjadrením sa žalovaná
vyjadruje ku všetkým týmto žalobám.

V tomto všeobecnom vyjadrení žalovaná uviedla, že žalobca vo svojich žalobách sa domáha náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Martin, ktorú žalobca videl v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach
alternatívne po 1/ nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, po 2/ rozhodol
o poverení exekútora po 15. dňovej lehote, po 3/ rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote , po 4/ zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po 15.dňovej lehote.K predmetným žalobám žalovaná vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým poukázala na zmätočnosť
podania žalobcu, kde sú zmätočne označení povinní a najmä sú odlišne uvedené ich dátumy narodenia.
Žaloby neobsahujú spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, a chýbajú

relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej
veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti
žalovaná namieta, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval vôbec existenciu
predmetného exekučného konania a vznik skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobca v
skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša

žalobca sám. Tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných
konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám
žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi označené spisovými značkami
dotknutých exekučných konaní. V tejto súvislosti si žalovaná dovolila konajúcemu súdu navrhnúť
aplikáciu ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p..

Žalovaná poukázala, že z jednotlivých žalôb nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca
jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Uvádza tiež rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by

sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie je
jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keď v žalobách sa tieto tituly
prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu uplatňuje svoj nárok. Nie je tak zrejmé,
či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote. Žalobca navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu,
pretože žiadosti o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by
smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca totiž neuviedol, či
využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného
súdu resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o

náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu, alebo Ústavný súd SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, je zrejmé, že žaloba z 27.9.2012 bola podaná pred uplynutím 6.mesačnej

zákonnej lehoty. V rámci predbežného prerokovania niekoľko desiatok tisíc žiadostí žalobca navyše
žalovanej neposkytol potrebnú súčinnosť. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok
bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno
v tomto smere nesie žalobca. S poukazom na ustanovenie § 15 ods.1, § 16 ods.4 zák.č.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov žalovaná namietala, že zo strany žalobcu ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Žalovaná vyslovila právny názor, podľa ktorého predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody je hmotno-právnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody a ak takáto žiadosť nebola
podaná, resp. bola podaná, ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie
takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu, konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotno-

právna podmienka pre podanie žaloby a takáto predbežne podaná žaloba musí byť ako nedôvodná a
predčasne podaná zamietnutá.

Žalovanásosvojomvyjadreníďalejuviedla,žezákonč.514/2003Z.z.ustanovujevšeobecnépodmienky,
pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone verejnej moci,

ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik škody a po 3/
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktoré sa mal dopustiť súd nerozhodnutím o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že v praxi je zaužívaný model,
v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto
žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie
príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti, vyplývajúcej exekučnému súdu zustanovenia § 44 ods.9 Exekučného poriadku. Žalovaná pripustila, že v jednotlivých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom
stanovenej 30.dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny

exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a v takýchto prípadoch exekučný súd objektívne
nemohol dodržať zákonnú 30.dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu, ako oprávneného
na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného
súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného
súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia ak exekučný súd nekonal

o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť
účinný prostriedok nápravy, ktorým bez pochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu,
proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods.7 v spojení s
ustanovením § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy
nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho žalovaná v tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02

a konštatovala, že vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom
ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať, resp.
súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný postup.
Žalovaná zároveň poukazuje na ustanovenie § 44 ods.8,9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,

že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o
zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi
z čoho vyplýva, že v súvislosti s nerozhodnutím v zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Zároveň žalovaná namietla, že podľa

prechodného ustanovenia § 238 ods.1 Exekučného poriadku 30.-dňová lehota na rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora platí len v exekučných konaniach začatých po 1.9.2005. Dovtedy exekučný poriadok
nestanovoval súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora.

K námietke , že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť rozhodnutím o poverení exekútora po

15.dňovej lehote žalovaná uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods.1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. K tejto súvislosti poukázala na dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ ASTURCOM C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj

v exekučnom konaní a na to, že unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011 a
§ 41 ods.2 písm.c/, d/ Exekučného poriadku a uviedla, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva
skutočnosť, že 15.dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu

ako exekučnom titulom, čo je znenie účinné od 1.6.2011. Ak bola teda žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred
dňom 1.6.2011 s poukazom na ustanovenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku poukázala vo
všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu a to vyššie citované rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 16/02, z
ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy

v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv.

Ak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote, uviedla, že takto formulovaný postup, výsledkom ktorého je
rozhodnutieatozamietnutiežiadostioudeleniepoverenia,nemôžebyťnesprávnymúradnýmpostupom,
pretože akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí nemôže
byť nesprávnym úradným postupom tak, ako ho definuje zákon č.514/2003 Z.z., ktorý možno vymedziť

ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Zodpovednosť
štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto v takýchto prípadoch vylúčená.
Súčasne však nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Takúto
zodpovednosť totiž možno uplatniť, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolozrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom a súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody je viazaný rozhodnutím takéhoto orgánu. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods.1 Zákona č.514/2003
ale aj ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 je zrejmé, že pre úspešné

uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné,
aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné
rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku,
podanom proti rozhodnutiu a táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu preto nie je

možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 11/2010 a 5Cdo
291/2010, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v udelení poverenia po 15.dňovej lehote
žalovaná uviedla, že z dikcie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15.dňová lehota
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd

exekútora nepoverí vykonaním exekúcie, 15.dňová lehota neplatí .

V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní, žalovaná
poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 Zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a
konštatovala, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy resp. žiadosť o prešetrenie

vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatnérozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva,čiprávoplatnérozhodnutieÚstavnéhosúdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v
existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu

z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdu
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

Následne vzniesol žalovaný hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s neprávnym úradným

postupomatoprikaždomuplatnenomnároku,priktoromdošlokuplynutiu15.dňovejlehotyoddoručenia
žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, resp. pri ktorom došlo k uplynutia 30.lehoty od
doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009, to znamená, tri roky pred dňom,
kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

K nárokom na náhradu materiálnej škody žalobca podľa námietok žalovanej neuviedol, či predmetné
vecné nároky, ktoré v niektorých žalobách uplatňuje predstavujú podľa § 17 ods.1 Zák.č.514/2003
Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalobca by v takomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Keďže žalobca
je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje

a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel
využívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom nie len na správu
pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali,
resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na
správu informačného systému vznikala a vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej

uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Na druhej strane požadovať paušálne sumy za spomínané
veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom žalobcu od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide

o uplatnenie majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť,
že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky.K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky žalovaná uviedla, že žalobca mal možnosť získať iný exekučný
titul než rozhodcovský rozsudok a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a

svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v žalobách namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto
právožalobcauplatnilnovýmnávrhom,muselbypreukázaťvprvomrade,žebymusúdbezakýchkoľvek
pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej, čo
nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu,

došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Preto žalobca nepreukázal jednak vznik
a ani výšku škody.

K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 a ods.3
zák.č.514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd
rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať z

paušálnej sumy požadovanej žalobcom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu,
pričom v prípade žalobcu ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd
SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca takýto prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných v žalobách

označených nálezoch ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov
riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keď si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011 vyplýva, že odškodnenie právnickej

osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká
ujma priamo. Žalobca neupresnil ani zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré
bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.
Žalobca súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je

potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo
žalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy
ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Namietla, že žalujúca strana nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi konštatovaným porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby
z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie

náhrady škody podľa zák.č.514/2003 Z.z. súd žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania,
ktoré však nevyčíslila.

Po nariadení pojednávania žalujúca strana zaslala súdu podanie z 13.3.2014, ktorým navrhla zrušiť

nariadené pojednávanie a súčasne predložila návrh na doplnenie dokazovania, z ktorého vyplynulo, že
žalobca zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v
dôsledkuvžalobeopísanýchskutočností,zaktorézodpovedážalovaná.Vypracovanýznaleckýposudok
po jeho vyhotovení chce predložiť súdu a žiadal, aby obsah tohto znaleckého posudku bol predmetom
doplneného dokazovania, vykonaného v konaní. V prípadoch, že žalobca podal žalobu označenú ako

agenda Istina RS, na preukázanie skutočností, že postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore
so zákonom, nechal žalobca spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000-právne vzťahy k
cudzine, odvetvia 330300 - európske právo, ktorý zodpovie na otázky, týkajúce sa interpretácie aplikácie
smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 v nádväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru súdneho
dvora Európskej únie. Tento znalecký posudok žalobca považoval za dôkaz so zásadnou povahou a

žiadal, aby bol súdom po spracovaní vykonaný. Súčasne v tomto podaní žalobca uviedol, že mu ku dňu
spracovania tohto podania nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení
sudcov Okresného súdu Martin a trvá, aby mu bolo doručené, pretože má záujem sa proti rozhodnutiu
brániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podaním sťažnosti na Ústavný súd,
pretože týmto postupom dôjde k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Žalobca totiž už v podanom

návrhu na začatie občianskeho súdneho konania označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca
vzhľadom na ustanovenie § 15 ods.1 prvá veta a štvrtá z O.s.p.. Žalobcom označené skutočnosti
v žalobe sú totiž takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu z
prejednávania a rozhodnutia veci. Žalobcovi zatiaľ neboli oznámené výsledky procesných postupovsudcu a súdu, ktoré by boli základom pre spoľahlivé riešenie otázky zachovania nestrannosti súdu
a ustanovenia nestranného zákonného sudcu a preto navrhol, aby Okresný súd Martin nariadené
pojednávanie zrušil až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu

a v prejednávaní veci nepokračoval, pretože v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad.

S týmto návrhom žalobcu sa súd nestotožnil a pojednávanie nariadené na 16.5.2014 vykonal v
neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol rovnako ako žalovaná strana

na pojednávanie riadne a včas predvolaný.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že v prejednaní veci mu nebránila z pohľadu zákonného sudcu žiadna
prekážka . Vzhľadom na konštatovania žalobcu v jeho opakovaných podaniach súd vo všetkých
sporoch žalobcu, uznesením vydaným podľa zákona č.71/1992 Zb. a položky č.17a Sadzobníka
súdnych poplatkov uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti a súčasne

predložil vec s vyjadrením zákonnej sudkyne Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému v
zmysle § 16 O.s.p.. Zákonná sudkyňa, prejednávajúca predmetnú vec sa vo veci necítila zaujatá,
nakoľko v konkrétnej exekučnej veci, z ktorej mala žalobcovi vzniknúť škoda nekonala a krajský súd
svojimi uzneseniami po odvolaní žalobcu jednak zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bola uložená
povinnosť žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti zákonného sudcu s

odôvodnením, že z odvolania žalobcu nevyplýva, že podal námietku zaujatosti, (čo žalobca v odvolaní
výslovne uviedol) a súčasne vrátil spis Okresnému súdu Martin bez rozhodnutia o námietke zaujatosti,
keďže vzhľadom na konštatovanie žalobcu v odvolaní proti uzneseniu o vyrúbení súdneho poplatku za
vznesenienámietkyžalobcavýslovneuviedol,ženepodalnámietkuzaujatosti.Pretozpopísanejsituácie
nie sú právne dôvody pre to, aby nadriadený súd konal, vzhľadom na konštatovanie zákonnej sudkyne,

že sa vo veci necíti zaujatá a vzhľadom na konštatovanie žalobcu v odvolaní voči vyššie uvádzanému
uzneseniu, že námietku zaujatosti zákonného sudcu nepodal.

Vzhľadom na uvedené neboli dôvody pre zrušenie už nariadeného pojednávania a súd žalobu žalobcu
na pojednávaní dňa 16.5.2014 prejednal, pričom v rámci dokazovania sa oboznámil s celým spisovým

materiálom a podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 17Er/783/2012 (spis značky
EX 654/12 Exekútorského úradu súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého).

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v priebehu celého konania žalobca hodnoverne nepreukázal
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej strane pred dňom

podania žaloby na súde. Tieto skutočnosti preukazoval len predložením zoznamom podaných žiadostí,
ktorý je súdu známy z rozhodovacej činnosti v iných podobných sporoch žalobcu.

Na opakovanú výzvu súdu ho nepredložila ani žalovaná strana.

Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/783/2012, (Ex 654/12) súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého so sídlom v Bratislave súd zistil, že dňa 14.2.2012 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý požiadal
Okresný súd Martin žiadosťou zo dňa 31.1.2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prospech oprávneného - žalobcu proti povinnej Beáte Rišianovej na vymoženie pohľadávky priznanej
rozsudkomStálehorozhodcovskéhosúdusp.zn.SR08751/11zodňa12.9.2011zriadenéhoSlovenskou

rozhodcovskou a. s. so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8. K žiadosti pripojil návrh na vykonanie
exekúcie, originál exekučného titulu, plnomocenstvo právneho zástupcu oprávneného a kolok na
zaplatenie súdnych poplatkov. Na základe referátu vyššieho súdneho úradníka bol do spisu pripojený
výpis zo živnostenského registra povinného a to 23.2.2012. Následne dotazoval súd povinnú listom
zo dňa 8.3.2012 aby súdu oznámila na aký účel jej oprávnený poskytol úver. Výzva bola žalovanej

doručená dňa 14.3.2012 a žalovaná k nemu podala vyjadrenie dňa 11.4.2012. Následne exekučný súd
uznesením zo dňa 15.5.2012 sp. zn. 17Er/783/2012 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie tejto exekúcie zamietol. Z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že
exekučný súd postupoval podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. a
zistil po preskúmaní súladu exekučného titulu so zákonom, že tento priznáva nedovolené plnenie, ktoré

je súčasne v rozpore s dobrými mravmi a v rozhodcovskom konaní boli porušené zákonné ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného, exekútorovi
i povinnej. Oprávnený ho napadol odvolaním podaným dňa 2.8.2012 na Okresný súd Martin. O odvolaní
zatiaľ nebolo rozhodnuté.Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zák.č.514/2003 Z.z. v znení účinnom
ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom pred 1.1.2013.

Podľa § 3 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok, ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím ,

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa§4ods.1písm.a/citovanéhozákona,užvzneníúčinnompo1.1.2013vovecináhradyškody,ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia,

vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutia riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012štát zodpovedá za škodu, spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 právo na náhradu škody, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

V zmysle § 15 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 nárok na náhradu škody, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím ale aj nárok na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6.mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods.1 zákona účinného do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods.2 cit.zákona v znení účinnom do 1.1.2013 v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak

nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods.3 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na poa/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods.5 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku
úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2013, právo na náhradu škody sa premlčí

za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa

§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6.mesiacov.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu
škody v zmysle zák.č.514/2003 Z.z. na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne
štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že sa vytýka nesprávny úradný postup súdu v

exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti SR.

Žalobca aj v iných konaniach pripojil do spisu zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo spravodlivosti
SR a zo strany Ministerstva spravodlivosti nebolo súdu signalizované, že by v tejto konkrétnej veci
žalobca takúto žiadosť nepodal. Preto mal súd (aj vzhľadom na prezentovaný názor Krajského súdu v

Žiline v obdobných konaniach vyslovený v rozhodnutiach, ktorými krajský súd rozhodoval o odvolaniach
žalobcu proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorými konanie pre nepredloženie rovnopisu žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zastavil) predbežné prerokovanie nároku žalobcu za
preukázané a nerozporované a teda túto podmienku vyžadovanú ustanovením § 15 citovaného zákona
za splnenú.

Exekučný poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm.d/ označuje iba
od 1.6.2011, napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul považovať podľa § 41 ods.2
písm.d/ Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom
č.102/2011 Z.z. z dôvodu, že vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods.2 písm.d/ sa podľa

Dôvodovejsprávyktejtonoveleodstraňujelenrozpornývýklad§41ods.2písm.d/Exekučnéhoporiadku,
či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa rozumejú
aj rozhodcovské rozsudky. Exekučný poriadok ustanovuje v § 44 ods.2 procesnú lehotu 15 dní na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ústavný súd

vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že táto lehota neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a že uvedené platilo aj
pred 1.6.2010 (do účinnosti zákona č.144/2010 Z.z., ktorým sa menil Exekučný poriadok (napr. II.ÚS
245/2013-17, II.ÚS 112/2013-17).

Spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a vzhľadom na zistený skutkový stav veci
súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu nie je dôvodná ani len čiastočne. Predovšetkým žiadosť
exekútora o udelenie poverenia došla na súd v čase účinnosti ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného
poriadku platného od 1.6.2011, teda v čase, keď súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou od doručenia

žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade ak exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. Navyše v konaní súdu nie je možné vidieť žiadny prieťah, nakoľko súd vykonával dokazovanie
smerujúce z zisteniu, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nebol vydaný v rozpore so zákonom.
Teda v takomto konaní exekučného súdu nie je možné vidieť nesprávny úradný postup v príčinnejsúvislosti, s ktorým mohla žalobcovi vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma. Takýmto spôsobom
nebola preukázaná základná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za konanie orgánu verenej moci
pri výkone verejnej moci, teda nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorým bol v tomto

prípade Okresný súd Martin. Navyše žalobca nepreukázal ďalšiu podmienku pre existenciu takejto
zodpovednosti, ktorou je vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pretože neprodukoval žiadny
dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia v žalobe ohľadne tohto protiprávneho následku preukázal.

Pokiaľ žalobca žiadal vo svojom poslednom podaní pred rozhodnutím súdu o vykonanie dôkazu
znaleckým posudkom, ktorým by vyčíslil výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných
skutočností, k tomu súd konštatuje, že takýto dôkazný návrh už nepripustil, a návrh na doplnenie
dokazovania týmto spôsobom zamietol na pojednávaní. Súd tak postupoval z toho dôvodu, že jednak
žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce tieto jeho tvrdenia, z ktorých by súd mal
možnosť zistiť, komu bol znalecký posudok zadaný, v akom časovom horizonte bude súdu predložený, a

teda či vyčkávaním na takýto znalecký posudok by neboli spôsobené ďalšie zbytočné prieťahy v konaní,
ktoré žalobca opakovane súdom vyčíta. Navyše vzhľadom na dôkaznú situáciu takýto dôkaz bol pre
právne posúdenie nároku žalobcu irelevantný. Z týchto dôvodov súd žalobu v celom rozsahu tak pokiaľ
ide o nárok na náhradu vecnej škody ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, nakoľko
zisteným konaním orgánu štátu k takejto ujme na strane žalobcu dôjsť nemohlo.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní
plne úspešná právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže podľa toho, čo zo spisu vyplývalo,
žalovanej v tomto štádiu konania proti žalobcovi preukázateľné trovy nevznikli.