Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, May 22, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 10C/419/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114232600
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114232600.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Martinom Baranom v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so

sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhrade škody takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a ,

z a m i e t a návrh na prerušenie konania,

náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobami doručenými súdu dňa 27.9.2012 domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy
v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu O.), ktorý rozhodol o
zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia v exekučných konaniach vedených na Okresnom súde O. pod
sp. XEr XXX/XXXX a sp. zn. XXEr/XXX/XXXX po uplynutí 15 dňovej lehoty v dôsledku čoho podľa
názoru žalobcu nerozhodol v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Mal za to, že v daných
prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o vydaní poverenia pristúpil až po veľmi dlhej dobe, hoci

prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou kompletnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu. Žalobca si preto v konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde v O., sp.
zn. XXC/XXX/XXXX uplatnil nárok na náhradu škody v sume 125 eur a nemajetkovú ujmu vo výške
272,91 eur, v konaní vedenom na totožnom súde pod sp.zn. XXC/XXX/XXXX si žalobca uplatnil nárok
na náhradu škody v sume 125 eur a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 901,72 eur. Nároky
na náhradu škody predstavovali náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Táto suma by

nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca zároveň uviedol, že výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu
by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Nárok na nemajetkovú ujmu odôvodnil tým, žekonštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s poručením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručené článkom

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca mal za to, že
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku jeho
insolvencie, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať
vzniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy

žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov
riadiacich orgánov žalobcu ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkostiam nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v práv a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil požiadavkou
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dostihnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
poručenie základných práv a princípov právneho štátu. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil s poukazom
na doktrínu prijatú Ústavným súdom pričom poukázal na nálezy Ústavného súdu III. ÚS 203/06-25,

III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS118/06-40, III. ÚS110/04-55, III. ÚS125/04-44,
III. ÚS229/04-52, III. ÚS21/05-30, III. ÚS190/05-36, III. ÚS 301/05-25. Žalobca mal za to, že na každý
rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 55,- eur na
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Poukázal na to, že exekučný súd bol v konaní
pod sp. zn. XXEr/XXX/XXXX (XXC/XXX/XXXX) bezdôvodne nečinný viac ako 489 dní a v konaní pod

sp.zn. XEr/XXX/XXXX (XXC/XXX/XXXX) bol nečinný 148 dní.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. V prvom rade namietal procesné pochybenia zo strany žalobcu, ktorý
v žalobách neuvádza spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné
údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy

sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalovaný namietal, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody
a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol, najmä odkazom na exekučné spisy,
v skutočnosti však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
sám. Tvrdenie žalobcu o tom, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných

konaniach sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pričom
neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR odmietol sťažnosti
žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu napr. pod sp. zn. II. US
211/2012, IV. US 366/2012 a IV. US 374/2012.

Podľa názoru žalovaného nie je splnená ani základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej žalobe
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu,
po neúspešnosti, ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že žaloby

boli doručené súdu 20.9.2012, vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej
lehoty, ale skôr, pričom z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva,
že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na
súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je
zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie

s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2CZ 38/76. Preto má za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok. Navyše žalobca podal žiadosti o predbežné prerokovanie daných nárokov,
avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu
exekútora v jednotlivých exekučných konaniach, prípadne oznámiť dátumy kedy sa žalobca dozvedel
o škode vrátane dokladov preukazujúcich vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočnosti podstatné pre

prerokovanie nároku. Neposkytol teda žiadnu súčinnosť pri tomto predbežnom prerokovaní a tým zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody.

Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.US 16/2002, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods.2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone.

Žalovaný poukázal aj na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť
súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Takémuto
skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom SR na základe
ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody rozhodovať na základe prieťahu v
súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v
disciplinárnomkonaní,vktoromsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorý
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej ústavný súd SR
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalovaný ďalej uviedol, že ak mala žalobcovi vzniknúť škoda v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej
lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov uplynula pri každom takomto nároku osobitne po troch
rokoch odo dňa kedy sa žalobca o škode dozvedel, t.j. po troch rokoch od momentu zamietnutia žiadosti

na udelenie poverenia. Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom
nároku, pri ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky
pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia ako spôsobu rozhodnutia uviedol, že nemôže byť chápané

ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nie sú splnené ani
zákonné podmienky pre posúdenie zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Poukázal pritom na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa ktorých súd musí ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku a či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Zdôraznil, že napokon z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že 15 dňová lehota sa nevzťahuje na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia.

K vyčíslenej škode vyjadril žalovaný názor, že uplatnená suma titulom náhrady škody je len hypotetickou
sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku nároku na náhradu škody, pričom zjavne nejde o škodu

skutočnú.

Záverom žalovaný poukázal na aspekt dobrých mravov, pričom tento aspekt hovorí v neprospech
žalobcu vzhľadom na charakter nárokov a charakter jeho obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči
dlžníkom žalobcu vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a negatívne

vnímanie žalobcu verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa, či zo strany
štátnych orgánov, ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie
efektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Zdôraznil, že žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Toto
negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie, či využívania právnych inštitútov zo strany

žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecnými uznávanými spotrebiteľskými právami.
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či
poverenie vydajú alebo nie, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom a preto žalobca nemôže poukazovať na rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom

súdu.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením rozsudkom Okresného sudu X. sp.zn. XXC/XXX/XXXX,
vyjadrenia žalovaného, rozsudkom Okresného súdu X. sp.zn XXC/XXX/XXXX, návrhu na prerušenie
konania, spisov Okresného súdu O. sp.zn. XXC XXX/XXXX a XXc XXX/XXXX, kópie spisu Okresného

súdu O. XXEr XXX/XXXX ako aj ostatného spisového materiálu, pričom bol zistený tento skutkový stav:

Predmetom tohto konania sú veci, ktorá pôvodne napadli na Okresný súd v O. a to pod sp. zn. XXC XXX/
XXXXapodsp.zn.XXC/XXX/XXXXatýkalisaexekučnýchkonanívedenýchnaOkresnomsúdevO.podsp. zn. XXEr/XXX/XXXX a pod sp. zn. XEr/XXX/XXXX. V exekučnom konaní sp.zn. XXEr/XXX/XXXX sa
spoločnosťPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,domáhalavykonaniaexekúcieprotipovinnejM.Č.prevymoženie180
eur s príslušenstvom. Súdny exekútor podal na tamojší súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie dňa 28.4.2010. Dňa 14.5.2010 Okresný súd O. vyzýval oprávneného na doplnenie podania.
Zároveň dňa 27.10.2010 vyzval oprávneného, aby doložil zmenku vystavenú dňa 22.4.2009. Dňa
16.6.2011 súd vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. V exekučnom konaní sp. zn. XEr/XXX/XXXX sa spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s.r.o. vykonanie exekúcie proti povinnému X. O. pre vymoženie 179,24 eur s príslušenstvom. V

uvedenom konaní bola žiadosť o udelenie poverenia doručená súdu dňa 16.7.2010. Dňa 20.7.2010
súd žiadosť o udelenie poverenia v časti nad sumu 179,24 eur ako aj trov predchádzajúceho konania
zamietol. V exekučnom titule, ktorý bol rozhodcovský rozsudok zistil rozpor so zákonom v dôsledku
neprijateľných zmluvných podmienok. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11.8.2010, takže
nasledovalo uznesenie zo dňa 27.8.2010, ktorým exekúcia v danej časti bola zastavená. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 9.10.2010 a následne bolo vydané dňa 22.10.2010 poverenie pre

exekútora na vymoženie povinnosti zaplatiť 179,24 eur, trov predchádzajúceho konania vo výške 107,24
eur a trov exekúcie. Exekučné konanie u exekútora bolo vedené pod č. M. XXXX/XX.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu čin orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v
občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

V konkrétnom prípad žalobca vytýka súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol v

15 dňovej lehote o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na exekučný súd, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Vykonaným dokazovaním hodnotiac dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti súd dospel k záveru, že
žalobe nemožno vyhovieť.

V prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody, a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku či pod slovné
spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a zmierov nimi schválených je možné a potrebné
zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými súdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd
uvádza, že v ust. §44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenú lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o

udelenie poverenie exekútora považuje za mimoriadne krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite
preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom
zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ustanovení § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať,čirozhodcovskýrozsudoknezaväzujeúčastníkarozhodcovskéhokonanianaplnenieobjektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský
rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 až 3 zákona
o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.3.2011 pod sp.

zn.5Cdo291/2010,vzmyslektoréhojeexekučnýsúdoprávnenýapovinnýskúmaťmateriálnusprávnosť
rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko
ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných titulov zákon oprávňuje
súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vedenom či už podľa Občianskeho
súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konania zastavili na návrh, ale aj bez návrhu, ak

rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom sporu bola vec, ktorá nemôže byť
podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež
vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo je v rozpore s dobrými mravmi alebo
nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že nebola podaní žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku.

Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto
pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je
potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí
predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV. US 606/12). Práve konkrétne okolnosti

tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Sú všeobecne
známe obchodné praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo konštatovali
súdy vo viacerých rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou
žalobca určil právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov, ktoré súdy vyhodnocovali ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže bola v neprospech spotrebiteľov. Exekútor na návrh žalobcu

predložil na súdy enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval
vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské
konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch
súd zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. V dôsledku množiacich sa nekalých
obchodných praktík mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať

nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito
podaniami, ktorými sú uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík a preto je veľmi obtiažne konať
tak, aby nevznikli prieťahy. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon,
ak poškodzuje práva spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie
rozhodcovskej doložky a pod.) s čím sa súd musel dôsledne vyporiadať, nemožno považovať za

zbytočný prieťah. Navyše každý výkon práva podlieha posúdeniu či je v zhode so zásadou dobrých
mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že buď žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo ju
zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd musí vždy žiadosti žalobcu vyhovieť. Práve rozhodovacia

činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnocovať ako nesprávny úradný postup (uznesenie
Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.8.2009). Táto argumentácia žalobcu by skôr
nasvedčovala uplatňovaniu nároku titulom nezákonného rozhodnutia, k čomu však neboli splnené
zákonné podmienky (neexistuje rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a žalobca ani v jednom prípade voči danému

uzneseniu nepodal ani riadny opravný prostriedok). Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu o prekážke
právoplatne rozhodnutej veci príslušným rozhodcovským rozsudkom. Súdy totiž v rozhodnutiach
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia dospeli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky,dôsledkom toho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje právnu záväznosť pre svoju ničotnosť. Žalobcovi
preto nič nebránilo podať žalobu na súd.

Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery
Ústavného súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu
v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na
predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo
dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil,

že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne,
teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. Napokon zákonodarca nedostatok v súvislosti so
stanovením zákonnej lehoty v zmysle § 44 ods. 2 EP napravil jeho novelou zákonom č. 144/2010 Z.z.,

v zmysle ktorého od 1.6.2010 uvedená lehota vyslovene neplatí pri exekučných tituloch podľa § 41 ods.
2 písm. c) a d) Exekučného poriadku.

Súd teda dospel k záveru, že v danom prípade dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia do vydania poverenia, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala

porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup
exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či
rozhodcovské rozsudku, ktoré boli podkladmi pre jej vykonanie nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom,
plne opodstatnený a zákonom podložený.

Súčasne súd uvádza, že nemá vedomosť o tom, žeby ohľadne žalobcom tvrdených prieťahov v
predmetnom konaní boli vedené disciplinárne konania a riešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a
ani žeby rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky či Európsky súd pre ľudské práva. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2003 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonnom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných

prieťahoch možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenie sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydané v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že s sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktorá má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov by len takéto podklady boli podľa názoru súdu relevantné
pre priznanie žalobcom uplatnených nárokov.

V konaní žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávny úradným postupom súdu

vo vyššie uvedených exekučných konaniach spôsobenú tým, že Okresný súd O. podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v zákonnej lehote nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku na
náhraduškody:existencianesprávnehoúradnéhopostupu,škoda-príčinnásúvislosťmedzinesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
O. žalobca v konaní nepreukázal.

Žalobcavšaknepreukázalaniďalšízákonnýpredpokladzodpovednostizaškoduatovznikuškody,ktorá
je chápaná ako skutočná majetková ujma. Nároky, ktoré si uplatňuje, sú hypotetické. Žalobca nepredložil

jediný dôkaz na jej preukázanie a teda neuniesol dôkazné bremeno. Je potrebné poznamenať, že
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie
sú v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu ale postupovom povinného, ktorý dlh voči
oprávnenému nesplnil.Súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať sa
náhrady škody spôsobenej nesprávny úradným postupov v tomto prípade nie je premlčané, keďže

žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená až po dni 23.4.2009.

Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podmienkou na uplatnenie nároku na
náhraduškodyspôsobenejnesprávnyúradnýmpostupomjepísomnížiadosťpoškodenéhoopredbežné

prerokovanie nároku. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo strany žalobcu boli žalovanej doručené 23.4.2012. Žaloba v pôvodnom
konaní v tejto veci bola doručená súdu dňa 27.9.2012. Žalobca podal teda žaloby predčasne, keď nárok
na súde uplatnil pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak príslušný
orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať nároku na súde. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný
dôvod na zamietnutie žalobu z dôvodu predčasnosti.

Na základe vyššie uvedené a z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalobu zamietol.

Podobne v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody na jej priznanie v
zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné.
Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie

je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v
tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobcom je právnická osoba. Žalobca nepreukázal zánik svojich
podnikateľských aktivít. V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť
žalobcu, o ktorej sa súd už zmienil. Súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca
si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď škoda mu mala vzniknúť pri

negatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu,ktoroubolanútenásazaoberaťajEurópskakomisia,
ktorá v mnohých smeroch skonštatovala porušenie práv spotrebiteľov. Z uvedených dôvodov súd preto
žalobu ako neopodstatnenú zamietol.

Odporca sa písomným podaním doručeným súdu dňa 14.05.2015 domáhal prerušenia tohto konania

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a to do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach,
ktoré navrhla predložiť Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu
dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde X. pod sp. zn. XC/X/XXXX. V predmetnom
konaní žalovaná v prvom rade- Slovenská republika navrhla položiť prejudiciálne otázky:

1.) Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?

2.) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konania
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu?
3.) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou

uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodovednosť členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
4.) Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy prednosť pre náhradou
škody?

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.Vdanomprípadesúdjetohonázoru,ženiesúsplnenézákonnépodmienkynaprerušeniekonaniapodľa
vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Súd má za to, že vyššie uvedené otázky nemajú význam na
rozhodnutie súdu, keďže žaloba v predmetnom spore bola zamietnutá z dôvodu, že zo strany Okresného

súdu Humenné nedošlo ku konaniu v rozpore s právnymi predpismi, teda neboli naplnené podmienky
na priznanie nároku na náhradu škody.

O trovách súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, že úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, keď žalovanej trovy konania nevznikli a náhradu trov konania si

neuplatnila.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo
dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd
v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach ( 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo
uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
O.s.p.

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené ( § 205a O.s.p. ),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o

výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.