Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, July 27, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 21C/106/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107220241
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1107220241.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Kontríkovou, v právnej veci

navrhovateľa: L.. E. E., F. U. P. Okresný súd F. O. X., F. N. X, F. O. X., proti odporcovi: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o
určenie, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 19.6.2007 a doplneným písomným podaním zo dňa
19.9.2011 domáhal určenia, že odmeňovanie navrhovateľa uskutočňované podľa zákona č. 385/2000
Z.z v platnom znení v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu podľa § 69 ods. 2 citovaného

zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z. v období od 15.4.2005 bolo dotknuté porušením zásady
rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že zákonom č. 122/2005 Z.z. došlo k
novelizácii zákona č. 385/2000 Z.z. o súdoch a prísediacich. V zmysle tohto novelizovaného ustanovenia
od 15.4.2005 sa zvýšila výška funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu na šesťnásobok priznanej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnancov v národnom hospodárstve SR za predchádzajúci rok.
Základný plat sudcu je rozdielny u sudcov okresných, krajských súdov špeciálneho súdu a najvyššieho
súdu, keďže sudcovia okresných a krajských súdov sú zaradení podľa doby praxe a výkonu funkcie
sudcu na príslušnom súde do jednotlivých platových stupňov a platových skupín. Všetci sudcovia

všeobecných súdov SR, nie len sudcovia špeciálneho súdu majú upravené ako predstavitelia súdnej
moci zhodné predpoklady na výkon funkcie, rovnaké práva a povinnosti v zmysle zákona. Je možné
konštatovať, že úlohy, ktoré plní sudca okresného a krajského súdu a sudca špeciálneho súdu
z hľadiska ich dôležitosti, rešpektovania obtiažnosti vecí, plnenia všetkých uložených povinností pri
rozhodovaní sú v súhrne obsahovo rovnocenné, takže neodôvodňujú, pri určení výšky platu sudcu
rozdiely v značne neprimeranom rozsahu. Takáto platová úprava je nepriamou diskrimináciou, keďže
znevýhodňuje ostatných sudcov všeobecných súdov oproti sudcom špeciálneho súdu.

Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu 1.12.2011. Vo vyjadrení uviedol, že navrhovateľ
nemá naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa návrhom domáha. V danom prípade nejde o
diskrimináciu, pretože všetci sudcovia mali rovnakú príležitosť uchádzať sa o sudcu špeciálneho súdu
a získať s tým súvisiace výhody. Navyše navrhovateľ v návrhu neuvádza žiadny diskriminačný dôvod, v
zmysle antidiskriminačného zákona. Z uvedených dôvodov navrhol návrh navrhovateľa zamietnuť.Navrhovateľ sa na pojednávanie dňa 27.7.2012 nedostavil, o termíne pojednávania bol upovedomený
elektronicky, súd a ani navrhovateľ netrval na účasti na pojednávaní, pretože bol vypočutý dožiadaným
súdom v Spišskej Novej Vsi. Súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti

navrhovateľa.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, vyjadrením odporcu, ako i ostatným
spisovým materiálom, na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav:

Z výpovede navrhovateľa súd zistil, že podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 20.5.2009, v ktorom
okrem iného Ústavný súd SR rozhodol aj o tom, že ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o
sudcoch a prísediacich nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, článkom 141 ods. 1, článkom 141a ods. 4 písm.

b/, článkom 144 ods.1 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR, článkom 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a
s článkom 11 ods. 1 Dohovoru organizácie spojených národov proti korupcii. Ústavný súd v tejto časti
výroku rozhodol o námietke porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy
odmeňovania sudcov špeciálneho súdu. Ďalej vo svojej výpovedi navrhovateľ poukázal na odôvodnenie
nálezu Ústavného súdu SR. Navrhovateľ bol toho názoru, že rozdiely v platoch sudcov všeobecných

súdov a sudcov špeciálneho súdu sú neodôvodnené, lebo požiadavky na výkon funkcie sudcu sú
pre všetkých sudcov rovnaké, všetci sudcovia plnia rovnaké povinnosti, nesú rovnakú zodpovednosť.
Týmto výrazne odlišným ohodnotením práce sudcu špeciálneho súdu sa i v očiach verejnosti znevážila
práca sudcov všeobecných súdov a ich postavenie. Navrhovateľ ako sudca plní rovnaké úlohy ako
sudcovia špecializovaného súdu, neexistuje dôvod rozdielneho platového ohodnotenia. Navrhovateľ je

v porovnaní so sudcami špecializovaného súdu diskriminovaný.

Z vyjadrenia odporcu súd zistil, že vzhľadom na vydaný ústavný nález, na ktorý poukazuje navrhovateľ,
navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa návrhom domáha, pretože pre
rozhodnutie v tejto veci je rozhodujúci skutkový stav v čase rozhodovania vo veci Navyše v čase
rozhodovania súdom je protiprávny stav konštatovaný v náleze odstránený a sudcovia špecializovaného

súdu nepoberajú neprimerané funkčné príplatky. Odporca ďalej poukázal na konanie vedené na
Okresnom súde Košice I, v ktorom sa navrhovateľ domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z
rovnakého dôvodu. V konaní vedenom v Košiciach je súd oprávnený predbežne skúmať pri posudzovaní
nároku navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy, či k jeho diskriminácii došlo.

Podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby

sa rozhodlo najmä o určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.

V danom prípade sa navrhovateľ domáhal určenia, že odmeňovanie navrhovateľa uskutočňované podľa
zákona č. 385/2000 Z.z v platnom znení v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu podľa
§ 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z. v období od 15.4.2005 bolo dotknuté

porušením zásady rovnakého zaobchádzania.

Navrhovateľ mal byť podľa jeho názoru diskriminovaný tým, že nepoberal funkčný príplatok za výkon
funkcie sudcu v rovnakej výške, ako sudca špeciálneho súdu, pričom musel na výkon funkcie spĺňať
rovnaké predpoklady ako sudca špeciálneho súdu a vykonával rovnako náročnú ako sudca špeciálneho
súdu s rovnakou zodpovednosťou.

Navrhovateľ sa svojho nároku domáhal voči Slovenskej republike, zastúpenej pôvodne Národnou radou
SR a Vládou SR. Súd návrh na začatie konania doručil Národnej rade SR, a Vláde SR. Následne sa
Kancelária Národnej rady SR podaním doručeným súdu 2.2.2010 /č.l.9/ a Úrad vlády SR podaním
doručeným súdu 12.2.2010 /č.l.15/ písomne vyjadrili a namietli nedostatok procesnej spôsobilosti konať
za štát, pretože ani Ústava SR, ani zákon č.300/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR nepriznáva

Národnej rade SR a Vláde SR spôsobilosť mať práva a povinnosti. Po doručení vyjadrenia Kancelárie
Národnej rady SR, Úradu vlády SR a výzvy súdu na odstránenie vád návrhu zo dňa 29.7.2011
navrhovateľovi, navrhovateľ doručil súdu dňa 19.9.2011 /č.l.41/ podanie, v ktorom vyslovil názor, že súdmá pokračovať v konaní s Ministerstvom spravodlivosti SR ako zástupcom štátu. Keďže už pôvodný
návrh smeroval voči štátu, navrhovateľ v podaní upravil len jeho zástupcu, súd podanie navrhovateľa
považoval za opravu resp. doplnenie návrhu a bez rozhodovania o pripustení účastníka do konania,

pokračoval v konaní so zástupcom štátu, ktorého označil navrhovateľ.

Navrhovateľvnávrhunazačatiekonaniabez odôvodnenia,/napriektomu,žesúdnavrhovateľovivrámci
vybavenia dožiadania položil otázku, aby navrhovateľ odôvodnil pasívnu legitimáciu odporcu v spore,
na túto otázku vôbec neodpovedal/, označil ako odporcu štát, za ktorý má napokon konať Ministerstvo
spravodlivosti SR. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že navrhovateľ nevie odôvodniť, prečo sa svojho

nároku domáha voči Slovenskej republike a kto má vlastne za štát konať, či Národná rada SR, resp.
Kancelária Národnej rady SR, či Vláda SR, resp. Úrad vlády SR, alebo Ministerstvo spravodlivosti SR.

Podľa názoru súdu v danom spore je pasívne legitimovaným subjekt, ktorý porušil právo navrhovateľa
na to, aby nebol diskriminovaný, zjednodušene povedané, ten subjekt, ktorý diskriminoval navrhovateľa.

Navrhovateľ za odporcu označil štát. Štát, ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých môže
nadobúdať práva a povinnosti /§21 Občianskeho zákonníka/, je potrebné odlišovať od ostatných

právnických osôb, organizácií a orgánov štátnej správy, či už ústredých alebo miestnych, ktoré vystupujú
v občianskoprávnych /alebo obchodných/ vzťahoch v mene štátu. Štát vystupuje ako samostatný subjekt
občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to vyslovene ustanovené v zákone, napríklad v zákone č.
58/1969 Zb, nahradenom zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, kde v jednotlivých ustanoveniach je uvedené, že za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone je tiež stanovené, ktoré
orgány v mene štátu konanú. Je tomu tak aj v prípadoch ustanovených v § 462 Občianskeho zákonníka,
kdejeuvedené,vktoromprípadenadobudnededičstvoštát,v§135ods.1O.z.,vktoromprípadestratená
vec pripadne do vlastníctva štátu, v § 456 O.z., v ktorom prípade sa vydá bezdôvodné obohatenie štátu,
v § 879i ods. 2 v ktorom sa uvádza, že zostatky zo zrušených vkadov prechádazjú na štát, a ďalšie

ustanoveniaObčianskehozákonníka.Idetiežoprípadyvtrestnýchveciach,kdetrestnýzákonstanovuje,
kedy prepadnutý majetok, alebo vec nadobúda štát. Za štát potom koná právnická osoba, organizácia
a orgán štátnej správy, ktoré sú k tomu oprávnené tiež na základe právneho predpisu, t.j. pri nárokoch
uplatňovaných podľa cit. ust. zákonov je štát pasívne legitimovaným.

Je pravdou, že § 25 ods.1 zákona č.385/2000 Z.z. stanovuje, že vymenovaním za sudcu vzniká a

zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti
sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Navrhovateľ si však neuplatňuje právo na základe zákona
385/2000 Z.z. Navrhovateľ svoj nárok opiera o antidiskriminačný zákon z ktorého však nevyplýva, že
by za porušenie práva nebyť diskriminovaný mal a mohol byť zodpovedný v určitých prípadoch štát. Zo
zákona 365/2004 Z.z. vyplýva, že za následok porušenia práva nebyť diskriminovaný zodpovedá ten, kto

porušenie práva spôsobil. Navrhovateľ, ako už súd hore uviedol, neodôvodňuje, kým bol diskriminovaný,
akým konkrétnym konaním ktorého subjektu, ktorý by mal zároveň spôsobilosť podľa procesného a
hmotného práva. Navrhovateľ svoj návrh v tomto smere neodôvodnil. Je možné len predpokladať, že
navrhovateľ mal na mysli subjekt zodpovedný za prijatie protiústavného zákona. Zo žiadneho právneho
predpisu však nevyplýva, že by štát bol zodpovedný za prijatie protiústavného zákona. Podľa názoru

súdu v súlade s hore uvedeným štát nie je v tomto spore pasívne legitimovaným.

Navrhovateľ navrhol, aby súd pokračoval v konaní so zástupcom štátu Ministerstvom spravodlivosti
SR, čo neodôvodnil, ako už súd hore konštatoval. Súd sa preto môže len domnievať, že Ministerstvo
spravodlivosti SR sa mohlo dopustiť neoprávneného konania /diskriminácie/ tým, že navrhovateľovi
vyplácalo /prostredníctvom okresného na ktorom pracoval/ nižšiu mzdu, ako mu mala byť vyplácaná

a tým došlo k jeho diskriminácii alebo tento subjekt zodpovedá za prijatie protiústavného zákona
ako jeho predkladateľ. Podľa názoru súdu zástupca odporcu postupoval správne, keď navrhovateľovi
vyplácal mzdu v tej výške, v ktorej mu ju vyplácal, pretože až do doby vyhlásenia ústavného nálezu
o nesúlade zákona s ústavou sa zákon považuje za platný a účinný, preto až do doby vyhlásenia
ústavného nálezu k diskriminácii navrhovateľa z dôvodu nevyplácania mzdy v rovnakej výške ako

sudcom špeciálneho súdu nemohlo dôjsť. Navyše ústavný súd nerozhodol o protiústavnosti zákona,na základe ktorého bola navrhovateľovi vyplácaná mzda, ale o protiústavnosti zákona, na základe
ktorého bola vyplácaná mzda sudcom špeciálneho súdu. Zástupca odporcu sa preto nemohol dopustiť
neoprávneného konania nevyplácaním mzdy v nesprávnej výške navrhovateľovi a tým ho diskriminovať,

pretože pri vyplácaní mzdy navrhovateľovi postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa
názoru súdu Ministerstvo spravodlivosti SR nie je zodpovedné za prijatie protiústavného zákona. Z §
67 a nasledujúcich zákona č.350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR vyplýva, že na legislatívnom
procese sa podieľajú tí, ktorí návrh zákona podávajú /výbory, poslanci, vláda/, ďalej je to Národná
rada SR a prezident. Navrhovateľ neoznačil ako zodpovedný subjekt žiaden z vymenovaných. Z

hore uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že odporca označený navrhovateľom za jeho nárok
nezodpovedá a nie je v spore pasívne legitimovaným.

Ďalším dôvodom, pre ktorý súd návrh navrhovateľ zamietol, je nedostatok naliehavého právneho záujmu
navrhovateľa na určení, ktorého sa návrhom domáha. Podľa ustálenej súdnej praxe naliehavý právny
záujem na určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p. má navrhovateľ vtedy, ak po rozhodnutí súdu dôjde
k zmene jeho právneho postavenia. Podľa názoru súdu aj v prípade, ak by súd návrhu navrhovateľ

vyhovel, k zmene jeho právneho postavenia nedôjde. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav v čase
vyhlásenia rozsudku. Aj sám navrhovateľ si je vedomý skutočnosti, že Ústavný súd SR rozhodol okrem
iného v ústavnom náleze zo dňa 20.5.2009 o tom, že ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.
o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, článkom 141 ods. 1, článkom 141a ods. 4 písm.
b/, článkom 144 ods.1 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR, článkom 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a

s článkom 11 ods. 1 Dohovoru organizácie spojených národov proti korupcii, čo vyplynulo v výpovede
navrhovateľa.KeďžeužÚstavnýsúdvnálezekonštatoval,žeodmeňovanienavrhovateľa bolovrozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania /posudzované súdom podľa obsahu/ rovnaké rozhodnutie tohto
súdu je podľa názoru súdu nadbytočné. Navyše v čase rozhodovania súdom bol tento protiprávny stav
odstránený a odmeňovanie sudcov špecializovaného súdu sa neuskutočňuje v značne neprimeranom

rozsahu, ako to tvrdí navrhovateľ v návrhu. Z ustálenej súdnej praxe tiež vyplýva, že pokiaľ je možné
podať návrh na plnenie, je ho potrebné podať, pretože návrhy na plnenie majú vždy prednosť pred
návrhmi na určenie. V prípade podania návrhu na plnenie je povinnosťou súdu prejudiciálne skúmať, či k
diskriminácii, ako základu žaloby došlo, alebo nedošlo. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané,
že navrhovateľ v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I 19C 124/2011 vystupuje ako navrhovateľ

o zaplatenie peňažnej náhrady z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania. Uvedená skutočnosť vyplynula z listu navrhovateľa adresovanom Okresnému súdu
Košice I 19.9.2011 /č.l. 93/, v ktorom navrhovateľ súdu oznamuje, že berie v celom rozsahu späť podaný
návrh na začatie konania vedený pod sp. zn. 19C 231/2011, pretože malo ísť o doplnenie návrhu vo
veci vedenej na súde pod sp. zn. 19C 124/2011. Okresný súd Košice I v konaní o zaplatenie peňažnej

náhrady z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania sa teda
bude predbežne zaoberať otázkou, či odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., úspešnému odporcovi trovy konania nevznikli,
preto mu ich náhradu súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona