Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 6, 2014

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 11C/10/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811200314
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Kušnírová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2014:7811200314.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Editou Kušnírovou, v právnej veci žalobkýň, v 1. rade F.J. Q.,

Z.. XX.XX.XXXX, v 2. rade P. Q., Z.. XX.XX.XXXX, v 3. rade A. Q., Z.. XX.XX.XXXX a v 4. rade I.
Q., Z.. XX.XX.XXXX, všetky bytom Gemerská Poloma, Turecká 617, právne zastúpené JUDr. Ivetou
Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie,
Ul. 29. augusta 8 - 10, Bratislava 1, pobočka Spišská Nová Ves, so sídlom Elektrárenská 10, o náhradu
škody, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta,

náhradu trov konania účastníkom nepriznáva,

náhradu trov štátu súd nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Pôvodný žalobca, V. Q., sa podanou žalobou v konaní sp.zn. 5C/29/1991 domáhal náhrady škody
na zdraví. Požadoval stratu na zárobku počas práceneschopnosti (PN), po jej ukončení a náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pôvodný žalobca, Viliam Spišiak, sa podanou žalobou v
konaní sp.zn. 5C/29/1991 domáhal náhrady škody na zdraví. Požadoval stratu na zárobku počas
práceneschopnosti (PN), po jej ukončení a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Žalobu odôvodnil tým, že pracoval u zamestnávateľa ŽB n.p. Spišská Nová Ves, Závod Nižná Slaná,
na pracovisku č. 140, kde sa vyskytoval SO2 v koncentrácii, ktorá prekračovala hygienickú normu.
V dôsledku toho opúšťali pracovisko spolu s kolegami, priotrávení. V roku 1988 bol prvýkrát
hospitalizovaný pre zdravotné ťažkosti s tým spojené. Po druhej hospitalizácii v roku 1989 na ORL bol
informovaný o následkoch. Podľa jeho poznatkov boli jeho „papiere“ odoslané na pracovné lekárstvo
F.. D., Nemocnica Rožňava. Ťažkosti s výskytom SO2 neboli podľa jeho názoru dôsledne skúmané.

Pracovisko č. 140 bolo asi v roku 1989 zamurované. Žalobca žiadal o prešetrenie prípadu aj
rozhodcovskú komisiu, pretože pôvodný zamestnávateľ ho zo zdravotných dôvodov preradil na inú,
menej platenú prácu. Podľa vedomostí žalobcu, sa objavil plyn SO2 v banskom ovzduší v ŽB Nižná
Slaná už v roku 1987 a na pracovisku č. 140 bol prvýkrát zaregistrovaný 18. 05. 1988. Na uvedené
pracovisko bol pôvodný žalobca preradený v apríli 1987. Od uvedeného obdobia sa plyn vyskytoval
v týchto priestoroch v nepravidelných obdobiach a rôznych hodnotách. Poukázal na to, že aj ďalší
spolupracovníci: I. A., F. X., D. U., E. P., U. F., Q. H., H. F. mali podobné poznatky. Navrhol ich vypočuť

ako svedkov. Pôvodný zamestnávateľ nesúhlasil s odškodnením škody na zdraví s poukazom na to, že
sa nejedná o chorobu z povolania. Z týchto dôvodov si uplatnil nárok prostredníctvom súdu, s návrhom,
aby nariadil znalecké dokazovania znalcom, či choroba „laryngidis chronica hypertrophica“ sú v priamej
súvislosti s vykonávanou prácu v podzemí, v súvislosti s únikom plynu SO2. V prípade, že nepôjde ochorobu z povolania alebo o pracovný úraz, navrhol odškodnenie v zmysle ust. § 187 Zákonníka Práce
alebo ust. § 421 ods. 2 OZ.

Pôvodný zamestnávateľ žalobcu Železorudné bane, š. p. Spišská Nová Ves, nesúhlasil s náhradou
škody na zdraví. Uviedol, že žalobca bol pracovníkom závodu od roku 1983, pôvodne ako lámač na
prvom úseku a ku dňu podania správy (13. 05. 1991) ako banský údržbár na úseku 1. Poukázal na to,
že žalobca pracoval na pracovisku č. 140, kde sa vyskytoval voľný SO2 v období od 18. 05. 1988 do 15.
07. 1988. Za uvedené obdobie opracoval na tomto pracovisku:

- od 18. 05. 1988 v mesiaci máj 9 zmien, pričom SO2 sa vyskytol 18. 05. 1988 a 25. 05. 1988,
- v mesiaci jún 1988 odpracoval 7 zmien, z toho na uvedenom pracovisku 6 zmien, pričom výskyt SO2
sa vyskytol 30. 06. 1988,
- v mesiaci júl 1988 odpracoval 4 zmeny, z toho na uvedenom pracovisku 3 zmeny, pričom SO 2 sa
vyskytol na pracovisku č. 140 dňa 14. 07. 1988 a 01. 07. 1988.
Hygienická norma podľa záväzného opatrenia Ministerstva zdravotníctva SSR č. 7/1978 bola 10 mg/

m3 SO2 a hraničná 20 mg/m3 SO2. O výskyte SO2 v uvedenej bani Gabriela- Mano v Nižnej
Slanej, boli riadne informované a do riešenia zainteresované, inštitúcie a orgány spôsobilé posúdiť
výskyt a následky výskytu SO2, a to Slovenský banský úrad Bratislava, Odborný banský úrad Spišská
Nová Ves, Banícka fakulta Košice, Podnikové riaditeľstvo ŽB Spišská Nová Ves, Banícky ústav SAV
Košice, okresný hygienik v Rožňave. Okrem toho uvedené pracovné podmienky boli konzultované

aj s oddelením pracovného lekárstva Nemocnice v Rožňave, pretože uvedené oddelenie pravidelne
žiadalo informácie o výskyte SO2, a to aj v súvislosti so šetrením zdravotného stavu žalobcu. Zrejme
výsledok šetrenia z pohľadu zodpovednosti zamestnávateľa dopadol pre žalobcu negatívne, pretože po
prešetrení nebol pôvodnému žalovanému predložený žiadny posudok choroby z povolania. Pôvodný
žalovaný navrhol, aby súd pri zisťovaní, či skutočne v prípade žalobcu bola zistená choroba z povolania,

nariadil znalecké dokazovanie.

Súd vykonal výsluch svedkov navrhovaných žalobcom aj žalovaným.
Svedok H. Q. potvrdil, že bol spolupracovníkom žalobcu asi od roku 1988, až kým nebol preradený.
Uviedol, že na pracoviskách boli problémy s plynom SO 2 asi niekedy v roku 1988-1989. Na prítomnosť

tohto plynu reagovali predčasným vyfáraním, čo hlásili dispečerovi. Svedok uviedol, že v jednom prípade
aj u neho nastal stav, kedy odpadol, ale nebol v bezvedomí, práve v súvislosti s výskytom tohto plynu.
Bol o tom vykonaný aj záznam. Kedy sa tak stalo, nevedel uviesť, odhadol že niekedy v roku 1988 alebo
1989. Bolo to v období, kedy dával žalovaný detektory na zisťovanie tohto plynu. Svedok potvrdil, že
všetci boli poučení o technologickom postupe vypracovanom na pracovisku č. 140.

Svedok I. A. bol spolupracovníkom žalobcu asi jeden rok na pracovisku č. 140. V tomto období boli
problémy s prítomnosťou plynu SO 2 na pracovisku. Podľa jeho pamäti, tri alebo štyrikrát prišlo žalobcovi
zle z plynu, pričom aj svedok pociťoval nejaké následky plynu, avšak menej intenzívne. Súčasne potvrdil,
že v jednom prípade bolo vykonaný záznam o tom, že spolupracovníkovi H. Q. prišlo zle. V prípade,

že identifikovali väčšiu koncentráciu plynu na pracovisku, pracovisko opustili a vrátili sa až na pokyn
technika. Niekedy sa stávalo že opúšťali pracovisku po nameraní výskytu už po niekoľkých minútach.
V čase kedy pracoval na uvedenom pracovisku, trpel tiež určitými zdravotnými ťažkosťami vo forme
zápalov hrdla, pričom v tom čase nefajčil, začal fajčiť opäť po skončení práce. Potvrdil, že boli poučení
technikom, že keď namerajú úroveň namerania 5 mg, že majú opustiť pracovisko. Svedok uviedol, že

raz nameral 160 mg, ohlásil to technikovi, ten mu neveril, pretože v takom prípade by musel byť otrávený
plynom, a z bane by nevyšiel.

Svedok D. U. pracoval so žalobcom na predmetnom pracovisku č. 140 jeden a pol roka. Začiatok si
presne nepamätal, ale koniec spolupráce datoval do roku 1989, kedy bola ťažba na tomto pracovisku

ukončená. Od začiatku prác plyn nebol prítomný na pracovisku, stalo sa tak až neskôr. Potvrdil, že
mal tiež zdravotné ťažkosti, nevedel či súviseli s pobytom v zamorenom prostredí, pretože predtým
také problémy nemal. Svedok na pojednávaní predložil aj vlastnú zdravotnú dokumentáciu, kde bolo
zaznamenané, že od januára 1988 bol liečený na zápal prínosových dutím. V decembri 1988 bola u
svedka zaznamenaná laryngitída, pričom merania objemu nadýchnutého množstva vzduchu pľúcami

svedka boli hodnotené odborným lekárom ako ľahká obštrukčná ventilačná porucha, nezaznamenal
nevoľnosti, nemal zdravotné ťažkosti. Uviedol, že boli poučení o prípustnej koncentrácii plynu aj o
tom, ako sa majú správať v zamorenom priestore. Odchádzal vždy z pracoviska, ako náhle zistil vyššiu
koncentráciu plynu.SvedokH.E.uviedol,žepracovalakobanskýúdržbárazúčastňovalsaprácprimontážibezpečnostných
zariadení na pracovisku č. 140. Presne nevedel uviesť, kedy sa prvýkrát uvedený plyn na pracovisku

vyskytol, ale uviedol, že na pracovisku č. 140 sa ťažilo asi dva roky. V dôsledku výronu plynu prišlo
aj svedkovi zle, avšak nie na pracovisku č. 140, ale na pracovisku č. 138, ktoré bolo vzdialené 300
metrov od pracoviska č. 140. Po objavení uvedeného plynu, vedenie žalovaného nariadilo montáž
prídavných ventilátorov, ktoré boli počas ťažby stále v chode a odsávali z oboch pracovísk č. 140 a
138 uvedený plyn, až kým ťažba na pracovisku č. 140 prebiehala. Po likvidácii uvedeného pracoviska,

boli ventilátory odmontované a pracovisko zamurované. Potvrdil, že bol poučený o tom, že pokiaľ zistí
väčšiu koncentráciu plynu, mal pracovisko opustiť. Nemal vedomosti o tom, koľkokrát pracovníci kvôli
výronu plynu museli vyfárať alebo ísť na ošetrenie. Podľa poznatkov svedka, v ohrozenom priestranstve
pracoval najčastejšie žalobca, čo vyvodil z toho, že o ňom najčastejšie počul, že musel vyfárať.

Zamestnávateľ žalobcu - žalovaný spochybnil uvedené tvrdenie, s poukazom na to, že výskyt plynu bol

evidovaný na pracovisku žalobcu od mája až júla 1988, pričom žalobca v tomto období odpracoval asi
jeden mesiac a zvyšujúcu časť bol na ošetrení člena rodiny (OČR).

Svedok D.. P. I. ako veliteľ banskej záchrannej stanice žalovaného mal poznatky o problémoch so
sporným plynom. Prvýkrát sa uvedený plyn vyskytol v roku 1986 v závode. Ide o plyn, ktorý občas

zamoroval pracoviská, niekedy v slabších, niekedy v silnejších koncentráciách, avšak jedná sa o plyn
škodlivý, nie otravný, ktorý má tú vlastnosť, že je dráždivý a núti človeka okamžite opustiť priestory, v
prípade, že by prekročila koncentrácia 10 mg/m3. Od začiatku výskytu plynu bol daný vedením závodu
pokyn pracovníkom, aby ihneď opustili pracovisko, ako náhle zistia prítomnosť plynu aj zmyslovými
orgánmi. Okrem toho vedenie závodu urobilo opatrenia zadovážením detekčných indikátorov, kde mali

pracovníci sami možnosť zistiť výskyt zamorenia. Pracovisko, kde pracoval žalobca, nepatrilo medzi
pracoviskách, na ktorých sa vyskytoval plyn v silnejších koncentráciách. Takými pracoviskami boli
pracoviská č. 137 a 138. Svedok, ako banský záchranár, pracoval v zamorenom priestore viackrát, s
niekoľkonásobne vyššou koncentráciou, avšak s plynovou maskou. Práve z týchto osobných skúsenosti
vedel, že nárazové krátkodobé nadýchnutie nemôže vyvolať žiadne poruchy zdravia. Skôr členovia

záchranného zboru mali zdravotné ťažkosti vo forme vyrážok, v prípade že pracovali s týmito vyššími
koncentráciami v uvedených priestoroch. Tieto ťažkosti sa stratili po aplikácii kalciových injekcií. Na
tomto pracovisku č. 140 sa pracovalo od roku 1987 do roku 1988, asi jeden aj pol roka.

Svedok U. O. uviedol, že od výskytu plynu SO2 sa pracovníci zamestnávateľa držali pokynov, tzn. po

zaregistrovaní vyššej koncentrácie museli opustiť pracovisko a odísť do čerstvých vetrov. Mohli sa vrátiť
až po zistení, že koncentrácia je prípustná. Napríklad aj na pracovisku č. 140 mohli byť priestory, kde
pracovala trojčlenná osádka a niektorých z nich mohol byť individuálne zasiahnutý plynom. V prípadoch,
keď prišlo pracovníkom zle pri takomto výskyte plynu, sa takéto prípady zapisovali. Je vylúčené, aby sa
niekto vyskytoval v priestoroch, pokiaľ bola väčšia koncentrácia nad 10 mg. Pri takej vyššej koncentrácii

nie je možné vydržať v priestoroch viac ako 10 minút.

Svedok F. X. uviedol, že asi dva mesiace po výskyte plynu na pracovisku č. 140 bol daný pokyn že majú
pracovať, kým nedosiahne koncentrácia 10 mg. Uviedol, že čo sa týka meracej techniky, stávalo sa,
že neboli dostupné ampulky do týchto meracích zariadení. V prípade, že by mali pracovať na takomto

pracovisku 5 až 6 hodín, domnieval sa, že pri nedostatočnej možnosti merať koncentráciu, by si mohli
takto zničiť zdravie. Uviedol, že boli prípady, keď prišli na pracovisko a vzápätí museli odísť, stalo sa
to viackrát.

Vzhľadom na postoj oboch sporových strán, súd nariadil znalecké dokazovanie z odboru pracovného

lekárstva, Klinikou pracovného lekárstva v Martine. Znalecký posudok zo dňa 28. 04. 1992,vypracovala
doc. F.. P. B., C.., znalkyňa z odboru zdravotníctva, z odvetvia choroby z povolania, ktorá vyšetrila
žalobcu. Z uvedeného znaleckého posudku vyplynulo, že pôvodný žalobca začal pracoval ako
pomocný lamač v Železorudných baniach Nižná Slaná od mája 1983, následne po dvoch rokoch sa
stal lámačom- strelmajstrom. V tomto zaradení pracoval do roku 1989. Po opakovanej liečbe na

oddelení otorinolaryngológie ( ORL - nosné, ušné , krčné ), bol zo zdravotných dôvodov preradený
na banskú údržbu. Od 30. 10. 1991 sa stal čiastočne invalidným, s mesačným výmerom dôchodku
1792,- Sk. Znalecký posudok obsahoval podrobné záznamy zo zdravotnej dokumentácie pôvodného
žalobcu od roku 1976. Už v októbri 1979 bol zaznamenaný zápal hrtana, stredného ucha, následne bolizaznamenané v roku 1980 a 1981 zápaly hltana, hlasová disfónia, zápaly nosné a hrtanové. Dňa 27. 09.
1983 sa vyskytol záznam o chronickom zápale hrtana. Pri nástupe do zamestnania, do ŽB Nižná Slaná
( dňa 20. 03. 1983) bola vykonaná vstupná prehliadka, kde bolo konštatované, že V.. Q. bol zdravý. V

zdravotnej dokumentácii bol záznam z 30. 05. 1988, podľa ktorého sa na pracovisku č. 140 nadýchal
kysličníka siričitého a udával kašlanie, dráždivý kašeľ, ťažkosti s dýchaním. V zázname zo dňa 21.
07. 1988 ( z vyšetrenia ORL) bol záznam o chronickom zápale hrtana, v zázname zo dňa 11.08.1988
exacerbácia chronického zápalu hrtana a dňa 16. 09.1988 bol záznam o chronickom hypertrofickom
zápale hrtana. Zo záverov uvedeného znaleckého posudku vyplynulo, že žalobca pred rokom 1983

nemal podľa preštudovanej zdravotníckej dokumentácie hypertrofický zápal hrtana, jeho choroby podľa
priebehu neboli trvalé, nevyžadovali nič iné, len jednoduchú liečbu počas trvania, znalkyňa zdôraznila,
že pri preventívnej prehliadke bol jeho stav hodnotený, ako zdravý. Chronické trvalé poškodenie
sliznice hrtana s hypertrofiou slizničných rias hodnotila znalkyňa ako „ iné poškodenie zdravia pri práci“
následkom opakovaných inhalácii SO2 na banskom pracovisku. Iné chronické poškodenie slizníc hrtana
nezistila. Ochorenie pôvodného žalobcu a jeho trvalé následky hodnotila v zmysle vyhl. č. 32/1965 Zb.,

pričom analogicky použila pre účely hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia položku: „Následky
poškodenia inými bojovými látkami“, s prihliadnutím na nemožnosť ďalšej radikálnej liečby. S poukazom
na vek poškodeného, odporučila aj zvýšenie uvedeného sťaženia spoločenského uplatnenia.

Uvedené zistenie bolo uvedené aj v hlásení zo dňa 27. 04. 1992. Dátum zistenia poškodenia na zdraví

bol uvedený ku dňu 22. 03. 1992.

Žalobca súhlasil so závermi uvedeného znaleckého posudku.

Žalovaný so závermi nesúhlasil, pretože znalkyňa sa neoboznámila s pomermi na pracoviskách

žalovaného.Navrhol,abysúduložilznalkynikonzultovaťprípadsďalšímiodborníkmiainštitúciami,ktoré
sa zaoberajú príčinami vzniku SO2 na pracoviskách žalovaného. Okrem toho poukázal aj na skutočnosť,
že nesprávne závery mohli byť vyvolané aj tým, že znalkyňa citovala informačnú správu o výskyte
SO2 v Nižnej Slanej (str. 10 posudku), avšak táto správa bola vyhotovená len pre vyhodnotenie práce
záchranárskeho zboru, ktorý pracoval pri likvidácii ohnísk SOV, v špecifických podmienkach, za pomoci

dýchacích prístrojov. Táto správa nesúvisela s prípadom žalobcu. Zásadne žalovaný nesúhlasil s tým, že
žalobca nadobudol chronické ochorenie až po výskyte plynu, pretože zo zdravotnej dokumentácie bolo
zrejmé,žechronickálaryngitídabolaužalobcudiagnostikovanáužvroku1983/žalobcabolPNzdôvodu
D464 - laryngitída a j v období od 15. 02. 1982 do 19. 02. 1982 ), čo v posudku nebolo konštatované.
Z týchto dôvodov objektívnosť uvedeného záveru popieral, už aj s poukazom na to, že sa nezaoberala

príčinou preradenia žalobcu z bane, či to bola chronická hypostatická laryngitída alebo purpura.

Na overenie správnosti záverov F.. B., nariadil súd uznesením zo dňa 16. 06. 1993 kontrolné znalecké
dokazovanie súdnym znalcom z odvetvia ORL F.. P. B..

Zo záverov znaleckého posudku F.. P. B., zo dňa 01. 04. 1994 vyplynulo, že na základe štúdia
zdravotníckych a nezdravotníckych materiálov, konzultácií na vedeckých pracoviskách /pozn. sudcu
nie sú bližšie špecifikované/ vyplynulo, že v prípade pôvodného žalobcu z hľadiska ORL je hlavnou
diagnózou vleklý zápal hrtana, forma hypertrofická často recidivujúca, so zvýšenou dispozíciou

bakteriálnych a vírusových infekcií, s dominantným uplatnením dráždivých látok SO2 v na pracovisku
0 - 37 (pozn. sudcu- zrejme 137 ). Mal byť zasiahnutý asi 30-krát. Podľa znalca sa jednalo o vadu
trvalú, úplné vyliečenie nie je možné, ale pri práci v bezprašnom a hygienicky nezávadnom prostredí,
progresia stavu nepravdepodobná. Vyšetrovaný subjekt bol nefajčiar. Znalec nezistil pre vyvolanie stavu
iný druh škodlivín, ako je uvedený v diagnóze. U menovaného išlo jednoznačne o zvýšenú precitlivenosť

a dispozíciu na noxu, v danom prípade na kysličník siričitý. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že
pôvodný žalobca bol do roku 1982 päťkrát chorý na zápal hrtana a hltana v dôsledku bakteriálnej
vírusovej noxy. Nakoľko nedošlo u V.. Q. k takému klinickému obrazu hrtana, ako je uvedený v hlavnej
diagnóze a pri vstupnej prehliadke 20. 03. 1983 bol „zdravý“, nepripustil u neho stav, že išlo o chronický
zápal hrtana, formu hypertrofickú, pred vstupom do zamestnania do ŽB. Kožné ochorenie vyplývajúce

s hospitalizácie V.. Q. na kožnej kliniky v Košiciach, nebolo možné dať do priamej súvislosti s výronom
SO2 na pracovisku. Potvrdil bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 250
bodov a navrhol bodové hodnotenie zvýšiť.Žalobca súhlasil so záverom znaleckého posudku F.. B..

Žalovaný so závermi znaleckého posudku nesúhlasil, čo vyjadril na pojednávaní dňa 19. 07. 1994,

pretože sa nemohlo jednať o chorobu z povolania. Namietol, že znalec nemal riadne informácie o
pracovnom prostredí, v ktorom sa mal žalobca dostať do styku s SO2, zjavne vychádzal z údajov
uvedených žalobcom, pretože v znaleckom posudku použil napr. že sa žalobca 30 x dostal do styku
s nadmernými látkami SO2 na pracovisku, pričom z evidencie žalovaného je zrejmé, že sa tak
stalo iba v 5 prípadoch. Navrhol, aby súd pokračoval v dokazovaní nariadením ďalšieho znaleckého

dokazovania kolektívom znalcov aj z odboru pracovného lekárstva a hygieny práce. V tej súvislosti
navrhol zapožičanie posudkového spisu od Posudkovej komisie regionálnej poisťovne v Rožňave o
príčinách priznania čiastočného invalidného dôchodku žalobcovi. Namietol že obidva znalecké posudky
považujú chorobu žalobcu za chorobu z povolania, pričom takáto choroba sa v zozname chorôb z
povolania nenachádza a tento zoznam nie je možné extenzívne rozširovať. Na takéto rozšírenie je
oprávnene len Ministerstvo práce, sociálnych vecí. Podľa názoru žalovaného u žalobcu sa nejedná o

chorobu, ktorá vznikla v súvislosti s výkonom práce na pracovisku žalovaného. Za predpokladu, že by
sa bolo preukázalo, že choroba vznikla pri výkone práce, bolo by nutné dokázať protiprávne konanie
zo strany žalovaného.

Súčasťou spisu bol Zápisník bezpečnosti práce pôvodného žalobcu, z ktorého vyplýva, že žalobca

absolvoval školenia o bezpečnosti pri práci ako novoprijatý zamestnanec 04. 05. 1983, následne z
poznámky vyplýva, že dostal všeobecné inštrukcie pre prácu v podzemí. Dňa 05. 05. 1983 absolvoval
vstupné školenie a skúšky z BP pre pracovníka v podzemí v zmysle Smernice č. 5/82 PR. Bol
oboznámený s vyhláškou SPÚ č. 51/1978, na skúške prospel. Ďalšie záznamy o preškolení z
bezpečnostných predpisov súvisiace s fajčením v bani, o záchranných cestách v bani, absolvoval 20.

06. 1983, pravidelné záznamy sa vyskytujú o vykonaných školeniach zo dňa 30. 05. 1984, 15. 08. 1984,
22. 04. 1985, 24. 04. 1989. Nasledujúce záznamy sa vzťahovali do obdobia po roku 1992.

Súd nariadil ďalšie znalecké dokazovanie súdnym znalcom - Klinikou pracovného lekárstva Lekárskej
fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V znaleckom posudku uvedenej kliniky zo dňa 30. 08. 1999

sa znalec oboznámil so závermi predchádzajúcich znaleckých posudkov doc. F.. B. C.. T. F.. B., žalobcu
nevyšetroval. Konštatoval, že podstatou sporu medzi žalovanými stranami bolo či chronické ochorenie
hrtana, chronická hypertrofická laryngitída vznikla po nástupe do ŽB, alebo týmto ochorením žalobca
trpel pred vstupom do ŽB, pred rokom 1983. Znalec považoval za opodstatnené tvrdenie znalca F.. B., že
závažné ochorenie v podobe chronickej hypertrofickej laryngitídy- trvalej zmeny (u pôvodného žalobcu)

vzniklo zo zvýšenej predispozíciie, po opakovaných, aj keď nie závažných ochoreniach dýchacích ciest,
ešte pred uvažovanou expozíciou SO2. Zmeny na sliznici po týchto ochoreniach nemuseli byť zjavné.
Znalec sa stotožnil so závermi oboch znaleckých posudkov. Špecifické mikroklimatické podmienky v
bani spolu s opakovanou expozíciou dráždivého SO2 rôznej koncentrácie vyvolali terajšie chronické
ochorenie hrtanu t. j. chronickú hyperplastickú laryngitídu. Konštatoval, že mimo uvedeného pracovného

prostredia by uvedené ochorenie nevzniklo. Vzhľadom na veľký časový odstup ochorenia žalovaného
a dostatočne výpovednú zdravotnú dokumentáciu, vyšetrenie pôvodného žalobcu nepovažoval za
potrebné.

Po doručení uvedeného znaleckého posudku, žalobca súhlasil so záverom znaleckého posudku.

Žalovaný písomným podaním zo dňa 14. 09. 199 vyjadril nesúhlas so záverom znaleckého posudku,
zotrval na svojom stanovisku, že žalobca trpel na chronickú laryngitídu preukázateľné skôr, ako došlo
k jeho kontaktu SO2 v pracovnom prostredí. Všetci znalci, ktorý vypracovali predchádzajúce ZP,
neakceptovali uznesenie tunajšieho súdu o nariadení znaleckého dokazovania zo dňa 15. 05. 1995,

kde bolo jasne uvedené konzultovať prípad s expertmi z iných odborov, trval na doplnení rozhodnutia
Sociálnej poisťovne o priznaní čiastočného invalidného dôchodku, aby bolo zrejmé, v dôsledku akého
ochorenia bol žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok. Žalovaný kvalifikáciu znalca neuznal.

Na základe znaleckých posudkov, žalobca špecifikoval náhradu škody zo dňa 11. 10. 1999 z titulu

choroby z povolania. Žiadal náhradu za stratu na zárobku v počas práceneschopnosti, od 01. 06. 1989
do 31. 08. 1989 v sume 4.650,65 Sk, náhradu za stratu zárobku po skončení práceneschopnosti od 01.
12. 1989 do 31. 08. 1999 v sume 700.727,88 Sk, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume7.500,- Sk a osobitný príplatok baníka v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. a.), ods. 2 písm. b.) zákona č.
98/1987 Zb. mesačne po 1.900,- Sk, za obdobie 6 mesiacov od 01. 12. 1989 vo výške 11.400,- Sk.

Na výzvu súdu žalobca na pojednávaní predložil Zápisnicu z rokovania posudkovej komisie sociálneho
zabezpečenia zo dňa 30. 09. 1991, ktoré listiny mali byť pripojené do spisu. Podľa zistenia poslednej
zákonnej sudkyne tieto neboli do spisu založené. Založená bola len Výpoveď z pracovného pomeru
daná pôvodnému žalobcovi zamestnávateľom - pôvodným žalovaným, zo dňa 27. 06. 1994. Dôvodom
výpovede bolo mimoriadne závažné porušenie pracovnej disciplíny ( alkohol na pracovisku ). Pracovný

pomer bol ukončený dňom 31. 08. 1994.

Z odborného vyjadrenia k prípadu ochorenia pôvodného žalobcu, následkom dýchania SO2 na
pracovisku, spracovaného J.. F. B., X.., z Ústavu geotechniky SAV Košice, vyplynulo, že hodnoty
udávané žalobcom sú tak vysoké, že nemôžu sa brať vôbec do úvahy. Pokiaľ by robotníci na takýchto
pracoviskách mali pracovať, pri takých vysokých hodnotách, ani by ich na pracovisko nepustili.

Poškodený pracovník sa nemohol zdržiavať na postihnutých pracoviskách ním uvádzanú dobu. Uviedol,
že podľa literatúry je evidentné, že dlhodobé vdychovanie ovzdušia s plynom SO2, môže poškodiť
hlasivky. V prípade hodnôt, ktoré boli uvádzané v znaleckom posudku F.. B. konštatoval, že sa jedná
o chybné hodnoty konkrétne na strane 23. posudku, pretože pri použití hodnôt uvedených, by to
znamenalo, že v prepočte na m3, by tam bol výskyt SO2 60 mg/m3. Vyjadril pochybnosti o adekvátnosti

koncentrácií uvádzaných pôvodným žalobcom a pracovníkmi v priestoroch, kde sa vyskytoval plyn,
pretože pri nimi uvádzaných koncentráciách, by sa nemohli bez plynovej masky ani pohybovať.

Následne súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn.: 6C/29/1991 zo dňa 26. 07. 2000, z ktorého vyplynulo,
že súd určil, že je daná zodpovednosť žalovanej za pracovný úraz, ktorý žalobca utrpel negatívnym

pôsobením jedovatého plynu SO2, vyskytujúceho sa na pracovisku č. 140 banského úseku Mano-
Gabriela, v Nižnej Slanej, v presne nezistenom čase, v roku 1987 až 1989. Rozhodovanie uplatnených
nárokov žalobcu na náhradu škody, vylúčil súd na samostatné konanie spolu s náhradou trov konania.
Protiuvedenémurozsudkupodalodvolaniežalovaný.Opäťzdôraznilskutočnosť,žežalobcamalzistenú
dňa 27. 09. 1983 chronickú laryngitídu a nejedná sa o pracovný úraz v prípade žalobcu, ani o chorobu

z povolania. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 12Co/387/2000 - 197 zo dňa 13. 03. 2001 zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že poškodenie
zdravia žalobcu nemožno kvalifikovať ako pracovný úraz, ale bude potrebné skúmať, či žalovaný porušil
svoje právne povinnosti v súlade s ust. § 187 Zákonníka práce, či teda žalobcovi vznikol nárok na
náhradu škody v rozsahu uvedenom v ust. § 205b Zákonníka práce. Okrem toho úlohou súdu malo byť

v ďalšom dokazovaní zamerať dokazovanie na skúmanie pracovného prostredia, aj z hľadiska hygieny
práce, tak ako to v priebehu konania navrhoval žalovaný.

V súvislosti s vysloveným názorom odvolacieho súdu, žalovaný predložil pre účely konania vyjadrenie
ŠtátnehozdravotnéhoústavuvRožňaveč.507-302-249-IV.O/2001zodňa17.04.2001a Obvodného

banského úradu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 07. 05. 2001, pod zn. 805/2001.

Zo stanoviská Štátneho zdravotného ústavu Rožňava zo dňa 17. 04. 2001 bolo zistené, že po
nahlásení výskytu SO 2 na podzemných pracoviskách v Rožňave zo dňa 03. 01. 1987, boli prijaté
okamžité opatrenia, ktoré určovali podmienky v podzemí. Bola prešetrená situácia odstraňovania

následkov výronu SO2 do banského ovzdušia a boli oznámené prijaté opatrenia Obvodnému banskému
úradu v Spišskej Novej Vsi a Slovenskému banskému úradu Bratislava. Bolo konštatované, že
pri záchranných prácach došlo k poškodeniu zdravia u troch záchranárskych pracovníkov. Miera
poškodeniaichzdraviabolaprešetrenázávodnýmlekáromF..V.,ktorýkonštatovalžepráceneschopnosť
z uvedeného poškodenia zdravia nevznikla. Zástupca závodu predložil výsledky merania koncentrácie

SO2 Baníckemu ústavu SAV. Od uvedeného obdobia sa v spolupráci s Obvodným banským úradom
situácia v podzemní monitorovala a vyhodnocovala sa účinnosť prijatých opatrení, v priebehu rokov
1987 až 1991. Závodu neboli uložené zo strany orgánu na ochranu zdravia žiadne sankčné opatrenia,
týkajúce sa nezabezpečenia plnenia opatrení súvisiacich s likvidáciou mimoriadnych udalostí.

Z vyjadrenia Obvodného banského úradu ( OBÚ ) v Spišskej Novej Vsi zo dňa 07. 05. 2001 vyplynulo,
že závod ŽB š. p. Nižná Slaná nebol v súvislosti s výskytom SO2 postihovaný, pretože išlo o dôsledok
procesov, ktoré objektívne vznikli pri banskej činnosti, bez vplyvu organizácie a jej zamestnancov.
Organizácia neporušila svoje právne povinnosti a nebolo zistené ani protiprávne konanie, z toho dôvoduneboli vyvodzované žiadne sankčné postihy, už aj s poukazom na to, že v súvislosti s výronom SO2
Obvodný banský úrad v SNV vydal viacero záväzných príkazov, ktoré organizácia splnila a na viac OBÚ
v rámci zákonných kompetencií vykonával pravidelné kontrolné fárania v banskej prevádzke.

Žalobca po doplnení dokazovania trval na svojich vyjadreniach, že pracoval na pracovisku kde sa
vyskytovali vysoké koncentrácie, čo potvrdili aj svedkovia. Zdôraznil, že do styku s týmito vysokými
koncentráciamiprišiel poroku1988apovýroneSO2saneurobilinapracoviskužiadneopatreniaapodľa
jeho názoru boli porušené predpisy bezpečnosti práce. Následne žalobca navrhol zmenu žalobného

petitu dňa 25. 09. 2001. Žiadal, aby súd určil, že je daná zodpovednosť žalovaného za pracovný úraz,
ktorýžalobcautrpelvysokoukoncentrácioujedovatéhoplynuSO2 napracoviskuč.140banskéhoúseku
Mano - Gabriel, v Nižnej Slanej, dňa 12. 07. 1988 až 14. 07. 1988. Žalobca trval na tom, že v jeho
prípade sa jedná o profesionálne poškodenie - chorobu z povolania, ktorá mu bola priznaná Klinikami
pracovného lekárstva ( KPLaKT ) Košice a Bratislava (pozn. sudcu, v spise nebolo založené hlásenia
choroby z povolania KPLaKT Košice).

Martinská fakultná nemocnica, KPLaKL, na základe Posudku zo dňa 28. 11. 2001, s poukazom na
zdravotný stav V.. Q., a eventuálny vývin onemocnenia, zvýšila pôvodné bodové hodnotenie na 350
bodov podľa vyhl. č. 32/1965 novelizovanej vyhl. č. 78/1981.

Tunajší súd v súlade s vysloveným názorom odvolacieho súdu nariadil znalecké dokazovanie F.. G. G.,
C.., znalcom z odboru hygieny a epidemiológie uznesením sp. zn. 5C/29/1991 zo dňa 13. 05. 2002.

V priebehu konania nastala zmena na strane žalovaného, pretože na majetok žalovaného - Želba, a. s.,
SNV, bol vyhlásený konkurz, čo vyplynulo z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3K/165/2001

- 97, ktorým bol konkurz vyhlásený. Za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená P.. I. A.Á..
Uvedená správkyňa súhlasila s pokračovaním predmetného konania.

Zo záveru znaleckého posudku F.. G. G., C.., doručeného dňa 12. 08. 2002 vyplynulo, že znalec v
podstate súhlasil so záverom znaleckých posudkov L.. F.. P. B., C.. , F.. P. B. T. L.. F.. G. A., C.., v

častiach kde bolo konštatované, že z literatúry nie je známa presná odpoveď v súvislosti so vznikom
chronických zmien na slizniciach dýchacieho traktu, pri opakovanej alebo dlhodobej expozícii. Stotožnil
sa so znaleckým posudkom L.. F.. B. v časti kde konštatovala, že za podmienok, v akých pracoval
p. Q., môže vzniknúť pri opakovanej nadexpozície SO2 chronické poškodenie dýchacieho systému. U
spolupracovníkov žalobcu, ktorí boli rovnako exponovaní nadlimitnými koncentráciami SO2, nevzniklo

trvalé poškodenie zdravia. Tento jav si vysvetlil tým, že v prípade žalobcu častejším ochorením hrtana,
došlo k zvýšenej dispozícii a precitlivelosti epitelu, tak ako to konštatoval F.. B.. Okrem toho konštatoval,
že aj iná škodlivina, ako oxid siričitý, by mohla spôsobiť vznik chronickej hypertrofickej laryngitídy,
pretože všetky dráždivé plyny, akým je aj SO2, sú vysoko rozpustné vo vode a rýchlo absorbované
dýchacími cestami a majú takmer okamžitý dráždivý účinok na sliznicu nosa, hltanu, hrtanu. V praxi

je takouto škodlivinou fajčenie. Znalec uviedol, že po preskúmaní súdneho spisu, mu bolo zrejmé, že
žalobca v dospievajúcom veku fajčil 1 alebo 2 cigarety denne asi pol roka, potom už nefajčil, takýmto
prepočtom dospel znalec k záveru, že do ochorenia žalobca vyfajčil asi 300 cigariet, čo by rozhodne
nemohlospôsobiťsilnýhypertrofickýzápalhrtana.Priposudzovanímieryporušeniaprávnychpovinností
zamestnávateľa pôvodného žalobcu, znalec konštatoval, že podľa najvyšších prípustných koncentrácii

škodlivín v pracovnom prostredí v zmysle záväzného opatrenia Ministerstva zdravotníctva SSR č.
7/1978 bola v roku 1988 pre oxid siričitý v pracovnom prostredí stanovená priemerná hodnota 10 mg/
m3 a hraničná hodnota 20 mg/m3. Z toho dôvodu pokiaľ závod požadoval, aby pracovníci pracovali
do hodnoty 10 mg/m3 bola táto požiadavka plne oprávnená. Žalovaná organizácia si splnila ihneď
svoju oznamovaciu povinnosť, prijala opatrenia, čo bolo zrejmé z vyjadrení kompetentných orgánov.

Konštatoval, že nezistil v prípadoch, keď bol žalobca vystavený pôsobeniu SO2, že by to bolo spôsobené
porušením právnej povinnosti z hľadiska predpisov v oblasti hygieny práce, prípadne v oblasti chémie a
v oblasti životného prostredia zo strany zodpovedných pracovníkov žalovanej organizácie. Aj keď vznikli
časové sklzy, pri včasnosti zabezpečenia pravidelného merania SO2, tieto nemohli nijako nepriaznivo
ovplyvniť vystavenia žalobcu nadmernému škodlivému pôsobeniu oxidu siričitého.

Žalobca na pojednávaní dňa 15. 05. 2003 opätovne upravil žalobný petit tak, že vyčíslil nárok na náhradu
škody vo výške 1.500.727,- Sk, zmena bola pripustená uznesením súdu vyhláseným na uvedenom
pojednávaní.Správkyňa konkurznej podstaty s poukazom na ust. § 187 ods. 1 Zákonníka práce aj s poukazom na
uznesenie odvolacieho súdu konštatovala, že sa nejedná o pracovný úraz, ani o chorobu z povolania,

za ktorú by mal zodpovedať zamestnávateľ. Zdôraznila, že v danom prípade dôkazné bremeno spočíva
na žalobcovi, ktorý počas konania nepreukázal, že by žalovaný v súvislosti s výskytom SO2 porušil
svoje právne povinnosti, čo vyplynulo aj zo záveru znaleckého posudku F.. G.. Nesúhlasila však so
záverom posudku F.. G. v časti, kde hodnotil znalecké posudky prof. F.. B., F.. B., pretože podľa
názoru správkyne nebol kompetentný hodnotiť posudky z iných odborov. Okrem toho poukázala aj na

nedostatočne špecifikovaný nárok žalobcu.
Dňa 03. 07. 2003 žalobca opäť predložil zmenu žalobného petitu v tom zmysle, že žiadal náhradu škody
spolu s úrokom z omeškania tak, že celkový nárok vyčíslil vo výške 3.778,939,74 Sk.

Rozsudkom sp. zn. 5C/29/1991 zo dňa 28. 10. 2003 tunajší súd žalobu v celom rozsahu zamietol
a náhradu trov konania nepriznal, pričom z odôvodnenia vyplynulo, že dospel k záveru, že pôvodný

žalovaný, ako zamestnávateľská organizácia nezodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi v súlade
s ust. § 187 ZP účinného od 01. 04. 2002, pretože ku škode na zdraví nedošlo v príčinnej súvislosti
s porušením právnych povinností zo strany zamestnávateľa. Podľa výsledkov dokazovania neutrpel
pôvodnýžalobcachorobuzpovolania, malosajednaťoinúchorobuzpovolania,kdenebolapreukázaná
zodpovednosť žalovanej. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie.

Krajský súd v Košiciach vrátil vec súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania výsluchom znalca
F.. G. G., C.. a následne na rozhodnutie o trovách štátu. Dňa 12. 08. 2004 vykonal prvostupňový súd
výsluch znalca F.. G., C.., z ktorého vyplynulo, že vzhľadom na náhle objavenie dráždivého plynu SO2,
žalovaný - zamestnávateľ, nemal dôvod zakupovať techniku skôr, ako sa plyn objavil. V čase keď mal

byľ žalobca zasiahnutý nadmernou koncentráciou SO2 dňa 18. 05. 1988, už žalovaná disponovala
adekvátnou meracou technikou, čo konštatoval aj v písomnom vyhotovení posudku. Do akej miery bol
žalobca poučený o postupe pri výskyte SO2 sa nevedel presnejšie vyjadriť, pretože zápisníky vedené
u zamestnávateľskej organizácie už boli skartované. O tom, že bol žalobca poučený bol presvedčený
z obsahu spisu, kde ostatní spolupracovníci žalobcu potvrdili, že boli poučení ako sa majú správať v

prípadevýskytu plynu.Poučeniezamestnancovzistilvčaseprešetrovanianapracoviskuč.038,pretože
v čase ohliadky pracovísk žalovaného sa už nedostal na pracovisko č. 140, kde pracoval žalobca,
pretože uvedené pracovisko bolo už zamurované. Znalec zdôraznil, že prítomnosť uvedeného plynu
možno zacítiť aj pri slabšej koncentrácii, keďže ide o špecifický, dráždivý, štipľavý plyn. Tento plyn sa
správa ako žieravina v spojení s výlučkami sliznice človeka a môže na hlasivkách alebo iných častiach

dýchacích ciest vytvoriť zdravotné poškodenie. Zdôraznil však, že sa nejedná o jedovatý, ale o dráždivý
plyn. Poukázal na to, že výkon práce by bol ohrozený pri koncentrácii do 15 mg/m3. Nie je možné takúto
činnosť vykonávať pri koncentrácii nad 40 mg/m3. Vylúčil, že by človek vydržal pracovať v prostredí s
koncentráciou 40 mg/m3 SO2. Nezistil žiadnu formu zavinenia zo strany zamestnávateľa poškodeného,
pretože možný výskyt vyššej koncentrácie dráždivého plynu hodnotil ako vis major ( vyššiu moc ).

Príčinou zdravotného poškodenia žalobcu mohol byť zásah plynom, neuviedol však aké zdravotné
poškodenie mal na zreteli, pretože v prípade žalobcu bolo viacero zdravotných poškodení.

Uznesením sp. zn. 13Co/296/2004 - 368 zo dňa 30. 12. 2004 Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok v
spojení s uznesením 5C/29/1991 - 351 zo dňa 03. 09. 2004 a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd

konštatoval, že žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody jednak z titulu choroby z povolania ( ust. §
190 až 203 ZP), alternatívne z titulu všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa. Podľa ust. § 190 ods.
4 ZP platného do 31. 03. 2002, ako choroba z povolania sa odškodňuje aj choroba ktorá vznikla pred jej
zaradením do zoznamu chorôb z povolania, a to od jej zaradenia do zoznamu a za dobu najviac troch
rokov pred jej zaradením do zoznamu. Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 s účinnosťou od 01. 01.

2004 zaradil do zoznamu chorôb z povolania pod č. 47 iné poškodenia zdravia z práce, ktoré nie sú ani
pracovným úradom ani chorobou z povolania. Zo znaleckého posudku L.. F.. B., C.., F.. B. ako aj Kliniky
pracovného lekárstva Bratislava vyplynulo, že ochorenie žalobcu - trvalé poškodenie zdravia hrtanu
s hypertrofiou slizničných rias je potrebné hodnotiť, ako iné poškodenie zdravia pri práci s trvalými
následkami. Prvostupňový súd rozhodol pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení dňa 28. 10. 2003

a preto nemohol iné poškodenia zdravia pri práci posúdiť ako chorobu z povolania. Žalobca mal nárok na
náhradu škody z titulu zodpovednosti žalovaného za chorobu z povolania za tri roky pred jej zaradením
do zoznamu v súlade s ust. § 190 až 203 Zákonníka práce platného pred 01. 04. 2002, pretože príčinná
súvislosť medzi ochorením žalobcu a jeho výkonom práce na pracovisku bola preukázaná dovtedyvykonaným dokazovaním. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvého stupňa nevyhodnotil dôkazy
súvisiacestvrdením právnehopredchodcužalovanej,žežalobcapracovalnapracoviskuč.140vobdobí
od 18. 05. 1988 do 15. 07. 1988, odpracoval za uvedené obdobie 9 zmien a SO2 sa na pracovisku

vyskytol dňa 18. 05. 1988 a dňa 25. 05. 1988. Žalobca tvrdil, že plyn SO2 sa vyskytol od apríla 1987, čo
vyplynulo z výpovedí svedkov I. A. T. H. Q.. Bolo konštatované, že žalobca bol zaradený aj na zmeny
dňa 30. 06. 1988 a 14. 07. 1988, kde bol výskyt SO2 nad vtedy hraničnú normu 20 mg/m3. Odvolací
súd vyslovil názor, že pokiaľ sa zamestnanec domáha náhrady škody, pričom nejde o pracovný úraz ani
o chorobu z povolania, je nárok potrebné posúdiť podľa ust. § 187 a 205 b Zákonníka práce v účinnom

znení do 01. 04. 2002. Je preto potrebné preukázať porušenie právnych povinností zamestnávateľa,
ktoré malo následok vznik škody žalobcu. Okrem toho okolnosť že iné poškodenie zdravia pri práci
do 01. 01. 2004 nebolo zaradené do zoznamu chorôb z povolania, sa prejavilo v postavení žalobcu,
na ktorom spočíva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody do 01. 01. 2001. Po 01.
01. 2001 mu vnikol nárok na náhradu škody z titulu zodpovednosti žalovaného za chorobu z povolania.
Súčasne odvolací súd poukázal na to, že aj keď bol výskyt plynu SO2 spôsobený prirodzenými príčinami,

nie v dôsledku porušenia právnych povinností právneho predchodcu žalovanej, právny predchodca
žalovanej po zistení výskytu SO2, nad vtedy platný hraničný limit, nevykonal opatrenia aby neboli jeho
pracovníci vystavený následkom plynu. Súd prvého stupňa sa z dôvodu zamietnutia žaloby nezaoberal
výškou uplatnenej náhrady škody.
Po zrušení uvedeného rozhodnutia na pojednávaní dňa 18. 05. 2005 navrhol zástupca žalovanej vstup

vedľajšej účastníčky konania, a to Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, najmä čo sa týka obdobia
odškodnenia žalobcu po 01. 01. 2004. Súčasne vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k pôvodne
uplatnenému nároku žalobcu týkajúceho sa nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN
za obdobie od 18. 05. 1988 do 19. 05. 1990, keďže žalobca si nárok uplatnil u bývalej rozhodcovskej
komisie až dňa 10. 01. 1991, po dvojročnej subjektívnej lehote, ktorá mu skončila 19. 05. 1990.

Sociálna poisťovňa na základe svojho písomného podania zo dňa 21. 06. 2005 nesúhlasila so vstupom
do konania, ako vedľajší účastník, s poukazom na to, že z uznesenia krajského súdu vyplynulo, že tento
rozčlenil nárok na náhradu škody na dve obdobia, do 01. 01. 2001 a za obdobie po tomto dátume.
Za obdobie do 01. 01. 2001 podľa názoru odvolacieho súdu, má žalobca nárok na náhradu iného

poškodenia na zdraví, tzn. na všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa podľa ust. § 187 a 205b ZP v
znení účinnom do 01. 04. 2002. Jedná sa o objektívnu zodpovednosť, ktorá sa uplatňuje vtedy, ak nie
sú dané všetky potrebné predpoklady pre založenie osobitnej zodpovednosti zamestnávateľa, pričom
zodpovednosť mala byť daná už samotným porušením zodpovednosti, pretože predchodca žalovaného
nevykonal bezpečnostné opatrenia, tak aby neboli zamestnanci vystavení škodlivým následkom SO2.

K tomuto prvému obdobiu, sociálna poisťovňa zaujala také stanovisko že od 01. 04. 2002 v zmysle ust.
§ 51 ods. 1 Zákona č. 274/1994 a od 01. 01. 2004 v zmysle ust. § 2 písm. c.) Zákona č. 461/2003
v prípade tzv. úrazového poistenia sa chápe poistenie ako poistenie len pre prípad pracovného úrazu,
choroby z povolania a od 01. 01. 2004 aj služobného úrazu. Sociálna poisťovňa nemôže vyplácať
poistné plnenie z titulu tzn. všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu v zmysle ust. § 187 ZP,

pretože ide o inú škodu na zdraví, nie škodu z pracovného úrazu a z choroby z povolania. Za inú škodu
nesie zodpovednosť len samotný zamestnávateľ. V prípade obdobia po 01. 01. 2001, sa malo jednať
podľa odvolacieho súdu už o chorobu z povolania a malo sa postupovať podľa ust. § 190 ods. 4 ZP,
účinného do 31. 03. 2002. V zmysle uvedeného ustanovenia sa odškodňuje aj choroba, ktorá vznikla
pred zaradením do zoznamu chorôb z povolania za obdobie najviac troch rokov spred jej zaradenia do

zoznamu. Uvedené ustanovenia obsahoval aj ZP účinný od 01. 04. 2002 v ust. § 195 ods. 5, ktorý bol
však s účinnosťou od 01. 01. 2004 zrušený. Pravdepodobne odvolací súd vychádzal z prechodného
ust. § 251 ZP, podľa ktorého nároky ktoré vznikli pred 01. 04. 2002 sa posudzujú podľa doterajších
predpisov. Sociálna poisťovňa zdôraznila, že Zákon o sociálnom poistení v ust. § 8 ods. 3 definuje za
akých podmienok sa choroba považuje za chorobu z povolania. V zmysle uvedeného, bolo potrebné

vykladať uvedené ustanovenie tak, že choroba z povolania je zistená pred jej zaradení do zoznamu
najviac tri roky. Žalobcovi bolo iné poškodenia na zdraví zistené už v roku 1992, a teda podľa názoru
sociálnej poisťovne nie je možné uvedenú chorobu odškodniť ako chorobu z povolania.

Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 25. 08. 2005 súd nepripustil vstup Sociálnej poisťovne do

konania ako vedľajšej účastníčky.

Na základe oznámenia súdu zo dňa 02. 09. 2005 o úmrtí žalobcu, súd vyžiadal úmrtný list od Matričného
úradu v Rožňave, z ktorého bolo zistené že žalobca zomrel dňa XX. XX. XXXX. Následne uznesením5C/29/2001 súd konanie vo veci zastavil. Právne nástupkyne žalobcu prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne žiadali o pripustenie vstupu do konania. Uznesením č. k. 5C/29/1991 - 462 zo dňa 26. 05.
2008 súd zamietol ich návrh. Proti uvedenému uzneseniu podali právne nástupkyne žalobcu odvolanie,

na základe ktorého Krajský súd v Košiciach uznesenie súdu zrušil s tým, že uložil aby súd ďalej
pokračoval v konaní s právnymi nástupcami žalobcu.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I. , Oddiel: Sa, Vložka číslo: 910/V súd zistil,
že spoločnosť Želba, a. s., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, bola vymazaná z Obchodného registra

Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3K/165/2001 - 440 zo dňa 25. 08. 2008, právoplatného
dňom 07. 10. 2008. Za deň výmazu bol stanovený deň 29. 11. 2008.

Po doručení uvedeného oznámenia žalobkyne akceptovali, že v dôsledku zániku spoločnosti Želba, a.
s., sa postupuje podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003. V súlade s rozhodnutím Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 13Co/296/2004 zo dňa 30. 12. 2004 bol nárok pôvodného žalobcu posudzovaný v

zmysle ustanovení Zákonníka práce, v znení účinnom do 01. 04. 2002, ako náhrada škody spôsobená
chorobou z povolania. V súlade s ust. § 41a ods. 5 Zákona č. 274/1994 Z. z. vyplynulo, že ak pri zániku
zamestnávateľa neprejdú práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu na iného zamestnávateľa,
má zamestnanec v ust. § 44b ods. 1 uvedeného zákona (pozostalí), právo na náhradu škody od
sociálnejpoisťovnevtakomrozsahu,vakombymujubolpovinnýnahradiťsámpoistenýzamestnávateľ.

Z uvedeného vyplynulo, že právo na náhradu škody, ktorú mal právny predchodca žalobkýň voči
zaniknutého zamestnávateľovi, si následne žalobkyne uplatňovali už voči Sociálnej poisťovni. Navrhli
vstup Sociálnej poisťovne do konania.

Uznesením č. k. 5C/29/1991 - 516 zo dňa 01. 06. 2010 tunajší súd pripustil vstup Sociálnej poisťovne

ústredie Bratislava, namiesto dovtedajšieho účastníka, na strane žalovaného, P.. I. A., správkyne
konkurznej podstaty úpadcu Želba, a. s.

Po vstupe do konania sa Sociálna poisťovňa ako žalovaná vyjadrila k uplatneným nárokom v tom
zmysle, že nároky spočívajúce v náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou

zamestnanca zanikajú podľa ust. § 260 ods. 1 ZP. V zmysle odseku 2 uvedeného ustanovenia, ostatné
peňažné nároky jeho zamestnanca nezanikajú, prechádzajú postupne na manžela, deti, rodičov, ak s
ním žili v čase smrti v spoločnej domácnosti a sú predmetom dedičstva. Nárok žalobcu bol posúdený ako
nárok inej škody na zdraví, než z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, čo vyplynulo z
Hlásenia KPLaT Martin a znaleckého posudku L.. F.. B., C.. Podľa ust. § 8 ods. 2 Zákona č. 461/2003 Z.

z. choroba z povolania podľa tohto zákona je uznaná príslušným zdravotníckym zariadením a zaradená
do zoznamu chorôb z povolania, pričom v zmysle odseku 3 uvedeného ustanovenia, chorobou z
povolania je aj choroba, ktorá bola zistená pred jej zaradením do zoznamu chorôb z povolania, najviac
tri roky pred dňom jej zaradenia do tohto zoznamu. Choroba z povolania bola žalobcovi priznaná, avšak
nebola zaradená do zoznamu chorôb z povolania, stalo sa tak až s účinnosťou vyššie uvedeného

Zákonaosociálnompoistení,od01.januára2004.Keďžežalobcovibolachorobaoznačenáakochoroba
z povolania zistená viac ako tri roky pred jej zaradení do zoznamu chorôb z povolania, nie je možné
považovať označenú chorobu za chorobu z povolania. V tejto súvislosti poukázala žalovaná na rozsudok
NS SR č. 4 SŽSO12/2008 zo dňa 26. 02. 2009 a uviedla, že nemôže plniť žiadne nároky žalobcu na
náhradu škody spôsobenej chorobu z povolania.

Žalobkyne nesúhlasili s argumentáciou žalovanej a rovnako ani s možnosťou použitia právneho názoru
vyplývajúceho z označeného rozsudku NS SR, pretože uvedené konanie bolo konanie vo veci žaloby
o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia vydaného sociálnou poisťovňou a teda sa jednalo o konanie
v zmysle Zákona o sociálnom poistení. Nárok pôvodného žalobcu V.. Q. bol uplatňovaný v súlade s

príslušnými ustanoveniami ZP v platnom znení do 31. 03. 2002 a následne od 01. 04. 2002, použijúc
prechodné ust. v § 251 ods. 1 ZP. V zmysle uvedeného ustanovenia, pracovnoprávne vzťahy, ktoré
vznikli pred 01. 04. 2002 sa mali posudzovať podľa doterajších predpisov. V súvislosti s vyjadrením
žalovanej, ktorápoukazovalanainépoškodeniezdraviapripráciauplatnenienárokuztohtopoškodenia
aj z hľadiska zaradenia do zoznamu chorôb z povolania, žalobkyne konštatovali, že v tomto prípade

nedochádza aplikácii Zákona o sociálnom poistení, postupuje sa naďalej podľa ZP. Zdôraznili , že
odvolací súd sa vysporiadal s nárokom žalobcu, posúdil ho za obdobie od 01. 01. 2001 ako nárok
na náhradu škody titulu choroby z povolania a do 01. 01. 2001 ako náhradu na náhradu škody za iné
poškodenie na zdraví. Týmto vysloveným právnym názorom je súd prvého stupňa viazaný.Žalobkyne písomným podaním zo dňa 10. 12. 2010 predložili vyčíslenie nárokov na náhradu škody, a
to nárok na náhradu za obdobie od 01. 06. 1989 do 31. 12. 2000 z titulu všeobecnej zodpovednosti

zamestnávateľa za inú škodu na zdraví, než z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania s
poukazom na znenie ust. § 187 a ust. § 205b ZP v účinnom znení 31. 03. 2002. Následne za obdobie
od 01. 01. 2001 si uplatnili náhradu z titulu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze a choroby z povolania v súlade s ust. § 190 ods. 4 ZP, ktoré ustanovenie bolo zhodné s ust. ZP
účinného od 01. 04. 2002, (ust. §195 ods. 5 ZP). Poukázali na to, že zo ZP F.. B. C.., F.. B. a Kliniky prac.

Lekárstva a toxikológie Bratislava vyplynulo, že u pôvodného žalobcu sa jednalo o chronické a trvalé
poškodenie sliznice hrtanu s hypertrofiou slizničných rias so zachrípnutím, čo bolo hodnotené ako iné
poškodenie zdravia pri práci. Tento právny názor vyplynul aj z uznesenia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 13Co/296/2004 - 368 zo dňa 30. 12. 2004.

Náhradu za stratu zárobku počas práceneschopnosti vyčíslili žalobkyne vo výške 7.249,76 Sk a to za

obdobie od 01. 06. 1989 do 31. 08. 1989. Náhradu za stratu na zárobku po skončení PN žalobkyne
vyčíslili za obdobie od 01. 12. 1989 do 30. 06. 1991 aj so započítaním priznaného ČID od 01. 12. 1989 vo
výške 1.326,- Sk. Celková strata na zárobku za uvedené obdobie bola vyčíslená sumou 22.678,97 Sk.

Náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za ďalšie obdobie od 01. 07. 1991 do 31.

12. 1991 vyčíslili v sume 13.255,86 Sk, za čas od 01. 01. 1992 do 31. 12. 1993 vyčíslili v sume 47.562,40
Sk, za obdobie od 01. 01. 1994 do 30. 09. 1994 vyčíslili v sume 46.946,30 Sk, za obdobie od 01. 10.
1994 do 30. 06. 1995 vyčíslili v sume 86.832,- Sk, za obdobie od 01. 07. 1995 do 31. 05. 1996 vyčíslil
v sume 123.372,- Sk, za obdobie od 01. 06. 1996 do 30. 04. 1997 vyčíslili v sume 134.071,30 Sk, za
obdobie od 01. 05. 1997 do 30. 04. 1998 vyčíslili v sume 156.471,60 Sk, za obdobie od 01. 05. 1998 do

30. 06. 1999 vyčíslili v sume 194.285,- Sk, za obdobie od 01. 07. 1999 do 30. 09. 1999 vyčíslili v sume
43.475,40 Sk, za obdobie od 01. 10. 1999 do 31. 07. 2000 vyčíslili v sume 134.075,- Sk, za obdobie
od 01. 08. 2000 do 30.11. 2000 nebola vyčíslená výška straty na zárobku, následne bola vyčíslená
výška za obdobie od 01. 07. 2001 do 30. 06. 2002 v sume 194.804,40 Sk, za obdobie od 01.07. 2002
do 30. 09. 2002 bola vyčíslená v sume 50.275,20 Sk s tým, že za uvedené obdobie bolo konštatované,

že žalobca nepoberal čiastočný invalidný dôchodok, nemal žiadny príjem. Za obdobie od 01. 10. 2002
do 30. 06. 2003 bola strata vyčíslená v sume 119.646,60 Sk, od 01. 07. 2003 do 31. 12. 2003 bola
strata vyčíslená v sume 84.699,- Sk. Celková strata na zárobku po skončení PN žalobcu v období od
01. 12. 1989 do 31. 12. 2003 bola uplatňovaná vo výške 1.621.144,50 Sk. Vzhľadom na omeškanie s
plnením peňažného dlhu, si právne nástupkyne po pôvodnom žalobcovi - žalobkyne, uplatnili aj úroky z

omeškania vo výške platnej v jednotlivých obdobiach omeškania. Okrem uvedenej náhrady za stratu na
zárobkupočasPNapojejukončení,siuplatniližalobkynenazákladeposudkuX..P..B.C..zodňa28.11.
2001, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 9.750,- Sk, s poukazom na skutočnosť,
že žalobca trpel trvalým ochorením, zmenil sa jeho spôsob života, nebol schopný vykonať prácu lamača,
len práce v klimaticky priaznivom, nedráždivom prostredí, čo znižovali jeho možnosti zvoliť si primerané

povolanie. Tento faktor spojený s vysokou mierou nezamestnanosti spôsobil dlhodobú nezamestnanosť
žalovaného, ktorá zase vyvolala ďalšie zdravotné ťažkosti v podobe depresií. Aj z dôvodu, že žalobca
ochorel v mladom veku a väčšinu života musel fungovať s týmto ochorením, keďže z posudku X.. P..
B. vyplynulo, že bola zistená progresia ochorenia. S poukazom na tieto skutočnosti, žalobca si uplatnil
nárok na odškodnenie vo výške 15 násobku sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 146.250,- Sk.

Žalovaná naďalej trvala na svojom vyjadrení zo dňa 21. 06. 2005, ako aj na vyjadrení po vstupe do
konania. Trvala na tom, že v danom prípade nie je možné použiť prechodné ustanovenie § 251, pretože
Zákon o sociálnom poistení v ust. § 8 ods. 3 definuje za akých podmienok sa choroba z povolania
považuje za chorobu z povolania. Uvedené ustanovenie upravuje len zistenie a zaradenie ochorenia do

zoznamu chorôb, nie jej odškodnenie. V tejto súvislosti uviedla žalovaná, že za obdobie po 01. 01. 2004
nie je daná hmotnoprávna podmienka pre výplatu plnenia žalovanou a ani hmotnoprávna podmienka
pre postup podľa ust. § 272 ods. 5 a 9 uvedeného zákona. Z týchto dôvodov navrhla žalovaná žalobu
zamietnuť.

Na pojednávaní dňa 15. 12. 2010 žalobkyne prostredníctvom svojej právnej zástupkyne požiadali, aby
súd opäť pripustil zmenu petitu žaloby v takom znení, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyniam
sumu 54.052,78 Eur a to každej žalobkyni vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto
pohľadávke nadobudnutej v dedičskom konaní po V.. Q., Z.. XX. XX. XXXX, I.. XX. XX. XXXX, a to do 15dní odo dňa právoplatného rozhodnutia, potvrdzujúceho nadobudnutia dedičského podielu na uvedenej
pohľadávke žalobkyniam. Na uvedenom pojednávaní žalobkyne zobrali čiastočne žalobu späť do výšky
istiny 4.854,61 Eur, z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vo zvyšujúcej časti zotrvali

na podanom návrhu.

Súd uznesením sp.zn. 5C/29/1991-585 zo dňa 15. 12. 2010, právoplatným dňom 28. 12. 2010 zastavil
konanie do výšky istiny 4.854,61 Eur a v ostatnej časti vylúčil vec na samostatné konanie, s tým, že o
náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci samej.

Ďalej sa vec viedla pod sp. zn. 11C/10/2011. Žalobkyne naďalej trvali na vyčíslených nárokoch na
náhradu škody. Pri výpočte žalobkyne vychádzali z hrubého mesačného zárobku uvedeného v podaní
zo dňa 06. 10. 1999.

Žalovaná považovala výpočet žalobkýň za neprijateľný. Poukázala na celú chronológiu vývoja

zamestnania pôvodného žalobcu od opätovného vzniku pracovného pomeru u ŽB Nižná Slaná, od 22.
05. 1983 , do ukončenia pracovného pomeru dňom 31. 08. 1994, pre mimoriadne závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Keďže s nárokom žalobkýň nesúhlasila, predložila na výzvu súdu, len technický
výpočet straty na zárobku, s valorizáciou a redukciou zárobku, keďže vo výpočte žalobkýň nebola
vykonaná redukcia zárobku, nebolo zohľadnené obdobie, kedy bol pôvodný žalobca evidovaný ako

uchádzač o zamestnanie, kedy bol evidovaný ako SZČO a tiež obdobie, keď bol pôvodnému žalobcovi
odňatý čiastočný invalidný dôchodok. V súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru žalovaná uviedla,
že tento stav si zavinil sám, nie pôvodný zamestnávateľ. Rovnako v období, kedy pôvodný žalobca
podnikal, mu nepatrí strata na zárobku a neprichádza do úvahy ani valorizácia zárobku pred vznikom
škody Od 12. 10. 1999 do 29. 10. 2002 bol pôvodný žalobca v evidencii uchádzačov o zamestnanie,

nevykazoval príjem - mzdu, pretože podpora v nezamestnanosti nespĺňa kritéria mzdy. Od 21. 12.
2000 došlo u poškodeného k zániku invalidity. Od 30. 10. 2002 do 31. 07. 2003 bol pôvodný žalobca
zamestnaný v spoločnosti BEJA spol. s r. o., avšak výška dosiahnutého zárobku (mzdové listy) neboli
pre účely konania predložené. Z toho dôvodu nebolo možné ani vypočítať stratu na zárobku. Žalovaná
zdôraznila, že jej pôvodné stanovisko k samotnej žalobe je nemenné, tzn. naďalej trvala na zamietnutí

žaloby ako neopodstatnenej z dôvodov uvedených už počas vykonávaného dokazovania.

Do spisu bolo pripojené potvrdenie o vyplatených dávkach v nezamestnanosti pôvodnému žalobcovi od
01. 09. 1994 do 31. 12. 2005, v celkovej sume 36.043,- Sk. Z pripojeného potvrdenia ÚPSVaR Rožňava
bolo zistené, že pôvodný žalobca bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 01. 09.1994 do

08. 10. 1997, od 12. 10. 1999 do 29. 10. 2002, od 01. 08. 2003 do 30. 08. 2005.

Žalobkyne nesúhlasili so stanoviskom žalovanej , poukázali na tom, že pri jednotlivých obdobiach a
vykonávaných výpočtoch bolo zaznamenané, kedy pôvodný žalobca nemal žiadny príjem a v takom
prípade bola započítavaná podpora v nezamestnanosti (október 1999 až júl 2000), rovnako aj v období

1999, kedy nemal pôvodný žalobca žiadny príjem, pričom čiastkový základ dane bol vo výške 31.025,-
Sk (1.029,84 Eur). Tento čiastkový základ nebol vo výpočte zahrnutý, bolo potrebné ho odpočítať. V
súvislosti s tým žalobkyne navrhli, aby súd pripustil zmenu žaloby.

Na základe tejto zmeny mal by žalovaný povinný zaplatiť žalobkyniam 53.022,94,- Eur a to každej

navrhovateľke vo výške jej podielu nadobudnutej v dedičskom konaní po V.. Q. Z.. XX. XX. XXXX, I.. XX.
XX. XXXX a do to 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, potvrdzujúceho nadobudnutie dedičského
podielu na uvedenej pohľadávke navrhovateľkám.

Žalobkyne predložili potvrdenie Daňového úradu v Rožňave, čerpajúce z daňových priznaní za roky

1997, 1998 a 1999., z ktorých vyplynulo, že v zmysle uvedeného priznania žalovaný nezaplatil žiadnu
daň. Zo mzdového listu BEJA spol. s.r.o. vyplynulo, že pôvodný žalobca pracoval v uvedenej spoločnosti
od októbra 2002 do júla 2003, pričom jeho čistá mzda dosahovala za uvedené obdobie výšku 36.200
Sk, hrubá mzda 42.965 Sk.

Po doplnení listinných dôkazov opätovne žalovaná namietala nesprávnosť výpočtu žalobkýň s tým, že
podporu v nezamestnanosti nemožno považovať za príjem. Nebolo zohľadnené ani odňatie čiastočného
invalidného dôchodku ( ČID ) pre zlepšenie zdravotného stavu, čo je podstatná zmena pre umiestnenie
na trhu práce. Po odňatí ČID mal žalobca možnosť plnohodnotného výkonu práce a tým nárok na stratuna zárobku nevzniká. Rovnako aj v prípade predloženého potvrdenia Daňového úradu žalovaná sa
nestotožnilaskonštatovaním,žežalobcanemalžiadnypríjemzauvedenéobdobie,pretoženiejezrejmé
z akého dôvodu nemal príjem. A pokiaľ to bolo z dôvodu neúspechu v podnikaní, za uvedenú skutočnosť

nemôže znášať zodpovednosť zamestnávateľ.

Dňa 24. 03. 2011 súd pripustil zmenu žaloby v znení ako bola navrhnutá v písomnom podaní žalobkýň
dňa 24. 02. 2011.

Na výzvu súdu žalovaná opätovne predložila technický prepočet nároku na náhradu škody, z ktorého
vyplynulo podľa tohto technického výpočtu, že náhrada by mohla predstavovať sumu 5.365,- Eur.

Rozsudkom č. k. 11C/10/2011- 67 zo dňa 06. 04. 2011 súd priznal žalobkyniam sumu 5.365,- Eur
a to každej z nich vo výške zodpovedajúcej dedičskému podielu na tejto pohľadávke nadobudnutej
v dedičskom konaní po V.. Q. Z.. XX. XX. XXXX, I.. XX. XX. XXXX a do to 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia, potvrdzujúceho nadobudnutie dedičského podielu na uvedenej pohľadávke
navrhovateľkám. Vo zvyšujúcej časti súd žalobu do výšky sumy 47.657,94 Eur zamietol a náhradu trov
konania súd účastníkom nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalobkyne. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn.:

3Co/226/2011-99zodňa24.júla2012zrušilrozsudoksúduprvéhostupňaavecvrátilnaďalšiekonanie.
Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci bolo potrebné riadne odôvodniť rozhodnutie podľa ust. 157
ods. 2 O. s. p. s poukazom na to, že prvostupňový súd opísal prepočet nárokov, ktoré mali predstavovať
stratu na zárobku s dôvodmi, ktoré uvádzala žalovaná, pričom nebolo náležite odôvodnené nepriznanie
straty na zárobku za obdobie od 01. 01. 2001 do 30. 06. 2001, okrem toho nebolo zrejmé, z akých

dôvodov bola vykonávaná redukcia zárobku v prípade pokiaľ bola škoda pôsobená výhradne porušením
predpisovnazaisteniebezpečnostiaochranyzdraviapripráci,akichneporušilzamestnanec.Vtakýchto
prípadoch je možné použiť dôvody hodné osobitného zreteľa na ktorých trvali aj žalobkyne v tomto
konaní. Prvostupňový súd sa nevysporiadal s tvrdením žalobkýň, že škoda bola spôsobená hrubou
nedbanlivosťou, nie však pôvodným žalobcom. Súčasne odvolací súd poukázal na to, že žalobkyne

písomnom podaním zo dňa 15. 12. 2010 navrhli zmenu petitu žaloby, kde mal žalovaný povinnosť
zaplatiť žalobkyniam sumu 54.072,58 Eur jednotlivým žalobkyniam vo výške ich dedičského podielu na
pohľadávke nadobudnutej v dedičskom konaní po V.. Q.. V časti nároku na náhradu škody formou
sťaženia spoločenského uplatnenia zobrali žalobkyne návrh späť vo výške 4.854,61 Eur, nezobrali však
do rozhodovania odvolacieho súdu žalobu späť, pokiaľ išlo o uplatnené úroky z omeškania.

Po zrušení veci, vec bola pridelená v dôsledku úmrtia pôvodnej zákonnej sudkyni, zákonnej sudkyni
JUDr. Edite Kušnírovej, ktorá dostala spis do dispozície dňa 06. 09. 2012.

Po oboznámení sa s vykonaným dokazovaním spisov 5C/29/1991 a 11 C/10/2011, súd uložil obom

sporovým stratám doplniť rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredia o priznaní čiastočného invalidného
dôchodkupôvodnémužalobcovi,ojehoodňatí,dokladyovýkonepracovnejčinnostipôvodnéhožalobcu,
V.. Q., od roku 1994, kedy s ním bol rozviazaný pracovný pomer pre hrubé porušenie pracovnej
disciplíny. Rovnako súd vyžiadal aj doplnenie dokazovania na okolnosti výkonu pracovnej činnosti u
zamestnávateľa BEJÁ spol. s r. o., predovšetkým, aby bolo zrejmé, či sa jednalo pracovný pomer na

dobu určitú alebo neurčitú a v prípade pracovného pomeru na dobu neurčitú, aký bol dôvod skončenia
pracovného pomeru, pretože uvedené skutočnosti by mohli mať význam pri posudzovaní nároku na
uplatnenú stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti.

Z písomného oznámenia žalobkýň zo dňa 15. 11. 2002 vyplynulo, že pôvodný žalobca pracoval v

spoločnosti BEJA, spol. s r. o., Betliar od 30. 10. 2002 do 31. 07. 2003, pričom sa jednalo o pracovný
pomer na dobu určitú, s pracovným zaradením ako palič. V ostatnej časti žalobkyne trvali na
uplatnených nárokoch na náhradu škody v podaní zo dňa 26. 05. 2005 a vyčíslených v priebehu konania.

Boli doplnené ďalšie listiny, ktoré súviseli so žiadosťou pôvodného žalobcu o skončenie pracovného

pomeru vo vzťahu k zamestnávateľovi Železorudné bane, Nižná Slaná. Výpoveď V.. Q. podal dňa 16. 11.
1979 v zmysle ust. § 51 ods. 1 písm. c.) ZP , účinného v čase podania výpovede. V zmysle uvedeného
ustanovenia § 51 ods. 1 písm. c.) Zákona č. 20/1975 Zb. (ZP účinného od 01. 07. 1975 do 01. 04. 2002),
pracovník môže dať výpoveď ak nemôže podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu štátnejzdravotníckej správy vykonávať doterajšiu prácu alebo ak mu vnikol nárok na starobný alebo invalidných
dôchodok, žena z dôvodu ťarchavosti alebo starostlivosti o dieťa. Ako dôvod uviedol , že mu nevyhovuje
prašné pracovné prostredie, ktoré nepriaznivo pôsobí na jeho zdravotný stav. Vtedajší zamestnávateľ,

Železorudné bane Spišská Nová Ves spočiatku vyjadril písomný nesúhlas s rozviazaním pracovného
pomeru, pretože žalobca bol viazaný v organizácii odpracovať tri roky, z titulu učňovskej doby. Napokon
zamestnávateľ vyhovel a pracovný pomer bol skončený dohodou ku dňu 30. 12. 1979. Ako dôvod boli
uvedené zdravotné dôvody.

Do spisu boli pripojené Zápisnice o rokovaní Sociálnej poisťovne, Posudkovej komisie sociálneho
zabezpečenia ( ďalej len „PKSZ“) Rožňava a Košice.

Zo zápisnice PKSZ pri pobočke Sociálnej poisťovne Rožňava, zo dňa 14. 11. 2000 vyplynulo, že
predmetom rokovania bolo posudzovanie zdravotného stavu V.. Q. na účely čiastočného invalidného
dôchodku, na základe kontrolnej lekárskej prehliadky, z vlastného podnetu. Súčasťou lekárskeho

vyšetrenia bola aj zdravotná dokumentácia. Zápisnica obsahovala záznam o vyšetreniach a osobnú
anamnézu V..Q.. Posudková komisia konštatovala, že V.. Q.Š. bol posudzovaný od roku 1989 do roku
1992 ako poberateľ ČID zo všeobecných príčin. V roku 1992 na základe hlásenia choroby z povolania,
vyhotoveného KPL a T Martin zo dňa 24. 07. 1992, došlo k prekvalifikovaniu na ČID následkom choroby
z povolania, so vznikom choroby 20. 03. 1992. Z nálezov KPLa KT Košice zo 09. 10. 2000 ako aj z

neurologického, interného a kožného nálezu z júla až augusta 2000 vyplynul diagnostický záver, ktorý
konštatoval, že u posudzovaného sú prítomné iba minimálne ľahké známky chronického zápalu hrtanu,
aniďalšieochorenianesvedčiaprezávažnépostihnutiezdravotnéhostavu.PosudzovanýV..Q.nespĺňal
všeobecné kritéria pre čiastočnú invaliditu, a bol schopný vykonávať veku primerané zamestnania.
Z odôvodnenia vyplynulo, že telesné alebo duševné schopnosti V.. Q. sú dostatočné na vykonávanie

sústavného zamestnania, bez osobitne uľahčených pracovných podmienok a nemá značne sťažené
všeobecné životné podmienky.

Z ďalšej zápisnice o rokovaní Posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Košice zo dňa 19. 04.

2001 vyplynulo, že uvedená komisia posudzovala prerokovanie odvolania proti rozhodnutiu SPU vo
veci neuznania čiastočnej invalidity. Uvedená posudková komisia skonštatovala na základe ďalších
doplnených lekárskych vyšetrení, že u posudzovaného sa jednalo o chronický zápal hrtana, pre ktorý
sa stal čiastočne invalidným v roku 1989, pričom opakovanými ORL vyšetreniami nie je vykázané
zhoršenie zdravotného stavu, sú prítomne iba ľahké známky chronického zápalu, ktoré neodôvodňujú

naďalej u V.. Q. čiastočnú invaliditu. Opätovne bolo konštatované, že je schopný vykonávať sústavného
zamestnania, bez osobitne uľahčených pracovných podmienok a nemá značne sťažené všeobecné
životné podmienky.

Zo zápisnice Posudkovej komisie č. 9 Košice zo dňa 02. 08. 2002 vyplynulo, že na dožiadanie Krajského

súdu v Košice, sp. zn.: IS 129/01 - 48 zo dňa 20. 06. 2002 sa dopĺňal posudok vo veci odvolania V..
Q. proti rozhodnutiu o neuznaní čiastočnej invalidity na základe kontrolnej lekárskej prehliadky. Okrem
anamnézy a vyšetrení ktoré boli konštatované vo vyššie uvedených zápisniciach a doplnení odborného
ORL - endoskopického vyšetrenia zo dňa 12. 09. 2001, bolo opäť konštatované, že zdravotný stav
posudzovaného V.. Q. po zhodnotení všetkých ambulantných lekárskych nálezov, ako aj prepúšťacej

správy z hospitalizácie KPL a KT v Martine konštatuje, že zdravotný stav posudzovaného je bez
podstatnejších zmien oproti nálezu zo dňa 19. 04. 2001 a nezdôvodňuje ani čiastočnú invaliditu,
pričom bol posudzovaný nielen odborný nález ORL, ale aj pľúcny nález, vrátane bronchoskopie,
gastroenterologický nález. Z výrokovej časti uvedenej zápisnice vyplynulo, že V.. Q. nie je čiastočne
invalidný podľa ust. § 37 ods. 3 Zákona č. 100/1988, preto lebo jeho telesné a duševné schopnosti

sú dostatočné na vykonávanie sústavného zamestnania, bez osobitne uľahčených prac. Podmienok a
nemá značne sťažené všeobecné životné podmienky.

Na opakované dožiadania KS KE z 09. 09. 2002 vo veci ČJ 1S/129/01 - 57 bolo opäť prerokované
odvolanie proti rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredia o odňatí ČID z dôvodu oduznania čiastočnej

invalidity na základe kontrolnej lekárskej prehliadky. Závery z uvedenej zápisnice, čo do výroku aj
odôvodnenia, ostali nezmenené a to napriek tomu, že boli vykonávané ďalšie lekárske vyšetrenia
a znalecký posudok z 09. 08. 2002, ktorý sa zaoberal škodlivým vplyvom pracovného prostredia na
zdravotný stav posudzovaného s možnosťou vzniku choroby z povolania. Vzhľadom na to, že neprinášanové objektívne nálezy, resp. diagnostické závery pre účely čiastočnej invalidity, sa PKSZ Košice č. IX.
SPU týmto posudkom podrobnejšie nezaoberala. Po opätovnom prešetrení zdravotného stavu V..Q.
ostalo rozhodnutie o ČID nezmenené.

Žalobkyne naďalej trvali na žalobe tak ako bola upravená postupne písomnými podaniami. Uviedli, že
na zaplatení úroku z omeškania trvajú napriek čiastočnému späťvzatiu žaloby o náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia.

Žalovaná po oboznámení sa s doplneným dokazovaním v podobe listinných dôkazov, uviedla, že v
súdom určenej lehote zaujme stanovisko k prípadnému ďalšiemu doplneniu dokazovania.

Súd umožnil obom sporovým stranám v súdom určenej lehote zaujať stanovisko a prípadne
označiť dôkazy, ktoré považovali za potrebné vykonať. Počas plynutia lehoty, súd požiadal Sociálnu
poisťovňu, ústredie Bratislava o doručenie rozhodnutia o priznaní dôchodku pôvodnému žalobcovi a

tiež rozhodnutie o odňatí invalidného dôchodku, pretože tieto do spisu neboli nikdy doložené a podľa
názoru súdu mali význam pre postup v konaní. Súčasne súd vyžiadal správu z Fakultnej nemocnice L.
Pasteura KPL a KT Košice, či bol V.. Q. vyšetrovaný na Klinike v Košiciach, pretože pôvodný žalobca v
priebehu konania uviedol, že bol vyšetrovaný na Klinike PL v Košiciach, avšak do spisu nebol pripojený
žiadny záznam. Jediný záznam sa datoval do roku 2000.

Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, KPL a KT , súdu písomne oznámila, že V.. Q. bol prvýkrát
vyšetrovaný na klinike dňa 09. 10. 2000. Pri vyšetrení zistila z osobnej anamnézy vyšetrovaného, že v
roku 1992 bolo u neho konštatované iné poškodenia zdravia pri práci - hypertrofický zápal hrtana a to
na KPL a KT v Martine. Druhé vyšetrenie V.. Q. sa realizovala v ambulancii KPL a KT Košice dňa 30.

03. 2001. Vtedy bolo v anamnéze zaznamenané, že bol nezamestnaný od roku 1995. Žiadne ochorenie
u V.. Q. na KPL a KT Košice nebolo hlásené ako profesionálne ochorenie a V.. Q. nebol nikdy na klinike
KPL a KT Košice hospitalizovaný.

Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava písomne oznámila, že neeviduje žiadny spisový materiál k osobe

V.. Q. týkajúci sa rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, prípadne jeho odňatí, z dôvodu, že v
máji 2010 bol spis vyškartovaný.

Zo správy Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Rožňave zo dňa 12. 03.
2013 vyplynulo, že Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva ( pôvodne Okresná hygienická

stanica v Rožňave, bola hlásená v roku 1987 mimoriadna udalosť - výskyt SO2, v dňoch 07.
01. 1987, 08. 01. 1987, tento výskyt sa však týkal pracoviska č. 037/10 a prekopu v R39 10
obzoru. V zmysle hlásenia k poškodeniu zdravia nedošlo. Odstraňovanie následkov výronu SO2
sa riadilo opatreniami prijatými Obvodným banským úradom Spišská Nová Ves. Dňa 03. 02.
1987 bola zo strany OHS v Rožňave prešetrená situácia v odstraňovaní následkov výronu SO2,

bolo konštatované, že pri záchranných prácach došlo k poškodeniu troch pracovníka, D.. H. B., Š.
J. T. Š.K. A.. Otázka miery poškodenia zdravia bola prejednaná so závodným lekárom F.. V., ktorý
poškodenie diagnostikoval a konštatoval, že PN s uvedeného poškodenia nevznikla. Zástupca závodu
predložil výsledky monitorovania koncentrácie SO2 realizovaný Baníckym ústavom SAV. Pri zvýšených
hodnotách v uvedených priestoroch zamestnanci nefárali. Dňa 09. 04. 1987 bola vykonaná kontrola

opatrení OBU Spišská Nová Ves, pričom bolo konštatované, že síce nebolo dostatočne vyriešené
prístrojové vybavenie organizácie avšak sa zamedzilo rozširovanie SO2 na ďalšie pracoviská. Na
základe požiadavky orgánu verejného zdravotníctva boli zo strany závodu posielané informácie o stave
problematiky 30. 01. 1989, 31. 03. 1989, kedy bolo súčasne aj zaslané oznámenie o uzavretí R40 na 9.
Obzore dňa 22. 03. 1989. O problematike výroku SO2 v roku 1987 na pracovisku č. 140, kde vykonával

pracovnú činnosť V.. Q. , mal úrad vedomosť na základe požiadavky OUNZ Rožňava - oddelenia
pracovného lekárstva F.. P. D. z roku 1989 a 1990 o prešetrenia podozrenia na chorobu z povolania
- laryngitis chronica u V.. Q.. Údaje pre KPL v Košiciach boli poskytnuté predkladateľom choroby -
oddelením pracovného lekárstva v Rožňave. V roku 1992 obdržal orgán verejného zdravotníctva v
Rožňave hlásenie choroby z povolania u V.. Q. vydaného KPL v Martine. Regionálny ústav verejného

zdravotníctva v Rožňave však neeviduje na oddelení pracovného lekárstva žiadny písomný záznam o
poskytnutí podkladov pre KPL v Košiciach ani KPL v Martine. Podľa poznatkov úradu závodu neboli
uložené zo strany orgánu verejného zdravotníctva žiadne sankčné opatrenia z dôvodu zanedbania
opatrení v súvislosti s likvidáciou mimoriadne udalosti.Po oboznámení sa so správami, žalobkyne trvali na žalobe aj na výpočte, ktorý bol predložený
v priebehu konania. Trvali na zaplatení sumy 53.022,94 Eur, spolu s úrokom z omeškania za

jednotlivé obdobia omeškania. Podľa názoru žalobkýň, pôvodne vypracované znalecké posudky X.. B.
z roku 1992, náležite zistili poškodenie na zdraví pôvodného žalobcu. Podľa ich názoru, sa znalkyňa
riadne vysporiadala aj so vznikom ochorenia, ktoré hodnotila ako trvalé ochorenie sliznice hrtanu -
profesionálne ochorenie, v dôsledku opakovaných inhalácii SO2. Poukázali tiež na to, že odvolací súd
vyslovil svoj názor vo svojich rozhodnutiach, ktorými je prvostupňový súd viazaný a z toho dôvodu by

mal akceptovať poškodenia zdravia v súvislosti s výkonom práce. Vyšetrenie pôvodného žalobu nie je
možné, pre prípade ďalšieho dokazovania, v dôsledku jeho úmrtia.

Žalovaná zaujala opačný názor, považovala nariadenie znaleckého dokazovania za opodstatnené, už
aj s poukazom na to, čo vyplynulo z doplneného dokazovania, pretože vznikli pochybnosti, či porušenie
na zdraví u pôvodného žalobcu bolo v príčinnej súvislosti s výkonom jeho práce a s výskytom SO2. Z

doplnených dôkazných listín vyplynulo, že pôvodný žalobca požiadal o skončenie prac. pomeru práve
v roku 1979 práve z dôvodu nevhodného pracovného prostredia vzhľadom na jeho zdravotný stav.
Pritom keď opätovne nastupoval na pracovisko z vlastnej vôle, po troch rokoch, mal byť už zdravý podľa
vyjadrenia znalcov. Žalovaná trvala na tom, aby na základe nariadeného znaleckého dokazovania bolo
jednoznačne zistené, o aké porušenie zdravia sa v jeho prípade jednalo , či malo chronické ochorenie

súvis výronom SO2, alebo ním trpel pôvodný žalobca už pred výronom uvedeného plynu.

Žalobkyne namietali nariadenie znaleckého dokazovania, s poukazom na to, že z doposiaľ vykonaného
dokazovania je zrejmé, že poškodenie zdravia V.. Q. vzniklo v dôsledku výronu SO2.

Súd v súvislosti s uvažovaným nariadením znaleckého dokazovania z odvetvia ORL, potreboval
nevyhnutne doplniť zdravotnú dokumentáciu V.. Q.. Zdravotnú dokumentácia sa podarilo zabezpečiť
z archívu posledného praktického lekára. Po jej doručení bolo zistené, že v zdravotnej dokumentácii
chýba presne tá časť zdravotných záznamov, ktoré sa tam vyskytovali od roku 1976 do roku 1990. Ide o
obdobie , kde mal byť aj záznam o chronickom ochorení hrtana, už pred rokom 1988. Z týchto dôvodov

pri nariadení znaleckého dokazovania súd uložil znalcovi, aby vychádzal zo zdravotnej dokumentácie a
z jednotlivých záznamov, tak ako boli uvedené v znaleckých posudkoch doc. F.. B., C.. T. F.. B..

Súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením sp. zn.:11C/10/2011-219 zo dňa 13.05.2013 znalcom
z odvetvia ORL, F.. Z. E. C.. Pred nariadením znaleckého dokazovania súd umožnil obom sporovým

stranám, aby sformulovali otázky pre znalca. Do nariadenia znaleckého posudku uviedla okruh otázok
len žalovaná, žalobkyne s poukazom na to, že nesúhlasili s nariadením znaleckého dokazovania,
tieto otázky neposkytli. Až po odoslaní spisu znalcovi, žalobkyne doručili súdu písomné podanie , v
ktorom namietali , že otázky pre znalca uložené súdom, boli uložené sugestívne, tak aby mohol znalec
posudzovať skutočnosti nezávisle, nestranne a odborne. Napriek uvedenému písomnému podaniu, v

závere tohto podania sformulovali aj žalobkyne štyri otázky, ktoré následne súd zapracoval do uznesenia
onariadeníkontrolnéhoznaleckéhodokazovaniazodňa11.06.2013stým,žeabysaznalecvysporiadal
aj s uvedenými otázkami.

Zo záverov znaleckého posudku F.. Z. E., C., č. 7/2013 vyplynulo, že V.. Q. nemal žiadnym dostupným

vyšetrením verifikovaný žiadny hypertrofický zápal hrtana a na opakované klinické recidívy (jednoduchý
zápal hrtana - laryngidic chronica simplex) trpel už pred nástupom na výkon prác v podzemí. V
zozname chorôb z povolania nefiguruje poškodenie SO2 ako možná príčina na jej uznanie a v
posudku X.. F.. B. uvádzaná aproximácia s bojovými chemickými látkami, len na základe dráždivého
účinku plynu, nie je adekvátne zdôvodnená v zmysle objektivizácie hypertrofických slizničných zmien.

SO2 sa dokonca používa aj v kontakte s potravinami. Znalec poukázal na to, že zo záznamov zo
zdravotnej dokumentácie nezistil, že by V.. Q. podstúpil operačný zákrok, pri ktorom by bol verifikovaný
hypertroficky(hyperplastický)zápal.Zovšetkýchdostupnýchzápisovbolozistené,žeodroku1976V..Q.
trpel recidivujúcimi ochoreniami horných dýchacích orgánov vrátane hrtana, čo podporuje aj uvádzaná
diagnóza chronický atrofický zápal hrtana, ako následok vybratia mandlí v mladšom veku. Znalec F..

B. uvažoval o zvýšenej vnímavosti poškodeného s tým, že chorobnosť na dýchacích cestách v rokoch
1976 až 1983 nebola z posudkového hľadiska zanedbateľná. Priklonil sa k záveru, že poškodený v
čase opätovného nástupu práce do bane, netrpel chronickým zápalom hrtana (prehliadka 20. 03. 1983).
Prevzal názor prof. F.. B., že sa u poškodeného vyvinul hyperplastický zápal hrtana, až po expozíciiSO2. S týmto názorom sa kontrolný znalec jednoznačne nestotožnil, pretože na základe preskúmania
záveru, u poškodeného sa jednalo o chronický jednoduchý zápal hrtana, už pred výronom SO2. V
takom prípade nie je akceptovateľné priznanie choroby z povolania, čo bolo neskôr aj dôvodom odňatia

čiastočnej invalidity. Okrem toho poukázal na to, že ani v odbornej literatúre nie sú zaznamenané
poznatky, ktoré by označovali SO2 ako plyn s tendenciou tvorbe hyperplastických zmien. Taká dlhodobá
chronická expozícia SO2, ktorá by vyvolala hyperplastickú prestavbu tkaniva nie je možná, pretože
ohrozený by pri dlhšie trvajúcom dýchaní uvedeného plynu stratil vedomie, resp. zomrel. Opakované
krátkodobé výrony plynu vyvolávajú dráždenie dýchacích ciest (kašeľ, dušnosť) a nezasahujú do

procesu hyperplastickej prestavby tkaniva. V súvislosti s uloženou otázkou uviedol, že závodný lekár
nie je vybavený v závodnej ambulancie prístrojovým vybavením, aby mohol stanoviť zmeny v hrtane.
Ak pri vstupnej prehliadke závodný lekár nepozoroval disfóniu alebo nepreštudoval záznamy, nemohol
ani uvažovať o odoslaní pacienta na špecializované ORL, prípadne foniatrické vyšetrenie. Znalec
absolútne vylúčil, že by za obdobie asi dvoch mesiacov od výronu SO2 mohol vzniknúť chronický
zápal hrtana. Výron SO2 od 30. 05. 1988 (kedy malo dôjsť k expozícii plynu) do 21. 07. 1988 (kedy

bol podľa záznamu a vyšetrenia ORL zaznamenaný v zdravotnej dokumentácii) v inkriminovanej dobe
spôsobil svojim dráždivým účinkom exacerbáciu ( vzplanutie ) jednoduchého zápalu. Diagnóza bola iba
mechanicky prenesená ako hypertrofická laryngitída bez histologickej verifikácie. Na otázku súdu, či sa
mohol pôvodný žalobca vyliečiť z chronického ochorenia, tzn. z ochorenia, ktoré malo znamenať trvalú
zmenu od roku 1983. Znalec konštatoval, že počas dokumentovanej doby prípadu, teda od prvotných,

v spise podchytených záznamov, od roku 1976, sa jednalo v prípade V.. Q. o jednoduchý chronický
zápal na viacerých etážach dýchacích ciest /nos, dutiny, hrtan, hltan/. Pri oboznamovaní sa so závermi
znaleckého posudku F.. B., konštatoval, že znalec u V.. Q. nepoužil objektivizujúcu vyšetrovaciu metódu
(histológiu) a teda nemohol ani konštatovať vo vzťahu inkriminovanému predchorobiu, presnú diagnózu.
Znalec sa mal opierať o všetky možné iritujúce podnety, a to nielen o intermitentné výrony SO2 v

pracovnom prostredí, ale aj iné príčiny - infekčné a sociálne (životospráva, alkohol, stav po odstránení
podnebných mandlí ), ktoré pri predisponovanom jednotlivcovi, ako bol V.. Q. vyvolávali opakované
epizódy zápalov hrtana v zmysle klinického trvania - teda jednoduchých chronických zápalov, už pred
výronom SO2. Táto diagnóza nespĺňa kritéria choroby z povolania, ktoré si znalec nesprávne osvojil
z posudku F.. B.. V.. Q. bol v roku 1991 invalidizovaný zo všeobecných príčin. Z hľadiska invalidizácie

V.. Q. a následného odňatia invalidného dôchodku, poukázal znalec na to, že nepravidelné epizódy
recidív zápalov dýchacích ciest neboli natoľko intenzívne, a už vôbec nie natoľko morfologicky fixované,
aby posudková komisia brala zreteľ na diagnózu (hypertrofická diagnóza). Ak by taká diagnóza bola
reálne prítomná, jednalo by sa o prednádorový stav, ktorý by viedol k negatívnym dôsledkom na celkový
zdravotný stav. Ak bola invalidita odobratá - o závažný život ohrozujúci stav sa istotou nejednalo. Podľa

názoru znalca u V.. Q. sa nejednalo v prípade hypertrofickej laryngitídy z hľadiska špecializácie ORL o
chorobu z povolania následkom dráždivého výronu SO2.

Po doručení uvedeného kontrolného znaleckého posudku žalobkyne nesúhlasili so záverom posudku,
poukázali na to, že nie je jasné, z akých dôvodov 4 znalci pred týmto znalcom nepovažovali za

najpodstatnejšie historickú verifikáciu stavu, zrejme ju nepovažovali za relevantnú vo veci. Poukázali aj
na to, že skoršie znalecké posudky boli vykonávané v čase, keď navrhovateľ žil a bolo možné vykonať
všetky potrebné lekárske vyšetrenia. V súčasnosti znalec mohol vychádzať len z dostupnej zdravotnej
dokumentácie. Z týchto dôvodov, pokiaľ znalec namietal závery predchádzajúcich ZP, žalobkyne boli
toho názoru, že v roku 2013 objektívne nebolo možné zodpovedať otázku, prečo nebola použitá

konkrétne otázka diagnózy. Zdôraznili, že diagnóza predmetného ochorenia hrtana, t. j. chronická
hypertrofická laryngitída, sa vyskytuje až po dokumentovanej expozícii menovaného SO 2 v máji a júli
1988. V tejto súvislosti poukázali na znalecký posudok prof. F.. B., C.. , ktorá konštatovala, že chronické
trvalé poškodenie sliznice hrtanu, s trvalým zachrípnutím, je profesionálne poškodenie sliznice horných
dýchacích ciest s opakovaným inhalovaním SO2. Za predpokladu, že by súd akceptoval závery znalecký

posudok F.. E., navrhli, aby bolo vykonané znalecké dokazovanie znaleckým ústavom, alebo znaleckou
organizáciu, ktorá má objektívne lepšie personálne možnosti, technické vybavenie a odborné zázemie.

Súd akceptoval uvedený návrh a hľadal znalecký ústav alebo znaleckú organizáciu z odvetvia Zistil, že
na Slovensku takýto znalecký ústav alebo organizácia z odvetvia ORL nie sú v znaleckom zozname.

Z týchto dôvodov teda súd zisťoval, ktorý orgán, ústav, by mohol poskytnúť odborné stanovisko k
uvedenému problému. Súdom bolo zistené, že Univerzitná nemocnica L. Pasteura v Košiciach má v
štruktúre pracovisko, Kliniku ORL, chirurgie hlavy a krku, primárom ktorej je hlavný odborník Slovenskej
republiky z odvetvia ORL, X.. P. A., C.. Súd teda nariadil vypracovanie posudku/odborného stanoviskauvedeným ústavom. Tento prostredníctvom profesora A. vypracoval svoje stanovisko a označil ho
názvom znalecký posudok, zjavne riadiac sa uznesením, ktoré bolo ústavu L. Pasteura doručené. K
uvedenému je nutné dodať, že v tomto prípade došlo k zrejmej nesprávnosti pri texte uznesenia, pretože

pôvodne pripravená predtlač uznesenia pre nariadenie znaleckého ústavu alebo znaleckej organizácie,
bola len doplnená označením ústavu, ktorý mal vypracovať posudok/odborné stanovisko a doručená
urýchlene príslušnému ústavu.

Po doručení vyjadrenia označeného ako ZP č. 1/2014, žalobkyne namietali voči uvedenému posudku, s

poukazom na to, že tento posudok nespĺňa ani formálne ani obsahové náležitosti znaleckého posudku.

Profesor F.. P. A., C.. pri doručovaní uvedeného stanoviska označeného ako znalecký posudok súdu
oznámil, že nie je súdnym znalcom , neuplatňoval si ani znaleckú odmenu. Súd z hľadiska obsahu,
predmetnú listinu, označenú ako znalecký posudok č. 1/2014, vyhotovenú Univerzitnou nemocnicou L.
Pasteura v Košiciach, Klinika ORL a chirurgie hlavy a krku, posúdil ako odborné vyjadrenie v zmysle

ust. § 127 ods. 4 O. s. p, z toho dôvodu, že na Slovensku nie je možné ustanoviť žiadny znalecký ústav
ani znaleckú organizáciu z odvetvia ORL. Súd zdôrazňuje, že o správnosti záverov profesora F.. P. A.,
C.. ako hlavného odborníka ORL na Slovensku, súd nemá žiadne pochybnosti, pretože sa nepochybne
jedná o odborne zdatnú osobu, ktorá posudzuje výrazne vážnejšie problémy z tejto oblasti, ako je
uvedený problém. Z uvedeného odborného stanoviska vyplynulo, že po oboznámení sa s posudkami

a zdravotnou dokumentáciou V.. Q., ako aj kontrolným znaleckým posudkom F.. Z. E., C.., sa X.. F.. A.
plne stotožnil so závermi znaleckého posudku F.. E., navrhol v plnom rozsahu akceptovať závery ZP
F.. Z. E. ako definitívne.

V zmysle ust. § 187 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 01. 04. 2002, organizácia zodpovedá

pracovníkovi za škodu, ktorá mu vznikla pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním,
porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním, proti pravidlám slušnosti a občianskeho
spolužitia.

Podľa ust. § 190 ods. 3, za škodu spôsobenú pracovníkovi chorobou z povolania, zodpovedá

organizácia,vktorejpracovníkpracovalnaposledypredjejzistenímvpracovnompomerezapodmienok,
z ktorých vzniká choroba z povolania ktorou bol postihnutý. Chorobami z povolania, sú choroby uvedené
v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení.

Zákonník práce ani predpisy ktoré ho vykonávajú, chorobu z povolania nedefinujú. V súvislosti s

odkazom na choroby z povolania uvedené v predpise o sociálnom zabezpečení, je chorobou z povolania
taká choroba, ktorá je uvedená v zozname chorôb z povolania.

V prípade vzniku zodpovednosti organizácie za škodu spôsobenej pracovníkovi sa jedná o objektívnu
zodpovednosť, z toho teda vyplýva, že pre vznik, zodpovednosti organizácie nie je rozhodujúce

zavinenie a protiprávnosť je rozhodujúcim hľadiskom len v niektorých prípadoch v zákone uvedených.
ZP teda upravuje jednak všeobecnú zodpovednosť podľa ust. § 180 a osobitné druhy zodpovednosti
v zmysle ust. § 190 a nasl. Zákonníka práce, a to za škodu vzniknutú pracovným úrazom alebo
chorobou z povolania. Ak sú dané podmienky pre vznik zodpovednosti organizácie, organizácia je
povinná pracovníkovi nahradiť škodu. Úprava zodpovednosti organizácie za škodu podľa ZP sa viaže na

prípady,keďpracovníkutrpelškodupriplnenípracovnýchúlohoualebovpriamejsúvislostisním,pričom
pod pojmom „ plnenie pracovných úloh“ v zmysle ust. § 37 ods. 1 ZP v účinnom znení v čase vzniku
uplatňovaného nároku, je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť
vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosti ktorá predmetom pracovnej cesty. Ak sa vyskytne u
pracovníka niekoľko chorôb, ktoré ovplyvňujú jeho celkový zdravotný stav a pracovné možnosti, treba

zistiť, ktorá z nich je chorobou z povolania, či pracovník pracoval u organizácii v podmienkach, za ktorých
táto choroba z povolania vzniká, a v akom rozsahu choroba z povolania ovplyvnila pri celkovom ochorení
pracovníka jeho pracovnú spôsobilosť.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôvodný žalobca V.. Q. si uplatňoval nárok na náhradu škody

na zdraví v podobe náhrady strany na zárobku počas PN a po jej skončení, ako aj nárok na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia, z titulu poškodenia na zdraví vzniknutého expozíciou SO2.
Pri uplatňovaní tohto nároku, žalobkyne, ako právne nástupkyne žalobcu, vychádzali predovšetkým zo
záverov znaleckých posudkov L.. F.. P. B., C.., F.. P. B., F.. G. G., C.., ktoré konštatovali, že v prípade V..Q. sa jednalo o profesionálne ochorenie v dôsledku výronu SO2 na pracovisku, kde pracoval. V priebehu
konania bola riešená otázka iného poškodenia na zdraví, prípadne choroby z povolania, vzhľadom na
zmeny v právnych úpravách, a to v Zákonníku práce a v Zákone o sociálnom poistení.

Po pridelení veci poslednej zákonnej sudkyni, súd trval na doplnení listinných dôkazov, a to rozhodnutia
o priznaní invalidného dôchodku, ktoré počas celého vykonávaného dokazovania, neboli pre účely
konania do spisu založené. Nepredloženie uvedeného rozhodnutia súd považoval za závažný
nedostatok, a to z dôvodu posúdenia z akých dôvodov bol invalidizovaný pôvodný žalobca, a pre

prípad realizovania výpočtu náhrady za stratu na zárobku, bolo potrebné poznať aj výšku priznaného
invalidného dôchodku, nie výšku, ktorú uvádzal žalobca. Až po doručení správ od Sociálnej poisťovne,
PKSZ v Rožňave a v Košiciach, Regionálneho úradu verejného zdravia v Rožňave a Kliniky pracovného
lekárstva a klinickej toxikológie v Košiciach, súd nadobudol presvedčenie, že bude nevyhnutné
preukázať, či v prípade V.. Q. sa jednalo o profesionálne ochorenie, už aj s poukazom na obranu
pôvodného žalovaného počas konania a jeho námietky voči znaleckým posudkom doc. F.. P. B., C..,

F.. B., A. B. T. F.. G..

Zo záveru znaleckého posudku L.. F.. P. B., C.. totiž vyplynulo, že žalobca pred rokom 1983 nemal podľa
preštudovanej zdravotníckej dokumentácie hypertrofický zápal hrtana, jeho choroby podľa priebehu
neboli trvalé, nevyžadovali nič iné, len jednoduchú liečbu počas trvania. Poukázala na to, že pri

preventívnej prehliadke 20. 03. 1983, bol jeho stav hodnotený ako zdravý. Podľa názoru znalkyne,
až v dôsledku výronu SO2 došlo k profesionálnemu poškodeniu sliznice horných dýchacích ciest,
pričom znalkyňa hodnotila uvedené ochorenie ako ochorenie s trvalými následkami. Z toho sa teda
javí, že ide o ochorenie, ktoré nie je do budúcna možné vyliečiť a bude mať nepriaznivé účinky na
kvalitu života žalobcu a jeho ďalšie pracovné uplatnenie. Zvýšila aj bodové hodnotenie v roku 2001,

pričom v tom čase už prebiehalo prešetrovanie zdravotného stavu V.. Q. PKSZ v Rožňave a následne
v Košiciach, kde boli zistené celkom iné závery. Z týchto záverov vyplynulo, že u posudzovaného
boli prítomné iba minimálne ľahké známky chronického zápalu hrtanu, ani ďalšie ochorenia nesvedčia
pre závažné postihnutie zdravotného stavu, posudzovaný V.. Q. nespĺňal všeobecné kritéria pre
čiastočnú invaliditu, a bol schopný vykonávať veku primerané sústavného zamestnania, bez osobitne

uľahčených pracovných podmienok a nemal značne sťažené všeobecné životné podmienky. Na viac
uvedená znalkyňa v rámci znaleckého posudzovania použila ako príklad nepriaznivého zásahu SO2,
koncentrácie pri ktorých pracovali záchranárski pracovníci, ktorí zasahovali v týchto priestoroch s
príslušným vybavením, tzn. nejednalo sa o koncentráciu v ktorej by pracovali zamestnanci ako V.. Q..
V neposlednom rade súd poukazuje na to, že znalkyňa z odvetvia pracovného lekárstva spracovala

znalecký posudok, pričom nežiadala žiadne podklady z Regionálneho zdravotníctva (v tom čase OHS),
ktoré sa predkladali pre účely posudzovania podozrenia na chorobu z povolania Klinikám pracovného
lekárstva. Je nepochybné, že vychádzala zo zdravotnej dokumentácie, z vyšetrenia žalobcu a z
informácii o pracovných podmienkach, ktoré jej poskytoval žalobca.

Podľanázorusúdu,vprípadešpeciálnehoochoreniajepotrebnéposúdenietohtoochoreniaodborníkom
z danej oblasti. Súd nespochybňuje, že v tomto prípade bol nariadený znalecký posudok z odvetvia ORL,
F.. P. B., ktorý sa zjavne priklonil k záveru znaleckého posudku L.. F.. P. B. C... Ako vyplynulo aj z ďalšieho
znaleckého posudku F.. G., znalec F.. B. použil nesprávne prepočty pri koncentráciách dráždivého plynu
SO2 a tiež konštatoval, že v prípade pôvodného žalobcu sa jednalo o ochorenie, a to zápal hrtana, forma

hypertrofická, ako ochorenie trvalé, pričom úplné vyliečenie nie je možné Opak však vyplynul zo záverov
prešetrenia stavu pri odnímaní ČID V.. Q.. Obaja znalci, L.. F.. B. T. F.. B. konštatovali podľa zdravotnej
dokumentácie aj v roku 1983, že sa jednalo len o jednoduché, často recidivujúce ochorenie, a v čase
opätovného vstupu V.. Q. do pracovného pomeru u pôvodného zamestnávateľa, v roku 1983, bol zdravý,
avšak „ ako elektrikár“. Je možné konštatovať na základe výsledkov doterajšieho dokazovania, že sa

skutočne jednalo o jednoduché recidivujúce ochorenie a to nielen pred rokom 1988, ale aj po tomto
roku,čovyplynulozoznaleckéhoposudkuF..E.C..,zodbornéhostanoviskaUniverzitnejnemocniceL.P.
Košice, X.. P.. A. C.. s občasnými vzplanutiami ( exacerbáciami ) a v neposlednom rade aj s rozhodnutí
PKSZ Rožňava a Košice, na základe ktorého bol odňatý ČID.

Pri posudzovaní výpovedí svedkov súd zistil, že svedkovia H. Q., I. A.A., D. U., H. J. potvrdili, že po určitú
dobu pracovali spolu so žalobcom na pracovisku č. 140. Uvedené obdobie sa malo datovať od obdobia
roku 1988 do roku 1989. Zhodne uvádzali, že na tomto pracovisku sa stávalo, že museli predčasne
vyfárať, pretože na uvedené pracovisko prenikal SO2. Potvrdili, že boli poučení o tom, že v prípade,že sa vyskytne na pracovisku výskyt uvedeného dráždivého plynu, museli pracovisko opustiť. Svedok
D. U. potvrdil, že bol tiež v roku 1988 liečený na zápal prínosových dutín, nedochádzala však u neho
nevoľnosť pri výskyte plynu, pretože ihneď išiel vonku. Svedok H. Q. uviedol, že v jednom prípade sa

jemu osobne stalo, že odpadol, bolo to riadne zapísané do knihy hlásenia, ale v tom čase nebol prítomný
s ním na pracovisku žalobca. Svedkovia, s výnimkou I. A., sa zhodli v tom, že pracovisko opúšťali, keď
bola nameraná koncentrácia plynu 10mg/m3. Len svedok I. A.A. nameral svojimi prístrojmi koncentráciu
plynu 160mg/m3, avšak táto koncentrácia, ako to vyplynulo z výpovede ďalších svedkov, D.. P. I., D..
D. X., a tiež zo znaleckého posudku F.. G. a z odborného stanoviska J.. L., X.., nebola vôbec možná,

pretože pri takej koncentrácii by boli zamestnanci otrávení.

Potreba nariadenia znaleckého posudku ORL vystala aj po doplnení listinných dôkazov, a to konkrétne
zápisníc posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia na úrovni okresnej ako aj krajskej, zo dňa 14.
11. 2000 , 19. 04. 2001 , 02. 08. 2002, 11. 10. 2002. Z uvedených zápisníc kde bol vyšetrovaný
pôvodný žalobca, už aj KPL Košice zo dňa 09. 10. 2000, boli vykonané vyšetrenia neurologické ,

interné, z odboru ORL. Na základe uvedených vyšetrení posudkové komisie neuznali posudzovaného
ani čiastočne invalidným, pričom podrobne zhodnotili prepúšťaciu správu z hospitalizácie na KPL a KT
v Martine ako aj endoskopické vyšetrenie z 12. 09. 2001. Na základe týchto dvoch nálezov ako aj celej
zdravotnej dokumentácie posudzovaného bolo konštatované, že zdravotný stav posudzujúceho je bez
podstatnejších zmien a nezdôvodňuje ani čiastočnú invalidizáciu.

Žalobkyne poukázali na nadbytočnosť znaleckého dokazovania z odvetvia ORL, pretože odvolací súd
už vyslovil názor v súvislosti s profesionálnym ochorením pôvodného žalobcu. Týmto názorom je súd
viazaný. V danom prípade je súd toho názoru, že v čase predchádzajúceho rozhodovania odvolacieho
súdu, tento nemal k dispozícii dôkazy, ktoré boli doplnené až následne a teda rozhodoval na základe

dôkazného stavu, ktorý mal k dispozícii.

Z doplneného dokazovania zo znaleckého posudku z odvetvia ORL F.. E. C.., ale aj s odborného
vyjadrenia UN L.P. Košice, X.. A. C. jednoznačne vyplynulo, že žalobca trpel ochorením chronické
ochorenie hrtana už v čase pred výskytom SO2 a z toho dôvodu nie je možné konštatovať, že sa jednalo

v tomto prípade o chronické ochorenie, ktoré nadobudol žalobca po výrone plynu. S týmito závermi
korešpondujú aj závery PKSZ, ktoré tiež riadne prešetrovali zdravotný stav pôvodného žalobcu o a súd
nemá žiaden dôvod pochybovať o správnosti týchto záverov, už aj s poukazom na zistené nesprávnosti
v posudkoch L.. F.. B.. T. F.. B.. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v zmysle ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Súd nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania, s poukazom na to, že žalobkyne

boli v konaní neúspešné a úspešná žalovaná vyslovene uviedla, že si náhradu trov konania neuplatňuje.

Podľa ust. § 148 ods. 1 O. s. p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov
konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

V danom prípade štát vynaložil trovy v podobe nákladov spočívajúcich v úhrade znaleckých odmien
z finančných prostriedkov štátu, priznaním znaleckej odmeny L.. F.. P. B., C.., uznesením sp. zn.
5C/29/1991 zo dňa 23.07. 1992 v s ume 205,- Kčs, F.. P. B. uznesením sp. zn. 5C/29/1991 -90 zo dňa
05. 01. 1995 v sume 360,- Sk, KPL a KT v Bratislave uznesením 5c/29/1991 - 225 zo dňa 31. 12. 2001 v

sume 5.100,- Sk, znalcovi F.. G. G., C.. uznesením 5C/29/1991 - 278 zo dňa 16. 05. 2003 v sume 6.668,-
Sk a F.. Z. E., C.. uznesením 11C/10/2011 - 270 zo dňa 03. 10. 2013 v sume 471,24 Eur. Žalobkyne ako
právne nástupkyne pôvodného žalobcu a tiež súčasná žalovaná spĺňajú podmienky pre oslobodenie od
zaplatenia súdneho poplatku podľa ust. 4 ods. 2 písm. a. ) a d.) Zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych
poplatkoch v účinnom znení. Z týchto dôvodov súd nepriznal náhradu trov štátu.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie, v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský
súd v Košiciach, prostredníctvom tunajšieho súdu.
Podľa ust. § 205 ods. 1,2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.