Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, February 18, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/130/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200647
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4014200647.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Dereg s.r.o. so sídlom
Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, IČO: 47 635 177, (do 19. 03. 2015 HOCHBAU KONSTRUKTION
s.r.o., Štúrova 41/1419, Nitra, IČO: 46 139 397), zastúpený JUDr. Zuzanou Porubskou, advokátkou,
Farská 25, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 24. apríla 2014 č.
1100302/1/199661/2014/857, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou osobne podanou na tunajší súd dňa 14. 07. 2014 domáhal preskúmania a zrušenia
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zo dňa 24. 04. 2014 č. 1100302/1/199661/2014/857, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 02. 01. 2014 č. 9104408/5/5809/2014/
Jaro, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 7.800,- eur potvrdil.

Namietal, že žalobou napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu
boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho vyhodnotenia

dôkazov, čím došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu. Uviedol, že Daňový úrad Bratislava ako
prvostupňovýsprávnyorgánvpostavenísprávcudanevykonalužalobcuvpostavenídaňovéhosubjektu
kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj až december 2011, o výsledku ktorej
vyhotovil protokol zo dňa 12. 11. 2013, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenia
sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 18. 11. 2013, pričom týmto dňom bolo možné považovať
daňovú kontrolu za ukončenú. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou Daňový
úradBratislavavydaldňa02.01.2014rozhodnutieč. 9104408/5/5809/2014/Jaro.Nazákladevykonanej

daňovej kontroly a protokolu zo dňa 02. 01. 2014 vydal Daňový úrad Bratislava ďalšie rozhodnutia, v
ktorých vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.440,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2011, rozdiel dane v sume 19.166,67 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie november 2011, rozdiel dane v sume 19.465,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie október 2011, rozdiel dane v sume 37.925,80 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie august 2011 a rozdiel dane v sume 26.484,38 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie máj 2011. Poznamenal, že voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal odvolanie zo dňa

30.01.2014.NásledneboložalobcovidoručenépísomnépodanieDaňovéhoúraduBratislavaoznačenéako „oznámenie č. 9104408/5/783922/14/NecZ zo dňa 28. 02. 2014“, v ktorom Daňový úrad Bratislava
uviedol, že k nim bolo doručené dňa 04. 02. 2014 odvolanie žalobcu podané dňa 03. 02. 2014 voči
rozhodnutiamvydanýmnazákladevykonanejdaňovejkontrolynadanizpridanejhodnotyzazdaňovacie

obdobia máj 2011 až december 2011. V oznámení Daňový úrad Bratislava uviedol, že od 01. 01. 2014
je podľa § 14 ods. 1 daňového poriadku povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane z
pridanej hodnoty, doručovať finančnej správe podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods.
5 a že v rozhodnutiach vydaných správcom dane je uvedená forma podania, ale nie spôsob mysliac
tým zrejme poučenie. Z uvedeného dôvodu Daňový úrad Bratislava uviedol, že na žalobcom podané

odvolania sa hľadí ako na nepodané, pretože sú v rozpore s citovaným ustanovením. Konštatoval,
že mu bolo doručené ďalšie rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 20. 02. 2014
č. 9104408/694594/2014/NecZ, ktorým prvostupňový správny orgán zastavil daňové konanie vo veci
vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014 u žalobcu, pričom
zdaňovacie obdobie mesiaca jún 2014 bolo tiež podrobené daňovej kontrole, výsledkom ktorej bolo
vydanie protokolu. Následne bolo žalobcovi doručené rozhodnutie vydané žalovaným dňa 24. 04.

2014, teda napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný rozhodoval o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu
prvostupňového orgánu, a to takým spôsobom, že ho potvrdil. Poznamenal, že v priebehu konania
sa odvolal voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu, ktorý vydal následne oznámenie zo dňa 28. 02.
2014, v ktorom uviedol, že na žalobcom podané odvolanie sa hľadí ako na nepodané. Následne mu
dňa 14. 05. 2014 bolo doručené rozhodnutie zo dňa 24. 04. 2014, ktorým bolo odvolanie žalobcu voči

rozhodnutiu prvostupňového orgánu zamietnuté. Žalobca si teda opodstatnene kladie otázku, či teda
bolo alebo nebolo jeho odvolanie správnym orgánom akceptované a ktoré z týchto rozhodnutí je preto
záväzné. Pre túto zmätočnosť a vady konania považoval postup správneho orgánu za nezákonný,
vyvolávajúci stav právnej neistoty, a to i z dôvodu, že mu nebolo doručené žiadne vysvetlenie zo
strany správnych orgánov k dvom protichodným rozhodnutiam a nevie ako s nimi naložiť. Poukázal na

judikatúru v oblasti daňového práva, konkrétne na rozhodnutie NUS 24/2010, z ktorého vyplýva, že ak
dĺžka daňovej kontroly prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania 12 mesiacov, protokol z
takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní
nemôže byť použitý. V prípade ak protokol použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou
nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas

nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. V
tejto súvislosti žalobca namietal, že v danej veci správne orgány nezistili náležite skutkový stav veci,
ale len narýchlo rozhodli na základe jediného úkonu, ktorým bolo dožiadanie prostredníctvom miestne
príslušného daňového úradu len s tým cieľom, aby stihli zákonnú lehotu a celá daňová kontrola tak
bola „naoko zákonnou“. Ďalej poukázal na ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/, ods.

2, § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
ust. § 24 ods. 1, 2, 3, 4 daňového poriadku, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/14/2012, sp. zn. 5Sžf/22/2009, sp. zn. 3Sžf/1/2010, sp. zn. 5Sžf/97/2009 a sp. zn. 3Sžf/1/2010 a
rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd
(C-353/03),BondHouseSystemsLtd(C-484/03)aKittel(C-439/04).Poznamenal,žedôkaznébremeno,

že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp. orgánoch
činných v trestnom konaní, pričom žalobcovi (daňovému subjektu) zákon nedáva právne prostriedky
na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, že žalobca ako
daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené
s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a

vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, avšak musia byť v rozumnej miere,
ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je
spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. V
súvislosti so základnými zásadami upravenými v daňovom poriadku - zásadou zákonnosti, zásadou
úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane, zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového

konania, zásadou voľného hodnotenia dôkazov, zásadou rovnosti procesného postavenia daňových
subjektov a zásadou oficiality poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M-
Sž do V 1/00, sp. zn. 7 Sž 161-166/99 zo dňa 04. 07. 2000, sp. zn. 5 Sž 198/00 zo dňa 30. 05. 2001,
sp. zn. 4 Sž 136/99 a sp. zn. 4 Sž 149/2000. Konštatoval, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí iba
kopíruje rozhodnutie prvostupňového orgánu, keď iba uvádza, že spoločnosť Merlingold, s.r.o. nesídli

v mieste zapísanom v Obchodnom registri a zmenila konateľa, ktorý so správcom dane nekomunikuje.
Mal za to, že v napadnutom rozhodnutí absentujú úvahy, akými sa zaoberal prvostupňový správny orgán
pri výkone daňovej kontroly a z ktorých vyvodil závery, ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého
rozhodnutia, naviac prvostupňový správny orgán počas celého roka, t. j. od momentu začatia kontrolyaž takmer do jej ukončenia, nepožadoval žiadne vysvetlenia k predloženým dokladom, nekomunikoval
s daňovým poradcom žalobcu a nepožadoval žiadnu súčinnosť. Z uvedeného dôvodu bol žalobca toho
názoru, že dokazovanie nebolo postačujúce, resp. žiadne. Žalobca požiadal i o odklad vykonateľnosti

žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Žalovaný správny orgán žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobné
dôvody v merite veci sú zhodné s dôvodmi odvolania, ktoré predchádzalo žalobe, podal vyjadrenie
zhodné s dôvodmi uvedenými v žalobou napadnutom rozhodnutí a pridržiava sa dôvodov uvedených
v tomto rozhodnutí. Konštatoval, že Daňový úrad Bratislava vydal dňa 02. 01. 2014 rozhodnutie č.

9104408/5/5890/2014/Jaro, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 17. 01. 2014 a proti ktorému podal
žalobca odvolanie na poštovú prepravu dňa 03. 02. 2014, teda odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote, osobou oprávnenou, písomnou formou, prostredníctvom pošty. Správca dane v
reakcii na odvolanie dňa 28. 04. 2014 zaslal daňovému subjektu oznámenie č. 9104408/5/783922/2014/
NecZ, podľa ktorého sa na podané odvolanie hľadí ako na nepodané z dôvodu, že od 01. 01. 2014
má platiteľ dane povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronicky. Správca dane žalobcovi

ešte ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vykonal daňovú kontrolu, ale dňom 31. 12.
2013 správca dane zrušil žalobcovi registráciu pre daň, určil posledné zdaňovacie obdobie december
2013 a od 01. 01. 2014 tak už žalobca nebol platiteľom DPH. Správca dane tak zaslal daňovému
subjektu nesprávne oznámenie zo dňa 28. 02. 2014 (nie rozhodnutie, ako uvádza žalobca), keďže
platiteľovi dane bola dňom 31. 12. 2013 zrušená registrácia na DPH a netýkala sa ho teda povinnosť

podávať podania elektronicky. Vzápätí na to ale správca dane uvedené pochybenie napravil, keď v
zmysle § 73 ods. 2 daňového poriadku obratom postúpil predmetné odvolanie žalovanému, o čom
žalobcu listom zo dňa 10. 03. 2014 upovedomil a súčasne mu oznámil, že keďže žalobcovi bolo určené
posledné zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty december 2013, má považovať zaslané
oznámenie zo dňa 28. 02. 2014 za bezpredmetné. Správca dane tak jednoznačne zákonným spôsobom

postúpil odvolanie daňového subjektu Finančnému riaditeľstvu SR a následne Finančné riaditeľstvo SR
vydalo vo veci zákonné rozhodnutie. V súvislosti s námietkou žalobcu, že v obdobnej
veci, ako je táto vydal žalovaný rozhodnutia č. 1100302/1/199661/2014/857 zo dňa 24. 04. 2014, č.
1100302/1/204349/2014/857 zo dňa 28. 04. 2014 a č. 1100302/1/204804/2014/857 zo dňa
28. 04. 2014 žalovaný uviedol, že v prípade rozhodnutia č. 1100302/1/204349/2014/857 zo dňa 28. 04.

2014 za zdaňovacie obdobie október 2011, aj v prípade rozhodnutia č. 1100302/1/204804/2014/857 zo
dňa 28. 04. 2014 za zdaňovacie obdobie november 2011 si žalobca uplatňoval nárok na odpočítanie
dane z faktúr od dodávateľa Jiman s.r.o., nám. Slobody 3, Vranou nad Topľou (predtým FREEBAU
CONSTRUCTION, s.r.o.), v prvom prípade za nákup lešenia a druhom za nákup stavebných prác,
pričommiestnepríslušnýsprávcadanespoločnostiJimans.r.o.DaňovýúradPrešovposkytolDaňovému

úradu Bratislava podrobné informácie ohľadom sídla spoločnosti. Tieto informácie boli vo vzťahu k
deklarovaným zdaniteľným plneniam nedostatočné a keďže išlo o podstatné informácie vo vzťahu k
uplatňovanému nároku na nadmerný odpočet od spoločnosti Jiman s.r.o., odvolací orgán správcu dane
zaviazal v ďalšom konaní preverovať dodanie predmetného lešenia a uskutočnenie stavebných prác
formou opätovného dožiadania miestne príslušnému správcovi dane spoločnosti Jiman, s.r.o. alebo

priamo, s využitím inštitútu predvolania a predvedenia podľa daňového poriadku. V uvedenom prípade
išlo výlučne a vykonanie doplňujúcich šetrení vzhľadom na uplatňovaný nárok na odpočítanie DPH z
faktúr od spoločnosti Jiman, s.r.o. a so žiadnym iným dôvodom, pre ktorý daňový subjekt (žalobca) podal
odvolanie za zdaňovacie obdobia október 2011 a november 2011 sa žalovaný nestotožnil. Uvedené
skutočnosti sú pritom úplne irelevantné vo vzťahu k tomuto žalobou napadnutého rozhodnutia za

kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2011, v ktorom si žalobca neuplatňuje žiaden nárok na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty z faktúr od spoločnosti Jiman, s.r.o., ale uplatňuje si od personálne prepojenej
osoby, dodávateľa Merlingold, s.r.o., a to za dodanie štyroch strojov na strojovú omietku MALTECH
M5. V prípade zdaňovacích období október 2011 a november 2011, v ktorých boli vydané odlišné
rozhodnutia, teda vôbec nejde o obdobnú právnu vec ako v prípade zdaňovacieho obdobia júl 2011. V

súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom procesného pochybenia správcu dane pri vyhotovení protokolu
spočívajúcim v nejednoznačnosti, ktorá má veľký vplyv na začiatok daňovej kontroly tým, že správca
dane v protokole uviedol, že daňovému subjektu bolo oznámenie o výkone daňovej kontroly doručené
dňa 15. 11. 2013, miesto správneho 15. 11. 2012 žalovaný uviedol, že toto pochybenie nie je žiadnou
procesnou vadou a v žiadnom prípade nie je možné vyvodiť záver, že vykonaná daňová kontrola bola

nezákonná. Uvedenie nesprávneho roku doručenia oznámenia v protokole je zrejmou nesprávnosťou
a ide o jednoznačnú chybu v písaní roku správcu dane. Poukázal na to, že správca dane zaslalžalobcovi protokol z daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 18. 11. 2013, avšak zásielka sa vrátila na
daňový úrad s poznámkou „adresát neznámy“. Daňový subjekt (žalobca) mal možnosť vyjadriť sa ku

všetkým skutočnostiam uvedeným v protokole i poukázať na chybu v písaní správcu dane v protokole,
avšak daňový subjekt (žalobca) toto právo nevyužil a žiadne pochybenie správcu dane nenamietal.
Daňová kontrola bola u žalobcu začatá dňom určeným v oznámení správcu dane zo dňa 04. 12. 2012,
ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 15. 11. 2012, pričom deň začatia daňovej kontroly nie je závislý odo
dňa doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Daňová kontrola bola ukončená dňa 18. 11. 2013,

t. j. dňom doručenia protokolu s výzvou, a správca dane tak dodržal ročnú lehotu stanovenú zákonom
na výkon daňovej kontroly. Tvrdenie žalobcu, že splnil všetky podmienky na odpočet DPH, preto mu
daňový úrad v roku 2011 nárokovanú sumu nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november
2011 aj vyplatil považoval žalovaný za zmätočné, vychádzajúce z celkovej neznalosti fungovania zákona
o DPH a daňového poriadku. Na základe daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie júl 2011, podaného dňa 25. 08. 2011, si daňový subjekt uplatnil nárok na vrátanie nadmerného

odpočtu v sume 9.864,73 eur. Predmetný nadmerný odpočet v sume 9.864,73 eur, na ktorý si podaným
daňovým priznaním uplatnil daňový subjekt nárok, mu bol vrátaný dňa 21. 10. 2011, a to v zmysle § 79
zákona o DPH platného v rozhodnom čase. Z uvedeného je zrejmé, že vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie júl 2011 bolo v roku 2011 realizované bez výkonu kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona (zákona o DPH). Správca dane

tak bez toho, aby začal výkon daňovej kontroly, vrátil zákonným spôsobom v zmysle zákona o DPH
daňovému subjektu nadmerný odpočet. Iba v prípad, ak by daňový úrad v roku 2011 v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu začal daňovú kontrolu, vrátil by nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej
kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Správca dane začal daňovú kontrolu vykonávať
až dňa 04. 12. 2012, t. j. po vyplatení nadmerného odpočtu. Až následnou kontrolou bolo zistené,

že daňový subjekt si vyplatenie nadmerného odpočtu v sume 9.864,73 eur nárokoval neoprávnene a
svojím konaním porušil ust. § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH; vrátenie nadmerného odpočtu
na základe podaného daňového priznania v roku 2011 bolo tak jednoznačne v súlade so zákonom.
Ďalej uviedol, že žalobca sa vo svojej žalobe domnieval, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane, keďže predložil všetky doklady potrebné na výkon daňovej kontroly. Skutočnosť,

že platiteľ dane má faktúru od dodávateľa, ešte nie je relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu služieb
uvedených na faktúre reálne došlo. Samotná existencia faktúr neznamená, že prijímateľ tovaru má
právo na odpočítanie dane, pretože je potrebné, aby boli splnené všetky podmienky na odpočítanie
dane stanovené v zákone č. 222/2004 Z. z. Zdôraznil, že pokiaľ daňový subjekt nepreukáže, že k
dodaniu tovaru - štyroch strojov na strojovú omietku MALTECH došlo a daňová povinnosť vznikla,

nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno
na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a
splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z
pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Poukázal na skutočnosť, že pracovníci

DaňovéhoúraduBratislavaopakovanevykonalimiestnezisťovanievsídležalobcuzaúčelompreverenia
jeho ekonomickej činnosti za zdaňovacie obdobia roku 2011 a tiež preverenie reálneho sídla spoločnosti.
V čase vykonania miestneho zisťovania sa v sídle spoločnosti nikto nenachádzal a správcovi dane
nikto neposkytol požadované informácie o ekonomickej aktivite spoločnosti v roku 2011. Správca dane
zistil, že žalobca mal uzatvorenú zmluvu o nájme kancelárskych priestorov, ale zásielky správcu dane

adresované na adresu sídla spoločnosti sa už v tom čase vracali späť správcovi dane s poznámkou
„zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Dňa 30. 10. 2013 správca dane vykonal znova miestne
zisťovanie v sídle žalobcu a zistil, že žalobca už nemá označené sídlo, ani schránku a na sídle sa nikto
zo spoločnosti nenachádzal, spoločnosti bola daná správcom nehnuteľnosti výpoveď z nájmu ku dňu
21. 05. 2013, tzn. od 21. 05. 2013 bolo sídlo žalobcu len fiktívne, nezodpovedalo realite a daňový subjekt

vedome nespolupracoval so správcom dane, keď novú adresu na doručovanie nahlásil na daňový
úrad až na základe oznámenia zo dňa 29. 11. 2013. Poukázal na opakované tvrdenie žalobcu, že
správca dane nedodržal zásadu úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, nekonal a tým porušil ústavné
zásady a princípy, pričom takéto tvrdenie je preukázateľne v rozpore s obsahom spisu. Žalobcu tvrdil,
že správca dane mal preveriť daňové a účtovné doklady dodávateľa predvolať konateľa dodávateľa ako

svedka, tieto úkony neurobil a dokazovanie tak bolo nedostatočné. Deklarovaným dodávateľom bola v
predmetnom prípade spoločnosť Merlingold, s.r.o., ktorej správca dane v zmysle zákona zaslal výzvu
na predloženie dokladov, pričom zásielka sa vrátila na daňový úrad s poznámkou „adresát je neznámy“
a daňový subjekt Merlingold, s.r.o. tak správcovi dane požadovanú súčinnosť neposkytol. Žalovanýpoukázal na skutočnosť, že konateľom spoločnosti Merlingold, s.r.o. bol v čase vystavenia faktúry Alan
Hamzič, ktorý bol aj spoločníkom teto spoločnosti, od 01. 11. 2011 je novým spoločníkom Marcel-Mihaly
Moldovan, ktorý sa od 27. 10. 2011 stal aj jediným konateľom spoločnosti. Žalobca, ktorého konateľom je

Alan Hamzič v podanej žalobe tvrdil, že nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali
a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru, keďže
zákon nedáva daňovníkovi právne prostriedky na sledovanie týchto procesov u svojich dodávateľov.
Zdôraznil, že nakoľko dodávateľom žalobcu s jediným konateľom Alanom Hamzičom bol Merlingold,
s.r.o., ktorého konateľom v čase vystavenia faktúry bol Alan Hamzič, a teda žalobca mohol perfektne

sledovať obstarávacie, resp. výrobné procesy u svojho dodávateľa Merlingold, s.r.o. Jedinou osobou,
ktorá bola v predmetnej veci oprávnená vypovedať bol konateľ oboch spoločností p. Alan Hamzič,
ktorý tak ale neučinil a neposkytol správcovi dane počas daňového konania a daňovej kontroly žiadnu
súčinnosť, pričom mal aj vplyv na zásadnú skutočnosť, a to kto je v súčasnosti konateľom Merlingold,
s.r.o. (Marcel-Mihaly Moldovan, občan Rumunska). Dňa 29. 10. 2012 p. Alan Hamzič telefonicky
požiadal správcu dane o zmenu termínu ústneho pojednávania na 03. 12. 2012. Dňa 10. 12. 2012 bolo

doručené na Daňový úrad Bratislava plnomocenstvo, v ktorom dňa 06. 11. 2012 konateľ spoločnosti
Alan Hamzič splnomocnil na zastupovanie spoločnosti HOCBAU KONSTRUKTION s.r.o. pred Daňovým
úradom Bratislava splnomocnenca AUDIT TAX CONSULTING, k.s. Dňa 19. 12. 2012 sa jediný konateľ
žalobcu dostavil na daňový úrad za účelom zodpovedania otázok týkajúcich sa zdaniteľných obchodov
uskutočnených v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, avšak konateľ žalobcu nezodpovedal žiadnu

otázku správcu dane a všetky otázky odpovedal tak, že sa vyjadrí písomne v lehote určenej správcom
dane“. Predmetné písomné vyjadrenie konateľa žalobcu obdržal správca dane dňa 24. 01. 2013.
Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom
najvyšší súd poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, a to,
že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán

obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania, ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí.
Ak takéto vedomosti štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide
o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka ochranu, tzn.
pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady

obsiahnutejvust.§2ods.6zákonač.511/1992Zb.oprávnené.Narozdielodžalobcu,žalovanýzastával
názor, že citované tvrdenie NS SR o poctivom obchodnom styku už neobstojí v kontexte aktuálnej
judikatúry. Žalovaný mal za to, že výrok NS SR v nadväznosti na príslušné ustanovenie obchodného
zákonníka má všeobecnú platnosť a žalobca ani neuviedol žiadnu aktuálnu judikatúru, ktorá by o
poctivom obchodnom styku tvrdila niečo iné. Keďže podľa vlastného vyjadrenia p. Hamziča spoločnosť

nemá žiadnych zamestnancov a celú činnosť spoločnosti zabezpečuje sám, bol konateľ Alan Hamzič
jedinou osobou, ktorá mala byť plne kompetentná zodpovedať všetky otázky správcu dane a napriek
tomu tak neučinil a nepreukázal žiadne znalosti o obsahu a rozsahu činností, s ktorými podnikateľ
napĺňal jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania. Jedným z opatrení prijatých v zápisnici o ústnom
pojednávaní zo dňa 19. 12. 2012 bolo, že konateľ spoločnosti sa má opätovne dostaviť

osobne na úrad do 25. 01. 2013, presný termín si mal konateľ dohodnúť, avšak počas celej daňovej
kontroly sa už na daňový úrad nikdy osobne nedostavil, zásielky adresované na sídlo spoločnosti
si nepreberal a neposkytol správcovi dane žiadnu súčinnosť. Splnomocnený zástupca spoločnosti
AUDIT TAX CONSULTING, k. s., v mene ktorého konal Ing. Artúr Oberhauser - daňový poradca, dňa
08. 11. 2013 zrušil plnú moc na zastupovanie spoločnosti. Zdôraznil, že v danom prípade nebolo

preukázané reálne uskutočnenie dodávky tovarov a služieb, v tomto prípade dodávky strojov na omietku
a súčasne nebolo preukázané ani to, že ich mala dodať zdaniteľná osoba, uvedená na faktúre, a to
Merlingold, s.r.o., pričom správca dane podložil svoje rozhodnutie výhradne skutkovými zisteniami, ktoré
sa bezprostredne dotýkajú konkrétneho právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a
spoločnosťou Merlingold, s.r.o., t. j. priamym dodávateľom kontrolovaného daňového subjektu. Žalovaný

sa stotožnil s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 04. 07. 2000 č. 7 Sž 161-166/9, na ktorý
sa vo svojom odvolaní žalobca odvolával a podľa ktorého, kto vedome neplní procesné povinnosti,
ktoré mu zákon ukladá v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu počas výkonu kontroly, nemôže sa
účinne domáhať zrušenia preskúmavaného rozhodnutia pre nezákonnosť spočívajúci v nedostatočnom
zistení skutkového stavu, ktorý sám zavinil. Poznamenal, že jeho rozhodnutie netrpí žiadnou vadou

nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Konštatoval, že z rozsudkov
ESD C-354/03, C-353/03 a C-484/03, na ktoré poukázal žalobca jednoznačne vyplýva, že nárok na
odpočítane je chránený iba v prípade, že platiteľ dane o zámere skrátiť daň, resp. o plnení poznačenom
podvodom vo vzťahu k DPH nevedel a nemohol s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti vedieť aprijal všetky opatrenia, ktoré po ňom mohli byť v rozumnej miere požadované k overeniu plnenia, ktoré
uskutočňuje, nepovedú k jeho účasti na daňovom podvode. Takýto výklad je v súlade s cieľom Šiestej
smernice (teraz Smernica Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty v platnom znení, ktorá od 01. 01. 2007 zrušila a nahradila šiestu smernicu). Naopak, ak sa
preukáže, že dodávka uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel, alebo musel vedieť, že sa svojou
kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, je náležité odmietnuť tomuto
platiteľovi dane priznanie práva na odpočet DPH. V uvedenom prípade sa dodávka tovaru, z ktorej
správca dane nepriznal nárok na odpočítanie DPH, uskutočnila medzi personálne prepojenými osobami

Merlingold, s.r.o. a žalobcom v osobe konateľa oboch spoločností p. Hamziča, ktorý o svojom vlastnom
konaní musel vedieť a nemohol tak konať v dobrej viere. V prípade žalobcu, na rozdiel od prípadu vo
veci 3Sžf/1/2010, nebola preukázaná už základná skutočnosť, že prijaté zdaniteľné plnenie (4 stroje na
strojovú omietku MALTECH M5) materiálne existuje, t.j. vôbec nebola preukázaná existencia predmetnej
fakturovanej dodávky. Druhou skutočnosťou je, že vznikla pochybnosť o osobe dodávateľa, ktorý ale
nielenže nevedel preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. obstaral, ale tento vôbec nespolupracoval

so správcom dane a nepredložil mu k predmetnej dodávke žiadne daňové a účtovné doklady. Poukázal
na to, že miestne zisťovanie v septembri 2012, výsledkom ktorého bolo začatie daňovej kontroly za máj
až december 2011 dňa 04. 12. 2012, vykonal Daňový úrad Bratislava na základe požiadavky Prezídia
Policajného zboru, úradu bola proti organizovanej kriminalite, odbor Bratislava, oddelenie finančnej
polície č. PPZ-BOK-BA-FP-225005/2012 zo dňa 15. 08. 2012. Mal za to, že Finančné riaditeľstvo SR

rozhodlo správne, keď odvolanie žalobcu zamietlo, nakoľko žalovaný vychádzal zo správneho právneho
posúdenia veci a prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Námietky uvedené v žalobe
podľa názoru žalovaného neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a postup žalovaného ako
aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou

napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. 04. 2014, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol
pomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004Z.z.osúdochaozmeneadoplneníniektorýchzákonov
v znení neskorších predpisov).

Vo veci súd rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 250f ods. 2 OSP. Žalobca ani
žalovaný sa nevyjadrili k tomu, či súhlasia s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Rozsudok
súd dňa 18. 02. 2015 verejne vyhlásil (§ 246c a § 156 ods. 1 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis
prvostupňového správneho orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že na základe poverenia na výkon
daňovej kontroly č. 91024085/3202326/12/Jar zo dňa 05. 11. 2012 správca dane dňom 04. 12. 2012
začal vykonávať daňovú kontrolu (v priestoroch Daňového úradu Bratislava), ktorej predmetom bola daň

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj - december 2011 u daňového subjektu (žalobcu). Zo
zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 04. 12. 2012 vyplýva, že ústneho pojednávania sa zúčastnil
daňový poradca žalobcu a predložil hlavné knihy za máj až december 2011. Zo zápisnice z ústneho
pojednávania zo dňa 19. 12. 2012 vyplýva, že sa ústneho pojednávania zúčastnil konateľ žalobcu p.
Alan Hamzič za účelom preverenia ekonomickej činnosti žalobcu za zdaňovacie obdobia roku 2011 v

zmysle ust. § 3 zákona č. 222/2004 Z. z., avšak na položené otázky správcom dane konateľ žalobcu
neodpovedal, resp. uviedol, že sa vyjadrí písomne v lehote určenej správcom dane. Následne bolo dňa
24. 01. 2013 správcovi dane doručené vyjadrenie konateľa žalobcu zo dňa 22. 01. 2013. Písomným
podaním zo dňa 08. 11. 2013 oznámil správca dane žalobcovi výsledok daňovej kontroly dane z pridanej
hodnotyzazdaňovacieobdobiamájaždecember2011udaňovéhosubjektu,avšakzásielkaobsahujúca

toto oznámenie sa vrátila späť správcovi dane s poznámkou „adresát je neznámy“. Výzvou zo dňa 12.
11. 2013 vyzval správca dane žalobcu, aby sa vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole z daňovejkontroly zo dňa 12. 11. 2013, ktorý mu v prílohe zaslal a označil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Predmetná zásielka sa správcovi dane vrátila s
poznámkou „adresát neznámy“.

Z úradného záznamu spísaného Daňovým úradom Bratislava dňa 13. 09. 2012 vyplýva, že zamestnanci
správcu dane sa dostavili do sídla spoločnosti HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o., kde sa nik
nenachádzal a neboli predložené listinné doklady, zostavy, písomnosti spoločnosti, neboli poskytnuté
žiadne informácie o podnikateľských aktivitách spoločnosti za preverované zdaňovacie obdobia roku
2011 v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Podaním zo dňa 13. 09. 2012 predvolal správca dane konateľa

žalobcu na ústne pojednávanie vo veci zisťovania a preverovania ekonomických aktivít žalobcu za
zdaňovacie obdobia roku 2011. Zásielka obsahujúca predvolanie sa vrátila späť správcovi dane ako
„neprevzatá v odbernej lehote“. Správca dane opätovne predvolal (predvolaním zo dňa 17. 10. 2012,
ktoré bolo konateľovi žalobcu doručené dňa 25. 10. 2012 a žalobcovi bolo doručené dňa 29. 10. 2012)
konateľa žalobcu na ústne pojednávanie.

V predloženom administratívnom spise sa nachádzajú daňové priznania dane z pridanej hodnoty

žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2011 zo dňa 25. 06. 2011, jún 2011 zo dňa 20. 07. 2011, júl 2011 zo
dňa 24. 08. 2011, august 2011 zo dňa 22. 09. 2011, september 2011 zo dňa 20. 10. 2011, október 2011 zo
dňa 23. 11. 2011, november 2011 zo dňa 22. 12. 2011 a december 2011 zo dňa 25. 01. 2012. Faktúru č.
072011zodňa30.08.2011vyhotovilaspoločnosťMerlingolds.r.o.prežalobcuvsume169.306,80eurza
Graflešenie.Predmetomkúpnejzmluvyzodňa20.08.2011uzatvorenejmedzispoločnosťou Merlingold

s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim bolo lešenie Graf. Faktúru č. 082011 vystavila
spoločnosť Merlingold s.r.o. dňa 31. 08. 2011 pre žalobcu v sume 58.248,- eur za lešenie typu Graf.
Faktúru č. 092011 zo dňa 31. 08. 2011 vystavil žalobca dňa pre spoločnosť Freebau construction s.r.o. v
sume 35.388,- eur za stroj na strojovú omietku Maltech. Z kúpnej zmluvy zo dňa 26. 08. 2011 uzatvorenej
medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Freebau Construction s.r.o. ako kupujúcim vyplýva,

že predávajúci sa zaviazal kupujúcemu dodať nové stroje na omietku Maltech M5 (3ks). Faktúru č.
102011 zo dňa 31. 08. 2011 vystavil žalobca pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. na sumu 3.600,-
eur za prenájom vozidla HUNDAY TERRACAN. Faktúru č. 112011 zo dňa 31. 08. 2011 vystavil žalobca
pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. na sumu 121.119,36 eur za Graf lešenie. Predmetom kúpnej
zmluvy zo dňa 26. 08. 2011 uzavretej medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Freebau

Construction s.r.o. ako kupujúcim bolo lešenie Graf. Faktúru č. 182011 zo dňa 30. 09. 2011 vystavil
žalobca pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. na sumu 5.040,- eur za prenájom lešenia 3.500
m2 za obdobie od 01. 09. 2011 do 30. 09. 2011 a faktúru č. 192011 zo dňa 30. 09. 2011 vystavil
žalobca ako dodávateľ pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. ako odberateľa v sume 3.600,- eur
za prenájom vozidla. Faktúru č. 201107 zo dňa 22. 10. 2011 vystavila spoločnosť Freebau Construction

s.r.o. pre žalobcu ako odberateľa na sumu 49.173,60 eur vrátane DPH za predaj 800 m2 kompletne
vybaveného lešenia, faktúru č. 201106 zo dňa 25. 10. 2011 vystavil dodávateľ spoločnosť Freebau
Construction s.r.o. pre odberateľa žalobcu na sumu 67.616,40 eur za predaj 1200 m2 kompletne
vybaveného lešenia. Za sprostredkovanie podľa zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 30. 05. 2011, v ktorej
sa sprostredkovateľ (žalobca) zaviazal zabezpečiť pre objednávateľa (spoločnosť Riazanská invest,

s.r.o.) na základe objednávky prípravné práce a zabezpečenie organizácie práce súvisiacej so začatím
stavebných prác na stavbe Riazanská, pričom sa sprostredkovateľ zaviazal, že bude vyvíjať činnosť
smerujúcu k tomu, aby zabezpečil pre objednávateľa uzavretie zmlúv s vybranými dodávateľmi stavby a
zabezpečil stavebný dozor, žalobca vystavil pre spoločnosť Riazanská-invest, s.r.o. faktúru č. 232011 zo
dňa 31. 10. 2011 na sumu 120.000,- eur. Za stavebné práce podľa subdodávateľskej zmluvy spoločnosť

Freebau Construction s.r.o. vystavila pre žalobcu ako odberateľa faktúru č. 201112 zo dňa 20. 11. 2011
na sumu 115.000,- eur a za dohodnuté práce na stavbe Riazanska ulica v Bratislave vystavil žalobca
pre spoločnosť Riazanská - invest, s.r.o. faktúru č. 252011 zo dňa 25. 11. 2011 na sumu 119.838,- eur.
K protokolu z vykonanej daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013 sa písomným podaním zo dňa 06. 12.
2013 vyjadril žalobca, avšak oneskorene.

Správca dane - Daňový úrad Bratislava dňa 02. 01. 2014 vydal rozhodnutie č. 9104408/5/5809/2014/
Jaro, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 7.800,- eur potvrdil. Proti uvedenému rozhodnutiupodal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím a žiadal rozhodnutie
zrušiť. Žalovanýsprávnyorgánrozhodnutímzodňa24.04.2014č.1100302/1/199661/2014/857potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 02. 01. 2014 č. 9104408/5/5890/2014/Jaro.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi

dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-

právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č.
511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, ale bo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad
návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda konkrétne tvrdenie

žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale
musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho
súdnictva však nie je pokračujúcim správnym konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza
činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu), pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v

čase vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP) a posudzuje iba otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je, aby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo a aby
boli splnené vecné a časové podmienky na odpočítanie dane. V administratívnom konaní bolo vykonané
rozsiahle dokazovanie dožiadaním, ohliadkou miesta sídla žalobcu, výsluchom konateľa, predložením

listín, a pod. Podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z. z. sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie
nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet

stanovil. Odpočet DPH si žalobca uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky
doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúre.

Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal
všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. rozsudky ESD vo veciach

napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré
možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na
zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí
predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach
Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) pripomenul boj proti
podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady
2006/112/ES. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na

odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V
predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré
zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra
obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES. V predmetnej právnej veci však nebolo
preukázané, žeby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, nebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých

došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo
preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v
smernici 2006/112/ES. Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich
účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo 17. júla
2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza,
Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639- bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-80/11,

C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s
cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení,
ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu,
závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej. V súlade s článkom 273, prvým

odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako uvedené v tejto smernici,
ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým
podvodom.

Zákon o DPH sa vzťahuje na platiteľov dane z pridanej hodnoty a tento nie je možné aplikovať, resp. jeho
ustanovenia na neplatiteľov DPH. Pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok

na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol
reálne uskutočnený tak, ako ju deklaroval v daňovom priznaní alebo v zmysle predložených dokladov, a
to aj osobou uvedenou na týchto dokladoch, čo žalobca nevedel listinami preukázať, i keď ho zaťažuje
dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 zák. č. 563/12009 Z. z.

Žalobca namieta, že prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho námietkami

a judikatúrou Súdneho dvora EÚ, predovšetkým ním citovaných rozsudkov v žalobe. K tejto námietke
súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ sa žalobca v súdnom konaní, ako i v daňovom konaní v
podanom odvolaní odvolával na niektoré rozsudky Najvyššieho súdu SR alebo rozhodnutia ESD, bolo
jeho povinnosťou preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie, t. j. dodanie štyroch strojov na
strojovú omietku Maltech M5, má prvky niektorého z citovaných rozsudkov v žalobe, a nie iba uvádzať

niektoré právne závery v uvedených rozhodnutiach. Žalobca, s poukazom na citované rozhodnutia, dáva
dôraz iba na tú skutočnosť, že dôkazné bremeno v daňových veciach znáša aj správca dane, a nie iba
daňový subjekt, pokiaľ ide o zodpovednosť za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených
skutočností správcom dane, resp. že zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a
obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Zo spisového materiálu žalovaného však jednoznačne

vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt, ktorý má povinnosť predložil daňovým orgánom podklady,
na základe ktorých uplatnil nárok na odpočítanie dane, nepreukázal vznik tohto nároku, t. j. dodanie
tovaru deklarovaným dodávateľom podľa faktúry od spoločnosti Merlingold s.r.o. V konaní neboli
naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov
z rozsudkoch najvyššieho súdu uvádzaných žalobcom. V prípade žalobcu bola predmetom zdaniteľného

plnenia dodávka tovaru (strojov na omietku). Prípad žalobcu sa odlišuje od judikovaného prípadu tým,
že ide o dodávku strojov a preto vždy musí byť aj zrejmé, kto dodávku realizoval.

Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť
svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia
iuris non excusat“), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe

do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika,
ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR č.
5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný
dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, aleaj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti
osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z
§ 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v

zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho
sa to týka.

Za nedôvodnú považoval súd i námietku žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia
skutkového stavu. Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného

súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru),
ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne
vyhodnotiťdôkazyasvojerozhodnutienáležiteodôvodniť.Žalobounapadnutérozhodnutievdostatočnej
miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu
rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP

a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a
vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok
ust. § 49 ods.1, 2 zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval
v súlade s touto judikatúrou.

Z obsahu spisu je nepochybné, že konateľom obchodnej spoločnosti Merlingold s.r.o. (od 01. 11. 2011
Marcel-Mihaly Moldovan, občan Rumunska) bol v čase vystavenia faktúry na dodávku štyroch strojov na
strojovú omietku Maltech M5 Alan Hamzič, ktorý bol aj konateľom žalobcu sa stal konateľom žalobcu
ako daňového subjektu uplatňujúceho si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu z tejto dodávky, teda
totožná osoba ako žalobca. Vzhľadom na osobné (personálne ) prepojenie predmetných obchodných

spoločností a skutkové zistenia týkajúce sa realizácie daňovej transakcie (obchodu) medzi týmito
spoločnosťami správca dane vyvodil správny právny záver o nepreukázaní dodania štyroch strojov.
Tvrdenie žalobcu, ktorým poukazuje na neserióznosť obchodného partnera, odvolaciemu súdu sa javí
viac ako účelová, keďže na strane oboch obchodných partnerov vystupuje tá istá osoba.

Správca dane daňovému subjektu riadne oznámil a doručoval oznámenie o výkone daňovej kontroly,

avšak zásielka sa vrátila nedoručená s poznámkou „adresát neznámy“ a oznámenie bolo žalobcovi
doručené dňa 15. 11. 2012. Správca dane vykonal i šetrenie na deklarované sídlo spoločnosti podľa
výpisu z obchodného registra, ako i ekonomickú činnosť žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie,
avšak zistil ( dňa 30. 10. 2013), že žalobca už nemá označené sídlo, ani schránku a na sídle
spoločnosti podľa výpisu z Obchodného registra sa nikto zo spoločnosti nenachádzal. Spoločnosti

bola daná správcom nehnuteľnosti výpoveď z nájmu ku dňu 31. 05. 2013 a žalobca túto skutočnosť
neoznámil správcovi dane. Správca dane žalobcovi ako daňovému subjektu zrušil registráciu na DPH
ku dňu 31. 12. 2013. Pokiaľ ide o Alana Hamziča, ktorý v čase kontroly zdaňovacieho obdobia bol
spoločníkom a konateľom žalobcu i dodávateľskej spoločnosti podľa vystavenej faktúry, tento neposkytol
správcovi dane súčinnosť a komunikoval s daňovým úradom iba za účelom oddialiť dohodnutý termín

výsluchu a predlžovať daňovú kontrolu. Alan Hamzič sa dňa 19. 12. 2012 dostavil na daňový úrad
za účelom zodpovedania otázok týkajúcich sa zdaniteľných obchodov uskutočnených v kontrolovaných
zdaňovacích obdobiach, avšak nezodpovedal žiadnu otázku správcu dane a stretnutie zmaril odkazom
na podanie písomného vyjadrenia v lehote určenej správcom dane, ktoré obdržal správca dane až
dňa 24. 01. 2013. Aj podľa názoru súdu správne poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal obdobným správaním
daňového subjektu, že kto iný ako „štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen
o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania,
ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí“. Jednoznačne námietka žalobcu, že správca dane
nespolupracoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, neobstojí, súd ju považuje za účelovú v

snahe vyhnúť sa zodpovednosti za svoje konanie voči štátu.K námietke žalobcu ohľadom zaslaného oznámenia správcom dane ako reakcia na podané odvolanie
žalobcu dňa 28. 04. 2014 proti rozhodnutiu správcu dane a následne doručené rozhodnutie žalovaného
ako odvolacieho orgánu, ktorým rozhodoval o jeho odvolaní, súd uvádza, že žalovaný vo svojom

rozhodnutí vysvetlil a zodpovedal túto námietku žalobcu dostatočne a pre súd je rozhodujúce, že
žalovaný správny orgán rozhodol o odvolaní žalobcu, ktoré mu riadne doručil a žalobca využijúc svoje
procesné právo, v lehote podľa § 250d ods. 1 OSP podal na súd žalobu v zmysle § 247 ods. 1, 2 s
náležitosťami podľa § 249 OSP v konaní správneho súdnictva. V danej veci preto nie je podstatné
tvrdenie žalobcu, že správca dane zaslal žalobcovi oznámenie, v ktorom uvádza správca dane, že na

podané odvolanie sa hľadí ako na nepodané z dôvodu zmeny daňového poriadku od 01. 01. 2014 a že
ide o zmätočnosť a vady konania, a že považuje postup správneho orgánu za nezákonný, vyvolávajúci
stav právnej neistoty.

K námietke žalobcu, ohľadom procesného pochybenia správcu dane pri vyhotovení protokolu ako
výsledku daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013, súd nezistil pochybenie správcu dane, čo súd vyššie
zdôvodnil. Žalobca si na označenej adrese sídla spoločnosti nepreberal zásielky a správca dane

postupoval v zmysle daňového poriadku. Súd nezistil pochybenie, ani pokiaľ ide o námietku v dĺžke
daňovej kontroly, keďže v oznámení správcu dane daňová kontrola u žalobcu sa začala dňom 04. 12.
2012 a toto oznámenie bolo žalobcovi doručené 15. 11. 2012. Treba prisvedčiť správcovi dane, že
daňová kontrola nie je závislá odo dňa doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly, ale začína sa
dňom uvedeným v oznámení. Tento dátum nie je sporný a daňová kontrola bola ukončená dňa 18. 11.

2013, t. j. dňom doručenia protokolu s výzvou a správca dane postupoval v zmysle daňového
poriadku a daňovú kontrolu u žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie ukončil v jednoročnej lehote
stanovenej zákonom na výkon daňovej kontroly.

Žalobca si nesprávne vysvetľuje zákon o DPH v spojení so zákonom č. 511/1992 Zb. platný v čase
podania daňového priznania za kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca podal daňové priznanie

k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 dňa 25. 08. 2011 a uplatnil si nárok na
vrátenie nadmerného odpočtu v sume 9.864,73 eur. V čase, keď daňový subjekt uplatnil tento nárok na
vrátenie nadmerného odpočtu, platil iný režim zákona o DPH a správca dane postupoval v súlade so
zákonomkeďmupodľa§79zákonaoDPH,platnéhovčasepodaniadaňovéhopriznaniavrátiluplatnený
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2011 predtým, ako u neho vykonal daňovú kontrolu. Pokiaľ

žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane
z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie, postupoval v súlade so zákonom, keďže na základe
daňovej kontroly bolo nesporne zistené, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal dodanie štyroch
strojovoddodávateľaMerlingolds.r.o.auplatnilsivyplatenienadmernéhoodpočtuneprávomnazáklade
podaného daňového priznania.

Súdzdôrazňuje,žedôkaznébremenobolonadaňovomsubjekte-žalobcovi,ktorýmalzákonomuloženú
povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom. V danej veci súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskejrepublikyvovecisp.zn.2Sžf/4/2009z23.júna2010vspojenísrozhodnutímÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:
„dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. v spojení s
§ 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených

podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej
hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje
odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok“. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na
následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Aj keď faktúry obsahujú
po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich

deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.Za nedôvodnú považoval súd i námietku žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia
skutkového stavu. Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného

súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru),
ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.

Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia

zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01.
1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument
účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je
pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný
správny orgán vysvetlil podstatu podmienok ust. § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH na zistený skutkový
stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou. Vzhľadom na vyššie

uvedené súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci žalobca spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek
pochybnosti nepreukázal, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH v zmysle zákona o DPH tak,
ako to deklaroval v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom daňovej kontroly.

V preskúmavanej veci súd považuje za potrebné uviesť, že s prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS
63/2014, II.ÚS 218/02, III.ÚS 198/07).

Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám
logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z

pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia.
Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach,
nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté
rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom
namietané. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 OSP.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Žalobca, cestou právnej zástupkyne, po vyhlásení rozhodnutia v danej veci oznámil súdu, že žalobca
zanikol zlúčením so spoločnosťou Akradia s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava na základe
zmluvy o zlúčení obchodných spoločností zo dňa 11. 12. 2014 vo forme notárskej zápisnice ku dňu 14.

01. 2015. Uvedená spoločnosť zanikla zlúčením so spoločnosťou Dereg s.r.o. so sídlom Kopčianska 10,
851 01 Bratislava, IČO: 47635177 na základe zmluvy o zlúčení zo dňa 19. 03. 2015, spísanej vo forme
notárskej zápisnice. Žalobca je potom v konaní označený ako uvedená spoločnosť Dereg s.r.o...

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej

republiky v Bratislave, do 15-tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného

súdu, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, protiktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 205 ods. 1 OSP).