Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 11C/198/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225075
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Mrázova

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212225075.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Zlatou Mrázovou v právnej

veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.
Fridrich Paľko, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Grösslingová 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 330 eur, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Súd z a m i e t a návrh na prerušenie konania.

Súd n e p r i z n á v a odporcovi náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 17.9.2012, doručeným súdu dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo strany dlžníka (povinného) P.
A., v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ sa zároveň domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd

zaviazal odporcu povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 125 eur z titulu majetkovej škody a 330 eur z titulu
nemajetkovej ujmy.

Návrh na začatie konania navrhovateľ odôvodnil tým, že ako veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho z uvedenej zmluvy o úvere dlžníkom P. A.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie
súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 17850/2010. Súdny exekútor predložil

návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
exekučnémusúdu(OkresnýsúdBratislavaII)apožiadalhooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.
Exekučnýsúdžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnymexekútoromprijalna
ďalšie konanie, čím došlo podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného od 01.02.2002
do 31.05.2010, k zákonnému založeniu jeho
povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,
bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie

všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom
bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 01.06.2011 a to rozhodnutím o poverení, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby
(omeškanie viac ako 6 mesiacov). Navrhovateľ mal za to, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť,ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe, keď
ním prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu

s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu.

Navrhovateľ uviedol, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v

období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu

konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný
súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonania exekúcie by dodržal
zákonom stanovenú dobu. Navrhovateľ uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť
len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych

výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca.
Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom navrhovateľ uviedol, že z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Navrhovateľ mal za to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené
záujmy navrhovateľa riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a riziku insolvencie povinného, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok
nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila

ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov navrhovateľa, ako aj u jej majiteľov pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu
náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a
dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie

za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Navrhovateľ vyčíslil nemajetkovú ujmu s
poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn.: III.
ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III.
ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38 a III. ÚS 82/03-25.
Navrhovateľmalzato,ženakaždýrokpoznačenýprieťahmisanazákladepredmetnejdoktrínyvzťahuje

satisfakcia vo výške 20.000,- Sk (cca 660,- eur), t.j. cca 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu.

Napokon navrhovateľ súdu uviedol, že o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa
§ 5 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. požiadal odporcu, avšak odporca do podania návrhu na jeho žiadosť

pozitívne nereagoval.

Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Predovšetkým
poukázal na to, že navrhovateľ podal zmätočné podanie, keď neboli splnené procesné podmienky,
aby súd vo veci mohol konať a vydať rozhodnutie. V návrhu navrhovateľa nie je uvedená spisová

značkapríslušnéhoexekučnéhokonania,ktoréjevedenénasúde,chýbajúrelevantnéúdajeakodátumy
doručeniapodanínasúd,ktorémajúvýznampreposúdenieveciadátumy,kedysanavrhovateľdozvedel
o vzniku škody, navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz k návrhu a celú dôkaznú povinnosť
prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám a napokon z jeho návrhu ani nie je zrejméz akého titulu sa domáha náhrady škody, či z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ako aj, že navrhovateľ neuviedol ani aké
kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu.

Uviedol, že dňa 23.04.2012 mu boli od navrhovateľa predložené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a keďže už dňa 27.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci je zrejmé, že
navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z uvedeného dôvodu mal odporca za
to, že návrh bol uplatnený na súde predčasne, pričom odporca informoval súd, že na opakované výzvy

na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa navrhovateľ odporcovi neposkytol
žiadnu súčinnosť, preto nárok navrhovateľa považoval odporca za predbežne neprerokovaný.

K uplatnenému nároku odporca uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené tri
podmienky: a to nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, všetky

tieto podmienky musia vzniknúť súčasne.

Odporca poukázal na to, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli
súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k
nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa
všetky kritéria zákonnosti. Odporca mal za to, že z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku platného pred dňom 01.06.2011 vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku. S poukazom na

judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 dospel odporca k názoru, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, keď skúmanie
vykonateľnostirozhodcovskýchrozsudkovsivyžadujeosobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,že
tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Odporca taktiež uviedol,
že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov, keď navrhovateľ

nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že
by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP
či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň vzniesol námietku premlčania, keďže mal za to, že
k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri roky pred dňom,

kedy bola odporcovi doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku.

Ďalej odporca uviedol, že navrhovateľ vznik ani výšku škody nepreukázal. Podľa jeho názoru akákoľvek
výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie systému vznikala/vznikla navrhovateľovi
bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje odporca za účelové, keďže navrhovateľ

ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a
využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Požadovať paušálne sumy
za navrhovateľom veľmi všeobecne uvedené činnosti je podľa odporcu nesprávne a účelové. Skutočnú
škodu je potrebné preukázať listinami/skutočnosťami. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,

ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodnil.

V časti navrhovateľovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal odporca na
dve skutočnosti. V prvom rade, navrhovateľ poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu SR, ktorý

rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Uviedol, že poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 165,96 eur, ktorá musí
byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR
vychádzal aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť

poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu
viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala
náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal
možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade, poznamenal, že vznik nemajetkovej ujmy uprávnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
"frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje

na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že
odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie
je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uviedol aj "zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Neupresnil, v čom a ako situácia

"ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa". Zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu odporca
nemal za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v
peniazoch.

Odporca akcentoval na potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii
skutkových okolností, na ktoré odporca ďalej poukázal, podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe

priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,

ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je
všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu.

Odporca v tejto súvislosti upozornil a ako prílohu vyjadrenia k návrhu doložil list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že

v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Dal do pozornosti celý text priloženého listu,
pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:

"Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je

uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa."
"Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu

spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej."
"Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.

Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky."
"Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.""Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však

nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..."

Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne,

boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek

podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v jeho prípade
automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v
exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová

náročnosť vykonania procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval odporca
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody
voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne

vnímanej podnikateľskej aktivite. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia jeho práva
už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odporca zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku

zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa

odporcu navrhovateľovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Dňa 16.05.2014 doručil právny zástupca navrhovateľa podanie, v ktorom navrhol prerušiť konanie až
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podal vo veci otázky
nestrannosti a zákonného sudcu v prejednávanej veci.

Súd šetrením na webovej stránke Ústavného súdu SR zistil, že o sťažnosti navrhovateľa ústavný súd
rozhodol uznesením č.k. III. ÚS 295/2013-12 zo dňa 02.07.2013 tak, že sťažnosť navrhovateľa odmietol
pre nedostatok právomoci. Voči uvedenému uzneseniu nebol prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takého konanie podnet.

Vzhľadomktomu,žekonanie,oktorommalnavrhovateľzato,ževňombolariešenáotázka,ktorámohla
mať význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu, skončilo tak, že sťažnosť navrhovateľa bola odmietnutá,
súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako neopodstatnený zamietol a rozhodol tak, ako to
vyplýva z druhého výroku tohto rozhodnutia.

Súd prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania. Súd poukazuje na skutočnosť, že účasť na
pojednávaní je procesným právom a nie povinnosťou účastníka konania. Súd v záujme plynulosti a
hospodárnosti konania nie je len oprávnený ale aj povinný prejednať vec aj v prípade neprítomnosti
niektorého z účastníkov, pričom na začiatku pojednávania zisťuje, či nie je daný dôležitý dôvod, prektorý by prejednanie a rozhodnutie vo veci v neprítomnosti účastníka znamenalo porušenie práva na
spravodlivý proces. Súd skúma existenciu dôvodov podľa § 119 ods. 1 O.s.p. (napr. závada v doručení,
zdravotný stav resp. iná vážna prekážka na strane účastníka). V prejednávanej veci nebol súdu známy

ani zistený žiadny z dôležitých dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie odročiť.

Právny zástupca navrhovateľa si predvolanie na pojednávanie riadne prevzal dňa 18.07.2014, svoju
neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil, o odročenie nepožiadal. Odporca ospravedlnil svoju
neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 31.07.2014 s tým, že nežiada odročenie pojednávania a

trvá na svojich písomných vyjadreniach doručených súdu.

Súd sa oboznámil s obsahom spisu a dospel k tomuto skutkovému a právnemu stavu veci:

Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 0 Er 34/2011 súd zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie
navrhovateľa ako oprávneného zo dňa 07.12.2010, na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 22.09.2000 sp.zn.
SR 08685/10 vydaného prospech oprávneného proti povinnému P. A., bola tunajšiemu súdu dňa
14.01.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vedenej exekútorom pod sp. zn. EX 17850/10.

Uznesením zo dňa 01.06.2011 č.k. 0 Er 34/2011-11, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2011,
exekučný súd zastavil exekúciu v časti zmenkového úroku prevyšujúceho zmenkový úrok 9% ročne z
dlžnej sumy 216 eur od 23.04.2010 do zaplatenia, a to z dôvodu že rozhodcovský rozsudok zaväzuje v
časti dojednaného zmenkového úroku na plnenie, ktoré je nie je v súlade s platným právom a odporuje
aj dobrým mravom.

Dňa 01.06.2011 vydal tunajší súd poverenie č. 5102 098081*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 216 eur spolu
so zmenkovým úrokom vo výške 9% ročne od 23.04.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške
6% ročne od 07.07.2010 do zaplatenia, trov konania a trov exekúcie. Exekučné konanie nie je doposiaľ

skončené.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,

štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, v znení účinnom od 01.01.2013, pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o
škodunazdravíaleboškoduspôsobenúrozhodnutímpodľa§7a8. Lehotaneplyniepočaspredbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), účinného v čase podania žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému

P. A., vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 0 Er 34/2011, rozhodol exekučný súd o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie tak, že exekúciu zastavil v časti zmenkového úroku vo výške 0,25%
denne zo sumy 216 eur od 23.04.2010 do zaplatenia, ktorý prevyšuje zmenkový úrok 9% ročne z
dlžnej sumy 216 eur od 23.04.2010 do zaplatenia, a vo zvyšku exekúciu povolil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie na majetok povinného. Z uvedených skutočností sa dá usudzovať, že

súd pri rozhodovaní o uvedení poverenia na vykonanie exekúcie iba čiastočne nedodržal zákonnú 15-
dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním exekúcie po 138 dňoch od doručenia žiadosti (nie po 6-tich
mesiacoch ako uvádza navrhovateľ v návrhu). Zároveň však súd zastavil exekúciu v časti nezákonného
zmenkového úroku podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Navrhovateľ sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými súexistencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom
v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či
došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona
č. 514/2003 Z.z. všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu.
Nakoľko však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho
úradného postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa

rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel v
súlade s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho
úradnéhopostupuspočívajúcehovnedodržanízákonnejlehoty.Súdpretonazákladeuvedenéhodospel

k záveru, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tunajšieho súdu, ktorý do 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak to iba za predpokladu, že
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj v prípade, že súd zistí čiastočný
rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie v časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-

dňovej lehote. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie do
15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu. Argumentácia odporcu, ktorá sa odvoláva na ustanovenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 a ktorá tvrdí, že 15-dňová lehota na
vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, preto neobstojí.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a dospel k záveru, že navrhovateľ
ich v konaní nepreukázal. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy

a vymáhania pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody,
je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať.
Navrhovateľ v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a
škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému
a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Súd mal za to, že
paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné
tvrdenia navrhovateľa, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Pokiaľ navrhovateľ
uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je

možnékorešpondenčnepredložiťúčtovnédoklady,preukazujúceškoduspočívajúcuvadministratívnych
výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca,
mal súd za to, že od začiatku konania (27.09.2012) mal navrhovateľ dostatok času a príležitostí na
predloženie predmetných dôkazov, aj inou ako korešpondenčnou cestou. Dôkazné bremeno preukázať
vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo navrhovateľa. Na preukázanie vzniku škody navrhovateľ

neprodukoval v konaní žiaden dôkaz, okrem svojho tvrdenia. Keďže navrhovateľ na preukázanie vzniku
škody dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz), súd jeho návrh v časti o
náhradu škody zamietol.

Navrhovateľ sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcievzákonomstanovenejdobeniejedostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaujmuspôsobenúnesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto

ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej

ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a
unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
štátnehoorgánuniejeabsolútne,alevzáujmezaisteniaprávnejistotypodliehazákonnýmobmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade
s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému

v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky
nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní
rozhodovaníaproblémyspôsobenévedeniuspoločnosti.Navrhovateľuviedol,ženezákonnýmzásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a

ničím nepreukázal. Súd nemôže navrhovateľovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho
abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli
ovplyvnené.Pokiaľnavrhovateľtvrdil,ženeexistenciaakéhokoľvekúčinnéhovnútroštátnehoprostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť

spoločnosti, súd mal za to, že navrhovateľ nevyužil svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť na prípadné
prieťahy. Navyše súd s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
675/2011 zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba
v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na

právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama
príčinná súvislosť).

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu. Z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že rozhodcovský rozsudok ako

exekučný titul zaväzoval povinného Jaroslava Kosinu na plnenie,
ktoré v časti zmenkového úroku odporovalo dobrým mravom. Z tohto dôvodu bola na strane súdu pri
rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie potrebná dôkladnejšia analýza skutkového
stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Súd má za to, že

nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v danej exekučnej veci, nemohlo spôsobiť neistotu,
alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nijako
nepreukázal ani vznik skutočnej
škody ani nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za 138 dní došlo k tak závažnej ujme, ako
popisovalnavrhovateľvnávrhu.Niejeprípustné,abynavrhovateľprenášalpodnikateľskérizikovoforme

zániku, resp. riziko insolvencie povinného na súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy
je potrebné zohľadniť aj jeho podnikateľskú aktivitu. Pokiaľ navrhovateľ poskytuje spotrebiteľské úvery
fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného,
a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako
aj psychickú záťaž. Súd mal za to, že vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej

lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu a
na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa konštatovanie
porušenia jeho práva.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu

za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktorévznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností
prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.

Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, súd poukazuje aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre

zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že samotné porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd
preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo (navrhovateľ to ani netvrdil
ani nepreukázal). Je však potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných
práv navrhovateľa, aj v tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej

ujmy. Navrhovateľ však vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu
za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ak by aj navrhovateľ vznik majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy preukázal, navrhovateľ nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak,
nakoľko ako vyplýva z exekučného spisu, exekučné konanie nebolo do dnešného dňa skončené.

Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu

zamietol.

Pokiaľ odporca vzniesol námietku premlčania, súd mal za to, že táto bola neopodstatnená. Podľa § 19
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku

škody, resp. nemajetkovej ujmy u navrhovateľa najskôr po uplynutí 15-dňovej lehoty odo dňa podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda dňa 05.03.2010 . Prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, počas ktorého predbežného prerokovania nároku neplynie
premlčacia doba, boli doručené odporcovi (podľa jeho vyjadrenia) dňa 23.04.2012. Návrh navrhovateľ
na začatie konania bol doručený súdu dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd pritom prihliadol na tú skutočnosť, že odporcovi žiadne
trovy konania nevznikli, preto mu ich nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne
v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.