Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 21, 2014

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 5C/298/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813206959
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubov Vargová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8813206959.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Ľubov Vargovou v právnej veci žalobkyne F. Q.,

I.. X.X.XXXX, G. Z. B. XX, právne zastúpenej JUDr. Miroslavom Gogom, advokátom, ul. Dr. C. Daxnera
86, Vranov nad Topľou, proti žalovaným X/ V. Q., I.. XX.X.XXXX, G. Z. B. XX a 2/ Poštová banka, a.s.,
Dvořákovo námestie 4, Bratislava 16, o neplatnosť právneho úkonu, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.
II. Priznáva žalovanému v 1/ rade náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.
III. Priznáva žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 1.7.2013 bola súdu doručená žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že zmluva
o úvere č. XXXXXXXXXX, uzatvorená medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade je neplatná.

Zároveň žiadala, aby žalovaní boli zaviazaní, spoločne a nerozdielne, zaplatiť žalobkyni trovy konania
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žaloba bola odôvodnená tým, že žalobkyňa a žalovaný v 1/ rade sú manželia a ich manželstvo bolo
uzatvorené dňa XX.X.XXXX, pričom manželstvo trvá. Žalovaný v 2/ rade uzavrel so žalovaným v 1/
rade zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX dňa 3.4.2013 a žalovanému v 1/ rade bola poukázaná suma vo
výške 1.300,- € na jeho účet. Žaloba bola právne odôvodnená ustanovením §145 ods. 1,2 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého bežné veci, týkajúce sa spoločných vecí, môže vybavovať každý z manželov.
V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Z právnych
úkonov, týkajúcich sa spoločných vecí, sú oprávnení a povinní obaja manželia, spoločne a nerozdielne.
Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ust. §145 ods. 1 OZ, považuje sa právny úkon za
platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá (§40a OZ).
Podľa§80písmenac)Občianskeho súdnehoporiadku,návrhomnazačatiekonaniamožnouplatniť,aby
sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie, ak je na tom naliehavý právny

záujem. Nakoľko žalovaný v 1/ rade bez súhlasu druhého manžela - žalobkyne uzavrel so žalovaným
v 2/ rade úverovú zmluvu, preto navrhla, aby súd určil, že zmluva o úvere uzatvorená medzi žalovaným
v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade je neplatnou. Spolu so žalobou bola súdu doručená kópia sobášneho
listu (čl. 4), výpis z účtu (čl. 5).

K žalobe sa vyjadril žalovaný v 2/ rade podaním doručeným súdu dňa 12.12.2013, v ktorom navrhol
žalobu zamietnuť, lebo neboli dané dôvody neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o úvere, odôvodňujúc

to tým, že na uzavretie zmluvy o úvere sa nevyžaduje súhlas druhého z manželov podľa ust. §145
OZ. Vo vyjadrení poukázal, na ustanovenie §145 ods. 1 OZ, podľa ktorého na vybavovanie bežných
vecí je oprávnený každý z manželov osobitne a na platnosť právnych úkonov, ktoré v tejto súvislosti
urobil, nepotrebuje súhlas druhého manžela. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov,inak je právny úkon neplatný. Rozlišovanie vecí bežných a ostatných podľa ust. §145 ods. 1 OZ má
opodstatnenielenvtedy,akideospoločnéveciobochmanželov.Aknejdeotzv.spoločnúvec,potomtoto
rozlišovanie nemá vôbec význam. Žalovaný v 2/ rade uviedol, že pod pojmom právny úkon, týkajúci sa

spoločných vecí, treba rozumieť každý úkon, ktorý sa týka obsahu vlastníckeho práva ku konkrétnej veci
patriacejdobezpodielovéhospoluvlastníctva.Lenztakéhoúkonusú obajamanželiazaviazaníspoločne
a nerozdielne. Solidarita manželov vyplývajúca v týchto prípadoch z právnych úkonov týkajúcich sa
spoločnej veci, je založená právnym predpisom. Mimo sféry bezpodielového spoluvlastníctva konajú
manželia samostatne, ak na platnosť ich úkonov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Preto ak chce

za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva urobiť právny úkon, napr. uzatvoriť zmluvu
o pôžičke alebo kúpnu zmluvu, iba jeden z manželov, je z tohto právneho úkonu zaviazaný alebo
oprávnený iba on sám. Rovnaká situácia nastáva aj v prípade právneho úkonu, ktorým sa určitá vec
len získať. Ďalej uviedol, že uzatvorenie zmluvy o úvere nie je právnym úkonom, ktorý by bolo
možné charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí
oboch manželov. V prípade uzatvorenia zmluvy o úvere len jedným z manželov sa peňažné prostriedky

ešte len nadobúdajú, a z uvedeného dôvodu nemožno tento úkon označiť ako právny úkon týkajúci sa
spoločných vecí oboch manželov. V danom prípade ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry
každého z manželov osobitne, resp. toho manžela, ktorý zmluvu o úvere podpísal, pričom základnou
podmienkou aplikácie ustanovenia §145 ods. 1,2 OZ na konkrétny prípad je teda existencia právneho
úkonu týkajúceho sa spoločných vecí oboch manželov. Žalovaný v 2/ rade poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 123/2008 zo dňa 29.9.2009, podľa ktorého sa za
právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzatvorená len jedným z
manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21.12.1973, sp.zn. 3Cz
57/73 publikovaný v Zborníka stanovísk správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí súdov ČSSR,
ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, ŠEVT Praha 1986) ručiteľský záväzok jedného z

manželov (R61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1974). Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. ČR 29Odo 162/2005 zo dňa 30.8.2005, v ktorom: „Pujčuje-
li si jeden z manželu od jiného občana nebo organizace peníze a ve smlouvě o pujčce vystupuje jako
dlužník, je ze smlouvy o pujčce zavázán a oprávněn jen ten z manželú, který ji jako dlužník uzavrel, a k
její platností není třeba souhlasu druhého manžela ve smyslu ustanovení §145 občanského zákonníku“.

Žalovaný v 2/ rade uviedol, že podľa jeho názoru, podpisom zmluvy o úvere zo strany žalovaného v 1/
rade, ako dlžníka, nevznikol spoločný záväzok oboch manželov, lebo nešlo o vybavovanie záležitosti
týkajúcej sa spoločných vecí, a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol potrebný súhlas
žalobkyne, vylučujúc aplikáciu ust. §145 OZ. Ak si teda pôžičku zobral iba jeden z manželov, v tomto

prípade žalovaný v 1/ rade, je zo zmluvy o úvere zaviazaný a oprávnený len žalovaný v 1/ rade, ktorý
ju uzavrel a na jej platnosť nie je potrebný súhlas druhého manžela - žalobkyne, podľa §145 Obč.
zákonníka, teda neboli dané dôvody neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o úvere, lebo na uzavretie
tejto zmluvy sa nevyžadoval súhlas druhého z manželov, preto žalovaný v 2/ rade navrhol žalobu
zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

Dňa 10.9.2014 bolo súdu doručené podanie právneho zástupcu žalobkyne v ktorom doplnil právne
zdôvodnenie o ust. §143 OZ, podľa ktorého v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko,
čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za jeho trvania, okrem vecí
získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe

alebo výkonu povolania len jedného z manželov a vecí vydaných vrámci predpisov o reštitúcií majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola
vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka, a inštitút bezpodielového spoluvlastníctva
manželov je základnou úpravou majetkových vzťahov medzi manželmi a je v ňom vyjadrené rovnaké
právne postavene manželov po stránke hospodárskej.

Súd doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania na pojednávaní konanom dňa 11.9.2014, na
ktorom žalobkyňa opísala súdu, skutočnosť, že po návrate zo zahraničia - z pracovného turnusu, sa
od syna dozvedela, že manžel zobral viacero pôžičiek, o ktorých nemala vedomosť. Dozvedela sa, že
manžel, ktorý je v konaní žalovaným v 1/ rade, zobral doteraz tri pôžičky a žalobkyňa nechce niesť

zodpovedať za jeho neuvážené konanie. Nakoľko už desiaty rok pracuje mimo územia Slovenskej
republiky, pracuje v Českej republike v Pardubiciach, s manželom spoločne nehospodária, pričom veci
potrebnédodomácnostizabezpečuje žalobkyňa. Zatrvaniamanželstvasamanželopakovanedomáhal
rozvodu manželstva, s čím ona nesúhlasila, lebo nechcela rozbíjať rodinu.Na otázku zástupcu žalovaného v 2/ rade, či vie ako prebieha splácanie poskytnutej pôžičky, žalobkyňa
odpovedať nevedela.

Na pojednávaní konanom 11.09.2014 súd vypočul aj žalovaného v 1/ rade, ktorý zobral pôžičku za
účelom zakúpenia traktora s konštatovaním, že poskytnutú pôžičku mesačne spláca sumou po 15,-
€ a zrážky sú uskutočňované priamo z dôchodku.

Žalovaný v 2/ rade dňa 29.9.2014 súdu doručil podanie, v ktorom zotrval na vyjadrení zo dňa 9.12.2013,

podľa ktorého rozlišovanie vecí bežných a ostatných podľa §145 ods. 1 OZ má opodstatnenie iba vtedy,
ak ide o spoločné veci oboch manželov. Ak nejde o tzv. spoločnú vec, potom toto rozlišovanie nemá
vôbec význam. Znova poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí 4Cdo 123/2008 zo
dňa 29.9.2009, preto považuje návrh žalobkyne za nedôvodný a žiadal, aby ho súd v celom rozsahu
zamietol a priznal mu náhradu trov konania.

Súd vykonané dokazovanie takto právne hodnotí:

Podľa ust. § 145(1) OZ bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov.
V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Podľa ods. 2
z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a

nerozdielne.

Dispozičné úkony s majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve majú právne následky voči tretím
osobám, voči ktorým smerujú. Z toho dôvodu zákon v tomto ustanovení rozoznáva medzi bežnými
vecami, ktoré sa týkajú spoločných vecí, a ostatnými vecami.

Rozlišovanie vecí bežných a ostatných - tak ako to robí ustanovenie § 145 ods. 1 OZ - má opodstatnenie
iba vtedy, ak ide o spoločné veci. Ak o také veci nejde, potom toto rozlišovanie celkom stráca zmysel. Ak
sa napr. až kúpnou zmluvou mala získať vec do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, potom túto
kúpnu zmluvu nemožno považovať za právny úkon, ktorý sa týka spoločnej veci. Naopak, ide o právny

úkon spadajúci do výlučnej sféry každého z manželov, a to aj za stavu, keď na zaplatenie kúpnej ceny
boli použité spoločné peniaze bez súhlasu druhého manžela. Preto kupujúci manžel nepotrebuje, aj keď
nejde o bežnú záležitosť, súhlas druhého manžela na platnosť takej zmluvy, pretože z nej je oprávnený
a zaviazaný iba on sám. Spoločné a nerozdielne práva a záväzky môžu z kúpnej zmluvy vzniknúť obom
manželom len vtedy, ak boli obaja účastníkmi zmluvy.

Vyššie uvedené korešponduje s doteraz rešpektovanou judikatúrou, na ktorú poukázal žalovaný v 2/
rade - pri zmluve o pôžičke, ktorú ako dlžník uzatvára iba jeden z manželov, tento na jej platné uzavretie
nepotrebuje súhlas druhého manžela a zo zmluvy o pôžičke je zaviazaný len ten z manželov, ktorý ju
ako dlžník uzavrel (uznesenie Nejvyššího soudu ČR 29 Odo 162/2005 zo dňa 30. augusta 2005)

Teda v takomto prípade nepôjde o solidárnu oprávnenosť i zodpovednosť, ktorá sa inak vzťahuje na
všetky právne úkony týkajúce sa spoločnej veci bez zreteľa na to, či ide o bežnú vec alebo nie - a to
preto, že zmluva o pôžičke, ktorú ako dlžník uzatvára iba jeden z manželov nie je právnym úkonom
týkajúcim sa spoločnej veci (viď odôvodnenie rozsudku NS SR 4Cdo 123/2008 zo dňa 29 septembra

2009 a jeho odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3Cz 57/73 zo dňa 21.12.1973).

Priamym dôsledkom toho, že zo zmluvy o pôžičke, ktorú ako dlžník uzavrel iba jeden z manželov je
zaviazaný len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel je to, že majetok vo výlučnom vlastníctve
druhého z manželov nie je v dôsledku neplnenia záväzku dlžníka z takejto zmluvy ohrozený.

Vyššie uvedené vysvetlenie nič nemení na tom, že pre platnosť zmluvy o pôžičke, ktorú ako dlžník
uzatvára iba jeden z manželov, tento na jej platné uzavretie nepotrebuje súhlas druhého manžela, preto
súd žalobu zamietol

O trovách konania súd rozhodoval v súlade so zásadou úspechu v konaní, podľa ustanovenia §-u 142
ods. 1 OSP.Podľa § 151 ods. 1 OSP, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 OSP, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov
konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak
takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov
konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania

tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 7 OSP, súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky
trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti
tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.

Nakoľko pojednávanie konané dňa 02.10.2014 bolo odročené iba za účelom vyhlásenia rozsudku a súd
je podľa § 156 ods. 2 OSP v takom prípade povinný doručiť rozsudok prítomným účastníkom hneď
po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, súd preto nemohol v rozhodnutí určiť vyčíslenú
výšku trov konania vzniknutú úspešnému účastníkovi, ktorému podľa zásady úspechu v konaní v zmysle
§ 142 ods. 1 OSP priznal ich náhradu; preto v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 151 ods. 7

OSP, namiesto určenia výšky trov priznal účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú percentom. Po
právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd
Vranov nad Topľou (§ 204 ods.1 OSP).

Podľa ust. §-u 205 ods. 1 OSP, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ust. §-u 205 ods. 2 OSP, Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo

veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. §-u 205 ods. 3 OSP, Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa ust. §-u 251 ods. 1 OSP, Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.