Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/154/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011201001
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011201001.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachrozhodolvsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.EvyBaranovej,členovsenátu

JUDr. Milana Končeka a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu Tokaj Muškát SK, s.r.o., Veľká Bara
č. 45, zast. JUDr. Pavlom Gombošom, advokátom, Moldavská cesta č. 21/A, Košice, proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu SR, Banská Bystrica, ul. Lazovná č. 63, v konaní o žalobe a preskúmanie
rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, zo dňa 2.8.2011, č. I/221/14995-78250/2011/990325-r, takto
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou napadnutým rozhodnutím Daňové riaditeľstvo SR 25.8.2011, č.
I/221/14995-78250/2011/990325-r potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský
Chlmec z 23.4.2010, č. 738/230/8302/10/Ric, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák.
č. 511 z roku 1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január 2008 v sume 89.539,54 €.

Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január až september 2008, november 2008 a december 2008, o výsledku ktorej
bol vyhotovený protokol zo dňa 24.3.2010 č. 738/320/6045/2010/Vaš.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom období január 2008 uplatnil právo na
odpočítanie dane v celkovej sume 2.699.095,-Sk (89.593,54 €) na základe týchto dokladov:

1. Výdavkový pokladničný doklad č. V0003 zo dňa 31.1.2008 za nákup PHM, daň v sume 638,60 Sk od
dodávateľa JOMADO s.r.o., Slovenské Nová Mesto, ul. Hlavná 600. Správca dane preveroval uplatnené
odpočítanie dane z uvedeného nákupu PHM a zistil, že žalobca nemá v majetku žiadne motorové vozidlo
alebo iný hmotný investičný majetok, u ktorého by bol predpoklad použitia nafty. Nebol registrovaný na
dani z motorových vozidiel. Podľa vyjadrenia P. Q., konateľa žalobcu, žalobca si zapožičal stroje od
spoločnosti DREVO SK s.r.o. na základe zmluvy o nájme nákladného vozidla zo dňa 1.1.2008. Správca

danekontroloupredloženýchúčtovnýchdokladovzistil,žežalobcavkontrolovanomzdaňovacomobdobí
január 2008 neúčtoval o prenájme nákladného vozidla. Správca dane preto neuznal žalobcovi právo
odpočítať daň z uvedeného pokladničného dokladu.2. Z dodávateľskej faktúry č. DF080001 zo dňa 11.1.2008 od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK s.r.o.,
Malá Tŕňa 181, daň v sume 1.686.820,-Sk za dodávku tovaru - drevené ploty. K tejto faktúry žalobca
nepredložil žiadne iné doklady (napr. zmluvy, objednávky, doklady o preprave). Konateľ žalobcu P.

Q. v súvislosti s objasňovaním tohto zdaniteľného obchodu uviedol do zápisníc o pojednávaní, že
deklarované drevené ploty boli s nákupom od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK, s.r.o. za účelom
ďalšieho predaja a boli uskladnené v skladovacích priestoroch v Strede nad Bodrogom, ktorý mal
žalobca prenajatý od spoločnosti DREVO SK, s.r.o., Veľká Bara v zmysle nájomnej zmluvy. Obchodný
kontrakt na kúpu deklarovaných drevených plotov bol dohodnutý na základe ústnej dohody. Preprava

pri ich nákupe od spoločnosti TOKAJ FURMINT SK s.r.o., ako aj pri ich predaji spoločnostiam
DREVO PROFIT SK s.r.o. a Staviva Klasik - L, s.r.o. (odberatelia žalobcu) sa uskutočnila na
jednom hospodárskom dvore v Strede nad Bodrogom, kde dochádzalo k presunu deklarovaného
tovaru. Tovar prekladal P. Q., konateľ žalobcu, spolu s pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o., a to
nakladačom MANITOU, ktorý patril spoločnosti NAFT - SN Gastro Slovakia, s.r.o., pričom táto služba
sa nefakturovala. Drevené ploty nakúpené od spoločnosti TOKAJ FURMINT SK, s.r.o. boli vyrubené

spoločnosťou BRSC s.r.o. pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o., ktorých platila spoločnosť JOMADO,
s.r.o., ale spoločnosť TOKAJ FURMINT SK s.r.o. nefakturovala za tieto služby spoločnosti JOMADO
s.r.o. Už úhrady boli realizované v hotovosti.

Správca dane z daňových kontrol, ktoré vykonával v spoločnosti BRSC s.r.o. (ktorej je konateľom taktiež

P. Q., st.) zistil, že táto spoločnosť si nesplnila dôkaznú povinnosť a správcovi dane nepreukázala, že
fakturované práce boli skutočne vykonané spoločnosťou JOMADO s.r.o., ktorá bola uvedená na faktúre.
Spoločnosť BRSC, s.r.o. nepreukázala, že skutočne prijala služby od spoločnosti JOMADO s.r.o.,
neboli predložené zoznamy zamestnaných pracovníkov, ktorí mali predmetné drevené ploty vyrábať,
nebola preukázaná, ani v akom období a kedy boli práce vykonávané pre spoločnosť BRSC, s.r.o.

Táto spoločnosť nepredložila žiadne hmotné dôkazy o tom, že prijala zdaniteľné plnenia v rozsahu od
dodávateľa služby spoločnosti JOMADO s.r.o., teda neuniesla dôkazné bremeno v zmysle ust. § 28 ods.
8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (protokol č. I/183/12493-7000/2010/HorJ zo dňa
26.1.2010 a protokol č. I I/183/12493-817/2010/HorJ zo dňa 4.1.2010.

3. Z dodávateľskej faktúry č. DF080002 zo dňa 30.1.2008 od dodávateľa DREVO SK, s.r.o., Veľká
Bara č. 5 v sume 1.011.636,-Sk za dodávku - tokajské víno samorodé suché sudové. Žalobca k tejto
faktúre nepredložil žiadne iné doklady (napr. zmluvy, objednávky, doklady o preprave). Konateľ žalobcu
P. Q. na ústnych pojednávaniach uviedol, že deklarované tokajské víno samorodé suché sudové bolo
nakúpené od dodávateľa DREVO SK s.r.o. za účelom ďalšieho predaja, bolo uskladnené v sklade vo

Q., v cisternách, ktoré sú označené názvom spoločnosti. Obchodný kontrakt na kúpu tokajského vína
samorodého suchého sudového bol dohodnutý na základe ústnej dohody. Správca dane vykonal za
prítomnosti konateľa žalobcu dňa 18.3.2010 miestne zisťovanie skladových priestorov vo Q. (zápisnica
o miestnom zisťovaní č. 738/320/5521/2010/Vaš zo dňa 17.3.2010, pričom bolo zistené, že skladovacie
priestory nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré tam majú uskladnené víno, v sklade sa

nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí, ktoré nie sú označené obchodným menom spoločností,
ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú víno, cisterny neobsahujú označenie druhu ani množstva
uskladňovaného vína. Miestnym zisťovaním nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že každá cisterna je
označená názvom spoločnosti.

Na základe uvedených zistení správca daní dospel k záveru, že žalobca v súvislosti s uvedenými
obchodmi nepreukázal existenciu práva na odpočítanie dane, čím porušil ust. § 49 ods. 1 a 2 zák. č.
22/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o DPH).

Správca dane pri daňovej kontrole ďalej zistil, že v daňovom priznaní za január 2008 žalobca deklaroval

dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH v sume 5.096.000,-Sk, priznal daň zo zdaniteľných obchodov
v tuzemsku v sume 968.240,- Sk. Išlo o predaj tovaru - drevené ploty pre odberateľa DREVO PROFIT
SK, s.r.o., Streda nad Bodrogom, 600. Napriek tomu, že správca dane neuznal reálnosť zdaniteľných
obchodov týkajúcich sa nákupu drevených plotov, podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH, správca dane
ponechal daň, ktorú je povinný žalobca odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za

zdaňovacie obdobie január 2008.

Voči dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie v ktorom tvrdil, že napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom na základe nesprávne posúdeného skutkovéhostavu. Namietal porušenie ust. § 3 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o miestnej príslušnosti, porušenie
dvojinštančnosti konania, zásad proporcionality a zákonnosti a poukázal na postup správcu dane v
súvislosti s fiktívnymi faktúrami, ktoré správca dane považoval pre účely postupu podľa § 71 ods. 6

zákona o DPH za legitímne doklady o predaji, čím bol porušený princíp neutrality DPH. Žalobca ďalej
skonštatoval, že P. Q. ako konateľ žalobcu a zároveň aj konateľ dodávateľských spoločností deklaroval
predaj tovaru len medzi spoločnosťami, v ktorých bol konateľom, prípadne fyzickou osobou alebo
osobami jemu blízkymi, ale táto skutočnosť nestačí na prijatie záveru, že zdaniteľné obchody neboli
reálne uskutočnené a boli vyhotovované faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pretože

ide len o úsudky a domnienky správcu dane. Nepredloženie požadovaných dôkazov nezbavuje správcu
dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie
a správca dane na základe nepredložených požadovaných dôkazov nemôže prijať záver, že nebola
preukázaná reálnosť zdaniteľných obchodov. Uviedol, že s poukazom na ust. § 29 ods. 1 a 2 zák. č.
511/1992 Zb. za úplnosť dokazovania bez ohľadu na dôkazné bremeno zodpovedá výlučne správca
dane. Nepredloženie požadovaných dôkazov preto nezbavuje povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie. Pretože správca dane takto nepostupoval,
jeho záver, že zdaniteľné obchody nebude reálne v spojení so závažnými procesnými pochybeniami je
predčasný a nepotvrdený. Žalobca v odvolaní konštatoval, že P. Q. viackrát ozrejmil, ako sa realizujú
obchody v spoločnostiach prepojených prostredníctvom jeho osoby. V zápisnici č. 738/320/155/10/
Jas, ktorej predmetom bolo prerokovanie protokolu spoločnosti DREVOBAL a.s. okrem iného uviedol,

že práce zabezpečovali prostredníctvom zamestnancov iných firiem (JOMADO, s.r.o.). Na píle sa
nachádzajú zásoby cca 100 000 m3 dreva, čo je 3 000 kamiónov dreva. Od roku 2005 sú stále minimálne
zásoby na pol roka dopredu. Hlavným dodávateľom guľatiny je už 5 rokov C.. C.. Spoločnosť BRSC,
s.r.o. bola výrobcom drevených plotov, pričom ploty boli vyrobené, predané medzi právnickými firmami,
ktorý tovar majú na sklade. P.. Q. predložil fotodokumentáciu o výrobe tovaru BRSC, s.r.o. o skladovaní

tovaru a o montáži drevených plotov, ale kontrolné orgány sa nikdy nespýtali, kde sú skladovacie
a výrobné priestory, nikdy nebola požiadavka na BRSC, s.r.o. ukázať výrobu, sklad a výrobky. Pre
neuznanie odpočítanie dane z faktúr za dodávku tokajského vína samorodého suchého sudového
od dodávateľa DREVO SK, s.r.o. podľa žalobcu nepostačuje zistenie správcu dane, že skladovacie
priestory nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré tam majú uskladnené víno, v sklade sa

nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí, ktoré nie sú označené obchodným menom spoločností,
ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú víno, cisterny neobsahujú označenie druhu ani množstva
uskladňovaného vína. Ak správca dane zistil takýto stav, potom mal v zmysle ust. § 41 zák. č. 511/1992
Zb.povinnosťžalobcuvyzvať,abynejasnostivysvetlilalebopravdivosťúdajovriadnepreukázal.Žalobca
ďalej v odvolaní uviedol, že skutočnosť, že prevažná väčšina spoločností P. Q. nemala zamestnancov,

majetok, dopravné prostriedky, skladovacie a prevádzkové priestory nie sú dôvodom k prijatiu záveru,
že nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti spoločnosti. P. Q. viackrát vysvetlil problematiku
absencie zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacích priestorov, prevádzkových
priestorov a pod. V súvislosti s predajom tovaru v reťazci spoločnosti prepojených prostredníctvom P..
Q. nedochádzalo k preprave tovaru a vznikali len minimálne režijné náklady. Správca dane nepredložil

žiadne hodnoverné dôkazy k svojmu tvrdeniu, že nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti a
jeho závery sú nekompetentné. Podľa žalobcu ide o subjektívny, ničím nepodložený názor správcu dane
a nejedná sa o žiadny dôkaz, ktorý by zodpovedal požiadavke preukázanosti kontrolných zistených
uvedenej v § 15 ods. 11 písm. h/ zák. č. 511/1992 Zb. Vo veci správcov dane spochybneného reálneho
nákupu drevených plotov a zistenia, že boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho

množstva žalobca uviedol, že primárnym dôkazom, ktorý vedie k spochybneniu tejto komodity je
skutočnosť, že spoločnosťou JOMADO, s.r.o. neboli predložené zoznamy zamestnaných pracovníkov,
ktorí drevené ploty vyrábali a nebola preukázaná ani tá skutočnosť, v akom období a kedy sa práce
vykonávali. Na druhej strane správca dane neuznanie odpočítania dane z nákupu drevených plotov v
spoločnosti NAFT - SM Gastro Slovaki, s.r.o., od dodávateľa BRSC, s.r.o. odôvodňuje tým, že žalobca

nepoužíva nakúpené plnenia na účely svojho podnikania ako platiteľ, pretože nevytvára pri jeho predaji
pridanú hodnotu. Tým sám správca dane spochybňuje svoje závery o tom, že v reťazci spoločností
prepojených prostredníctvom P. Q. ide o tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu. K odvolacej

námietke žalobcu, že vykonaním kontroly boli poverení zamestnanci správcu dane, ktorí nie sú
organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane žalovaný uviedol, že oznámenie o výkone
daňovej kontroly zo dňa 10.3.2009 č. 738/320/2998/09/Vaš-b, za zdaňovacie obdobie január až
september 2008, november 2008 a oznámenie o rozšírení daňovej kontroly dane z pridanej hodnotyz 29.10.2009 o zdaňovacie obdobie december 2008 vydal miestne i vecne príslušný správca dane -
Daňový úrad Kráľovský Chlmec, všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou
tohto daňového úradu a daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu z 24.3.2010 č.

738/320/6045/2010/Vaš a jeho dodatku zo dňa 15.4.2010 č. 738/320/7525/2010/Vaš. Z toho podľa
žalovaného vyplýva, že úkony týkajúce sa začatia priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli
vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Námietku
žalobcu, že výkon daňovej kontroly bol uskutočnený zamestnancami, ktorí neboli organizačne začlenení
u miestne príslušného správcu dane, nepovažoval za opodstatnenú.

K námietke uvedenej v odvolaní týkajúcej sa porušenia dvojinštančnosti konania žalovaný uviedol,
že vo vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane vyhodnotil dôkazy z daňovej kontroly, bola
daň vyrubená miestne príslušným správcom dane. Podľa § 48 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov odvolacím orgánom je orgán najvyššie nadriadený správcovi dane, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. Odvolacím orgánom bolo v čase rozhodovania Daňové riaditeľstvo SR,

ktorý aj odvolaním napadnuté rozhodnutie vydal.

K námietke týkajúcej sa zásahov daňového riaditeľstva do výkonu daňových kontrol prepojených
prostredníctvom osoby P.. Q., t.j. koordinácie „týchto kontrol“ žalovaný uviedol, že daňová kontrola nie
je samostatné konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového

konania, nie teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane. Protokol je vo
vyrubovacom konaní podkladom pre vyrubenie dane, pričom daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné
uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi. Postup Daňového riaditeľstva SR pri uplatňovaní
predpisov daňovými úradmi nie je preto v rozpore s platnými právnymi predpismi a nemôže mať za
následok porušenie ústavného práva na inú právnu ochranu na inom orgáne SR podľa článku 46 ods.

1 Ústavy SR. Ani túto odvolaciu námietku preto nepovažoval za opodstatnenú.

K námietke týkajúcej sa porušenia zásady proporcionality ustanovenej v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov žalovaný uviedol, že skutočnosť, že P.. Q. je spoločníkom a konateľom
viacerých spoločností, v ktorých prebiehali daňové kontroly nie je dôvodom na tvrdenie, že správca

dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil a podstatne ho znevýhodnil
oproti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby žalobca nemohol splniť požiadavky
zamestnancov správcu dane. Žalovaný konštatoval, že správca dane v zmysle ust. § 15 zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bol oprávnený vykonať daňovú kontrolu na preverenie
uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzené

ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných daňových subjektov
prepojených prostredníctvom osoby P.. Q.. Konštatoval, že každý daňový subjekt pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol v jednotlivých druhoch
daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť aj povinnosti
pri výkone daňových kontrol. To isté platí, aj pokiaľ je viacej daňových subjektov prepojených jednou

osobou v postavení spoločníka alebo konateľa, rovnako každý z týchto daňových subjektov musí
zabezpečiť, aby mohol splniť svoje povinnosti voči správcovi dane pri daňovej kontrole. Pokiaľ daňové
subjekty prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou, je oprávnený
správca dane pre správne určenie dane vykonať tiež miestne zisťovania a ústne pojednávania z
dôvodu preverenia fakturovaných plnení v spoločnostiach, ktoré sú dodávateľmi alebo odberateľmi

týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika výkonu daňových kontrol zo strany správcu dane je
na daňovom subjekte, pretože P.. Q. je konateľom, prípadne bol splnomocneným zástupcom v 64
spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu viacerých daňových kontrol súčasne. Konštatoval,
že do situácie, ktorá žalobcu podstatne znevýhodňuje oproti zamestnancom správcu dane a značne
obmedzuje jeho možnosti obhajovať svoje tvrdenia uplatňovať svoje zákonné práva sa dostal žalobca

sám, a to založením väčšieho množstva spoločností, pričom tak, ako to vyplýva z jeho vyjadrenia, v
každej z týchto spoločností je konateľom, resp. splnomocneným zástupcom, za každú spoločnosť koná
sám a to nielen ako konateľ, ale sám vykonáva aj všetky činnosti súvisiace s obchodnoekonomickými
a organizačnovýrobnými aktivitami týchto spoločností.

Žalovaný poukázal na to, že žalobca si svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za kontrolované
zdaňovacie obdobie nesplnil, nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane mu počas výkonu
kontroly vytvorili dostatočný časový priestor, o čom svedčia aj výzvy na predloženie a zapožičanie
dokladov, na ktoré žalobca nereagoval. Za týchto okolností zamestnanci správcu dane použili zákonnéprostriedky nevyhnutné a vhodné na preverenie uplatňovania ustanovení Zákona o DPH, ktoré následne
podrobne vyhodnotil.

K odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávnej aplikácie ust. § 71 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov v súvislosti s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (dane na výstupe)
poukazujúc na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z
pridanej hodnoty a rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-454/98, pričom žalobca tvrdil, že ak podľa
správcu dane išlo o fiktívne dodávky, potom vzhľadom k tomu, že riziko straty na daňových príjmoch boli

eliminované tým, že z dodávateľských a odberateľských faktúr vystavovatelia faktúr vysporiadali sumu
dane na faktúrach, je podľa žalobcu v rozpore s princípom neutrality zákona o DPH a judikatúrou ESD
aplikovať na fiktívne dodávky ust. § 71 ods. 6 Zákona o DPH, podľa ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo
v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný
platiť túto vyššiu sumu dane, žalovaný uviedol, že ust. § 71 ods. 6 Zákona o DPH v súlade s platnou
Smernicou112pojednávaajofaktúrealeboinomdokladeopredajinevynímajúcfaktúry,ktorýchpredmet

fakturácie neodráža skutočnosť. V danom prípade nie je možné považovať za elimináciu rizika strát na
daňových príjmoch tvrdenie žalobcu, že zo všetkých dodávateľských a odberateľských faktúr bola daň
z pridanej hodnoty riadne priznaná a odvedená. Napriek tomu, že správca dane dospel k záveru, že
zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených plotov, tokajského vína suchého sudového, neboli
reálne uskutočnené, žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil odberateľské faktúry pre

odberateľov, predmetom ktorých bol predaj drevených plotov, tokajského vína suchého sudového, a
preto bol povinný v zmysle citovaného ustanovenia Zákona o DPH daň uvedenú na faktúrach odviesť
do štátneho rozpočtu. Ak žalobca vyhotovil predmetné odberateľské faktúry, na ktorých odviedol daň
z pridanej hodnoty, pričom faktúra bola len formálna a k dodaniu deklarovaného tovaru nedošlo, mal
právo postupovať podľa § 75 ods. 7 Zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového

priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Odvolacej námietke, že závery správcu dane o tom, že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené
a že išlo o fiktívne dodávky tovaru boli založené len na skutočnosti, že P.. Q., konateľ žalobcu, v čase
deklarovaných dodávok bol aj konateľom dodávateľských a odberateľských spoločností a deklaroval

predaj tovaru len medzi spoločnosťami, ktorých je sám konateľom, prípadne fyzickou osobou alebo
osobami jemu blízkymi, že ide len o úsudky a domnienky správcu dane, ktoré neboli hodnoverne
potvrdené, pretože z dodávateľských a odberateľských faktúr bola DPH riadne priznaná a odvedená,
žalovaný uviedol, že z predložených faktúr a pokladničných dokladov, vyjadrení z ústnych pojednávaní,
vykonaných miestnych zisťovaní a na základe vlastných poznatkov správcu dane získaných v priebehu

výkonu daňovej kontroly v súvislosti s daňovými kontrolami daňových subjektov, kde P.. Q. je konateľom
správca dane zistil skutočnosti, ktoré spochybňujú reálne dodanie tovaru deklarovaného predmetnými
faktúrami. Správca dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi
spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou P.. Q., ktorý potvrdzoval všetky dodávky
tovaru za dodávateľov aj odberateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Tovar

deklarovaný na faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil sklady spoločnosti - menil iba
vlastníka - z jednej spoločnosti, kde bol konateľom P.. Q. do ďalších spoločností, kde bol tiež konateľom.
Žalobca nemal žiadny hmotný investičný majetok ani dopravné prostriedky či už vlastné alebo prenajaté,
nemá žiadnych vlastných zamestnancov, v účtovníctve žalobcu nie sú zaevidované žiadne režijné
náklady za dodávky elektrickej energie, vodné, stočné, spotrebu ostatných neskladovateľných dodávok.

Tieto zistenia a súvisiace okolnosti, ktoré vyplynuli z kontrol vykonávaných v spoločnostiach, v ktorých
je P.. Q. konateľom spochybňujú reálne dodanie tovaru tak, ako to deklarujú predmetné dodávateľské
a odberateľské faktúry. Žalobca tieto skutočnosti nevyvrátil žiadnym relevantným dôkazom, čím
nepreukázal vznik daňovej povinnosti u dodávateľov z titulu dodania tovaru, a preto správca dane
neuznal odpočítanie zo sporných dodávateľských faktúr. K tvrdeniu žalobcu, že z dodávateľských a

odberateľských faktúr bola DPH riadne priznaná a odvedená žalovaný uviedol, že nárok na odpočítanie
dane je viazaný na kumulatívne splnenie všetkých zákonov o DPH stanovených podmienok a už
nesplnenie jednej z nich tento nárok vylučuje. Napriek skutočnosti, že žalobca predložil faktúry od
platiteľov dane vyhotovené podľa § 71 ods. 2 Zákona o DPH, čím splnil Zákonom o DPH stanovenú
podmienkuvust.§51,alenepreukázalaoverovanímsprávcudanenepotvrdilvznikdaňovýchpovinností

u dodávateľov z deklarovaných dodávok tovaru v zmysle ust. § 19 ods. 1 Zákona o DPH, čo je základnou
podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 tohto zákona. Napriek tomu,
že žalobca predložil faktúry, z ktorých boli dodávatelia povinní sumu dane z pridanej hodnoty uvedenúna predmetných faktúrach priznať a odviesť, tieto doklady sú dôkazom len vtedy, ak boli vystavené na
základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie bol žalobca povinný preukázať.

K odvolacej námietke žalobcu, že nepredloženie dokladov na základe výzvy nezbavuje správcu dane
povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a že tieto rozhodujúce skutočnosti
neboli zistené čo najúplnejšie, žalovaný uviedol, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a
zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania
dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky kontrolovaného daňového subjektu preveriť a

umožniť mu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Aj keď podľa ust. § 29 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov dokazovanie vedie správca dane, dôkazné bremeno je v zmysle ust.
§ 29 ods. 8 citovaného zákona na daňovom subjekte, ktorý je zo zákona povinný preukázať všetky
skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane z pohľadu ich vierohodnosti, správnosti alebo úplnosti.

V prípade, ak niektoré skutočnosti kontrolovaný subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky. Ak
kontrolovaný daňový subjekt nepredloží požadované dôkazy, t.j. neunesie svoje dôkazné bremeno, má
správca dane právo daň vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez
súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu. Uskutočnenie zdaniteľných obchodov, či oprávnenosť
nároku na odpočítanie musí kontrolovaný daňový subjekt preukázať, pričom nestačí len všeobecné

tvrdenie, ale musí ísť o objektivizované preukázanie. Poznamenal, že ak žalobca pri výkone daňovej
kontroly poskytol zamestnancom správcu dane do zápisnice tvrdenia o tom, že vykonáva podnikateľskú
činnosť a obchoduje s tovarmi, že predmetné tovary uskladňuje v skladovacích priestoroch, tovar
nakupuje od dodávateľov (sám od seba), tovar predáva odberateľom (sám sebe) je z hľadiska
daňovej kontroly a zákonných ustanovení povinný svoje tvrdenia nielen vysvetliť, odôvodniť, ale aj

predložiť dôkazné prostriedky k týmto tvrdeniam. V danom prípade P.. Q. ako konateľ žalobcu a
zároveň konateľ dodávateľských aj odberateľských spoločností, ako aj ďalších spoločností v reťazci
predaja tovarov nielenže nedokázal vysvetliť, ale nepredložil ani žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam. Zo
zistení správcu dane je nesporné, že dodanie tovaru bolo preverovaním správcu dane spochybnené
a tieto pochybnosti neboli žalobcom žiadnym relevantným dôkazom vyvrátené. Žalobca na výzvy na

predloženie a zapožičanie dokladov nereagoval a nepredložil dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia uskutočnili
v zdaniteľných obchodoch.

K ďalšej odvolacej námietke, že napriek tomu, že žalobca vysvetlil zamestnancovi správcu dane ako
sa realizujú obchody v spoločnostiach prepojených prostredníctvom P.. Q., problematiku absencie

zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacích a prevádzkových priestorov atď,
správca dane nepredložil žiadne hodnoverné dôkazy k svojmu tvrdeniu o fiktívnosti a nereálnosti
zdaniteľných obchodov, k tvrdeniu, že nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti, a preto
jeho závery sú nekompetentné a subjektívne, žalovaný uviedol, že namietané zistenia správcu dane
(neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové priestory,

úhrady hotovosti sám sebe, fakturácia sám sebe, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa, v účtovníctve
nie sú zaevidované režijné náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných
obchodov,atedareálneuskutočňovanieekonomickejčinnosti.Žalobcadeklarovanézdaniteľnéobchody
uskutočňoval v reťazci spoločnosti personálne prepojených na osobu P.. Q. v postavení konateľa
a spoločníka spoločnosti, ktorý riadil tieto spoločnosti, vykonával v nich všetky činnosti súvisiace

s obchodnoekonomickými a organizačnovýrobnými aktivitami, t.j. potvrdzoval všetky dodávky tovaru
za dodávateľov i odberateľov, určoval ceny dodávok, formy dodávok, realizoval platby v hotovosti
za dodávateľa i odberateľa. Reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca preukazoval iba
dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré vystavoval P.. Q.. Reálne uskutočnenie
zdaniteľných obchodov nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu jeho režijných

nákladov za dodávku elektrickej energie, vodné, stočné, náklady na výkon prác cudzími zamestnancami,
pretože žalobca nemal vlastných zamestnancov, nemal žiadny investičný majetok, vlastné alebo
prenajaté dopravné prostriedky. Tieto skutočnosti spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných
chodov a vedú k záveru, že v danom prípade išlo o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo
vytvorenézdaniteľnéobchodyscieľomodčerpaniafinančnýchprostriedkovdoštátnehorozpočtuformou

nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú
výhodu.Žalovaný nepovažoval za opodstatnenú ani odvolaciu námietku, že závery správcu dane boli prijaté
v konaní poznamenané existenciou procesných vád, ktoré mali podstatný hmotnoprávny dopad na
vyrubenú daň a boli takého charakteru a obsahu, že s ich existenciou sa spája evidentné porušenie

zákonnosti. Konštatoval, že postup kontrolnej skupiny nebol v rozpore s ust. § 2 a § 29 ods. 2 zák.
č. 511/1992 Zb., správca dane vychádzal zo základných zásad daňového konania, dostatočne zistil
skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a každý dôkaz jednotlivo a prihliadol na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V tomto prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď
sám v daňovej kontrole nepreukázal a vykonaným šetrením správcu dane sa nepotvrdilo, že došlo k

dodaniu fakturovaného tovaru zo strany dodávateľov, a preto správca dane správne vyhodnotil, že neboli
splnené podmienky na uplatnenie odpočítania dane v zmysle ust. § 49 Zákona o DPH. Zo zdaniteľných
obchodov (daň na výstupe) zostala po daňovej kontrole vo výške, v akej uviedol žalobca v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie január 2007. S odvolaním nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali iné
skutočnosti ako tie, ktoré boli zistené pri daňovej kontrole.

Včas podanou žalobou zo dňa 11.11.2011 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového
riaditeľstva SR z 25.8.2011 č. I/201/14995-78250/2011/990325-r, ako aj dodatočného platobného
výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 23.4.2010 č. 73823830/8302/10/Ric a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedá ust. § 30 ods. 1, 3, § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992

Zb. v znení neskorších predpisov. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie obsahuje len popis obsahu
pôvodného rozhodnutia správcu dane, odkazu na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca
dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy
správcu dane bez toho, ak by sa ako odvolací orgán riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu.

Žalobca namietal, že celý postup správcu dane od začatia daňovej kontroly až po vydanie dodatočného
platobného výmeru je postihnutý vadami, ktoré spočívajú v tom, že správca dane na doklady predložené
žalobcom neprihliadal, ani ich náležite nevyhodnotil a naopak sústavne vyzýval žalobcu na predkladanie
nových dôkazov. Zároveň správca dane nedostatočne zistil skutkový stav a bez opory v skutkových
zisteniach rozhodol tak, že tým v konečnom dôsledku nezákonne daňovo zaťažil žalobcu. Poukázal na

to, že v prípade nákupu drevených plotov od spoločnosti TOKAJ FURMINT SK s.r.o., správca dane
nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z týchto zdaniteľných obchodov,
jedine na tom tvrdení, že spoločnosť BRSC, s.r.o., ktorá tieto drevené ploty vyrábala prostredníctvom
zamestnancov spoločnosti JOMADO s.r.o. nepreukázala, že skutočne prijala služby od spoločnosti
JOMADO s.r.o. Zároveň správca dane po zistení, že prevažná väčšina spoločností z personálne

prepojených P.. Q. ako spoločníkom a bývalým konateľom týchto spoločností, nemala zamestnancov,
majetok, dopravné prostriedky, skladové a prevádzkové priestory, bez ďalšieho prijal záver o tom,
že v týchto spoločnostiach nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to bolo
spoločnosťami deklarované v podávaných daňových priznaniach. Správca dane sa nevysporiadal s
tvrdeniami P.. Q., ktorý viackrát vysvetlil problematiku absencie zamestnancov, majetku, dopravných

prostriedkov, skladovacích priestorov atď. S poukázaním na článok 2 ods. 3 Ústavy SR žalobca uviedol,
že vzhľadom na to, že tieto spoločnosti boli personálne prepojené osobou spoločníka, resp. bývalého
konateľa, tento konal výlučne v rámci svojich zákonných oprávnení tým, že platby uskutočňoval v
hotovosti, zmluvy uzatváral ústne, ako aj tým, že zamestnancov, dopravné prostriedky, či prevádzkové
priestory sústreďoval do jednej spoločnosti v záujme rýchlejšieho, pružnejšieho a jednoduchšieho

naplnenia podnikateľského plánu, pričom povinnosť fakturovať dopravu, či poskytnúť aj služby medzi
jednotlivými spoločnosťami nevyplýva z nijakého právneho predpisu. Táto situácia nastala aj v prípade
použitia zamestnancov spoločnosti JOMADO s.r.o. (išlo o spoločnosť, v ktorej boli sústreďovaní
zamestnanci vykonávajúci práce aj pre ostatné spoločnosti personálne prepojené osobou P.. Q.) na
výrobu drevených plotov pre spoločnosť BRSC, s.r.o., pričom nepredloženie zoznamu pracovníkov, ktorí

predmetné ploty vyrábali, nemožno posudzovať ako skutočnosť vyvracajúcu vykonanie týchto prác,
čo je tvrdenie, o ktoré správca dane oprel svoje rozhodnutia. Žalobca konštatoval, že pri vykonávaní
podnikateľskej činnosti v takom rozsahu, ako bola uskutočňovaná subjektmi prepojenými P.. Q. nie
je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov, ako je napr. absencia niektorých dokladov (napr.
druhotné účtovné doklady) alebo neuskutočnenie niektorých úkonov (napr. označenie prevádzkarní

obchodným menom), ale tieto pochybenia nemôžu v konečnom dôsledku viesť k záveru správcu
dane, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené a takým spôsobom nezákonne postihovať
daňový subjekt suplujúc úlohu iným orgánom verejnej správy. Taký postup použil správca dane aj
pri daňovej kontrole, na základe ktorej dodatočným platobným výmerom nepriznal žalobcovi nárokna odpočítanie dane za nákup tokajského vína samorodého suchého sudového, pričom sa oprel iba
o výsledky miestneho zisťovania, na základe ktorého bolo zistené, že skladovacie priestory nie sú
označené obchodným menom spoločností, ktoré tam skladujú víno, ako aj jednotlivé cisterny nie sú

označené menom obchodných spoločností a druhom a množstvom vína. Podľa názoru žalobcu za
také nedostatky mohla byť žalobcovi uložená pokuta podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní a nie nepriznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť dodatočného platobného výmeru pre nedostatok dôvodov,

pretože správca dane v odôvodnení tohto rozhodnutia neuviedol vyhodnotenie všetkých dôkazov a ani
úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov.

Žalobca tiež namietal porušenie jednej zo základných zásad daňového konania, a to zásadu
dvojstupňovosti konania. Vzhľadom na skutočnosť, že v septembri 2009 sa súbežne z daňových

subjektov prepojených osobou P.. Q. vykonávalo viac ako 300 kontrol, vzniká podľa žalobcu odôvodnené
podozrenie, že riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec vzhľadom na svoje osobnostné a personálne
možnosti nebol objektívne ani schopný rozhodovať o začatí týchto kontrol a len formálne podpisoval
oznámenia alebo upovedomenia o ich začatí. V dôsledku toho vzniká odôvodnené podozrenie,
že začatie, formu a spôsob i priebeh vykonávania daňových kontrol v spoločnostiach personálne

prepojených P.. Q. od začiatku plánovalo, riadilo a zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR. Žalobca tiež
namietal postup daňového riaditeľstva pri koordinácii daňových kontrol vykonávaných v spoločnostiach
personálne prepojených osobou P.. Q.. Namietal, že daňové riaditeľstvo zasielalo správcovi dane
vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane, ktorí vykonávali daňovú kontrolu si plne osvojili
skutočnosti vyplývajúce z týchto protokolov. Tým podľa žalobcu daňové riaditeľstvo prekročilo svoje

kompetencie, pretože ust. § 3 ods. 5 písm. a/, ods. 6 písm. g/ zák. č. 150/2001 Z.z., ako aj organizačný
poriadok daňových orgánov ho neoprávňujú riadiť a unifikovať kontroly vykonávané daňovými úradmi.
Žalobca tvrdil, že postupom a úkonmi žalovaného bol porušený zákon vzhľadom na to, že o podanom
odvolaní či dodatočnom platobnom výmere rozhodoval orgán, ktorý reálne riadil aj samotnú daňovú
kontrolu a konanie na orgáne prvého stupňa, a teda v konečnom dôsledku žalovaný pri rozhodovaní o

odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru rozhodoval o vlastnom postupe a argumentácii z čoho
je zrejmé, že žalobca má právo na spravodlivý proces, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu
nebolo reálne naplnené.

Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči

odberateľom z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli
vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva. S poukazom na ust. § 71 ods. 6
Zákona o DPH však správca dane ponechal daň na výstupe. Ak aj správca dane považoval dodávky za
fiktívne „potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vysporiadať s námietkou žalobcu, že v rozsudku
ESB C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a

z toho dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať toto ustanovenie zákona o dani z pridanej
hodnoty, ktoré predpokladá existenciu faktúry ako dokladu o predaji za dodávku podliehajúcu dani a nie
fiktívnej faktúry. Správca dane teda postupoval tak, že na jednej strane pre účely dane z pridanej hodnoty
tvrdil, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej strane pre účely dane z príjmov
išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja majetku. Tento rozporuplný

prístup voči spoločnostiam v personálne prepojených P.. Q. vážne spochybňuje záver správcu dane, že
obchody realizované žalobcom sa neuskutočnili a sú fiktívne.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho
štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorá okrem iného zahŕňa aj taký významný atribút daňového

konania, ktorým je predchádzanie nadmerného zaťažovania daňových subjektov. Princíp proporcionality
z primeranosti znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a primerané na dosiahnutie cieľa. Paralelným
vykonávaním daňových kontrol u obchodných spoločností personálne prepojených P.. Q. sa vytvoril
stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti

daňovýmorgánom.Súčasťouzámeruzaťažiťžalobcuboliajstovkyvýzievamiestnychzisťovaníústnych
pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť P.. Q. ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho
tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu, najmä pokiaľ
ide o splnenie jeho dôkaznej povinnosti, sa žalobca dostal tým, že založil viac obchodných spoločností,ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane a žalovaného, čo je v rozpore s
ust. § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. a článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca tvrdil, že napriek tomuto
nezákonnému postupu daňových orgánov žalobca poskytol potrebnú súčinnosť v daňovej kontrole a

predložil obvyklé dôkazy na preukázanie reálnosti ním vykonávaných obchodov. Argumentácia žalobcu
však bez riadneho odôvodnenia bola správcom dane aj žalovaným neakceptovaná a rozhodnutia
napadnuté žalobou boli postavené na spochybnení reálnosti vykonávaných obchodov cez personálne
prepojenie obchodujúcich subjektov.

Žalobca napokon namietal, že daňovú kontrolu u neho za zdaňovacie obdobie január 2008 vykonávali
zamestnanci, ktorý neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec
- správcu dane. Túto námietku uplatňoval v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom
poukazoval na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, podľa ktorého
miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov,
t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho

zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení,
preto nebol dôvod, aby bola táto kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí neboli
organizačne začlenení u Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Týmto postupom správcu dane došlo k
porušeniu ust. § 3 a § 24 zák. č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup protizákonný. Žalovaný
sa s týmito námietkami dostatočne nevysporiadal, z jeho rozhodnutia je zrejmé, že úkony vykonávané

„pod hlavičkou“ a „v mene“ miestne príslušného správcu dane považuje aj za skutočne vykonané
miestne príslušným správcom dane podľa § 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu jediným
spôsobompodľaplatnejprávnejúpravy,akomoholsprávcadanedosiahnuťlegitímnevykonaniekontroly
zamestnancami organizačne pričlenenými miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo delegovanie
miestnej príslušnosti podľa § 4 zák. č. 511/1992 Zb. či už z dôvodu vylúčenia všetkých zamestnancov

miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z dôvodu, že miestne príslušný
správca nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to ešte pred začatím daňovej kontroly.
Pri tomto postupe sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia najbližšie nadriadeným orgánom správcu dane,
teda Daňovým riaditeľstvom SR a jeho riadne doručenie daňového subjektu. Právnu argumentáciu
citovaného Nálezu Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach napr. v rozsudku č.k. 6S

16346/2010-25 z 9.9.2010 alebo č.k. 6S 19701/2010-28 zo dňa 28.10.2010. Podľa žalobcu, ak daňová
kontrola bola vykonávaná v rozpore s § 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením
o miestnej príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony
vykonávané miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol daňovej kontroly z takto
realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať povinnosť pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť

právnym aktom, ak je založený na protiprávnom postupe.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a
administratívneho spisu žalovaného jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia

január až september 2008, november 2008, december 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol zo
dňa 24.3.2010 č. 738/320/6043/2010/Vaš a dodatok protokolu zo dňa 15.4.2010 č. 738/320/7525/2010/
Vaš. Žalobca za zdaňovacie obdobie január 2008 podal riadne daňové priznanie, v ktorom deklaroval
nadmerný odpočet v sume 1.730.855,-Sk a súčasne v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú
povinnosť v sume 968.240,-Sk.

Žalobca si uplatnil právo odpočítať daň v sume 638,60 Sk na základe faktúr od dodávateľa ČS
JOMADO s.r.o., Slovenské Nové Mesto, sídlo Hlavná 600, Streda nad Bodrogom, zaevidovaných ako
pokladničnýdokladč.V003zodňa31.1.2008zanákupPHM.Dozápisniceoústnompojednávanízodňa
17.3.2010, č.j. 738/320/4975/2010/Vaš konateľ spoločnosti P.. Q. uviedol, že žalobca si požičiaval stroje

od spoločnosti Drevo SK s.r.o. na základe zmluvy o prenájme nákladného vozidla zo dňa 1.1.2008, ktorú
pri daňovej kontrole aj predložil. Správca dane však pri kontrole zistil, že žalobca v zdaňovacom období
január 2008 nefakturoval o prenájme nákladného vozidla, sám nemá v majetku žiadne motorové vozidlá
ani iný hmotný investičný majetok, u ktorého by bol predpoklad použitia PHM a ani nebol registrovaný nadani z motorových vozidiel. Z uvedeného dôvodu právo odpočítať daň z pokladničného dokladu č. V003
z 31.1.2008 nebolo uznané, pretože žalobca nepreukázal, že tovar bol použitý na účely jeho podnikania.

Žalobca si uplatnil právo odpočítať daň v sume 1.686.820,-Sk na základe faktúry č. DS080001 zo
dňa 11.1.2008 za predaj drevených plotov od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK s.r.o., Malá Tŕňa
181. V súvislosti so zisťovaním reálnosti uskutočnenia tohto obchodu sa konateľ žalobcu na ústnom
pojednávaní do zápisnice zo dňa 10.3.2010 č. 738/320/4975/2010 vyjadril, že nakúpený tovar bol
skladovaný v jednom sklade na hospodárskom dvore v Strede nad Bodrogom, pričom išlo o skladovacie

priestory pre žalobcu, odberateľa aj dodávateľa. Tento tovar prekladal konateľ spoločnosti P.. Q.
spolu s pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o., a to nakladačom MANITOU, ktorý patril spoločnosti
NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o., ale táto služba sa nefakturovala. Drevené ploty vyrobila spoločnosť
BRSC s.r.o., pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o., ktorá ich aj platila. Pracovníci, ktorí vykonávali
u žalobcu kontrolu, použili ako dôkaz protokol o daňovej kontrole vykonanej v spoločnosti BRSC s.r.o.
zo dňa 26.1.2010 č. I/183/12493-7000/2010/HorJ a protokol zo 4.1.2010 č. I/183/12493-817/2010/HorJ

z ktorého bolo zistené, že spoločnosť BRSC s.r.o. pri kontrole nepredložila žiadne hmotné dôkazy o
tom, že prijala zdaniteľné plnenia v rozsahu od dodávateľa služby spoločnosti JOMADO s.r.o., a teda
neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Správca dane preto dospel k záveru, že ak nebolo preukázané, že spoločnosť BRSC s.r.o. skutočne
prijala službu od spoločnosti JOMADO s.r.o., neboli predložené zoznamy zamestnaných pracovníkov,

ktorí drevené ploty vyrábali, nebola preukázaná ani tá skutočnosť, v akom období sa práce pre BRSC,
s.r.o. vykonávali, preto dospel správca dane k záveru, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie
zdaniteľných obchodov a vznik daňovej povinnosti v takom rozsahu, ako je to uvedené v predložených
daňových dokladoch. Žalobca totiž okrem faktúry a pokladničných dokladov nepredložil žiadne iné
doklady, napr. zmluvy, objednávky, doklady o preprave a podobne.

Žalobca si ďalej uplatnil právo odpočítať daň v sume 1.011.636,-Sk na základe faktúry č. DF080002
zo dňa 31.1.2008 za predaj tovaru - tokajské víno samorodé suché sudové od dodávateľa Drevo
SK s.r.o., Veľká Bara 5. Ani v tomto prípade správca dane neuznal právo odpočítať daň za nákup
tovaru z dôvodu, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a vznik daňovej

povinnosti v rozsahu, ako je to uvedené na dokladoch predložených ku kontrole a iné doklady k faktúre
žalobca nepredložil, pretože uzavrel pred dodávateľom iba ústne dohody. V rámci dokazovania reálnosti
uskutočnenia zdaniteľných obchodov správca dane uskutočnil ústnym pojednávaním dňa 24.11.2009.
Žalobca na otázku, kde bolo víno po jeho nákupe uskladnené uviedol, že v sklade vo Q.. Konateľom
spoločnosti bolo dohodnuté vykonanie miestneho zisťovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 17.3.2010

v skladovacích priestoroch Q. pri ktorom bolo zistené, že skladovacie priestory nie sú označené
obchodným menom spoločnosti, ktoré tam majú uskladnené víno, v sklade sa nachádza množstvo
cisterien rôznych veľkostí, ktoré nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré v jednotlivých
cisternách uskladňujú víno, cisterny neobsahujú označenie druhu ani množstva uskladňovaného vína.
Na základe týchto zistení správca dane nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane uplatnený na

základe spomínanej dodávateľskej faktúry za predaj tovaru - tokajské víno samorodé suché sudové.
Správca dane konštatoval, že došlo k porušeniu ust. § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH a poukázal
na to, že zákonná úprava postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočítanie dane v zmysle
citovaného ustanovenia zákona je špeciálnou zákonnou úpravou vo vzťahu ku všeobecnej zákonnej
úprave podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, a preto nesplnením

podmienky podľa § 49 Zákona o DPH nevzniká nárok na odpočítanie dane.

Protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly bol podkladom pre vydanie dodatočného platobného
výmeru zo dňa 23.4.2010 č. 738/230/8302/10/Ric. Žalobca proti dodatočnému platobnému výmeru
odvolanie. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím, ktoré žalobca napadol žalobou, dodatočne platobný

výmer potvrdilo z dôvodov, ktoré sú uvedené v prvej časti odôvodnenia tohto rozsudku.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy vykladá uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto Ústavou.Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 107 ods. 4 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p., ak po začatí konania zanikne
právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd

konanie zastaví.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, miestna príslušnosť správcu dane
sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak
miestoskutočnéhovedeniaaufyzickejosobyjejtrvalýmpobytom,inakmiestom,kdesaobvyklezdržuje.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 30.12.2010 daňovou kontrolou sa zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní
vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu
dane podľa § 1a písm. j/ prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu

dane.

Podľa § 29 ods. 1 citovaného zákona dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 cit. zákona správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 cit. zákona ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania,
hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné

listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 cit. zákona daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 cit. zákona rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak to
ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké

úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 6 Zákona o DPH, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu
sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zák. č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, orgánom štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 cit. zákona v spojení s článkom 4 veta prvá s účinnosťou od 1.1.2012 sa zrušuje zákon č.
150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t.j. ruší sa Daňové riaditeľstvo SR (§
2 a § 3 zák. č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch).Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie
DPH v zdaňovacom období január 2008 v celkovej sume 88.597,72 € (2.669.095,-Sk) na základe už
spomínaných dodávateľských faktúr od dodávateľov ČS JOMADO s.r.o., Slovenské Nové Mesto, sídlo

Hlavná 600, Streda nad Bodrogom, TOKAJ FURMINT SK, s.r.o., Malá Tŕňa 181 a Drevo SK, s.r.o., Veľká
Bara 5. Rovnako v súlade so zákonom správca dane ponechal DPH, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú
daňovú povinnosť a ktorú je žalobca ako platiteľ DPH povinný v zmysle ust. § 71 ods. 6 Zákona o DPH
odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2008.

Z obsahu spisu vyplýva, že uskutočnený nákup pohonných hmôt, drevených plotov a tokajského vína
samorodého suchého sudového žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými
dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné
doklady vystavoval P.. Q. ako konateľ obchodných spoločností, ktoré boli zúčastnené na deklarovaných
obchodoch. Súd považuje za správny záver správcu dane, že deklarované obchodné transakcie
nesledovalo skutočný obchodný účel, ale bol len nástrojom na získanie daňovej výhody zo štátneho

rozpočtu. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať
splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku na odpočítanie DPH. Táto povinnosť (dôkazné
bremeno) vyplýva pre žalobcu z ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb., žalobca však nepredložil žiadne
dôkazy, ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet z pridanej
hodnoty, t.zn., že svoje dôkazné bremeno neuniesol, a preto správca dane mal právo vymerať mu daň

podľa dôkazov, ktoré mal k dispozícii a ktoré si zaobstaral tiež sám bez súčinnosti žalobcu.

Žalobca v žalobe tvrdil, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje dostatok dôvodov a je nepreskúmateľné,
a preto nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Treba
konštatovať, že rozhodnutie žalovaného obsahuje opis skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou

kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom zaplateného
nadmerného odpočtu na DPH. V dôvodoch rozhodnutia sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými
odvolacími námietkami. V napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre
vydanie jeho rozhodnutia a zdôvodnil ich, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných
dôkazov a aplikácie relevantnej právnej úpravy. Tvrdenie žalobcu, že správca dane neprihliadol na ním

predložené doklady a nevyhodnotil ich, ale naopak, vyzýval ho na predloženie nových dôkazov, ktoré
v prejednávanej veci nemali právny význam, súd nepovažuje za opodstatnené, pretože žalobca, ako
už bolo spomínané, predložil na preukázanie zdaniteľných plnení iba faktúry, príjmové a výdavkové
pokladničné doklady a tiež zmluvy o nájme motorového vozidla a skladovacích priestorov. Dôkazy, ktoré
žiadal správca dane od žalobcu, boli potrebné na preukázanie, či sa deklarované obchody aj reálne

uskutočnili.

V prípade dodania drevených plotov od spoločnosti TOKAJ FURMINT SK s.r.o. bolo zistené, že
zmluva o dodávke drevených plotov bola uzavretá medzi obchodnými spoločnosťami ústne. Drevené
ploty mala vyrábať spoločnosť BRSC, s.r.o. pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o. Správca dane v

záujme zistenia zisťoval z protokolov o daňových kontrolách vykonaných v spomínaných obchodných
spoločnostiach, pričom bolo zistené, že spoločnosť BRSC, s.r.o. nepredložila žiadne dôkazy o tom, že
prijala zdaniteľné plnenia od spoločnosti JOMADO s.r.o., teda, že pracovníci tejto spoločnosti vyrábali
spomínané drevené ploty, keďže nepredložila žiadne zoznamy zamestnaných pracovníkov a nebolo
preukázané ani v akom období a kedy boli práce vykonávané pre spoločnosť BRSC, s.r.o. Pretože

nebolo preukázané, že spoločnosť BRSC, s.r.o. mala k dispozícii drevené ploty, nebolo preukázané
ani to, že ich dodala spoločnosti TOKAJ FURMINT SK s.r.o. a tá v zdaňovacom období január 2008
žalobcovi. Drevené ploty boli podľa vyjadrenia konateľa žalobcu skladované v skladovacích priestoroch,
ktoré mal žalobca prenajaté od spoločnosti DREVO SK, Veľká Bara a k jednotlivým obchodným
transakciám dochádzalo v rámci tohto skladu iba presunom drevených plotov z jedného miesta na

druhé. Uvedené skutočnosti spochybňovali reálnosť deklarovaných obchodov, a preto správca dane
nepochybil, keď žalobcovi nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty nepriznal.

Podobne aj v prípade deklarovaného zdaniteľného obchodu týkajúceho sa tokajského vína samorodého
suchého sudového od dodávateľa DREVO SK s.r.o., ktoré malo byť uskladnené v skladoch vo

Q. bolo zistené, že obchodný kontrakt bol uzavretý na základe ústnej dohody. Sudové víno bolo
uskladňované v cisternách, ktoré neboli označené ani obchodným menom spoločnosti, ani druhom
a množstvom uskladňovaného vína. Poznatky, ktoré zistil správca dane miestnym zisťovaním v
skladovacích priestoroch viedli k tomu, že pochybnosti reálnosti uskutočnenia deklarovaného obchoduneboli odstránené. Podobne aj nákup pohonných hmôt deklarovaný faktúrou od dodávateľa ČS
JOMADO s.r.o., Slovenské Nové Mesto, žalobca preukazoval iba zmluvou o nájme motorového vozidla.
Nevedel však predložiť na výzvu správcu dane dôkazy o tom, že by účtoval o nájme nákladného vozidla

a sám nemal vo svojom majetku žalobca žiadne motorové vozidlá ani iné prostriedky, ktoré by nákup
povinných hmôt odôvodňovali. Ani v tomto prípade správca dane nepostupoval v rozpore so zákonom,
keď neuznal žalobcovi právo odpočítať daň z výdavkového pokladničného dokladu.

Konštatovanie správcu dane ako žalovaného o tom, že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad

ekonomickej činnosti v rozsahu ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní, je v súlade so
zisteniami správcu dane. Žalobca nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiaden hnuteľný
alebo nehnuteľný majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s
podnikateľskou činnosťou.

Žalobca v žalobe namietal porušenie zásady dvojstupňovosti konania a prekročenie kompetencií

Daňového riaditeľstva SR formou priamych zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov
prepojených prostredníctvom osoby P.. Q. a koordináciu týchto daňových kontrol. K tejto námietke
súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR, č.k. I/ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008, v ktorom
sa konštatuje, že „daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým
procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie teda samostatnou fázou

daňového konania, ale úkonov správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu daňovej kontroly
stanovuje § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole
nie je legislatívne upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie a
rozhodnutie správcu dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom,
či skutkové zistenia obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto

žalobcom tvrdené nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol subjektov
prepojených prostredníctvom P.. Q. nemôžu predstavovať porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR.

Súd považuje postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ ide o žalobcom tvrdené
zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených plotov pre odberateľa DREVO PROFIT SK s.r.o,

Streda nad Bodrogom 600, hoci nebola preukázaná reálnosť zdaniteľných obchodov týkajúcich sa
nákupu drevených plotov. Postup správcu dane je v súlade s ust. § 71 ods. 6 Zákona o DPH, ktorého
obsahom je premietnutie článku 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme daní z pridanej
hodnoty (DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre). Žalobca vystavil odberateľskú
faktúru, ktorou deklaroval predaj drevených plotov, na ktorej uviedol DPH, je povinný túto daň odviesť

do štátneho rozpočtu. Ak žalobca vystavil faktúru len formálne a k dodaniu deklarovaného tovaru
nedošlo, mal právo postupovať podľa § 73 ods. 7 Zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného
daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že si nemohol
plniť svoju dôkaznú povinnosť a realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v zmysle § 2
ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb., a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce

jeho tvrdenia, pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, ktorej
konateľom bol P.. Q. sa vytvoril úmyselne taký stav, v ktorom žalobca nemohol reálne plniť požiadavky
správcu dane. Tým došlo k zásade proporcionality, ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu
podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR.

Súd poukazuje na to, že podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR v náleze
PL. ÚS 67/07 tak, že „obmedzenie, resp. zasahovanie do Ústavou chránených práv a slobôd, je
ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému
legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j.
ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah

medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Je nesporné, že P.. Q. založil a bol konateľom alebo spoločníkom veľkého počtu obchodných
spoločností, ktoré medzi sebou uskutočňovali zdaniteľné obchody a podľa vlastného vyjadrenia
bol v tomto reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný a ku všetkým kontrolovaným

skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky, preto bol súbežný
výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia
skutočného stavu. Žalobca teda z toho dôvodu nemohol byť zvýhodnený oproti daňovému subjektu,
ktorého nie je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach, jeho námietka ohľadom nezákonnostipostupu správcu dane len z toho dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými
kontrolami v obchodných spoločnostiach, ktoré sú prepojené jeho osobou, je preto právne irelevantná.
Potrebu súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov personálne prepojených P.. Q.

žalovaný aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo totiž možné preukázať iba
zisťovaním pohybu tovaru v reťazci v spoločnostiach, kde bol konateľom P.. Q.. Snahou správcu dane
bolo zistiť pôvod tovaru, teda kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v
reťazci obchodných spoločností sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností, preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou

proporcionality. Nemožno preto akceptovať ani námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne
vykonávaných daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, pretože tomuto počtu zodpovedal počet
obchodných spoločností, ktoré boli personálne prepojené osobou P.. Q.. Menovaný založením veľkého
počtu obchodných spoločností realizoval svoje ústavné právo slobodne podnikať, na druhej strane bol
povinný akceptovať aj postupy orgánov daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri
správe daní.

Žalobca napokon namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného a dodatočného platobného výmeru
správcu dane v dôsledku toho, že daňovú kontrolu vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli
organizačnezačleneníakozamestnancimiestnepríslušnéhosprávcudane-DaňovéhoúraduKráľovský
Chlmec. Žalobca toto tvrdenie podoprel nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa

10.12.2009. Uviedol, že právne závery vyplývajúce z tohto nálezu krajský súd vo svojej doterajšej
rozhodovacej praxi akceptoval.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR, prezentovanej rozsudkami č.k. 5 Sžf 68/2011 zo dňa 23.2.2012, 4 Sžf 8/2012 zo

dňa 26.6.2012, 4 Sžf 15/2012 zo dňa 26.6.2012, 5 Sžf 64/2012 z 30.9.2013.

Najvyšší súd SR v rozsudku z 23.2.2012, č.k. 5 Sžf 68/2011 uviedol :

„Na margo žalobcu namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd SR dáva do

pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR, č.k. II. ÚS 159/2009-19 z 13.4.2011, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5 Sžo 101/2010 z
27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5S 54/2005 z 25.2.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného
Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.6.2005 a vrátil vec žalovanému na

ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa
30.5.2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného - riaditeľa Daňového úradu Košice
V) vo vo veci určenia kontrolnej skupiny.

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý v

preskúmavanom rozsudku sp.zn. 5 Sžo 101/2010 z 26.10.2010: V doterajšom konaní nebol vykonaný
dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového úradu Košice V, podanej
žalobcom, ako to vyžaduje § 24 Zákona o správe dane a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba
dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré
daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa Zákona o správe daní a poplatkov,

a to v čase predchádzajúcom poverením zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 Zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor

Ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 Zákona o správe daní a
poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol

realizovaný, ktorý spočíval v mene formálnych úkonov, ktorých opodstatnenie a tým aj ich právny základ
plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2000 o daňových
orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom
s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú,potomjelogické,ževoblastištátnozamestnaneckýchvzťahovivzťahovpracovnoprávnychjeoprávnené
konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú
svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa

daňového úradu Kráľovský Chlmec. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo Zákona o štátnej službe a
z organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa daňového úradu Kráľovský
Chlmec. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného,
vecne príslušného správcu dane...

Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.9.2006 vychádzal okrem iného
zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu Prešov I došlo
pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo
z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach
daňového subjektu - § 1a písm. b/ zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom období)...

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 5 Sžo 101/2010 z 26.10.2010 ohľadne
zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov, správy daní pri určení kontrolnej skupiny Ústavný
súd SR vo svojom rozhodnutí č.k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.4.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril,
že predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam

vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne
príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako
zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného

správcu dane, a toto v predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného
k orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom
SR v jeho uzneseniach, č.k. I. ÚS 192/08-28 zo 4.6.2008, č.k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č.k. II.
ÚS 137/10-28 z 24.3.2010 a č.k. II. ÚS 159/11-19 z 13.4.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný,
nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané
porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osoby okolností konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie
právneho názoru vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR, č.k. II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 za
ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu“.

V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné postupovať

tak, aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k
porušeniu princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bola vyvolaná
ďalšími rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods. 1,
2 Ústavy SR v súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli
organizačne začlenení k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu SR

vyplývajúceho z citovaných rozsudkov si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje a tým mení svoju
doterajšiu rozhodovaciu prax, na ktorú poukázal žalobca v žalobe. Podľa názoru súdu zmenou svojej
rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, resp.
porušeniu princípu právnej istoty. Zmenu svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil.

Pretože zákonom č. 479/2009 Z.z. bolo s účinnosťou od 1.1.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo SR, so
sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na
novozriadené Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom v Banskej Bystrici, krajský súd podľa § 107 ods. 4
O.s.p. v spojení s § 250 ods. 4 O.s.p. na strane žalovaného koná s uvedeným právnym nástupcom
pôvodne uvádzaného žalovaného.

Pretože rozhodnutia žalovaného a správcu dane sú v súlade so zákonom, súd žalobu podľa § 250j ods.
1 O.s.p. zamietol.Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní
sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.,konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.