Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, November 9, 2015

Súd: Okresný súd Vranov n/T
Spisová značka: 11C/136/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814206543
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Zolotová
ECLI: ECLI:SK:OSVT:2015:8814206543.3

Rozhodnutie

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Andreou Zolotovou v právnej veci žalobcu: CCRB
a.s. so sídlom Olivova 948/6, Praha 1, IČ: 24723576, zast. Mgr. Martinom Strakom, advokátom, AK so
sídlom Hviezdoslava 9, Bardejov, adresa na doručovanie: Londýnska 674/55, Praha 2 proti žalovanej:
T. Y., O.. XX.XX.XXXX, V. D. U.Š. XXX, t.č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníkom U. V.,
tajomníčkou OS B. o zaplatenie 122.924,68 Kč s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 100.544,53 Kč spolu s úrokom z omeškania vo výške
7,75 % ročne zo sumy 100.544,53 Kč od 19.11.2010 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho
poplatku vo výške 343,68 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 259,66 eur na účet právneho
zástupcu žalobcu Mgr. Martina Straku a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 21.07.2014 domáhal voči žalovanej zaplatenia
sumy 122.924,68 Kč spolu s úrokom riadnym a s úrokom z omeškania od 19.11.2010 do zaplatenia.

Podanie žaloby odôvodnil tým, že dňa 23.10.2009 bola medzi žalovanou a právnym predchodcom
žalobcu Raiffeisenbank, a. s., so sídlom Praha 4, Hvězdova 1716/2b uzatvorená Smlouva o vydaní
kreditní karty č. XXXXXXX. Súčasťou tejto zmluvy sú i Všeobecné obchodné podmienky, obchodné
podmienky pre vydávanie a používanie kreditných kariet Raiffeisenbank a. s. a prehľad úrokových
sadzieb Raiffeisenbank a. s. Na základe hore uvedenej zmluvy bola žalovanej vydaná kreditná karta typu
VISA Exclusive č. XXXXXXXXXXXXXXXX. Žalovanej bol stanovený úverový limit do výšky 113.000,-

Kč v súlade s ustanovením zmluvy. Podľa čl. VII obchodných podmienok pre vydávanie a používanie
kreditných kariet Raiffeisenbank a. s. sa žalovaná zaviazala hradiť úrok riadny vo výške 2,07 % p.
m., teda 24,84 % p. a. z vyčerpanej istiny. Žalovaná sa zaviazala hradiť splátky v súlade s čl. VII.1
Obchodných podmienok pre vydávanie a používanie kreditných kariet Raiffeisenbank a. s. vždy alespoň
vo výške tzv. povinnej minimálnej splátky. Podľa čl. VII 5 Obchodných podmienok pre vydávanie
a používanie kreditných kariet Raiffeisenbank a. s. výška povinnej minimálnej splátky činí 5 % z

vyčerpanej istiny, minimálne 500,- Kč. Dňa 18.11.2010 bolo žalovanej zaslané prehlásenie o okamžitej
splatnosti v súlade s čl. XIII.2.d) Obchodných podmienok pre vydávanie a používanie kreditných kariet
Raiffeisenbank a. s., neboť bol v omeškaní s úhradou pravidelných mesačných splátok, čímž došlo k
porušeniu zmluvy podľa čl. XII.1a) podmienok. Ku dňu splatnosti, t. j. k dňu 18.11.2010 činila dlžná
čiastka 122.924,68 Kč. Podľa čl. 7.8.1 Všeobecných obchodných podmienok sa zásielka považuje
za doručenú 5 dňom od odoslania. Žalovaná čiastka je tvorená istinou vo výške 113.000,- Kč a

kapitalizovaným príslušenstvom (t. j. úroky a poplatky ku dňu zosplatnenia) vo výške 9.924,68 Kč. Podľa
čl. VIII.5 Obchodných podmienok pre vydávanie a používanie kreditných kariet Raiffeisenbank a. s.je stanovené, úroky a poplatky sú splatné pravidelne mesačne vždy k dátumu splatnosti uvedenému
na príslušnom výpise z kartového účtu a poté, nejsou-li splatené, sa stávajú súčasťou nesplateného
istiny úveru. Podľa ustanovenia čl. VIII Obchodných podmienok pre vydávanie a používanie kreditných

kariet je žalovaná povinná platiť z čerpanej čiastky úroky riadne, ktoré sú sadzobníkom stanovené
pre kreditnú kartu typu VISA Exclusive vo výške 24,84 %. Ďalej tvorí príslušenstvo zákonný úrok z
omeškania. Celkový zostatok úveru činí 122.924,68 Kč spolu s úrokom riadnym vo výške 24,84 % p. a.
z čiastky 113.000,- Kč od 19.11.2010 do zaplatenia a zákonným úrokom z omeškania vo výške 7,75 %
p. a. z čiastky 113.000,- Kč od 19.11.2010 do zaplatenia. Vyššie uvedená pohľadávka bola postúpená

žalobcovinazákladeSmlouvyopostoupenípohledávekzodňa28.03.2011.Dňa13.04.2011,16.05.2011
a 03.06.2011 boli žalovanej zaslané výzvy k úhrade dlžnej sumy. Na predmetnú pohľadávku nebolo k
dnešnému dňu nič uhradené. Žalobca nesúhlasí s uhradením predmetnej pohľadávky v splátkach.

Žalovaná si zásielky zasielané súdom nepreberala. Keďže sa súdu nepodarilo zistiť jej pobyt, súd jej
ustanovil vo veci opatrovníčku U. V., tajomníčku OS B., ktorá vo veci vzniesla námietku premlčania.

Rozsudkom zo dňa 26.01.2015, č.k.11C 136/2014-49 súd žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu
premlčania. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Na základe podaného odvolania Krajský
súd rozsudkom č. k. 16Co 58/2015-70 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a to uznesením zo dňa
06.07.2015. Vo svojom odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí konštatoval, že

zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je spotrebiteľskou zmluvou,
pretopriposudzovanípremlčanianárokuzpredmetnejzmluvyaplikovalustanovenie§101Občianskeho
zákonníka o trojročnej premlčacej dobe, v dôsledku čoho žalobu zamietol. Záver súdu prvého stupňa o
zamietnutí žaloby je nepreskúmateľný v tom smere, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, ktorého hmotné

právo správne aplikoval, dospel k záveru, že na premlčanie žalovaného nároku je potrebné aplikovať
Občiansky zákonník. Rovnako nie je možné zistiť ani to, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s
konštantnou judikatúrou Českej republiky vo vzťahu k posudzovaniu premlčania práva podľa ustanovení
Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 zo dňa 24.7.2012 (R 135/2012). V

tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na náležité odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR z 10. 11.
2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. „Ústavný súd poukazuje na
svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v
tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a

rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS
10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že
na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako

aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,
ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 481/2011). Napokon povinnosť súdu rozhodovať v obdobných

veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody
pre tento odklon jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť
od súdneho precedensu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda
nesie bremeno argumentácie), je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej
argumentácie (napr. Alexi, R: A theory of legal argumentation. A theory of rational discourse as

theory of legal justification. Oxford: Clarendon trest vs. 1989, s. 277 - 278, citovaný v článku autora
Petra Wilflinga, vzájomne si odporujúca judikatúra je porušením dohovoru: BEIAN V. Rumunsko na
www.otvorenepravo.sk ). Účastníci konania musia mať dôveru v určitú
rozhodovaciu prax súdov v skutkovo i právne porovnateľných veciach. Vzniknutú procesnú situáciu,keďže súd prvého stupňa svoje závery dostatočne právne neodôvodnil a zároveň sa aj odklonil od
judikatúry, pričom svoj postoj ničím nezdôvodnil, možno preto uzavrieť konštatovaním, že súd prvého
stupňa odňal účastníkom možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,

a to vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým
preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu. So zreteľom na uvedené odvolací súd preto v zmysle ustanovenia
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. rozsudok zrušil a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa v novom konaní bude vo vyššie

naznačených intenciách opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 157 ods. 2 O.s.p.)
tak, aby pôsobilo presvedčivo. V ďalšom konaní rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (224 ods.
3 O.s.p.).

Súd opätovne vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom a jeho prílohami a to
žiadosťou o vydanie kreditnej karty, oznámením o prehlásení okamžitej splatnosti zo dňa 18.11.2010,

zásielkou na čl. 9, výzvou k úhrade zo dňa 13.04.2011 na čl. 9a, vývzou na úhradu zo dňa 16.05.2011,
zo dňa 03.06.2011, obchodnými podmienkami pre vydanie a používanie kreditných kariet, zmluvou o
postúpení zo dňa 28.03.2011 na čl. 15, 16, výpisom z účtu, všeobecnými obchodnými podmienkami,
správami o pobyte žalovanej, vyjadrením opatrovníčky žalovanej, odvolaním žalobcu, vyjadrením
žalobcu k pojednávaniu, vyjadrením opatrovníčky žalovaného a na základe takto vykonaného

dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

Pôvodný veriteľ Raiffesenbank, a.s. a žalovaná uzatvorili zmluvu o vydaní kreditnej platobnej
karty. Išlo tak vlastne o bezúčelový úver, kde bolo žalovanej povolené čerpanie do výška
113.000 Kč. Z predložených výpisov vyplýva, že žalovaná finančné prostriedky na kreditnej karte č.

XXXXXXXXXXXXXXXX čerpala. Dlh ku dňu 08.11.2010 predstavoval sumu 122.974,68 Kč.

Listom zo dňa 18.11.2010 pôvodný veriteľ prehlásil okamžitú splatnosť vyčerpanej čiastky vrátane
úrokov zo zmluvy o vydaní kreditnej karty č. XXXXXXXXXXXXXXXX.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.03.2011 pôvodný veriteľ Raiffeisenbank a.s. ako postupca
postúpila pohľadávku voči žalovanej, ktorá je predmetom tohto konania, na žalobcu ako postupníka, čo
vyplýva z prílohy k zmluve.

Podľa § 10 ods. 3 Zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení

neskorších predpisov zmluvy sa spravujú, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak, spravidla právnym
poriadkom štátu, v ktorom obidve strany majú sídlo (bydlisko); ak nemajú sídlo (bydlisko) v tom istom
štáte a ak sa zmluva uzaviera medzi prítomnými, právnym poriadkom miesta, kde bola zmluva uzavretá;
ak sa zmluva uzavrela medzi neprítomnými, právnym poriadkom sídla (bydliska) príjemcu návrhu na
uzavretie zmluvy.

Keďže Smluva o vydaní kreditnej karty bola uzavretá v ČR, súd ďalej nároky navrhovateľa posudzoval
podľa českého právneho poriadku.

Podľa § 269 ods. 2 Obchodního zákoníka, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je upravená

ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva uzavretá nie je.

Podľa ust. § 497 Obchodního zákoníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej čiastka a dlžník sa zväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa ust. § 502 ods. 1,2 Obchodního zákoníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný paltiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššie prípustnej výške stanovenej zákonnom
alebo na základe zákona. Ak nie je sú takto úroky stanovené je dlžník povinný platiť obvyklé úroky
požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v dobe uzavretia zmluvy. Ak si strany

dojednajú vyššie úroky
než ako sú prípustné podľa zákona alebo na základe zákona je, je dlžník povinný platiť úroky vo výške
najvyššie prípustnej. Pri pochybnostiach sa má za to, že dojednaná výška úrokov sa týka ročného
obdobia.Podľa ust. § 506 Obchodního zákoníka ak je dlžník v omeškaní v vrátením viac ako dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať,a

by dlžník vrátil dlžnú čiastku a úroky.

Podľa § 369 Obchodního zákoníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho
časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej čiastky
úroky z omeškania určené v zmluve, inak určené predpismi občianskeho práva. V zmysle nariadenia

vlády č. 163/2005 Sb. výška úrokov z omeškania zodpovedá ročnej výške repo sadzby stanovenej ČNB,
zvýšenej o sedem percentuálnych bodov. V každom kalendárnom polroku, v ktorom trvá omeškanie
dlžníka, je výška úrokov z omeškania závislá od výšky repo sadzby stanovenej ČNB a platnej pre prvý
deň príslušného kalendárneho polroka.

Podľa § 100 ods. 1 Občanského zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone

ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občanského zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 111 Občanského zákonníka, zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby.

Podľa § 524 ods. 1, ods. 2 Občanského zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu

dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou
prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa ust. § 392 ods. 1 zák. č. 513/1991 Obchodního zákonníka u práva na plnenie záväzku beží
premlčacia doba odo dňa, kedy mal byť záväzok splnený alebo malo byť započaté s jeho plnením (doba

splatnosti).

Podľa ust. § 397 zák. č. 513/1991 Obchodního zákonníka ak neustanoví zákon pre jednotlivé práva inak,
činí premlčacia doba štyri roky.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
bola uzavretá zmluva o úvere, ktorá bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení, ktoré postúpenie
bolo preukázané v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka ako aj zákona o
spotrebiteľských úveroch a preto má súd za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní.

Ďalej mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzavretá
zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva.

Z vyjadrenia žalobcu - odvolania zo dňa 06.03.2015 vyplýva, že žalobca sa nestotožňuje s názorom
prvoinštančného súdu, ktorý žalobu zamietol z dôvodu premlčania pretože v predmetnej veci sa jedna

o zmluvu o úvere uzavretú podľa ustanovenia § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodního zákonníku
na ktorú sa teda vzťahuje všeobecná štvorročná premlčacia lehota. Na podporu svojich tvrdení, že
sa na predmetnú zmluvu nepoužije všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa zákona č. 40/1964
Obč. zákonníka alebo obecná štvorročná lehota podľa zák. č. 513/1991 Obchodního zákoníka, žalobca
odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. k. 32Cdo 3337/2010 zo dňa 24.07.2012 ( R

135/2012), kde Najvyšší súd dospel k záveru, že ustanovenie Občanského zákonníku o premlčaní
za ustanovenie smerujúce k ochrane spotrebiteľa považovať nemožno. Zmluvnými stranami tzv.
absolútnych obchodov sú z podstaty veci nielen podnikatelia, ale často tiež spotrebitelia. Nepriaznivý
dopad tvrdší obchodnoprávne úpravy na spotrebiteľov zmierňuje zák. č. 513/1991, Obchodní zákoník
požiadavkám, že i v obchodnoprávnych vzťahoch je treba použiť ustanovenie smerujúce k ochrane

spotrebiteľa vždy, ak je to v prospech zmluvnej strany, ktorá nie je podnikateľom. Podľa Najvyššieho
súdu nemožno výkladom § 262 odst. 4 zákona č. 513/1991 Obchodního zákoníku dospieť k záveru, že
odôvodňujúca aplikácia akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. A
to preto, že taký záver by vnášal do právnych vzťahov zásadnú neistotu a znamenal by tiež výraznýzásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Najvyšší súd ďalej argumentoval, že úprava
premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa, pretože odlišne stanovená dĺžka
premlčacej doby v obianském a obchodním zákoníku je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov,

z nich však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany, teda spotrebiteľa. Premlčanie pôsobí voči obom
stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len
niektorú z nich za výhodnejšiu pre spotrebiteľa. Aplikácia kratšej všeobecnej premlčacej doby podľa
Občanskeho zákoníku, t. j. trojročnej oproti úprave v Obchodním zákoníku, t. j. štvorročnej by podľa
Najvyššieho súdu predstavovala pre spotrebiteľa výhodu len v prípade, že by bol v postavení dlžníka.

Keby bol naopak v postavení veriteľa, potom by ovšem kratšej premlčacej doby už výhodou nebola.
Ako neprijateľný označil Najvyšší súd tiež taký výklad § 262 odst. 4 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodního
zákoníka, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícií nositeľa práv či v pozícií osoby majúcej povinnosť
a podľa toho umožňoval použitie príslušného ustanovenia o premlčaní v Občanskem alebo Obchodním
zákoníku podľa konkrétnej situácie. Nesprávnosť tohto výkladu Najvyšší súd demonštroval na dĺžke
premlčacej doby v prípade uznania záväzku podľa Občanskeho a Obchodního zákoníka. Podľa úpravy v

občianskoprávnom, ktorá by mala byť pre spotrebiteľa priaznivejšia preto, že stanoví kratšiu všeobecnú
premlčaciu dobu je podľa § 110 odst. 1 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka premlčacia doba
desaťročná, kdežto podľa úpravy v § 407 odst. 1 zák č. 513/1991 Obchodního zákoníka je premlčacia
doba štvorročná. V prípade uznania záväzku dlžníkom je teda úprava premlčacej doby v oboch
zákonoch,pokiaľideojejdĺžku,úplneopačnázhľadiskavýhodnostiprespotrebiteľavpostavenídlžníka.

I z tohto porovnania úpravy premlčania v Občanském a Obchodním zákoníku možno teda dôvodiť,
že ustanovenie o premlčaní v Občanském zákoníku nemožno považovať za ustanovenie na ochranu
spotrebiteľa v zmysle § 262 odst. 4 zák. č. 513/1991 Obchodního zákoníka.

Opatrovníčka žalovanej v priebehu súdneho konania vzniesla námietku premlčania voči uplatnenej

pohľadávke. Úlohou súdu bolo preto v prvom rade sa so vznesenou námietkou vysporiadať. Keďže ide
o nárok na ktorý je potrené použiť český právny poriadkom vrátane príslušných rozhodnutí je súd tohto
názoru s poukazom na rozhodnutie NS ČR č. 32Cdo 3337/2010, že v danom prípade platí štvorročná
premlčacia lehota.

Listom zo dňa 18.11.2010 pôvodný veriteľ prehlásil okamžitú splatnosť vyčerpanej čiastky vrátane
úrokov zozmluvyovydaníkreditnejkartyč.XXXXXXXXXXXXXXXX.Tedadňa19.11.2010začalaplynúť
štvorročná premlčacia lehota, ktorá tak uplynula dňa 19.11.2014. žaloba bola podaná dňa 21.07.2014,
teda včas.

Pôvodný veriteľ Raiffesenbank, a.s. a žalovaná uzatvorili zmluvu o vydaní kreditnej platobnej
karty. Išlo tak vlastne o bezúčelový úver, kde bolo žalovanej povolené čerpanie do výška
113.000 Kč. Z predložených výpisov vyplýva, že žalovaná finančné prostriedky na kreditnej karte
č. XXXXXXXXXXXXXXXX čerpala. Dlh ku dňu 08.11.2010 predstavoval sumu 122.974,68 Kč. Zo
žalobcom preloženého výpisu za obdobie od 14.11.2009 do 08.11.2010 vyplýva, že reálne žalovaná

vyčerpala sumu výbermi a platbami sumu 131.863,31 eur a vložila sumu 31.318,78 eur. Zvyšok má
podľa obsahu výpisu pozostávať z úrokov za operácie, a poplatkov. To, podľa čoho účtoval úroky, ich
výšku z akej sumy, za aké obdobia neuviedol. Taktiež neuviedol podľa čoho účtoval poplatky a ich výšku,
predložil len nejaký prehľad úrokových sadzieb platný až od 01.09.2010.

Listom zo dňa 18.11.2010 pôvodný veriteľ prehlásil okamžitú splatnosť vyčerpanej čiastky vrátane
úrokov zo zmluvy o vydaní kreditnej karty č. XXXXXXXXXXXXXXXX.
Podľa ust. § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré žalobca uviedol v žalobe a vo
vyjadreniach. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu v ktorom spočíva
na účastníkovi konania. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu ktoré
vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom konania. Dôkazným
bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledkom

konania, ktorý závisí od zistených a vykonaných dôkazov.Žalobca svoj nárok odvádza jednak z titulu uzavretej zmluvy o vedení bežného účtu, kde mal vzniknúť
žalovanej nepovolený debet. Ako listinný dôkaz, ktorý mal tento stav preukázať doložil žalobca výpis,
ktorý sa v spise nachádza na čl. 17-18.

Po jeho preskúmaní súd zistil, že žaloba je dôvodná len čo do výšky 100.544,53 Kč.

Zo žalobcom preloženého výpisu za obdobie od 14.11.2009 do 08.11.2010 vyplýva, že reálne žalovaná
vyčerpala sumu výbermi a platbami sumu 131.863,31 eur a vložila sumu 31.318,78 eur. Zvyšok má

podľa obsahu výpisu pozostávať z úrokov za operácie, a poplatkov. To podľa čoho účtoval úroky, ich
výšku z akej sumy, za aké obdobia neuviedol. Taktiež neuviedol podľa čoho účtoval poplatky a ich výšku,
predložil len nejaký prehľad úrokových sadzieb platný až od 01.09.2010.

Rozdiel medzi výbermi a platbami žalovanej v sume 131.863,31 Kč a vkladmi v sume 31.318,78 Kč je
tak 100.544,53 Kč. Preto súd považoval žalobu za dôvodnú len v tomto rozsahu a preto vyhovel žalobe

len čo do sumy 100.544,53 Kč. Zvyšok nároku žalobcu ktorý vlastne pozostáva z účtovaných úrokov
a poplatkov považoval súd za nedôvodný pre neunesenie dôkazného bremena, tak ako je to vyššie
uvedené.

Žalobca doložil prehľad úrokových sadzieb, účinné boli až od 01.09.2010 pričom zmluva bola uzavretá
dňa 23.10.2009 (rozhodujúcim obdobím pre výpočet dlhu podľa predloženého výpisu je obdobie od
14.11.2009 do 08.11.2010). Súdu žalobca reálne taktiež neozrejmil výpočet úrokov účtovaných podľa
ním predloženého výpisu. Súd mal za to, že v tejto časti úrokov a poplatkov žalobca neuniesol dôkazné
bremeno.

Keďže bolo preukázané, že žalovaná dlžnú sumu 100.544,53 Kč neuhradila, dostala sa tak do
omeškania, žalobcovi v zmysle listu zo dňa 18.11.2010, kedy bola vyhlásená okamžitá splatnosť, vznikol
nárok aj na úroky z omeškania, t. j. od 19.11.2010. Žalobca žiadal úroky od 19.11.2010, kedy bola
žalovaná v omeškaní.

Keďžektomutodňubolažalovanápreukázateľnevomeškanímážalobcanárokajnaúrokyzomeškania
v zákonnej žiadanej podľa platných predpisov platných v ČR tak ako ej to uvedené vo výroku tohto
rozsudku. Úroky z omeškania súd priznal zo sumy ktorú považoval za dôvodnú, t.j. zo sumy 100.544,53
Kč. Nárok v prevyšujúcej časti ako nedôvodný zamietol. Keďže nie je dôvodná istina nie je dôvodný

ani úrok z omeškania.

Podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 137 O.s.p., trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane
súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára
za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby,
ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho
hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 151 ods. 1,2 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu

ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 8 O.s.p., vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho
zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.V predmetnej právnej veci ma súd za to, že žalobca mal úspech pri zarátaní späťvzatia, kde v podstate
tie nebol úspešný v pomerne 82% a žalovaný vo výške 18%. V zmysle citovaných zákonných ustanovení
má preto právo na náhradu pomerných trov konania vo výške 64 %.(82-18).

Trovy konania u žalobcu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 268,50 eur a z trov
právneho zastúpenia. Zo zaplateného súdneho poplatku za návrh 64% je 171,84 eur. Súd rozhodol aj o
trovách odvolacieho konania. Tieto podľa obsahu spisu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku
za odvolanie. Keďže žalobca mal úspech čiastočný má nárok na pomerné trovy vo výške 64 %, pričom

64 % zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie je 171,84 eur.

Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslené podľa ust. § 10, § 13a ods. 1. písm. a), c) , § 16 ods. 3, § 18
ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len ,,vyhláška“), ktoré sú vyčíslené podľa hodnoty sporu takto:

- prevzatie a príprava zastúpenia 161,01 EUR + RP - 8,04 EUR
- písomné podanie na súd - žaloba z 13.08.2014 161,01 EUR + RP 8,04 EUR

Spolu 338,10 EUR
DPH 67,62 EUR

Spolu vrátane 20 % DPH 405,72 EUR

Podľa §18 ods. 3 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a
náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného
právneho predpisu.

Súd poukazuje, že právny zástupca žalobcu za podané odvolanie trovy právneho zastúpenia nežiadal.

Trovy právneho zastúpenia sú tak vo výške 405,72 EUR. Keďže žalobca mal len pomerný úspech vo
výške 64 % ,64 % zo sumy 405,72 eur je 259,66 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.