Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/18/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112201610
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112201610.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: Obec Radatice,

Obecný úrad Radatice 105, IČO: 00 327 662, právne zastúpeného JUDr. Petrom Rakom, advokátom
so sídlom Masarykova 13, Prešov, proti žalovanému: T. Q., M.. XX.X.XXXX, Q. D. XXX, právne
zastúpenému JUDr. Jozefom Bujňákom, advokátom so sídlom Hlavná 94, Prešov, o zaplatenie
91.949,76 EUR s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 55.005,66 EUR a
- 9%-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 29.555,28 EUR od 24.2.2012 do zaplatenia,
- 5,05%-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 25.450,38 EUR od 30.9.2014 do zaplatenia,

a to v splátkach po 250 EUR mesačne splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, počnúc
mesiacom v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že
omeškanie s plnením jednej splátky, má za následok zročnosť celého plnenia,

v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

o trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou súdu doručenou dňa 19.1.2012 navrhol žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu

sumu 66.499,38 EUR a príslušný zákonný úrok z omeškania zo sumy 410,49 EUR v závislosti od
dňa nasledujúceho po úhrade tej ktorej splátky až do zaplatenia a taktiež nahradiť trovy konania.
V rámci žaloby poukázal žalobca na to, že žalovaný bol v rokoch 1990 - 2002 starostom obce D.,
pričom ako starosta obce požiadal Štátny vodohospodársky fond Slovenskej republiky o poskytnutie
dotácie na výstavbu vodovodu v obci. Na základe tejto žiadosti bola dňa 31.5.2000 uzavretá dohoda o
poskytnutí a podmienkach poskytnutia prostriedkov Štátneho vodohospodárskeho fondu. Žalovaný ako
starosta obce odsúhlasil faktúry vyhotovené T.. Č., zabezpečil odsúhlasenie rozsahu prác s rozpočtom

a projektovou dokumentáciou kompetentným pracovníkom a predložil faktúru na preplatenie Štátnemu
vodohospodárskemu fondu, na základe čoho boli obci dňa 7.6.2000 poukázané finančné prostriedky vo
výške 2,8 mil. Sk, ktoré boli prevedené na účet dodávateľa stavby T.. Č., čím žalovaný spôsobil Štátnemu
vodohospodárskemu fondu škodu vo výške 2,8 mil. Sk. Týmto konaním žalovaný vylákal dotácie zo
Štátneho vodohospodárskeho fondu. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 31T/30/2008 zo dňa
9.4.2008 bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania zločinu subvenčného podvodu podľa § 20 k § 225
ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §

326 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
32 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v
trvaní 4 rokov, pričom v skúšobnej dobe bol žalovaný povinný nahradiť spôsobenú škodu. Žalobca ďalej
poukázal na to, že podkladom pre vyššie uvedený rozsudok bola dohoda o vine a treste, ktorú dňa4.1.2008 žalovaný uzavrel s prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Prešove a v rámci tejto dohody sa
priznal k spáchaniu vyššie uvedeného zločinu, uznal škodu, ktorú svojím skutkom spôsobil a zaviazal
sa škodu nahradiť, pričom s náhradou spôsobenej škody odporca v dohode o vine a treste výslovne

súhlasil.
Zo žaloby zároveň vyplýva, že v roku 2002 bola pracovníkmi Správy finančnej kontroly Košice (ďalej
len SFK) vykonaná kontrola hospodárenia s finančnými prostriedkami štátneho rozpočtu poskytnutými
obci ako subvencia. Na základe vykonanej kontroly a zistenia závažných nedostatkov bol spracovaný
protokol o kontrole a následne uložená povinnosť žalobcovi (obci) vrátiť do štátneho rozpočtu sumu

99.518,52 EUR, čo predstavuje neoprávnene použité prostriedky štátneho rozpočtu a penále. Na
základe tejto skutočnosti bola dňa 6.4.2005 uzavretá dohoda o splátkach medzi SFK a žalobcom
predmetom ktorej je povinnosť zaplatiť zostatok splátky odvodu neoprávnene použitých prostriedkov
vo výške 56.660,09 EUR a penále za neoprávnené použitie v sume 44.858,43 EUR, t.j. spolu v sume
98.518,52 EUR, a to na základe právoplatného rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky č.
MF/10803/2004-911/389 zo dňa 21.10.2004, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie SFK.

Z dohody za dňa 6.4.2005 uzavretej medzi žalobcom a SFK vyplýva, že dlžná suma bola rozvrhnutá
na 120 splátok s tým, že výška jednej splátky je 820,98 EUR počnúc mesiacom apríl roku 2007 tak, že
50% tejto splátky sa započítava na odvod za neoprávnené použitie prostriedkov a 50% na penále. Zo
žaloby vyplýva, že žalobca ku dňu podania žaloby uhradil spolu sumu 66.499,38 EUR, ako aj to kedy
boli jednotlivé splátky uhradené.

Zo žaloby taktiež vyplýva, že žalobca nemohol odmietnuť dohodu o splátkach, pretože v opačnom
prípade stratil výhodu splátok a vymáhaním celej sumy by sa obec stala insolventnou a hrozila by
jej nútená správa. Žalobca poukázal na to, že žalovaného opakovane vyzýval na nahradenie škody
spôsobenej trestným činom, na čo však žalovaný nereagoval.

ZrozsudkuOkresnéhosúduPrešovsp.zn.31T/20/2008zodňa9.4.2008,ktorýnadobudolprávoplatnosť
dňa 9.4.2008 vyplýva, že žalovaný bol uznaný vinným zo zločinu subvenčného podvodu podľa §
20 k § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného od 1.1.2006 a zločinu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od
1.1.2006, ktorý spáchal tak, že: T.. F. Č. a T. Q. po vzájomnej dohode uzavretej v presne nezistenom

čase v D. vylákali dotáciu zo Štátneho vodohospodárskeho fondu SR (ŠVF) takým spôsobom, že T.
Q. ako starosta obce D. a investor požiadal dňa 22.2.2000 o dotáciu zo ŠVF na stavbu „Vodovod
obce Radatice - II. stavba“ na ktorú bolo vydané stavebné povolenie OÚ Prešov, odbor životného
prostredia pod číslom 166/96/198-1/VO-BA a na základe tejto žiadosti bola dňa 31.5.2000 podľa
zákona č. 318/1991 Z. z. o Štátnom vodohospodárskom fonde SR v znení neskorších predpisov

uzatvorená dohoda o poskytnutí a podmienkach poskytnutia prostriedkov zo ŠVF, podľa ktorej boli
poskytnuté obci Radatice finančné prostriedky na vybudovanie vodohospodárskeho diela v rozsahu
stavebného povolenia č. 1666/96/198-1/VO-BA, následne T.. Č.J. vyhotovil dňa 15.5.2000 fiktívnu
faktúru č. 072000 a súvisiaci súpis prác, aj keď tam uvedené práce neboli ani sčasti vykonané, U.. Q.
faktúru odsúhlasil, zabezpečil odsúhlasenie rozsahu prác s rozpočtom a projektovou dokumentáciou

kompetentným pracovníkom a predložil túto faktúru na preplatenie ŠVF, na základe čoho boli dňa
7.6.2000 poukázané finančné prostriedky vo výške 2.800.000,- Sk prevedené na účet dodávateľa stavby
T.. Č., čím obvinení spoločným konaním pre ŠVF spôsobili škodu vo výške 2.800.000,- Sk,
čím teda, obvinený T. Q. spolu s ďalšou osobou, vylákal od iného dotáciu z rozpočtu štátneho fondu,
ktorej poskytnutie alebo použitie je podľa zákona alebo iného právneho predpisu viazané na podmienky,

ktoré nespĺňali a to tým, že ho uviedli do omylu v otázke splnenia a spôsobil takým činom väčšiu škodu
a zároveň ako verejný činiteľ v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonával
svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu a spôsobil takým činom väčšiu škodu,
za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 32 mesiacov, ktorého výkon bol
podmienečneodloženýsprobačnýmdohľadomnadsprávanímžalovanéhovtrvaní4rokov.Žalovanému

bola zároveň uložená povinnosť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia nahradiť spôsobenú
škodu podľa svojich schopností a možností. Z rozsudku taktiež vyplýva, že poškodené Ministerstvo
pôdohospodárstva Slovenskej republiky bolo s nárokom na náhradu škody odkázané na konanie vo
veciach občianskoprávnych. Z odôvodnenia rozsudku okrem iného vyplýva, že žalovaný porozumel
konaniu o návrhu na dohodu o vine a treste, rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu,

dobrovoľne sa priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v návrhu dohody o vine a treste
kvalifikuje ako určitý trestný čin.Z výpisov z účtu žalobcu vyplýva, že tento skutočne poukázal všetky úhrady splátok v termínoch tak
ako to vyplýva zo žaloby.

Štatutárny zástupca žalobcu, starosta obce D. G. B. v rámci výsluchu pred súdom uviedol, že starostom
obce je od 27.12.2010, pričom po nástupe do úradu si vyžiadal rozhodnutie trestného súdu, z ktorého
vyplýva, že žalovaný uznal vinu a zaviazal sa v rámci svojich možností a schopností nahradiť škodu,
pričom podľa jeho názoru mal túto škodu nahradiť vo vzťahu k obci. Zároveň uviedol, že samotná
škoda bola pôvodne spolu s penále vyčíslená na sumu 10.798.434,- Sk a až po následných odvolaniach

a žiadostiach bola znížená na sumu 98.518,52 EUR. Starosta obce taktiež uviedol, že pri uplatnení
náhrady škody obec vychádzala z trestného rozsudku, kde je jednoznačne uvedená vina žalovaného.

Žalovaný T. Q. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že starostom obce bol od roku 1990 do roku
2002,tedatrivolebnéobdobia.Poukázalnato,ževrámcitrestnéhorozsudkujeakopoškodenýuvedený
Štátny vodohospodársky fond, pričom on sa v skúšobnej dobe osvedčil a poškodený v rámci skúšobnej

doby nežiadal od neho nahradiť škodu. Taktiež uviedol, že keď v obci prebiehala kontrola, on už nebol vo
funkcii, nikto ho o tom neinformoval, preto sa k týmto veciam nevie vyjadriť. Potvrdil, že má vedomosť o
tom, že obec začala splácať škodu asi 3 milióny korún. Na otázku súdu ohľadom skutočnosti, že všetky
dokumenty týkajúce sa kontroly sú súčasťou trestného spisu, žalovaný uviedol, že je to možné, avšak
nejako sa na to už nepamätá. Taktiež sa vyjadril k trestnému konaniu, pričom uviedol, že to čo priznal,

tak priznal a pravda je vlastne taká, že peniaze na druhú etapu neboli použité na túto etapu, ale na
zaplatenie prvej etapy, pričom celý problém vlastne súvisel s nedostatkom financií. Žalovaný uviedol,
že pravidelne chodil na probáciu, pričom pracovníčky, ktoré to mali na starosti písali fondu v súvislosti
s náhradou škodu, avšak fond na to nejako nereagoval. Taktiež poukázal na to, že škodu má uhrádzať
v rámci svojich schopností a možností, pričom pokiaľ by bol niekto od neho škodu vymáhal, bol by ju

aj takto splácal. Ku skutočnosti, či žalovaný uznáva svoju zodpovednosť za škodu spôsobenú Štátneho
vodohospodárskemu fondu, žalovaný uviedol, že keď teraz nad tým tak rozmýšľa, tak radšej nie a čo
sa týka rozporu s jeho tvrdeniami v trestnom konaní, tak k tomu uviedol, že keď sa teraz na to pozerá,
tak vlastne ani škodu nespôsobil, pretože došlo iba k tomu, že peniaze z druhej etapy boli použité na
vyplatenie prvej etapy. K rozsudku v trestnom konaní zároveň uviedol, že situácia bola taká, že v rámci

trestného konania mu hrozil až nepodmienečný trest odňatia slobody, preto vlastne po porade so svojím
právnikom prijal dohodu o vine a treste, keďže na jej základe mu bol uložený iba podmienečný trest.
Žalovaný zároveň na otázku právneho zástupcu žalobcu potvrdil, že v roku 2012 daroval synovi dom,
v ktorom býva.

Svedkyňa Ľ. D. v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že bola starostkou obce D., teda žalobcu
vo volebnom období od roku 2002 do roku 2006, pričom počas tohto obdobia sa nerealizovali žiadne
práce týkajúce sa výstavby vodovodu. V tomto období bola taktiež vykonávaná kontrola SFK, ktorá
sa zoberala práve finančnými prostriedkami, ktoré boli poskytnuté štátom v súvislosti s výstavbou
vodovodu, resp. lávky, pričom boli zistené určité nedostatky v súvislosti s tým, že boli preplatené práce,

ktoré neboli vykonané. Vzhľadom na tieto skutočnosti bola obci uložená povinnosť vrátiť poskytnuté
finančné prostriedky, ako aj sankcia a to penále, spolu suma okolo 10 miliónov korún. Vzhľadom na
toto, že uhradenie tejto sumy by bolo pre obec likvidačné, v obci robili všetky kroky pre zníženie tejto
sumy a nakoniec na základe ich iniciatívy, sa túto sumu podarilo znížiť asi na 2,7 milióna korún a bol
zároveň dohodnutý 10-ročný splátkový kalendár. Svedkyňa taktiež uviedla, že v súvislosti so zistenými

nedostatkami predvolávali na obec p. Č. a U.. Y., ktorí však nemali záujem riešiť túto situáciu. Svedkyňa
sa taktiež vyjadrila, že obec nie je kompetentná z hľadiska posúdenia stavebných prác, resp. z hľadiska
právneho posúdenia zodpovednosti, preto čakali na výsledky trestného konania, ktoré prebiehalo a v
rámci ktorého bola aj vypočutá a za obec sa pripojila k trestnému konania a uplatnila náhradu škody.

Svedok L. Y. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že niekedy koncom 90-tych rokoch, približne v
roku 1998, resp. 1999 ho doma v byte navštívil človek, ktorý sa predstavil ako starosta obce D. a ktorý sa
vyjadril, že potrebuje pomoc ohľadom odsúhlasenia prác z titulu výstavby obecného vodovodu, pričom
onkeďžemalspôsobilosťnatakétoodsúhlaseniestavebnýchprác,myslelsi,žetaktorobívlastneslužbu
obci ako investorovi a potvrdil, že súpis prác súhlasí s rozpočtom, čím vlastne potvrdil, že práce boli

vykonané,hocinamiestesamomnebolaterazužmôžekonštatovať,žekonalneuvážene,avšak tomuto
človeku dôveroval. Svedok zároveň uviedol, že až na polícii sa dozvedel, že boli vykonané odborné
posudky, v ktorých bolo konštatované, že uvedené práce vykonané neboli.Právny zástupca žalobcu v rámci svojich prednesov, okrem iného poukázal na to, že žalovaný uzavrel
dohodu o vine a treste, na základe ktorej bol uznaný vinným, pričom skutočnosť kto bol odkázaný s
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, nie je pre posúdenie tejto veci podstatné,

pretože v dôsledku konania žalovaného boli SFK zistené nedostatky, na základe ktorých bola žalobcovi
uložená sankcia a penále, pričom žalobca túto sumu doposiaľ spláca. Zároveň poukázal na to, že
žaloba svoj nárok uplatňuje na základe § 440 Občianskeho zákonníka ako postih voči žalovanému.
K námietke premlčania poukázal na to, že podľa § 106 Občianskeho zákonníka sa právo nepremlčí
skôr ako za 10 rokov, pokiaľ bolo priznané právoplatným rozhodnutím, v tomto prípade rozhodnutím

ministerstva financií.
Právny zástupca žalovaného na druhej strane poukázal na to, že žalovaný nespôsobil obci žiadnu
škodu, keďže prostriedky boli materiálne zabudované v zemi, pri realizácii výstavby vodovodu. Taktiež
poukázal na to, že zo strany žalovaného neexistuje žiadne uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky a z
trestného rozsudku vyplýva, že pokiaľ by bola škoda spôsobená vodohospodárskemu fondu, tak túto
by bol žalovaný uhradil, resp. uhrádzal, avšak tento subjekt si žiadnu škodu neuplatnil. V súvislosti so

vznesenou námietkou premlčania poukázal taktiež na to, že škoda sa premlčuje najneskôr v 10-ročnej
lehote odkedy sa skutok stal, čo je v danom prípade rok 2000.

Žalobca v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 9.11.2012 pripojil ako prílohu rozhodnutie ministerstva
financií, na základe ktorého bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie SFK zo dňa

29.7.2004, pričom uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2004. Z tohto vyjadrenia
taktiež vyplýva, že na základe žiadosti žalobcu o poskytnutie úľavy na zamedzenie tvrdosti zákona,
Ministerstvo financií SR rozhodnutím zo dňa 29.12.2004 povolilo úľavu z odvodu vo výške 60% a úľavu
z penále vo výške 80%, na základe čoho bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť z pôvodne určenej
sumy 10.798.434,- Sk „iba“ sumu 2.967.969,- Sk t.j. 98.518,52 EUR. Z vyjadrenia žalobcu ďalej vyplýva,

že žalovaný bol v rokoch 1990-2000 starostom obce Radatice, pričom aj keď sa mal starať o riadny
chod obce a hájiť jej záujmy
- opakovane umožňoval nedostatočnou kontrolou súpisov vykonaných prác a zasielaním vystavených
faktúr úhradu neoprávnených nákladov, pričom fakturované práce v skutočnosti neboli vykonané,
- neoprávnene poskytol zhotoviteľovi preddavok, ktorý nebol zmluvne dohodnutý,

- použil prostriedky štátneho rozpočtu na iný ako stanovený účel.
Poukázal na ustanovenie § 135 O.s.p., teda viazanosť súdu rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že
bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, a teda že súd je viazaný rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 31T/20/2008 zo dňa 9.4.2008, z ktorého je zrejmé, že žalovaný spáchal trestný čin uvedený v
predmetnom rozsudku. V tejto súvislosti taktiež poukázal na ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p. o tom, že

ak o určitej otázke bolo vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. V tomto ohľade
poukázal na to, že o vzniku škody a protiprávneho konania bolo taktiež rozhodnuté druhostupňovým
rozhodnutímMinisterstvafinanciíSRzodňa21.10.2004aprvostupňovýmrozhodnutímSprávyfinančnej
kontroly zo dňa 29.7.2004, z ktorých je súd povinný vychádzať a z ktorých jasne vyplýva, že žalovaný
sa dopustil protiprávneho konania.

Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný svojím protiprávnym konaním spôsobil žalobcovi škodu, keď
zneužil právomoc verejného činiteľa a dopustil sa subvenčného podvodu, v dôsledku čoho boli vydané
rozhodnutia štátnych orgánov, v dôsledku ktorých je žalobca povinný vrátiť finančné prostriedky do
štátneho rozpočtu, pričom bez takéhoto protiprávneho konania žalovaného, by žalobca nebol nútený
a zaviazaný rozhodnutiami štátnych orgánov tieto finančné prostriedky vrátiť do štátneho rozpočtu.

Žalovaný navyše svoju zodpovednosť za protiprávne konania uznal. Uvedené vyplýva aj z trestného
konania, v rámci ktorého pokiaľ by žalovaný nebol uznal svoju zodpovednosť za protiprávne konanie,
nemohol by uzavrieť dohodu o vine a treste. Žalovaný teda uznal svoju zodpovednosť za záväzok v
plnom rozsahu čo do dôvodu a čo do výšky.
Zhľadiskaprávnejkvalifikáciežalobcasvojnárokodôvodnilustanovením§440Občianskehozákonníka,

pričom poukázal na to, že postihom má zákon na mysli právo na úhradu toho, čo bol povinný
plniť poškodenému ten, kto zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného. Toto ustanovenie
zakladá osobitný regresný (postihový) nárok toho, kto z titulu svojej zodpovednosti za škodu nahradil
poškodenému škodu (postihovateľ - obec D.), proti osobe, ktorá vznik tejto škody spôsobila svojím
zavineným protiprávnym konaním (postihovaný - žalovaný U.. Q.). Za predpokladu, že poškodenému

bola škoda skutočne nahradená tým, kto mu za ňu zodpovedá, môže byť postih úspešne uplatnený
vtedy, ak sú splnené všetky podmienky zodpovednosti za škodu t.j. ak vznikla škoda v príčinnej súvislosti
so zavineným porušením právnej povinnosti toho, voči komu smeruje. Predpokladom uplatnenia
postihu je, že postihovaný - žalovaný spôsobil škodu svojím zavinením. Nezáleží dokonca ani natom, či škoda bola spôsobená konaním tejto osoby úmyselne alebo z nedbanlivosti. Hmotnoprávnym
predpokladom uplatnenia regresného nároku je uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody.
Rozsah postihového nároku postihovateľa - obce D. je daný rozsahom vyplatenej náhrady škody.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný je povinný zaplatiť obci D. finančné prostriedky, ktoré
v dôsledku jeho protiprávneho konania boli uhradené do štátneho rozpočtu. Žalobca sa vyjadril aj
k otázke vznesenej námietke premlčania, ktorú považuje za účelovú a prednesenú z dôvodu, že
žalovaný sa snaží neuhradiť škodu, ktorú spôsobil. V tomto ohľade poukázal na ustanovenie § 110
ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda že právo bolo priznané rozhodnutím iného orgánu, v tomto

prípade Správy finančnej kontroly, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Ministerstva financií, kedy sa právo
premlčuje za 10 rokov odkedy sa malo podľa rozhodnutia plniť. Taktiež poukázal na to, že povinnosť
žalovaného nahradiť škodu bola konštatovaná aj na základe právoplatného trestného rozsudku v roku
2008,resp.žalovanýajvroku2012vrámcisvojhovýsluchuvtomtokonaníopätovneuznalsvojzáväzok,
pričom podľa už citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platí, že pokiaľ dlžník písomne uznal
čo do dôvodu a výšky svoj dlh, premlčuje sa právo za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo.

Právny zástupca žalobcu v rámci záverečnej reči opätovne poukázal na to, že predmetné konanie je
vedené voči žalovanému z toho dôvodu, že on ako starosta obce spôsobil to, že SFK boli zistené
nedostatky, na základe ktorých bola predpísaná obci povinnosť zaplatiť značnú finančnú sumu za
to, že žalovaný ako starosta obce neoprávnene použil finančné prostriedky, vyplácal preddavky bez

zákonného dôvodu, na základe čoho SFK na základe svojho rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené
rozhodnutím ministerstva financií, rozhodla o vrátení neoprávnene použitých prostriedkov vrátane
penále do štátneho rozpočtu. Ďalej poukázal na to, že žalovaný sa k týmto činom priznal, bol za ne
právoplatne odsúdený, svoj čin oľutoval a v rámci trestného konania sa zaviazal, že škodu uhradí.
Vyjadril sa aj k tvrdeniam žalovanej strany v súvislosti s tým, že zodpovednosť by sa mala nejakým

spôsobom rozložiť, čo ale žalobca považuje za nedôvodné, pretože v tomto konaní uplatňuje vlastne
regres voči žalobcovi na základe § 440 Občianskeho zákonníka a keďže obec objektívne zodpovedá
za škodu, ktorá ale bola spôsobená inou osobou a samotná obec za to nenesie zodpovednosť, tak má
právo na základe tohto ustanovenia domáhať sa regresu voči osobe, ktorá to spôsobila. Taktiež poukázal
na to, že v prípade, ak by nemal starosta ako štatutárny zástupca obce, ktorý škodu spôsobil pri výkone

svojej funkcie, za ňu zodpovedať, priečilo sa by to zásade elementárnej spravodlivosti a materiálneho
štátu. Zvýraznil taktiež skutočnosť, že žalovaný bol právoplatne uznaný vinným a tento rozsudok je
pre súd v tomto konaní právne záväzný. Poukázal na to, že vzniknutú škodu mohol spôsobiť jedine
žalovaný, teda ani U.. Č., ani nikto zo stavbyvedúcich, resp. iných osôb, keďže škoda vznikla vyslovene
z toho dôvodu, že žalovaný ako starosta obce mal jediný právo disponovať s poskytnutými finančnými

prostriedkami, podpisovať dokumenty, pričom tieto prostriedky zneužil, k spáchanému skutku sa priznal,
bol právoplatne odsúdený a zaviazal sa aj nahradiť vzniknutú škodu. Z týchto dôvodov preto navrhol
žalobe vyhovieť.

Právny zástupca žalovaného v rámci záverečnej reči poukázal na to, že v tomto konaní nebolo

preukázané, že škodu jednoznačne spôsobil žalovaný ako starosta obce, pretože p. Č. vyhotovil
fakturáciu, išiel na fond, zabezpečil odsúhlasenie dozorom a peňažné prostriedky boli preplatené priamo
jemu. Ďalej poukázal na to, že žalovaným nebola nikdy priznaná škoda vo vzťahu k obci. Potvrdil,
že je pravdou, že poškodené ministerstvo pôdohospodárstva bolo s nárokom škody odkázané na
konanie o občianskoprávnych veciach, pričom aj obec mala možnosť pripojiť sa k trestnému stíhaniu,

keďže od roku 2000 vedela, že jej nejaká škoda vznikla, avšak nepripojila sa k trestnému stíhaniu,
preto tu prichádza do úvahy námietka premlčania, pričom obec 10 rokov neurobila v tomto rozsahu
absolútne nič. Poukázal taktiež na to, že škoda nebola spôsobená s úmyslom spôsobiť obci škodu,
teda žalovaný nemôže niesť plnú zodpovednosť, v maximálnej miere možno pripustiť, že by zodpovedal
podľa pracovnoprávnych predpisov. Taktiež poukázal na to, že žalovaný nebol účastníkom konania o

uložených pokutách a nemohol toto konanie ovplyvniť a teda nemôže niesť zodpovednosť. Vo vzťahu
k trestnému stíhaniu a k uznaniu viny poukázal na to, že ide o úplne iné postavenie, pričom žalovaný
chcel ukončiť tento spor a vzhľadom na možnosti, ktoré pripúšťa Trestný poriadok a Trestný zákon urobil
tak, ako urobil.

ZpripojenéhotrestnéhospisuOkresnéhosúduPrešovsp.zn.31T/20/2008vyplýva,ževrámcitrestného
konania bola L.. Ľ. D. dňa 7.3.2005 vypočutá v pozícii svedka - poškodeného, pričom v rámci svojho
výsluchu sa ako štatutárny zástupca obce D. pripojila k trestnému konaniu a žiadala náhradu škody v
takej výške ako bude vyčíslená a preukázaná v trestnom konaní, najmenej však vo výške 2.967.969,- Sk.Na základe vyššie uvedeného súd právne uzatvára:

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Podľa § 420 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je
spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých
na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú;

ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten,
kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 440 OZ, kto zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného, má proti nemu postih.
Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými

mravmi.
Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až
110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a

plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. v platnom znení (ďalej len zákon), predstaveným obce
a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta. Volia ho obyvatelia obce v priamych voľbách na
štyri roky. Funkcia starostu je verejnou funkciou. Funkčné obdobie starostu sa končí zvolením nového
starostu a zložením sľubu. Spôsob volieb upravuje osobitný predpis.

Podľa § 13 ods. 3 zákona, starosta
a) zvoláva a vedie zasadnutia obecného zastupiteľstva a obecnej rady a podpisuje ich uznesenia,
b) vykonáva obecnú správu,
c) zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, k právnickým a fyzickým osobám,
d) rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú zákonom alebo organizačným poriadkom

obecného zastupiteľstva vyhradené obecnému zastupiteľstvu.
Podľa § 13 ods. 4 zákona, starosta je štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych vzťahoch obce a
v pracovnoprávnych vzťahoch pracovníkov obce; v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym
orgánom.

Podľa § 135 ods. 1, ods. 2 O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný

správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o
osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania14); súd však nie je
viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže
súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho
vychádza.

Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 1.2.2013, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 1.2.2013, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššiaako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

Podľa § 160 ods. 1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne preukázané, že žalobcovi boli na základe
dohody uzavretej dňa 31.5.2000 poskytnuté Štátnym vodohospodárskym fondom finančné prostriedky
na vybudovanie vodohospodárskeho diela v sume 2,8 milióna korún, pričom žalovaný odsúhlasil fiktívnu

faktúru a súvisiaci súpis prác, aj keď tam uvedené práce neboli ani sčasti vykonané, zabezpečil
odsúhlasenie rozsahu prác s rozpočtom a projektovou dokumentáciou a tieto doklady predložil na
preplatenie Štátnemu vodohospodárskemu fondu, na základe čoho boli poukázané finančné prostriedky
vo výške 2,8 milióna Sk na účet dodávateľa stavby, čím sa dopustil zločinu subvenčného podvodu
vo forme spolupáchateľstva, ako aj zločinu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Tieto skutočnosti

jednoznačne a nepochybne vyplývajú z trestného rozsudku tunajšieho súdu, sp. zn. 31T/20/2008, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 9.4.2008, ktorým je súd s poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 O.s.p.
viazaný. Vzhľadom na túto skutočnosť sú preto bezpredmetné vyjadrenia žalovaného v tom zmysle, že
predmetné finančné prostriedky boli použité na dostavbu prvej etapy, teda že sa nachádzajú v zemi,
ale na inom mieste než sa mali nachádzať, keďže je nepochybné, že prostriedky štátu (dotácie) boli

prísne účelovo viazané. Navyše z listinných dôkazov predložených v trestnom konaní je nepochybné,
ktoré práce a dodávky, ktoré boli fakturované a neboli realizované, resp. dodané (uvedené skutočnosti
nepochybne vyplývajú zo znaleckého posudku č. 106/2004 I.. L. C.).
Zároveň je nepochybné, že žalovaný bol ako starosta obce štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych
vzťahoch obce a teda jedine on mohol realizovať právne úkony týkajúce sa odsúhlasenia faktúr, súpisu

prác, zaslania preddavkov resp. splnomocnenia na úhradu peňažných prostriedkov priamo dodávateľovi
stavby a teda svojím konaním jednoznačne umožnil použitie prostriedkov štátneho rozpočtu na iný
než stanovený účel. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že finančné prostriedky boli vyplatené priamo
dodávateľovi stavby, ktorý vystavoval faktúry, tak v tomto ohľade je pre posúdenie žalovaného nároku
bezpredmetné kto a akým spôsobom sa mal spolupodieľať na vzniku škody, ktorá vznikla obci, teda

žalobcovi, keďže zo skutočnosti, že za jednu škodu zodpovedá viacero subjektov, nemožno vyvodiť
záver, že je tým vylúčená zodpovednosť jedného z nich, pokiaľ sú splnené predpoklady zodpovednosti
za škodu. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti za škodu sú u žalovaného nepochybne naplnené
všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, čo jednoznačne vyplýva aj z právoplatne
skončeného trestného konania. Žalovaný porušil svoje povinnosti, minimálne povinnosti vyplývajúce

príslušného ustanovenia Trestného zákona, tak ako to vyplýva z už citovaného trestného rozsudku.
Svojím konaním spôsobil škodu, ktorej výška taktiež vyplýva z trestného konania, ako aj z právoplatného
rozhodnutia správy finančnej kontroly. Zároveň je nepochybné, že medzi porušením právnej povinnosti
a vznikom škody je príčinná súvislosť, keďže práve v dôsledku konania žalovaného, ktorý porušil
právne povinnosti došlo k vzniku škody, a taktiež je dané aj zavinenie žalovaného, minimálne vo forme

nepriameho úmyslu.

Žalobcasialesvojnárokuplatňujeztitulupostihuvsúladesustanovením§440Občianskehozákonníka,
teda nie z titulu náhrady škody, keďže bol a je povinný poskytnúť Správe finančnej kontroly Košice
plnenie (vrátiť neoprávnene použité prostriedky štátu), na ktoré je zo zákona povinný, hoci škoda,

ktorá vznikla bola zavinená iným subjektom, v danom prípade žalovaným ako bývalým štatutárnym
zástupcom obce. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že nárok poškodeného v časti žalovanej
sumy už zanikol, v dôsledku plnenia žalobcu, ktorý si ale voči žalovanému na druhej strane uplatňuje
zákonný postih. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti skutočnosť, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že bývalý
Štátny vodohospodársky fond od neho nežiadal náhradu škody, tak v tomto ohľade je úplne jasné,

že tento subjekt si škodu nežiadal práve z dôvodu, že žalobca so Správou finančnej kontroly Košice
uzavrel dohoda, na základe ktorej sa zaviazal nahradiť túto škodu a pokiaľ by mal žalobca plniť aj
správe finančnej kontroly, aj bývalému štátnemu vodohospodárskemu fondu, v súčasnosti ministerstvu
pôdohospodárstva, tak by sa jednalo o duplicitné plnenie a teda bezdôvodné obohatenie jedného ztýchtosubjektov.Taktiežsažiadapoukázaťnato,žeobecakopoškodenásijednoznačneuplatnilanárok
na náhradu škody v trestnom konaní prostredníctvom svedkyne L.. D. (bývalej starostky), ako štatutárnej
zástupkyne obce, pričom škodu si uplatnila riadne a včas a podľa názoru súdu malo byť o tomto nároku

rozhodnuté aj v trestnom konaní, pričom aj samotná skutočnosť, že o tomto nároku rozhodnuté nebolo
ale nezakladá taký právny stav, že žalobca nemá právo uplatniť postih voči žalovanému.
V súvislosti s námietkou žalovaného ohľadom možnosti jeho zodpovednosti podľa pracovnoprávnych
predpisov, súd poukazuje na skutočnosť, že postavenie starostu obce ako štatutárneho orgánu je v
tomto prípade špecifické a v prípade zodpovednosti za škodu sa na neho nevzťahujú pracovnoprávne

predpisy, pričom podľa § 13 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. v platnom znení, je štatutárnym orgánom v
pracovnoprávnych vzťahoch pracovníkov obce, teda ostatých zamestnancov obce.

Prvostupňový súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 20.3.2013 tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66.499,38 EUR s príslušenstvom. Uznesením Krajského súdu v
Prešove zo dňa 18.6.2014 bol tento rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. Z odôvodnenia odvolacieho súdu vyplýva, že uplatnený regresný nárok v zmysle § 440
Občianskeho zákonníka nie je nárokom na náhradu škody, ale má povahu originálneho nároku a keďže
sa nejedná o nárok na náhradu škody, nie je možné jeho vznik odvodiť od škodovej udalosti, ale od
okamžiku, kedy bolo skutočne poskytnuté plnenie, pričom keďže sa jedná o osobitný nárok, z hľadiska
premlčania sa naňho vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho

zákonníka.
Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu zároveň vyplýva, že v danom prípade nie je namieste
aplikácia ustanovenia § 110 Občianskeho zákonníka, keďže o uplatnenom nároku nebolo doposiaľ
rozhodnuté súdom vo vzťahu medzi účastníkmi konania, pričom premlčacia lehota podľa tohto
ustanovenia sa vzťahuje na žalobcu a Správu finančnej kontroly Košice, ktorá o náhrade škody rozhodla

v správnom konaní.
Odvolací súd taktiež poukázal na to, že tvrdené skutočnosti o tom, že žalovaný nebol účastníkom
správneho konania sú nedôvodné z dôvodu, že žalovaný vystupoval pri uzatváraní dohody o vybudovaní
vodovodu v obci Radatice ako štatutárny zástupca obce a nie ako fyzická osoba - občan, čo znamená,
že aj po skončení funkčného obdobia bol zodpovedným subjektom za neoprávnené použitie účelovo

viazaných finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu žalobca a nie žalovaný ako fyzická osoba -
občan, pričom práve podstatou regresného nároku vyplývajúceho z ustanovenia § 440 Občianskeho
zákonníka je právo na plnenie voči inému, teda žalobca zodpovedá za škodu spôsobenú žalovaným a
preto má proti nemu nárok na postih.
Vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti o posúdení zodpovednosti žalovaného za škodu podľa

pracovnoprávnych predpisov, odvolací súd uviedol, že aj táto námietka nebola dôvodná, pretože
predmetom konania nie je nárok na náhradu škody, ale regresný nárok, čo je osobitný nárok a pre
posúdenie jeho dôvodnosti musia byť splnené iné skutočnosti vyplývajúce z hmotného práva.
Odvolací súd za dôvodnú považoval taktiež námietku žalobcu vo vzťahu k splatnosti pohľadávky, ale
iba z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodol o povolení inej lehoty na plnenie bez procesného návrhu

účastníka, resp. žiadosti žalovaného a bez náležitého skúmania majetkových pomerov žalovaného, čím
boli porušené práva účastníka na spravodlivý proces.
Za nedôvodnú považoval odvolací súd namietanú skutočnosť o nevykonaní všetkých navrhnutých
dôkazov, najmä vypočutie svedka T.. Č., pretože súd prvého stupňa nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy i napriek dôkaznej povinnosti účastníkov v sporovom konaní vyplývajúcej im z

ustanovenia § 120 O.s.p.. Je vecou súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná a ktorý je nevyhnutné
pre náležité zistenie skutkového stavu a pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je podstatná
právna povaha uplatneného nároku vyplývajúca z ustanovenia § 440 Občianskeho zákonníka, ďalej
výška poskytnutého plnenia žalobcu z titulu náhrady škody vo vzťahu k Správe finančnej kontroly Košice,
ktorá už bola zaplatená, lebo len zaplatené plnenie môže byť predmetom regresného nároku.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca od mesiaca
apríl roku 2005 pravidelne poukazuje Správe finančnej kontroly Košice mesačne dvakrát po 410,49
EUR. Žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku. Právny zástupca žalobcu
k vznesenej námietke premlčania uviedol, že podľa ich názoru v danej veci plynie 10-ročná premlčacia

lehota, pričom k tejto otázke sa vyjadril aj odvolací súd, preto toto posúdenie necháva na zváženie
súdu, teda súvislosť škody a regresu ako postihového práva. Taktiež ale poukázal na skutočnosť, že
vznesená námietka premlčania je vlastne výkonom práva, pričom výkon práva musí byť v súlade s
dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na to, že obec sa riadne prihlásila do trestného konania. U.B. ako starosta obce ihneď po svojom nástupe do funkcie začal v tejto veci konať a keď mu bol doručený
trestný rozsudok, smeroval všetky kroky k tomu, aby boli obci vrátené všetky finančné prostriedky, ktoré
musí doposiaľ splácať a ktorých vynakladanie vzniklo práve v súvislosti s konaním žalovaného, ktorý bol

v trestnom konaní právoplatne odsúdený, svoju vinu si uznal, sám potvrdil, že spôsobil škodu Slovenskej
republike a za týchto okolností má žalobca za to, že vznesená námietka premlčania nie je v súlade s
výkonom práva s dobrými mravmi.

V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania prvostupňový súd poukazuje na odôvodnenie

zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 18.6.2014, z ktorého nepochybne vyplýva, že
nárok žalobcu predstavuje osobitný originálny nárok z titulu postihu (regresu), na ktorý sa vzťahuje
všeobecná trojročná premlčacia lehota, pričom počiatok plynutia tejto lehoty je potrebné počítať
odo dňa nasledujúceho po tom, čo žalobca plnil za žalovaného, v danom prípade po zaplatení
jednotlivých mesačných splátok. Vzhľadom na plynutie všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka, je preto žalovaným vznesená námietka premlčania čiastočne dôvodná,

keďže žaloba v tejto veci bola podaná dňa 19.1.2012 a žalobca si uplatnil ako prvý čiastkový nárok
mesačnú splátku v sume 410,49 EUR, ktorá bola uhradená 15.4.2005, preto je nepochybné, že všetky
splátky, ktoré boli uhradené do 19.1.2009, t.j. skôr ako 3 roky pred podaním žaloby, sú premlčané.

V publikácii Zo súdnej praxe č. 3/2005 str. 69 je premlčanie kvalifikované ako plynutie času, v dôsledku

ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty
v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky
premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže
priznať. Neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania, prípadne odopretie tohto práva, hoci aj
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), je v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 OZ, z

ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú dlžníkom a
nemôže veriteľovi priznať premlčané právo. Dobrým mravom neodporuje, ak niekto namieta premlčanie
práva uplatňovaného proti nemu. Použitím ustanovenia § 3 ods. 1 OZ nemožno ignorovať dlžníkom
odôvodnene vznesenú námietku premlčania a premlčané právo veriteľovi priznať, a tak reparovať už
zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.

Súdsavdanejvecizaoberalajotázkou,čivýkonprávažalovanéhoprostredníctvomvznesenejnámietky
premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, teda posudzoval skutočnosť, či výkon práva žalovaného
môže, resp. nemôže požívať právnu ochranu. Pri posúdení tejto otázky vychádzal z judikatúry súdov,
z ktorej je nepochybné, že v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje akýkoľvek rozpor

s dobrými mravmi alebo akýkoľvek zásah do osobitných práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými
mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti
aj s ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľný. Najvyšší súd ČR v rámci rozsudku sp. zn. 25
Cdo 539/2008 zo dňa 19.2.2009 poukázal na to, že výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, len ak bol

prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného
zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo
bez významu. Z dostupnej judikatúry v tomto ohľade vyplývajú zároveň závery o možnosti aplikácie §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípadoch ak vznesená námietka premlčania je iba prostriedkom
umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu, resp. bola by výrazom zneužitia tohto práva

na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej lehoty nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie
zánik nároku vymáhanej pohľadávky bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom ním uplatneného práva. V tejto súvislosti bolo teda úlohou žalobcu jednoznačne preukázať,
z akého relevantného objektívneho dôvodu nemohol svoje právo uplatniť na súde včas, najmä v
dôsledku úmyselného konania dlžníka poškodiť veriteľa. V takýchto prípadoch je na mieste skúmať

predovšetkým to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností došlo k
premlčaniu, teda z akých dôvodov nedošlo k uplatneniu práva, ako aj skúmať prípadnú ujmu, ktorá
veriteľovi v dôsledku účinkom premlčania hrozí. V danom prípade je teda potrebné skúmať, či márne
uplynutie premlčacej lehoty žalobca zavinil, resp. či mu v uplatnení práva bránili objektívne prekážky,
ktoré nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia odvrátiť.

Aplikácia inštitútu dobrých mravov v súvislosti s výkonom práva realizovaného vznesením námietky
premlčania je podľa názoru súdu celkom výnimočným inštitútom, ktorý by nemal nahrádzať neznalosť,
nedôslednosť, resp. nedostatočnú starostlivosť a opatrnosť účastníka konania, a to s poukazom nazásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí bdelým), ale na druhej strane jeho aplikácia prichádza
do úvahy skutočne v takých prípadoch, kedy existovala objektívna nemožnosť uplatnenia nároku, teda
také skutočnosti, ktoré veriteľ nezavinil. V prejednávanej veci však súd nemal za preukázané, aby na

strane žalobcu existovali určité konkrétne objektívne skutočnosti, pre ktoré žalobca nemohol uplatniť
včas svoje právo. Súd nezistil ani žiadne objektívne prekážky, ktoré nemohol žalobca ani pri vynaložení
všetkého úsilia odvrátiť a z týchto dôvodov nemohol včas uplatniť svoje právo. V tomto ohľade nebolo
zo strany žalovaného preukázané ani žiadne jeho úmyselné konanie poškodiť žalobcu. Z predložených
listinných dôkazov je zrejmé, že žalobca uzavrel so Správou finančnej kontroly Košice dňa 6.4.2005

dohodu o splátkach, na základe ktorej uhradil prvú splátku dňa 15.4.2005. Z výsluchu súčasného
štatutárneho zástupcu obce, starostu obce U.. B. vyplynulo, že tento si po nástupe do funkcie vyžiadal
trestný rozsudok, na základe ktorého smeroval ďalšie kroky k tomu, aby obec získala späť vynaložené
finančné prostriedky, čo vyústilo až do podania tejto žaloby. V tomto ohľade ale nemožno zohľadniť
skutočnosť, že U.. B. sa stal starostom obce 27.12.2010 a že až odvtedy mohol žalobca, teda obec
D., realizovať právne kroky smerujúce k uplatneniu nároku voči žalovanému, ktorý bol právoplatne

odsúdený už dňa 9.4.2008, pričom žalobca (vo všeobecnosti, teda nie iba súčasný starosta U.. B.) mal
nepochybne vedomosť o tom, že voči žalovanému je vedené trestné stíhanie, pričom bývalá starostka
L.. D. si dokonca uplatnila nárok na náhradu škody voči žalovanému a nepochybne bolo v záujme obce,
teda žalobcu, zistiť, resp. sledovať akým spôsobom prebieha, resp. bolo ukončené trestné stíhanie
voči žalovanému, pokiaľ si žalobca nebol istý či si môže postih uplatniť voči žalovanému a „čakal“ za

ukončením trestného stíhania, teda v tomto ohľade, žalobca nepreukázal, aby mu v uplatnení práva
bránili nejaké objektívne prekážky, ktoré nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia odvrátiť, teda
vykonaným dokazovaním nebolo preukázané aby žalobca z nejakých objektívnych dôvodov, resp. z
dôvodu správania žalovaného nemohol včas uplatniť svoj nárok. Z týchto dôvodov preto súd žalobe
vyhovellenčiastočneažalobcovipriznalsumu55.005,66EUR,keďževprevyšujúcejčastiboljehonárok

premlčaný, teda premlčané boli všetky splátky zaplatené do 19.1.2009. Súd taktiež priznal žalobcovi
príslušenstvo pohľadávky, avšak nie od dní nasledujúcich po zaplatení jednotlivých splátok, ale až od
doručenia žaloby, resp. uznesenia o pripustení zmeny (rozšírenia) žaloby žalovanému, keďže nemal
preukázané,abybolžalobcajednoznačneanepochybnevyzvalžalovanéhonavrátenienímzaplatených
súm z titulu postihového práva a aj v tejto prevyšujúcej časti ohľadom príslušenstva žalobu zamietol.

Žalobca síce súdu ako prílohu žaloby predložil predžalobnú výzvu, posledný pokus o mimosúdny zmier,
ako aj podací lístok s potvrdením pošty, ktorý má svedčať o tom, že predžalobná výzva bola žalovanému
doručená, avšak samotný žalovaný sa vyjadril, že sa o nároku žalobcu dozvedel až z podanej žaloby
a žalobca žiadnym iným jednoznačným dôkazom nepreukázal, že žalovanému uvedenú výzvu doručil,
preto súd pri určení počiatku premlčania vychádzal z doručenia žaloby, resp. jej rozšírenia žalovanému.

V súvislosti s námietkou žalovaného ohľadom možnosti jeho zodpovednosti podľa pracovnoprávnych
predpisov, súd poukazuje na skutočnosť, že postavenie starostu obce ako štatutárneho orgánu je v
tomto prípade špecifické a v prípade zodpovednosti za škodu sa na neho nevzťahujú pracovnoprávne
predpisy, pričom podľa § 13 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. v platnom znení, je štatutárnym orgánom

v pracovnoprávnych vzťahoch pracovníkov obce, teda ostatých zamestnancov obce. V tomto ohľade
súd taktiež poukazuje na už citované odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorý
sa k posúdeniu zodpovednosti žalovaného za škodu podľa pracovnoprávnych predpisov vyjadril tak,
že námietka žalovaného v tomto smere nebola dôvodná, pričom predmetom konania nie je nárok na
náhradu škody, ale regresný nárok, ktorý je osobitným nárokom.

Súd zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na vypočutie svedka T.. Č., ktorý bol dodávateľom
stavby a to jednak s poukazom na skutočnosť, že táto osoba bola vypočutá v trestnom konaní a
navyše mal súd za to, že vypočutie tohto svedka nebolo nevyhnutne potrebné pre rozhodnutie v
danej veci s ohľadom na už vyššie uvedené, teda že aj pokiaľ by súd dospel k záveru, že škodu od

ktorej odvíja svoj nárok žalobca spôsobilo viacero subjektov, nie je zákonný dôvod, ktorý by vylučoval
zodpovednosť jedného subjektu iba preto, že za tú istú škodu zodpovedá taktiež iný subjekt, resp.
subjekty. V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý nepovažoval za dôvodnú žalovaným namietanú skutočnosť o nevykonaní navrhnutých
dôkazov, najmä vypočutím svedka T.. Č., ktorý už bol prvostupňovým súdom právoplatne odsúdený,

pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.5.2014.

Vzhľadom na vysokú sumu priznanej istiny a majetkové pomery žalovaného, súd rozhodol o splácaní
priznanej sumy v primeraných mesačných splátkach, ktoré zodpovedajú príjmovým a výdavkovýmpomerom žalovaného, teda 250 EUR mesačne až do úplného splatenia dlhu, keďže priznaním vyšších
splátok by mohli byť ohrozené základné potreby žalovaného. Pri určení výšky splátok súd vychádzal zo
skutočnosti, že žalovaný je starobným dôchodcom s dôchodkom 503,70 EUR mesačne, jeho manželka

poberá dôchodok 201,70 EUR mesačne a samotný žalovaný uviedol, že rodinný dom, v ktorom býval
darovali s manželkou synovi, v ktorom majú právo doživotného bývania, z čoho podľa názoru súdu
vyplýva, že na nákladoch domácnosti (inkaso, palivové drevo a ďalšie bežné výdavky) sa podieľa nielen
žalobca s manželkou, ale aj jeho syn a aj s ohľadom na túto skutočnosť je primerané určenie vyšších
splátok, než boli určené v pôvodnom rozsudku prvostupňového súdu, a to aj s ohľadom na splatenie dlhu

v relatívne primeranom čase. Súd má zároveň za to, že, aj keď samotný žalovaný nežiadal splatenie
dlhu v splátkach, keďže tento v celom rozsahu neuznáva nárok žalobcu, ustanovenie § 160 ods. 1 O.s.p.
umožňuje súdu aj bez návrhu rozhodnúť o úhrade dlhu v splátkach, ako už bolo konštatované z dôvodu
vysokej výšky pohľadávky, ako aj majetkových pomerov žalovaného.

Podľa § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania

alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o

výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.