Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 16, 2015

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 23Nt/103/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714011858
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Mazúch
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2015:5714011858.1

Uznesenie

Okresný súd Martin v konaní pred samosudcom Mgr. Miroslavom Mazúchom 16.09.2015 v Martine takto

r o z h o d o l :

Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného IT.. C. Š., T.. XX.XX.XXXX D. Y. T. Y., U. H. K. Č.. XXXX/X,
Ž., na povolenie obnovy konania z 17.12.2014 v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.
zn. 23T/85/2010, v ktorej bol rozsudkom Okresného súdu Martin z 29.11.2013, sp. zn. 23T/85/2010, v
spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 26.03.2014 sp. zn. 2To/9/2014, právoplatným 26.03.2014

uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., za čo mu bol
uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, so zaradením na výkon uloženého trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia z a m i e t a, lebo nezistil podmienky
obnovy konania podľa § 394 Tr. por.

o d ô v o d n e n i e :

Odsúdený V.. C. Š. dňa 19.12.2014 podal návrh na obnovu konania, ktoré bolo vedené pred Okresným

súdom Martin pod sp. zn. 23T/85/2010. Podaný návrh v podstate odôvodnil tým, že bol odsúdený za
konanie, ktoré nie je trestným činom. Podľa jeho názoru bol súd povinný z úradnej povinnosti prihliadnuť
na túto existenciu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu. Platilo to aj v situácii, v ktorej bol odsúdený
mylne subjektívne presvedčený, že spáchal trestný čin a vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý
mu bol kladený za vinu v obžalobe. V prípade, ak by bola prijatá teória, že nastal prípad podľa ust.
§ 257 ods. 1 Tr. por. s účinkami podľa § 257 ods. 5 Tr. por. a teda obvinený vyhlásil, že je vinný a

odvolací ani dovolací súd už nemôže otázku viny posudzovať, nastala by v prípade existencie okolnosti
vylučujúcej protiprávnosť situácia, že súd odsúdi nevinného. Takáto situácia je absurdná, majúc na
zreteli zásadu radšej oslobodiť desať vinných ako odsúdiť jedného nevinného. Odsúdený konkrétne
namietal, že zriadenie výhrady vlastníckeho práva upravuje pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov ust.
§ 445 Obchodného zákonníka, kde zákon pre platnosť takéhoto právneho úkonu vyžaduje jeho písomnú
formu. V jeho posudzovanom prípade bola formulácia obsahujúca predmetnú výhradu len súčasťou

faktúr, ktoré boli obžalovanému vystavené a odovzdané, avšak ani v jednom prípade neboli podpísané
priamoobžalovaným.Zákonomukladápožiadavkapísomnéhozriadeniavýhradyvlastníckehoprávapre
jej platné zriadenie predpokladá písomne vyjadrený súhlas oboch strán s jej zriadením, teda uzavretie
písomnej dohody. Výhrada vlastníckeho práva je inštitútom, ktorý spôsobuje, že predávaný tovar je
vo vlastníctve predávajúceho až do doby jeho úplného zaplatenia. Tento následok však nastane len
v prípade, ak sú splnené všetky zákonom predpísané náležitosti potrebné pre jej vznik. Základnou

náležitosťou platnosti právneho úkonu výhrady vlastníctva, zmluvy obsahujúcej výhradu vlastníctva je
pritom dohoda zmluvných strán o tejto skutočnosti a písomná forma tejto dohody, ktorá je zákonom
výslovne požadovaná v ust. § 445 Obchodného zákonníka. Nedodržanie písomnej formy spôsobuje
neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 40 Občianskeho zákonníka. Za písomnú formu sa pritom
považuje doklad napísaný a podpísaný oprávnenými osobami, čo sa však v jeho prípade nestalo, keďže
písomná forma dohody neexistovala. Odsúdený ako laik sa síce mohol domnievať, že nejaká výhrada

vlastníctva bola zriadená, čo však nie je pravdou a teda spoločnosť, v ktorej je odsúdený konateľom, sa
stala vlastníkom dohodnutých vecí okamihom ich prevzatia. Od okamihu ich prevzatia bola predmetnáspoločnosť konajúca odsúdeným zároveň oprávnená s týmto tovarom - vecami nakladať ako vlastník.
Nie je teda pravdou, že odsúdený veci použil na iný účel, ako ich určil vlastník - poškodený, keďže ich
vlastníkombolavčaseichpoužitiaužspoločnosťodsúdeného,atedalenonabolaoprávnenározhodnúť

o ich naložení. Vlastníkom týchto vecí sa spoločnosť odsúdeného stala podľa § 443 Obchodného
zákonníka. V prípade, že by odsúdený aj pripustil platné zriadenie predmetnej výhrady, z jej samotného
slovného vymedzenia nijako nevyplýva zákaz ďalej predať, alebo využiť dodaný tovar. Poškodený
nevyjadril žiadny výslovný nesúhlas s takýmto postupom odsúdeného. Uvedená formulácia je v tomto
smere viac ako neurčitá a nijako neobmedzovala dispozície kupujúceho s dodaným tovarom. Odsúdený

tak ani v takomto prípade nenaložil s tovarom v rozpore s účelom, na ktorý mu bol tovar daný do
dispozícieatedanemoholnaplniťaniobjektívnustránkutrestnéhočinusprenevery.Voblastistavebného
podnikania je pritom bežnou a zaužívanou praxou okamžité využitie dodaného tovaru kupujúcim na
plnenie jeho zákazok. Ide o veľmi dynamickú oblasť podnikania, ktorá vyžaduje promptné reagovanie a
včasné plnenie zadaných objednávok. O tejto skutočnosti mal vedomosť aj poškodený, ktorý vedel, že
spoločnosť odsúdeného ním poskytnutý tovar okamžite použije na splnenie zadaných objednávok, ktoré

vždy musia byť, ak chce byť podnikateľ v stavebnom odbore úspešný, splnené v pevne stanovenom
termíne. V opačnom prípade hrozí danému podnikateľovi strata nielen zákazky, ale aj strata dobrých
pracovných vzťahov so stálymi, ale aj ostatnými objednávateľmi, ak aj možnosti opätovnej objednávky
stavebných prác z ich strany. O týchto skutočnostiach poškodený, ako osoba dlhodobo pohybujúca sa
v tomto obchode, ako aj dlhodobo spolupracujúca s odsúdeným, vedel. V danom prípade takto neboli

naplnené obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu a to prinajmenšom objekt a objektívna
stránka trestného činu sprenevery. To znamená, že daný skutok nie je a nemôže byť trestný činom.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam je preto daný dôvod na to, aby súd povolil obnovu konania.

Súd vo veci vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti odsúdeného (v prítomnosti jeho obhajcu),

pretože odsúdený písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti a iba v
prítomnosti ním zvoleného obhajcu (č. l. 34 spisu) a predvolanie mu bolo riadne a včas doručené na
doručovaciu adresu .

Z prečítaného spisového materiálu 23T/85/2010 je preukázané, že V.. C. Š. bol rozsudkom Okresného

súdu Martin z 29.11.2013, č. k. 23T/85/2010-265 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z
26.03.2014 sp. zn. 2To/9/2014, právoplatným 26.03.2014 uznaný vinným z prečinu sprenevery podľa
§ 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti Y., s.r.o.,
so sídlom D. O.. G.. X. Z. I. XX, IČO: 35891513, odobral v období od 4. 2. 2008 do 4. 7. 2008 z
pobočky dodávateľa S. H. - I. G. v I. na ul. T. H. Č.. XX tovar, ktorý bol fakturovaný faktúrami č. 080212,

080209, 080282, 080008, 080173 v celkovej hodnote 356 958,- Sk (11 848,83 €), pričom pri odoberaní
tovaru bol uzrozumený s výhradou vlastníckeho práva, ktorá bola uvedená aj na faktúrach teda, že tovar
sa stáva vlastníctvom kupujúceho až po uhradení kúpnej ceny, avšak napriek tomu, že kúpnu cenu
vôbec neuhradil, tento tovar použil pre účely svojej podnikateľskej činnosti, čím spôsobil škodu S. H.,
podnikajúcemu pod obchodným menom S. H. - I. G., T. Š. XX, Ž., IČO: 40281876 vo výške 11 848,83,-

Eur ( 356 958,-Sk ), za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pričom bol zrušený výrok
o treste z rozsudku Okresného súdu Žilina z 17.06.2010, sp. zn. 1T/75/2010, právoplatný 17.06.2010.

Konajúcemu súdu o obnove konania nezostalo bez povšimnutia, že odsúdený v rámci odvolacieho

konania i dovolacieho konania písomne podané odvolanie i dovolanie (č.l. 293 - 299, 318-323 spisu
23T/85/2010) odôvodnil obdobne, ako podaný návrh na obnovu konania (č.l. 1-5). Krajský súd v Žiline i
Najvyšší súd v Bratislave sa teda jeho výhradami v pôvodnom trestnom konaní zaoberal.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol (str. č. 6,8 uznesenia), že v rámci odvolacieho

konania preskúmal právnu kvalifikáciu skutku (vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného v zmysle §
257 ods.1 písm. c/ Tr. por.) z hľadiska správnosti použitých zákonných ustanovení pre označenie a
kvalifikáciu súdeného skutku. Dospel k záveru, že právne posúdenie skutku uvedeného vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku ako prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. je
správne a v súlade so zákonom. Pokiaľ obžalovaný namietal, že sa necíti byť vinným zo spáchania

žalovaného skutku, odvolací súd znovu zdôraznil už uvedené, že obžalovaný vyhlásil, že nepopiera
spáchanie skutku a okresný súd jeho vyhlásenie prijal. Proti uzneseniu o prijatí vyhlásenia obžalovaného
nie je prípustná sťažnosť. Toto sa stáva právoplatným a nemenným. Tvrdenia obžalovaného, že musudca povedal, že v prípade jeho vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 Tr. por. mu bude uložený peňažný trest,
odvolací súd považoval za účelové a tendenčné a jeho dovolaciu námietku za neopodstatnenú.

Na dodávateľských faktúrach S. H. (č.l. 32, 36 spisu 23T/85/2010) sa nachádza písomné prehlásenie
podpísané odsúdeným, že dodaný tovar sa stáva majetkom kupujúceho až po úhrade faktúry.
Predávajúci si vyhradzuje právo odobrať tovar kupujúcemu po nedodržaní termínu splatnosti a vymáhať
škody s tým spojené. Ak nie je faktúra zaplatená v termíne splatnosti, pozastavuje sa dodávka ďalšieho
tovaru. V prípade nedodržania termínu splatnosti je dodávateľ oprávnený účtovať penále vo výške 0,1

% za každý deň omeškania. Dodávateľské faktúry boli súčasťou spisu už v čase podania obžaloby
prokurátorom na súd (č.l. 58 spisu 23T/85/2010).

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.11.2014, sp. zn. 2Tdo/55/2014 bolo dovolanie
odsúdeného V.. C. Š. podľa § 382 písm. f/ Tr. por. odmietnuté (lebo bolo podané proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné). Dovolací súd uviedol, že skutočnosť, že odsúdený bol

obžalovaný z trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. nebola v konaní
pred prvostupňovým súdom napadnutá. Práve naopak, obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom
13.10.2011, po zákonnom poučení o svojich právach v zmysle príslušných ustanovení Tr. por. podľa
ustanovenia § 257 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie za
vinu v obžalobe. Následne samosudca postupoval v zmysle § 257 ods. 4, ods. 5 Tr. por. a obvinenému

položil otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. por., na ktoré obvinený odpovedal áno.
Podľa § 257 ods. 4 Tr. por., ak to vyžadujú okolnosti prípadu, záujem verejnosti alebo obžalovaného,
môže súd obžalovanému povoliť, aby namiesto vyhlásenia, že je vinný vyhlásil, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, ktoré súd pre potreba ďalšieho konania a rozhodnutie bude považovať
za priznanie k spáchaniu skutku. Podľa § 257 ods. 5 Tr. por. ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní

vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, alebo
urobil vyhlásenie podľa ods. 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c/,
d/, f/, g/, h/ a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté
vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe je neodvolateľné a v tomto rozsahu
nenapadnuteľnéodvolanímanidovolaním,okremdovolaniapodľa§371ods.1písm.c/Tr.por.Obvinený

slobodne a vážne odpovedal na všetky otázky slovom áno. Súd nemal žiadne pochybnosti o pravdivosti
jeho priznania a po zistení stanoviska strán vyhlásenie obžalovaného o vine, podľa § 257 ods. 6, 7 Tr.
por. prijal a súčasne rozhodol, že dokazovanie v rozsahu priznania spáchania skutku nevykoná a vykoná
iba dokazovanie súvisiace s výrokom o treste. V zmysle vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že obvinený podal dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon, po postupe

podľa § 257 ods. 1 písm. c/, ods. 5, 6, 7 Tr. por., dovolanie nepripúšťa (č. l. 351-353 spisu 23T/85/2010).

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo
právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy o sebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi,

odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu bol v zrejmom
rozporesúčelomtrestu,alebovzhľadom,naktoréupustenieodpotrestania,aleboupustenieoduloženia
súhrnného by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo
v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo
zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je
objektívne existujúcu jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie
skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom
konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v
pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.
Pri posudzovaní podmienok obnovy konania je podľa citovaného ustanovenia zákona (§394 ods. 1 Tr.
por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:

1) či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,
2) či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samé o sebe, alebo spojené so skutočnosťami
alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní, mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné
právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 ods. 1 Tr. por.Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé samy o sebe, alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné, než pôvodné právoplatné
rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia

uvedeného vo výroku právoplatného rozhodnutia s dôkaznou silou a významom novo tvrdených
skutočností a novo navrhovaných dôkazov. Pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy
konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu pôvodného
právoplatného rozhodnutia.
V týchto súvislostiach je potrebné uviesť, že v konaní o povolení obnovy konania nie je možné

preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa obmedzuje
predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí
nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne
ich nesprávne vyhodnotil.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia a právnych úvah súd dospel k záveru, že odsúdený
v podanom návrhu na obnovu konania neuvádza žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by neboli
konajúcemu súdu už v pôvodnom konaní známe. Naopak tieto skutočnosti podrobne uvádzal v podanom
odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu (č.l. 293-299 spisu 23T/85/2010). Odsúdený sa v podstate

domáha prehodnotenia veci, k čomu však súd konajúci o obnove konania bez ďalšieho nemá žiadne
kompetencie.

Súd z týchto dôvodov nemohol rozhodnúť inak, ako návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania
zamietnuť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať sťažnosť v lehote do troch dní
od jeho oznámenia prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
Sťažnosť má odkladný účinok.