Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, July 25, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/122/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204625
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113204625.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou Mgr. Luciou Mizerovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 3.905,60 eura a nemajetkovej ujmy 781,12 eura, t a k t o

r o z h o d o l :

Žaloba sa zamieta.

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 21.9.2012 doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.9.2012 domáhal,

aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX. dlžníkom: W., nar. 2.2.1950 (ďalej
len povinný), postupom v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
z titulu majetkovej škody sumu 3.905,60 eura a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 781,12 eura do troch

dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Žalobca uviedol, že je právnickou osobou,
ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním,
postupom podľa § 38 Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere povinným, pričom
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
8257/2010.Nakoľkoexekučnýsúdžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnym

exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou
žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Podľa žalobcu
bolo povinnosťou exekučného súdu, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu, v zmysle ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku, rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla

mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.1.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 216 dní). Nesprávny úradný postup Okresného súduSenica mal spočívať jednak v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov a jednak vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok.Tentonesprávnyúradnýpostupbolpríčinoukonkrétnehonásledku,ktorýsaprejavilvznikom

materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych predpokladov
založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces, postavil sa do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom

vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu -
zásadu legality. Výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Ak
všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej, uskutočňuje
činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju
právomoc od ustanovenia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. Exekučný súd nie je súdom v zmysle §
40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku

a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Exekučný
súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v
časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok pre takýto postup, čím formálne vyvolal stav, ktorý
založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom
ako povinným zo zmluvy o úvere, pretože hoci existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý je však z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, na druhej
strane nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie, pretože existenciou rozsudku
rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Podľa žalobcu je postup
exekučného súdu nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať

nesústredeneasozbytočnýmiprieťahmitak,žekvydaniurozhodnutiaoudelenípovereniapristúpilažpo
veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas

súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca
uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla majetková
škoda v sume 3.905,60 eura predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom

proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca
uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 781,12 eura, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomdošlokzmareniulegitímnehoočakávaniažalobcu,
že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a žalobca mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.

Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Na
podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že neexistencia akéhokoľvek
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u žalobcu, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; nemožnosť súdneho uplatňovania pohľadávky

a jej príslušenstva spôsobilo zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik
už vytvorených podnikateľských plánov; vyvolaná strata zisku, spôsobila hospodársku stratu na strane
žalobcu a jeho majiteľov; nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Potreba náhrady nemajetkovej
ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej

nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si
uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenieveci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 781,12 eura, t. j. 20% z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom.Žalobcauviedol,žepostupovalpodľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z. apísomnou

žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však
do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal túto žalobu.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.6.2013 doručenej súdu dňa 3.7.2013 uviedla, že žalobca v
žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú

dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Uviedla, že zo žaloby nie je
zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z
dôvodu nerozhodnutia v lehote, resp. z dôvodu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Žalobca neuviedol, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalovaná má za
to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
túto právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Dňa 23.4.2012 boli

žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012
a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že
žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, keď poškodený podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z.
sa môže práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci domáhať na súde až po uplynutí
šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,

preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý žalobca špecifikuje ako nevydanie
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote a vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných

podmienok žalovaná uviedla, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym
úradným postupom na účely z. č. 514/2003 Z. z. Nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, pretože v tom prípade je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Rozhodnutie

okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je
možné posudzovať v tomto konaní. K námietke žalobcu, že exekučný súd prekročil svoju rozhodovaciu
činnosť, keď vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, žalovaná poukázala na
uznesenie Ústavného súdu SR z 3.3.2011, č. k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenie Najvyššieho súdu SR z
13.10.2011sp.zn.3Cdo146/2011,uznesenieNajvyššiehosúduSRz26.9.2011sp.zn.3MCdo11/2010

a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.3.2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010 z ktorých vyplýva, že vnútroštátny
súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky, v prípade rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. K nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

po 15-dňovej lehote žalovaná dôvodila, že zo samej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva,
že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia, 15 dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe
exekučného titulu okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Ak ho
súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od

1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť
o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom

konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho
konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa z. č. 514/2003 Z. z., alelen Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. Všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej
ujmy. Žalovaná preto nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. Zo skutkových

okolností uvádzaných v niektorých žalobách žalobcu vyplýva, že k nesprávnemu úradnému postupu
malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pred dňom 23.4.2009. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa
jeho názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom
súdnom konaní. Žalovaná poukazovala na to, že žalobca neuvádza, či vecné náklady predstavujú
podľa § 17 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk, žalobca nepreukázal jednak

vznik škody ani výšku škody. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla,
že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba, pričom
žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a

taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za
preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.
Podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých

úrovniach štátnej moci, žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb, a v takomto prípade aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva
spotrebiteľa. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje

žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalovaná

ďalej uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú
a žiadala, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.6.2013 doručenej súdu dňa 3.7.2013 ďalej uviedla, že
v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 jej bolo doručených 43.597 žiadostí žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí
nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať. Žalovaná preto súdu predložila ňou priebežne

vytvorený zoznam žiadostí (z ktorého vyplýva, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v
predmetnej veci jej bola doručená dňa 25.9.2012 - pozn.). Žalobca žalovanej neposkytol v rámci
predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia

uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Žalobca vo svojom návrhu zároveň vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci a o prikázanie veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 23NcC/51/2012-14 zo dňa 12.11.2012 v spojení s opravným
uznesením č. k. 23NcC/51/2012-20 zo dňa 7.1.2013 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Senicasú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie
Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 25.2.2013.

Súdnariadilvovecipojednávanieavsúladesustanovením§101ods.2Občianskehosúdnehoporiadku
pojednával v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neprítomnosť písomne ospravedlnili, avšak
žalovaná nežiadala o odročenie pojednávania a právny zástupca žalobcu síce žiadal, aby sa nekonalo v
ich neprítomnosti, avšak neuviedol dôležitý dôvod, pre ktorý by malo byť pojednávanie vo veci odročené.
Svoju neúčasť ospravedlňoval účasťou na pojednávaní v inej veci vedenej v ten istý deň na Okresnom

súde Bratislava I. Súd však z registra advokátskych spoločenstiev Slovenskej advokátskej komory zistil,
že splnomocnenec žalobcu je advokátska kancelária dvoch spoločníkov - advokátov, ktorí zamestnávajú
šiestich koncipientov. Vzhľadom na uvedené účasť advokáta na inom pojednávaní nebola v danom
prípade dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania, pretože za advokátsku kanceláriu mohol konať
iný advokát, resp. koncipient.

Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa zo žalobou zo dňa 21.9.2012, oboma
vyjadreniami žalovanej zo dňa 27.6.2013, s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Senica sp.
zn. 5Er/635/2010, ako aj s obsahom ostatných listinných dôkazov a celého spisového materiálu a zistil
nasledovný skutkový stav:

Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 5Er/635/2010 súd zistil, že oprávnený
dňa 28.6.2010 u súdneho exekútora spísal do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie, čím sa
začalo exekučné konanie. Dňa 12.8.2010 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému:
W., pre vymoženie pohľadávky 942 eur s príslušenstvom. Okresný súd Senica uznesením č.k.

5Er/635/2010-14 zo dňa 5.11.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pričom predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 8.12.2010. Z obsahu
tohto uznesenia Okresného súdu Senica vyplýva, že dôvodom zamietnutia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol záver exekučného súdu, že predložený exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie zákonom nedovolené

a odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd ďalej uznesením č. k. 5Er/635/2010-39 zo dňa 30.5.2012
exekučné konanie zastavil, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.6.2012. Predmetná
exekučná vec je teda právoplatne skončená.

Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 3.905,60 eura a náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 781,12 eura.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá

za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

Podľaustanovenia§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Každý je povinný bez zbytočného
odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c, d), zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení
platnom a účinnom ku dňu začatia exekučného konania, (t.j. v znení účinnom do 31.5.2011) podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i) zákona č. 233/1995 Z. z. , podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu
začatia exekučného konania, (t.j. v znení účinnom od 1.6.2010 do 17.1.2013) Súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá majetková
škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Senica v exekučnom konaní uvedenom vyššie. Nesprávny úradný postup okresného súdu mal podľa
žalobcu spočívať jednak v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie v zákonnej 15- dňovej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov,
keď podľa žalobcu k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby na vydanie tohto rozhodnutia s omeškaním viac ako 216 dní a jednak v tom, že exekučný súd
vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok. Žalovaná sa bránila v konaní tvrdením,že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na
vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a ani na rozhodnutie o poverení
pre exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku a tiež tým, že vnútroštátny

súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky v prípade rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy.

Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanej a doručeným jej dňa 25.9.2012, domáhal v zmysle

§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku
na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci
rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti žalovanou, žalobu tak súd
nepovažoval za predčasnú.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady

vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodovacou. Nesprávnym
úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo
v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch

podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému
a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci
síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup

nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré
je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i
hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. V sporovom konaní, ktoré
je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný
opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom
opísanýmvžalobevspojitostispetitomjepotomvymedzenýzákladnárokuuplatnenéhožalobcom,ktorý
je premetom konania. Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy z nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Senica v exekučnom
konaní, ktorý Okresný súd Senica nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonnej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a tiež tým, že vykonal úradný
postup bez splnenia zákonných predpokladov.

Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 216 dní. Súd zistil,
že dňa 12.8.2010 doručil súdu súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
exekučný súd uznesením zo dňa 5.11.2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietol. Súd teda o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodol v 85. deň po doručení žiadosti a nie až po 216 dňoch ako nesprávne uvádza žalobca v žalobe.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne.V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase začatia exekučného konania
možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že

exekučným titulom boli aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský
rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 1.6.2011.
Preto by bola takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že
rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 1.6.2011 o zániku 15 dňovej lehoty
na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania
písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Novela č. 144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania
začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu
poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej
Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. V čase začatia predmetného exekučného konania teda lehota na vydanie poverenia v prípade
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.

V predmetnej exekučnej veci však exekučný súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, preto
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol. V zmysle
citovaných ustanovení, Exekučný poriadok v čase začatia exekučného konania (aj podľa platného
právnehostavu)určovallehotuibanaudeleniepoverenianavykonanie exekúcie,atotiežlennaprípady
exekučných titulov iných ako podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Exekučný poriadok v

čase začatia exekučného konania neurčoval lehotu na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie ako pre udelenie poverenia. V prípade, ak má súd za to, že nie je
zákonnýdôvodnavydaniepoverenianavykonanieexekúcie,žiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie uznesením zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré
by bola určená pätnásťdňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci
nebola dodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase začatia exekučného konania
lehotu neurčoval. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu

spotrebiteľských zmlúv. Platí záver, že pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
zákonná lehota neexistuje.

Vzhľadom na to, Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia - zamietnutím po lehote 15 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Navyše ani

nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS
16/2002).

Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, nerozhodoval Ústavný súd
Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované
ustanovenie je platné od 1.1.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné
ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto
konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval

rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne
príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade,
ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda
súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní.
Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola splnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného súduboli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
takýmto orgánom nie je.

Pokiaľ žalobca namietal, že exekučný súd vykonal úradný postup - prieskum exekučného titulu -
bez splnenia zákonných podmienok a vykonal tak úplný judiciálny proces, ktorý mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, súd poukazuje na to, že exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom. V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský

rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods.
1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) Zákona
o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok
má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, musí

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako
aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5
Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011,1. ÚS 1672002). Skúmaním otázky, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a dobrými
mravmi, exekučný súd realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Ústavný súd
sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011 keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom

konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými
zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako
rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia

ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak
urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM). Z uvedeného vyplýva, že preskúmaním zákonnosti predloženého exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku sa Okresný súd Senica v žiadnom prípade nemohol dopustiť nesprávneho

úradného postupu, naopak postupoval v súlade so zákonom - Exekučným poriadkom, Zákonom
o rozhodcovskom konaní ako aj konštantnou judikatúrou Ústavného súdu, Najvyššieho súdu SR a
Súdneho dvora EÚ.

Ustanovenie § 9 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu. Pre

priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie
troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená,
že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno
preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, tu žalobcovi. V tomto prípade, vzhľadom

na vyššie uvedené, nie je splnená už prvá podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody podľa z.
č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.

Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu o nej bol v neistote a hrozila mu akákoľvek

škoda, nepreukázal, že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom
predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých
iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského
súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené

žiadne také pochybenia, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že sa dopustil nesprávneho úradného postupu
a z pohľadu súdnictva vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako
oprijateľnomčasovomintervale.Vzhľadomkuvedenýmkonštatovaniamjezrejmé,žeabsentujeprvotná
podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci,ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd
návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j.
povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou
povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola

inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi
nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci
vznikla akákoľvek majetková škoda, či ujma. Žalobca tvrdil, že mu vznikla majetková škoda v celkovej
výške 3.905,60 eura, predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu. Žalobca však výšku tejto istiny bližšie nešpecifikoval

(keď z obsahu exekučného spisu vyplýva, že exekučné konanie bolo vedené pre vymoženie istiny
942 eur s prísl.). Žalobca dôvodil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku veci
právoplatne rozhodnutej, pre ktorú nemôže iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom. Táto námietka žalobcu však neobstojí, pretože
súd má zato, že samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súd

(súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo
zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Nepochybne
žalobcovi musela byť všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov
z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax
všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Podľa súdu sa žalobca snaží

predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia
vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxe nie je v súlade s dobrými mravmi. Žalobcom
tvrdená majetková škoda v konaní nebola nijako preukázaná, pričom na žalobcovi je preukázať svoje
tvrdenia. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie
výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode.

Žalobca nepreukázal ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania a zamedzenie vymoženia pohľadávky
cestou exekúcie. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný a pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v

predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická
osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie
nekonkretizoval a taktiež nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila podnikateľské postupy žalobcu.
Požadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške20%zistinyapríslušenstvaniejepodloženánijakými
reálnymi skutočnosťami či odôvodnenými výpočtami. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo
zo žaloby nevyplýva, preto žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytnúť jej náhrada v peniazoch.

Súd však nevidel dôvod, aby sa vôbec existenciou škody, jej rozsahom a nemajetkovou ujmou zaoberal,

keďže mal za to, že v predmetnej veci nie je splnená základná podmienka existencie nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu vo veci, preto nemôže byť ani splnená podmienka existencie
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, vzhľadom k tomu nie je teda
potrebné skúmať výšku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha. O žiadosti o udelenie
poverenia bolo exekučným súdom rozhodnuté. Či vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto

konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo uvádzané, žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať
prieťahy v konaní, sa neviedlo. Postup exekučného súdu, ktorým preskúmaval zákonnosť predloženého
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku bol v súlade so zákonom. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla
majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného
súdu Senica v exekučnej veci. Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnej veci nie je splnená základná

podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vo veci, preto nemôže byť ani
splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
vzhľadom k tomu nie je teda potrebné skúmať výšku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca
domáha.V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. O

takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená až dňa 12.8.2010, preto sa súd vznesenou námietkou
premlčania nezaoberal.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v

namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal
svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
a preto je jeho návrh v celom rozsahu nedôvodný a z tohto dôvodu súd žalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, plne úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil a žalovaná ani nepreukázala, že by jej
trovy konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho

súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho

sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.