Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 9, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/71/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712216066
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712216066.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr.

Dany Ferkovej a JUDr. Táne Veščičikovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 08. 10. 2014 č.k. 19C/223/2012-41 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom žalobu žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
v celom rozsahu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobca si uplatnil nárok
na náhradu škody na tom základe, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenie na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnil si voči štátu zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zároveň nesprávny úradný postup žalobcu videl vo

vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Žalobca zrejme chcel náhradu na
zachovanie postupu súdu, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. Súd prvého stupňa skonštatoval, že v danom prípade nemôže ísť o nesprávny úradný postup,
ak výsledkom postupu orgánu je vydanie rozhodnutia.

Z kontextu žaloby preto vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok z nesprávneho úradného postupu,
nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a z nezákonného rozhodnutia zamietnutie žiadosti

o udelenie poverenia. Súd prvého stupňa konštatoval, že v prvom prípade je potrebné preukázať, že
žalobca pred podaním žaloby na súd predbežne prerokoval svoj nárok s príslušným orgánom a že
jeho nároku nebolo kladne vyhovené a druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu
nevykonal úkon v zákonom stanovenej lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so
vznikom škody.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky

uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné
prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do
spisu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovaného uplatnil a kedy a dokazovanieodkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaný síce nepoprel, že mu žalobcom bol návrh
adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti, neurčitosti a
neuvedenie relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní,

ktorých sa nároky mali týkať a pod. Preto súd nevzhliadol akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie
žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaný. Nejde o listinný dôkaz, ku
ktorému nemá žalobca prístup, alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal
kópiu návrhu, sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu
nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania.

Ani skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenej lehote sa nezakladajú na pravde. Žalobca sa domáhal náhrady škody na tom základe, že
súd nerozhodol v 15 dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a konštatoval
prieťahy súdu 101 dní. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu
doručená 24. 07. 2012 a rozhodnuté bolo 10. 08. 2012. Súd rozhodol približne do 17 dní od doručenia

žiadosti o udelenie poverenia a nie o 101 dní, ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru súdu lehota 15 dní platí
iba v prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia je v súlade so zákonom. Žiadosť o udelenie poverenia
nebola podľa názoru súdu prvého stupňa v súlade so zákonom, preto ju súd uznesením zamietol. Súd
však postupoval v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)

Exekučného poriadku, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d), preto vydanie rozhodnutia nie je viazané 15
dňovou lehotou.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nijakým spôsobom

nevysvetlil ani nepreukázal, čo ho viedlo ku konštatovaniu 101 dňového prieťahu. Neuviedol, kedy bola
doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu prvého stupňa, a teda od akého dátumu plynutie lehoty
na vydanie poverenia počítal. Ako sám tvrdil v žalobe, touto informáciou nedisponoval a odkázal na
exekučný spis okresného súdu, ktorého spisovú značku v žalobe ani neuviedol a dokazovanie v tomto
smere preniesol na súd. Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku začína

plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného
konania. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania súd poukázal na to, že argumentácia
žalobcu neobstojí v žiadnej rovine, pretože jeho tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu,
kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie
je zavadzajúce. Žalobca je účastníkom exekučných konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi

nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka
súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Aj konanie o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je sporovým konaním a je na žalobcovi skutočnosti tvrdené v žalobe aj
preukázať. Táto povinnosť zo strany žalobcu absolútne absentuje. Dôkaznú povinnosť žalobca preniesol
na súd, resp. na žalovaného. Dôvody uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu

konkrétnej exekučnej veci.

Ďalej súd prvého stupňa skonštatoval, že pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu škody z tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ktorým je uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pri
tomto nároku je potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok: 1. predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, 2. vydanie nezákonného rozhodnutia, 3. vznik škody, 4.
príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 5. zrušenie alebo zmena
nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom a 6. podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu,
ktorého by sa mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba čo i
len jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Podľa súdu prvého stupňa žalobca

nepreukázal, že nárok predbežne prerokoval so žalovaným. Ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku
na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie zrušenia nezákonných rozhodnutí. Z
exekučného spisu, ktorý bol pripojený ku konaniu vyplýva, že uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia bolo síce zrušené, ale v konaní sa malo ďalej pokračovať, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doložky. Žalobca nezákonnosť rozhodnutia odôvodňuje nesprávnosťou rozhodnutia súdu

o zamietnutí žiadosti, ktorú nesprávnosť vyčerpávajúco odôvodňuje. Súd poukázal na to, že predmetom
tohto konania nie je rozhodovanie o vecnej správnosti zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a
súd nevyhodnocuje ani správnosť právnej argumentácie žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam. Súd
prvého stupňa skonštatoval, že v tomto konaní posudzuje nárok žalobcu na náhradu škody v zmyslezák. č. 514/2003 Z.z. a iba v intenciách tohto zákona o nároku žalobcu rozhoduje. V exekučnom konaní
sa nepokračovalo pre smrť povinnej a exekučné konanie bolo zastavené. Žalobca škodu odôvodňoval
nedodržaním 15 dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia, čo v konaní bolo vyvrátené, pretože zamietajúce

uznesenie bolo vydané do 17 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Žalobca neodôvodnil ani
výšku uplatnenej škody, ani výšku nemajetkovej ujmy vo vzťahu ku konkrétnemu exekučnému konaniu.
Dôvody pre náhradu škody sú všeobecné, bez znalosti priebehu exekučného konania.

Súdprvéhostupňauzavrel,ženárokžalobcunanáhraduškodyneboluplatnenývsúladespodmienkami

na uplatnenie tohto nároku v zmysle zákona a tvrdenia žalobcu o prieťahoch v konaní sú nedôvodné.
Z uvedeného dôvodu nie je nárok žalobcu opodstatnený, a preto ho zamietol.

Otrováchkonaniarozhodolspoukazomnaust.§142ods.1O.s.p.,pričomtietoprivyhlasovanírozsudku
priznal úspešnému žalovanému, keďže žalovaný v lehote 3 pracovných dní nevyčíslil a zo spisu žiadne
trovy nevyplývajú, pret ich súd v konečnom dôsledku žalovanému nepriznal.

Protitomutorozsudkuvčaspodalodvolaniežalobca,atozdôvodu,ževkonanídošlokvadámuvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v konaní došlo k vadám
uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p., keďže rozhodoval vylúčený sudca (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v

spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p., v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav ust. § 205 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p. Ďalej, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované
dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

a navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okrem iného namietal
odvolanie, že bolo porušené právo žalobcu na kontradiktórny proces a podotkol, že súd ignoroval všetky
tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržanie a správu informačného systému.
Poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR uvádzajúce jednoznačne, že súd musí dbať na presvedčivosť
svojho rozhodnutia, v odôvodnení argumentačne vyhodnotí svoje rozhodnutie tak, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe premisy dospel boli pre širšiu právnickú
verejnosť prijateľné, racionálne a presvedčivé. Má za to, že súd nevysvetlil vo svojom rozhodnutí,
prečo nedošlo k porušeniu práv žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočného prieťahu zaručeného
článkom 48 Ústavy. O návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť
a nesprávny úradný postup nenašiel objektívne vysvetliteľný dôvod. Namietal, že súd prvého stupňa

vydal rozhodnutie vnútorne rozporné, síce zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi, rozhodnutie založené na skutkovej
a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné, irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby
judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, navyše podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov
rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov.

Ďalej konštatoval, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v
občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z ďalšieho prejednávania veci. Okrem iného
pri nezávislosti sudcov musí byť vzaté do úvahy ustanovenie jeho členov a dĺžka ich mandátu, teda či tu
je alebo nie je zdanie nezávislosti. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ďalej vychádzal z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol, pričom žalobca trval na osobnej účasti právneho účasti na
pojednávaní a preto sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. K takejto procesnej situácii
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), podľa ust. § 156 ods. 1 O.s.p. rozsudok vyhlásil verejne, pričom vyhlásenie rozsudku oznámil
na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade
s ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a
správne vo veci aj rozhodol.

Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj
odvolací súd, a preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Odvolacie námietky žalobcu sú v celom rozsahu neopodstatnené , s týmito odvolacími námietkami sa v
celom rozsahu vyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku.

K dôvodom rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd poznamenal, že po preskúmaní obsahu
spisu dospel k záveru, že pokiaľ žalobca v odvolaní namieta postup súdu z hľadiska porušenia
procesnoprávnych predpisov, nie je jeho odvolanie dôvodné. Námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia nie je opodstatnená.

Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje stručné a výstižné prednesy účastníkov, o ktoré súd oprel
svoje skutkové zistenia a úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal
za preukázané, ako aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných
ustanovení. Súd prvého stupňa taktiež vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Napadnuté rozhodnutie preto netrpí takou vadou konania, ktorá by mala za následok zrušenia

rozhodnutia prvostupňového súdu pre nepreskúmateľnosť. Odvolací súd nezistil, že by postupom
prvostupňového súdu, či už v konaní alebo rozhodnutím sa účastníkom konania odňala možnosť konať
pred súdom z dôvodov uvedených žalobcom.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu

a vykonanie ďalších dôkazov účastníci ani nenavrhovali. Vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle ust. §
132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, a preto rozsudok aj náležite odôvodnil.

Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa tvrdení o splnení predpokladov pre vznik nároku na náhradu

majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona a rovnako ako tvrdil aj v konaní pred súdom prvého
stupňa nie sú opodstatnené. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na podrobné odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré svoje úvahy o nesplnení zákonných podmienok na nárokoch škody
v prejednanej veci podrobne rozviedol s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania a príslušné zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec správne posúdil. Odvolací súd

konštatuje, že v tomto smere sú odvolacie námietky všeobecného charakteru bez uvedenia konkrétnych
pochybení, ktorých by sa súd prvého stupňa dopustil, a preto na tieto odvolacie námietky nemohlo byť
prihliadnuté ani v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenia súdu prvého stupňa
odvolací súd konštatuje, že žiadne také procesné pochybenie, ktoré by malo za následok nesprávne
rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo zistené.

Podľa názoru odvolacieho súdu správny bol postup súdu prvého stupňa, pokiaľ v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p. pojednával vo veci a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, keďže dôvod pre odročenie pojednávania,
ktorý uviedol žalobca nie je dôležitým dôvodom. Je totiž zrejmé, že pokiaľ ide o námietku zaujatosti
vznesenú zo strany žalobcu, o tejto v konaní už bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 22. 10. 2012 vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 19C/131/2012,
kde odvolací súd konštatoval, že sudkyňa Mgr. Agáta Štefaničová nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 19C/131/2012, kde ako
účastníci konania vystupujú Pohotovosť,s .r.o. Bratislava a Slovenská republika, Ministerstvo SR,
Bratislava.

Ani podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR nie je dôležitým dôvodom, ktorý by opodstatňoval
odročenie pojednávania, najmä za situácie, keď súd prvého stupňa návrh žalovaného na prerušenie
konania zamietol.Pokiaľ sa teda žalobca na pojednávanie nedostavil, takýmto spôsobom sa sám v zdal možnosti vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom a realizovať svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na tomto

pojednávaní. Z toho vyplýva, že zásada kontradiktórnosti konania, ani právo žalobcu na súdnu ochranu
v tomto smere neboli porušené.

Vyššie uvedené závery sa týkajú aj odvolacej námietky žalobcu, ktorý vytkol súdu prvého stupňa, že
nebol oboznámený so súdom vykonanými dôkazmi uloženými v exekučnom spise, ak k vykonanému

dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že dokazovanie
listinami bolo vykonané súdom prvého stupňa v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p.

Nenáležitá je aj odvolacia námietka žalobcu, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, keďže v danom prípade pojednávanie nariadené bolo a žalobca svojou neodôvodnenou
neprítomnosťou na pojednávaní sám zapríčinil, že nemohol uplatniť svoje procesné právo.

Odvolací súd na záver ešte poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 7ECdo/3/2013 zo dňa 21.
10. 2013, kde najvyšší súd riešiac dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekúcii poukázal na
obsah práv a na spravodlivý proces so zreteľom na článok 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo do práva na spravodlivý proces však nepatrí súčasne

aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (porovnaj I. ÚS
50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov. K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať a k porušeniu práva podľa článku
46 ods. 1 Ústavy SR podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodovanie
bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia v riešenej veci, preto správne súd prvého

stupňa rozhodol, svoje rozhodnutie argumentačne odôvodnil a jeho rozsudok o zamietnutí žaloby je
zákonný, správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa bola preukázaná v konaní
a žalobca dostal odpoveď na svoje odvolacie námietky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno
považovať za svojvoľné a neodôvodnené, predčasné a prekvapivé a odvolací súd vzhľadom na zistený
skutkový stav podľa § 213 O.s.p. bol viazaný týmto skutkovým stavom a s poukazom na ust. § 219 ods.

1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto mala právo na náhradu trov odvolacieho
konaniavočineúspešnémužalobcovi.Trovyodvolaciehokonaniajejvšaknevznikli,anisiichneuplatnila,

preto odvolací súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.